Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 494/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BUSINESS

ERES CORP s. r. o., Tatranské námestie 3, Poprad, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom

Burocim, Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základných

práv zaručených v a , ako aj práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 26. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BUSINESS ERES CORP s. r. o. o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. januára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BUSINESS ERES

CORP s. r. o., Tatranské námestie 3, Poprad (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 37

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. novembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka listom zo 16. augusta 2013

na základe v tom čase účinného o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) Daňovému úradu Prešov,

pobočke Poprad (ďalej len „správca dane“) oznámila, že na základe „... projektu

rozdelenia vyhotovenom vo forme notárskej zápisnice N272/2013, ,

NCRIs 21970/2013...“ sa ku 14. augustu 2013 stala právnou nástupkyňou zaniknutej

obchodnej spoločnosti ERES CORP s. r. o., a tým sa stala aj platiteľom dane z pridanej

hodnoty. Po tom, ako správca dane listom č. 9712301/5/3912812/2013 z 23. augusta 2013

vyzval sťažovateľku, aby v zmysle o správe daní

(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „daňový poriadok“) v lehote 8 dní preukázala skutočnosti uvedené v oznámení,

t. j. aby preukázala, že je zdaniteľnou osobou, sťažovateľka listom z 26. augusta 2013

správcovi dane oznámila, že jeho postup považuje za nezákonný, pretože podľa jej názoru si

riadne splnila svoju oznamovaciu povinnosť podľa v rozhodnom čase účinného § 4 ods. 6

zákona o DPH. Uvedené ustanovenie nepožadovalo, aby daňovník okrem splnenia si

formálnej oznamovacej povinnosti musel preukazovať aj ďalšie skutočnosti, napr. že je

zdaniteľnou osobou. Následne správca dane listom č. 9712301/5/4093704/2013

z 9. septembra 2013 sťažovateľke oznámil, že jej „... doplnené podanie zo dňa

26.8.2013...“ považuje za nepodané, pretože nevyhovela jeho výzve preukázať, že

sťažovateľka je v zmysle § 4 ods. 6 zákona o DPH zdaniteľnou osobou, a preto jej nevydáva

osvedčenie platiteľa DPH.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže sťažovateľka, ako sama uvádza,

považovala svoje oznámenie zo 16. augusta 2013 za podané zákonom požadovaným

spôsobom, a teda „... za spôsobilé ne prerokovanie...“, avšak správca dane napriek tomu

o tomto jej oznámení nekonal a nevydal jej osvedčenie platcu DPH, sťažovateľka podala

Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) ako

orgánu nadriadenému správcovi dane podanie z 30. augusta 2013 označené ako „Opatrenie

proti nečinnosti“ správcu dane. Predmetné podanie sťažovateľky finančné riaditeľstvo

vybavilo listom č. 1100305/1/474273/13 z 2. októbra 2013, v ktorom konštatovalo, že

„... nie je možné konštatovať, že správca dane bol v danom prípade nečinný...“, a jediné, čo

správcovi dane finančné riaditeľstvo vytklo, bolo, že pri realizovaní výzvy voči

sťažovateľke postupoval podľa § 13 zákona o DPH, pričom správne mal postupovať podľa

§ 67 daňového poriadku, ktorý upravuje tzv. „registračné konanie“ pre registráciu platcu

akejkoľvek dane (teda aj pre registráciu platcu DPH) a ktoré (konanie) má byť ukončené

rozhodnutím či už o zamietnutí žiadosti o registráciu alebo o vyhovení tejto žiadosti.

V tomto smere finančné riaditeľstvo dalo správcovi dane pokyn, ako postupovať v ďalšom

konaní o oznámení sťažovateľky zo 16. augusta 2013, a to realizovať opätovne výzvu podľa

§ 67 ods. 4 daňového poriadku a následne vo veci rozhodnúť či už o zamietnutí žiadosti

o registráciu alebo o jej vyhovení.

Následne sťažovateľka okrem uvedeného podania z 30. augusta 2013 adresovaného

finančnému riaditeľstvu podala 13. septembra 2013 ešte aj podnet Okresnej prokuratúre

Poprad, ktorý bol z titulu miestnej a vecnej príslušnosti postúpený na vybavenie Krajskej

prokuratúre v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“). Týmto podnetom sa sťažovateľka

domáhala, aby bola preskúmaná zákonnosť postupu správcu dane pri vybavovaní jej

oznámenia zo 16. augusta 2013. V liste č. k. -7 zo 7. novembra 2013 prokurátor

krajskej prokuratúry sťažovateľke oznámil, že v napádanom postupe správcu dane zistil

nezákonný postup, keďže nepostupoval podľa § 67 ods. 6 daňového poriadku, pretože

v prípade, ak správca dane nemienil žiadosti sťažovateľky o registráciu za platiteľa DPH

vyhovieť, mal vydať rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti, proti ktorému by bolo

prípustné ešte odvolanie. Podľa prokurátora krajskej prokuratúry totiž „... Rozhodnutie sa

vyžaduje však nielen v prípade priznania práv, ale aj v prípade ich nepriznania... Nevydanie

rozhodnutia v prípade neúplnej, či neopodstatnenej žiadosti o registráciu platiteľa dane je

aj porušením článku 46 SR...“. Súčasne prokurátor krajskej prokuratúry

sťažovateľke oznámil, že v uvedenom smere podá správcovi dane „upozornenie

prokurátora“ s tým, aby správca dane o oznámení sťažovateľky zo 16. augusta 2013

„... rozhodol formou rozhodnutia v súlade s ustanovením § 67 ods. 6 daňového poriadku.“.

Napokon okrem uvedených právnych prostriedkov sa sťažovateľka domáhala

zjednania nápravy v podľa jej názoru nezákonnom postupe správcu dane pri vybavovaní jej

oznámenia zo 16. augusta 2013 aj žalobou z 20. septembra 2013 proti nečinnosti správcu

dane, o ktorej krajský súd konal v konaní vedenom pod sp. zn. , a uznesením

z 26. novembra 2013 krajský súd žalobu sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka spochybňuje rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2013 a považuje ho za arbitrárne

a ústavne neudržateľné, pretože podľa jej názoru krajský súd dospel k iným právnym

záverom ako finančné riaditeľstvo a krajská prokuratúra. Podľa sťažovateľky sa finančné

riaditeľstvo na rozdiel od krajského súdu malo stotožniť s jej názorom (pozri s. 4 sťažnosti,

pozn.), že preukazovanie skutočnosti o tom, že je zdaniteľnou osobou pre účely DPH, nie je

povinnou náležitosťou oznámenia o právnom nástupníctve po bez likvidácie zaniknutom

platiteľovi DPH v zmysle požiadavky v rozhodnom čase účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH,

a teda podľa sťažovateľky správca dane nebol oprávnený vyzývať ju nad rámec zákona, aby

tieto skutočnosti preukazovala, resp. nebol oprávnený, aby na preukázanie týchto

skutočností viazal konanie o jej oznámení, ale mal o tomto jej oznámení bezodkladne konať

a v lehote 7 dní jej mal vydať osvedčenie platiteľa DPH. Sťažovateľka zdôrazňuje, že

vzhľadom na to, že správca dane od nej vyžadoval doplnenie jej oznámenia o právnom

nástupníctve po bez likvidácie zaniknutom platiteľovi DPH, aj o skutočnosti nasvedčujúce

tomu, že pre účely DPH je zdaniteľnou osobou, hoci v rozhodnom čase účinný § 4 ods. 6

zákona o DPH to nemal vyžadovať, porušil tým správca dane zákon, pričom podľa

sťažovateľky si tak správca dane zamenil odstraňovanie nedostatkov podania

s dokazovaním, t. j. s preukazovaním skutočností, ktoré s úplnosťou podania nesúvisia

a nemôžu mať vplyv na to, aby správca dane o tomto podaní bez ďalšieho konal a vo veci

rozhodol. Podľa sťažovateľky v dôsledku toho, že krajský súd sa stotožnil s postupom

správcu dane, a jeho postup, ktorým ju vyzýval, aby svoje oznámenie doplnila o ďalšie

relevantné skutočnosti nepovažoval za nezákonný (resp. tento postup nepovažoval

za nečinnosť vo vzťahu k vybavovaniu oznámenia sťažovateľky, pozn.), hoci podľa

sťažovateľky správca dane mal o jej oznámení konať bez akejkoľvek ďalšej výzvy, krajský

súd tak mal porušiť ňou označené práva.

Podľa sťažovateľky jej v rozhodnom čase účinný § 4 ods. 6 zákona o DPH ukladal

iba povinnosť oznámiť správcovi dane, že sa stala platiteľom DPH, pričom podľa

sťažovateľky jedinou obligatórnou náležitosťou takéhoto oznámenia bolo oznámenie o jej

právnom nástupníctve. Túto povinnosť si sťažovateľka mala riadne splniť, takže správca

dane mal o tomto jej oznámení bezodkladne konať a vydať jej osvedčenie platiteľa DPH,

avšak namiesto tohto bol a je podľa sťažovateľky nečinný a o jej oznámení nerozhodol, ale

ju neopodstatnene vyzýval na preukazovanie skutočností (t. j. na preukazovanie, že

pre účely DPH je zdaniteľnou osobou, pozn.), ktoré zákon podľa nej nevyžaduje, a s týmto

postupom sa mal v napádanom rozhodnutí stotožniť aj krajský súd.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla:

„Orgán verejnej správy nemá právomoc rozširovať okruh zákonných náležitosti, aby

podanie mohlo byť spôsobilé na prerokovanie. Ak daňový subjekt doručí podanie v zmysle

zákona, je povinnosťou orgánu verejnej správy pristúpiť k vybaveniu tohto podania. Podľa

bolo jedinou zákonnou náležitosťou podania oznámenie

skutočnosti, že daňový subjekt sa stal právnym nástupcom platiteľa dane. Ak toto daňový

subjekt splnil, podanie musí byť spôsobilé na prerokovanie a správca dane je povinný

zo zákona pristúpiť k vybaveniu tohto podnetu. Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení

neukladá povinnosť daňovému subjektu v oznámení preukázať skutočnosť, že daňový

subjekt je zdaniteľnou osobou. Toto preukázanie nie je zákonnou náležitosťou podania. Aj

bez chýbajúceho preukázania, že daňový subjekt je zdaniteľnou osobou, je podanie v zmysle

zákona spôsobilé na prerokovanie a teda aplikácia ustanovenia § 13 ods. 8 zákona

č. neprichádza za žiadnych okolností do úvahy...

Správca dane považoval podanie sťažovateľa za nepodané a odmietol v danej veci

konať a vydať meritórne rozhodnutie. Ako dôvod správca dane uviedol skutočnosť, že

sťažovateľ nevyhovel výzve na doplnenie podania, ktorou správca dane vyzval sťažovateľa

na preukázanie skutočností, že sťažovateľ je v zmysle

zdaniteľnou osobou. Sám správca dane teda konštatuje, že podanie nemalo nedostatky,

pre ktoré by bolo nespôsobilé na prerokovanie, ale že sťažovateľ nedoplnil podanie

a nepreukázal určitú skutočnosť, čo nemá a ani nemôže mať žiadnu spojitosť

so spôsobilosťou podania na prerokovanie. Následne na záver správca dane oznamuje

sťažovateľovi, že z dôvodu považovania podania sťažovateľa za nepodané, sa sťažovateľ

nestáva platiteľom dane a osvedčenie o registrácii pre daň navrhovateľovi vydané nebude.

... Sťažovateľ podal v súlade s podanie,

na základe ktorého bol správca dane povinný začať daňové konanie. Začaté daňové konanie

nie je možné ukončiť inak ako rozhodnutím. Len rozhodnutím je možné priznávať práva

a ukladať povinnosti. Toto ustanovenie je potrebné vykladať extenzívne tak, že rozhodnutie

sa vyžaduje nielen v prípade priznania práv, ale aj ich nepriznania (nevyhovenia žiadosti

o priznanie práv), čo je pre účastníka konania častokrát významnejšie z hľadiska poznania

dôvodov nevyhovenia jeho podaniu (odôvodnenie rozhodnutia sa stáva podkladom proti

argumentácie) a prípadného využitia opravných prostriedkov. Nezačať daňové konanie

z dôvodu, ktorý nemá oporu v zákone a nevydať rozhodnutie v prípade vzniku zákonnej

registrácie z dôvodu nepreukázania postavenia, hoc zákon preukázanie takéhoto postavenia

nevyžaduje a objektívne ani nemôže vyžadovať, keďže vznik registrácie sa viaže

na postavenie v minulosti - ku dňu vzniku, je jednoznačne porušením článku 46 SR,

ktorý upravuje právo na súdnu a inú právnu ochranu...

Právnu argumentáciu Krajského súdu Prešov je možné považovať za arbitrárnu

vychádzajúcu z úplného nepochopenia procesného postup orgánu verejnej správy. Krajský

súd Prešov primárne posudzoval hmotno-právnu stránku veci, posudzovanie ktorej však

v prípade nečinnosti orgánu verejnej správy nemá primárny cieľ. Sťažovateľ nepodával

návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia alebo postupu správcu dane, ale správcu

dane považoval za nečinného, keďže odmietol podanie navrhovateľa, z dôvodu odmietnutia

podania správca dane ani nezačal daňové konanie a nevydal meritórne rozhodnutie v danej

veci, čo by bolo v súlade s daňovým poriadkom, ako aj v súlade so základným právom

sťažovateľa na spravodlivé konanie.“

Porušenie princípu rovnosti zaručeného v v príčinnej súvislosti

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2013 vidí sťažovateľka

v konštatovaní krajského súdu, že 7-dňová lehota, v ktorej podľa v rozhodnom čase

účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH mal správca dane od podania oznámenia vydať

osvedčenie platiteľa DPH, sa vzťahuje „... len na tie prípady, v ktorých oznamovateľ, okrem

skutočnosti, že sa stal právnym nástupcom platiteľa DPH jednoznačne preukáže aj to, že je

zdaniteľnou osobou“. Podľa sťažovateľky toto konštatovanie krajského súdu «... je možné

považovať ako vysoký prejav arbitrárnosti, svojvôle. Doručením podania „Oznámenie

o vzniku právneho nástupníctva“, tak, ako ukladá zákon, nie je možné nič preukazovať,

keďže zákon nevyžaduje preukázať postavenie zdaniteľnej osoby, tak ako svojvoľne uvádza

súd. Preukazovanie môže byť až fázou dokazovania, t. j. fázy nasledujúcej po doručení

kvalifikovaného podania a začatí daňového konania. Okrem toho, základnou zásadou

v procesných postupoch orgánov verejnej správy je konať v zákonom stanovených lehotách,

teda v daných lehotách žiadosti vyhovieť alebo ju zamietnuť. Nemôže predsa existovať stav,

kedy lehota na rozhodnutie sa môže vzťahovať „len na niektoré prípady, podľa uváženia

dotyčného správneho orgánu“ - čo v konečnom dôsledku vyplýva z právneho názoru

krajského súdu. Súd tak vôbec nerešpektuje princíp rovnosti pred zákonom a zákazu

diskriminácie, z ktorého vyplýva povinnosť orgánu verejnej správy v rovnakých veciach

postupovať rovnako, teda za žiadnych okolností nemôže obstáť právny názor, že

účastníkovi, ktorí podľa posúdenia daňového úradu spĺňa požiadavky, vybaví orgán

podanie v zákonnej lehote, a účastníkovi, ktorí podľa posúdenia požiadavky nespĺňa, môže

orgán vybaviť podanie podľa vlastného uváženia...

... Samotnou skutočnosťou, že Krajský súd v Prešove odobril postup správcu dane,

ktorý však nie je zákonom aprobovaný, tak Krajský súd v Prešove poskytol neprimeraný

priestor pre orgány štátnej správy svojvoľne rozširovať okruh náležitosti podania, a tým

svojvoľne podmieňovať začatie akéhokoľvek konania a vydania rozhodnutia o ňom.

Uvedený názor Krajského súdu v Prešove sťažovateľ považuje za arbitrárny a v rozpore

so základným právom na spravodlivé konanie.».

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo BUSINESS ERES CORP s. r. o. domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -23 zo 26. novembra 2013 porušené

bolo.

2. Základné právo BUSINESS ERES CORP s. r. o. požadovať rovnosť v konaniach

zaručené v a Listiny základných práv

a slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -23 zo 26. novembra 2013

porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -23 zo 26. novembra 2013

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Spoločnosti BUSINESS ERES CORP s. r. o. priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 1 000,- Eur (slovom jedentisíc eur), ktoré jej je Krajský súd

v Prešove povinný vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu

5. Spoločnosti BUSINESS ERES CORP s. r. o. priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu

JUDr. Jána Burociho, so šidlom Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

Krajský súd svoje uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:

«Krajský súd v konaní podľa preto preskúmal podaný návrh,

oboznámil sa s vyjadrením odporcu, s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru,

že návrh je nedôvodný.

Podľa § 250t ods. 1 O. s. p fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným

právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil

povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak

navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis...

Podľa súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením.

Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,

v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej

správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Súd sa v konaní v zmysle uvedených ustanovení zameriava na ochranu navrhovateľa

pred nečinnosťou orgánu verejnej správy v prípade, že tento nekoná bez vážneho dôvodu

spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, a teda je v konaní nečinný, pričom

takéto tvrdenie musí byť obsahom podaného návrhu.

Pod nečinnosťou možno chápať pasivitu správneho orgánu v prejednávanej veci, ak

táto nie je zapríčinená žiadnou zákonnou alebo faktickou prekážkou, no napriek tomu orgán

verejnej moci nekoná. Nečinnosťou môže byť opomenutie predpísaných úkonov, zbytočné

prieťahy, absencia akýchkoľvek úkonov, tvrdenie nedostatku právomoci orgánom verejnej

moci alebo vybavenie veci listom, záznamom a pod. namiesto rozhodnutia veci. Nečinnosť,

ktorá je postupom, sa však predovšetkým prejavuje v nedodržaní procesných lehôt

ustanovených administratívnymi procesnými normami pre konkrétnu vec, pričom tieto sa

môžu predĺžiť za súčasného vyrozumenia účastníka, ktoré je poriadkovej povahy, a preto

nemá rozhodujúci vplyv na nečinnosť orgánu verejnej moci...

Z obsahu spisu súd zistil, že písomným podaním zo dna 16.08.2013 navrhovateľ

oznámil Daňovému úradu Prešov, pobočka Poprad, že ako právny nástupca platiteľa dane

spoločnosti ERES CORP, s.r.o., Prešovská 40, Bratislava, IČO: 47 165 391, IČ DPH:

SK2023772927, ktorá v zmysle projektu rozdelenia vyhotovenom vo forme notárskej

zápisnice N272/2GI3, , NCRis 21970/2013 zanikla bez likvidácie, sa

navrhovateľ dňa 14.08.2013 stal právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti, a tým aj

platiteľom dane z pridanej hodnoty. Ďalej uviedol, že si takto plní povinnosť podľa

§ 4 ods. 6 zákona o DPH a daňovému úradu oznámil skutočnosť, na základe ktorej sa stal

platiteľom. Listom zo dňa 23.08.2013 odporca podľa § 13 ods. 8 Daňového poriadku vyzval

navrhovateľa, aby v lehote 8 dní preukázal, že je zdaniteľnou osobou. Dňa 26.08.2013 bolo

odporcovi doručené písomné podanie navrhovateľa, v ktorom uviedol, že požiadavka

správcu dane na preukázanie skutočnosti, že daňový subjekt je zdaniteľnou osobou,

považuje za výsledok právnej nekvalifikovanosti. Daňový subjekt sa stal platiteľom dane

zo zákona, a to odo dňa kedy sa stal právnym nástupcom platiteľa dane. Zároveň vyzval

správcu dane, aby jednoznačne špecifikoval zákonné ustanovenie právneho predpisu, ktoré

predpisuje povinné náležitosti oznámenia skutočnosti, na základe ktorej sa stal platiteľom

dane tak, aby bolo zjavné, aké nedostatky má jeho podanie. Nakoľko navrhovateľ na výzvu

odporcu ním požadované skutočnosti preukazujúce, že je zdaniteľnou osobou nepredložil,

listom zo dňa 09.09.2013 navrhovateľovi oznámil, že jeho podanie zo dňa 26.08.2013

považuje v zmysle § 13 ods. 9 daňového za nepodané, a preto sa platiteľom dane v zmysle

§ 4 ods. 6 zákona o DPH nestáva a osvedčenie o registrácii pre daň mu vydané nebude.

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov... Platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom

platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie, a to odo dňa, keď sa stala právnym nástupcom... Títo

platitelia sú povinní oznámiť daňovému úradu skutočnosť, na základe ktorej sa stali

platiteľom, do desiatich dní odo dňa vzniku tejto skutočnosti. Daňový úrad je povinný

platiteľa registrovať pre daň, vydať mu osvedčenie o registrácii pre daň a prideliť mu

identifikačné číslo pre daň bezodkladne, najneskôr do siedmich dní odo dňa doručenia

oznámenia skutočnosti, na ktorej základe sa stal platiteľom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva

nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky

tejto činnosti.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o DPH ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa

rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov,

obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej

činnosti...

Podľa § 13 ods. 8 Daňového poriadku, ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je

spôsobilé na prerokovanie, vyzve príslušný orgán daňový subjekt, aby ich podľa jeho

pokynu a v určenej lehote odstránil. Súčasne ho poučí o následkoch spojených s ich

neodstránením.

Podľa § 13 ods. 9 Daňového poriadku, ak daňový subjekt nedostatky podania

v požadovanom rozsahu odstráni v lehote určenej príslušným orgánom, považuje sa takéto

podanie za podané bez nedostatkov v deň pôvodného podania. Ak daňový subjekt výzve

príslušného orgánu nevyhovie v plnom rozsahu a v určenej lehote, považuje sa toto podanie

za nepodané a príslušný orgán túto skutočnosť oznámi daňovému subjektu.

Podľa citovaného ustanovenia § 4 ods. 6 zákona o DPH sa zdaniteľná osoba stáva

platiteľom DPH ex lége bez toho, aby sa musel realizovať celý proces od podania žiadosti

o registráciu až po vydanie rozhodnutia daňového úradu. Aj v tomto prípade však musia byť

splnené všetky zákonom požadované predpoklady. Zo zákonnej dikcie podľa názoru súdu

jednoznačne vyplýva, že nie každý právny nástupca platiteľa DPH sa automaticky stáva

platiteľom DPH, ale iba ten, ktorý preukáže, že je zároveň aj zdaniteľnou osobou. Tvrdenie

navrhovateľa, že o DPH v znení neskorších predpisov nevyžaduje,

aby právny nástupca preukázal, že je zdaniteľnou osobou, nezodpovedá zákonu o DPH.

Totižto z ustanovenia § 4 ods. 6 druhá veta bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že

„platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol

bez likvidácie a o to odo dňa, keď sa stala právnym nástupcom.“ Ustanovenie § 4 ods. 6

druhá veta zákona o DPH je nevyhnutné výklad aplikovať ako celok. Je zrejmé, že názor

prezentovaný navrhovateľom nezodpovedá zákonnému zneniu predmetného ustanovenia.

Keďže navrhovateľ túto skutočnosť, a to ani po výzve odporcu nepreukázal, nemohol sa

dňom svojho vzniku stať platiteľom DPH, aj keď je právnym nástupcom platiteľa DPH.

Oznámením o nevydaní osvedčenia o registrácii pre daň postupoval odporca v súlade

s platnou právnou úpravou tak, ako je upravené v

o DPH v spojení s § 13 ods. 9 daňového poriadku. Zo žiadneho ustanovenia tohto právneho

predpisu, ani zo zákona o DPH totiž odporcovi nevyplýva povinnosť vo veci registrácie

právneho nástupcu platiteľa DPH, ktorý zanikol bez likvidácie, navrhovateľa registrovať

pre daň a vydať mu osvedčenie o registrácii pre daň a prideliť mu identifikačné číslo

pre daň a prideliť mu identifikačné číslo pre daň bezodkladne, najneskôr do siedmich dni

odo dňa doručenia oznámenia skutočnosti, na ktorej sa stal platiteľom. To znamená, že

navrhovateľ bol povinný spolu s oznámením aj preukázať, že je zdaniteľnou osobou.

Slovenskej republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba

na základe v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Navyše,

zákonom stanovená lehota siedmich dní sa podľa názoru súdu vzťahuje len na tie prípady,

v ktorých oznamovateľ, okrem skutočnosti, že sa stal právnym nástupcom platiteľa DPH

jednoznačne preukáže aj to, že je zdaniteľnou osobou. Odporca bol v danom prípade

oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či navrhovateľ tieto podmienky spĺňa. Súd sa

z tohto dôvodu nestotožnil s navrhovateľom namietanou nečinnosťou odporcu, nakoľko

tento vo veci riadne konal, preskúmal písomné oznámenie navrhovateľa o skutočnosti,

na základe ktorej sa stal platiteľom DPH a vyzval ho na odstránenie zistených nedostatkov.

Keďže však navrhovateľ ani potom splnenie predpokladov na zákonnú registráciu pre DPH

nepreukázal, odporca osvedčenie o registrácii nevydal a navrhovateľa pre daň podľa

§ 4 ods. 6 zákona o DPH neregistroval.»

Citované rozhodnutie krajského súdu je založené na predpoklade, že konanie

o registrácii platiteľa DPH z titulu právneho nástupníctva po bez likvidácie zaniknutom

platiteľovi DPH podľa v rozhodnom čase (k 16. augustu 2013, keď sťažovateľka podala

oznámenie správcovi dane, pozn.) účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH je osobitným typom

konania, keď sa „... zdaniteľná osoba stáva platiteľom DPH ex lége bez toho, aby sa musel

realizovať celý proces od podania žiadosti o registráciu až po vydanie rozhodnutia

daňového úradu“. Vzhľadom na uvedené tak podľa krajského súdu správca dane nebol

povinný v danom prípade vydávať osobitné rozhodnutie o nevyhovení sťažovateľke vydať

jej osvedčenie platiteľa DPH. Krajský súd súčasne vyvracia tvrdenia sťažovateľky, podľa

ktorých správca dane nebol oprávnený vyzývať ju, aby preukázala, že je zdaniteľnou

osobou. Podľa krajského súdu totiž nielen preukázanie, že oznamovateľ je právnym

nástupcom po bez likvidácie zaniknutom platiteľovi DPH, ale aj preukázanie, že tento

oznamovateľ je súčasne aj zdaniteľnou osobou, je, resp. bolo zákonným predpokladom

na vydanie osvedčenia platiteľa DPH tomuto oznamovateľovi podľa v rozhodnom čase

účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH.

V súvislosti s preskúmaním sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu je

podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné v prvom rade ustáliť, ako bol žalobou

sťažovateľky (žalobným petitom) vymedzený predmet konania krajského súdu. Žalobou

proti nečinnosti orgánu verejnej správy (v danom prípade proti nečinnosti správcu dane,

pozn.) podanou podľa (ďalej aj „OSP“) sa

sťažovateľka domáhala, aby krajský súd preskúmal postup, resp. zákonnosť postupu

správcu dane pri vybavovaní jej oznámenia zo 16. augusta 2013 podaného podľa

v rozhodnom čase účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH, pričom sa domáhala, aby v prípade

zistenia nezákonného postupu správcu dane spočívajúceho podľa jej tvrdenia v jeho pasivite

pri vydaní jej osvedčenia platiteľa DPH krajský súd uložil správcovi dane povinnosť

zaregistrovať ju ako platiteľa DPH a aby jej vydal osvedčenie platiteľa DPH, t. j. podanou

žalobou sa sťažovateľka domáhala, aby krajský súd zaviazal správcu dane na konanie, ktoré

malo spočívať vo vydaní pre sťažovateľku kladného rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedeným spôsobom vymedzený predmet konania (žalobným petitom)

vyvstala pre krajský súd na posúdenie a pre ústavný súd na preskúmanie nielen otázka, či

pasivita (nečinnosť) správcu dane pri vybavovaní dotknutého oznámenia sťažovateľky

spočívala iba v nevydaní pre sťažovateľku kladného rozhodnutia (keďže sťažovateľka sa

v petite žaloby nedomáhala vydania rozhodnutia ako takého, t. j. nedomáhala sa, aby

krajský súd zaviazal správcu dane na aktivitu spočívajúcu vo vydaní či už pre ňu

priaznivého alebo nepriaznivého rozhodnutia, ale domáhala sa, aby bola správcovi dane

uložená povinnosť vydať pre ňu iba kladné rozhodnutie, pozn.), t. j. krajský súd nemal

posúdiť iba to, či oznámenie sťažovateľky bolo spôsobilé, aby mu v súlade s jej prianím

krajský súd bez ďalšieho vyhovel, ale krajský súd mal posúdiť aj to, či v danom prípade

správca dane mal vôbec povinnosť vydať (akékoľvek) rozhodnutie.

Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či oznámenie sťažovateľky zo 16. augusta 2013

o tom, že je právnou nástupkyňou po bez likvidácie zaniknutom platiteľovi DPH, bolo bez

potreby jeho ďalšieho doplnenia spôsobilé, aby iba na základe neho správca dane vydal

sťažovateľke osvedčenie platiteľa DPH, je nevyhnutné poukázať na znenie relevantnej časti

v rozhodnom čase účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH, podľa ktorého sa platiteľom DPH

«... stáva „aj“ zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez

likvidácie, a to odo dňa, keď sa stala právnym nástupcom... Títo platitelia sú povinní

oznámiť daňovému úradu skutočnosť, na základe ktorej sa stali platiteľom, do desiatich dní

odo dňa vzniku tejto skutočnosti. Daňový úrad je povinný platiteľa registrovať pre daň,

vydať mu osvedčenie o registrácii pre daň a prideliť mu identifikačné číslo pre daň

bezodkladne, najneskôr do siedmich dní odo dňa doručenia oznámenia skutočnosti,

na ktorej základe sa stal platiteľom.».

Z citovaného v prvom rade vyplýva, že predmetným ustanovením bol rozšírený

okruh osôb, ktoré bolo možné považovať tiež za platiteľov DPH (pozri formuláciu

platiteľom sa stáva „aj“ zdaniteľná osoba, pozn.), a to popri osobách, ktorým tento status

platiteľov DPH vznikol na základe osobitného procesu ich prvotnej registrácie za platiteľov

DPH po splnení hmotnoprávnych zákonných predpokladov podľa § 4 ods. 1 až 4 zákona

o DPH (dosiahnutie určitej sumy obratu za určité obdobie zo zdaniteľnej činnosti, pozn.),

a to na základe nimi podanej „žiadosti o registráciu“ (pozri § 4 ods. 1 až 4 zákona o DPH,

pozn.), pričom tento proces registrácie, ako aj náležitosti „žiadosti o registráciu“ upravoval

§ 67 daňového poriadku.

Naproti uvedenému osoby, ktoré sa stávali platiteľmi DPH na základe citovaného

§ 4 ods. 6 zákona o DPH, neboli povinné podávať osobitnú „žiadosť o registráciu“

za platiteľa DPH (podávali iba „oznámenie“, pozri ďalej, pozn.), a teda ani absolvovať

osobitný registračný proces podľa daňového poriadku, pretože tieto osoby boli už právnymi

nástupcami po v minulosti už raz zaregistrovaných platiteľoch DPH, ktorí zanikli bez

likvidácie, t. j. ich oprávnenie platiteľov DPH sa odvíjalo od statusu už v minulosti

zaregistrovaného platiteľa DPH, ktorý bol ich právnym predchodcom, avšak, samozrejme,

až po splnení zákonných predpokladov, ktorých splnenie museli títo z titulu právneho

nástupníctva vzniknutí platitelia DPH „oznámiť“ správcovi dane v zákonnej lehote.

Podľa citovaného § 4 ods. 6 zákona o DPH boli títo titulom právneho nástupníctva

vzniknutí platitelia DPH (ďalej aj „platiteľ“) povinní „oznámiť“ správcovi dane skutočnosti,

na základe ktorých sa stali platiteľmi podľa tohto ustanovenia, pričom za platiteľa bola

podľa tohto ustanovenia považovaná „... zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom

platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie...“. Z uvedeného teda vyplýva, že nie každý právny

nástupca bez likvidácie zaniknutého platiteľa DPH sa stal automaticky tiež platiteľom DPH,

ale sa ním mohol stať len ten právny nástupca, ktorý bol aj zdaniteľnou osobou podľa

zákona o DPH.

Vzhľadom na uvedený aj správcom dane aplikovaný zákonný postup sa tak závery

krajského súdu o nezistení sťažovateľkou tvrdenej nečinnosti správcu dane pri vybavovaní

jej „oznámenia“, keďže považoval za legitímnu požiadavku správcu dane adresovanú

sťažovateľke, aby preukázala, že po bez likvidácie zaniknutom platiteľovi DPH je nielen

právnou nástupkyňou, ale že je aj zdaniteľnou osobou pre účely DPH, javia ako plne

dôvodné a ústavne udržateľné. Správca dane podľa krajského súdu nebol nečinný, ale konal

zákonne súladným spôsobom, t. j. vykonal zákonom predpokladané úkony, pričom

vzhľadom na špecifický charakter postupu podľa citovaného § 4 ods. 6 zákona o DPH

v prípade neregistrovania oznámenia podávajúceho subjektu za platiteľa DPH mu zákon

neukladal povinnosť vydávať formálne rozhodnutie (na rozdiel od právnej úpravy § 4 ods. 4

zákona o DPH účinnej od 1. januára 2014, podľa ktorej ak správca dane „oznamovateľa“

nezaregistruje ako platiteľa DPH, vydá o tom rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustné

odvolanie, pozn.) Súčasne tak a contrario tvrdenia sťažovateľky o tom, že správca dane

napriek údajnej bezvadnosti jej „oznámenia“ vo veci nekonal a nevydal jej osvedčenie

platiteľa DPH, možno považovať za neopodstatnené a nemajúce oporu v aplikovanej

právnej úprave.

Vzhľadom na uvedené sa podľa ústavného súdu možno stotožniť aj so závermi

krajského súdu, podľa ktorých lehotu 7 dní na vydanie osvedčenia o DPH pre podávateľa

oznámenia podľa citovaného § 4 ods. 6 zákona o DPH bol správca dane povinný dodržať

iba v prípade podania bezvadného oznámenia, t. j. iba v prípade podania takého

oznámenia, z ktorého by bolo zrejmé nielen právne nástupníctvo tohto oznamovateľa, ale aj

to, že je súčasne aj zdaniteľnou osobou pre účely DPH. Totiž až v prípade podania takéhoto

bezvadného a úplného oznámenia môže mať správca dane všetky relevantné podklady

na posúdenie, či podávateľ oznámenia môže byť bez ďalšieho považovaný za platiteľa DPH

podľa citovaného § 4 ods. 6 zákona o DPH.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti

sťažnosťou napádaného uznesenia krajského súdu z hľadiska sťažovateľkou označených

práv, ktorých porušenie namieta, takže závery krajského súdu nemožno považovať

za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných

právnych noriem.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že krajský súd sa v sťažnosťou

napadnutom uznesení odchýlil od podľa jej názoru stabilizovanej súdnej praxe na inom

krajskom súde, na rozhodnutie ktorého v sťažnosti poukázala (rozhodnutie Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. , pozn.) pre účely podporiť svoju argumentáciu,

ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom bolo iba

napádané uznesenie krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2013, ktoré, resp.

závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj

preskúmal. Skutočnosť, že iný všeobecný súd pri posudzovaní potreby vydať rozhodnutie

podľa v rozhodnom čase účinného § 4 ods. 6 zákona o DPH dospel v inej ako ústavným

súdom preskúmavanej veci k odlišnému právnemu stanovisku, nebola pre krajský súd ani

pre ústavný súd záväzná, pretože toto iné rozhodnutie nebolo predmetom prieskumu

ústavného súdu a v dôsledku toho nemožno vyvodiť automaticky predpoklad o ústavnosti

záverov vyslovených v tomto inom ústavným súdom nepreskúmanom rozhodnutí.

Okrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov (na margo pozri napríklad rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. , ktoré je odlišné od rozhodnutia Krajského súdu v Banskej

Bystrici, na ktoré sťažovateľka poukázala, pozn.), a suplovať tak poslanie, ktoré podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu

okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (, ).

Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –

súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv

a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však

namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala

objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým

okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky

právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (, ,

).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia

a úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky

( prvá veta ), ústavný súd o týchto nárokoch už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014