Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 524/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. R., B., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky v spojení s čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k.

-107 z 13. júna 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2

Tos/68/2012-119 z 21. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. septembra 2012 doručená a 4. októbra 2012 doplnená sťažnosť R. R. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b),

c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl.

4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -107 z 13. júna 2012 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -119 z 21. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bol rozsudkom

okresného súdu č. k. -338 zo 14. decembra 2009 v spojení s uznesením

krajského súdu č. k. -408 z 18. februára 2010 uznaný vinným zo zločinu

lúpeže formou spolupáchateľstva podľa k a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo mu bol

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a osem mesiacov so

zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd

Slovenskej republiky odmietol svojím uznesením sp. zn. z 9. júna 2010

sťažovateľom podané dovolanie. Ústavný súd svojím uznesením sp. zn.

z 19. októbra 2010 odmietol sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti. V ostatnom sa sťažovateľ podaním na okresnom súde domáhal

prerušenia výkonu právoplatne uloženého trestu odňatia slobody a zároveň podal na

okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Okresný súd

napadnutým rozhodnutím rozhodol (aj) podľa o zamietnutí

návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania z dôvodu nezistenia podmienok tento

postup umožňujúcich. Krajský súd po podaní sťažnosti rozhodol svojím napadnutým

rozhodnutím o jej zamietnutí podľa .

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti v podstatnom dôvodil, že „Žiadosťou doručenou

Okresnému súdu... som sa domáhal povolenie obnovy konania v ktorej som okrem iného

uviedol vyšetrovateľ ORPZ ÚJKP v T. mi zákonným spôsobom nevzniesol obvinenie pretože

uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 31. 03. 09... a mne to bolo oznámené až

dňa 27. 04. 2009 kedy som bol zadržaný. Čo je rozpore článkom 6 ods. 3 písm. a)

Dohovoru. Taktiež počas týchto 27 dní som sa bez meškania nemohol vyjadriť uzneseniu

o vznesení obvinenia a počas týchto 27 dní kedy som nevedel že je voči mne vznesené

obvinenie som nemohol sa obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu čo je porušením

článku 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru ako aj Taktiež počas týchto 27 dní

som nemal prípravu svojej obhajoby čo je porušenie článku 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru.

Počas týchto 27 dní od vydania vznesenia o vznesení obvinenia som nemohol dať vypočúvať

svedkov alebo dať vypočuť čo je porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.

Taktiež som ako podozrivý zo spáchania trestného činu nebol zadržaný a hneď

oboznámený s dôvodmi zadržania a vypočutý.

Nebol som zadržaný a hneď oboznámený z uznesením o vznesení obvinenia

a vypočutý procesnom postavení obvineného.

Čo je rozporne porušenia môjho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa článku 17 ods.3 ... a taktiež článkom 5 ods. 1 Dohovoru...“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ v závere svojho podania uvádza:

„Vzhľadom na vyššie uvedené aj na ustanovenie

o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred a o postavení jeho sudcov... splnenie

ktorých je predpokladom začatia konania pred ústavným súdom, teda podávam túto žiadosť

o ustanovenie obhajcu, taktiež s poukazom aj na článok 6 ods. 3 písm. c) dohovoru...,

ktorými je medzinárodnými zmluvami viazaná Slovenská republika viazaná od roku 1. 1.

1993. Dôvodu a ústavnej sťažnosti podľa článku 127 SR proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. -119 uzneseniu Okresného súdu v Bánovciach nad

Bebravou sp. zn. ... -107.“

II.

5. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

8. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

9. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. -107 z 13. júna 2012,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné

podať sťažnosť podľa a nasl. ako riadny opravný prostriedok

(čo sťažovateľ aj využil), a preto ním podanú sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

10. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou

sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie

označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci

vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa,

reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , ).

11. Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

12. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom: ... Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je

obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku,

ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu,

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, c) obhajovať sa osobne alebo

s pomocou obhajcu..., d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov

proti sebe...

13. Sťažovateľ odvodzoval porušenie svojich označených práv v podanej sťažnosti

od tej skutočnosti, že ním predostreté pochybenia v prípravnom konaní mali byť okresným

súdom zohľadnené/akceptované ako dôvody zakladajúce obnovu konania podľa § 394

, a uviedol, že „Okresný súd Bánovce nad Bebravou č. k. 2Nt/6/2011-

107 zo dňa 13. 06. 2012 nepreskúmal... dôvody, ktoré som uvádzal písomnom návrhu na

povolenie o obnove konania ako aj na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. 06. 2012 na

súde... odkazom na inštitúcie ktoré sa s tímto prípadom zaoberali a nezistili žiadne procesné

chyby ktoré by viedli porušeniu mojich práv na obhajoby... a taktiež nezistil OS Bánovce

n/B ani podstatnú chybu podľa čl. 4 ods. 2 k Protokolu 7 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.“.

14. Krajský súd v uznesení č. k. -119 z 21. augusta 2012 v podstatnom

dôvodil: „Súd prvého stupňa správne procesne postupoval, pokiaľ o žiadosti odsúdeného

o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody a o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy

konania rozhodoval na verejnom zasadnutí. Na tomto verejnom zasadnutí mal odsúdený

možnosť vyjadriť sa k dôvodom svojej žiadosti a návrhu na povolenie obnovy konania.

Rovnako i krajský súd dospel k záveru a nezistil podmienky na povolenie obnovy konania,

keďže odsúdený nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 394

Odsúdený napádal procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu

a porušenie práv obhajoby, ktoré skutočnosti v rámci obnovy konania neprináleží

preskúmavať súdu. Tieto skutočnosti, týkajúce sa procesných porušení práv namietaných

odsúdeným, v minulosti už preskúmaval Najvyšší súd SR, ktorý odmietol dovolanie.

Odsúdeným označené nové skutočnosti a dôkazy nie sú skutočnosťami alebo dôkazmi, ktoré

vyšli najavo až po odsúdení, alebo že by v čase vedenia súdneho konania neboli súdu

známe. Krajský súd v podrobnostiach v tomto odkazuje na dôvody napadnutého uznesenia

a rovnako konštatuje, že neboli splnené podmienky obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1

Okresný súd potom správne návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania

zamietol.

Rovnako okresný súd správne žiadosť odsúdeného o prerušenie výkonu trestu

odňatia slobody z dôvodu zamietol, keďže nevyšli najavo žiadne nové

dôkazy, teda nebol dôvod ani na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody odsúdenému R.

R.“

15. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu č. k.

119 z 21. augusta 2012 s uznesením okresného súdu č. k. -107 z 13. júna 2012

považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť napadnutého rozhodnutia

okresného súdu. Okresný súd teda v podstatnom k meritu veci uviedol:

«Súd po vykonaní dokazovania v uvedenej veci dospel k záveru, že žiadosti

odsúdeného nie je dôvodné vyhovieť. Namietanú skutočnosť odsúdeným, že uznesenie

o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 31. 03. 2009 a doručené mu až dňa 27. 04. 2009,

teda po 27 dňoch od vydania, súd nevyhodnotil ako podstatnú chybu a ku skutočnosti, že

došlo týmto postupom k porušeniu práva na obhajobu už i Najvyšší súd SR uviedol, že

„V časovom úseku od začatia trestného stíhania do vznesenia obvinenia dovolateľovi

vyšetrovateľ nevykonal žiadny procesný úkon, pri ktorom by mohlo dôjsť k porušeniu jeho

obhajobných práv. Vykonal len jeden úkon, keď dňa 17. 02. 2009 vypočul už v procesnom

postavení poškodeného, ktorý polom výsluch zopakoval po vznesení obvinenia dovolateľovi

dňa 08. 06. 206 a 9. 6. 2009, keď vykonal konfrontáciu medzi ním a dovolateľom, v oboch

prípadoch už v prítomnosti obhajcu zastupujúceho dovolateľa. Postupom vyšetrovateľa za

opísanej dôkaznej situácie a procesnej postupnosti až do skončenia prípravného konania,

teda nedošlo k porušeniu práva dovolateľa na obhajobu ako namietal v dovolaní v

súvislosti s vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a potom o vznesení obvinenia.“

Návrhom odsúdeného na výsluch svedkov Mgr. H. K., O. K., a utajeného svedka, sa už tiež

zaoberal i Najvyšší súd Slovenskej republiky a skonštatoval, že za porušenie práva na

obhajobu „nie je možné považovať ani neupovedomenie obhajcu o výsluchu poškodeného

dňa 04. 01. 2010, Mgr. H. K. dňa 05. 01. 2010, A. K. dňa 05. 01. 2010, o výsluchu

utajeného svedka na Okresnej prokuratúre dňa 13. 01. 2010, či zamietnutie návrhu

dovolateľa na doplnenie dokazovania v rámci odvolacieho konania prečítaním týchto

výpovedí Krajským súdom v Trenčíne. Tieto výsluchy sa uskutočnili mimo súdneho konania

vedeného proti dovolateľovi sčasti pred a sčasti po predložení spisu Krajskému súdu v

Trenčíne za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní dovolateľom. Krajský súd v Trenčíne

postupoval zákonným spôsobom, keď na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní

dovolateľa zamietol návrh obhajcu na prečítanie týchto výpovedí“ Čo sa týka skutočností a

dôkazov navrhovaných odsúdeným a podrobne ním uvedenými na verejnom zasadnutí, súd

dospel k záveru, že sa nejedná o skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli

odôvodniť iné rozhodnutie o vine či treste (§ 394 ods. 1), alebo iné rozhodnutie v merite

veci (§ 394 ods. 2 a ods. 3), prípadne sa preukáže, že policajt, prokurátor, sudca alebo

prísediaci neporušili svoje povinnosti spôsobom upraveným v § 394 ods. 5, a nejedná sa ani

o podstatné chyby v konaní. Súd sa teda nestotožnil s návrhom odsúdeného, nezistil dôvody

obnovy konania a preto návrh na povolenie obnovy konania zamietol v súlade s

ustanovením a súčasne v zmysle Trestného

poriadku žiadosť odsúdeného o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody zamietol, nakoľko

povaha uvedených skutočností a dôkazov nebola takého charakteru, aby takýto postup

odôvodňovali.»

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

a okresného súdu (z dôvodu potvrdenia jeho právnych záverov krajským súdom, pozn.)

ústavný súd konštatuje, že tak krajský súd, ako aj okresný súd konali v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali

a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných

na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú

obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené. Obidva súdy vo svojich napadnutých

rozhodnutiach pre rozhodnutie v merite veci, teda posúdení a následnom vyhodnotení

relevantnosti sťažovateľom udaných dôvodov obnovy konania, právne vyčerpávajúcim

a ústavne súladným spôsobom reflektovali na všetky ním poukázané pochybenia/

nedostatky v prípravnom konaní, ktoré aj okresný súd transparentným spôsobom vo svojom

rozhodnutí rozviedol/popísal, a následne neopomenuli aj zdôvodniť, prečo ich považovali

za konvalidované, resp. neopomenuli zdôvodniť, ako a prečo sa s nimi vysporiadali.

17. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej trestné konanie predstavuje od svojho začiatku až po koniec organický celok,

v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu

práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať,

resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných

práv a slobôd označených v . V nadväznosti na uvedené ústavný súd

konštatuje, že aj z napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že

sťažovateľovi boli nielen v tomto konaní, teda v konaní, v ktorom všeobecné súdy

posudzovali podmienky obnovy konania, ale aj v pôvodnom konaní, keď všeobecné súdy

rozhodovali o vine a treste sťažovateľa za trestnú činnosť kladenú mu za vinu, všetky tieto

jeho námietky/vytýkané pochybenia v postupe orgánov činných v rámci prípravného

konania prítomné v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, tieto sa k nim vyjadrili

a zdôvodnili, prečo neboli spôsobilé v materiálnom zmysle naplniť porušenie sťažovateľom

označených základných práv a slobôd, resp. prečo a ako boli v následnom postupe

všeobecných súdov konvalidované.

18. Ústavný súd predostiera, že a mu zverené

kompetencie mu neumožňujú nahrádzať postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol

k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd, a takýto zásah nebol

konvalidovaný ani v následnom postupe orgánu verejnej moci v rámci niekoľko inštančného

konania v okolnostiach predmetnej veci, napr. opakovaním úkonov v rámci konania

na všeobecnom súde.

19. V závere svojej argumentácie ústavný súd zdôrazňuje, že ako v pôvodnom konaní

vedenom pred všeobecnými súdmi vrátane dovolacieho konania, tak aj v konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. a krajskom súde vedenom pod sp. zn.

bola argumentácia sťažovateľa totožná, resp. ním vytýkané pochybenia

v postupe orgánov činných v trestnom konaní boli už posudzované v rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov v rámci konania o vine a treste a ústavného súdu, a to s negatívnym

výsledkom pre sťažovateľa. Inými slovami, ten istý nárok na ochranu ústavnosti sťažovateľ

uplatnil už celkovo v dvoch konaniach pred ústavným súdom a vo vzťahu k uzneseniu

ústavného súdu sp. zn. z 19. októbra 2010, ktorým ústavný súd posudzoval

totožné námietky/pochybenia v postupe orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu

k odmietnutiu ním podaného dovolania najvyšším súdom je ním podaná sťažnosť

neprípustná, a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci v kontexte § 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd k uvedenému už iba dodáva, že vo veci vedenej pod sp. zn.

v podobných súvislostiach sťažovateľom podanú sťažnosť odložil.

20. Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami

ani krajského súdu, ani okresného súdu a namietaným porušením sťažovateľom označených

základných práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012