Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Tdo/14/2011

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí konanom

24. mája 2011 v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov

JUDr. Ing. Antona Jakubíka a JUDr. Libora Duľu v trestnej veci proti obvinenému

J. J. pre trestný čin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

a iné o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 14. januára 2010,

sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa dovolanie obvineného J. J. sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 27. októbra 2009, sp. zn.

bol obvinený J. J. (spoločne s M. I., ktorý uzatvoril dohodu o vine a treste)

uznaný za vinného spolupáchateľstvom prečinu krádeže podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a/ Tr.

zák. a spolupáchateľstvom zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 20, § 245 ods. 1, 3

písm. c/ (§ 138 písm. e/) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v už

citovanom rozsudku.

Okresný súd za to obvinenému uložil podľa § 245 ods. 3,5, § 38 ods. 4 (§ 37 písm. h/,

m/) Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. pre výkon tohto trestu ho zaradil do ústavu

na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote obvinený J. J. odvolanie.

Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 14. januára 2010, sp. zn. podľa

, doplnil výrok rozsudku okresného súdu o treste tak, že úhrnný trest

uložený okresným súdom vo výmere päť rokov sa ukladá aj podľa § 41 ods. 1 Tr. zák.

a podľa odvolanie obvineného ohľadom ostatných výrokov zamietol.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu prostredníctvom svojho obhajcu podal obvinený

J. J. dovolanie.

Ako dovolací dôvod uviedol dôvod uvedený v ustanovení

t.j., že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení skutku, keďže tento nemal

byť posúdený ako zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c/

Tr. zák.

Uvedená právna kvalifikácia je neprijateľná, lebo úmysel obvineného smeroval

ku krádeži na čo sa vzťahuje ustanovenie § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., a preto použitá právna

kvalifikácia skutku aj ako zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3

písm. c/ Tr. zák. odporuje trestnoprávnej teórii podľa ktorej konanie páchateľa je treba

posudzovať podľa jeho úmyslu. V tomto prípade úmyslom páchateľa bolo dopustiť

sa krádeže. Poškodenie trezoru bolo len okolnosťou, ktorá nastala v snahe dosiahnuť cieľ.

Ani argumentácia konajúcich súdov na podporu použitej právnej kvalifikácie t.j.,

že škoda spôsobená vlámaním bola vyššia ako krádežou samotnou neobstojí, pretože ak by

bolo došlo k vniknutiu do trezora bolo by tomu naopak (v trezore sa totiž malo nachádzať

2516,90 eur).

Aplikácia trestnoprávnych noriem, ako ju uplatnili oba konajúce súdy v zásade vedie

k tomu, že každý prečin krádeže spáchaný formou vlámania (prekonaním prekážky) by mal

byť posudzovaný ako zločin poškodzovania cudzej veci spáchaný závažnejším spôsobom

konania, t.j. vlámaním, čo vzhľadom k trestným sadzbám je v rozpore s princípom

primeranosti a teda neprimerane kriminalizuje takéto konania páchateľov.

Žiadal preto, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok (prípadne aj jemu

predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa) a prikázal mu, aby vec v potrebnom rozsahu

znovu prerokovala rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zistil, že dovolanie podané

obvineným spĺňa všetky obsahové a formálne náležitosti, bolo podané oprávnenou osobou

a je teda prípustné.

Predseda senátu preto podľa nariadil verejné zasadnutie v rámci ktorého

bolo zistené, že dovolanie obvineného nie je dôvodné, a preto najvyšší súd toto podľa § 392

ods. 1 zamietol.

V predmetnej trestnej veci oba konajúce súdy postupovali správne pokiaľ konanie

obvineného posúdili ako jeden skutok, ktorým bolo spáchané viac trestných činov tzn. ako

jednočinný súbeh trestného činu krádeže (§ 212) a trestného činu poškodzovania cudzej veci

(§ 245).

Za jeden skutok sa považujú všetky tie prejavy jeho vôle navonok, ktoré sú

pre následok v príčinnej súvislosti a sú zahrnuté zavinením.

V tejto súvislosti nie je možné súhlasiť s dovolacou námietkou obvineného,

že predmetný skutok bolo potrebné posúdiť len podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., pretože

jeho úmysel smeroval len k zmocneniu sa cudzej veci a nie k poškodeniu cudzej veci.

Uvedený názor je v úplnom rozpore s trestnoprávnou teóriou a praxou, pretože každý

skutok má byť zásadne posúdený podľa všetkých zákonných ustanovení, ktoré naň dopadajú,

čím sa najlepšie vystihne jeho povaha aj nebezpečnosť konania páchateľa, čo je koniec –

koncov zmyslom jednočinného súbehu.

V konkrétnom prípade je nepochybné, že na páchateľa a jeho konanie popísané

v skutkovej vete napadnutého rozsudku bolo správne aplikovať obe právne normy, pretože

následok je v príčinnej súvislosti s jeho konaním a je krytý zavinením vo forme priameho

úmyslu nielen ohľadne krádeže (čo nespochybňuje ani samotný obvinený), ale aj ohľadne

poškodzovania cudzej veci, k čomu mal obvinený zabezpečené potrebné nástroje (brúsku,

páčidlo).

Aplikácia uvedených zásad o jednočinnom súbehu by sa nemohli aplikovať jedine

v prípade, že by išlo o súbeh tzv. zdanlivý, t.j. pokiaľ by trestné činy o ktoré ide boli v pomere

špeciality, či subsidiarity, resp. išlo by o ich faktickú konzumpciu, alebo o pokračovací,

trváci, či hromadný trestný čin.

Vo vzťahu skutkových podstát trestných činov krádeže podľa § 212 Tr. zák. a § 245

Tr. zák. a predmetného skutku však o takýto prípad nejde.

Iná situácia však nastáva pokiaľ ide o právne posúdenie skutku ako trestného činu

krádeže podľa § 212 Tr. zák. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to,

že v ustanoveniach § 212 ods. 1 a § 212 ods. 2 Tr. zák. ide o dve samostatné skutkové

podstaty trestného činu krádeže. Obe majú samostatne vyjadrené tak objektívne,

ako aj subjektívne znaky základnej skutkovej podstaty a predstavujú rovnako závažné trestné

činy. Ustanovenie § 212 ods. 2 Tr. zák. nie je teda kvalifikovanou skutkovou podstatou

trestného činu. Naopak vo vzťahu k obom uvedeným odsekom sú kvalifikovanou skutkovou

podstatou zostávajúce odseky tohto trestného činu, t.j. odseky 3 až 5.

Preto pokiaľ v prvom odseku tohto trestného činu ide o prisvojenie si cudzej veci

formou jej zmocnenia a zároveň spôsobenie škody aspoň malej (266 eur), v druhom odseku

ide z hľadiska objektívnej stránky síce o rovnaké konanie, ale forma zmocnenia sa cudzej veci

spočíva v niektorom z taxatívne stanovených spôsobov uvedených v písm. a/ - f/, a to bez

ohľadu na výšku spôsobenej škody. Z týchto dôvodov je jednočinný súbeh oboch trestných

činov vylúčený – obe ustanovenia sú navzájom v pomere špeciality.

Z uvedeného teda vyplýva, že ustanovenie § 212 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. je

kvalifikovanou skutkovou podstatou trestného činu krádeže (ak skutok je spáchaný

závažnejším spôsobom konania podľa § 138 Tr. zák.) vzhľadom k základnej skutkovej

podstate tohto trestného činu.

V práve posudzovanom prípade konaním obvineného bola spôsobená odcudzením

veci škoda najmenej 589,59 eur a zároveň obvinený spáchal skutok závažnejším spôsobom

podľa § 138 písm. e/ Tr. zák., t.j. vlámaním, teda naplnil všetky zákonné znaky trestného činu

krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. Povinnosťou oboch konajúcich súdov

bolo potom po právnej stránke kvalifikovať konanie obvineného ako trestný čin krádeže

podľa uvedeného zákonného ustanovenia.

Rovnako niet žiadnych pochybností, že obvinený zároveň v jednočinnom súbehu

naplnil aj všetky zákonné znaky trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1,

ods. 3 písm. c/, t.j. tiež závažnejším spôsobom podľa § 138 písm. e/ Tr. zák. (vlámaním).

Ako už bolo však uvedené, zmyslom jednočinného súbehu je čo najobjektívnejšie

posúdiť povahu a stupeň nebezpečnosti konania páchateľa, ktoré v rámci posúdenia oboch do

úvahy prichádzajúcich skutkových podstát trestných činov je vyjadrený aj trestnou sadzbou.

V tomto prípade trestná sadzba za trestný čin krádeže spáchaný závažnejším

spôsobom konania podľa § 212 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. je v rozmedzí 3 až 10 rokov. Trestná

sadzba za trestný čin poškodzovania cudzej veci závažnejším spôsobom konania je v rozpätí

3 až 8 rokov.

Preto podstatu a nebezpečnosť konania obvineného v danom prípade najlepšie

vystihuje právna kvalifikácia skutku ako trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4

písm. b/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci podľa

§ 245 ods. 1 Tr. zák., pretože znak „vlámaním“ podľa § 138 písm. e/ obsiahnutý v § 245

ods. 3 písm. c/ Tr. zák. v zmysle § 38 ods. 1 Tr. zák. a jeho interpretácie zodpovedajúcej

zásade vylúčenia jednočinného súbehu trestných činov, t.j. zásadou, že pokiaľ má skutok

znaky viacerých trestných činov uplatní sa najprv primárna právna kvalifikácia

najzávažnejším trestným činom (v tomto prípade § 247 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák.)

a až potom sa môžu uplatniť kvalifikácie ďalšie, ktoré neboli primárnou kvalifikáciou

vyčerpané (v tomto prípade § 245 ods. 1 Tr. zák.) Uvedené zabezpečuje, že rovnaký znak

skutkovej podstaty trestného činu (v tomto prípade podľa § 138 písm. e/ Tr. zák.)

nie je možné v neprospech obvineného pričítať viackrát.

Oba konajúce súdy však konanie obvineného na rozdiel od uvedeného posúdili len ako

trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák.

v jednočinnom súbehu s trestným činom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. V tomto

prípade teda v neprospech obvineného pričítali znak „vlámaním“ nesprávne dvakrát,

lebo použitá právna kvalifikácia súdmi oboch stupňov podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c/

Tr. zák. je v pomere špeciality k základnej skutkovej podstate trestného činu krádeže podľa

§ 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. V takomto prípade bolo potrebné, ak už súdy kvalifikovali

konanie obvineného ako trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3

písm. c/ , uplatniť jeho jednočinný súbeh s ustanovením Tr. zák. Pretože

ustanovenie § 212 ods. 1 Tr. zák. má rovnakú trestnosť ako ustanovenie § 212 ods. 2 písm. a/

Tr. zák., a teda žiadnym spôsobom neovplyvnilo postavenie obvineného v zmysle § 371 ods.

4 dovolací súd nepristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku (dovolacie dôvody

nebolo možné uplatniť).

Z práve uvedeného je možné potom zhrnúť, že pri jednočinnom súbehu trestných

činov, ktorých znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty je niektorý zo závažnejších

spôsobov konania podľa § 138 Tr. zák. bude potrebné konanie obvineného kvalifikovať po

právnej stránke podľa skutkovej podstaty tohto trestného činu, ktorý čo najobjektívnejšie

vyjadruje povahu a stupeň nebezpečnosti jeho konania vyjadreného v stanovenej sankcii.

Z dôvodu § 38 ods. 1 Tr. zák., ktoré presahuje svoje systematické zaradenie ohľadne

určenia trestu, lebo ovplyvňuje aj otázku viny a pri jeho interpretácii zodpovedajúcej zásadám

vylúčenia jednočinného súbehu trestných činov, tento znak skutkovej podstaty nebude môcť

už byť v neprospech obvineného pričítaný viackrát.

Obvineného zo zbiehajúceho sa trestného činu bude možné uznať vinným len tým

ustanovením, ktoré tento znak už neobsahuje, ale naopak vyčerpáva po právnej stránke jeho

konanie v zmysle zásad o jednočinnom súbehu (v praxi pôjde spravidla o aplikáciu základnej

skutkovej podstaty zbiehajúceho sa trestného činu).

Pre hmotnoprávny prejav zásady „ne bis in idem“ platí v popísaných súvislostiach

nasledovné:

Ak je jednočinný súbeh dvoch alebo viacerých trestných činov možný, avšak tá istá

okolnosť bude podmieňovať použitie vyššej trestnej sadzby duplicitne (alebo viacnásobne),

je takéto použitie uvedenej okolnosti vylúčené, keďže odporuje zásade „ne bis in idem“,

podmieňujúcej ako vylúčenie, tak aj spôsob kvalifikácie jednočinného súbehu trestných

činov.

Dotknutá okolnosť bude v rámci súbežnej kvalifikácie činu použitá ako okolnosť

podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby len pri aplikácii toho ustanovenia osobitnej

časti , ktorého kvalifikovanej skutkovej podstate zodpovedá vyššia

(najvyššia) trestná sadzba oproti inej konkurujúcej sadzbe, resp. ustanoveniu. Keďže ide

o ten istý čin (skutok) a tú istú skutkovú okolnosť, výška trestnej sadzby bude jediným a teda

určujúcim kritériom vzťahu špeciality, ktorý determinuje výber právnej kvalifikácie, resp. jej

príslušnej časti.

Pravidlo prednosti prísnejšej trestnosti sa použije aj pre výber kvalifikácie činu

(skutku) pri možnom použití kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa príslušného

ustanovenia osobitnej časti oproti posúdeniu tohto skutku ako jednočinného

súbehu trestných činov, teda v situácii, keď tá istá okolnosť bude okolnosťou

podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby v rámci kvalifikovanej skutkovej podstaty

určitého trestného činu, a zároveň bude zákonným znakom ako súčasť základnej skutkovej

podstaty iného, alternatívne v jednočinnom súbehu kvalifikovateľného trestného činu. Aj tu

môže byť tá istá okolnosť kvalifikačne použitá len raz, ako to vyplýva z ustanovenia § 38

ods. 1 , ktoré primárne pokrýva vylúčenie duplicitnej kvalifikácie tej istej

okolnosti v rámci jedného ustanovenia osobitnej časti , resp. zároveň

v súvislosti s použitím poľahčujúcich okolností, priťažujúcich okolností a okolností

podmieňujúcich mimoriadne zníženie trestu.

V konkrétnom prípade teda oba konajúce súdy uznali obvineného J. J. vinným len

trestným činom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák.

v jednočinnom súbehu s trestným činom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., teda

miernejším trestným činom akým pri správnom použití mal byť uznaný.

Podľa ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené (analogicky ak by

zrušenie pripadalo do úvahy) len v dôsledku dovolania podaného v prospech obvineného,

nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech.

V tomto prípade dovolanie podal obvinený J. J., pričom pri správnej aplikácii zákona

v novom konaní by prichádzalo do úvahy posúdiť jeho konanie podľa prísnejšieho

ustanovenia , preto Najvyšší súd Slovenskej republiky o jeho dovolaní

rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a jeho dovolanie podľa

zamietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 24. mája 2011

JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.

predseda senátu

Vyhotovil: JUDr. Ing. Anton Jakubík

Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková