Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 524/2012
PDF · 232.01 KB
No categories available
I. ÚS 524/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. R., B., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl.17 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k.
2 Nt/6/2011-107 z 13. júna 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2
Tos/68/2012-119 z 21. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. septembra 2012 doručená a 4. októbra 2012 doplnená sťažnosť R. R. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b),
c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl.
4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Nt/6/2011-107 z 13. júna 2012 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 2 Tos/68/2012-119 z 21. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bol rozsudkom
okresného súdu č. k. 2 T/69/2009-338 zo 14. decembra 2009 v spojení s uznesením
krajského súdu č. k. 23 To/1/2010-408 z 18. februára 2010 uznaný vinným zo zločinu
lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. d) zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a osem mesiacov so
zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd
Slovenskej republiky odmietol svojím uznesením sp. zn. 1 Tdo 15/2010 z 9. júna 2010
sťažovateľom podané dovolanie. Ústavný súd svojím uznesením sp. zn. III. ÚS 389/2010
z 19. októbra 2010 odmietol sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. V ostatnom sa sťažovateľ podaním na okresnom súde domáhal
prerušenia výkonu právoplatne uloženého trestu odňatia slobody a zároveň podal na
okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania podľa § 394 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Okresný súd
napadnutým rozhodnutím rozhodol (aj) podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku o zamietnutí
návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania z dôvodu nezistenia podmienok tento
postup umožňujúcich. Krajský súd po podaní sťažnosti rozhodol svojím napadnutým
rozhodnutím o jej zamietnutí podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti v podstatnom dôvodil, že „Žiadosťou doručenou
Okresnému súdu... som sa domáhal povolenie obnovy konania v ktorej som okrem iného
uviedol vyšetrovateľ ORPZ ÚJKP v T. mi zákonným spôsobom nevzniesol obvinenie pretože
uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 31. 03. 09... a mne to bolo oznámené až
dňa 27. 04. 2009 kedy som bol zadržaný. Čo je rozpore článkom 6 ods. 3 písm. a)
Dohovoru. Taktiež počas týchto 27 dní som sa bez meškania nemohol vyjadriť uzneseniu
o vznesení obvinenia a počas týchto 27 dní kedy som nevedel že je voči mne vznesené
obvinenie som nemohol sa obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu čo je porušením
článku 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru ako aj § 34 ods. 1 Tr. por. Taktiež počas týchto 27 dní
som nemal prípravu svojej obhajoby čo je porušenie článku 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru.
Počas týchto 27 dní od vydania vznesenia o vznesení obvinenia som nemohol dať vypočúvať
svedkov alebo dať vypočuť čo je porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.
Taktiež som ako podozrivý zo spáchania trestného činu nebol zadržaný a hneď
oboznámený s dôvodmi zadržania a vypočutý.
Nebol som zadržaný a hneď oboznámený z uznesením o vznesení obvinenia
a vypočutý procesnom postavení obvineného.
Čo je rozporne porušenia môjho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa článku 17 ods.3 Ústavy... a taktiež článkom 5 ods. 1 Dohovoru...“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ v závere svojho podania uvádza:
„Vzhľadom na vyššie uvedené aj na ustanovenie § 20 ods. 2 zákona... č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred a o postavení jeho sudcov... splnenie
ktorých je predpokladom začatia konania pred ústavným súdom, teda podávam túto žiadosť
o ustanovenie obhajcu, taktiež s poukazom aj na článok 6 ods. 3 písm. c) dohovoru...,
ktorými je medzinárodnými zmluvami viazaná Slovenská republika viazaná od roku 1. 1.
1993. Dôvodu a ústavnej sťažnosti podľa článku 127 Ústavy SR proti uzneseniu Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 2 T/68/2012-119 uzneseniu Okresného súdu v Bánovciach nad
Bebravou sp. zn. ... 2 Nt/6/2011-107.“
II.
5. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
8. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 2 Nt/6/2011-107 z 13. júna 2012,
ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné
podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok
(čo sťažovateľ aj využil), a preto ním podanú sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým
rozhodnutím krajského súdu
10. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou
sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie
označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci
vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa,
reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).
11. Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných
trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej
prepustení na slobodu.
12. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom: ... Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je
obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku,
ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu,
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, c) obhajovať sa osobne alebo
s pomocou obhajcu..., d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov
proti sebe...
13. Sťažovateľ odvodzoval porušenie svojich označených práv v podanej sťažnosti
od tej skutočnosti, že ním predostreté pochybenia v prípravnom konaní mali byť okresným
súdom zohľadnené/akceptované ako dôvody zakladajúce obnovu konania podľa § 394
Trestného poriadku, a uviedol, že „Okresný súd Bánovce nad Bebravou č. k. 2Nt/6/2011-
107 zo dňa 13. 06. 2012 nepreskúmal... dôvody, ktoré som uvádzal písomnom návrhu na
povolenie o obnove konania ako aj na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. 06. 2012 na
súde... odkazom na inštitúcie ktoré sa s tímto prípadom zaoberali a nezistili žiadne procesné
chyby ktoré by viedli porušeniu mojich práv na obhajoby... a taktiež nezistil OS Bánovce
n/B ani podstatnú chybu podľa čl. 4 ods. 2 k Protokolu 7 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.“.
14. Krajský súd v uznesení č. k. 2 Tos/68/2012-119 z 21. augusta 2012 v podstatnom
dôvodil: „Súd prvého stupňa správne procesne postupoval, pokiaľ o žiadosti odsúdeného
o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody a o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy
konania rozhodoval na verejnom zasadnutí. Na tomto verejnom zasadnutí mal odsúdený
možnosť vyjadriť sa k dôvodom svojej žiadosti a návrhu na povolenie obnovy konania.
Rovnako i krajský súd dospel k záveru a nezistil podmienky na povolenie obnovy konania,
keďže odsúdený nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 394
Tr. por. Odsúdený napádal procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu
a porušenie práv obhajoby, ktoré skutočnosti v rámci obnovy konania neprináleží
preskúmavať súdu. Tieto skutočnosti, týkajúce sa procesných porušení práv namietaných
odsúdeným, v minulosti už preskúmaval Najvyšší súd SR, ktorý odmietol dovolanie.
Odsúdeným označené nové skutočnosti a dôkazy nie sú skutočnosťami alebo dôkazmi, ktoré
vyšli najavo až po odsúdení, alebo že by v čase vedenia súdneho konania neboli súdu
známe. Krajský súd v podrobnostiach v tomto odkazuje na dôvody napadnutého uznesenia
a rovnako konštatuje, že neboli splnené podmienky obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1
Tr. por. Okresný súd potom správne návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania
zamietol.
Rovnako okresný súd správne žiadosť odsúdeného o prerušenie výkonu trestu
odňatia slobody z dôvodu § 398 ods. 3 Tr. por. zamietol, keďže nevyšli najavo žiadne nové
dôkazy, teda nebol dôvod ani na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody odsúdenému R.
R.“
15. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu č. k. 2 Tos/68/2012-
119 z 21. augusta 2012 s uznesením okresného súdu č. k. 2 Nt/6/2011-107 z 13. júna 2012
považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť napadnutého rozhodnutia
okresného súdu. Okresný súd teda v podstatnom k meritu veci uviedol:
«Súd po vykonaní dokazovania v uvedenej veci dospel k záveru, že žiadosti
odsúdeného nie je dôvodné vyhovieť. Namietanú skutočnosť odsúdeným, že uznesenie
o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 31. 03. 2009 a doručené mu až dňa 27. 04. 2009,
teda po 27 dňoch od vydania, súd nevyhodnotil ako podstatnú chybu a ku skutočnosti, že
došlo týmto postupom k porušeniu práva na obhajobu už i Najvyšší súd SR uviedol, že
„V časovom úseku od začatia trestného stíhania do vznesenia obvinenia dovolateľovi
vyšetrovateľ nevykonal žiadny procesný úkon, pri ktorom by mohlo dôjsť k porušeniu jeho
obhajobných práv. Vykonal len jeden úkon, keď dňa 17. 02. 2009 vypočul už v procesnom
postavení poškodeného, ktorý polom výsluch zopakoval po vznesení obvinenia dovolateľovi
dňa 08. 06. 206 a 9. 6. 2009, keď vykonal konfrontáciu medzi ním a dovolateľom, v oboch
prípadoch už v prítomnosti obhajcu zastupujúceho dovolateľa. Postupom vyšetrovateľa za
opísanej dôkaznej situácie a procesnej postupnosti až do skončenia prípravného konania,
teda nedošlo k porušeniu práva dovolateľa na obhajobu ako namietal v dovolaní v
súvislosti s vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a potom o vznesení obvinenia.“
Návrhom odsúdeného na výsluch svedkov Mgr. H. K., O. K., a utajeného svedka, sa už tiež
zaoberal i Najvyšší súd Slovenskej republiky a skonštatoval, že za porušenie práva na
obhajobu „nie je možné považovať ani neupovedomenie obhajcu o výsluchu poškodeného
dňa 04. 01. 2010, Mgr. H. K. dňa 05. 01. 2010, A. K. dňa 05. 01. 2010, o výsluchu
utajeného svedka na Okresnej prokuratúre dňa 13. 01. 2010, či zamietnutie návrhu
dovolateľa na doplnenie dokazovania v rámci odvolacieho konania prečítaním týchto
výpovedí Krajským súdom v Trenčíne. Tieto výsluchy sa uskutočnili mimo súdneho konania
vedeného proti dovolateľovi sčasti pred a sčasti po predložení spisu Krajskému súdu v
Trenčíne za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní dovolateľom. Krajský súd v Trenčíne
postupoval zákonným spôsobom, keď na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní
dovolateľa zamietol návrh obhajcu na prečítanie týchto výpovedí“ Čo sa týka skutočností a
dôkazov navrhovaných odsúdeným a podrobne ním uvedenými na verejnom zasadnutí, súd
dospel k záveru, že sa nejedná o skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli
odôvodniť iné rozhodnutie o vine či treste (§ 394 ods. 1), alebo iné rozhodnutie v merite
veci (§ 394 ods. 2 a ods. 3), prípadne sa preukáže, že policajt, prokurátor, sudca alebo
prísediaci neporušili svoje povinnosti spôsobom upraveným v § 394 ods. 5, a nejedná sa ani
o podstatné chyby v konaní. Súd sa teda nestotožnil s návrhom odsúdeného, nezistil dôvody
obnovy konania a preto návrh na povolenie obnovy konania zamietol v súlade s
ustanovením § 399 ods. 2 Trestného poriadku a súčasne v zmysle § 398 ods. 3 Trestného
poriadku žiadosť odsúdeného o prerušenie výkonu trestu odňatia slobody zamietol, nakoľko
povaha uvedených skutočností a dôkazov nebola takého charakteru, aby takýto postup
odôvodňovali.»
16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu
a okresného súdu (z dôvodu potvrdenia jeho právnych záverov krajským súdom, pozn.)
ústavný súd konštatuje, že tak krajský súd, ako aj okresný súd konali v medziach svojej
právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali
a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných
na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú
obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené. Obidva súdy vo svojich napadnutých
rozhodnutiach pre rozhodnutie v merite veci, teda posúdení a následnom vyhodnotení
relevantnosti sťažovateľom udaných dôvodov obnovy konania, právne vyčerpávajúcim
a ústavne súladným spôsobom reflektovali na všetky ním poukázané pochybenia/
nedostatky v prípravnom konaní, ktoré aj okresný súd transparentným spôsobom vo svojom
rozhodnutí rozviedol/popísal, a následne neopomenuli aj zdôvodniť, prečo ich považovali
za konvalidované, resp. neopomenuli zdôvodniť, ako a prečo sa s nimi vysporiadali.
17. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej trestné konanie predstavuje od svojho začiatku až po koniec organický celok,
v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu
práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať,
resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných
práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy. V nadväznosti na uvedené ústavný súd
konštatuje, že aj z napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že
sťažovateľovi boli nielen v tomto konaní, teda v konaní, v ktorom všeobecné súdy
posudzovali podmienky obnovy konania, ale aj v pôvodnom konaní, keď všeobecné súdy
rozhodovali o vine a treste sťažovateľa za trestnú činnosť kladenú mu za vinu, všetky tieto
jeho námietky/vytýkané pochybenia v postupe orgánov činných v rámci prípravného
konania prítomné v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, tieto sa k nim vyjadrili
a zdôvodnili, prečo neboli spôsobilé v materiálnom zmysle naplniť porušenie sťažovateľom
označených základných práv a slobôd, resp. prečo a ako boli v následnom postupe
všeobecných súdov konvalidované.
18. Ústavný súd predostiera, že ústavou a zákonom o ústavnom súde mu zverené
kompetencie mu neumožňujú nahrádzať postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol
k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd, a takýto zásah nebol
konvalidovaný ani v následnom postupe orgánu verejnej moci v rámci niekoľko inštančného
konania v okolnostiach predmetnej veci, napr. opakovaním úkonov v rámci konania
na všeobecnom súde.
19. V závere svojej argumentácie ústavný súd zdôrazňuje, že ako v pôvodnom konaní
vedenom pred všeobecnými súdmi vrátane dovolacieho konania, tak aj v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 2 Nt/6/2011 a krajskom súde vedenom pod sp. zn.
2 Tos/68/2012 bola argumentácia sťažovateľa totožná, resp. ním vytýkané pochybenia
v postupe orgánov činných v trestnom konaní boli už posudzované v rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov v rámci konania o vine a treste a ústavného súdu, a to s negatívnym
výsledkom pre sťažovateľa. Inými slovami, ten istý nárok na ochranu ústavnosti sťažovateľ
uplatnil už celkovo v dvoch konaniach pred ústavným súdom a vo vzťahu k uzneseniu
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 389/2010 z 19. októbra 2010, ktorým ústavný súd posudzoval
totožné námietky/pochybenia v postupe orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu
k odmietnutiu ním podaného dovolania najvyšším súdom je ním podaná sťažnosť
neprípustná, a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci v kontexte § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd k uvedenému už iba dodáva, že vo veci vedenej pod sp. zn.
Rvp 6809/2010 v podobných súvislostiach sťažovateľom podanú sťažnosť odložil.
20. Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami
ani krajského súdu, ani okresného súdu a namietaným porušením sťažovateľom označených
základných práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2012