Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 535/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Hribom, Na hradbách 5,

Bardejov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46

ods. 1 a tiež a 3 a Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 9. júla

2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Hribom, Na hradbách 5, Bardejov, ktorou namieta

porušenie základných práv podľa a 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a tiež čl. 11 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. júla 2015 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. , v rámci ktorého sa proti

žalovanému ( ) ako správcovi dane z nehnuteľnosti domáhal uloženia

povinnosti konať a rozhodnúť vo veci dodatočného daňového priznania k dani

z nehnuteľnosti v konaní vedenom pod č. . Svoju žalobu odôvodnil

tým, že v dňoch 11. apríla 2013, 22. apríla 2013 a 30. decembra 2013 ako

správcovi dane z nehnuteľnosti podal dodatočné daňové priznania, čím inicioval daňové

konanie. Sťažovateľ dospel k záveru, že jeho daňová povinnosť k dani z nehnuteľnosti má

byť nižšia ako bola správcom dane na základe daňového priznania podaného v roku 2005

vyrubená za zdaňovacie obdobie rokov 2005  2012. Správca dane 7. marca 2014 listom

označeným ako „Vyjadrenie k predloženým dodatočným priznaniam“ vyrozumel

sťažovateľa o nemožnosti podať dodatočné daňové priznanie s poukazom na § 19a ods. 2

o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady

a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon o miestnych daniach“) v znení účinnom

do 30. novembra 2012.

Sťažovateľ podal 7. marca 2014 voči správcovi dane sťažnosť v zmysle § 3 ods. 1

písm. a) o sťažnostiach v znení neskorších predpisov a zároveň

opakovanú žiadosť o vydanie rozhodnutia o dodatočných daňových priznaniach,

alternatívne so žiadosťou o predloženie veci nadriadenému orgánu podľa § 66 zákona

č. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. Na sťažnosť sťažovateľa reagoval správca dane prípisom

z 9. júna 2014, ktorým ju zamietol ako neopodstatnenú.

V nadväznosti na zamietnutie sťažnosti podal sťažovateľ podľa § 28 zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokuratúre“) Okresnej prokuratúre Poprad (ďalej len „okresná prokuratúra“)

11. júla 2014 podnet, ktorým sa domáhal vydania upozornenia na postup správcu dane.

Prokurátor okresnej prokuratúry sťažovateľovi podaním z 15. decembra 2014 oznámil,

že podnet vyhodnotil ako dôvodný, a vyrozumel ho, že na zistené nedostatky správcu dane

reagoval podaním upozornenia v súlade s § 28 zákona o prokuratúre. Keďže správca dane

zostal vo veci nečinný a prokurátor okresnej prokuratúry nevyužil svoje právo podať návrh

podľa (ďalej len „OSP“), sťažovateľ sám

podal 19. mája 2015 proti správcovi dane žalobu proti nečinnosti podľa ,

ktorou sa domáhal nápravy protiprávneho stavu. Krajský súd napadnutým uznesením žalobu

zamietol s poukazom na to, že postup správcu dane bol správny.

Podľa sťažovateľa „Porušovateľ pochybil v otázke posúdenia intertemporálnych

ustanovení o miestnych daniach a miestnom poplatku

za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, následkom toho nesprávne posúdil

nečinnosť a nezákonný postup daňového úradu vo vzťahu k sťažovateľovi. Daňová

povinnosť sťažovateľa k dani z nehnuteľnosti, teda vznikla dňom 01. 01. 2005, kedy vstúpil

do účinnosti o miestnych daniach a miestnom poplatku

za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení účinnom do 30. 11. 2005. ...

Porušovateľ opomenul tú skutočnosť, že daňovú povinnosť sťažovateľa v kontexte

uplatnených dodatočných daňových priznaní je nutné posudzovať podľa prechodnej úpravy

v znení účinnom do 30. 11. 2005“, pričom zákon o miestnych

daniach v znení účinnom do 30. novembra 2005 neupravuje predpoklady na podanie

dodatočného daňového priznania.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Ak by sťažovateľ aplikoval ust. v znení

účinnom od 01. 01. 2005 dospel by k záveru, že podanie dodatočných daňových priznaní

mal daňový úrad posúdiť v zmysle v znení účinnom do 30. 11. 2005

a v ďalšom podľa ust. v znení účinnom do 30. 11. 2005.

V zmysle ust. v znení účinnom do 30. 11. 2005 „Ak sa

v tomto zákone neustanovuje inak, postupuje sa v konaní vo veciach miestnych daní

a poplatku podľa všeobecného predpisu o správe daní a poplatkov.“ Nakoľko ako bolo

poukázané vyššie v znení účinnom do 30. 11. 2005 nerieši otázku

podania dodatočných daňových priznaní k dani z nehnuteľnosti, preto odkazuje na úpravu

v zmysle ust. 39 ods. 3 o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v danom prípade od 01. 07. 2005.

V zmysle ust. 39 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov v znení platnom pre daný prípad:

„Dodatočné priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v tom prípade,

ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní

alebo hlásení alebo správcom dane vyrubená. ... Pri zistení nižšej daňovej povinnosti nie je

procesným zákonom lehota na podanie dodatočného daňového priznania priamo určená.

V takomto prípade sa aplikujú lehoty určené podľa ust. § 45 zákona o správe daní

a poplatkov o zániku práva vyrubiť daň.»

Sťažovateľ zdôrazňuje, že bol povinný podať riadne daňové priznanie k dani

z nehnuteľnosti v roku 2005 a za ďalšie zdaňovacie obdobia platiť vyrubenú daň k dani

z nehnuteľnosti bez povinnosti podávať daňové priznanie. Sťažovateľ zastáva názor,

že pri aplikácii § 39 ods. 3 v spojení s § 45 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) bol oprávnený

podať dodatočné daňové priznanie za obdobie rokov 2007 – 2012 jednak z dôvodu, že zistil,

že jeho daňová povinnosť má byť nižšia ako vyrubená správcom dane, a jednak z dôvodu,

že tak urobil do uplynutia piatich rokov od konca roka, v ktorom vyrubenú daň

k nehnuteľnosti v roku 2006 zaplatil bez povinnosti podať daňové priznanie.

Podľa sťažovateľa krajský súd „prevzal právne posúdenie daňového úradu

nekriticky bez toho, aby aplikoval relevantné predpisy, a tak postupoval svojvoľne,

arbitrárne a protiprávne, nakoľko zlegalizoval nečinnosť daňového úradu, ktorý v daňovom

konaní odmietol rozhodnúť, čím súčasne ukrátil sťažovateľa o možnosť procesnej obrany

v rámci opravného prostriedku v daňovom konaní. Porušovateľ svojím postupom priamo

zasiahol do práva sťažovateľa vlastniť majetok, nakoľko sťažovateľ bol ukrátený o vrátenie

daňového preplatku, ktorý mu podľa vyššie citovaných ustanovení patrí.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne

konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... ako aj

právo vlastniť majetok podľa a 3 SR a podľa a 3 Listiny

základných práv a slobôd, uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 09. 07. 2015.

č. k. -32 porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa 09. 07. 2015, č. k. -32 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške

296,44 €...

IV. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 1.000 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny,

základného práva vlastniť majetok podľa a 3 a a 3 listiny,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie

označených práv podľa , listiny a dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že krajský

súd pochybil pri aplikácii intertemporálnych ustanovení zákona o miestnych daniach,

v dôsledku čoho nesprávne posúdil nečinnosť a nezákonný postup správcu dane.

Podľa názoru sťažovateľa je potrebné jeho daňovú povinnosť v súvislosti s uplatnenými

dodatočnými daňovými priznaniami posudzovať podľa „prechodnej úpravy zákona

č. v znení účinnom do 30. 11. 2005“. Zákon o miestnych daniach v znení

účinnom do 30. novembra 2005 neupravuje predpoklady na podanie dodatočného daňového

priznania, a preto bolo podľa sťažovateľa nevyhnutné postupovať podľa § 39 ods. 3 zákona

o správe daní a poplatkov v znení účinnom od 1. júla 2005, podľa ktorého dodatočné

priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v prípade, ak zistí, že jeho

daňová povinnosť má byť nižšia ako tá, ktorá je uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení

alebo správcom dane vyrubená. Pri zistení nižšej daňovej povinnosti nie je procesným

zákonom lehota na podanie dodatočného daňového priznania priamo určená. V takomto

prípade sa aplikujú lehoty podľa § 45 zákona o správe daní a poplatkov o zániku práva

vyrubiť daň.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Sťažovateľ namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým

došlo podľa jeho názoru k „zlegalizovaniu“ nečinnosti správcu dane a zároveň k ukráteniu

sťažovateľa o možnosť procesnej obrany v rámci konania o opravnom prostriedku

v daňovom konaní.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní je tiež posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd zároveň vychádzal zo skutočnosti, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Vychádzajúc z uvedených východísk ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie

krajského súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:

«Súd postupujúc v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti poukazuje na to, že

podľa § 10 ods. 1 Zákona o miestnej dani (v znení účinnom k 31. 12. 2012) predmetom dane

zo stavieb sú stavby na území Slovenskej republiky v tomto členení:

b) stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo,

stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb

na vlastnú administratívu,

f) stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu

súvisiacu s ostatným podnikaním a so zárobkovou činnosťou. Podľa § 18 ods. 1 Zákona

daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom

období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom

nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia,

v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti.

Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti

1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.

Podľa § 18 ods. 3 Zákona (v znení účinnom do 31. 11. 2012) fyzická osoba alebo právnická

osoba v priebehu príslušného zdaňovacieho obdobia je povinná oznámiť správcovi dane

skutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik daňovej povinnosti k dani z nehnuteľnosti

a každú zmenu týchto skutočností do 30 dní odo dňa nasledujúceho po dni, keď tieto

skutočnosti alebo ich zmeny nastali. Podľa § 19 ods. 1 Zákona prvá veta daňové priznanie

k dani z nehnuteľností (ďalej len „priznanie“) je daňovník povinný podať príslušnému

správcovi dane do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová

povinnosť podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje

inak, a v ďalších zdaňovacích obdobiach do tohto termínu, len ak nastali zmeny skutočností

rozhodujúcich na vyrubenie dane z nehnuteľností. Podľa § 19a ods. 2 Zákona ak daňovník

zistí, že jeho daň má byť nižšia, ako je vypočítaná v podanom priznaní, je oprávnený podať

dodatočné daňové priznanie najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla

povinnosť podať priznanie.

Podľa § 20 ods. 4 Zákona správca dane na základe podaného dodatočného

daňového priznania vyrubí rozdiel dane rozhodnutím na zdaňovacie obdobie, ktorého sa

dodatočné daňové priznanie týka, a tiež na nasledujúce zdaňovacie obdobia, v ktorých bola

daň vyrubená aj bez podania priznania, ak sa na nasledujúce zdaňovacie obdobia

dodatočné daňové priznanie vzťahuje. sa menil a dopĺňal zákon

č. o niektorých daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady v znení neskorších predpisov, bodom 25 boli zo

vypustené § 19 až 21 a zákon nadobudol účinnosť dňom 01. decembra 2012. Z uvedeného je

zrejmé, že v čase podania dodatočných daňových priznaní (11. 4. 2013, 22. 04. 2013, 20.

12. 2013) aplikácia ustanovení, podľa ktorých, podľa názoru navrhovateľa, mal odporca

postupovať v neexistovali, pretože boli zo zákona vypustené. Aj v

prípade extenzívneho výkladu zákona o miestnych daniach teda, žeby správca dane na tzv.

dodatočné daňové priznania aplikoval v znení účinnom

do 30. novembra 2012, odporca v konaní nebol nečinný.

Z obsahu spisu ako aj z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že postup

pri podaní dodatočného daňového priznania bol upravený v § 19a v spojení s § 20 ods. 4

Zákona o miestnych daniach. Predpokladom pre tento postup je podanie správne

vyplneného a podaného dodatočného daňového priznania podľa § 19a Zákona. Odporca

skonštatoval, a s týmto názorom sa stotožnil tiež nadriadený orgán pri posudzovaní

upozornenia prokurátora, že podanie navrhovateľa nemôže byť posúdené ako dodatočné

daňové priznanie podľa § 19a ods. 2, keďže nespĺňa zákonné predpoklady, t. j. podanie

dodatočného daňového priznania k už riadne podanému daňovému priznaniu v lehote

štyroch rokov. Je nesporné, že daňovník podal daňové priznanie v roku 2005, t. j. dodatočné

daňové priznanie je v jeho prípade možné podať len k tomuto roku, t. j. ako dodatočné

daňové priznanie za rok 2005 (ak by daňovník podal takéto dodatočné daňové priznanie,

mohlo by byť posúdené ako dodatočné daňové priznanie, podané po štvorročnej lehote,

t. j. ani takéto podanie by nevyvolalo účinky, akých sa domáhal daňovník, t. j. zmena jeho

daňovej povinnosti za uplynulé obdobie z dôvodu zmeny využitia stavieb).

v znení účinnom do 30. 11. 2012 jednoznačne stanovil

prekluzívnu lehotu štyroch rokov na podanie dodatočného daňového priznania od konca

roka, v ktorom vznikla povinnosť podať priznanie. Ak teda navrhovateľovi vznikla povinnosť

podať priznanie v roku 2005, lehota štyroch rokov v roku 2013 dávno uplynula.

O správnosti postupu odporcu svedčí aj ustanovenie ,

podľa ktorého a to ods. 1 vyplýva, že pred uplynutím lehoty na podanie priznania k dani

z nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie

prístroje alebo niektorej z nich alebo čiastkového priznania k týmto daniam alebo niektorej

z nich môže daňovník podať opravné priznanie. Na vyrubenie dane je rozhodujúce posledné

podané opravné priznanie, pričom na podané priznanie alebo čiastkové priznanie alebo

predchádzajúce opravné priznanie sa neprihliada. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia

daňovník je povinný podať dodatočné priznanie, ak zistí, že v priznaní k dani

z nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie

prístroje v čiastkovom priznaní k týmto daniam alebo niektorej z nich neuviedol správne

údaje na vyrubenie dane najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla

povinnosť podať priznanie k dani z nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné

automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje alebo niektorej z nich alebo čiastkové

priznanie k týmto daniam alebo niektorej z nich. Dodatočným priznaním nemožno meniť

účel využitia stavby. Avšak ak daňovník označil svoje podanie ako dodatočné podanie

za roky 2008 až 2012, takéto podanie nemôže byť posúdené ako dodatočné daňové

priznanie, keďže za roky 2008 až 2012 tento daňovník žiadne daňové priznanie nepodal.

Jeho podanie teda nemohlo vyvolať začatie daňového konania, a nemohlo tak byť zo strany

odporcu, správcu dane vydané rozhodnutie vo veci podľa § 20 ods. 4 zákona,

t. j. rozhodnutie na rozdiel dane za zdaňovacie obdobie, ktorého by sa toto dodatočné

daňové priznanie týkalo a lehota štyroch rokov uplynula. Nie je preto možné vyhovieť

návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáha vydania rozhodnutia o ním podaných dodatočných

daňových priznaniach, keďže odporca ako príslušný správca dane vec správne uzavrel,

že ak neboli splnené zákonné predpoklady na podanie dodatočného daňového priznania,

podania navrhovateľa, daňovníka nemôžu byť považované za dodatočné daňové priznania.

Daňové konanie v zmysle príslušných právnych predpisov o týchto podaniach tak nezačalo

a nie je tak možné vydať meritórne rozhodnutie, t. j. nový platobný výmer, resp. rozhodnutie

na rozdiel dane. Zo spisu vyplýva, že odporca s navrhovateľom písomne komunikoval

a právny názor na jeho podanie mu oznámil.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že postup odporcu

vo vzťahu k podaniam navrhovateľa nim označených ako dodatočné daňové priznania bol

správny, a rovnako len správne postupoval, keď o svojom postupe informoval navrhovateľa,

daňovníka, listom, keďže žiadne zákonné ustanovenie mu iný postup, resp. vydanie

rozhodnutia vo veci neukladá. Konanie, resp. postup odporcu tak nemôže byť považovaný

za nečinnosť. Z uvedených dôvodov krajský sud podľa návrh zamietol

ako nedôvodný.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa

obsiahnutou v sťažnosti považuje za potrebné poukázať na podstatu a účel konania proti

nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku, ktorú možno vyvodiť predovšetkým z ustanovenia prvej vety

a spočíva v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa

prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného), ktorý

vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom, pričom týmto odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoria

predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania, ktorej dlhodobé

a neprimerané pretrvávanie spravidla naznačuje, že dochádza k porušovaniu ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Úloha súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je

dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný) v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či

nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto

základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží,

aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je

nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd v danom prípade ústavne

akceptovateľným a udržateľným spôsobom splnil svoju úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení

štvrtej hlavy piatej časti upravujúcej konanie proti

nečinnosti orgánu verejnej správy, keďže na základe žaloby sťažovateľa preskúmal,

či je žalovaný (správca dane) v predmetných veciach skutočne nečinný, a dospel k záverom,

v zmysle ktorých postup správcu dane nemôže byť považovaný za nečinnosť, a to

vzhľadom na skutočnosť, že žiadne zákonné ustanovenie iný postup, resp. vydanie

rozhodnutia vo veci správcovi dane neukladal.

Podľa názoru ústavného súdu je právny záver krajského súdu, ku ktorému

v prerokúvanej veci dospel a podľa ktorého nemožno na vec sťažovateľa aplikovať §19a

zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 30. novembra 2012 (ktorého aplikácie sa

sťažovateľ v žalobe domáhal), z ústavného hľadiska udržateľný, teda taký, ktorým nemohlo

dôjsť k porušeniu sťažovateľom namietaného porušenia práv podľa , listiny

a dohovoru.

Argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej bolo povinnosťou krajského súdu aplikovať

právnu úpravu platnú a účinnú do 30. novembra 2005, keďže daňová povinnosť k dani

z nehnuteľnosti vznikla do 31. decembra 2005 (§ 104a ods. 1 zákona o miestnych daniach

v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania o žalobe), považuje ústavný súd za účelovú

už len z toho dôvodu, že túto argumentáciu sťažovateľ uplatnil až v konaní pred ústavným

súdom. V žalobe proti správcovi dane a rovnako aj v konaní proti samotnému správcovi

dane totiž sťažovateľ argumentoval § 19a ods. 2 zákona o miestnych daniach v znení

účinnom do 30. novembra 2012, podľa ktorého ak daňovník zistí, že jeho daň má byť nižšia,

ako je vypočítaná v podanom priznaní, je oprávnený podať dodatočné daňové priznanie

najneskôr do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať priznanie.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom prípade ústavne konformným

spôsobom aplikoval na vec sa vzťahujúce právne predpisy (zákon o miestnych daniach

a ), pričom jeho právne závery nemožno považovať za arbitrárne

a ani za zjavne neodôvodnené, a preto napadnutým uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a listiny.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti

odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj

k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný

súd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) názor,

že označený článok dohovoru nie je aplikovateľný vo veci sťažovateľa.

Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu

o ,,občianskych právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného

obvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojem občianske práva a záväzky treba vykladať

autonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či pracovné práva

a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach

vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že aj konania

kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa

pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci

pre práva a povinnosti súkromného charakteru. Podľa názoru ESĽP však daňové záležitosti

(miestne dane nevynímajúc) patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter

vzťahu medzi daňovým subjektom a správcom dane prevláda. Napokon ESĽP dospel

k záveru, že daňové spory sa vymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda

nespadajú do pôsobnosti čl. 6 dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu

daňových subjektov (Ferrazzini proti Taliansku, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001).

Ústavný súd v nadväznosti na právne názory ESĽP uvádza, že daňové právo je

jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu

požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu

a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie o daňových právach nemožno

subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch. Daňové veci

v niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia dohovoru, podradiť pod pojem

trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide

o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďže

všeobecný súd na základe žaloby sťažovateľa preskúmaval postup správcu dane v súvislosti

s podaním dodatočným daňovým priznaní (predmetom preskúmavania v konaní pred

krajským súdom nebola daňová sankcia), ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1

dohovoru nie je v tomto prípade ratione materiae aplikovateľný (m. m. ).

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa , keďže nezistil možnosť

porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu majetku podľa

a 3 a a 3 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok

nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s a listiny vlastníctvo zaväzuje. Nemožno

ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými

zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne

pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Z argumentácie sťažovateľa zjavne vyplýva, že k porušeniu jeho základného práva

podľa a 3 a a 3 listiny napadnutým uznesením krajského

súdu malo dôjsť v zásade z rovnakých dôvodov, ako k porušeniu jeho základného práva

podľa a listiny. Za týchto okolností v prípade, ak ústavný

súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva podľa a listiny, nemožno reálne uvažovať

ani o porušení základného práva podľa a 3 , resp. a 3 listiny.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2016