Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 469/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. P., B., zastúpenej spoločnosťou Advokátska

kancelária I. S., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. I. S., PhD., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta

2011 doručená sťažnosť Mgr. J. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola personálnym rozkazom

ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 4

z 26. januára 2009 odvolaná podľa o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o štátnej službe“) z funkcie zástupkyne riaditeľa a vedúcej oddelenia

trestnosprávneho konania odboru Ž., Oblastnej správy Ž.

Sťažovateľka, ako v sťažnosti uviedla napadla toto prvostupňové rozhodnutie

správneho orgánu opravným prostriedkom – rozkladom, o ktorom rozhodol správny orgán –

komisia zriadená podľa

z 31. marca 2009 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) tak, že personálny rozkaz

ministra č. 4 z 26. januára 2009 potvrdil.

Prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu napadla sťažovateľka zároveň aj na

Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobou proti rozhodnutiu správneho

orgánu podľa ustanovení a nasledujúcich Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd rozhodol o žalobe

sťažovateľky uznesením sp. zn. z 23. apríla 2010 tak, že konanie zastavil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že „v danom prípade žalobkyňa

podala žalobu voči prvostupňovému rozhodnutiu pred tým, ako vyčerpala riadne opravné

prostriedky. Obsahom podanej žaloby sú námietky, ktoré smerujú voči prvostupňovému

rozhodnutiu, s ktorými je povinný sa vysporiadať odvolací správny orgán. Z obsahu

administratívneho spisu súd zistil, že prvostupňový správny orgán nesprávne poučil

žalobkyňu o možnosti podať opravný prostriedok. Napriek nesprávnemu poučeniu

žalobkyňa opravný prostriedok podala a správny orgán ojej rozklade riadne rozhodol

vydaním rozhodnutia č. 56/2009 zo dňa 31.3.2009, t. j. po podaní žaloby.

V lehote určenej ust. žalobkyňa nedoplnila, nerozšírila svoju

žalobu o námietky smerujúce voči druhostupňovému konaniu a teda nie je zrejmé, či sa

neuspokojila s dôvodmi, pre ktoré v rámci odvolacieho konania žalovaný rozklad žalobkyne

zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Podľa ust. , súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala

oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže

byť predmetom preskúmavania súdom...

... súd dospel k záveru, že je potrebné konanie zastaviť z dôvodu, že žaloba smeruje

proti prvostupňovému, t. j. neprávoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré je

vylúčené zo súdneho prieskumu, čo predstavuje takú prekážku konania, ktorú nie je možné

odstrániť.“.

Sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu krajského súdu odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 25. mája 2011 tak,

že rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení svojho

potvrdzujúceho uznesenia najvyšší súd uviedol, že „nakoľko súd pri rozhodovaní je viazaný

petitom, t. j. tým čo žalobkyňa žiadala preskúmať, musel súd konanie zastaviť podľa

ustanovenia pre nedostatok podmienky konania“.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu argumentovala, „že, postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jej bolo odňaté právo garantované

Slovenskej republiky, a to právo na spravodlivý súdny proces a právo na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorým bola odvolaná z funkcie... a to bez

uvedenia preskúmateľných dôvodov.

...svojím postupom tak odňali sťažovateľke možnosť domáhať sa súdnej ochrany, keď

sa meritórne nezaoberali je návrhom (vo veci samotnej).“.

Sťažovateľka v nadväznosti na túto argumentáciu prezentovala svoj názor, že oproti

právnemu názoru najvyššieho súdu prezentovanému v napadnutom uznesení „stojí

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté v obdobnej právnej aj skutkovej

veci, č. k. zo dňa 08.10.2010. v uvedenej veci bolo rovnaké rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave zrušené a podľa odôvodnenia uvedeného v rozhodnutí, žalobca

(v našom prípade sťažovateľka) síce pochybil v tom, že žalobu podal predčasne, pred

doručením rozhodnutia o rozklade, avšak nedostatok podmienky uvedenej v ustanovení

bol odstránený (konvalidovaný) v priebehu súdneho konania tým ,že

napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Vadu - neúplnosť petitu žaloby je

odstrániteľný nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť žalobca vyzvaný podľa

ustanovenia v spojení s ustanovením na základe

uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že v čase vydania

napadnutého uznesenia Krajského súdu v Bratislave, rozhodnutie správneho orgánu už

nadobudlo právoplatnosť po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku, nešlo

o neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky konania ako ho právne kvalifikoval súd

prvého stupňa.

Na základe skutočnosti, že sťažovateľka bola s predmetným stanoviskom Najvyššieho

súdu SR vyjadreným v uznesení oboznámená, dôvodne predpokladala, že aj

v jej veci bude prijaté obdobné uznesenie.“.

V rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý neuznal odvolacie námietky sťažovateľky

smerujúce k spochybneniu správnosti uznesenia krajského súdu, videla sťažovateľka

porušenie svojho základného práva zaručeného a 2 , ako aj práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd

vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky

zaručeného a 2 a práva zaručeného dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2011, toto rozhodnutie zrušil a vrátil

vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal jej náhradu trov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2011.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

(, , ), kvalifikuje ústavný súd takúto sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú.

1. Ťažiskovým argumentom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o pochybení

krajského súdu a následne aj najvyššieho súdu, ktorý ju mal podľa jej názoru vyzvať na

doplnenie petitu žaloby v tom smere, aby navrhla preskúmať aj druhostupňové správne

rozhodnutie (rozhodnutie o rozklade č. 56/2009 z 3. marca 2009), keďže žalobu podala len

proti prvostupňovému rozhodnutiu ministra č. 4/2009 z 26. januára 2009. Sťažovateľka

tvrdí, že neodstránením tohto nedostatku petitu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,

a tým došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa a

dohovoru.

Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sú

zlučiteľné s limitmi sťažovateľkou označených článkov a dohovoru, porušenie

ktorých namieta.

Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh a napokon aj napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu vyplýva, že sťažovateľka podala žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu podľa

ustanovení a nasl. . Túto žalobu podala pred nadobudnutím právoplatnosti

rozhodnutia správneho orgánu, ktorý rozhodoval v prvom stupni súbežne s opravným

prostriedkom, ktorý jej bol k dispozícii. Počas konania na krajskom súde prvostupňové

rozhodnutie správneho orgánu (personálny rozkaz ministra, pozn.) bolo potvrdené

rozhodnutím č. 56/2009 z 31. marca 2009 a nadobudlo právoplatnosť jeho doručením

25. februára 2009. Sťažovateľka napriek povinnému zastúpeniu advokátom v konaní na túto

skutočnosť neragovala. Krajský súd po uplynutí lehoty určenej

uznesením sp. zn. z 23. apríla 2010 konanie zastavil s poukazom na znenie

, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom

preskúmavania súdom. Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľky napadnutým

uznesením sp. zn. z 25. mája 2011 uznesenie krajského súdu potvrdil.

Podľa sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve

účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil

v lehote, ktorú určí, ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba

opravu alebo doplnenie vykonať.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom

konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré

po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo

právoplatnosť.

Podľa pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom

konaní je žalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni.

Podľa názoru ústavného súdu námietka sťažovateľky, že jej uznesením najvyššieho

súdu boli porušené jej označené práva, pretože uznesením a predchádzajúcim postupom

krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že ju krajský súd mal

vyzvať na doplnenie petitu, pričom tak neurobil. Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť

na základe uvedenej argumentácie neopodstatnená, pretože sťažovateľka napriek

povinnému právnemu zastúpeniu advokátom v prvom rade podala žalobu proti

neprávoplatnému uzneseniu krajského súdu predtým, ako vyčerpala jej dostupný opravný

prostriedok, následne svoju žalobu nedoplnila v lehote podľa , preto

v zmysle nebol možný postup za strany konajúceho súdu ani podľa

ods. 1 , ktorým by nedostatok žaloby mohol byť odstránený, pretože z obsahu žaloby

vôbec nie je zrejmé, že sťažovateľka podala opravný prostriedok proti prvostupňovému

rozhodnutiu správneho orgánu, a teda tým menej zo žaloby je zrejmé, že sťažovateľka

mienila napadnúť aj druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Zo znenia ustanovenia

jednoznačne vyplýva, že žalovaným správnym orgánom v rámci žaloby

podľa a nasl. má byť správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni.

V okolnostiach prípadu, keď žaloba sťažovateľky mala všetky náležitosti žaloby podľa

, a nešlo o jednoduché opomenutie alebo formálny nedostatok žaloby,

ktorý mal súd podľa povinnosť odstraňovať, ale skôr o neprípustnú aktivitu

súdu, ktorá by mala za následok porušenia princípu rovnosti v konaní v prípade, ak by súd

navádzal účastníka konania na to, aby toto závažné pochybenie odstránil, a tak rozšíril svoju

žalobu aj proti vôli účastníka konania (vyjadrenej v návrhu respektíve žalobe) ako prejavu

dispozičnej zásady, ktorou sa riadi občianske súdne konanie.

Napokon, nie menej podstatným momentom v okolnostiach posudzovanej veci je

povinné zastúpenie žalobcu (v posudzovanom prípade sťažovateľky, pozn.) advokátom ako

kvalifikovaným zástupcom v konaní o žalobe podľa a nasl. . Vzhľadom na

uvedené je otázne, v akej miere je prípustná aplikácia a kde sú jej hranice.

Podľa názoru ústavného súdu všeobecný súd pri aplikácii § 43 ods. 1 musí dbať na to, aby

svojou aktivitou nenahrádzal aktivitu strán súdneho procesu najmä v prípadoch, kde sa

ex lege vyžaduje povinné právne zastúpenie advokátom.

Na základe predmetných zistení dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu

svojej právomoci sa najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 25. mája 2011

vysporiadal s námietkou sťažovateľky v náležitom rozsahu a jeho relevantnému

konštatovaniu predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad dotknutej právnej

úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený záver o vecnej

správnosti sťažovateľkou napadnutého prvostupňového uznesenia krajského súdu.

Rozhodnutie najvyššieho súdu teda zodpovedá limitom garancií

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Ústavný súd preto

sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Berúc do úvahy úzku spätosť tvrdení sťažovateľky, ktorými argumentovala

v prospech záveru o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 na jednej strane a základného práva na súdny prieskum zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného na strane druhej,

ústavný súd konštatuje, že ústavne požadovaná kvalita poskytovanej súdnej ochrany bola

v sťažovateľkinom prípade konkretizovaná práve požiadavkou na ústavne konformný

prístup najvyššieho súdu pri preskúmavaní napadnutého administratívneho rozhodnutia

vyžadujúci dôsledné rešpektovanie ustanovení piatej časti .

Takýto prístup potvrdzuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (). Keďže

ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti k záveru o vylúčení

akejkoľvek možnosti konštatovania porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného

, rovnaký záver platí aj o možnosti zistenia porušenia základného práva

sťažovateľky zaručeného jej pri meritórnom prerokovaní jej sťažnosti,

a v tejto časti hodnotí sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo

posudzovať, či námietkam sťažovateľky podaným prostredníctvom odvolania malo alebo

nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie

o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu v ústavne konformnom výklade dotknutej

právnej úpravy a v náležitom odôvodnení rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011