Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 530/2011
PDF · 219.32 KB
No categories available
III. ÚS 530/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 5 a 6 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods.
4 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm.
d), čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 2 T/107/2009 z 27. októbra 2009, rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 To/154/2009 zo 14. januára 2010 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 14/2011 z 24. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011
doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou v petite sťažnosti namietal
porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 5 a 6 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 144
ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ústavy a práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm.
d), čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Tdo 14/2011 z 24. mája 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) v spojení s
rozsudkami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 To/154/2009 zo 14. januára 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a Okresného súdu
Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/107/2009 z 27. októbra 2009 (ďalej
aj „rozsudok okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.
2 T 107/2009 z 27. októbra 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného spolupáchateľstvom
prečinu krádeže podľa § 20 a § 212 ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zločinu poškodzovania cudzej
veci podľa § 20 a § 245 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona a odsúdený na úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 154/2009 zo 14. januára
2010 tak, že doplnil výrok rozsudku okresného súdu o treste tak, že úhrnný trest uložený
okresným súdom vo výmere 5 rokov sa ukladá podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona a podľa
§ 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“), pričom jeho odvolanie, pokiaľ ide o ostatné výroky, zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal prostredníctvom svojho obhajcu sťažovateľ
dovolanie a ako dovolací dôvod uviedol dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku, a to že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
skutku, keďže tento nemal byť posúdený ako zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245
ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona. Uvedená právna kvalifikácia je neprijateľná, lebo
úmysel obvineného smeroval ku krádeži, na čo sa vzťahuje ustanovenie § 212 ods. 2
písm. a) Trestného zákona. V tomto prípade úmyslom sťažovateľa bolo dopustiť sa krádeže
a poškodenie trezoru bolo len okolnosťou, ktorá nastala v snahe dosiahnuť cieľ.
Najvyšší súd konštatoval, že dovolanie sťažovateľa nie je dôvodné, pretože oba
konajúce súdy postupovali správne, pokiaľ jeho konanie posúdili ako jeden skutok, ktorým
bolo spáchaných viac trestných činov, t. j. ako jednočinný súbeh trestného činu krádeže (§
212) a trestného činu poškodzovania cudzej veci (§ 245), „k čomu mal obvinený
zabezpečené potrebné nástroje (brúsku, páčidlo)“.
Dôvody porušenia svojich označených práv podľa ústavy a dohovoru sťažovateľ
rozoberá na 45 stranách svojej sťažnosti a vidí ich najmä v tom, že všeobecné súdy
nesprávne právne kvalifikovali jeho skutky, za ktoré mu bol uložený trest odňatia slobody, a
to v súvislosti s aplikáciou § 245 ods. 1 a 3 Trestného zákona a tvrdí, že tým bol za svoj čin
krádeže potrestaný dvakrát. Pritom však nijakým spôsobom nespochybňuje svoju vinu zo
spáchania týchto skutkov.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
«1. Konaním a postupom dovolacieho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
Uznesením č. 2 Tdo 14/2011 zo dňa 24. mája 2011 v Bratislave, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Žilina č. 3To/154/2009 zo dňa 14. 01. 2010 a v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. 2 T/107/2009 zo dňa 27. 10. 2009
2. Bolo porušené základné právo obž. sťažovateľa: J. J., uvedené v čl. 46 ods. 1,
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 dohovoru, v článku 49
ústavy v spojení s čl. 7 dohovoru a vo vzťahu k zárukám a právam v čl. 50 ods. 5 a 6 ústavy
a článok: 4 ods. 1 protokolu č. 7 dohovoru, článok: 5 ods. 1 dohovoru, čl. 13 dohovoru, čl. 1
protokolu č. 12 dohovoru,
tým že Okresný súd Liptovský Mikuláš a následne ani Krajský súd Žilina a Najvyšší
súd... nepostupovali dôsledne v zmysle týchto ustanovení, pričom nemohli neporušiť ani
význam záruk v článku: 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4, čl. 144 ods. 1, 2, čl. 154 c, vo vzťahu k
zárukám v článku: 1 ods. 1 a ods. 2 Ústavy...
Tým, že Okresný súd Liptovský Mikuláš v namietanom konaní okrem základného
ustanovenia sťažovateľom v skutočnosti spáchaného trestného činu krádeže podľa § 212
ods. 2 písm. a) tr. zákona (v dikcii a aplikáciou ktorého je obsiahnutý celý trestný čin a
spôsob spáchania obž. sťažovateľom J. J. celý skutok a ním spáchaný tr. čin akákoľvek
forma jeho viny a zavinenia – následok najmä s poukazom na skutkovú vetu citovanú v
rozsudku okresného súdu-LM na str. 1, 2 v ktorej je zahrnutá aj škoda – následok)
obžalovanému sťažovateľovi aplikovali ešte aj tr. čin podľa § 245 ods. 1 a ods. 3 písm. c) tr.
zákona „tzv. závažnejší spôsob konania“ čím ide o abstraktnú – svojvôľu úvahu
všeobecného súdu a to až nad rámec zákonodarcom stanovených noriem v ktorých už je
zjavne zahrnutá celá skutková podstata obž. sťažovateľom danej viny – zavinenia tr. činom
krádeže vlámaním pričom týmto postupom súdu došlo ku dvojnásobnému pričítaniu, ako aj
ku opakovanej sankcii a nadbytočnému navýšeniu trestu, na rozdiel od primárnej skutkovej
podstaty, sťažovateľom spáchaného tr. činu podľa § 212 ods. 2 písm. a)tr. zákona pričom je
porušená zásada: Ne bis in idem a zásada: Nullum crimen nulla poena sine lege.»
Súčasne v bode 3 petitu svojej sťažnosti sa domáha, aby mu ústavný sú priznal
finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, a v bode 4 žiada zrušenie uznesenia najvyššieho
súdu, rozsudkov krajského súdu a okresného súdu a vydania príkazu, aby bol prepustený z
výkonu trestu odňatia slobody. Uplatňuje si aj úhradu trov konania a súčasťou sťažnosti je
aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
II.
V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o
ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
III. ÚS 389/2010 a v ňom citovaná judikatúra).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší
súd odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu podanému z dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Sťažovateľ súčasne napadol
sťažnosťou aj rozhodnutie krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktorým doplnil výrok
rozsudku okresného súdu o treste tak, že úhrnný trest uložený okresným súdom vo výmere 5
rokov sa ukladá podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 319 zákona Trestného
poriadku, a tiež rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 2 T 107/2009 z 27. októbra 2009,
ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného spolupáchateľstvom prečinu krádeže podľa § 20
a § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 20
a § 245 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona a odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 5 rokov. Namietal, že všeobecné súdy nepostupovali v súlade s Trestným
zákonom a Trestným poriadkom, keď nesprávne právne kvalifikovali jeho skutky, za ktoré
mu bol uložený trest odňatia slobody, a to v súvislosti s aplikáciou § 245 ods. 1 a 3
Trestného zákona, a tvrdí, že tým bol za svoj čin krádeže potrestaný dvakrát, čím boli
porušené jeho základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Súčasne však nijakým
spôsobom nespochybňuje svoju vinu zo spáchania týchto skutkov.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a
základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou. Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný
preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri
výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich
rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo
strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho
povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto
povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr.
III. ÚS 79/02). Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie čl. 127 ods. 1 ústavy
limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom
subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých
prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkami okresného súdu
a krajského súdu
Z obsahu sťažnosti a pripojených listín je zrejmé, že rozsudok krajského súdu (aj
rozsudok okresného súdu) boli predmetom preskúmavania najvyšším súdom v dovolacom
konaní, a to v rozsahu sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov. Pri zisťovaní
existencie niektorého z dovolacích dôvodov (podľa § 371 Trestného poriadku) sa najvyšší
súd vecne zaoberal aj výhradami sťažovateľa proti postupom a rozhodnutiam okresného
súdu a krajského súdu. S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že uplatnením dovolania sa
sťažovateľ mohol domôcť nápravy údajného porušenia svojich práv v odvolacom
a prvostupňovom konaní.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v
tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V okolnostiach prípadu sťažovateľ využil mimoriadny opravný prostriedok takým
spôsobom, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo preskúmané najvyšším súdom aj po
vecnej stránke. Dovolací súd sa náležite vyjadril k právnemu posúdeniu trestných činov, za
ktoré bol sťažovateľ odsúdený, a tým boli sťažovateľovi dané relevantné odpovede na jeho
výhrady a námietky proti rozsudku prvostupňového súdu. V súvislosti s namietaným
porušením označených základných práv bolo preto z ústavného hľadiska podstatné a
určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedený princíp
subsidiarity považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského
súdu (i okresného súdu) za nedôvodnú, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane
vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa
mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku
ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je
rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania
nie sú preukázané, dovolanie zamietne.
Ústavný súd zistil, že najvyšší súd na základe obsahu spisu dospel k záveru, že tak
okresný súd, ako aj krajský súd starostlivo zhodnotili všetky relevantné úkony, ktoré mali
význam pre právnu kvalifikáciu konania sťažovateľa a jeho právne posúdenie, a keďže
neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, jeho dovolanie zamietol
podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 14/2011 z 24. mája 2011 vyplýva, že
v sťažovateľovom prípade považoval za významnú otázku, či konajúce súdy správne
konanie sťažovateľa ako obvineného posúdili ako jeden skutok, ktorým bolo spáchané viac
trestných činov, t. j. ako jednočinný súbeh trestného činu krádeže (§ 212 Trestného zákona)
a trestného činu poškodzovania cudzej veci.
K uvedenej otázke najvyšší súd uviedol, že «pokiaľ v prvom odseku tohto trestného
činu ide o prisvojenie si cudzej veci formou jej zmocnenia a zároveň spôsobenie škody
aspoň malej (266 eur), v druhom odseku ide z hľadiska objektívnej stránky síce o rovnaké
konanie, ale forma zmocnenia sa cudzej vecí spočíva v niektorom z taxatívne stanovených
spôsobov uvedených v písm. a/ - f/, a to bez ohľadu na výšku spôsobenej škody. Z týchto
dôvodov je jednočinný súbeh oboch trestných činov vylúčený - obe ustanovenia sú navzájom
v pomere špeciality.
Z uvedeného teda vyplýva, že ustanovenie § 212 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. je
kvalifikovanou skutkovou podstatou trestného činu krádeže (ak skutok je spáchaný
závažnejším spôsobom konania podľa § 138 Tr. zák.) vzhľadom k základnej skutkovej
podstate tohto trestného činu.
V práve posudzovanom prípade konaním obvineného bola spôsobená odcudzením
veci škoda najmenej 589,59 eur a zároveň obvinený spáchal skutok závažnejším spôsobom
podľa § 138 písm. e/ Tr. zák., t.j. vlámaním, teda naplnil všetky zákonné znaky trestného
činu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. Povinnosťou oboch konajúcich
súdov bolo potom po právnej stránke kvalifikovať konanie obvineného ako trestný čin
krádeže podľa uvedeného zákonného ustanovenia.
Rovnako niet žiadnych pochybnosti, že obvinený zároveň v jednočinnom súbehu
naplnil aj všetky zákonné znaky trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 245
ods. 1, ods. 3 písm. c/, t.j. tiež závažnejším spôsobom podľa § 138 písm. e/ Tr. zák.
(vlámaním).
Ako už bolo však uvedené, zmyslom jednočinného súbehu je čo najobjektívnejšie
posúdiť povahu a stupeň nebezpečnosti konania páchateľa, ktoré v rámci posúdenia oboch
do úvahy prichádzajúcich skutkových podstát trestných činov je vyjadrený aj trestnou
sadzbou.
V tomto prípade trestná sadzba za trestný čin krádeže spáchaný závažnejším
spôsobom konania podľa § 212 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. je v rozmedzí 3 až 10 rokov. Trestná
sadzba za trestný čin poškodzovania cudzej veci závažnejším spôsobom konania je v rozpätí
3 až 8 rokov.
Preto podstatu a nebezpečnosť konania obvineného v danom prípade najlepšie
vystihuje právna kvalifikácia skutku ako trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4
písm. b) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci podľa
§ 245 ods. 1 Tr. zák., pretože znak „vlámaním“ podľa § 138 písm. e/ obsiahnutý v § 245
ods. 3 písm. c/ Tr. zák. v zmysle § 38 ods. 1 Tr. zák. a jeho interpretácie zodpovedajúcej
zásade vylúčenia jednočinného súbehu trestných činov, t.j. zásadou, že pokiaľ má skutok
znaky viacerých trestných činov uplatní sa najprv primárna právna kvalifikácia
najzávažnejším trestným činom (v tomto prípade § 247 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák.) a až
potom sa môžu uplatniť kvalifikácie ďalšie, ktoré neboli primárnou kvalifikáciou vyčerpané
(v tomto prípade § 245 ods. 1 Tr. zák.) Uvedené zabezpečuje, že rovnaký znak skutkovej
podstaty trestného činu (v tomto prípade podľa § 138 písm. e/ Tr. zák.) nie je možné v
neprospech obvineného pričítať viackrát.
Oba konajúce súdy však konanie obvineného na rozdiel od uvedeného posúdili len
ako trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. v
jednočinnom súbehu s trestným činom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
V tomto prípade teda v neprospech obvineného pričítali znak „vlámaním“ nesprávne
dvakrát, lebo použitá právna kvalifikácia sudmi oboch stupňov podľa § 245 ods. 1, ods. 3
písm. c/ Tr. zák. je v pomere špeciality k základnej skutkovej podstaty trestného činu
krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a)/ Tr zák. V takomto prípade bolo potrebné, ak už súdy
kvalifikovali konanie obvineného ako trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245
ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. por., uplatniť jeho jednočinný súbeh s ustanovením § 212 ods. 1
Tr. zák. Pretože ustanovenie § 212 ods. 1 Tr. zák. má rovnakú trestnosť ako ustanovenie §
212 ods. 2 písm. a) Tr. zák., a teda žiadnym spôsobom neovplyvnilo postavenie obvineného
v zmysle § 371 ods. 4 Tr. por. dovolací súd nepristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku
(dovolacie dôvody nebolo nožné uplatniť).».
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva jednoznačná
odpoveď dovolacieho súdu na námietky sťažovateľa týkajúce sa právneho posúdenia skutku
spáchaného sťažovateľom. Uvedený právny výklad nie je v rozpore so žiadnym
ustanovením Trestného zákona vrátane ustanovenia definujúceho skutkovú podstatu
trestných činov, ktorých spáchania sa sťažovateľ dopustil, a preto aj ústavný súd považuje
tento výklad podaný najvyšším súdom za logický a nevybočujúci z medzí ústavne
konformného výkladu právnych noriem. Záver najvyššieho súdu o tom, že nie je daný
žiaden dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nie je možné preto
považovať za svojvoľný.
K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že skutočnosti
opísané v sťažnosti nesignalizujú možné porušenie základných práv obsiahnutých
v označenom článku. Sťažovateľ ani netvrdil, že pri prerokovaní veci sa okresný súd,
krajský súd alebo najvyšší súd dopustili zbytočných prieťahov, pričom už na prvý pohľad
je zrejmé, že k zbytočným prieťahom vo veci nemohlo dôjsť. Ani pokiaľ ide o ostatné
základné práva uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy (t. j. právo na prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania, právo na verejné prerokovanie veci a právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom), sťažovateľ neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, v ktorých by
bolo možné vidieť akúkoľvek relevantnú súvislosť medzi postupom, resp. uznesením
najvyššieho súdu a označenými základnými právami.
Otázka posúdenia existencie zákonných dôvodov dovolania je navyše otázkou
zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, I. ÚS 105/07).
Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím najvyššieho súdu v sťažovateľovej veci
nedošlo k porušeniu niektorých princípov spravodlivého súdneho konania, ktoré sú
vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru i v základnom práve na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol v
tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Sťažovateľ napokon v petite sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 49 ústavy v spojení s právom podľa čl. 7 dohovoru, čl. 50 ods. 5 až 6 ústavy, práv
podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru, čl. 13 dohovoru a práva podľa čl. 4 ods. 1
protokolu č. 7 k dohovoru tým, že všeobecné súdy nepostupovali podľa ustanovení
Trestného poriadku a Trestného zákona, čím „nemohli neporušiť ani význam záruk v
článku: 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4, čl. 144 ods. 1, 2, čl. 154 c, vo vzťahu k zárukám v článku: 1
ods. 1 a ods. 2 Ústavy...“.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už
právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie
mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v
súlade s konaním ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva: vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov
proti sebe.
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,
ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva
trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v
čase spáchania trestného činu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v
trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol
oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a Trestného poriadku tohto
štátu.
Po preskúmaní sťažnosti v tejto časti je ústavný súd toho názoru, že po odmietnutí
časti sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neexistuje ani žiadna
príčinná súvislosť medzi obsahom citovaných základných práv podľa ústavy a dohovoru,
ktorých porušenie sa namieta, a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 14/2011
z 24. mája 2011.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 83/09
a IV. ÚS 294/2010).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (napr. o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, resp.
zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu a podobne) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011