Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 839/2015
PDF · 189.48 KB
No categories available
II. ÚS 839/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou
, , za ktorú koná konateľ ,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 S 118/2014 z 5. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 118/2014 z 5. júna 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že príslušný Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“)
vydal 11. apríla 2014 rozhodnutie, ktorým sťažovateľovi uložil povinnosť zložiť zábezpeku
vo výške 340 000 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie elektronickými
prostriedkami na e-mail daňového úradu, čo však tento orgán odmietol s odôvodnením, že
nebolo podané do elektronickej podateľne podľa § 13 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.
o správne daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, a preto považoval vydané rozhodnutie za právoplatné a preskúmavať
ho odmietol. Krajský súd žalobu zamietol proti postupu daňového orgánu s odôvodnením,
že nejde v danej veci o nezákonný zásah, sťažovateľ mal dať žalobu podľa druhej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a domáhať sa súdneho
prieskumu písomnosti. Krajský súd navyše odmietol návrh obrátiť sa na Súdny dvor
Európskej únie o vyriešenie prejudiciálnej otázky týkajúcej sa tohto sporu. Postup
a rozsudok krajského súdu napáda sťažovateľ predovšetkým z toho dôvodu, že «Za
najzávažnejšie porušenie považujeme porušenie práva na zákonného sudcu. Pred konečným
rozhodnutím vo veci odňal porušovateľ sťažovateľovi právo preveriť súlad postupu
žalovaného s právom EÚ predbežnou otázkou na ESD, hoci prípadom je nesporne dotknutá
sloboda podnikania a nie je známy žiadny stabilný záver ESD k takému prípadu. Podľa nás
je dostatočne zjavné, že neprimeranými formálnymi prekážkami pri uplatňovaní práv
vyplývajúcich z podnikania (akými je aj odmietnutie odvolania v dôležitej daňovej veci) je
obmedzená sloboda podnikania. Keďže sloboda podnikania je upravená predpismi, ktorými
je SR priamo viazaná, rozhodnutie bez ich preskúmania je bez ďalšieho arbitrárne.
Nesúhlasíme preto s argumentáciou porušovateľa, keď odmietol podať prejudiciálnu
otázku so stručným odôvodnením, že:
a) nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni voči ktorému nie je prípustný
opravný prostriedok
b) nejde ani o posúdenie platnosti práva Únie, ale výlučne o otázku výkladu
zmluvy o fungovaní EÚ
Ad a) V zmysle § 250v ods. 7 nie je voči rozhodnutiu súdu o žalobe podľa piatej
hlavy piatej časti OSP prípustný žiadny opravný prostriedok. Odôvodnenie Sťažovateľa je
teda v priamom rozpore s ustanovením OSP.
Ad b) V zmysle čl 267 ZFEU: „Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv...“ Odôvodnenie Sťažovateľa
je teda v priamom rozpore s čl. 267 ZFEU. ...
Sťažovateľ Rozsudkom toto právo na prístup k súdu porušil, nakoľko Žalobu zamietol
z dôvodu, že podľa jeho názoru sa sťažovateľ nemal domáhať svojich práv prostredníctvom
žaloby na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, nakoľko v danom
prípade bolo zaslané oznámenie, ktoré treba považovať za rozhodnutie. Avšak súd pritom
ani nezdôvodnil a nešpecifikoval údajnú judikatúru o tom, čo všetko je považované
za rozhodnutie, čo zakladá arbitrárnosť rozhodnutia.
Máme za to, že v uvedenej veci, keď Daňový úrad odmietol akceptovať podané
odvolanie, musí existovať možnosť obrátiť sa na súd v rámci inštitútu správneho súdnictva,
a musí ísť jedine o piatu hlavu piatej časti OSP, t.j. žalobu o nezákonný zásah.
Nemožnosť použiť druhú, tretiu a štvrtú hlavu piatej časti OSP
Existencia rozhodnutia správneho orgánu je conditio sine qua non možnosti
postupovať podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Sťažovateľ však žalobou nenapáda žiadne
rozhodnutie, ale napáda „neakceptáciu odvolania“ voči rozhodnutiu Daňového úradu
zo strany Daňového úradu. Sťažovateľ požaduje, aby Daňový úrad podané odvolanie vzal
na vedomie a buď ho považoval za riadne doručené alebo v zmysle §13 ods. 8 Daňového
poriadku vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov odvolania. Voči rozhodnutiu
Daňového úradu by takáto žaloba bola neprípustná pre rozpor s § 247 ods. 2 OSP.
Ak teda nie je možné domáhať sa súdnej ochrany podľa druhej hlavy (rozpor s §247
ods.2 OSP), a nie je to možné ani podľa tretej hlavy (rozpor s § 2501 ods.1 OSP) a nedá sa
hovoriť ani o nečinnosti Daňového úradu v zmysle § 250t OSP (nakoľko ten sťažovateľovi
jasne oznámil, že podané odvolanie nepovažuje za doručené a nebude sa ním nikdy
zaoberať), zostala sťažovateľovi otvorená jediná možnosť ako sa domáhať súdnej ochrany,
a to práve podanie žaloby podľa piatej časti piatej hlavy OSP. Nakoľko porušiteľ
v Rozsudku Žalobu podanú na základe § 250v OSP zamietol, nemal by sťažovateľ už iné
možnosti domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou.
Máme teda za to, že porušiteľ nezákonným spôsobom zamietol Žalobu a tým porušil
právo sťažovateľa na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. ...
Z oznámenia Daňového úradu vyplýva, že nerešpektuje odvolanie sťažovateľa
a považuje prvostupňové rozhodnutie za konečné a právoplatné. Takým stanoviskom je
vážne obmedzené ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý proces v časti práva domáhať
sa preskúmania prvoinštančného rozhodnutia a vôbec práva na spravodlivosť, ktorá je
týmto odmietnutá.
Žiaden subjekt ani štát nie je oprávnený obmedzovať práva iného, pokiaľ na to nemá
právny dôvod a ak sú dôvody v rozpore, dôvod dostatočnej právnej sily. V predmetnom
konaní Daňový úrad zdôvodnil svoje stanovisko len tým, že odmietnutie má byť dôsledkom
porušenia povinnosti podľa § 14 ods. 1 DP, pričom podľa neho nie je možná sanácia
podania podľa § 13 ods. 6 DP ani výzva na odstránenie nedostatkov podľa § 13 ods. 8 DP.
Ustanovenie § 14 ods. 1 DP nechráni žiadne ústavné právo. Je len vyjadrením práva
štátu na efektívnu správu financií t.j. na šetrenie nákladov na komunikácii a času pri
vybavení podania. Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie argumenty k tejto povinnosti podľa
sťažovateľa platí, že jej výkon nemôže obmedziť ústavné práva, keďže majú vyššiu právnu
silu a chránia vyššie spoločenské hodnoty.
Porušovateľ nielenže svojimi rozsudkami chráni porušovanie ústavné právo
sťažovateľa na dvojinštančnosť konania, ale ešte aj nesprávne vykladá zákonné dôvody
zamietnutia Žalôb. Také obmedzenie je podľa sťažovateľa nevyhnutne porušením ústavných
práv.
Považujeme za podstatné zdôrazniť, že Daňový úrad mal odvolanie k dispozícii
v zákonnej lehote (potvrdzuje to oznámením o odmietnutí) a toto odvolanie obsahuje
podrobné dôvody a právnu argumentáciu, pre ktoré možno považovať napadnuté
rozhodnutie za nesprávne. Porušovateľ mal o tomto vedomosť, a kvôli čisto formálnemu
výkladu piatej hlavy piatej časti OSP zamietol Žalobu sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal
tým, či nie sú postupom Daňového úradu porušené ústavné práva sťažovateľa
na spravodlivý proces, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj zásada dvojinštančnosti
konania. S týmto vedomím napriek tomu chráni značné porušovanie práva zo strany
Daňového úradu. Takýto prístup je podľa nás už len z faktického pohľadu nezlučiteľný
s princípom spravodlivého procesu.».
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal o vydanie tohto nálezu:
„1. Krajský súd v Bratislava rozsudkom sp. zn. 6S/118/2014 zo dňa 05.06.2015
porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu sp. zn. 6S/118/2014 zo dňa
05.06.2015 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 355,43 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho
zástupcu č. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, čo dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že krajský súd nesprávne vyložil
ustanovenie § 250v OSP, keď konštatoval, že mal postupovať vo veci podaním žaloby
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Na tomto mieste je potrebné uviesť, že ústavný súd už o nároku sťažovateľa
rozhodoval, keď jeho sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu pod
sp. zn. II. ÚS 641/2014 z 30. septembra 2014, keď predmetom konania bolo preskúmavanie
rozhodnutia daňového orgánu vo veci vydania zloženia zábezpeky v sume 340 000 €.
V tomto konaní ústavný súd konštatoval, že pred uplatnením nároku na ústavnom súde
je povinný o veci rozhodnúť príslušný všeobecný súd v rámci správneho súdnictva.
Sťažovateľ toto urobil a výsledkom je preskúmanie napadnutého rozhodnutia krajského
súdu.
V podstatných dôvodoch krajský súd uviedol:
«Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdiť návrh navrhovateľa v intenciách
uvedených požiadaviek, pričom súd dospel k záveru, že alternatívnemu návrhu nemožno
vyhovieť. Vzhľadom na nižšie uvedené návrh súd vyhodnotil ako neprípustný a preto ho
zamietol.
Súd považuje za potrebné uviesť, že konanie o ochrane pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy predstavuje subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom
súdnictve, ktorú možno aplikovať iba v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chyba.
Ustanovenie § 250v O. s. p. pojem „zásah“ nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani
iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými
nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným
individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný resp. v širšom zmysle
protiprávny, útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo
právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti,
úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných
práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu
vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.), ktorý trvá, prípadne trvajú jeho následky
alebo hrozí jeho opakovanie. Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže
zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva
pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom.
Z uvedených ustanovení daňového poriadku vyplýva, že s účinnosťou od 01.01.2014
vznikla žalobcovi ako platiteľovi DPH povinnosť doručovať všetky podania správcovi dane
formou elektronických prostriedkov. Zákon vo svojich ustanoveniach špecifikuje spôsob
a formu komunikácie v daňovom konaní medzi daňovými subjektmi a finančnou správou.
V správnom súdnictve postupom podľa piatej časti, druhej hlave O.s.p. súd skúma
(po vyčerpaní prípustných riadnych opravných prostriedkov) rozhodnutie a aj postup
orgánov štátnej správy, či sú v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Súd preskúmava
aj úkony orgánov, ktoré nespĺňajú formálne náležitosti rozhodnutia, ak sú jeho
individuálnymi právnymi aktmi dotknuté práva a záujmy účastníkov konania.
Súd v danej veci musel posúdiť, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je
nezákonný zásah v ustanovení § 250v O. s. p. vymedzený:
- zásah nie je rozhodnutím,
- zásah bol zameraný priamo proti fyzickej alebo právnickej osobe alebo proti
nim vykonaný,
- zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie,
Pre úspešnosť návrhu je rovnako potrebné aby,
- navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis,
- návrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom
dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.
- navrhovateľ sa nedomáhal iba určovacieho výroku, že zásah je alebo bol
nezákonný. ...
V návrhu musí navrhovateľ preukazovať aj to, že vyčerpal prostriedky, ktorých
použitie na nápravu umožňuje osobitný zákon, spravidla zákon, ktorý ukladá správnemu
orgánu konať, ale nemožno vylúčiť ani iný zákon, napríklad zákon č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre. Pôjde o právne prostriedky, ktorých vyčerpanie je v jeho dispozícii, pričom
ich môže použiť bez súčinnosti (bez odkázanosti) s iným orgánom verejnej moci. ...
Zo zistení súdu vyplýva, že síce bola splnená zákonná podmienka na uplatnenie
predmetného návrhu z hľadiska zachovania lehôt (30 dňovej subjektívnej aj ročnej
objektívnej) avšak v danom prípade existovala iná možnosť právnej ochrany, a to podanie
žaloby podľa druhej hlavy, piatej časti O.s.p. proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov. Navrhovateľ potom nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis, nejedná sa o priamy zásah do subjektívnych verejných práv, a preto nie je právny
dôvod na subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve podľa S 250v O.s.p., tak
ako to využil navrhovateľ.»
Sťažnosť treba považovať za zjavne opodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na rozdielnu prax výkladu právnych noriem
týkajúcich sa danej problematiky senátmi krajského súdu. V tomto smere ústavný súd
poukazuje na to, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax
všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov,
resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podstatné je, či sú odlišné názory
všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby
ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (mutatis mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,
Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu uvedený v napadnutom
rozhodnutí nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neopodstatnenosti, a preto ho možno
považovať za ústavne konformný. Neprichádza preto do úvahy, aby ústavný súd
do namietaných záverov krajského súdu zasiahol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015