Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 381/2014
PDF · 159.68 KB
No categories available
II. ÚS 381/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ADMINISTRATION
ERES s. r. o., Wupertalská 7, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Burocim,
Advokátska kancelária, Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, pre namietané porušenie čl. 12
ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1,
čl. 4 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského
súdu v Košiciach pod sp. zn. 7 S 225/2013 z 22. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti ADMINISTRATION ERES s. r. o., o d m i e t a pre
neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2014
elektronicky doručená sťažnosť spoločnosti ADMINISTRATION ERES s. r. o.,
Wupertalská 7, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1,
čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 7 S 225/2013 z 22. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka listom zo 16. augusta 2013 oznámila
príslušnému správcovi dane Daňovému úradu Košice (ďalej len „daňový úrad“), že ako
právna nástupkyňa spoločnosti ERES CORP s. r. o., ktorá zanikla bez likvidácie, stala sa
14. augusta 2013 právnou nástupkyňou zanikajúcej spoločnosti, a tým aj platiteľkou dane
z pridanej hodnoty. Týmto oznámením si sťažovateľka splnila svoju zákonnú povinnosť.
Listom daňového úradu z 9. septembra 2014 (správne má byť 9. septembra 2013, pozn.)
bola sťažovateľka vyzvaná zapožičať doklady. Na výzvu reagovala 16. septembra 2013
a požiadala daňový úrad, aby konkretizoval, aké doklady žiada predložiť. Následne daňový
úrad doručil sťažovateľke oznámenie z 2. októbra 2013, podľa ktorého sa sťažovateľka
nestala platiteľkou dane z pridanej hodnoty.
Vzhľadom na to, že daňový úrad nekonal vo veci oznámenia sťažovateľky o vzniku
jej zákonnej registrácie ako platiteľky dane z pridanej hodnoty v zmysle zákona, začaté
daňové konanie neukončil prijatím meritórneho rozhodnutia, ale vec vybavil len
neformálnym oznámením, sťažovateľka požiadala o ochranu svojich práv krajský súd
návrhom z 30. októbra 2013 na vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy vo veci konať
a rozhodnúť. Uznesením krajského súdu sp. zn. 7 S 225/2013 z 22. januára 2014 bol návrh
ako nedôvodný zamietnutý. Podľa názoru krajského súdu daňový úrad bol činný, pretože
svojím písomným oznámením dal sťažovateľke jednoznačne na vedomie, že sa nestala
platiteľkou dane zo zákona, a preto jej nebude vydané osvedčenie o registrácii pre daň
z pridanej hodnoty. Daňový úrad rozhodol tým, že oznámením o nevydaní osvedčenia
vyrozumel sťažovateľku o tom, že sa nestala platiteľkou dane, a preto jej nebude vydané
osvedčenie, pričom zo správneho poriadku nevyplýva daňovému úradu povinnosť vydať
vo veci formálne rozhodnutie so stanovenými zákonnými náležitosťami.
Sťažovateľka poukazuje na ustanovenie § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého ukladať
povinnosť alebo priznávať práva možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené.
Treba považovať za jednoznačné, že dňom oznámenia o právnom nástupníctve bol
daňový úrad povinný začať daňové konanie a potom vydať osvedčenie, ktoré treba
považovať za rozhodnutie. Pokiaľ bol daňový úrad tej mienky, že osvedčenie nie je možné
vydať, potom mal svoj názor vyjadriť v rozhodnutí. Vydanie iba oznámenia treba
jednoznačne považovať za nekonanie daňového úradu bez vážneho dôvodu, keďže právny
predpis nepredpokladá vybavenie veci iba neformálnym oznámením. V žiadnom prípade
nemožno akceptovať stanovisko krajského súdu, podľa ktorého zo správneho poriadku
nevyplýva povinnosť vydať vo veci formálne rozhodnutie. Ak totiž zákon vyžaduje vydanie
kladného rozhodnutia o registrácii za platiteľa dane, potom je nutné v súlade s materiálnym
chápaním právneho štátu a rovnosti pred zákonom vyžadovať aj to, aby takéto rozhodnutie
bolo vydané aj v prípade, ak sa žiadosti nevyhovie.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod
sp. zn. 7 S 225/2013 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 22. januára 2014 zrušené
a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 1 000 €, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.
Z doplnenia sťažnosti z 26. mája 2014 doručeného elektronicky toho istého dňa
vyplýva, že všeobecné súdy poskytujú ochranu fyzických osôb a právnických osôb voči
správnym orgánom postupom podľa piatej časti druhej a štvrtej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku. Je významný rozdiel v miere právnej istoty, resp. neistoty, ktorá automaticky
vzniká, ak súd odmietne posúdiť vec ako nečinnosť orgánu verejnej správy. Pripustenie
aplikácie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku pre daný
prípad by znamenalo neúmernú mieru právnej neistoty. Totiž súčasťou spravodlivého
konania je aj riadne ukončenie procesu vydaním rozhodnutia. V tom je zahrnuté aj právo na
riadny opravný prostriedok, ak je zákonom dovolený. Akceptácia neformálneho oznámenia
ako výsledku zákonom upraveného konania by znamenala automaticky zásah do práv, lebo
by sa tým účastníkom konania odobrala možnosť podať opravný prostriedok. Účastník by
v takomto prípade vôbec nemusel byť informovaný, prečo sa správca dane rozhodol tak, ako
sa rozhodol, keďže zákon neformálne oznámenie nešpecifikuje a nepozná, a teda logicky
ani nestanovuje žiadne náležitosti takéhoto oznámenia. Bolo by tu aj riziko zmeškania
zákonnej lehoty na podanie žaloby. Navyše otázka prípustnosti žaloby o preskúmanie
neformálneho oznámenia by mohla byť sporná vzhľadom na ustanovenie § 247 ods. 3
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 7 S 225/2013-22 z 22. januára 2014 vyplýva, že ním
bol zamietnutý návrh sťažovateľky na vyslovenie povinnosti daňového úradu konať
a rozhodnúť o oznámení sťažovateľky zo 16. augusta 2013. Podľa názoru krajského súdu
daňový úrad dal sťažovateľke v písomnom oznámení z 2. októbra 2013 jednoznačne na
vedomie, že sa nestala platiteľkou dane zo zákona a že z uvedeného dôvodu jej nebude
vydané osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Oznámenie sťažovateľky
o právnom nástupníctve po zaniknutej spoločnosti, ktorá bola platiteľom dane z pridanej
hodnoty, vybavil daňový úrad spôsobom, z ktorého je zrejmé, že dôvodom nevydania
osvedčenia je skutočnosť, že sťažovateľka nepreukázala postavenie zdaniteľnej osoby,
a preto nie je možné priznať jej status platiteľa dane zo zákona. Možno preto konštatovať,
že daňový úrad vo veci rozhodol tým, že oznámením o nevydaní osvedčenia vyrozumel
sťažovateľku o tom, že sa nestala platiteľkou dane zo zákona, a preto jej nebude vydané
osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Keďže zo správneho poriadku
nevyplýva daňovému úradu povinnosť vydať vo veci formálne rozhodnutie so zákonom
ustanovenými náležitosťami, nemožno mu z tohto pohľadu nič vytknúť ani konštatovať jeho
nečinnosť.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť v tej časti, ktorou sa namieta porušenie označených základných práv
napadnutým uznesením krajského súdu treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Závery krajského súdu v napadnutom uznesení nie je možné hodnotiť ako arbitrárne,
svojvoľné a nedostatočné a je nutné ich považovať za výraz autonómneho súdneho
rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Závery
okresného súdu obstoja pre účely skúmania dodržania najmä garancií v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ťažiskom námietok sťažovateľky je však jej právny názor, podľa ktorého bolo
povinnosťou daňového úradu vydať rozhodnutie so všetkými predpísanými formálnymi
náležitosťami, pričom vzhľadom na právny názor daňového úradu malo ísť o rozhodnutie,
ktorým by sa nevyhovelo návrhu sťažovateľky na vydanie osvedčenia o jej registrácii ako
platiteľa dane z pridanej hodnoty z dôvodu právneho nástupníctva. Podľa presvedčenia
sťažovateľky prípis daňového úradu z 2. októbra 2013 označený ako „Oznámenie
o nevydaní osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty“ nemožno považovať za
rozhodnutie v zmysle § 63 daňového poriadku.
Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že z hľadiska ustálenej praxe súdov
rozhodujúcich v rámci správneho súdnictva nie je dôležité a rozhodujúce, ako je príslušný
akt správneho orgánu z hľadiska jeho formy označený, ale podstatnou skutočnosťou je to, či
správny orgán individuálnym správnym aktom autoritatívnym a právnej moci schopným
spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Vždy je rozhodujúci
vecný obsah aktu a v žiadnom prípade nie je rozhodujúce jeho formálne označenie. Pokiaľ
je príslušný akt správneho orgánu označený či už „oznámenie“, alebo „upozornenie“, alebo
„opatrenie“, príp. je označený iným spôsobom, nie je takáto skutočnosť rozhodujúca pre
otázku posúdenia prípustnosti súdneho prieskumu, ale rozhodujúcou skutočnosťou je to, či
správny orgán svojím aktom autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom zasiahol
do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 23/2012 z 30. januára 2013).
Je zrejmé, že nevydaním osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty
sťažovateľke mohlo byť zasiahnuté do jej právneho postavenia, keďže zákon spája
s postavením platiteľa dane z pridanej hodnoty celý rad oprávnení a povinností
Treba konštatovať, že z obsahového hľadiska prípis daňového úradu z 2. októbra
2013 je rozhodnutím, i keď absentuje viacero formálnych znakov. Takýmito chýbajúcimi
formálnymi znakmi sú samotné označenie prípisu ako rozhodnutia, štrukturálne rozčlenenie
prípisu na výrokovú časť (enunciát) a na odôvodnenie a napokon poučenie o opravnom
prostriedku.
Podľa názoru ústavného súdu za daného stavu s prihliadnutím na uplatnené námietky
by bol býval zo strany sťažovateľky efektívny taký ďalší postup, ktorý by bol spočíval
v podaní odvolania proti prípisu daňového úradu z 2. októbra 2013. Prípustnosť odvolania
mala byť argumentačne založená na tom, že prípis obsahovo treba považovať za
rozhodnutie, i keď formálne zákonné náležitosti pre rozhodnutie (označenie, že ide
o rozhodnutie, štrukturálne rozčlenenie na výrokovú časť a odôvodnenie a poučenie
o opravnom prostriedku) neobsahuje, a to aj napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľky
v danej veci malo byť vydané rozhodnutie so všetkými obsahovými, ale aj formálnymi
náležitosťami. Pri uvedenom postupe by musel byť spis predložený druhostupňovému
orgánu, ktorý by musel o podanom odvolaní rozhodnúť. Nech už by bolo jeho rozhodnutie
akékoľvek, otvorila by sa následne pre sťažovateľku (v prípade jej nespokojnosti
s druhostupňovým rozhodnutím) možnosť požiadať o preskúmanie právoplatného
druhostupňového rozhodnutia správny súd postupom podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku. Možno totiž konštatovať, že vzhľadom na konkrétne
okolnosti tohto prípadu sa javí byť ako efektívnejšia súdna ochrana postupom podľa druhej
hlavy (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa
§ 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), nie teda podľa štvrtej hlavy (konanie proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku).
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že sťažovateľka dosiaľ nevyužila všetky účinné
prostriedky ochrany označených práv, a to tak v rámci správneho konania, ako aj v rámci
správneho súdnictva.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Pokiaľ teda sťažovateľka v okolnostiach danej veci nevyčerpala právne prostriedky,
ktoré jej zákon na ochranu jej práv poskytuje, jej sťažnosť bolo treba považovať za
neprípustnú.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014