Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 839/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou

, , za ktorú koná konateľ ,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 5. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 5. júna 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že príslušný Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“)

vydal 11. apríla 2014 rozhodnutie, ktorým sťažovateľovi uložil povinnosť zložiť zábezpeku

vo výške 340 000 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie elektronickými

prostriedkami na e-mail daňového úradu, čo však tento orgán odmietol s odôvodnením, že

nebolo podané do elektronickej podateľne podľa

o správne daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, a preto považoval vydané rozhodnutie za právoplatné a preskúmavať

ho odmietol. Krajský súd žalobu zamietol proti postupu daňového orgánu s odôvodnením,

že nejde v danej veci o nezákonný zásah, sťažovateľ mal dať žalobu podľa druhej hlavy

piatej časti (ďalej aj „OSP“) a domáhať sa súdneho

prieskumu písomnosti. Krajský súd navyše odmietol návrh obrátiť sa na Súdny dvor

Európskej únie o vyriešenie prejudiciálnej otázky týkajúcej sa tohto sporu. Postup

a rozsudok krajského súdu napáda sťažovateľ predovšetkým z toho dôvodu, že «Za

najzávažnejšie porušenie považujeme porušenie práva na zákonného sudcu. Pred konečným

rozhodnutím vo veci odňal porušovateľ sťažovateľovi právo preveriť súlad postupu

žalovaného s právom EÚ predbežnou otázkou na ESD, hoci prípadom je nesporne dotknutá

sloboda podnikania a nie je známy žiadny stabilný záver ESD k takému prípadu. Podľa nás

je dostatočne zjavné, že neprimeranými formálnymi prekážkami pri uplatňovaní práv

vyplývajúcich z podnikania (akými je aj odmietnutie odvolania v dôležitej daňovej veci) je

obmedzená sloboda podnikania. Keďže sloboda podnikania je upravená predpismi, ktorými

je SR priamo viazaná, rozhodnutie bez ich preskúmania je bez ďalšieho arbitrárne.

Nesúhlasíme preto s argumentáciou porušovateľa, keď odmietol podať prejudiciálnu

otázku so stručným odôvodnením, že:

a) nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni voči ktorému nie je prípustný

opravný prostriedok

b) nejde ani o posúdenie platnosti práva Únie, ale výlučne o otázku výkladu

zmluvy o fungovaní EÚ

Ad a) V zmysle § 250v ods. 7 nie je voči rozhodnutiu súdu o žalobe podľa piatej

hlavy piatej časti prípustný žiadny opravný prostriedok. Odôvodnenie Sťažovateľa je

teda v priamom rozpore s ustanovením .

Ad b) V zmysle čl 267 ZFEU: „Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať

predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv...“ Odôvodnenie Sťažovateľa

je teda v priamom rozpore s čl. 267 ZFEU. ...

Sťažovateľ Rozsudkom toto právo na prístup k súdu porušil, nakoľko Žalobu zamietol

z dôvodu, že podľa jeho názoru sa sťažovateľ nemal domáhať svojich práv prostredníctvom

žaloby na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, nakoľko v danom

prípade bolo zaslané oznámenie, ktoré treba považovať za rozhodnutie. Avšak súd pritom

ani nezdôvodnil a nešpecifikoval údajnú judikatúru o tom, čo všetko je považované

za rozhodnutie, čo zakladá arbitrárnosť rozhodnutia.

Máme za to, že v uvedenej veci, keď Daňový úrad odmietol akceptovať podané

odvolanie, musí existovať možnosť obrátiť sa na súd v rámci inštitútu správneho súdnictva,

a musí ísť jedine o piatu hlavu piatej časti , t.j. žalobu o nezákonný zásah.

Nemožnosť použiť druhú, tretiu a štvrtú hlavu piatej časti

Existencia rozhodnutia správneho orgánu je conditio sine qua non možnosti

postupovať podľa druhej hlavy piatej časti . Sťažovateľ však žalobou nenapáda žiadne

rozhodnutie, ale napáda „neakceptáciu odvolania“ voči rozhodnutiu Daňového úradu

zo strany Daňového úradu. Sťažovateľ požaduje, aby Daňový úrad podané odvolanie vzal

na vedomie a buď ho považoval za riadne doručené alebo v zmysle §13 ods. 8 Daňového

poriadku vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov odvolania. Voči rozhodnutiu

Daňového úradu by takáto žaloba bola neprípustná pre rozpor s .

Ak teda nie je možné domáhať sa súdnej ochrany podľa druhej hlavy (rozpor s §247

ods.2 ), a nie je to možné ani podľa tretej hlavy (rozpor s ) a nedá sa

hovoriť ani o nečinnosti Daňového úradu v zmysle (nakoľko ten sťažovateľovi

jasne oznámil, že podané odvolanie nepovažuje za doručené a nebude sa ním nikdy

zaoberať), zostala sťažovateľovi otvorená jediná možnosť ako sa domáhať súdnej ochrany,

a to práve podanie žaloby podľa piatej časti piatej hlavy . Nakoľko porušiteľ

v Rozsudku Žalobu podanú na základe zamietol, nemal by sťažovateľ už iné

možnosti domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou.

Máme teda za to, že porušiteľ nezákonným spôsobom zamietol Žalobu a tým porušil

právo sťažovateľa na prístup k súdu v zmysle SR. ...

Z oznámenia Daňového úradu vyplýva, že nerešpektuje odvolanie sťažovateľa

a považuje prvostupňové rozhodnutie za konečné a právoplatné. Takým stanoviskom je

vážne obmedzené ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý proces v časti práva domáhať

sa preskúmania prvoinštančného rozhodnutia a vôbec práva na spravodlivosť, ktorá je

týmto odmietnutá.

Žiaden subjekt ani štát nie je oprávnený obmedzovať práva iného, pokiaľ na to nemá

právny dôvod a ak sú dôvody v rozpore, dôvod dostatočnej právnej sily. V predmetnom

konaní Daňový úrad zdôvodnil svoje stanovisko len tým, že odmietnutie má byť dôsledkom

porušenia povinnosti podľa § 14 ods. 1 DP, pričom podľa neho nie je možná sanácia

podania podľa § 13 ods. 6 DP ani výzva na odstránenie nedostatkov podľa § 13 ods. 8 DP.

Ustanovenie § 14 ods. 1 DP nechráni žiadne ústavné právo. Je len vyjadrením práva

štátu na efektívnu správu financií t.j. na šetrenie nákladov na komunikácii a času pri

vybavení podania. Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie argumenty k tejto povinnosti podľa

sťažovateľa platí, že jej výkon nemôže obmedziť ústavné práva, keďže majú vyššiu právnu

silu a chránia vyššie spoločenské hodnoty.

Porušovateľ nielenže svojimi rozsudkami chráni porušovanie ústavné právo

sťažovateľa na dvojinštančnosť konania, ale ešte aj nesprávne vykladá zákonné dôvody

zamietnutia Žalôb. Také obmedzenie je podľa sťažovateľa nevyhnutne porušením ústavných

práv.

Považujeme za podstatné zdôrazniť, že Daňový úrad mal odvolanie k dispozícii

v zákonnej lehote (potvrdzuje to oznámením o odmietnutí) a toto odvolanie obsahuje

podrobné dôvody a právnu argumentáciu, pre ktoré možno považovať napadnuté

rozhodnutie za nesprávne. Porušovateľ mal o tomto vedomosť, a kvôli čisto formálnemu

výkladu piatej hlavy piatej časti zamietol Žalobu sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal

tým, či nie sú postupom Daňového úradu porušené ústavné práva sťažovateľa

na spravodlivý proces, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj zásada dvojinštančnosti

konania. S týmto vedomím napriek tomu chráni značné porušovanie práva zo strany

Daňového úradu. Takýto prístup je podľa nás už len z faktického pohľadu nezlučiteľný

s princípom spravodlivého procesu.».

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal o vydanie tohto nálezu:

„1. Krajský súd v Bratislava rozsudkom sp. zn. zo dňa 05.06.2015

porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu sp. zn. zo dňa

05.06.2015 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 355,43 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu č. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, čo dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že krajský súd nesprávne vyložil

ustanovenie , keď konštatoval, že mal postupovať vo veci podaním žaloby

podľa druhej hlavy piatej časti .

Na tomto mieste je potrebné uviesť, že ústavný súd už o nároku sťažovateľa

rozhodoval, keď jeho sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu pod

sp. zn. z 30. septembra 2014, keď predmetom konania bolo preskúmavanie

rozhodnutia daňového orgánu vo veci vydania zloženia zábezpeky v sume 340 000 €.

V tomto konaní ústavný súd konštatoval, že pred uplatnením nároku na ústavnom súde

je povinný o veci rozhodnúť príslušný všeobecný súd v rámci správneho súdnictva.

Sťažovateľ toto urobil a výsledkom je preskúmanie napadnutého rozhodnutia krajského

súdu.

V podstatných dôvodoch krajský súd uviedol:

«Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdiť návrh navrhovateľa v intenciách

uvedených požiadaviek, pričom súd dospel k záveru, že alternatívnemu návrhu nemožno

vyhovieť. Vzhľadom na nižšie uvedené návrh súd vyhodnotil ako neprípustný a preto ho

zamietol.

Súd považuje za potrebné uviesť, že konanie o ochrane pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy predstavuje subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom

súdnictve, ktorú možno aplikovať iba v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chyba.

Ustanovenie pojem „zásah“ nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani

iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými

nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným

individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný resp. v širšom zmysle

protiprávny, útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo

právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti,

úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných

práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu

vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.), ktorý trvá, prípadne trvajú jeho následky

alebo hrozí jeho opakovanie. Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže

zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva

pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom.

Z uvedených ustanovení daňového poriadku vyplýva, že s účinnosťou od 01.01.2014

vznikla žalobcovi ako platiteľovi DPH povinnosť doručovať všetky podania správcovi dane

formou elektronických prostriedkov. Zákon vo svojich ustanoveniach špecifikuje spôsob

a formu komunikácie v daňovom konaní medzi daňovými subjektmi a finančnou správou.

V správnom súdnictve postupom podľa piatej časti, druhej hlave súd skúma

(po vyčerpaní prípustných riadnych opravných prostriedkov) rozhodnutie a aj postup

orgánov štátnej správy, či sú v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Súd preskúmava

aj úkony orgánov, ktoré nespĺňajú formálne náležitosti rozhodnutia, ak sú jeho

individuálnymi právnymi aktmi dotknuté práva a záujmy účastníkov konania.

Súd v danej veci musel posúdiť, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je

nezákonný zásah v ustanovení vymedzený:

- zásah nie je rozhodnutím,

- zásah bol zameraný priamo proti fyzickej alebo právnickej osobe alebo proti

nim vykonaný,

- zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie,

Pre úspešnosť návrhu je rovnako potrebné aby,

- navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis,

- návrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom

dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

- navrhovateľ sa nedomáhal iba určovacieho výroku, že zásah je alebo bol

nezákonný. ...

V návrhu musí navrhovateľ preukazovať aj to, že vyčerpal prostriedky, ktorých

použitie na nápravu umožňuje osobitný zákon, spravidla zákon, ktorý ukladá správnemu

orgánu konať, ale nemožno vylúčiť ani iný zákon, napríklad

o prokuratúre. Pôjde o právne prostriedky, ktorých vyčerpanie je v jeho dispozícii, pričom

ich môže použiť bez súčinnosti (bez odkázanosti) s iným orgánom verejnej moci. ...

Zo zistení súdu vyplýva, že síce bola splnená zákonná podmienka na uplatnenie

predmetného návrhu z hľadiska zachovania lehôt (30 dňovej subjektívnej aj ročnej

objektívnej) avšak v danom prípade existovala iná možnosť právnej ochrany, a to podanie

žaloby podľa druhej hlavy, piatej časti proti rozhodnutiam a postupom správnych

orgánov. Navrhovateľ potom nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný

predpis, nejedná sa o priamy zásah do subjektívnych verejných práv, a preto nie je právny

dôvod na subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve podľa S 250v , tak

ako to využil navrhovateľ.»

Sťažnosť treba považovať za zjavne opodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na rozdielnu prax výkladu právnych noriem

týkajúcich sa danej problematiky senátmi krajského súdu. V tomto smere ústavný súd

poukazuje na to, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov,

resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podstatné je, či sú odlišné názory

všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby

ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (mutatis mutandis , ,

).

Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu uvedený v napadnutom

rozhodnutí nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neopodstatnenosti, a preto ho možno

považovať za ústavne konformný. Neprichádza preto do úvahy, aby ústavný súd

do namietaných záverov krajského súdu zasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015