Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 102/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. D., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. D.

A., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia a 5

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice I č. k. -98

z 25. novembra 2011, uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 8. decembra 2011, uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru úradu boja proti

organizovanej kriminalite, odboru Stred Banská Bystrica, oddelenia vyšetrovania,

ČVS: PPZ-58/BOK-ST-2011 z 23. novembra 2011 a uznesením Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky, odboru osobitného určenia v Bratislave č. k. XIV Gv 10/2011-34

z 23. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. A. D., K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia a 5 (ďalej len

„ústava“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -98

z 25. novembra 2011, uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 8. decembra 2011, uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného

zboru úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Stred Banská Bystrica, oddelenia

vyšetrovania (ďalej len „ÚBOK“) ČVS: PPZ-58/BOK-ST-2011 z 23. novembra 2011

a uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, odboru osobitného určenia

v Bratislave (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. XIV Gv 10/2011-34

z 23. novembra 2011.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením vyšetrovateľa ÚBOK ČVS: PPZ-58/BOK-ST-

2011 z 23. novembra 2011 bolo podľa proti nemu vznesené

obvinenie za prípravu na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov,

rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových

biologických agensov a toxínov podľa k a

písm. a) spáchaný závažnejším spôsobom podľa a

pre skutok, že ako členovia organizovanej skupiny, ktorú založili a riadili

J. T. s Ing. A. D. a ktorej členmi sú Ing. J. M., J. G., M. P. a Ing. M. T., od presne nezistenej

doby (najneskôr od konca roka 2009 do súčasnosti) najskôr na území Č. a následne od

marca 2010 aj na území S. so zámerom predávať rádioaktívny alebo jadrový materiál.

Proti uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú generálna

prokuratúra uznesením sp. zn. XIV Gv 10/2011 z 23. novembra 2011 podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietla.

Ďalej sťažovateľ uviedol:

„Ja som bol následne uznesením Okresného súdu Košice I č. k.: -98,

7111000439 z 25. 11. 2011, podľa vzatý do väzby. Okresný súd

podľa neprijal môj písomný sľub a podľa

neprijal návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

nado mnou.

Moju sťažnosť Krajský súd v Košiciach uznesením č. k.: z 8. 12. 2011

zamietol podľa

Namietam skutkové i právne skutočnosti, ktoré viedli orgány činné v trestnom konaní

ku konštatovaniu, že som sa dopustil vyššie uvedených zločinov v štádiu prípravy.

Opakovane poukazujem na obsah svojich výpovedí obvineného, kde som vysvetlil

celý priebeh konania. Nič z toho, ale ani z doteraz vykonaného dokazovania

nekorešponduje s výrokovou časťou uznesenia o vznesení obvinenia z 23. 11. 2011...

Myslím si, že nebola dodržaná zásada primeranosti a zdržanlivosti čím bolo

zasiahnuté do mojich základných práv a slobôd.

Ja som v tomto prípade podrobne vypovedal ku skutku, opísal som činnosť všetkých

osôb, o ktorej som vedel...

Zo skutočností popísaných v tomto článku vyplýva, že rozhodnutím okresného súdu

boli porušené moje práva na osobnú slobodu podľa , 5/ Slovenskej

republiky.

Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je

prípustný podľa článku 17 SR. Ja som v tejto súvislosti písomne požiadal okresný

súd, aby v súlade s ustanovením , prijal môj písomný sľub s tým, že

naďalej povediem riadny život, najmä že sa nedopustím trestnej činnosti a že splním

povinnosti a dodržím obmedzenia, ktoré sa mi uložia a v prípade potreby sa podrobím

výkonu dohľadu probačného a mediačného úradníka. Tieto návrhy neboli okresným, ani

krajským súdom akceptované...“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vec prerokoval za jeho účasti, a súčasne navrhol,

aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné právo sťažovateľa podľa / ,

podľa / ,

- uznesením Okresného súdu Košice I č. k.: -98, 7111000439

z 25. 11. 2011, ktorým podľa som bol vzatý do väzby, ktorým

podľa nebol prijatý môj písomný sľub a ktorým podľa

ods. 1 písm. c/ nebol prijatý návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka nado mnou,

- uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.: z 8. 12. 2011, ktorým

bola podľa zamietnutá sťažnosť,

- uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Stred

Banská Bystrica oddelenia vyšetrovania Prezídia Policajného zboru Banská Bystrica,

ČVS: PPZ-58/BOK-ST-2011 z 23. 11. 2011, ktorým mi bolo podľa § 206 ods. 1/ Trestného

poriadku vznesené obvinenie za prípravu na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových

materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových

biologických agensov a toxínov podľa k ,

písm. a/ spáchaný závažnejším spôsobom podľa ,

,

- uznesením Generálnej prokuratúry SR, odboru osobitného určenia v Bratislave

č. k.: XIV Gv 10/2011-34 z 23. 11. 2011, ktorým bola podľa ,

zamietnutá sťažnosť, porušené bolo.

2/

- uznesenie Okresného súdu Košice I č. k.: -98, 7111000439

z 25. 11. 2011, ktorým podľa som bol vzatý do väzby, ktorým

podľa nebol prijatý môj písomný sľub a ktorým podľa

ods. 1 písm. c/ nebol prijatý návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka nado mnou,

- uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.: z 8. 12. 2011, ktorým

bola podľa zamietnutá sťažnosť,

- uznesenie vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Stred

Banská Bystrica oddelenia vyšetrovania Prezídia Policajného zboru Banská Bystrica,

ČVS: PPZ-58/BOK-ST-2011 z 23. 11. 2011...

- uznesenie Generálnej prokuratúry SR, odboru osobitného určenia v Bratislave

č. k.: XIV Gv 10/2011-34 z 23. 11. 2011, ktorým bola podľa ,

zamietnutá sťažnosť,

sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Košiciach I a vyšetrovateľovi ÚBOK

Prezídia PZ Banská Bystrica na ďalšie konanie.

V prípade, ak bude sťažnosti vyhovené, navrhujem, aby ústavný súd SR vydal toto

uznesenie:

Okresný súd v Košiciach I je povinný nahradiť mne trovy právneho zastúpenia

vzniknuté v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 245,70 EUR, a to advokátskej

kancelárii JUDr. D. A... do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného

a 5 označenými uzneseniami vyšetrovateľa ÚBOK, generálnej

prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

1. K namietanému porušeniu a 5 uznesením vyšetrovateľa

ÚBOK ČVS: PPZ 58/BOK-2011 z 23. novembra 2011, ktorým bol sťažovateľ okrem

iného obvinený za prípravu na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových

materiálov, ako aj uznesením generálnej prokuratúry č. k. Gv 10/2011-34

z 23. novembra 2011, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

vyšetrovateľa ÚBOK z 23. novembra 2011

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv

uznesením vyšetrovateľa ÚBOK, ktorý v konaní vedenom pod ČVS: PPZ 58/BOK-2011

z 23. novembra 2011 začal proti nemu trestné stíhanie „za prípravu na zločin nedovolenej

výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok vysoko rizikových chemických

látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov podľa § 13 ods. 1 Trestného

zákona, , spáchaný závažnejším spôsobom

podľa , “.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú generálna prokuratúra

uznesením č. k. Gv 10/2011-34 z 23. novembra 2011 zamietla.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta nezákonný postup vyšetrovateľa

a generálnej prokuratúry v prípravnom trestnom konaní, v ktorom bolo proti nemu vznesené

obvinenie okrem iného za prípravu na zločin nedovolenej výroby a držania jadrových

materiálov. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je preskúmať, či

napadnutým uznesením generálnej prokuratúry boli porušené uvedené práva sťažovateľa.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ nesprávnosť postupu vyšetrovateľa

ÚBOK a generálnej prokuratúry vidí v tom, že obvinenie proti nemu bolo protiprávne,

pretože sa zločinu, za ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie, nedopustil.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti

postupu a rozhodnutiu orgánu činného v trestnom konaní vo fáze prípravného konania, keď

o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne

zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna

úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom

štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému právne

účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ,

resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku nezákonného

postupu generálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci. Je nutné skonštatovať, že

vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany

trestného konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu

korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných

okolností a skutočností kladených mu za vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude

oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade

podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých

právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu

vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci

sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúceho podaniu obžaloby (obdobne napr.

alebo , ), t. j. aj skutočností, ktoré vytýka

sťažovateľ postupu orgánov činných v trestnom v predloženej sťažnosti či už procesne

alebo vecne.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že trestné konanie predstavuje od svojho

začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov činných

v trestnom konaní môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce

pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1

. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou

podľa namietať porušenia chránených základných práv

a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme

všeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinné

prostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené namietaným

uznesením. Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje ústavný dôvod

na to, aby ústavný súd vstupoval v predmetnej trestnej veci sťažovateľa do právomoci

všeobecných súdov, resp. orgánov prípravného konania. Naopak, skutočnosť, že všeobecné

súdy, resp. orgány prípravného konania môžu podľa platného právneho poriadku

sťažovateľovi poskytnúť účinnú ochranu jeho chráneným právam a slobodám,

vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu a 5 uznesením okresného súdu

č. k. -98 z 25. novembra 2011

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie základných práv sťažovateľa

podľa a 5 uznesením okresného súdu č. k. -98

z 25. novembra 2011, ktorým nebol prijatý jeho písomný sľub a návrh na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka nad ním, ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa , podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní

podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb

a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia základného práva

zaručeného a 5 označeným uznesením okresného súdu ústavný súd

zistil existenciu procesnej prekážky, pretože na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol

v prvom rade povolaný krajský súd, preto podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu a 5 uznesením krajského súdu

sp. zn. z 8. decembra 2011

Uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu bol sťažovateľ

vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení , podľa

ktorých obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania

alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať

v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý

pripravoval alebo ktorým hrozil. V uznesení okresný súd súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. b)

rozhodol súčasne aj o neprijatí poskytnutého písomného sľubu

sťažovateľa, ním ponúknutej peňažnej záruky a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol návrh sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Okresný súd argumentoval, že u sťažovateľa boli splnené formálne aj materiálne

podmienky na vzatie do väzby, pretože sťažovateľovi bolo dôvodne vznesené obvinenie

a doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné

stíhanie, boli spáchané a vykazujú znaky prípravy na zločin nedovolenej výroby a držania

jadrových materiálov, rádioaktívnych látok vysoko rizikových chemických látok a vysoko

rizikových biologických agensov a toxínov.

Na základe týchto skutočností s poukazom na štádium dokazovania a na to, že neboli

stotožnení ďalší podozriví, vypočutí vo veci zainteresovaní svedkovia, a tiež na charakter

trestnej činnosti, ktorej sa mal obvinený Ing. D. dopustiť, súd rozhodol, že neprijíma

písomný sľub obvineného a neprijíma návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka nad obvineným.

Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že na podklade predloženého

spisového materiálu a doposiaľ vykonaných dôkazov, na ktoré sudca pre prípravné konanie

v napadnutom rozhodnutí podrobne poukázal, možno v tomto štádiu trestného konania

vyvodiť záver o dôvodnom podozrení Ing. A. D. zo spáchania trestnej činnosti, za ktorú mu

bolo vznesené obvinenie.

Nepochybil sudca pre prípravné konanie okresného súdu ani keď dospel k záveru, že

pre vzatie obvineného Ing. A. D. do väzby sú splnené podmienky a predpoklady uvedené v §

71 ods. 1 písm. c/

Okresný súd správne poukázal na skutočnosť, že obvinený Ing. A. D. je dôvodne

podozrivý zo spáchania zločinu podľa § 298 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. v štádiu prípravy

podľa § 13 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe vyššie uvedenom, a to s poukazom na

ustanovenie § 138 písm. b/, i/ Tr. zák., teda s tým, že v žalovanej trestnej činnosti mal

pokračovať po dlhší čas (od konca roku 2009 do 19. 9. 2011) a s tým, že konania, z ktorého

je dôvodne podozrivý sa mal dopustiť ako člen organizovanej skupiny. Príprava podľa § 13

ods. 1 Tr. zák. spočívajúca v úmyselnom spolčení sa na zaobstaranie rádioaktívneho cézia

za účelom získania finančného prospechu mala vyústiť podľa posledného telefonického

kontaktu, ktorý bol vykonaný dňa 6. 10. 2011 medzi obvineným Ing. D. a agentom Š. do

predaja a kúpy rádioaktívneho, resp. jadrového materiálu v dohodnutom termíne začiatkom

roku 2012. V danom štádiu trestného konania na podklade doposiaľ vykonaných úkonov tak

nemožno vylúčiť, že pokiaľ by nedošlo k zadržaniu obvinených v predmetnej trestnej veci,

tak títo by naďalej pokračovali v konaní, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie.

Charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo obvinenému vznesené obvinenie, dĺžka,

po ktorú mal byť skutok páchaný a skutočnosť, že obvinení sa konania mali dopustiť ako

organizovaná skupina sú aj podľa názoru krajského súdu v danom prípade, za daných

okolností a v tomto štádiu trestného konania konkrétnymi skutočnosťami zakladajúcimi

dôvody väzby podľa

Žiadne pochybenie nezistil krajský súd ani v rozhodnutí okresného súdu, ktorým

neakceptoval aj navrhovaný dôvod väzby podľa ods. písm. b/ Ani podľa

názoru krajského súdu z predloženého spisového materiálu nevyplývajú žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obavu, že obvinený Ing. A. D. bude pôsobiť na svedkov,

znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné

stíhanie.

Okresný súd sa vo vzťahu k dôvodu kolúznej väzby veľmi kvalifikovane vysporiadal

s dôvodmi, pre ktoré nebolo možné v tejto časti akceptovať návrh prokurátora a na tieto

dôvody v napadnutom uznesení veľmi obsažne poukázal.

Krajský súd sa v tomto smere v celom rozsahu stotožnil aj s argumentáciou

okresného súdu vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 18. 3. 2008 a je taktiež toho názoru, že právne závery z tohto uznesenia vyplývajúce

sú pre účely rozhodovania o väzbe v predmetnej trestnej veci nepoužiteľné. V citovanom

uznesení Ústavného súdu SR išlo aj podľa názoru krajského súdu o úplne inú skutkovú

situáciu, v ktorej bol okrem znakov organizovaného zločinu prítomný aj konkrétny prvok

násilia, ktorý v predmetnej trestnej veci absolútne absentuje.

Z uvedeného dôvodu tak ani podľa názoru krajského súdu nemožno úvahy a právne

závery z citovaného uznesenia Ústavného súdu SR aplikovať na predmetný prípad a bez

zistenia konkrétnych skutočností ustáliť tento dôvod väzby.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a štádium dokazovania v predmetnej

trestnej veci sa krajský súd stotožnil aj s rozhodnutím okresného súdu o neprijatí

ponúknutých záruk, nakoľko ani krajský súd v tomto štádiu trestného konania nepovažoval

ponúknuté záruky za dostatočné.“

V zmysle je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí

spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania. Ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na

dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí

právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. ). Opierajúc sa o tieto

východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že v právomoci krajského súdu bolo posúdiť právne otázky

vzťahujúce sa na rozhodovanie o väzbe sťažovateľa. V danom prípade sa krajský súd

v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou okresného súdu.

Ústavný súd nenašiel žiadny dôvod spochybniť právne závery krajského súdu, ktorý

v kontexte prvostupňového rozhodnutia obsahuje dostatočný popis skutkových a právnych

dôvodov útekovej väzby postačujúcich na to, aby bolo možné konštatovať, že dané

rozhodnutie je legitímne a odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ nie je spokojný

so skutkovými i právnymi skutočnosťami, „ktoré viedli orgány činné v trestnom konaní

ku konštatovaniu, že sa dopustil vyššie uvedených zločinov v štádiu prípravy“, je v danom

prípade právne bezvýznamná.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal

preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 17

ods. 2 a 5 , preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012