Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 154/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TINUM ERES s. r. o.,

Wuppertálska 7, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Burocim, Advokátska

kancelária, Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

zaručeného a Listiny základných

práv a slobôd a práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 13

ods. 1 písm. a) a a Listiny základných práv

a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. zo 6. marca 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TINUM ERES s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TINUM ERES s. r. o., Wuppertálska 7 (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní zaručeného a listiny a práva na súdnu

ochranu zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)

a a listiny uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. zo 6. marca 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podľa § 4 ods. 6 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v relevantnom v tom čase účinnom znení (ďalej

len „zákon o DPH“) listom zo 16. augusta 2013 Daňovému úradu Košice (ďalej len „daňový

úrad“) oznámila, že sa 14. augusta 2013 ako právna nástupníčka platiteľa dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) obchodnej spoločnosti ,

, ktorá zanikla bez likvidácie, stala platiteľom DPH.

Daňový úrad listami č. 9800302/5/4014634/2013/Jel z 3. septembra 2013

a č. 9801401/5/4118062/2013/Ber z 10. septembra 2013 vyzval sťažovateľku, aby predložila

doklady preukazujúce, že je zdaniteľnou osobou. Na tieto výzvy sťažovateľka reagovala 16.

septembra 2013 tak, že daňový úrad požiadala o konkretizáciu požadovaných dokladov.

Listom č. 9800302/5/4369718/2013/Jel z 25. septembra 2013 daňový úrad oznámil

sťažovateľke, že sa platiteľom DPH nestala.

Pretože sťažovateľka bola presvedčená, že takouto formou (neformálnym

oznámením) nemohlo dôjsť ku skončeniu daňového konania vo veci oznámenia vzniku

zákonnej registrácie sťažovateľky za platiteľa DPH, a to z dôvodu, že nebolo v tejto veci

vydané meritórne rozhodnutie, obrátila sa na krajský súd návrhom na konanie proti

nečinnosti orgánu verejnej správy (podľa ), ktorým sa

domáhala vyslovenia povinnosti daňového úradu konať a rozhodnúť.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. zo 6. marca 2014 návrh

sťažovateľky ako nedôvodný zamietol. Tento záver krajský súd odôvodnil podľa slov

sťažovateľky tým, že „správca dane bol činný a chýbajúcou zákonnou povinnosťou správcu

dane ukončiť konanie formálnym rozhodnutím“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd týmto rozhodnutím porušil ňou označené

články a listiny a jej práva a základné práva zaručené , listinou a dohovorom,

čo odôvodnila takto:

„V zmysle... ustanovení je... jednoznačné, že dňom

oznámenia o právnom nástupníctve bol správca dane povinný začať daňové konanie...,

pričom rozhodnutie mal vydať v zákonnej 7 dňovej lehote. Nakoľko v prípade vyhovenia je...

povinný vydať osvedčenie , toto osvedčenie je podľa § 67 ods. 7 meritórnym rozhodnutím

v daňovom konaní!...

Predpokladom pre uplatnenie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy je

nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom.

Oznámenie o nevydaní osvedčenia nie je procesným úkonom definovaným daňovým

poriadkom ani . Nejde teda o žiaden právno aplikačný akt,

ktorým by mohol správca dane aplikovať právo a rozhodnúť o podaní daňového subjektu...

Vydanie oznámenia je teda jednoznačne potrebné považovať za nekonanie bez

vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, keďže žiaden

právny predpis nepredpokladá, že správny orgán vybaví vec a skončí daňové konanie len

neformálnym oznámením. Rovnako vydanie oznámenia je nečinnosťou správneho orgánu,

keďže ten aj napriek uplynutiu zákonných lehôt v danej veci nevydal rozhodnutie v zmysle

zákona...

... správcovia daní si účelovo vytvárajú vlastné interné postupy, ktoré nie sú zákonom

upravené, aby obchádzali zákonnú povinnosť stanovenú v § 4 ods. 6 zákona

č. Celé hmotné právo akceptuje prechod všetkých práv a povinností

z právneho predchodcu na právneho nástupcu a teda nie je zrejmé, prečo takúto základnú

zásadu hmotného práva narúšajú správcovia daní na základe arbitrárneho postupu

z dôvodu , ktorý objektívne nie je akceptovateľný. Zo strany správcov dane ide o svojvoľné

konanie, kedy len sám správca dane rozhodne, či rozhodnutie vydá alebo nie, čo je

v právnom štáte neakceptovateľné...

... je povinnosťou orgánu štátnej správy n základe podania fyzickej osoby alebo

právnickej osoby začať príslušné konania a toto konanie ukončiť zákonom dovoleným

spôsobom. Každý iný spôsob, ktorým správny orgán odmietne konať v danej veci, pričom

za odmietnutie je potrebné považovať aj odmietnutie vydať zákonom ustanovené

rozhodnutie, je nutné považovať za nečinnosť orgánu štátnej správy, keďže štátny orgán bez

vážneho dôvodu nekoná spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom.

Za nečinnosť je nutne potrebné považovať aj taký stav, keď štátny orgán odmieta vydať

rozhodnutie a vec vybaví len neformálnym listom, čo je aj tento prípad. ... ak by sa

pripustila možnosť ukončiť konania podľa ľubovôle len na základe neformálneho

listu...Účastníkom konania by sa automaticky odoberali práva spojené s vedením zákonom

upraveného konania..., s vydaním meritórneho rozhodnutia (primerané odôvodnenie

rozhodnutia, právo na odvolanie a prípadné mimoriadne opravné prostriedky), ako aj

s ďalšou súdnou ochranou voči nezákonným rozhodnutiam (súdny prieskum). Nečinnosť je

teda potrebné chápať nielen ako omisívne konanie, ale aj ako konanie spôsobom, ktorý nie

je zákonom aprobovaný a odmietania konať v zmysle zákona a odmietania vydať zákonom

upravené rozhodnutie v danej veci.“

Sťažovateľka je presvedčená, že nevydaním osvedčenia o registrácii pre DPH daňový

úrad zasiahol do jej právneho postavenia, „nakoľko aj o dani

z pridanej hodnoty v znení aktuálnom v čase rozhodovania spája s postavením platiteľa

dane z pridanej hodnoty celý rad oprávnení a povinností“.

Podľa slov sťažovateľky «Základné právo na spravodlivé konanie implicitne zahŕňa

aj právo na riadne ukončenie procesu vydaním rozhodnutia. Toto právo zahŕňa aj právo na

riadny opravný prostriedok, ak je zákonom dovolený. Akceptácia „neformálneho

oznámenia“ ako výsledku zákonom upraveného konania, by automaticky znamenala zásah

do práv, keďže automaticky by sa daným účastníkom konania odobrala možnosť podať

opravný prostriedok v zmysle § 72 ods. 2 daňového poriadku. Účastník daňového konania

by v takomto prípade vôbec nemusel byť informovaný, prečo sa správca dane rozhodol tak

ako rozhodol, a prečo sa nevyhovelo jeho návrhu...

Vyvstáva tu rovnako aplikačná otázka prípustnosti žaloby na preskúmanie

neformálneho oznámenia, keďže predmetom preskúmania v zmysle

môže byť len rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok. Navrhovateľ

súhlasí, že predmetom preskúmania môžu byť aj osvedčenia, posudky, vyjadrenia,

odporúčania, opatrenia, ale aj tieto akty aplikácie práva musia byť vydávané na základe

zákona...».

Sťažovateľka v ďalšom poukázala na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 29. novembra 2013, v ktorom konajúci súd v obdobnej veci uložil

administratívnemu orgánu povinnosť rozhodnutie vydať, preto závery krajského súdu v jej

veci považuje za rozporné s ústavne konformným výkladom právnych predpisov,

nerešpektujúce základné vymedzenie pôsobnosti štátnych orgánov a rešpektovania

základných práv účastníkov konaní. Podľa sťažovateľky neobstojí tvrdenie krajského súdu,

že z právneho poriadku Slovenskej republiky nevyplýva daňovému úradu povinnosť vydať

vo veci formálne rozhodnutie so zákonom ustanovenými náležitosťami, pretože zo zákona

č. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) jednoznačne vyplýva povinnosť

vydať vo veci takéto rozhodnutie. Sťažovateľka tvrdí, že podľa § 72 ods. 1 daňového

poriadku proti rozhodnutiu možno podať odvolanie, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pretože však daňový úrad nevydal rozhodnutie, „automaticky obral o toto základné právo

žalobcu“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na ďalšie uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 23. apríla 2013, z ktorého vyplýva záver,

že nevydať rozhodnutie v prípade neúplnej alebo neopodstatnenej žiadosti o registráciu

platiteľa DPH by bolo porušením .

Podľa slov sťažovateľky „Ak zákon vyžaduje vydanie kladného rozhodnutia

o registrácii za platiteľa dane, je nutné v súlade s materiálnym chápaním právneho štátu

a rovnosti pred zákonom vyžadovať, aby takéto rozhodnutie bolo vydané aj v prípade, ak sa

žiadosti nevyhovie...

Rovnako právny názor Krajského súdu v Košiciach o možnosti vybaviť vec

spôsobom, z ktorého je zrejmé, že štátny orgán považuje vec za skončenú, je prejavom

vysokej miery arbitrárnosti. Konanie začal sťažovateľ, teda jemu musí byť primárne zrejmé,

akým právno aplikačným aktom skončil orgán štátnej správy konanie v jeho veci a aké

možnosti nápravy v tomto konaní sťažovateľ má. Oznámenie... nie je žiadnym právno

aplikačným aktom, na základe ktorého by mohlo byť ukončené začaté daňové konanie.“.

Sťažovateľka zvýraznila, že „Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn.

zo dňa 6. marca 2014 porušil základné právo sťažovateľa domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v SR

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Keďže

správny orgán nevydal žiadne meritórne rozhodnutie vo veci sťažovateľa, bolo povinnosťou

súdu v danej veci konštatovať nečinnosť orgánu verejnej správy, nakoľko je v súlade s čl. 46

ods. 1 SR, Listiny základných práv a slobôd a s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyžadovať, aby o nároku sťažovateľa bolo

rozhodnuté zákonom dovoleným spôsobom.

Povinnosť vydať rozhodnutie so všetkými formálnymi náležitosťami je vyjadrené

v základnom práve na spravodlivé konanie a je rovnako obsahom ustanovenej rovnosti

pred zákonom a rovnako rovnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej správy. Právo

na ukončenie procesného postupu rozhodnutím je implicitne obsiahnuté v čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd a v . Obsahom

základného práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo na ukončenie konania

rozhodnutím. To v sebe totiž zahŕňa nielen právo na jeho riadne a spravodlivé vedenie, ale

tiež právo na trvanie procesu až do jeho skončenia zákonom predpokladaným spôsobom...

Nevydaním rozhodnutia v začatom daňovom konaní, ktoré správca dane začal, došlo

rovnako k porušeniu a SR, k porušeniu a

Listiny základných práv a slobôd zaručujúcich rovnosť pred zákonom a rovnaké

zaobchádzanie pred štátnymi orgánmi. Pri posudzovaní rovnosti v materiálnom poňatí je

nevyhnutné vyžadovať, aby o rovnakých nárokoch a právach fyzických osôb alebo

právnických osôb, bolo rozhodnuté rovnakým procesným spôsobom.“.

Sťažovateľka porušenie základných práv vidí aj v tom, že krajský súd v rozpore s jej

presvedčením odôvodil napadnuté rozhodnutie tým, že nepreukázala svoje postavenie ako

zdaniteľnej osoby. Týmto mal krajský súd neprimerane zasiahnuť do práv sťažovateľky, keď

„nepreukázanie určitej skutočnosti prisúdil na ujmu sťažovateľa, hoci ten takúto povinnosť

nemal“, pretože v prípade nástupcu zdaniteľnej osoby „ide o univerzálnu sukcesiu do práv

právneho predchodcu...“ a „Výklad, z ktorého vyplýva povinnosť právneho nástupcu

preukázať postavenie zdaniteľnej osoby, nemožno považovať ani za extenzívny výklad

predmetného ustanovenia, keďže preukazovanie akéhokoľvek postavenia nie je ustanovená

žiadnym zákonným ustanovením.“. Sťažovateľka tvrdí, že v danej veci je rozhodnou

skutočnosťou „vznik právneho nástupníctva a nie preukázanie postavenia zdaniteľnej osoby,

tak ako tvrdí súdu a správca dane“. Nesúhlasí teda so závermi krajského súdu, ktorý „na

vznik statusu platiteľa dane zo zákona vyžaduje preukázanie postavenia zdaniteľnej osoby“.

Uvádza, že správny orgán (daňový úrad) nemá žiadne „oprávnenie spochybňovať

a nerešpektovať právoplatné rozhodnutie správcu dane, ktorý rozhodol o statuse platiteľa

dane pre právneho predchodcu. Toto postavenie následne... jednoznačne nadobúdajú aj

jeho... nástupcovia.“. Rovnako posudzovanie následne vykonávanej ekonomickej činnosti

pri preukazovaní postavenia zdaniteľnej osoby nie je podľa sťažovateľky posudzovaním

právneho nástupníctva, ale posudzovaním samotného právneho nástupcu, preto sťažovateľka

zdôraznila, že „Krajský súd... uznesením sp. zn. zo dňa 22. januára 2014

porušil základné právo sťažovateľa na ukladanie povinností zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach, tak ako je zaručené v SR a ods.

1 Listiny základných práv a slobôd, keď postup správcu dane viazal na nesplnenie

povinnosti, ktorá sťažovateľovi v zmysle zákona nikdy nevznikla.“.

Vzhľadom na vedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo TINUM ERES s. r. o. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na súde zaručené v a

Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo dňa 6. marca 2014 porušené bolo.

2. Základné právo TINUM ERES s. r. o. zakotvené v čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

SR k porušeniu a Listiny základných práv a slobôd zaručujúcich

rovnosť pred zákonom a rovnaké zaobchádzanie pred štátnymi orgánmi, uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 6. marca 2014 porušené bolo.

3. Základné právo TINUM ERES s. r. o. zaručené v SR

a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, v zmysle ktorého je možné ukladať

povinnosti zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

práv a slobôd, uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa

6. marca 2014 porušené bolo.

4. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 6. marca

2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti TINUM ERES s. r. o. priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 1 000, Eur..., ktoré jej je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do 2 mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

4. Spoločnosti TINUM ERES s. r. o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,

ktoré jej Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu

JUDr. Jána Burociho, so sídlom Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

V podaní doručenom ústavnému súdu 4. júna 2014, ktoré sťažovateľka označila ako

„doplnenie dôvodov ústavnej sťažnosti“, opätovne poukázala na rozhodnutie Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. novembra 2013, z odôvodnenia ktorého

citovala a závermi ktorého odôvodňovala svoje tvrdenia. Uviedla, že krajský súd

napadnutým uznesením jej odňal možnosť ochrany jej práv pred súdom, keďže „nepripustil

súdny prieskum zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu. Ako súd uviedol,

inštitút návrhu na ochranu proti nečinnosti neslúži účelu prieskumu správnosti či

nesprávnosti vydaného rozhodnutia, avšak bez právoplatného rozhodnutia takýto súdny

prieskum nie je v zmysle ust. druhej hlavy piatej časti prípustný. Zamietnutím žaloby

proti nečinnosti, hoc vo veci... nebolo vydané žiadne meritórne rozhodnutie, sa odňalo

právo sťažovateľa na domáhanie sa práva na nezávislom a nestrannom súde.“.

Sťažovateľka je presvedčená, že „Správnosť, či zákonnosť záverov správcu dane,

z dôvodu, že Krajský súd v Košiciach zamietol návrh sťažovateľa, nemôže byť bez vydania

meritórneho rozhodnutia predmetom posúdenia súdom, čo evidentne znamená porušenie

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované SR.“.

V závere sťažovateľka konštatovala, že „postup Krajského súdu v Košiciach je

potrebné považovať za diskriminačný, keďže rovnakú situáciu riešil odchylným spôsobom,

pričom tento odchylný spôsob posudzovania nemožno rozumne odôvodniť, čím porušil

základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1

“.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Podstatou sťažnosti podanej ústavnému súdu je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením

krajského súdu č. k. zo 6. marca 2014 boli porušené jej základné práva

zaručené a , ako aj a listiny, ďalej

právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru a taktiež že boli porušené čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1

písm. a) , ako aj a listiny, keď krajský súd akceptoval postup

daňového úradu vo veci oznámenia sťažovateľky, že sa ako právna nástupníčka obchodnej

spoločnosti, ktorá zanikla bez likvidácie a ktorá bola platiteľkou DPH, stala v zmysle § 4

ods. 6 zákona o DPH platiteľkou tejto dane. Daňový úrad v tomto konaní nevydal formálne

rozhodnutie, iba oznámil, že osvedčenie o registrácii pre DPH sťažovateľke nevydá.

Podľa a listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné

a nezrušiteľné.

Podľa a obdobne listiny povinnosti možno ukladať

zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv

a slobôd.

Podľa a obdobne listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa a obdobne listiny všetci účastníci sú si

v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. zo 6. marca 2014

krajský súd okrem iného uviedol:

«Z administratívneho spisu odporcu súd zistil, že navrhovateľ... v súlade s § 4 ods. 6

oznámil správcovi dane, že ako právny nástupca platiteľa dane

spoločnosti .., ktorá... zanikla bez likvidácie, sa dňa 14. 8. 2013 stal

právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti a tým aj platiteľom dane z pridanej hodnoty...

Výzvou zo dňa 3. 9. 2013 žiadal odporca navrhovateľa, aby mu v lehote 15 dní od

doručenia výzvy predložil notársku zápisnicu N 272/2013, NZ 21527/2013, NCRIs

21970/2013. Výzvou zo dňa 10. 9. 2013 žiadal odporca navrhovateľa, aby mu v lehote

do 8 dní od doručenia výzvy zapožičal doklady preukazujúce, že daňový subjekt TINUM

ERES s. r. o. je zdaniteľnou osobou v zmysle Z z. o DPH v znení

neskorších predpisov vrátane notárskej zápisnice N 272/2013, NZ 21527/2013 zo dňa

26. 6. 2013, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní.

Z úradného záznamu spísaného Daňovým úradom Košice dňa 11. 9. 2013 podľa § 37

ods. 5 v nadväznosti na o správe daní vyplýva, že zamestnanci

správcu dane vykonali dňa 11. 9. 2013 miestne zisťovanie v mieste sídla daňového subjektu

TINUM ERES s. r. o., podľa výpisu z OR Wuppertálska č. 7 v Košiciach, kde sa nachádza

obytný blok, označenie daňového subjektu sa nachádzalo na poštovej schránke pred

vchodom do bloku. Na poštovej schránke s menom sa nachádzalo označenie

troch spoločností , , TINUM ERES

s. r. o., ktoré bolo vytlačené na papieri a prelepené lepiacou páskou, pričom na zvonenie

správcu dane nikto neotváral.

Písomným oznámením zo dňa 16. 9. 2013 navrhovateľ oznámil odporcovi,

že v zmysle sa platiteľom stáva aj zdaniteľná osoba, ak je

právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie, a to odo dňa, keď sa stala

právnym nástupcom... Podľa jeho názoru bolo povinnosťou správcu dane bezodkladne,

najneskôr v zákonnej lehote 7 dní, (najneskôr 27. 8. 2013) daňový subjekt registrovať, vydať

mu osvedčenie o registrácii a prideliť identifikačné číslo. Správca dane si však svoju

zákonnú povinnosť nesplnil. Správca dane v zákonnej lehote nevykonal žiaden procesný

úkon voči spoločnosti a svojvoľne ignoruje zákonnú povinnosť. Správca dane listom zo dňa

3. 9. 2013, teda po dvojnásobnom uplynutí zákonnej lehoty, a listom zo dňa 10. 9. 2013,

teda až 14 dní po uplynutí zákonnej lehoty, zaslal výzvu na predloženie notárskej zápisnice

a výzvu na zapožičanie dokladov preukazujúcich, že daňový subjekt je zdaniteľnou osobou,

ale nešpecifikuje, aké konkrétne doklady žiada zapožičať, preto z uvedeného dôvodu nie je

možné tejto výzve správcu dane vyhovieť. K zapožičaniu notárskej zápisnice uviedol, že

uvedená notárska zápisnica obsahuje projekt rozdelenia spoločnosti

a nie je dokladom preukazujúcim vznik spoločnosti na základe právneho nástupníctva.

Spoločnosť nevznikla na základe projektu rozdelenia, ale na základe vykonania zápisu do

obchodného registra. Spoločnosť z objektívnych dôvodov nemá notársku zápisnicu

k dispozícii, nakoľko táto je súčasťou súdneho spisu príslušného registrového súdu...

Odporca písomným oznámením č. 9800302/5/4369718/2013/Jel zo dňa 25. 9. 2013...

navrhovateľovi... oznámil v súlade so o orgánoch štátnej správy

v oblasti daní, poplatkov a colníctva, o orgánoch štátnej správy v

oblasti daní a poplatkov o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov, že sa nestal platiteľom dane zo zákona a z uvedeného dôvodu mu nebude vydané

osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Postavenie platiteľa dane z pridanej

hodnoty môže získať len zdaniteľná osoba. Podľa § 3 zákona o DPH je zdaniteľnou osobou

každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť bez ohľadu na účel

alebo výsledky tejto činnosti. Ekonomická činnosť je vymedzená v § 3 ods. 2 zákona o DPH

a v zásade sa ňou rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem. Bližšie nešpecifikoval

doklady, ktoré žiadal zapožičať od navrhovateľa, nakoľko nevedel akými dokladmi, ktoré

preukážu, že je zdaniteľnou osobou, navrhovateľ disponuje. Dôvodom, pre ktorý sa

navrhovateľ nestal platiteľom dane podľa je skutočnosť,

že nedošlo k preukázaniu postavenia zdaniteľnej osoby...

Za nečinnosť v zmysle je potrebné považovať pasivitu orgánu

verejnej správy, teda stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. Rozumie sa ňou

teda pasivita orgánu verejnej správy vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie,

aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal

a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný

úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe. V poslednom prípade musí byť obsahom

návrhu na začatie konania tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony správneho

orgánu, a napriek tomu správny orgán nekoná, a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie

musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny

orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.

Ustanovenia štvrtej hlavy piatej časti upravujúce konanie proti nečinnosti

orgánu verejnej správy umožňujú súdu poskytnúť ochranu každej fyzickej alebo právnickej

osobe, do práv ktorej bolo zasiahnuté nečinnosťou orgánu verejnej správy a to tým, že

na návrh dotknutej osoby môže súd uložiť nečinnému orgánu povinnosť v danej veci konať

a v primeranej lehote rozhodnúť, samozrejme za predpokladu, že po oboznámení sa

s príslušným spisom zistí, že orgán verejnej správy vo veci týkajúcej sa navrhovateľa bez

vážneho dôvodu nekoná spôsobom upraveným príslušným právnym predpisom, hoci by

konať mohol a mal.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že na ich základe

možno nečinnému orgánu verejnej správy len uložiť povinnosť zaoberať sa vecou

navrhovateľa a vydať o tom rozhodnutie. Súd nie je v tomto konaní oprávnený akýmkoľvek

spôsobom zasiahnuť do spôsobu posúdenia danej veci príslušným orgánom, prípadne mu

prikázať rozhodnúť vo veci určitým spôsobom. Súd je oprávnený posudzovať len skutočnosť,

či vo veci samej došlo k vydaniu rozhodnutia alebo či vôbec takéto rozhodnutie malo byť

vydané. Súd však nie je oprávnený posudzovať správnosť či nesprávnosť takto vydaného

rozhodnutia, teda ho podrobiť prieskumu. K tomuto účelu inštitút návrhu na ochranu proti

nečinnosti neslúži.

Z tvrdenia navrhovateľa, ako aj z obsahu administratívneho spisu vyplýva,

že odporca... dal jednoznačne navrhovateľovi v písomnom oznámení zo dňa 25. 9. 2013

na vedomie, že sa nestal platiteľom dane zo zákona a z uvedeného dôvodu mu nebude

vydané osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Oznámenie navrhovateľa

o právnom nástupníctve po zaniknutej spoločnosti , ktorá bola

platiteľom DPH, odporca vybavil spôsobom, z ktorého je zrejmé, že dôvodom nevydania

osvedčenia o registrácii pre DPH je skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal postavenie

zdaniteľnej osoby, preto mu nie je možné priznať status platiteľa dane zo zákona podľa § 4

ods. 6 zákona o DPH.

Možno preto konštatovať, že v predmetnej veci odporca rozhodol tým, že oznámením

o nevydaní osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty zo dňa 25. 9. 2013

vyrozumel navrhovateľa o tom, že sa nestal platiteľom dane zo zákona a z uvedeného

dôvodu mu nebude vydané osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Keďže zo

žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva odporcovi povinnosť vydať vo veci formálne

rozhodnutie so zákonom stanovenými náležitosťami, nemôže súd odporcovi z tohto pohľadu

nič vytknúť, ani konštatovať jeho nečinnosť...

Z uvedených dôvodov preto súd podľa posledná veta návrh ako

nedôvodný zamietol.»

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že obdobnou problematikou sa už zaoberal

v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. , v ktorých sťažnosti právnych nástupcov

obchodnej spoločnosti , (išlo o ďalšie

obchodné spoločnosti vytvorené rozdelením obchodnej spoločnosti ,

v mene ktorých koná ten istý konateľ), odmietol.

Vzhľadom na predmet konania pred všeobecným (krajským) súdom (návrh podľa

) je potrebné pripomenúť, že podstatu a účel konania

proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku možno vyvodiť už z prvej vety ustanovenia § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, ktorá spočíva v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci

domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorý vo

veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom;

odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenie

právnej neistoty účastníkov tohto konania. Úloha všeobecného súdu v takomto konaní

spočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy v

napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne

relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak,

že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci

rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu

uznesením zamietne ().

Z tohto hľadiska po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského

súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci zverenej

mu procesnoprávnym predpisom, ktorým sa konanie riadilo, keď jeho príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom. Závery

konajúceho všeobecného súdu vychádzajú z konkrétnych v rozhodnutí uvedených faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Krajský

súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval

na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné

hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov

a svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu sťažovateľky presvedčivo a náležite odôvodnil.

Rozhodujúcim teda je, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojím

návrhom domáhala. Predovšetkým ozrejmil, prečo postup daňového úradu nepovažoval

za nečinnosť.

Pokiaľ ide o spochybňovanie preskúmateľnosti oznámenia daňového súdu

všeobecným súdom, ústavný súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý vo svojom rozsudku sp. zn.

z 30. januára 2013 judikoval: «Z hľadiska ustálenej praxe súdov rozhodujúcich v rámci

správneho súdnictva nie je dôležité a rozhodujúce, ako je príslušný akt správneho orgánu

z hľadiska jeho formy označený, ale podstatnou skutočnosťou je to, či správny orgán

individuálnym správnym aktom autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom

zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Vždy je rozhodujúci vecný obsah

aktu a v žiadnom prípade nie je rozhodujúce jeho formálne označenie. Pokiaľ je príslušný

akt správneho orgánu označený či už „oznámenie“, alebo „upozornenie“, alebo

„opatrenie“, príp. je označený iným spôsobom, nie je takáto skutočnosť rozhodujúca pre

otázku posúdenia prípustnosti súdneho prieskumu, ale rozhodujúcou skutočnosťou je to, či

správny orgán svojím aktom autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom zasiahol

do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby.»

Tento záver ústavný súd nemal dôvod neprijať a jeho akceptácia ústavným súdom je

v konečnom dôsledku známa aj zástupcovi sťažovateľky, ako aj jej právnemu zástupcovi,

a to aj z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. z 9. júla 2014.

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým

uznesením krajského súdu ústavný súd taktiež pripomína, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa (obdobne aj podľa listiny) nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a

tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu

ochranu podľa nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa

všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd sa vyjadril už aj k námietke, že iný súd (Krajský súd v Banskej Bystrici)

v obdobnej veci rozhodol odlišne (pozri zo 6. novembra 2014). Je potrebné

pripomenúť, že táto skutočnosť sama osebe nepostačuje pre záver o porušení základného

práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie, prípadne o porušení princípu

právnej istoty.

Úlohou ústavného súdu nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť výkladu príslušného

právneho predpisu všeobecným súdom. Rovnako tak ústavný súd nezosúlaďuje rozdielnu

judikatúru všeobecných súdov (m. m. , ,

, ). Ústavný súd hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený

výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo

zjavne neodôvodnený. Ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu je jeden

z možných výkladov príslušných ustanovení zákona o DPH a daňového poriadku, nemožno

mu vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosť, rešpektuje zmysel a účel uvedených

ustanovení a ako celok nie je arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje

primeraný podklad pre jeho výrok, takto právny záver krajského súdu nie je ani zjavne

neodôvodnený, preto je ústavne akceptovateľný.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva zaručeného v alebo práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu zaručeného a listiny alebo práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu č. k. zo 6. marca 2014.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že námietky

sťažovateľky nesignalizujú také pochybenie zo strany krajského súdu, ktoré by mu

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnilo dospieť k záveru, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky na spravodlivý

súdny proces zaručených , listiny a dohovoru,

a v spojení s nimi ani ďalších práv vyplývajúcich z a

listiny, ako ani všeobecných princípov vyplývajúcich z čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)

, ako aj a listiny.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015