Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 262/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ing. Martin Chlapík s. r. o.,

Sládkovičova 13, Žilina, konajúcou advokátom JUDr. Ing. Martinom Chlapíkom, ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 24. júna 2015, sp. zn.

z 15. júla 2015, sp. zn. z 24. júna 2015, sp. zn. z 24. júna 2015

a sp. zn. z 24. júna 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

28. augusta 2015 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len ,a“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dohovor“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 24.

júna 2015, sp. zn. z 15. júla 2015, sp. zn. z 24. júna 2015,

sp. zn. z 24. júna 2015 a sp. zn. z 24. júna 2015 (ďalej len

,,krajský súd“ a ,,uznesenia krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol ako navrhovateľ

účastníkom konania o ochrane proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t

. Návrhom zo 17. februára 2015 sa sťažovateľ domáhal, aby

krajský súd uložil Daňovému úradu (ďalej len ,,odporca“) povinnosť rozhodnúť

o jeho odvolaniach proti rozhodnutiam odporcu alebo predložiť tieto odvolania spolu

so spisovým materiálom na rozhodnutie odvolaciemu orgánu. Podaniu návrhu na krajskom

súde predchádzalo vydanie piatich rozhodnutí odporcu 22. apríla 2014, ktorými odporca

vo vyrubovacom daňovom konaní vyrubil sťažovateľovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobia III. štvrťrok 2010 až III. štvrťrok 2011. Proti všetkým piatim

rozhodnutiam odporcu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolania. Odporca však

sťažovateľovi piatimi oznámeniami z 22. mája 2014 vo všetkých veciach oznámil, že jeho

odvolania nezakladajú právne účinky, lebo neboli podané zákonom predpísaným spôsobom

̶teda elektronickými prostriedkami v súlade s a

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“). Zároveň odporca sťažovateľovi

oznámil, že všetky rozhodnutia nadobudli právoplatnosť márnym uplynutím lehoty na

podania odvolania, teda 13. mája 2014.

3. Sťažovateľ následne vo všetkých piatich veciach zaslal odporcovi 4. júna 2014

elektronickými prostriedkami podanie nazvané ,,Vyjadrenie daňového subjektu k oznámeniu

z 22. mája 2014, Odvolanie z 12. mája 2014 – doplnenie odvolania“, ktorým nesúhlasil

so závermi správcu dane v podstate z dôvodu, že zo žiadneho ustanovenia daňového

poriadku nevyplýva, že pre nedodržanie elektronického doručovania odvolanie nevyvoláva

právne účinky. Prílohou týchto podaní boli aj odvolania z 12. mája 2014. Odporca ako

správca dane tieto odvolania zamietol oznámeniami z 1. júla 2014 z dôvodu, že boli podané

po určenej lehote, ktorá uplynula 13. mája 2014. Ďalšími piatimi identickými oznámeniami

z 2. júla 2014 odporca sťažovateľovi predložil vlastný výklad relevantných procesných

noriem týkajúcich sa elektronického doručovania podaní a v závere konštatoval,

že odvolania z 12. mája 2014 boli síce doručené včas, avšak nie elektronicky, a preto sa

ne hľadí, ako keby neboli podané, a odvolania doručené 4. júna 2014 elektronickými

prostriedkami boli doručené po určenej lehote, a preto sú neprípustné.

4. Sťažovateľ v uvedených súvislostiach podal proti postupu odporcu sťažnosť podľa

zákona o sťažnostiach na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktoré však

oznámením z 23. decembra 2014 sťažnosť vyhodnotilo ako neopodstatnenú z dôvodu, že

neboli zistené porušenia všeobecne záväzných predpisov ani interných predpisov. Až

následne sa sťažovateľ s návrhom na začatie konania obrátil na krajský súd, ktorý však

uzneseniami napadnutými touto sťažnosťou jeho návrhy zamietol a nepriznal mu náhradu

trov konania.

5. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ rozsiahlo polemizuje so závermi

krajského súdu a predkladá vlastný výklad relevantných procesných ustanovení daňového

poriadku. Zotrváva na názore, že zo žiadneho ustanovenia daňového poriadku nevyplýva, že

nedodržanie elektronického doručovania odvolaní má za následok, že na tieto odvolania sa

neprihliada. Krajskému súdu pritom vytýka formalistický postup, nedodržanie princípov

spravodlivého procesua v konečnom dôsledku aj zásah do ním označených práv.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktoré žiada zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na

ďalšie konanie. Požaduje priznať aj náhradu trov konania v sume 355,73 €.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí

návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred

ústavným súdom zo zákonom stanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

10. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný

súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

12. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu

do jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého

sa mal dopustiť tým, že formalistickým výkladom ustanovení o elektronickom doručovaní

podaní (odvolaní) mu neposkytol súdnu ochranu pred postupom odporcu, ktorý jeho

odvolaniam doručeným včas v písomnej forme nepriznal právne účinky.

13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnení uznesení

krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súd

v podstatnom na odôvodnenie všetkých piatich napadnutých uznesení uviedol:

«Podstatou v predmetnej veci je posúdenie procesnej otázky, či správca dane

postupoval správne, ak v prípade včas a v písomnej forme podaného odvolania zaslaného

prostredníctvom pošty právnym zástupcom daňového subjektu, považoval toto odvolanie

za právne neúčinné z dôvodu, že daňový subjekt má povinnosť doručovať podania finančnej

správe elektronickými prostriedkami v zmysle ,

o správe daní.

Daňový poriadok pozná dve formy podania, a to 1/ písomnú, 2/ ústnu do zápisnice.

Vyplýva to z ust. §13 ods. 1 Daňového poriadku. Formy podania sa spájajú so slovesom

„urobiť“, alebo trpným príčastím „urobený“. V iných procesnoprávnych predpisoch je

forma podania elektronickými prostriedkami a telefaxom výslovne uvedená zároveň

s písomnou formou a ústnou formou do zápisnice (viď. § 9 Správneho poriadku, § 42

, , ),

pričom niektoré predpisy poznajú ešte aj iné formy podania - napr. telegraficky.

V Daňovom poriadku však podanie elektronickými prostriedkami a telefaxom predstavujú

spôsob doručenia písomného podania a eventualitu k listinnej podobe doručenia, s ktorou

sú rovnocenné.

Špeciálne ust. o odvolaní v daňovom konaní - § 72 ods. 2 Daňového poriadku- pozná

len dve možné formy podania odvolania - písomnú a ústnu do zápisnice, s tým, že toto

ustanovenie špecifikuje orgán, ktorému sa odvolanie podáva „správcovi dane alebo

orgánu, ktorého rozhodnutie sa napadá“, aby účastník nesmeroval svoje odvolanie priamo

odvolaciemu orgánu...

Ust. § 14 Daňového poriadku stanovuje obligatórny spôsob doručovania písomného

podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 pre vymedzený okruh daňových

subjektov. Z povahy veci vyplýva, že tieto subjekty si nemôžu nikdy zvoliť doručenie

písomného podania v listinnej podobe alebo podaním telefaxom- vždy musia podanie urobiť

len elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2

Daňového poriadku alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu

verejnej správy a toto podanie musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom

osoby, ktorá ho podáva, alebo ak subjekt nemá zaručený elekt. podpis, musí uzavrieť

so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní...

Ustanovenia o všeobecnom daňovom podaní a spôsoboch jeho doručenia je potrebné

vztiahnuť aj na odvolanie v daňovom konaní v takom rozsahu, v akom Daňový poriadok

neobsahuje špeciálnu úpravu, resp. ktorá sa s touto všeobecnou úpravou nevylučuje.

Odvolanie je nepochybne možné doručiť prostredníctvom elektronickej podateľne, čo

zodpovedá najnovším trendom elektronizácie štátnej resp. verejnej správy. Z uvedeného

vyplýva, že je potrebné aplikovať subsidiárne ustanovenia II. hlavy Daňového poriadku aj

na odvolanie v daňovom konaní, nakoľko ust. § 72 Daňového poriadku a nasl. neobsahuje

úpravu o spôsobe doručenia podaní, len o ich forme.

Poučenie v rozhodnutí musí obsahovať informáciu o mieste, lehote a forme podania

odvolania, to znamená, že pokiaľ poučenie obsahuje informáciu, že odvolanie je možné

podať písomne a ústne do zápisnice, je toto poučenie v súlade s § 72 ods. 2 Daňového

poriadku.

Poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať poučenie o spôsobe doručenia odvolania,

teda že odvolanie je možné podať v listinnej podobe u správcu dane (tzv. osobne), poštou,

elekt. prostriedkami, telefaxom.

Poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať ani poučenie o náležitostiach odvolania.

Z ust. § 72 ods. 4 vyplýva, že odvolanie musí obsahovať náležitosti, a to náležitosti

podľa § 13 Daňového poriadku a náležitosti podľa § 72 ods. 4 Daňového poriadku. Odkaz

na ustanovenia o náležitostiach všeobecného podania znamená, že odvolanie musí byť

podpísané osobou, ktorá ho podáva (§ 13 ods. 2), musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej

veci, čo sa navrhuje, dôvody podania (§ 13 ods. 3), ak je doručené elektronicky, musí byť

podpísané zaručeným elekt. podpisom alebo daňový subjekt musí mať uzatvorenú dohodu

o elektronickom doručovaní (§ 13 ods. 5).

Systematickým a gramatickým výkladom možno dôjsť k záveru, že § 14 Daňového

poriadku obsahuje právnu úpravu týkajúcu sa, resp. bližšie špecifikujúcu spôsob

doručovania elektronickými prostriedkami. Krajský súd dáva do pozornosti, že účinnosť

§ 14 Daňového poriadku bola odložená v ust. §165b Daňového poriadku od 01.01.2014,

pričom daňové subjekty mali dostatočný čas sa s novými povinnosťami oboznámiť a ich

zavedenie bolo daňovou správou verejne prezentované...

Podľa názoru krajského súdu odporca postupoval správne, keď vyhodnotil písomné

odvolanie advokáta daňového subjektu zo dňa 12.05.2014, odovzdané na poštu dňa

13.05.2014, doručené odporcovi dňa 14.05.2014 v listinnej podobe poštou, listom

(oznámením) č. 9514401/5/2101257/2014/Cab2 zo dňa 22.05.2014 ako právne neúčinné,

t. j. akoby nebolo vôbec podané.

Ohľadom námietky navrhovateľa, že odporca mal v prípade, že mal za to, že nebola

dodržaná forma podania vyzvať na odstránenie nedostatkov v zmysle § 72 ods. 5 Daňového

poriadku a § 13 ods. 8 a 9 Daňového poriadku, krajský súd uvádza, že odporca by mal

postupom podľa § 72 ods. 5 Daňového poriadku v spojení s § 13 ods. 8 Daňového poriadku

vyzvať daňový subjekt prostredníctvom právneho zástupcu v lehote nie kratšej ako 15 dní

na odstránenie nedostatkov odvolania, keby neobsahovalo náležitosti, teda ak by bolo

účinne podané, avšak malo nedostatky,

V okolnostiach predmetnej veci nemal súd za preukázané, že by daňový subjekt podal

včasné odvolanie elekt. so zaručeným elekt. podpisom, vyplýva to z oznámenia odporcu

o zamietnutí odvolania zo dňa 01.07.2014, evidenčné číslo 9514401/5/3216596/2014/Cab2,

podľa ktorého podľa § 73 ods. 4 písm. a) Daňového poriadku zamietol odvolanie podané

elektronicky dňa 04.06.2014 ako oneskorene podané, keďže lehota na podanie odvolania

uplynula dňa 13.05.2014. V tomto smere sa súd stotožnil s argumentáciou odporcu, že

odvolanie je samostatným podaním, a preto ho daňový subjekt nemôže doručovať ako

prílohu podania, aj keby bolo ešte podané v odvolacej lehote.

Záverom krajský súd konštatuje, že podania v písomnej forme doručené v listinnej

podobe po 01.01.2014 osobou, ktorá je povinná doručovať podania správcovi dane

elektronicky, nie sú podané v súlade s Daňovým poriadkom a takéto podania nezakladajú

právne účinky. Povinnosť taxatívne uvedených osôb (§14 Daňového poriadku) doručovať

podania elektronickými prostriedkami sa vzťahuje na všetky podania, teda aj na odvolania.

Odporca nebol v konaní nečinný a postupoval správne, keď sa právne neúčinným

odvolaním nezoberal a procesne ho neprejedal, resp. neodstúpil odvolaciemu orgánu,

a preto krajský súd návrh proti nečinnosti odporcu ako nedôvodný zamietol.»

14. Sťažovateľom napadnuté uznesenia krajského súdu (s identickým odôvodnením)

obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok relevantných právnych záverov, pričom

ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení daňového poriadku, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

15. Z tohto pohľadu ústavný súd konštatuje, že dôvody napadnutých uznesení

krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný

súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanými uzneseniami krajského

súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenie uznesení krajského súdu, ktoré jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu v tam citovaných procesných normách. S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

16. Len pre úplnosť ústavný súd pripomína, že v obdobných veciach iných

sťažovateľov už rozhodoval, pričom ich obdobné sťažnosti proti rozhodnutiam všeobecných

súdov boli tiež ako zjavne neopodstatnené odmietnuté. V tomto smere preto možno odkázať

aj na závery uznesenia sp. zn. , ktorým bola sťažnosť iného sťažovateľa proti

obsahovo obdobnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave odmietnutá pre zjavnú

neopodstatnenosť, alebo závery uznesenia sp. zn. , ktorými bola sťažnosť

iného sťažovateľa proti obsahovo obdobnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave tiež

odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť (aj keď tu išlo o návrh na ochranu

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, na podstate veci to nič nemení).

17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, ktorej

reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo

k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh

na zrušenie uznesení krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania),

pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016