Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 381/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ADMINISTRATION

ERES s. r. o., Wupertalská 7, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Burocim,

Advokátska kancelária, Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, pre namietané porušenie čl. 12

ods. 1, , a , ,

čl. 4 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského

súdu v Košiciach pod sp. zn. z 22. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti ADMINISTRATION ERES s. r. o., o d m i e t a pre

neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2014

elektronicky doručená sťažnosť spoločnosti ADMINISTRATION ERES s. r. o.,

Wupertalská 7, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1,

, a (ďalej len

„ústava“), čl. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. z 22. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka listom zo 16. augusta 2013 oznámila

príslušnému správcovi dane Daňovému úradu Košice (ďalej len „daňový úrad“), že ako

právna nástupkyňa spoločnosti ERES CORP s. r. o., ktorá zanikla bez likvidácie, stala sa

14. augusta 2013 právnou nástupkyňou zanikajúcej spoločnosti, a tým aj platiteľkou dane

z pridanej hodnoty. Týmto oznámením si sťažovateľka splnila svoju zákonnú povinnosť.

Listom daňového úradu z 9. septembra 2014 (správne má byť 9. septembra 2013, pozn.)

bola sťažovateľka vyzvaná zapožičať doklady. Na výzvu reagovala 16. septembra 2013

a požiadala daňový úrad, aby konkretizoval, aké doklady žiada predložiť. Následne daňový

úrad doručil sťažovateľke oznámenie z 2. októbra 2013, podľa ktorého sa sťažovateľka

nestala platiteľkou dane z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na to, že daňový úrad nekonal vo veci oznámenia sťažovateľky o vzniku

jej zákonnej registrácie ako platiteľky dane z pridanej hodnoty v zmysle zákona, začaté

daňové konanie neukončil prijatím meritórneho rozhodnutia, ale vec vybavil len

neformálnym oznámením, sťažovateľka požiadala o ochranu svojich práv krajský súd

návrhom z 30. októbra 2013 na vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy vo veci konať

a rozhodnúť. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2014 bol návrh

ako nedôvodný zamietnutý. Podľa názoru krajského súdu daňový úrad bol činný, pretože

svojím písomným oznámením dal sťažovateľke jednoznačne na vedomie, že sa nestala

platiteľkou dane zo zákona, a preto jej nebude vydané osvedčenie o registrácii pre daň

z pridanej hodnoty. Daňový úrad rozhodol tým, že oznámením o nevydaní osvedčenia

vyrozumel sťažovateľku o tom, že sa nestala platiteľkou dane, a preto jej nebude vydané

osvedčenie, pričom zo správneho poriadku nevyplýva daňovému úradu povinnosť vydať

vo veci formálne rozhodnutie so stanovenými zákonnými náležitosťami.

Sťažovateľka poukazuje na ustanovenie o správe

daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého ukladať

povinnosť alebo priznávať práva možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené.

Treba považovať za jednoznačné, že dňom oznámenia o právnom nástupníctve bol

daňový úrad povinný začať daňové konanie a potom vydať osvedčenie, ktoré treba

považovať za rozhodnutie. Pokiaľ bol daňový úrad tej mienky, že osvedčenie nie je možné

vydať, potom mal svoj názor vyjadriť v rozhodnutí. Vydanie iba oznámenia treba

jednoznačne považovať za nekonanie daňového úradu bez vážneho dôvodu, keďže právny

predpis nepredpokladá vybavenie veci iba neformálnym oznámením. V žiadnom prípade

nemožno akceptovať stanovisko krajského súdu, podľa ktorého zo správneho poriadku

nevyplýva povinnosť vydať vo veci formálne rozhodnutie. Ak totiž zákon vyžaduje vydanie

kladného rozhodnutia o registrácii za platiteľa dane, potom je nutné v súlade s materiálnym

chápaním právneho štátu a rovnosti pred zákonom vyžadovať aj to, aby takéto rozhodnutie

bolo vydané aj v prípade, ak sa žiadosti nevyhovie.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod

sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 22. januára 2014 zrušené

a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 1 000 €, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.

Z doplnenia sťažnosti z 26. mája 2014 doručeného elektronicky toho istého dňa

vyplýva, že všeobecné súdy poskytujú ochranu fyzických osôb a právnických osôb voči

správnym orgánom postupom podľa piatej časti druhej a štvrtej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku. Je významný rozdiel v miere právnej istoty, resp. neistoty, ktorá automaticky

vzniká, ak súd odmietne posúdiť vec ako nečinnosť orgánu verejnej správy. Pripustenie

aplikácie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti pre daný

prípad by znamenalo neúmernú mieru právnej neistoty. Totiž súčasťou spravodlivého

konania je aj riadne ukončenie procesu vydaním rozhodnutia. V tom je zahrnuté aj právo na

riadny opravný prostriedok, ak je zákonom dovolený. Akceptácia neformálneho oznámenia

ako výsledku zákonom upraveného konania by znamenala automaticky zásah do práv, lebo

by sa tým účastníkom konania odobrala možnosť podať opravný prostriedok. Účastník by

v takomto prípade vôbec nemusel byť informovaný, prečo sa správca dane rozhodol tak, ako

sa rozhodol, keďže zákon neformálne oznámenie nešpecifikuje a nepozná, a teda logicky

ani nestanovuje žiadne náležitosti takéhoto oznámenia. Bolo by tu aj riziko zmeškania

zákonnej lehoty na podanie žaloby. Navyše otázka prípustnosti žaloby o preskúmanie

neformálneho oznámenia by mohla byť sporná vzhľadom na ustanovenie § 247 ods. 3

.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -22 z 22. januára 2014 vyplýva, že ním

bol zamietnutý návrh sťažovateľky na vyslovenie povinnosti daňového úradu konať

a rozhodnúť o oznámení sťažovateľky zo 16. augusta 2013. Podľa názoru krajského súdu

daňový úrad dal sťažovateľke v písomnom oznámení z 2. októbra 2013 jednoznačne na

vedomie, že sa nestala platiteľkou dane zo zákona a že z uvedeného dôvodu jej nebude

vydané osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Oznámenie sťažovateľky

o právnom nástupníctve po zaniknutej spoločnosti, ktorá bola platiteľom dane z pridanej

hodnoty, vybavil daňový úrad spôsobom, z ktorého je zrejmé, že dôvodom nevydania

osvedčenia je skutočnosť, že sťažovateľka nepreukázala postavenie zdaniteľnej osoby,

a preto nie je možné priznať jej status platiteľa dane zo zákona. Možno preto konštatovať,

že daňový úrad vo veci rozhodol tým, že oznámením o nevydaní osvedčenia vyrozumel

sťažovateľku o tom, že sa nestala platiteľkou dane zo zákona, a preto jej nebude vydané

osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Keďže zo správneho poriadku

nevyplýva daňovému úradu povinnosť vydať vo veci formálne rozhodnutie so zákonom

ustanovenými náležitosťami, nemožno mu z tohto pohľadu nič vytknúť ani konštatovať jeho

nečinnosť.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v tej časti, ktorou sa namieta porušenie označených základných práv

napadnutým uznesením krajského súdu treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Závery krajského súdu v napadnutom uznesení nie je možné hodnotiť ako arbitrárne,

svojvoľné a nedostatočné a je nutné ich považovať za výraz autonómneho súdneho

rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Závery

okresného súdu obstoja pre účely skúmania dodržania najmä garancií v zmysle čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

Ťažiskom námietok sťažovateľky je však jej právny názor, podľa ktorého bolo

povinnosťou daňového úradu vydať rozhodnutie so všetkými predpísanými formálnymi

náležitosťami, pričom vzhľadom na právny názor daňového úradu malo ísť o rozhodnutie,

ktorým by sa nevyhovelo návrhu sťažovateľky na vydanie osvedčenia o jej registrácii ako

platiteľa dane z pridanej hodnoty z dôvodu právneho nástupníctva. Podľa presvedčenia

sťažovateľky prípis daňového úradu z 2. októbra 2013 označený ako „Oznámenie

o nevydaní osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty“ nemožno považovať za

rozhodnutie v zmysle § 63 daňového poriadku.

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že z hľadiska ustálenej praxe súdov

rozhodujúcich v rámci správneho súdnictva nie je dôležité a rozhodujúce, ako je príslušný

akt správneho orgánu z hľadiska jeho formy označený, ale podstatnou skutočnosťou je to, či

správny orgán individuálnym správnym aktom autoritatívnym a právnej moci schopným

spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Vždy je rozhodujúci

vecný obsah aktu a v žiadnom prípade nie je rozhodujúce jeho formálne označenie. Pokiaľ

je príslušný akt správneho orgánu označený či už „oznámenie“, alebo „upozornenie“, alebo

„opatrenie“, príp. je označený iným spôsobom, nie je takáto skutočnosť rozhodujúca pre

otázku posúdenia prípustnosti súdneho prieskumu, ale rozhodujúcou skutočnosťou je to, či

správny orgán svojím aktom autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom zasiahol

do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. januára 2013).

Je zrejmé, že nevydaním osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty

sťažovateľke mohlo byť zasiahnuté do jej právneho postavenia, keďže zákon spája

s postavením platiteľa dane z pridanej hodnoty celý rad oprávnení a povinností

().

Treba konštatovať, že z obsahového hľadiska prípis daňového úradu z 2. októbra

2013 je rozhodnutím, i keď absentuje viacero formálnych znakov. Takýmito chýbajúcimi

formálnymi znakmi sú samotné označenie prípisu ako rozhodnutia, štrukturálne rozčlenenie

prípisu na výrokovú časť (enunciát) a na odôvodnenie a napokon poučenie o opravnom

prostriedku.

Podľa názoru ústavného súdu za daného stavu s prihliadnutím na uplatnené námietky

by bol býval zo strany sťažovateľky efektívny taký ďalší postup, ktorý by bol spočíval

v podaní odvolania proti prípisu daňového úradu z 2. októbra 2013. Prípustnosť odvolania

mala byť argumentačne založená na tom, že prípis obsahovo treba považovať za

rozhodnutie, i keď formálne zákonné náležitosti pre rozhodnutie (označenie, že ide

o rozhodnutie, štrukturálne rozčlenenie na výrokovú časť a odôvodnenie a poučenie

o opravnom prostriedku) neobsahuje, a to aj napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľky

v danej veci malo byť vydané rozhodnutie so všetkými obsahovými, ale aj formálnymi

náležitosťami. Pri uvedenom postupe by musel byť spis predložený druhostupňovému

orgánu, ktorý by musel o podanom odvolaní rozhodnúť. Nech už by bolo jeho rozhodnutie

akékoľvek, otvorila by sa následne pre sťažovateľku (v prípade jej nespokojnosti

s druhostupňovým rozhodnutím) možnosť požiadať o preskúmanie právoplatného

druhostupňového rozhodnutia správny súd postupom podľa piatej časti druhej hlavy

. Možno totiž konštatovať, že vzhľadom na konkrétne

okolnosti tohto prípadu sa javí byť ako efektívnejšia súdna ochrana postupom podľa druhej

hlavy (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa

a nasl. ), nie teda podľa štvrtej hlavy (konanie proti

nečinnosti orgánu verejnej správy podľa ).

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že sťažovateľka dosiaľ nevyužila všetky účinné

prostriedky ochrany označených práv, a to tak v rámci správneho konania, ako aj v rámci

správneho súdnictva.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pokiaľ teda sťažovateľka v okolnostiach danej veci nevyčerpala právne prostriedky,

ktoré jej zákon na ochranu jej práv poskytuje, jej sťažnosť bolo treba považovať za

neprípustnú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014