Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 530/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a a 6

Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods.

4 a c a práv podľa , , 2 a 3 písm.

d), čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. z 27. októbra 2009, rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 14. januára 2010 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011

doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou v petite sťažnosti namietal

porušenia svojich základných práv podľa , a a 6

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 144

ods. 1 a 2, a c a práv podľa , , 2 a 3 písm.

d), čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 24. mája 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) v spojení s

rozsudkami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. januára 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a Okresného súdu

Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. októbra 2009 (ďalej

aj „rozsudok okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 27. októbra 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného spolupáchateľstvom

prečinu krádeže podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a zločinu poškodzovania cudzej

veci podľa a a a odsúdený na úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 14. januára

2010 tak, že doplnil výrok rozsudku okresného súdu o treste tak, že úhrnný trest uložený

okresným súdom vo výmere 5 rokov sa ukladá podľa a podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), pričom jeho odvolanie, pokiaľ ide o ostatné výroky, zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal prostredníctvom svojho obhajcu sťažovateľ

dovolanie a ako dovolací dôvod uviedol dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i)

, a to že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

skutku, keďže tento nemal byť posúdený ako zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245

ods. 1 a 3 písm. c) . Uvedená právna kvalifikácia je neprijateľná, lebo

úmysel obvineného smeroval ku krádeži, na čo sa vzťahuje ustanovenie § 212 ods. 2

písm. a) . V tomto prípade úmyslom sťažovateľa bolo dopustiť sa krádeže

a poškodenie trezoru bolo len okolnosťou, ktorá nastala v snahe dosiahnuť cieľ.

Najvyšší súd konštatoval, že dovolanie sťažovateľa nie je dôvodné, pretože oba

konajúce súdy postupovali správne, pokiaľ jeho konanie posúdili ako jeden skutok, ktorým

bolo spáchaných viac trestných činov, t. j. ako jednočinný súbeh trestného činu krádeže (§

212) a trestného činu poškodzovania cudzej veci (§ 245), „k čomu mal obvinený

zabezpečené potrebné nástroje (brúsku, páčidlo)“.

Dôvody porušenia svojich označených práv podľa a dohovoru sťažovateľ

rozoberá na 45 stranách svojej sťažnosti a vidí ich najmä v tom, že všeobecné súdy

nesprávne právne kvalifikovali jeho skutky, za ktoré mu bol uložený trest odňatia slobody, a

to v súvislosti s aplikáciou a a tvrdí, že tým bol za svoj čin

krádeže potrestaný dvakrát. Pritom však nijakým spôsobom nespochybňuje svoju vinu zo

spáchania týchto skutkov.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

«1. Konaním a postupom dovolacieho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Uznesením č. zo dňa 24. mája 2011 v Bratislave, v spojení s rozsudkom

Krajského súdu Žilina č. zo dňa 14. 01. 2010 a v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. zo dňa 27. 10. 2009

2. Bolo porušené základné právo obž. sťažovateľa: J. J., uvedené v čl. 46 ods. 1,

v spojení s , ods. 2, ods. 3 dohovoru, v článku 49

v spojení s dohovoru a vo vzťahu k zárukám a právam v a 6

a článok: 4 ods. 1 protokolu č. 7 dohovoru, článok: 5 ods. 1 dohovoru, čl. 13 dohovoru, čl. 1

protokolu č. 12 dohovoru,

tým že Okresný súd Liptovský Mikuláš a následne ani Krajský súd Žilina a Najvyšší

súd... nepostupovali dôsledne v zmysle týchto ustanovení, pričom nemohli neporušiť ani

význam záruk v článku: 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4, čl. 144 ods. 1, 2, čl. 154 c, vo vzťahu k

zárukám v článku: 1 ods. 1 a ods. 2 ...

Tým, že Okresný súd Liptovský Mikuláš v namietanom konaní okrem základného

ustanovenia sťažovateľom v skutočnosti spáchaného trestného činu krádeže podľa § 212

ods. 2 písm. a) tr. zákona (v dikcii a aplikáciou ktorého je obsiahnutý celý trestný čin a

spôsob spáchania obž. sťažovateľom J. J. celý skutok a ním spáchaný tr. čin akákoľvek

forma jeho viny a zavinenia – následok najmä s poukazom na skutkovú vetu citovanú v

rozsudku okresného súdu-LM na str. 1, 2 v ktorej je zahrnutá aj škoda – následok)

obžalovanému sťažovateľovi aplikovali ešte aj tr. čin podľa § 245 ods. 1 a ods. 3 písm. c) tr.

zákona „tzv. závažnejší spôsob konania“ čím ide o abstraktnú – svojvôľu úvahu

všeobecného súdu a to až nad rámec zákonodarcom stanovených noriem v ktorých už je

zjavne zahrnutá celá skutková podstata obž. sťažovateľom danej viny – zavinenia tr. činom

krádeže vlámaním pričom týmto postupom súdu došlo ku dvojnásobnému pričítaniu, ako aj

ku opakovanej sankcii a nadbytočnému navýšeniu trestu, na rozdiel od primárnej skutkovej

podstaty, sťažovateľom spáchaného tr. činu podľa § 212 ods. 2 písm. a)tr. zákona pričom je

porušená zásada: Ne bis in idem a zásada: Nullum crimen nulla poena sine lege.»

Súčasne v bode 3 petitu svojej sťažnosti sa domáha, aby mu ústavný sú priznal

finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, a v bode 4 žiada zrušenie uznesenia najvyššieho

súdu, rozsudkov krajského súdu a okresného súdu a vydania príkazu, aby bol prepustený z

výkonu trestu odňatia slobody. Uplatňuje si aj úhradu trov konania a súčasťou sťažnosti je

aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj

osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o

ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

a v ňom citovaná judikatúra).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší

súd odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu podanému z dovolacieho

dôvodu podľa . Sťažovateľ súčasne napadol

sťažnosťou aj rozhodnutie krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktorým doplnil výrok

rozsudku okresného súdu o treste tak, že úhrnný trest uložený okresným súdom vo výmere 5

rokov sa ukladá podľa a podľa zákona Trestného

poriadku, a tiež rozhodnutie okresného súdu sp. zn. z 27. októbra 2009,

ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného spolupáchateľstvom prečinu krádeže podľa § 20

a a zločinu poškodzovania cudzej veci podľa

a a a odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 5 rokov. Namietal, že všeobecné súdy nepostupovali v súlade s Trestným

zákonom a , keď nesprávne právne kvalifikovali jeho skutky, za ktoré

mu bol uložený trest odňatia slobody, a to v súvislosti s aplikáciou § 245 ods. 1 a 3

, a tvrdí, že tým bol za svoj čin krádeže potrestaný dvakrát, čím boli

porušené jeho základné práva podľa a práva podľa dohovoru. Súčasne však nijakým

spôsobom nespochybňuje svoju vinu zo spáchania týchto skutkov.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a

základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou. Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný

preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri

výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich

rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo

strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho

povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej

rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov

vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto

povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr.

). Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie

limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom

subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých

prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkami okresného súdu

a krajského súdu

Z obsahu sťažnosti a pripojených listín je zrejmé, že rozsudok krajského súdu (aj

rozsudok okresného súdu) boli predmetom preskúmavania najvyšším súdom v dovolacom

konaní, a to v rozsahu sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov. Pri zisťovaní

existencie niektorého z dovolacích dôvodov (podľa ) sa najvyšší

súd vecne zaoberal aj výhradami sťažovateľa proti postupom a rozhodnutiam okresného

súdu a krajského súdu. S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že uplatnením dovolania sa

sťažovateľ mohol domôcť nápravy údajného porušenia svojich práv v odvolacom

a prvostupňovom konaní.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v

tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V okolnostiach prípadu sťažovateľ využil mimoriadny opravný prostriedok takým

spôsobom, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo preskúmané najvyšším súdom aj po

vecnej stránke. Dovolací súd sa náležite vyjadril k právnemu posúdeniu trestných činov, za

ktoré bol sťažovateľ odsúdený, a tým boli sťažovateľovi dané relevantné odpovede na jeho

výhrady a námietky proti rozsudku prvostupňového súdu. V súvislosti s namietaným

porušením označených základných práv bolo preto z ústavného hľadiska podstatné a

určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedený princíp

subsidiarity považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského

súdu (i okresného súdu) za nedôvodnú, preto podľa ju

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane

vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa

mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku

ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Podľa dovolanie možno podať, ak je

rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania

nie sú preukázané, dovolanie zamietne.

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd na základe obsahu spisu dospel k záveru, že tak

okresný súd, ako aj krajský súd starostlivo zhodnotili všetky relevantné úkony, ktoré mali

význam pre právnu kvalifikáciu konania sťažovateľa a jeho právne posúdenie, a keďže

neboli splnené dôvody dovolania podľa , jeho dovolanie zamietol

podľa .

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. mája 2011 vyplýva, že

v sťažovateľovom prípade považoval za významnú otázku, či konajúce súdy správne

konanie sťažovateľa ako obvineného posúdili ako jeden skutok, ktorým bolo spáchané viac

trestných činov, t. j. ako jednočinný súbeh trestného činu krádeže ( )

a trestného činu poškodzovania cudzej veci.

K uvedenej otázke najvyšší súd uviedol, že «pokiaľ v prvom odseku tohto trestného

činu ide o prisvojenie si cudzej veci formou jej zmocnenia a zároveň spôsobenie škody

aspoň malej (266 eur), v druhom odseku ide z hľadiska objektívnej stránky síce o rovnaké

konanie, ale forma zmocnenia sa cudzej vecí spočíva v niektorom z taxatívne stanovených

spôsobov uvedených v písm. a/ - f/, a to bez ohľadu na výšku spôsobenej škody. Z týchto

dôvodov je jednočinný súbeh oboch trestných činov vylúčený - obe ustanovenia sú navzájom

v pomere špeciality.

Z uvedeného teda vyplýva, že ustanovenie § 212 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. je

kvalifikovanou skutkovou podstatou trestného činu krádeže (ak skutok je spáchaný

závažnejším spôsobom konania podľa § 138 Tr. zák.) vzhľadom k základnej skutkovej

podstate tohto trestného činu.

V práve posudzovanom prípade konaním obvineného bola spôsobená odcudzením

veci škoda najmenej 589,59 eur a zároveň obvinený spáchal skutok závažnejším spôsobom

podľa § 138 písm. e/ Tr. zák., t.j. vlámaním, teda naplnil všetky zákonné znaky trestného

činu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. Povinnosťou oboch konajúcich

súdov bolo potom po právnej stránke kvalifikovať konanie obvineného ako trestný čin

krádeže podľa uvedeného zákonného ustanovenia.

Rovnako niet žiadnych pochybnosti, že obvinený zároveň v jednočinnom súbehu

naplnil aj všetky zákonné znaky trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 245

ods. 1, ods. 3 písm. c/, t.j. tiež závažnejším spôsobom podľa § 138 písm. e/ Tr. zák.

(vlámaním).

Ako už bolo však uvedené, zmyslom jednočinného súbehu je čo najobjektívnejšie

posúdiť povahu a stupeň nebezpečnosti konania páchateľa, ktoré v rámci posúdenia oboch

do úvahy prichádzajúcich skutkových podstát trestných činov je vyjadrený aj trestnou

sadzbou.

V tomto prípade trestná sadzba za trestný čin krádeže spáchaný závažnejším

spôsobom konania podľa § 212 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. je v rozmedzí 3 až 10 rokov. Trestná

sadzba za trestný čin poškodzovania cudzej veci závažnejším spôsobom konania je v rozpätí

3 až 8 rokov.

Preto podstatu a nebezpečnosť konania obvineného v danom prípade najlepšie

vystihuje právna kvalifikácia skutku ako trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4

písm. b) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci podľa

§ 245 ods. 1 Tr. zák., pretože znak „vlámaním“ podľa § 138 písm. e/ obsiahnutý v § 245

ods. 3 písm. c/ Tr. zák. v zmysle § 38 ods. 1 Tr. zák. a jeho interpretácie zodpovedajúcej

zásade vylúčenia jednočinného súbehu trestných činov, t.j. zásadou, že pokiaľ má skutok

znaky viacerých trestných činov uplatní sa najprv primárna právna kvalifikácia

najzávažnejším trestným činom (v tomto prípade § 247 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák.) a až

potom sa môžu uplatniť kvalifikácie ďalšie, ktoré neboli primárnou kvalifikáciou vyčerpané

(v tomto prípade § 245 ods. 1 Tr. zák.) Uvedené zabezpečuje, že rovnaký znak skutkovej

podstaty trestného činu (v tomto prípade podľa § 138 písm. e/ Tr. zák.) nie je možné v

neprospech obvineného pričítať viackrát.

Oba konajúce súdy však konanie obvineného na rozdiel od uvedeného posúdili len

ako trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. v

jednočinnom súbehu s trestným činom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

V tomto prípade teda v neprospech obvineného pričítali znak „vlámaním“ nesprávne

dvakrát, lebo použitá právna kvalifikácia sudmi oboch stupňov podľa § 245 ods. 1, ods. 3

písm. c/ Tr. zák. je v pomere špeciality k základnej skutkovej podstaty trestného činu

krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a)/ Tr zák. V takomto prípade bolo potrebné, ak už súdy

kvalifikovali konanie obvineného ako trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245

ods. 1, ods. 3 písm. c/ , uplatniť jeho jednočinný súbeh s ustanovením

Tr. zák. Pretože ustanovenie § 212 ods. 1 Tr. zák. má rovnakú trestnosť ako ustanovenie §

212 ods. 2 písm. a) Tr. zák., a teda žiadnym spôsobom neovplyvnilo postavenie obvineného

v zmysle dovolací súd nepristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku

(dovolacie dôvody nebolo nožné uplatniť).».

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva jednoznačná

odpoveď dovolacieho súdu na námietky sťažovateľa týkajúce sa právneho posúdenia skutku

spáchaného sťažovateľom. Uvedený právny výklad nie je v rozpore so žiadnym

ustanovením vrátane ustanovenia definujúceho skutkovú podstatu

trestných činov, ktorých spáchania sa sťažovateľ dopustil, a preto aj ústavný súd považuje

tento výklad podaný najvyšším súdom za logický a nevybočujúci z medzí ústavne

konformného výkladu právnych noriem. Záver najvyššieho súdu o tom, že nie je daný

žiaden dovolací dôvod podľa , nie je možné preto

považovať za svojvoľný.

K namietanému porušeniu ústavný súd uvádza, že skutočnosti

opísané v sťažnosti nesignalizujú možné porušenie základných práv obsiahnutých

v označenom článku. Sťažovateľ ani netvrdil, že pri prerokovaní veci sa okresný súd,

krajský súd alebo najvyšší súd dopustili zbytočných prieťahov, pričom už na prvý pohľad

je zrejmé, že k zbytočným prieťahom vo veci nemohlo dôjsť. Ani pokiaľ ide o ostatné

základné práva uvedené v (t. j. právo na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania, právo na verejné prerokovanie veci a právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom), sťažovateľ neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, v ktorých by

bolo možné vidieť akúkoľvek relevantnú súvislosť medzi postupom, resp. uznesením

najvyššieho súdu a označenými základnými právami.

Otázka posúdenia existencie zákonných dôvodov dovolania je navyše otázkou

zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(mutatis mutandis , ).

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím najvyššieho súdu v sťažovateľovej veci

nedošlo k porušeniu niektorých princípov spravodlivého súdneho konania, ktoré sú

vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru i v základnom práve na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, ako aj , a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol v

tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

3. Sťažovateľ napokon v petite sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv

podľa v spojení s právom podľa dohovoru, až 6 , práv

podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru, čl. 13 dohovoru a práva podľa čl. 4 ods. 1

protokolu č. 7 k dohovoru tým, že všeobecné súdy nepostupovali podľa ustanovení

a , čím „nemohli neporušiť ani význam záruk v

článku: 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4, čl. 144 ods. 1, 2, čl. 154 c, vo vzťahu k zárukám v článku: 1

ods. 1 a ods. 2 ...“.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už

právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie

mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v

súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva: vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov

proti sebe.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v

čase spáchania trestného činu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v

trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol

oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a tohto

štátu.

Po preskúmaní sťažnosti v tejto časti je ústavný súd toho názoru, že po odmietnutí

časti sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru, neexistuje ani žiadna

príčinná súvislosť medzi obsahom citovaných základných práv podľa a dohovoru,

ktorých porušenie sa namieta, a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. mája 2011.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.

a ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (napr. o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, resp.

zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu a podobne) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011