Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 139/2017
PDF · 221.3 KB
No categories available
I. ÚS 139/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RS - Building, s. r. o., Korytnická
cesta 151, Liptovská Osada, zastúpenej advokátskou kanceláriou Lion Law Partners s. r. o.,
Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter
Kočička, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sžf 12/2015 z 29. novembra 2016 a uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 21 S 72/2014 z 5. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti RS - Building, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RS - Building, s. r. o. (ďalej aj
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 12/2015
z 29. novembra 2016 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 21 S 72/2014 z 5. novembra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení
žalobkyne v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 2 S 72/2014 bola účastníčkou
súdneho konania o preskúmane zákonnosti rozhodnutia Daňového úradu Žilina (ďalej len
„daňový úrad“) č. 9515401/5/454646/2014/Pt z 5. februára 2014.
V úvode sťažnosti sťažovateľka poukazujúc na skutkové okolnosti prípadu uvádza,
že jej daňový úrad rozhodnutím z 5. februára 2014 vyrubil rozdiel dane v sume 13 484,77 €
na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012. Po tom, ako proti tomuto
rozhodnutiu podala sťažovateľka prostredníctvom pošty v zákonnej lehote 4. marca 2014
odvolanie, jej 21. marca 2014 bolo doručené oznámenie daňového úradu
č. 9515401/5/994545/2014/Pt zo 17. marca 2014. V ňom ju daňový úrad s poukazom
na dikciu ustanovenia § 13 ods. 5 a § 14 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) informoval, že odvolanie proti rozhodnutiu
č. 9515401/5/454646/2014/Pt z 5. februára 2014 nedoručila elektronicky cez portál verejnej
správy, ale v listinnej podobe, a teda nesplnila zákonom ustanovenú povinnosť a na ňou
podané odvolanie sa hľadí akoby nebolo podané.
Ako ďalej dodáva, „... následne bolo žalovaným dňa 26.03.2014 vydané oznámenie
o zamietnutí odvolania č. 9515401/5/1135260/2014/Pt, ktorým žalovaný zamietol odvolanie
sťažovateľa z dôvodu, že odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
neprípustné podľa § 72 ods. 8 písm. a) daňového poriadku, nakoľko je podané po určenej
lehote. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že posledným dňom, kedy mohol
sťažovateľ podať proti rozhodnutiu odvolanie bol 06.03.2014. Keďže sťažovateľ podal
odvolanie elektronicky dňa 21.03.2014, lehota na podanie odvolania daňovým subjektom
nebola zachovaná a z uvedeného dôvodu je odvolanie neprípustné v zmysle § 72 ods. 8
písm. a) daňového poriadku.
Vzhľadom na zamietnutie odvolania podal sťažovateľ dňa 10.04.2014 na Krajský súd
v Žiline žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného
(rozhodnutia daňového úradu č. 9515401/5/454646/2014/Pt z 5. februára 2014; pozn.
ústavného súdu). Súdne konanie vo vyššie uvedenej právnej veci bolo vedené pod č. k.
Krajský súd v Žiline vo veci rozhodol uznesením zo dňa 05.11.2014 sp. zn.
21 S/72/2014-162, ktorým konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo
na náhradu trov konania...
Voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal sťažovateľ dňa 28.11.2014 odvolanie.
O podanom odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa
29.11.2016 sp. zn. 5Sžf/12/2015 tak, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline
č. k. 21S/72/2014-162 z 05.11.2014 potvrdil a účastníkom odvolacieho konania nepriznal
náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením odvolaním napadnutého uznesenia. V rámci doplnenia dôvodov rozhodnutia
uviedol, že neboli splnené podmienky na prieskum správneho rozhodnutia, keďže sťažovateľ
v žalobe označil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu napriek tomu, že odvolanie
podal a prvostupňový správny orgán postupom podľa § 73 ods. 4 a 5 zákona č. 563/2009
Z. z. odvolanie sťažovateľa ako neprípustné zamietol, o čom sťažovateľa vyrozumel
oznámením č. 9515401/5/1135260/2014/Pt z 26.03.2014. NS SR tak zastával názor,
že napriek formálnemu označeniu oznámenia išlo o akt správneho orgánu v druhom stupni,
ktorý sa priamo dotýka práv účastníka konania a ktorým môžu byť tieto zasiahnuté, preto
ho nemožno vylúčiť zo súdneho prieskumu.“.
3. Sťažovateľka spochybňujúc postup daňového úradu (ktorý zamietol ňou podané
odvolanie z dôvodu jeho neprípustnosti vzhľadom na to, že bolo podané po lehote; pozn.)
konštatuje, že „...v danom prípade je nutné posudzovať otázku doručenia odvolania
v kontexte celého zmyslu a súslednosti daňového konania. Hoci odvolanie nebolo
v stanovenej lehote podané elektronicky, sťažovateľ ho riadne podal poštou, pričom nie je
pochybnosť o tom, že toto sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaného, a teda že žalovaný
mal možnosť sa s podaným odvolaním oboznámiť. Materiálna funkcia doručenia,
t. j. oboznámenie sa s obsahom písomnosti, bola naplnená...
Bezpodmienečné trvanie na elektronickej forme doručovania by navyše bolo
v rozpore s princípmi právneho štátu, nakoľko takýto prístup nereflektuje okolnosti
na strane daňového subjektu, ktorému jeho technické vybavenie, či iné objektívne
skutočnosti môžu brániť v doručení podania elektronickými prostriedkami...
Obzvlášť to platí v situácii, keď podmienka elektronického podania nie je zvýraznená
v § 72 daňového poriadku, a rovnako sťažovateľ na túto povinnosť nebol upozornený
v poučení rozhodnutia žalovaného...
Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd preto pochybili, keď sa vyššie
uvedenými skutočnosťami vôbec nezaoberali a žalobu sťažovateľa zamietli len z dôvodu,
že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie žalovaného nemôže byť predmetom súdneho
prieskumu, nakoľko mal sťažovateľ napadnúť rozhodnutie o zamietnutí odvolania...
Zdôvodnením napadnutého uznesenia sa súd prvej inštancie, ako aj Najvyšší súd SR
dopustili zjavnej nespravodlivosti, keď zdanlivo sofistikovanou argumentáciou sa
v konečnom dôsledku vyhli riešeniu podstatných otázok z hľadiska namietanej zákonnosti
postupu žalovaného pri vybavovaní odvolania sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa došlo
k bezdôvodnému uprednostneniu formálno-procesných požiadaviek samotného procesu
preskúmavania správnych rozhodnutí súdom pred materiálnym poňatím tejto súdnej
činnosti...
Krajský súd v Žiline, ako aj NS SR postupovali nesprávne, keď sa preskúmaním
rozhodnutia žalovaného vôbec nezaoberali, hoci na to boli splnené všetky zákonné
podmienky, pričom týmto spôsobom zasiahli do práva sťažovateľa na prístup k súdu
a na spravodlivý súdny proces.“.
4. V závere podanej ústavnej sťažnosti ‒ sohľadom na nosnú sťažnostnú
argumentáciu ‒sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom vyslovil porušenie jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 12/2015 z 29. novembra 2016, ako aj uznesením
krajského súdu sp. zn. 21 S 72/2014 z 5. novembra 2014, aby napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej úhradu
trov konania v sume 374,81 €.
II.
5. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným
rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).
8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že
pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,
ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu
na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na
konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana
ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie
je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú
pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
9. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým
rozhodnutím tak najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu jej základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Nosnou argumentáciou podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky
spochybňujúce správnosť záverov rozhodovacej činnosti tak najvyššieho súdu, ako aj
krajského súdu z dôvodu pochybenia samotnej sťažovateľky, ktorá správnou žalobou
podanou krajskému súdu napadla nesprávne rozhodnutie daňového úradu, ktoré podľa
názoru všeobecných súdov nemohlo byť predmetom súdneho prieskumu. Sťažovateľka
obom súdom vyčítala prílišný formalizmus a zároveň formulovala úvahy o vágnosti
bezpodmienečného trvania daňového úradu na elektronickej forme doručovania odvolaní
zo strany daňových subjektov z dôvodu porušovania princípov právneho štátu.
12. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sp. zn.
21 S 72/2014 z 5. novembra 2014 k nosným sťažnostným námietkam sťažovateľky pomerne
podrobne uviedol, že „... z obsahu spisu mal krajský súd za preukázané, že žalobca sa
domáhal zrušenia právoplatného prvostupňového rozhodnutia vydaného Daňovým úradom
Žilina o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty v sume 13.484,77 Eur podľa § 68 ods. 5
Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné
odvolať sa na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v lehote 15 dní podaním
odvolania u orgánu, ktorý rozhodol v prvom stupni.
Žalobca odvolanie podal a prvostupňový správny orgán postupom podľa § 73 ods. 4
a 5 zákona č. 563/2009 Z. z. odvolanie žalobcu ako neprípustné zamietol, o čom žalobcu
vyrozumel oznámením č. 9515401/5/1135260/2014/Pt zo dňa 26.03.2014
Základnou podmienkou konania v správnom súdnictve je vyčerpanie riadnych
opravných prostriedkov.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení a vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa
domáha preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu,
ktoré nemôže byť predmetom prieskumu v správnom súdnictve (s výnimkou § 247 ods. 3
O. s. p., o ktorú sa v danom prípade nejedná), súd konanie pri aplikácii § 250d ods. 3
O. s. p. zastavil.
Krajský súd poukazuje na to, že podľa ustálenej judikatúry NS SR v zmysle tzv.
materiálneho pojatia rozhodnutia je spôsobilým predmetom každé rozhodnutie bez ohľadu
na formálne označenie, pokiaľ sa priamo dotýka práv účastníka konania, teda aj listy,
resp. oznámenia správnych orgánov. V zmysle judikatúry je možné preskúmavať v
správnom súdnictve oznámenia podľa § 60 Správneho poriadku, keďže ide o úkon
správneho orgánu, ktorého obsah môže mať autoritatívny vzťah k adresátovi. Podľa
krajského súdu uvedené platí rovnako aj o zamietnutí odvolania podľa §73 ods. 4 a 5
zákona č. 563/2009 Z. z. Pokiaľ žalobca namietal zamietnutie jeho odvolania, ktoré
považoval za riadne a včas podané, mal napadnúť žalobou práve rozhodnutie o zamietnutí
odvolania. Špeciálne podmienky na prieskum rozhodnutí v správnom súdnictve si vyžadujú
zvýšené právne povedomie, a preto je v správnom súdnictve v zásade povinné právne
zastúpenie. Bolo úlohou právneho zástupcu koncipovať žalobu tak, aby boli splnené všetky
podmienky konania v zmysle § 247 O. s. p., čo sa v predmetnej veci nestalo. Nakoľko
žalobca bol v konaní zastúpený advokátom pri aplikácii § 5 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c
ods. 1 prvá veta O. s. p., súd k nemu poučovaciu povinnosť nemal.“.
13. Následne najvyšší súd v dôsledku odvolaním napadnutého rozhodnutia krajského
súdu (bod 12) v uznesení sp. zn. 5 Sžf 12/2015 z 29. novembra 2016 konštatoval
nasledovné:
„Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom pripojených spisov a preskúmal správnosť
záverov krajského súdu, ako aj úvah, z ktorých pri svojom rozhodovaní krajský súd
vychádzal.
Majúc ho za skutkovo a vecne správne, považuje najvyšší súd za primerané vysloviť,
že sa s odôvodnením odvolaním napadnutého uznesenia v celom rozsahu stotožňuje
a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva nasledovné dôvody (§ 219
ods. 2 OSP):
V konaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov sú
predmetom prieskumu rozhodnutia, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov
v správnom konaní nadobudli právoplatnosť. Krajský súd dospel k záveru, že žalobca sa
nedomáhal preskúmania takéhoto rozhodnutia a preto konanie zastavil.
Žaloba označil v žalobe ako žalovaného prvostupňový správny orgán a v petite
žaloby sa domáhal zrušenia prvostupňového rozhodnutia žalovaného o vyrubení rozdielu
dane z pridanej hodnoty v sume 13 484,77 € podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.
Žalobou v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku je možné napadnúť právoplatné rozhodnutia správneho orgánu, ktorý rozhodoval
v poslednom stupni, a ktorým bol žalobca podľa svojho názoru ukrátený na svojich právach
(§ 247 ods. 1, ods. 2, § 250 ods. 4 OSP). To znamená, že žaloba má smerovať proti
rozhodnutiu správneho orgánu druhého stupňa, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Zákonom
stanovená podmienka vyčerpania riadnych opravných prostriedkov je namieste preto, aby
súd nenahrádzal odvolací správny orgán.
Najvyšší súd stotožňujúc sa s právnym posúdením krajského súdu konštatujúc,
že neboli splnené zákonné podmienky na prieskum správneho rozhodnutia, keďže žalobca
v žalobe označil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, napriek tomu, že
odvolanie podal a prvostupňový správny orgán postupom podľa § 73 ods. 4 a 5 zákona č.
563/2009 Z. z. odvolanie žalobcu ako neprípustné zamietol, o čom žalobcu vyrozumel
oznámením č. 9515401/5/1135260/2014/Pt z 26. marca 2014. Najvyšší súd zastáva názor,
že napriek formálnemu označeniu oznámenie ide o akt správneho orgánu v druhom stupni,
ktorý sa priamo dotýka práv účastníka konania a ktorým môžu byť tieto zasiahnuté, preto
ho nemožno vylúčiť zo súdneho prieskumu.
Názor žalobcu, ktorý s poukazom na súdnu prax a rozhodnutie KS v Bratislave sp.
zn. 2S/233,247/2006 v spojení s rozhodnutím NS SR sp. zn. 3Sžf/21/2008, tvrdil upretie
práva na súdnu ochranu, nie je vzhľadom na obsah pripojeného spisového materiálu
opodstatnený, pretože ako správne podotkol žalovaný predmetom prieskumu boli
v predmetnej veci rozhodnutia, ktorými správny orgán zamietol odvolania žalobcu a nie
prvostupňové rozhodnutia, ako je to v prejednávanom prípade.
Napriek vysloveným námietkam žalobcu proti postupu správneho orgánu v konaní
o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného č. 9515401/5/454646/2014/Pt
z 5. februára 2014, ktorý považoval za nedôvodný, sa najvyšší súd z dôvodu, že žaloba
proti druhostupňovému rozhodnutiu (oznámením č. 9515401/5/1135260/2014/Pt
z 26. marca 2014) nesmerovala, nemohol zaoberať...
Najvyšší súd z obsahu podaného odvolania, ani z ďalšieho obsahu predložených
spisov nezistil pochybenie krajského súdu týkajúce sa jeho postupu v konaní, v skutkovom
hodnotení veci, alebo v jej právnom hodnotení, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie
odvolaním napadnutého uznesenia. V prípade žalobou napadnutého prvostupňového
rozhodnutia správneho orgánu ide o rozhodnutie, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom
preskúmavania súdom. Krajský súd v Žiline preto postupoval správne, keď konanie
podľa ustanovenia § 250d ods. 3 OSP zastavil.“
14. Ústavný súd konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto v intenciách
mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posúdil len to,
či napadnuté rozsudky oboch súdov (bod 1) sú ústavne udržateľné, t. j. či nevykazujú znaky
svojvôle, arbitrárnosti, či sú náležite odôvodnené a či výklad práva všeobecnými súdmi nie
je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem
(m. m. I. ÚS 23/2010).
15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia tak krajského súdu, ako aj
najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody,
pre ktoré krajský súd zastavil správne súdne konanie iniciované sťažovateľkou, a prečo
následne v dôsledku sťažovateľkou podaného odvolania najvyšší súd napadnuté uznesenie
krajského súdu potvrdil ako vecne správne.
Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právne závery oboch súdov
v napadnutých rozhodnutiach nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné
konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení
zákona, že by tým popreli jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
16. V napadnutých rozhodnutiach ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
nezistil nič, čo by ich robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi korekciu
zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu
ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd uzatvára, že napadnuté
rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu sú vnútorne logické, nie sú prejavom
aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektujú zákonné
požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne) rozhodnutia a nie sú arbitrárne a ani zjavne
neopodstatnené, preto ich možno považovať za ústavne konformné.
Neprichádza preto do úvahy, aby ústavný súd do namietaných záverov najvyššieho
súdu i krajského súdu zasiahol.
17. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutými
rozhodnutiami najvyššieho súdu i krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
18. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností odmietol sťažnosť
sťažovateľky v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a rozhodol tak, ako
uviedol v enunciáte tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.
19. Nad rámec uvedeného ústavný súd na záver k sťažovateľkou tvrdenému
formalistickému výkladu ustanovení daňového poriadku o elektronickom doručovaní podaní
(odvolaní) zo strany daňového úradu (bod 11) len pre úplnost ̌dodáva, že i v prípade
správneho koncipovania správnej žaloby zo strany splnomocneného zástupcu sťažovateľky
a následného nezastavenia súdneho konania zo strany krajského súdu by prípadná
sťažovateľkou podaná ústavná sťažnosť bola s najväčšou pravdepodobnosťou rovnako ako
v prípade obdobných vecí iných sťažovateľov (o ktorých už ústavný súd rozhodoval; pozn.)
odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť. V tomto smere možno odkázat ̌napríklad
na závery uznesenia sp. zn. I. ÚS 252/2015 alebo závery uznesenia sp. zn. I. ÚS 19/2016
(aj keď tu išlo o návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,
na podstate veci to nic ̌nemení).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2017