Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 389/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť R. R., B., toho času vo výkone trestu, zastúpeného

advokátom Mgr. A. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 9. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom

16. septembra 2010 a poštou 21. septembra 2010 doručená sťažnosť R. R. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. z 9. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. decembra 2009 bol sťažovateľ uznaný

vinným zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom iba na základe výpovede poškodeného, a iné

dôkazy, ktoré boli v jeho prospech, okresný súd vyhodnotil ako „nevieryhodné“ .

Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie, ktoré Krajský súd v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) uznesením sp. zn. z 18. februára 2010 zamietol, pretože nebolo

dôvodné. Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, ale nevzal do úvahy

najzávažnejší fakt, ktorým bola zmena výpovede poškodeného, ktorú uskutočnil

bezprostredne po vyhlásení odsudzujúceho rozhodnutia okresného súdu.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu

dovolanie na najvyššom súde, v ktorom namietal „najmä porušenie práva na obhajobu a

tiež skutočnosť, že rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku a nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 9. júna 2010 dovolanie sťažovateľa

„podľa písmeno c) odmietol“.

V rozhodnutí sa „však ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s námietkami,

ktoré boli uvedené v dovolaní, najmä s námietkou voči postupu krajského súdu, ktorý

neprihliadol na nové skutočnosti, ktoré vyšli najavo po vyhlásení rozsudku súdom prvého

stupňa. Jediným dôkazom, ktorý smeroval voči mne, bola výpoveď poškodeného A. K. A. K.

však výpoveďou na prokuratúre svoju výpoveď voči mne zmenil, avšak Krajský súd sa s

touto skutočnosťou vyporiadal iba tým spôsobom, že skonštatoval, že táto výpoveď sa javí

ako nepresvedčivá.“.

Obhajca sťažovateľa navrhoval na verejnom zasadnutí vykonanie ďalších dôkazov,

avšak krajský súd tento postup nepripustil a najvyšší súd tento postup odobril s tým, že

postupoval v súlade so zákonom.

Podľa sťažovateľa „v danom prípade však s poukazom na zmenenú výpoveď

poškodeného a jediného svedka skutku boli odôvodnené pochybnosti o správnosti

skutkových zistení a na ich objasnenie bolo potrebné vykonať nové dôkazy...“ Krajský súd

„mal postupovať v súlade s písmeno c) ...“, pričom

„hrubým spôsobom porušil ustanovenie ...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod spisovou značkou porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR spisová značka 1 Tdo dňa

9. júna 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške

10. 000,- € do 30 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 60 dní odo dňa

doručenia tohto nálezu.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou

sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie

označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci

vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa,

reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. júna 2010.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti bolo tvrdenie sťažovateľa, že jeho odsúdenie je založené

na nezákonnom postupe, keď krajský súd nebral do úvahy zmenenú výpoveď poškodeného

po rozhodnutí okresného súdu, a tiež jeho názor, že v konaní bolo porušení jeho základné

právo na obhajobu (v petite sťažnosti toto právo však bližšie nešpecifikuje). Sťažovateľ

namietal, že napadnutý rozsudok trpí vadami neúplnosti skutkových zistení a má skutkové

výhrady proti postupu súdov pri hodnotení dôkazov. Tieto dovolacie námietky dovolateľa

však vecne nezodpovedajú žiadnemu zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa

až písm. l) účinného od 1. januára 2006 (ďalej len

„“), preto dovolací súd na ne nemohol prihliadať.

Dovolací súd nemožno je možné chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov

zameranú na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny

opravný prostriedok - dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi

prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové

závery môže doplniť alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať

úplnosť skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy,

pretože dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne

skutkové zistenia alebo nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu

zakladať dovolací dôvod uvedený v ustanovení .

Tento dôvod dovolania je daný len v prípade nesprávneho právneho posúdenia skutku alebo

v prípade iného nesprávneho posúdenia podľa hmotnoprávnych ustanovení. Nemožno

namietať skutkové vady, napr. nesprávne hodnotenie dôkazov alebo neúplnosť vykonaného

dokazovania.

Podľa dovolanie možno podať, ak

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť

zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Najvyšší súd ako dovolací súd preskúmal námietky sťažovateľa uvedené v dovolaní,

ale s ich obsahom sa nestotožnil. Podľa názoru ústavného súdu sa primerane vysporiadal

s dôvodmi, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol. Konštatovaniu o odmietnutí

dovolania predchádzal ústavne súladný výklad právnej úpravy podmienok dovolacieho

konania [najmä sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

a i) ], ktorý nepopiera zmysel a účel právnej úpravy tohto mimoriadneho

opravného prostriedku. Sťažovateľovi teda nebola odopretá súdna ochrana, jeho vecou sa

najvyšší súd zaoberal a jeho dovolanie odmietol na základe zákonných dôvodov.

V danom prípade bol sťažovateľ odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody

za spáchanie trestného činu lúpeže podľa v znení

neskorších predpisov. Rozhodnutie o vine a treste bolo vydané v riadne uskutočnenom

trestnom konaní prostredníctvom riadne vyhláseného rozsudku. Dovolací súd tiež dal

podrobnú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa týkajúce sa údajného porušenia jeho

základného práva na obhajobu (s. 3 až 8) i jasnú odpoveď na to, ako to bolo so zmenenou

výpoveďou poškodeného (od druhého odseku s. 8 namietaného uznesenia najvyššieho

súdu).

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej súvislosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

sp. zn. z 9. júna 2010 a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.

a ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti, resp. odstraňovať ďalšie

nedostatky tejto sťažnosti, ktorá neobsahovala napr. kvalifikované splnomocnenie na právne

zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom

súde), nebol k nej predložený žiadny dôkaz ( ), a to

namietané rozhodnutie najvyššieho súdu a podobne.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010