Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 102/2012
PDF · 232.96 KB
No categories available
II. ÚS 102/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. D., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. D.
A., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 0 Tp 92/11-98
z 25. novembra 2011, uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 Tpo 65/2011
z 8. decembra 2011, uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru úradu boja proti
organizovanej kriminalite, odboru Stred Banská Bystrica, oddelenia vyšetrovania,
ČVS: PPZ-58/BOK-ST-2011 z 23. novembra 2011 a uznesením Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky, odboru osobitného určenia v Bratislave č. k. XIV Gv 10/2011-34
z 23. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. A. D., K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 Tp 92/11-98
z 25. novembra 2011, uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 8 Tpo 65/2011 z 8. decembra 2011, uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného
zboru úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Stred Banská Bystrica, oddelenia
vyšetrovania (ďalej len „ÚBOK“) ČVS: PPZ-58/BOK-ST-2011 z 23. novembra 2011
a uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, odboru osobitného určenia
v Bratislave (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. XIV Gv 10/2011-34
z 23. novembra 2011.
Sťažovateľ uviedol, že uznesením vyšetrovateľa ÚBOK ČVS: PPZ-58/BOK-ST-
2011 z 23. novembra 2011 bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku proti nemu vznesené
obvinenie za prípravu na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov,
rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových
biologických agensov a toxínov podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona k § 298 ods. 1 a 2
písm. a) Trestného zákona spáchaný závažnejším spôsobom podľa § 138 písm. b) a i)
Trestného zákona pre skutok, že ako členovia organizovanej skupiny, ktorú založili a riadili
J. T. s Ing. A. D. a ktorej členmi sú Ing. J. M., J. G., M. P. a Ing. M. T., od presne nezistenej
doby (najneskôr od konca roka 2009 do súčasnosti) najskôr na území Č. a následne od
marca 2010 aj na území S. so zámerom predávať rádioaktívny alebo jadrový materiál.
Proti uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú generálna
prokuratúra uznesením sp. zn. XIV Gv 10/2011 z 23. novembra 2011 podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietla.
Ďalej sťažovateľ uviedol:
„Ja som bol následne uznesením Okresného súdu Košice I č. k.: 0 Tp 92/11-98,
7111000439 z 25. 11. 2011, podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. vzatý do väzby. Okresný súd
podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. neprijal môj písomný sľub a podľa § 80 ods. 1 písm. c/
Tr. por. neprijal návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka
nado mnou.
Moju sťažnosť Krajský súd v Košiciach uznesením č. k.: 8 Tpo 65/2011 z 8. 12. 2011
zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Namietam skutkové i právne skutočnosti, ktoré viedli orgány činné v trestnom konaní
ku konštatovaniu, že som sa dopustil vyššie uvedených zločinov v štádiu prípravy.
Opakovane poukazujem na obsah svojich výpovedí obvineného, kde som vysvetlil
celý priebeh konania. Nič z toho, ale ani z doteraz vykonaného dokazovania
nekorešponduje s výrokovou časťou uznesenia o vznesení obvinenia z 23. 11. 2011...
Myslím si, že nebola dodržaná zásada primeranosti a zdržanlivosti čím bolo
zasiahnuté do mojich základných práv a slobôd.
Ja som v tomto prípade podrobne vypovedal ku skutku, opísal som činnosť všetkých
osôb, o ktorej som vedel...
Zo skutočností popísaných v tomto článku vyplýva, že rozhodnutím okresného súdu
boli porušené moje práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, 5/ Ústavy Slovenskej
republiky.
Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je
prípustný podľa článku 17 Ústavy SR. Ja som v tejto súvislosti písomne požiadal okresný
súd, aby v súlade s ustanovením § 80 písm. b, c/ Tr. por. prijal môj písomný sľub s tým, že
naďalej povediem riadny život, najmä že sa nedopustím trestnej činnosti a že splním
povinnosti a dodržím obmedzenia, ktoré sa mi uložia a v prípade potreby sa podrobím
výkonu dohľadu probačného a mediačného úradníka. Tieto návrhy neboli okresným, ani
krajským súdom akceptované...“
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vec prerokoval za jeho účasti, a súčasne navrhol,
aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1/ Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky,
podľa čl. 17 ods. 5/ Ústavy Slovenskej republiky,
- uznesením Okresného súdu Košice I č. k.: 0 Tp 92/11-98, 7111000439
z 25. 11. 2011, ktorým podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. som bol vzatý do väzby, ktorým
podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. nebol prijatý môj písomný sľub a ktorým podľa § 80
ods. 1 písm. c/ Tr. por. nebol prijatý návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka nado mnou,
- uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.: 8 Tpo 65/2011 z 8. 12. 2011, ktorým
bola podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietnutá sťažnosť,
- uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Stred
Banská Bystrica oddelenia vyšetrovania Prezídia Policajného zboru Banská Bystrica,
ČVS: PPZ-58/BOK-ST-2011 z 23. 11. 2011, ktorým mi bolo podľa § 206 ods. 1/ Trestného
poriadku vznesené obvinenie za prípravu na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových
materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových
biologických agensov a toxínov podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona k § 298 ods. 1, ods. 2
písm. a/ Trestného zákona spáchaný závažnejším spôsobom podľa § 138 písm. b, i/
- uznesením Generálnej prokuratúry SR, odboru osobitného určenia v Bratislave
č. k.: XIV Gv 10/2011-34 z 23. 11. 2011, ktorým bola podľa § 193 ods. 1, písm. c/ Tr. por.
zamietnutá sťažnosť, porušené bolo.
2/
- uznesenie Okresného súdu Košice I č. k.: 0 Tp 92/11-98, 7111000439
z 25. 11. 2011, ktorým podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. som bol vzatý do väzby, ktorým
podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. nebol prijatý môj písomný sľub a ktorým podľa § 80
ods. 1 písm. c/ Tr. por. nebol prijatý návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka nado mnou,
- uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.: 8 Tpo 65/2011 z 8. 12. 2011, ktorým
bola podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietnutá sťažnosť,
- uznesenie vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Stred
Banská Bystrica oddelenia vyšetrovania Prezídia Policajného zboru Banská Bystrica,
ČVS: PPZ-58/BOK-ST-2011 z 23. 11. 2011...
- uznesenie Generálnej prokuratúry SR, odboru osobitného určenia v Bratislave
č. k.: XIV Gv 10/2011-34 z 23. 11. 2011, ktorým bola podľa § 193 ods. 1, písm. c/ Tr. por.
zamietnutá sťažnosť,
sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Košiciach I a vyšetrovateľovi ÚBOK
Prezídia PZ Banská Bystrica na ďalšie konanie.
V prípade, ak bude sťažnosti vyhovené, navrhujem, aby ústavný súd SR vydal toto
uznesenie:
Okresný súd v Košiciach I je povinný nahradiť mne trovy právneho zastúpenia
vzniknuté v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 245,70 EUR, a to advokátskej
kancelárii JUDr. D. A... do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy označenými uzneseniami vyšetrovateľa ÚBOK, generálnej
prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
1. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením vyšetrovateľa
ÚBOK ČVS: PPZ 58/BOK-2011 z 23. novembra 2011, ktorým bol sťažovateľ okrem
iného obvinený za prípravu na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových
materiálov, ako aj uznesením generálnej prokuratúry č. k. Gv 10/2011-34
z 23. novembra 2011, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
vyšetrovateľa ÚBOK z 23. novembra 2011
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv
uznesením vyšetrovateľa ÚBOK, ktorý v konaní vedenom pod ČVS: PPZ 58/BOK-2011
z 23. novembra 2011 začal proti nemu trestné stíhanie „za prípravu na zločin nedovolenej
výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok vysoko rizikových chemických
látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov podľa § 13 ods. 1 Trestného
zákona, § 298 ods. 1, ods. 2 písm. a/ trestného zákona spáchaný závažnejším spôsobom
podľa § 138 písm. b), písm. i) Trestného zákona“.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú generálna prokuratúra
uznesením č. k. Gv 10/2011-34 z 23. novembra 2011 zamietla.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta nezákonný postup vyšetrovateľa
a generálnej prokuratúry v prípravnom trestnom konaní, v ktorom bolo proti nemu vznesené
obvinenie okrem iného za prípravu na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových
materiálov. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je preskúmať, či
napadnutým uznesením generálnej prokuratúry boli porušené uvedené práva sťažovateľa.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ nesprávnosť postupu vyšetrovateľa
ÚBOK a generálnej prokuratúry vidí v tom, že obvinenie proti nemu bolo protiprávne,
pretože sa zločinu, za ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie, nedopustil.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti
postupu a rozhodnutiu orgánu činného v trestnom konaní vo fáze prípravného konania, keď
o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne
zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna
úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom
štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému právne
účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou,
resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku nezákonného
postupu generálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci. Je nutné skonštatovať, že
vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany
trestného konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu
korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných
okolností a skutočností kladených mu za vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude
oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade
podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých
právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu
vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci
sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúceho podaniu obžaloby (obdobne napr.
III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 109/05, I. ÚS 42/2012), t. j. aj skutočností, ktoré vytýka
sťažovateľ postupu orgánov činných v trestnom v predloženej sťažnosti či už procesne
alebo vecne.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že trestné konanie predstavuje od svojho
začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov činných
v trestnom konaní môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce
pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1
ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať porušenia ústavou chránených základných práv
a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme
všeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinné
prostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené namietaným
uznesením. Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje ústavný dôvod
na to, aby ústavný súd vstupoval v predmetnej trestnej veci sťažovateľa do právomoci
všeobecných súdov, resp. orgánov prípravného konania. Naopak, skutočnosť, že všeobecné
súdy, resp. orgány prípravného konania môžu podľa platného právneho poriadku
sťažovateľovi poskytnúť účinnú ochranu jeho ústavou chráneným právam a slobodám,
vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu
č. k. 0 Tp 92/11-98 z 25. novembra 2011
Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie základných práv sťažovateľa
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp 92/11-98
z 25. novembra 2011, ktorým nebol prijatý jeho písomný sľub a návrh na nahradenie väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka nad ním, ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní
podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb
a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia základného práva
zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy označeným uznesením okresného súdu ústavný súd
zistil existenciu procesnej prekážky, pretože na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol
v prvom rade povolaný krajský súd, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
3. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu
sp. zn. 8 Tpo 65/2011 z 8. decembra 2011
Uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu bol sťažovateľ
vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa
ktorých obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti
nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky
trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania
alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať
v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý
pripravoval alebo ktorým hrozil. V uznesení okresný súd súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku rozhodol súčasne aj o neprijatí poskytnutého písomného sľubu
sťažovateľa, ním ponúknutej peňažnej záruky a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol návrh sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka.
Okresný súd argumentoval, že u sťažovateľa boli splnené formálne aj materiálne
podmienky na vzatie do väzby, pretože sťažovateľovi bolo dôvodne vznesené obvinenie
a doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné
stíhanie, boli spáchané a vykazujú znaky prípravy na zločin nedovolenej výroby a držania
jadrových materiálov, rádioaktívnych látok vysoko rizikových chemických látok a vysoko
rizikových biologických agensov a toxínov.
Na základe týchto skutočností s poukazom na štádium dokazovania a na to, že neboli
stotožnení ďalší podozriví, vypočutí vo veci zainteresovaní svedkovia, a tiež na charakter
trestnej činnosti, ktorej sa mal obvinený Ing. D. dopustiť, súd rozhodol, že neprijíma
písomný sľub obvineného a neprijíma návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka nad obvineným.
Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol:
„Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že na podklade predloženého
spisového materiálu a doposiaľ vykonaných dôkazov, na ktoré sudca pre prípravné konanie
v napadnutom rozhodnutí podrobne poukázal, možno v tomto štádiu trestného konania
vyvodiť záver o dôvodnom podozrení Ing. A. D. zo spáchania trestnej činnosti, za ktorú mu
bolo vznesené obvinenie.
Nepochybil sudca pre prípravné konanie okresného súdu ani keď dospel k záveru, že
pre vzatie obvineného Ing. A. D. do väzby sú splnené podmienky a predpoklady uvedené v §
71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Okresný súd správne poukázal na skutočnosť, že obvinený Ing. A. D. je dôvodne
podozrivý zo spáchania zločinu podľa § 298 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. v štádiu prípravy
podľa § 13 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe vyššie uvedenom, a to s poukazom na
ustanovenie § 138 písm. b/, i/ Tr. zák., teda s tým, že v žalovanej trestnej činnosti mal
pokračovať po dlhší čas (od konca roku 2009 do 19. 9. 2011) a s tým, že konania, z ktorého
je dôvodne podozrivý sa mal dopustiť ako člen organizovanej skupiny. Príprava podľa § 13
ods. 1 Tr. zák. spočívajúca v úmyselnom spolčení sa na zaobstaranie rádioaktívneho cézia
za účelom získania finančného prospechu mala vyústiť podľa posledného telefonického
kontaktu, ktorý bol vykonaný dňa 6. 10. 2011 medzi obvineným Ing. D. a agentom Š. do
predaja a kúpy rádioaktívneho, resp. jadrového materiálu v dohodnutom termíne začiatkom
roku 2012. V danom štádiu trestného konania na podklade doposiaľ vykonaných úkonov tak
nemožno vylúčiť, že pokiaľ by nedošlo k zadržaniu obvinených v predmetnej trestnej veci,
tak títo by naďalej pokračovali v konaní, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie.
Charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo obvinenému vznesené obvinenie, dĺžka,
po ktorú mal byť skutok páchaný a skutočnosť, že obvinení sa konania mali dopustiť ako
organizovaná skupina sú aj podľa názoru krajského súdu v danom prípade, za daných
okolností a v tomto štádiu trestného konania konkrétnymi skutočnosťami zakladajúcimi
dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Žiadne pochybenie nezistil krajský súd ani v rozhodnutí okresného súdu, ktorým
neakceptoval aj navrhovaný dôvod väzby podľa § 71 ods. písm. b/ Tr. por. Ani podľa
názoru krajského súdu z predloženého spisového materiálu nevyplývajú žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu, že obvinený Ing. A. D. bude pôsobiť na svedkov,
znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné
stíhanie.
Okresný súd sa vo vzťahu k dôvodu kolúznej väzby veľmi kvalifikovane vysporiadal
s dôvodmi, pre ktoré nebolo možné v tejto časti akceptovať návrh prokurátora a na tieto
dôvody v napadnutom uznesení veľmi obsažne poukázal.
Krajský súd sa v tomto smere v celom rozsahu stotožnil aj s argumentáciou
okresného súdu vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 68/08
zo dňa 18. 3. 2008 a je taktiež toho názoru, že právne závery z tohto uznesenia vyplývajúce
sú pre účely rozhodovania o väzbe v predmetnej trestnej veci nepoužiteľné. V citovanom
uznesení Ústavného súdu SR išlo aj podľa názoru krajského súdu o úplne inú skutkovú
situáciu, v ktorej bol okrem znakov organizovaného zločinu prítomný aj konkrétny prvok
násilia, ktorý v predmetnej trestnej veci absolútne absentuje.
Z uvedeného dôvodu tak ani podľa názoru krajského súdu nemožno úvahy a právne
závery z citovaného uznesenia Ústavného súdu SR aplikovať na predmetný prípad a bez
zistenia konkrétnych skutočností ustáliť tento dôvod väzby.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a štádium dokazovania v predmetnej
trestnej veci sa krajský súd stotožnil aj s rozhodnutím okresného súdu o neprijatí
ponúknutých záruk, nakoľko ani krajský súd v tomto štádiu trestného konania nepovažoval
ponúknuté záruky za dostatočné.“
V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy
rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí
spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania. Ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na
dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí
právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe
(napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09). Opierajúc sa o tieto
východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Ústavný súd konštatuje, že v právomoci krajského súdu bolo posúdiť právne otázky
vzťahujúce sa na rozhodovanie o väzbe sťažovateľa. V danom prípade sa krajský súd
v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou okresného súdu.
Ústavný súd nenašiel žiadny dôvod spochybniť právne závery krajského súdu, ktorý
v kontexte prvostupňového rozhodnutia obsahuje dostatočný popis skutkových a právnych
dôvodov útekovej väzby postačujúcich na to, aby bolo možné konštatovať, že dané
rozhodnutie je legitímne a odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ nie je spokojný
so skutkovými i právnymi skutočnosťami, „ktoré viedli orgány činné v trestnom konaní
ku konštatovaniu, že sa dopustil vyššie uvedených zločinov v štádiu prípravy“, je v danom
prípade právne bezvýznamná.
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal
preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012