Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 881/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti zastúpenej Advokátskou kanceláriou

OLEXOVÁ VASILIŠIN s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Marcel Vasilišin, LLM, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 21. novembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 21. novembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

OLEXOVÁ VASILIŠIN s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Marcel Vasilišin, LLM, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. novembra 2014 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 21. novembra

2014 (spolu ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka v procesnom

postavení navrhovateľky sa v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

domáhala ochrany pred nezákonným zásahom Daňového úradu Bratislava (ďalej len

„daňový úrad“) a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. sa domáhala

ochrany pred nezákonným zásahom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len

„finančné riaditeľstvo“).

V úvode sťažnosti sťažovateľka, poukazujúc na skutkové okolnosti prípadu, uvádza,

že „Daňový úrad Bratislava... vydal dňa 12. 02. 2014 a doručil dňa 13. 02. 2014

rozhodnutie, ktorým sťažovateľovi odmietol priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu

DPH vo výške 79.401,41 EUR, čo je závažný až likvidačný zásah do majetkových práv

sťažovateľa.“.

Proti tomu rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie elektronickými prostriedkami

28. februára 2014 na e-mail daňového úradu, v elektronickej forme a s doplnením podania

v listinnej forme poštou doručené daňovému úradu 5. marca 2014.

Daňový úrad odvolanie sťažovateľky odmietol s odôvodnením, že hoci bolo podané

v zákonnej lehote, nebolo podané do elektronickej podateľne podľa § 13 ods. 5 zákona

č. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, pretože sťažovateľka ako platca dane z pridanej hodnoty

(ďalej len „DPH“) mala zákonnú povinnosť podávať odvolanie výlučne cez portál verejnej

správy podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku.

Ako ďalej sťažovateľka uvádza, podľa názoru daňového úradu tento formálny

nedostatok podania nebolo možné žiadnym spôsobom zhojiť tak, ako to je v ostatných

konaniach pred orgánmi verejnej moci. Predmetné oznámenie

č. 9104401/5/2105270/2014/Gom2 z 22. mája 2014 bolo sťažovateľke doručené 2. júna

2014.

Daňový úrad s ohľadom na uvedené považoval vydané rozhodnutie

č. 9104401/5/581851/2014/Gom2 z 12. februára 2014 za právoplatné a odmietol

ho preskúmavať. Proti tomuto postupu podala sťažovateľka 13. júna 2014 e-mailom

a 17. júna 2014 poštou dve sťažnosti, jednu adresovanú daňovému úradu a druhú

adresovanú finančnému riaditeľstvu. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza,

že „na sťažnosti sťažovateľovi tieto orgány doposiaľ neodpovedali ani ich iným spôsobom

nevybavili a sťažovateľ bol preto nútený obrátiť sa s ochranou svojich práv na všeobecný

súd“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 21. novembra 2014 žalobu

sťažovateľky proti postupu daňového úradu zamietol ako nedôvodnú a rovnako ako

nedôvodnú zamietol aj žalobu sťažovateľky proti postupu finančného riaditeľstva, a to

rozsudkom sp. zn. z 21. novembra 2014. V obidvoch prípadoch krajský súd

rozhodol obdobne, t. j. žaloby zamietol (s totožným odôvodnením), postupujúc podľa v tom

čase platného a účinného (ďalej aj „OSP“)

a dôvodiac, že v danej veci neboli splnené podmienky definičných znakov nezákonného

zásahu.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd porušil jej právo na prístup k súdu, keďže jej

žalobu zamietol z dôvodu, že sa „sťažovateľ nemal domáhať svojich práv prostredníctvom

žaloby na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ale mal postupovať

podľa druhej hlavy piatej časti , t. j. podať žalobu proti rozhodnutiam a postupom

orgánov verejnej správy“.

Podľa argumentácie sťažovateľky «existencia rozhodnutia správneho orgánu

je conditio sine qua non možnosti postupovať podľa druhej hlavy piatej časti .

Sťažovateľ však žalobou nenapáda žiadne rozhodnutie, ale napáda „neakceptáciu

odvolania“ voči rozhodnutiu Daňového úradu zo strany Daňového úradu. Sťažovateľ

požaduje, aby porušiteľ podané odvolanie vzal na vedomie a buď ho považoval za riadne

doručené alebo v zmysle §13 ods. 8 Daňového poriadku vyzval sťažovateľa na odstránenie

nedostatkov odvolania.

Nie je teda zrejmé na základe čoho dospel porušiteľ k názoru, že sťažovateľ mal

podať žalobu podľa a nasl. . Voči rozhodnutiu Daňového úradu by takáto žaloba

bola neprípustná pre rozpor s a voči Finančnému riaditeľstvu by takáto

žaloba tiež nemohla byť podaná, nakoľko FR nevydalo žiadne rozhodnutie.

Ak teda nie je možné domáhať sa súdnej ochrany podľa druhej hlavy (rozpor s § 247

ods. 2 ), a nie je to možné ani podľa tretej hlavy (rozpor s ) a nedá

sa hovoriť ani o nečinnosti Daňového úradu v zmysle (nakoľko ten

sťažovateľovi jasne oznámil, že podané odvolanie nepovažuje za doručené a nebude sa ním

nikdy zaoberať), zostala sťažovateľovi otvorená jediná možnosť ako sa domáhať súdnej

ochrany, a to práve podanie žaloby podľa piatej časti piatej hlavy . Nakoľko porušiteľ

v Rozsudkoch Žaloby podané na základe zamietol, nemal by sťažovateľ už iné

možnosti domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou.

Máme teda za to, že porušiteľ nezákonným spôsobom zamietol Žaloby a tým porušil

právo sťažovateľa na prístup k súdu v zmysle SR.».

V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľka poznamenáva, že „z oznámenia Daňového

úradu vyplýva, že nerešpektuje odvolanie sťažovateľa a považuje prvostupňové rozhodnutie

za konečné a právoplatné. Takým stanoviskom je vážne obmedzené ústavné právo

sťažovateľa na spravodlivý proces v časti práva domáhať sa preskúmania prvoinštančného

rozhodnutia a vôbec práva na spravodlivosť, ktorá je týmto odmietnutá...

V predmetnom konaní Daňový úrad zdôvodnil svoje stanovisko len tým,

že odmietnutie má byť dôsledkom porušenia povinnosti podľa § 14 ods. 1 DP, pričom podľa

neho nie je možná sanácia podania podľa § 13 ods. 6 DP ani výzva na odstránenie

nedostatkov podľa § 13 ods. 8 DP.

Ustanovenie § 14 ods. 1 DP nechráni žiadne ústavné právo. Je len vyjadrením práva

štátu na efektívnu správu financií t. j. na šetrenie nákladov na komunikácii a času

pri vybavení podania. Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie argumenty k tejto povinnosti podľa

sťažovateľa platí, že jej výkon nemôže obmedziť ústavné práva, keďže majú vyššiu právnu

silu a chránia vyššie spoločenské hodnoty.

Porušovateľ nielenže svojimi rozsudkami chráni porušovanie ústavné právo

sťažovateľa na dvojinštančnosť konania, ale ešte aj nesprávne vykladá zákonné dôvody

zamietnutia Žalôb. Také obmedzenie je podľa sťažovateľa nevyhnutne porušením ústavných

práv.

Považujeme za podstatné zdôrazniť, že Daňový úrad mal odvolanie k dispozícii

v zákonnej lehote (potvrdzuje to oznámením o odmietnutí) a toto odvolanie obsahuje

podrobné dôvody a právnu argumentáciu, pre ktoré možno považovať napadnuté

rozhodnutie za nesprávne. Porušovateľ mal o tomto vedomosť, a kvôli čisto formálnemu

výkladu piatej hlavy piatej časti zamietol Žaloby sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal

tým, či nie sú postupom Daňového úradu porušené ústavné práva sťažovateľa

na spravodlivý proces, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj zásada dvojinštančnosti

konania. S týmto vedomím napriek tomu chráni značné porušovanie práva zo strany

Daňového úradu. Takýto prístup je podľa nás už len z faktického pohľadu nezlučiteľný

s princípom spravodlivého procesu.“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd navyše nevyhovel jej požiadavke

na prerušenie konania a podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie

z dôvodu, že táto požiadavka nebola vznesená sťažovateľkou v lehote podľa § 250v

ods. 3 v spojení s a ; predloženie tejto požiadavky

považoval krajský súd za rozšírenie žaloby v zmysle , ktoré nastalo

až po márnom uplynutí lehoty, počas ktorej môže navrhovateľ rozširovať žalobu.

Tým podľa sťažovateľky bolo porušené jej „právo na zákonného sudcu“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 21. 11. 2014

porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných

slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 21. 11. 2014

porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu sp. zn. zo dňa

21. 11. 2014 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu sp. zn. zo dňa

21. 11. 2014 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 467,59 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka podaním doručeným 24. septembra 2015 označeným ako „Vyjadrenie

vo veci“ doplnila svoju sťažnosť o „argument v otázke zákonnosti postupu správcu dane“.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že „... vychádzame zo záveru praxe, že daňová

kontrola môže trvať len obmedzený čas presne stanovený zákonom a akékoľvek prekročenie

má za následok, že protokol z kontroly je nezákonne získaným dôkazom a jej výsledky

nemožno použiť na zamietnutie nároku daňového subjektu na vrátenie nadmerného

odpočtu...

Od začatia do skončenia daňovej kontroly uplynulo celkom 600 dní... Dokopy trvanie

prerušení daňovej kontroly zapríčinenej prerušeniam MVI trvalo 260 dní... S ohľadom

na argumenty vyššie reálne trvala kontrola 417 dní... Tým sa potvrdil predpoklad,

že výsledky daňovej kontroly nemožno v tomto prípade použiť pri posudzovaní nároku

daňového subjektu na vrátenie nadmerného odpočtu, a teda správca dane postupoval

nezákonne keď nárok zamietol.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 21. novembra 2014, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 21. novembra 2014 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd

poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom

prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd

ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez

akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto

konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené v umožňuje každému, aby sa stal

po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať

sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6

ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,

že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifické odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12; Hiro Balani c.

Španielsko z 9. 12.1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c.

Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o napadnutých veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,

a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,

a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky založená na tvrdení, že krajský súd

v obidvoch napadnutých rozsudkoch nesprávne vyložil , keď dospel k záveru,

že sťažovateľka mala vo veci postupovať podaním žaloby podľa druhej hlavy piatej časti

. Sťažovateľka zároveň namieta, že krajský súd odmietnutím

jej návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie porušil

jej právo na zákonného sudcu.

Sťažnostné námietky sťažovateľky sa sústreďujú na tvrdený nesprávny výklad

a aplikáciu krajským súdom. Sťažovateľka sa totiž domnieva, že v prípade

neakceptovania ňou podaného odvolania daňovým úradom voči jeho rozhodnutiu

o nepriznaní nadmerného odpočtu DPH v sume 70 573,59 € za zdaňovacie obdobie

november 2008 musí existovať možnosť obrátiť sa na všeobecný súd v rámci správneho

súdnictva.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku sp. zn.

z 21. novembra 2014 (a rovnako aj v odôvodnení napadnutého rozsudku

sp. zn. z 21. novembra 2014, ktoré sú v zásade identické, pozn.) uvádza:

«V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými

sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb,

ako aj rozhodnutia, ktorým práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť

dotknuté. Súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy ako vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov ako jej

o návrhoch na uloženie povinností k orgánom verejnej správy konať o právach

a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy...

Súd v intenciách musí preskúmavať aj zákonnosť postupu

správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť

správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc

stanovenú zákonmi...

Z obsahu administratívneho spisu, resp. z jeho overených kópií, súvisiacich

s namietaným postupom žalovaného súd zistil, že správca dane vydal dňa 12. 2. 2014

rozhodnutie č. 9104401/5/581851/2014/Gom2, ktorým znížil žalobcovi nadmerný odpočet

DPH za zdaňovacie obdobie november 2008 zo sumy 79 401,41 € na sumu 8 827,82 €

a uložil žalobcovi povinnosť vrátiť správcovi dane nadmerný odpočet v určenej lehote.

Rozhodnutie bolo splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručené dňa 17. 2. 2014.

Dňa 3. 3. 2014 bolo na pošte podané odvolanie žalobcu voči predmetnému rozhodnutiu.

V spise žalovaného sa nachádza aj elektronické podanie žalobcu realizované

prostredníctvom právneho zástupcu zo dňa 28. 8. 2014, z ktorého nie je zrejmé, či bolo

doručené do elektronickej podateľne finančnej správy v zmysle požiadavky zákona.

Podaním zo dňa 22. 5. 2014, doručeným na žalobcovi dňa 2. 6. 2014 správca dane

žalobcovi oznámil, že odvolanie žalobcu vo veci, ktoré správca dane predložil odvolaciemu

orgánu mu bolo vrátené späť s tým, že odvolanie žalobcu nebolo evidované ako elektronické

podanie v súlade s daňovým poriadkom a preto nezakladá právne účinky.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola

ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej

alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať

ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho

opakovanie. Podľa a návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa

navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný

do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do

jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku

rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo

správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať.

Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je

to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh

zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje

subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať

iba v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba.

Ustanovenie pojem „zásah“ nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani

iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými

nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným

individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný resp. v širšom zmysle

protiprávny, útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo

právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti,

úkone, pokyne, pripadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných

práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu

vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.), ktorý trvá, prípadne trvajú jeho následky

alebo hrozí jeho opakovanie. Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže

zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva

pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom.

Podľa ust. § 14 ods. 1 a 2 daňového poriadku, povinnosť doručovať podania

elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 finančnej správe má

a) daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty,

b) daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní,

c) advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní,

d) zástupca neuvedený v písmenách b) a c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom

dane z pridanej hodnoty, ktorého zastupuje pri správe daní.

Prílohy k podaniu môžu subjekty podľa odseku 1 doručovať aj inak ako

elektronickými prostriedkami. Podľa ust. § 13 ods. 5 daňového poriadku, podanie urobené

elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa

§ 33 ods. ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej

správy a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva.

Ak daňový subjekt chce doručovať finančnej správe písomnosti elektronickými

prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným elektronickým podpisom, oznámi

správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného

na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane písomnú dohodu

o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického

doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob preukazovania

doručenia.

Podľa ust. § 33 ods. 1 až 4 predmetného zákona, daňový subjekt pri elektronickej

komunikácii s finančnou správou má po zadaní prístupových údajov na webovom sídle

finančného riaditeľstva sprístupnenú osobnú internetovú zónu, obsahom ktorej sú najmä a)

spis daňového subjektu v elektronickej forme, b) elektronický výpis z osobného účtu

daňového subjektu, c) prístup na elektronickú podateľňu, d) elektronická osobná schránka,

e) katalóg služieb.

Elektronická podateľňa, ktorú prevádzkuje finančné riaditeľstvo, je spoločná

pre finančnú správu. Elektronickú adresu elektronickej podateľne zverejňuje finančné

riaditeľstvo na svojom webovom sídle, ako aj na webovom sídle ústredného portálu verejnej

správy. Elektronická osobná schránka je elektronická schránka, ktorá je určená

na komunikáciu s finančnou správou a ministerstvom...

Podľa ust. § 72 ods. 3 a 4 zákona, odvolanie možno podať do 15 dní odo dňa

doručenia rozhodnutia, proti ktorému odvolanie smeruje, ak tento zákon neustanovuje inak;

najneskôr do uplynutia tejto lehoty možno podané odvolanie zmeniť alebo doplniť.

Odvolanie musí obsahovať okrem náležitostí podľa § 13 aj a) označenie

prvostupňového orgánu, b) číslo rozhodnutia, proti ktorému odvolanie smeruje, c) dôvody

podania odvolania, d) dôkazy preukazujúce odôvodnenosť odvolania, ak sa v odvolaní

nenamieta len rozpor s právnymi predpismi; ak je to možné, daňový subjekt predloží

aj listinné dôkazy, e) navrhované zmeny alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Ak odvolanie neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, prvostupňový orgán postupuje

podľa § 13 ods. 8 a 9, pričom lehota na odstránenie nedostatkov odvolania nesmie

byť kratšia ako 15 dní.

Podľa ust. § 77 ods. 1 a 2 daňového poriadku, rozhodnutie, ktoré je právoplatné,

okrem daňovej exekučnej výzvy a rozhodnutia o odvolaní proti daňovej exekučnej výzve

môže z vlastného alebo iného podnetu preskúmať druhostupňový orgán; ak ide

o rozhodnutie ministerstva, minister na základe návrhu ním určenej osobitnej komisie.

Rozhodnutie ministra nemožno preskúmavať. Podnet na preskúmanie rozhodnutia nie je

oprávnený podať druhostupňový orgán, ktorému ministerstvo právoplatné rozhodnutie

už preskúmalo. Rovnako podnet na preskúmanie rozhodnutia nie je oprávnený podať

správca dane, ktorý rozhodnutie vydal a o ktorom rozhodol druhostupňový orgán, ktorému

ministerstvo právoplatné rozhodnutie už preskúmalo.

Podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania sa podáva orgánu,

ktorý toto rozhodnutie vydal, a môže byť podaný najneskôr do troch rokov odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sa navrhuje preskúmať.

Z uvedených ustanovení daňového poriadku vyplýva že s účinnosťou od 1. 1. 2014

vznikla žalobcovi ako platiteľovi DPH povinnosť doručovať všetky podania správcovi dane

formou elektronických prostriedkov. Zákon vo svojich ustanoveniach špecifikuje spôsob

a formu komunikácie v daňovom konaní medzi daňovými subjektami a finančnou správou.

V správnom súdnictve postupom podľa piatej časti, druhej hlavy súd skúma

(po vyčerpaní prípustných riadnych opravných prostriedkov) zákonnosť rozhodnutí

aj postupov orgánov štátnej správy. Súd preskúmava aj úkony orgánov, ktoré nespĺňajú

formálne náležitosti rozhodnutia, (napr. oznámenia, výzvy a pod.) ak sú týmito

individuálnymi právnymi aktami dotknuté práva a záujmy účastníkov konania.»

Vychádzajúc z uvedených právnych východísk, krajský súd v napadnutých

rozsudkoch posudzoval, „... či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je nezákonný

zásah v ustanovení vymedzený:

- zásah nie je rozhodnutím,

- zásah bol zameraný priamo proti fyzickej alebo právnickej osobe alebo proti nim

vykonaný,

- zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Pre úspešnosť návrhu je rovnako potrebné, aby

- navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis,

- návrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom

dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo,

- navrhovateľ sa nedomáhal iba určovacieho výroku, že zásah je alebo bol

nezákonný.

Náležitosťou návrhu o ochrane pred nezákonným zásahom je aj tvrdenie fyzickej

alebo právnickej osoby o ukrátení na svojich právach a právom chránených záujmoch.

Krajský súd posúdil návrh navrhovateľa v intenciách uvedených požiadaviek

a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť.

V žalobe sa musí preukazovať aj to, že žalobca vyčerpal prostriedky, ktorých použitie

na nápravu umožňuje osobitný zákon, spravidla zákon, ktorý ukladá správnemu orgánu

konať, ale nemožno vylúčiť ani iný zákon, napríklad o prokuratúre.

Pôjde o právne prostriedky, ktorých vyčerpanie je v dispozícii žalobcu, pričom ich žalobca

môže použiť bez súčinnosti (bez odkázanosti) s iným orgánom verejnej moci. Zo zistení súdu

vyplýva, že v danom prípade existovala iná možnosť právnej ochrany, a to podanie žaloby

podľa druhej hlavy, piatej časti proti rozhodnutiam (individuálnym správnym,

aktom) a postupom správnych orgánov, žalobca nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie

umožňuje osobitný predpis, nejedná sa o priamy zásah do subjektívnych verejných práv,

a preto nie je právny dôvod na subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve

podľa

Na základe uvedených skutočností dospel súd k záveru, že návrh pre jeho

nedôvodnosť je potrebné zamietnuť.“.

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa odmietnutia predloženia prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru Európskej únie krajský súd v odôvodnení napadnutých rozsudkov uviedol:

„Až po zahájení pojednávania dňa 21. 11. 2014 žalobca vzniesol požiadavku,

aby súd požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o položenie prejudiciálnej otázky

súvisiacej s uplatňovaním § 13 ods. 5 daňového poriadku, či je v súlade s čl. 34 Zmluvy

o fungovaní EÚ. Vzhľadom na okolnosť, že uvedená skutočnosť nebola predmetom

žalobných námietok podaných v lehote podľa § 250b ods. 1 v spojitosti s ust. § 250h

ods. 1 , postup žalovaného podľa daňového poriadku a uplatňovanie

tohto ustanovenia žalovaným nebol predmetom súdneho prieskumu (tento by bol skúmaný

v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti ), súd predmetnú požiadavku žalobcu

v konaní podľa a nasl. neakceptoval, pretože súlad daňového

poriadku s európskymi normami nemal vplyv na posúdenie prípustnosti podaného návrhu

podľa “

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozsudkov krajského súdu

v prvom rade konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto v intenciách mantinelov

možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posudzoval len to,

či napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú z ústavného hľadiska udržateľné, t. j.

či nevykazujú znaky svojvôle, arbitrárnosti, či sú náležite odôvodnené a či výklad práva

všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných

(podzákonných) noriem (m. m. ).

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutých rozsudkov krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súd zamietol

návrhy sťažovateľky v konaní o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právne závery krajského súdu

v napadnutých rozhodnutiach nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým popreli jeho účel a význam (m. m. , ).

V napadnutých rozsudkoch krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní nezistil nič, čo by ich robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľky podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutia

krajského súdu sú vnútorne logické, nie sú prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle

konajúceho všeobecného súdu, rešpektujú zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové

a právne) rozsudku ( ), nie sú arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dávajú

odpoveď na otázku, prečo krajský súd návrh sťažovateľky v obidvoch prípadoch zamietol.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodnutia sp. zn.

zo 17. decembra 2015 a sp. zn. z 13. januára 2016, v rámci ktorých skutkovo

takmer identické ústavné sťažnosti sťažovateľov proti skutkovo obdobným rozhodnutiam

krajského súdu (v konaní o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy)

rovnako odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu uvedený v napadnutých

rozhodnutiach nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neopodstatnenosti, pretože ho možno

považovať za ústavne konformný. Neprichádza preto do úvahy, aby ústavný súd

do namietaných záverov krajského súdu zasiahol.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016