Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 535/2016
PDF · 282.37 KB
No categories available
II. ÚS 535/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Hribom, Na hradbách 5,
Bardejov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež čl. 11 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 S 21/2015 z 9. júla
2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Hribom, Na hradbách 5, Bardejov, ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a tiež čl. 11 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 21/2015 z 9. júla 2015 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 1 S 21/2015, v rámci ktorého sa proti
žalovanému ( ) ako správcovi dane z nehnuteľnosti domáhal uloženia
povinnosti konať a rozhodnúť vo veci dodatočného daňového priznania k dani
z nehnuteľnosti v konaní vedenom pod č. . Svoju žalobu odôvodnil
tým, že v dňoch 11. apríla 2013, 22. apríla 2013 a 30. decembra 2013 ako
správcovi dane z nehnuteľnosti podal dodatočné daňové priznania, čím inicioval daňové
konanie. Sťažovateľ dospel k záveru, že jeho daňová povinnosť k dani z nehnuteľnosti má
byť nižšia ako bola správcom dane na základe daňového priznania podaného v roku 2005
vyrubená za zdaňovacie obdobie rokov 2005 2012. Správca dane 7. marca 2014 listom
označeným ako „Vyjadrenie k predloženým dodatočným priznaniam“ vyrozumel
sťažovateľa o nemožnosti podať dodatočné daňové priznanie s poukazom na § 19a ods. 2
zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady
a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon o miestnych daniach“) v znení účinnom
do 30. novembra 2012.
Sťažovateľ podal 7. marca 2014 voči správcovi dane sťažnosť v zmysle § 3 ods. 1
písm. a) zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov a zároveň
opakovanú žiadosť o vydanie rozhodnutia o dodatočných daňových priznaniach,
alternatívne so žiadosťou o predloženie veci nadriadenému orgánu podľa § 66 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov. Na sťažnosť sťažovateľa reagoval správca dane prípisom
z 9. júna 2014, ktorým ju zamietol ako neopodstatnenú.
V nadväznosti na zamietnutie sťažnosti podal sťažovateľ podľa § 28 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“) Okresnej prokuratúre Poprad (ďalej len „okresná prokuratúra“)
11. júla 2014 podnet, ktorým sa domáhal vydania upozornenia na postup správcu dane.
Prokurátor okresnej prokuratúry sťažovateľovi podaním z 15. decembra 2014 oznámil,
že podnet vyhodnotil ako dôvodný, a vyrozumel ho, že na zistené nedostatky správcu dane
reagoval podaním upozornenia v súlade s § 28 zákona o prokuratúre. Keďže správca dane
zostal vo veci nečinný a prokurátor okresnej prokuratúry nevyužil svoje právo podať návrh
podľa § 250t ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), sťažovateľ sám
podal 19. mája 2015 proti správcovi dane žalobu proti nečinnosti podľa § 250t ods. 1 OSP,
ktorou sa domáhal nápravy protiprávneho stavu. Krajský súd napadnutým uznesením žalobu
zamietol s poukazom na to, že postup správcu dane bol správny.
Podľa sťažovateľa „Porušovateľ pochybil v otázke posúdenia intertemporálnych
ustanovení zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku
za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, následkom toho nesprávne posúdil
nečinnosť a nezákonný postup daňového úradu vo vzťahu k sťažovateľovi. Daňová
povinnosť sťažovateľa k dani z nehnuteľnosti, teda vznikla dňom 01. 01. 2005, kedy vstúpil
do účinnosti zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku
za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení účinnom do 30. 11. 2005. ...
Porušovateľ opomenul tú skutočnosť, že daňovú povinnosť sťažovateľa v kontexte
uplatnených dodatočných daňových priznaní je nutné posudzovať podľa prechodnej úpravy
zákona č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2005“, pričom zákon o miestnych
daniach v znení účinnom do 30. novembra 2005 neupravuje predpoklady na podanie
dodatočného daňového priznania.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
«Ak by sťažovateľ aplikoval ust. § 104a ods. 1 zákona č. 582/2004 z. z. v znení
účinnom od 01. 01. 2005 dospel by k záveru, že podanie dodatočných daňových priznaní
mal daňový úrad posúdiť v zmysle zákona č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2005
a v ďalšom podľa ust. § 102 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2005.
V zmysle ust. § 102 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2005 „Ak sa
v tomto zákone neustanovuje inak, postupuje sa v konaní vo veciach miestnych daní
a poplatku podľa všeobecného predpisu o správe daní a poplatkov.“ Nakoľko ako bolo
poukázané vyššie zákon č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2005 nerieši otázku
podania dodatočných daňových priznaní k dani z nehnuteľnosti, preto odkazuje na úpravu
v zmysle ust. 39 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v danom prípade od 01. 07. 2005.
V zmysle ust. 39 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov v znení platnom pre daný prípad:
„Dodatočné priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v tom prípade,
ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní
alebo hlásení alebo správcom dane vyrubená. ... Pri zistení nižšej daňovej povinnosti nie je
procesným zákonom lehota na podanie dodatočného daňového priznania priamo určená.
V takomto prípade sa aplikujú lehoty určené podľa ust. § 45 zákona o správe daní
a poplatkov o zániku práva vyrubiť daň.»
Sťažovateľ zdôrazňuje, že bol povinný podať riadne daňové priznanie k dani
z nehnuteľnosti v roku 2005 a za ďalšie zdaňovacie obdobia platiť vyrubenú daň k dani
z nehnuteľnosti bez povinnosti podávať daňové priznanie. Sťažovateľ zastáva názor,
že pri aplikácii § 39 ods. 3 v spojení s § 45 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) bol oprávnený
podať dodatočné daňové priznanie za obdobie rokov 2007 – 2012 jednak z dôvodu, že zistil,
že jeho daňová povinnosť má byť nižšia ako vyrubená správcom dane, a jednak z dôvodu,
že tak urobil do uplynutia piatich rokov od konca roka, v ktorom vyrubenú daň
k nehnuteľnosti v roku 2006 zaplatil bez povinnosti podať daňové priznanie.
Podľa sťažovateľa krajský súd „prevzal právne posúdenie daňového úradu
nekriticky bez toho, aby aplikoval relevantné predpisy, a tak postupoval svojvoľne,
arbitrárne a protiprávne, nakoľko zlegalizoval nečinnosť daňového úradu, ktorý v daňovom
konaní odmietol rozhodnúť, čím súčasne ukrátil sťažovateľa o možnosť procesnej obrany
v rámci opravného prostriedku v daňovom konaní. Porušovateľ svojím postupom priamo
zasiahol do práva sťažovateľa vlastniť majetok, nakoľko sťažovateľ bol ukrátený o vrátenie
daňového preplatku, ktorý mu podľa vyššie citovaných ustanovení patrí.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne
konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... ako aj
právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR a podľa čl. 11 ods. 1 a 3 Listiny
základných práv a slobôd, uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 09. 07. 2015.
č. k. 1 S/21/2015-32 porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa 09. 07. 2015, č. k. 1 S/21/2015-32 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
III. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške
296,44 €...
IV. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 1.000 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 3 listiny,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie
označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že krajský
súd pochybil pri aplikácii intertemporálnych ustanovení zákona o miestnych daniach,
v dôsledku čoho nesprávne posúdil nečinnosť a nezákonný postup správcu dane.
Podľa názoru sťažovateľa je potrebné jeho daňovú povinnosť v súvislosti s uplatnenými
dodatočnými daňovými priznaniami posudzovať podľa „prechodnej úpravy zákona
č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2005“. Zákon o miestnych daniach v znení
účinnom do 30. novembra 2005 neupravuje predpoklady na podanie dodatočného daňového
priznania, a preto bolo podľa sťažovateľa nevyhnutné postupovať podľa § 39 ods. 3 zákona
o správe daní a poplatkov v znení účinnom od 1. júla 2005, podľa ktorého dodatočné
priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v prípade, ak zistí, že jeho
daňová povinnosť má byť nižšia ako tá, ktorá je uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení
alebo správcom dane vyrubená. Pri zistení nižšej daňovej povinnosti nie je procesným
zákonom lehota na podanie dodatočného daňového priznania priamo určená. V takomto
prípade sa aplikujú lehoty podľa § 45 zákona o správe daní a poplatkov o zániku práva
vyrubiť daň.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Sťažovateľ namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým
došlo podľa jeho názoru k „zlegalizovaniu“ nečinnosti správcu dane a zároveň k ukráteniu
sťažovateľa o možnosť procesnej obrany v rámci konania o opravnom prostriedku
v daňovom konaní.
V súvislosti s touto časťou sťažnosti sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní je tiež posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd zároveň vychádzal zo skutočnosti, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vychádzajúc z uvedených východísk ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie
krajského súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:
«Súd postupujúc v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti O. s. p. poukazuje na to, že
podľa § 10 ods. 1 Zákona o miestnej dani (v znení účinnom k 31. 12. 2012) predmetom dane
zo stavieb sú stavby na území Slovenskej republiky v tomto členení:
b) stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo,
stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb
na vlastnú administratívu,
f) stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu
súvisiacu s ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou. Podľa § 18 ods. 1 Zákona
daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom
období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia,
v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti.
Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti
1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.
Podľa § 18 ods. 3 Zákona (v znení účinnom do 31. 11. 2012) fyzická osoba alebo právnická
osoba v priebehu príslušného zdaňovacieho obdobia je povinná oznámiť správcovi dane
skutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik daňovej povinnosti k dani z nehnuteľnosti
a každú zmenu týchto skutočností do 30 dní odo dňa nasledujúceho po dni, keď tieto
skutočnosti alebo ich zmeny nastali. Podľa § 19 ods. 1 Zákona prvá veta daňové priznanie
k dani z nehnuteľností (ďalej len „priznanie“) je daňovník povinný podať príslušnému
správcovi dane do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová
povinnosť podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje
inak, a v ďalších zdaňovacích obdobiach do tohto termínu, len ak nastali zmeny skutočností
rozhodujúcich na vyrubenie dane z nehnuteľností. Podľa § 19a ods. 2 Zákona ak daňovník
zistí, že jeho daň má byť nižšia, ako je vypočítaná v podanom priznaní, je oprávnený podať
dodatočné daňové priznanie najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla
povinnosť podať priznanie.
Podľa § 20 ods. 4 Zákona správca dane na základe podaného dodatočného
daňového priznania vyrubí rozdiel dane rozhodnutím na zdaňovacie obdobie, ktorého sa
dodatočné daňové priznanie týka, a tiež na nasledujúce zdaňovacie obdobia, v ktorých bola
daň vyrubená aj bez podania priznania, ak sa na nasledujúce zdaňovacie obdobia
dodatočné daňové priznanie vzťahuje. Zákonom č. 460/2011 Z. z. sa menil a dopĺňal zákon
č. 582/2004 Z. z. o niektorých daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné
stavebné odpady v znení neskorších predpisov, bodom 25 boli zo zákona č. 586/2004 Z. z.
vypustené § 19 až 21 a zákon nadobudol účinnosť dňom 01. decembra 2012. Z uvedeného je
zrejmé, že v čase podania dodatočných daňových priznaní (11. 4. 2013, 22. 04. 2013, 20.
12. 2013) aplikácia ustanovení, podľa ktorých, podľa názoru navrhovateľa, mal odporca
postupovať v zákone č. 586/2004 Z. z. neexistovali, pretože boli zo zákona vypustené. Aj v
prípade extenzívneho výkladu zákona o miestnych daniach teda, žeby správca dane na tzv.
dodatočné daňové priznania aplikoval zákon č. 586/2004 Z. z. v znení účinnom
do 30. novembra 2012, odporca v konaní nebol nečinný.
Z obsahu spisu ako aj z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že postup
pri podaní dodatočného daňového priznania bol upravený v § 19a v spojení s § 20 ods. 4
Zákona o miestnych daniach. Predpokladom pre tento postup je podanie správne
vyplneného a podaného dodatočného daňového priznania podľa § 19a Zákona. Odporca
skonštatoval, a s týmto názorom sa stotožnil tiež nadriadený orgán pri posudzovaní
upozornenia prokurátora, že podanie navrhovateľa nemôže byť posúdené ako dodatočné
daňové priznanie podľa § 19a ods. 2, keďže nespĺňa zákonné predpoklady, t. j. podanie
dodatočného daňového priznania k už riadne podanému daňovému priznaniu v lehote
štyroch rokov. Je nesporné, že daňovník podal daňové priznanie v roku 2005, t. j. dodatočné
daňové priznanie je v jeho prípade možné podať len k tomuto roku, t. j. ako dodatočné
daňové priznanie za rok 2005 (ak by daňovník podal takéto dodatočné daňové priznanie,
mohlo by byť posúdené ako dodatočné daňové priznanie, podané po štvorročnej lehote,
t. j. ani takéto podanie by nevyvolalo účinky, akých sa domáhal daňovník, t. j. zmena jeho
daňovej povinnosti za uplynulé obdobie z dôvodu zmeny využitia stavieb).
Zákon č. 586/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. 11. 2012 jednoznačne stanovil
prekluzívnu lehotu štyroch rokov na podanie dodatočného daňového priznania od konca
roka, v ktorom vznikla povinnosť podať priznanie. Ak teda navrhovateľovi vznikla povinnosť
podať priznanie v roku 2005, lehota štyroch rokov v roku 2013 dávno uplynula.
O správnosti postupu odporcu svedčí aj ustanovenie § 99c zákona č. 582/2004 Z. z.,
podľa ktorého a to ods. 1 vyplýva, že pred uplynutím lehoty na podanie priznania k dani
z nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie
prístroje alebo niektorej z nich alebo čiastkového priznania k týmto daniam alebo niektorej
z nich môže daňovník podať opravné priznanie. Na vyrubenie dane je rozhodujúce posledné
podané opravné priznanie, pričom na podané priznanie alebo čiastkové priznanie alebo
predchádzajúce opravné priznanie sa neprihliada. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia
daňovník je povinný podať dodatočné priznanie, ak zistí, že v priznaní k dani
z nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie
prístroje v čiastkovom priznaní k týmto daniam alebo niektorej z nich neuviedol správne
údaje na vyrubenie dane najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla
povinnosť podať priznanie k dani z nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné
automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje alebo niektorej z nich alebo čiastkové
priznanie k týmto daniam alebo niektorej z nich. Dodatočným priznaním nemožno meniť
účel využitia stavby. Avšak ak daňovník označil svoje podanie ako dodatočné podanie
za roky 2008 až 2012, takéto podanie nemôže byť posúdené ako dodatočné daňové
priznanie, keďže za roky 2008 až 2012 tento daňovník žiadne daňové priznanie nepodal.
Jeho podanie teda nemohlo vyvolať začatie daňového konania, a nemohlo tak byť zo strany
odporcu, správcu dane vydané rozhodnutie vo veci podľa § 20 ods. 4 zákona,
t. j. rozhodnutie na rozdiel dane za zdaňovacie obdobie, ktorého by sa toto dodatočné
daňové priznanie týkalo a lehota štyroch rokov uplynula. Nie je preto možné vyhovieť
návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáha vydania rozhodnutia o ním podaných dodatočných
daňových priznaniach, keďže odporca ako príslušný správca dane vec správne uzavrel,
že ak neboli splnené zákonné predpoklady na podanie dodatočného daňového priznania,
podania navrhovateľa, daňovníka nemôžu byť považované za dodatočné daňové priznania.
Daňové konanie v zmysle príslušných právnych predpisov o týchto podaniach tak nezačalo
a nie je tak možné vydať meritórne rozhodnutie, t. j. nový platobný výmer, resp. rozhodnutie
na rozdiel dane. Zo spisu vyplýva, že odporca s navrhovateľom písomne komunikoval
a právny názor na jeho podanie mu oznámil.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že postup odporcu
vo vzťahu k podaniam navrhovateľa nim označených ako dodatočné daňové priznania bol
správny, a rovnako len správne postupoval, keď o svojom postupe informoval navrhovateľa,
daňovníka, listom, keďže žiadne zákonné ustanovenie mu iný postup, resp. vydanie
rozhodnutia vo veci neukladá. Konanie, resp. postup odporcu tak nemôže byť považovaný
za nečinnosť. Z uvedených dôvodov krajský sud podľa § 250t ods. 4 O. s. p. návrh zamietol
ako nedôvodný.»
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa
obsiahnutou v sťažnosti považuje za potrebné poukázať na podstatu a účel konania proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku, ktorú možno vyvodiť predovšetkým z ustanovenia § 250t ods. 1 OSP prvej vety
a spočíva v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa
prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného), ktorý
vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom, pričom týmto odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoria
predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania, ktorej dlhodobé
a neprimerané pretrvávanie spravidla naznačuje, že dochádza k porušovaniu ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Úloha súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je
dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný) v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či
nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto
základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží,
aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je
nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (m. m. IV. ÚS 389/2011).
Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd v danom prípade ústavne
akceptovateľným a udržateľným spôsobom splnil svoju úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení
štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej konanie proti
nečinnosti orgánu verejnej správy, keďže na základe žaloby sťažovateľa preskúmal,
či je žalovaný (správca dane) v predmetných veciach skutočne nečinný, a dospel k záverom,
v zmysle ktorých postup správcu dane nemôže byť považovaný za nečinnosť, a to
vzhľadom na skutočnosť, že žiadne zákonné ustanovenie iný postup, resp. vydanie
rozhodnutia vo veci správcovi dane neukladal.
Podľa názoru ústavného súdu je právny záver krajského súdu, ku ktorému
v prerokúvanej veci dospel a podľa ktorého nemožno na vec sťažovateľa aplikovať §19a
zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 30. novembra 2012 (ktorého aplikácie sa
sťažovateľ v žalobe domáhal), z ústavného hľadiska udržateľný, teda taký, ktorým nemohlo
dôjsť k porušeniu sťažovateľom namietaného porušenia práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru.
Argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej bolo povinnosťou krajského súdu aplikovať
právnu úpravu platnú a účinnú do 30. novembra 2005, keďže daňová povinnosť k dani
z nehnuteľnosti vznikla do 31. decembra 2005 (§ 104a ods. 1 zákona o miestnych daniach
v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania o žalobe), považuje ústavný súd za účelovú
už len z toho dôvodu, že túto argumentáciu sťažovateľ uplatnil až v konaní pred ústavným
súdom. V žalobe proti správcovi dane a rovnako aj v konaní proti samotnému správcovi
dane totiž sťažovateľ argumentoval § 19a ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení
účinnom do 30. novembra 2012, podľa ktorého ak daňovník zistí, že jeho daň má byť nižšia,
ako je vypočítaná v podanom priznaní, je oprávnený podať dodatočné daňové priznanie
najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať priznanie.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom prípade ústavne konformným
spôsobom aplikoval na vec sa vzťahujúce právne predpisy (zákon o miestnych daniach
a Občiansky súdny poriadok), pričom jeho právne závery nemožno považovať za arbitrárne
a ani za zjavne neodôvodnené, a preto napadnutým uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti
odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj
k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) názor,
že označený článok dohovoru nie je aplikovateľný vo veci sťažovateľa.
Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu
o ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného
obvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojem občianske práva a záväzky treba vykladať
autonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva
a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach
vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania
kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa
pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci
pre práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však daňové záležitosti
(miestne dane nevynímajúc) patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter
vzťahu medzi daňovým subjektom a správcom dane prevláda. Napokon ESĽP dospel
k záveru, že daňové spory sa vymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda
nespadajú do pôsobnosti čl. 6 dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu
daňových subjektov (Ferrazzini proti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).
Ústavný súd v nadväznosti na právne názory ESĽP uvádza, že daňové právo je
jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu
požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu
a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno
subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci
v niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia dohovoru, podradiť pod pojem
trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide
o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďže
všeobecný súd na základe žaloby sťažovateľa preskúmaval postup správcu dane v súvislosti
s podaním dodatočným daňovým priznaní (predmetom preskúmavania v konaní pred
krajským súdom nebola daňová sankcia), ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je v tomto prípade ratione materiae aplikovateľný (m. m. I. ÚS 241/07).
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže nezistil možnosť
porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu majetku podľa
čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 3 listiny napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok
nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 20 ods. 3 ústavy a čl. 11 ods. 3 listiny vlastníctvo zaväzuje. Nemožno
ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými
zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne
pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
Z argumentácie sťažovateľa zjavne vyplýva, že k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 3 listiny napadnutým uznesením krajského
súdu malo dôjsť v zásade z rovnakých dôvodov, ako k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Za týchto okolností v prípade, ak ústavný
súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, nemožno reálne uvažovať
ani o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, resp. čl. 11 ods. 1 a 3 listiny.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2016