Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 252/2015
PDF · 425.39 KB
No categories available
I. ÚS 252/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpená advokátom JUDr. Jánom Spišákom, Idanská 17, Košice,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 263/2014 37
z 5. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
1 S 263/2014 37 z 5. februára 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 11. augusta 2014 poštou
doručila Daňovému úradu Bratislava (ďalej len „daňový úrad“) odvolanie z 5. augusta 2014
proti rozhodnutiu č. 9104408/5/3578616/2014/PávI z 22. júla 2014. Daňový úrad
10. septembra 2014 zaslal sťažovateľke oznámenie, v ktorom jej oznámil, že jej odvolanie
doručené 11. augusta 2014 poštou považuje za nepodané, pretože nebolo podané
elektronickými prostriedkami v súlade s § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z.
o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z není
neskorších predpisov. Sťažovateľka následne 20. októbra 2014 podala daňovému úradu
žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty na elektronické podanie odvolania proti označenému
rozhodnutiu daňového úradu, o ktorej daňový úrad rozhodol rozhodnutím z 23. októbra
2014 tak, že žiadosti nevyhovel. Daňový úrad žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty
nevyhovel s poukazom na to, že sťažovateľke bola známa povinnosť doručovať podania
elektronickými prostriedkami, keďže už svoje skoršie podania takto doručovala.
Sťažovateľka sa návrhom doručeným krajskému súdu 8. decembra 2014 domáhala
podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku ochrany proti nečinnosti daňového úradu
a krajskému súdu navrhla, aby uložil daňovému úradu povinnosť konať a rozhodnúť
o jej odvolaní z 5. augusta 2014 proti rozhodnutiu daňového úradu z 22. júla 2014.
Krajský súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky zamietol ako nedôvodný
a nepriznal jej náhradu trov konania.
Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nej
nesprávne skutkové a právne závery krajského súdu v napadnutom uznesení, ako aj jeho
nedostatočné odôvodnenie.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Krajský súd v Bratislave sa v napadnutom uznesení vyslovil, že navrhovateľ
(sťažovateľ) v daňovom konaní nepodal včas svoje odvolanie proti rozhodnutiu Daňového
úradu Bratislava č. 9104408/5/3578616/2014/PávI zo dňa 22. 7. 2014, pretože ho nepodal
elektronickými prostriedkami, ale písomne poštou, na čo daňový úrad (správca dane)
neprihliadol, s čím sa súd stotožnil, pretože podľa názoru súdu podanie urobené v listinnej
podobe nezakladá právne účinky a návrh sťažovateľa zamietol a nepriznal mu nárok na
náhradu trov konania.
S týmto záverom Krajského súdu v Bratislave sa sťažovateľ nestotožňuje a má za to,
že v konaní pred súdom došlo k porušeniu procesných práv sťažovateľa ako navrhovateľa,
a tým aj k porušeniu Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd zaručených základných práv a slobôd. ...
Sťažovateľ podal písomné odvolanie poštou vzhľadom ku skutočnosti, že správca
dane prijímal jeho písomné podania aj v roku 2014 počas výkonu daňovej kontroly aj
poštou a najmä bol uvedený do omylu a spravoval chybným poučením správcu dane
v napadnutom odvolaní, ktorý podľa nezrozumiteľného textu poučenia uložil podať
odvolanie písomne alebo ústne do zápisnice a nepoučil sťažovateľa o nutnosti podať
odvolanie elektronicky v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku.
V súčasnosti už správcovia dane na základe opatrenia MF SR používajú inú
formuláciu poučenia o forme podania odvolania v obdobných veciach, kde už uvádzajú
nasledovný text: „Na subjekty uvedené v § 14 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov sa vzťahuje povinnosť doručovania podaní finančnej správe elektronickými
prostriedkami podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku“.
Podľa ust. § 63 ods. 6 Daňového poriadku, ak chýba v rozhodnutí poučenie
o odvolaní alebo v rozhodnutí bolo nesprávne uvedené poučenie, že proti rozhodnutiu
nemožno podať odvolanie, alebo ak bola skrátená lehota na podanie odvolania alebo nie je
v poučení určená lehota vôbec, odvolanie možno podať do šiestich mesiacov po doručení
rozhodnutia: to neplatí, ak rozhodnutie podľa tohto zákona nemusí obsahovať poučenie.
Sťažovateľ následne po obdržaní listu správcu dane z 10. 9. 2014 podal dňa 20. 10. 2014
prostredníctvom elektronickej podateľne predmetné odvolanie správcovi dane a súčasne
elektronicky podal žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty na elektronické podanie
odvolania proti rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava č. 9104408/5/3578616/2014/PávI
zo dňa 22. 7. 2014, ktorému však správca dane nevyhovel.
Sťažovateľ je toho názoru, že správca dane nepostupoval v súlade s na vec sa
vzťahujúcimi ustanoveniami Daňového poriadku tým, že podľa názoru navrhovateľa
nerozhodol o včas podanom odvolaní v lehote podľa ust. § 63 ods. 6 Daňového poriadku
proti vyššie uvedenému rozhodnutiu správcu dane sám alebo nepostúpil odvolanie
sťažovateľa do 30 dní odo dňa začatia konania spolu s výsledkami doplneného konania,
s úplným spisovým materiálom a s predkladacou správou na rozhodnutie odvolaciemu
orgánu a o takomto postupe správca dane ako správca dane písomne neinformoval
sťažovateľa ako daňový subjekt. ...
Sťažovateľ zastáva názor, že v predmetnom daňovom konaní zo strany správcu dane
došlo k nesprávnemu úradnému postupu tým, že nepoučil správne o sťažovateľa o forme
podania odvolania a uviedol ho do omylu textom poučenia tak, že odvolanie je možné podať
písomne.»
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd a základné
právo na spravodlivý proces a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 5. 2. 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 263/2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. 2. 2015 sp. zn. 1 S 263/2014
sa zrušuje.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný vyplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti trovy
právneho zastúpenia v sume 296,44 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Spišáka
v lehote dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského
súdu, ktorým bol zamietnutý jej návrh proti nečinnosti daňového úradu v konaní
a rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky.
Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych
skutkových a právnych záverov krajského súdu a nedostatočného odôvodnenia napadnutého
uznesenia.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie
uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.
Krajský súd v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil takto:
«Krajský súd v Bratislave ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1
OSP) bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 1 OSP, návrh začatie konania
o nečinnosti orgánu verejnej správy preskúmal a dospel k záveru, že návrh je nedôvodný
a preto ho podľa ust. § 250d ods. 4 veta štvrtá OSP zamietol.
Podľa ust. § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že
orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným
právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil
povinnosť orgánu verejnej správy vo veci, konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný ak
navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje všeobecný predpis.
Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd
návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet
a číslo správneho konania a primeranú lehotu – nie však dlhšiu ako 3 mesiace, v ktorej je
orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto
lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. ...
Podľa uznesenia NSSR 5 Sžnč 1/2011 „Súd, ktorý je príslušný rozhodovať o návrhu
proti nečinnosti správneho orgánu musí splnenie podmienok podľa § 250t ods. 1 OSP
posudzovať individuálne vo svetle okolnosti konkrétneho prípadu rešpektujúc účel tohto
právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej
práva alebo právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej
správy v konkrétnom konanú.“
V zmysle vyššie citovaného judikátu NSSR súd danú vec posúdil individuálne podľa
okolností prípadu a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.
Navrhovateľ má nárok na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48
Ústavy SR.
Z obsahu administratívneho spisu súd konštatoval, že dňa 22. 7. 2014 odporca vydal
rozhodnutie č. 9104408/5/3578616/2014/PávI, ktorým znížil nadmerný odpočet uplatnený
navrhovateľom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 8/2012 o sumu 26 700 eur.
Uvedené rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené dňa 29. 7. 2014. Odvolanie voči tomuto
rozhodnutiu bolo odporcovi doručené poštou dňa 11. 8. 2014.
Písomným podaním zo dňa 10. 9. 2014 odporca navrhovateľovi oznámil, že jeho
podanie vo veci odvolania voči vyššie uvedenému rozhodnutiu sa považuje za nepodané
z dôvodu, že daňový subjekt v súlade s § 14 ods. 1 písm. a daňového poriadku je osobou
povinnou doručovať podania elektronickými prostriedkami od 1. 1. 2014. Navrhovateľ
podal dňa 20. 10. 2014 žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty na odvolanie proti
rozhodnutiu, o ktorej bolo rozhodnuté rozhodnutím zo dňa 23. 10. 2014
č. 9104408/5/4755117/2012/PávI tak, že žiadosti daňového subjektu (navrhovateľa) nebolo
vyhovené.
Podľa ust. § 14 daňového poriadku majú povinnosť doručovať podania finančnej
správe elektronickými prostriedkami tieto daňové subjekty:
a) daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH
b) daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní
c) advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní
d) zástupca neuvedený v písmenách a), c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom
DPH, ktorého zastupuje pri správe daní
Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.: Podanie urobené elektronickými
prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 alebo
prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a musí byť
podpísané zaručeným elektronickým podpisom (§ 2 písm. y) a § 4 zákona č. 215/2002 Z. z.
o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v znení neskorších
predpisov) osoby, ktorá ho podáva. A daňový subjekt chce doručovať správcovi dane
prítomnosti elektronickými prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným
elektronickým podpisom, oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive
podľa vzoru uverejneného na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom
dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti
elektronického doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob
preukazovania doručenia.
Podľa § 13 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z.: Na podanie urobené elektronickými
prostriedkami sa primerane vzťahuje § 33. Takéto podanie sa považuje za doručené dňom
jeho prijatia do elektronickej podateľne, o čom sa zašle potvrdenie do elektronickej osobnej
schránky daňového subjektu.
Podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona: Elektronická podateľňa, ktorú prevádzkuje
finančné riaditeľstvo, je spoločná pre finančnú správu.
Podľa zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov
a colníctva: Elektronickú adresu elektronickej podateľne zverejňuje finančné riaditeľstvo na
svojom webovom sídle, ako aj na webovom sídle ústredného portálu verejnej správy.
Z vyššie citovaného ust. vyplýva, že zákon o správe daní č. 563/2009 Z. z. v ust. § 13
ods. 5 upravil doručovanie podania elektronickými prostriedkami prostredníctvom
elektronickej podateľne. Podanie musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom
osoby, ktorá ho podáva alebo daňový subjekt uzavrie so správcom dane písomnú dohodu
o elektronickom doručovaní. Povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami
podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku vyplýva subjektom ustanoveným vo vyššie citovanom
ust. § 14 daňového poriadku. Pokiaľ má daňový subjekt povinnosť doručovať podania
elektronickými prostriedkami, podanie urobené v listinnej podobe nezakladá právne účinky
a správca dane takéto podania neprihliada.
Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že
v danom prípade nie je možné konštatovať navrhovateľom tvrdenú nečinnosť v zmysle
ust. § 250t ods. 1 OSP. ...
Ako vyplynulo z vyššie citovaných a vyššie uvedených skutočností v danom prípade
v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o nečinnosti žalovaného orgánu štátnej správy,
nakoľko v danom prípade sa jedná o situáciu, keď navrhovateľ nepodal odvolanie riadne
a včas zákonom predpísaným spôsobom. Z tohto dôvodu navrhovateľ žalobcovi oznámil dňa
10. 9. 2014, že jeho odvolanie sa považuje za nepodané z dôvodu, že tento nedodržal
povinnosť v súlade s ust. § 14 ods. 1 písm. a) daňového poriadku a nedoručil predmetné
odvolanie prostredníctvom elektronických prostriedkov v súlade so zákonom účinným od
1. 1. 2014. Navrhovateľ voči tomuto rozhodnutiu podal žiadosť o odpustenie zmeškania
lehoty na odvolanie, o ktorej bolo riadne rozhodnuté rozhodnutím odporcu zo dňa
23. 10. 2014 tak, že tejto žiadosti nebolo vyhovené.»
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením krajského súdu dospel
k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantne
vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a tvrdeniami sťažovateľky
v jej návrhu (s ktorými sa zhodujú v podstatnej časti aj jej sťažnostné námietky) a svoje
závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú tieto už citované. Ústavný súd preto nezistil, že by
krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení dôvodnosti návrhu, a teda sťažovateľkou
namietanej nečinnosti daňového úradu (osobitne s ohľadom na posúdenie právnych účinkov
podania – odvolania, ktoré nebolo podané zákonom predpísaným spôsobom, t. j.
elektronickými prostriedkami), a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv,
odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015