Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 42/2012
PDF · 241.97 KB
No categories available
I. ÚS 42/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., zastúpeného Mgr. R. T., PhD., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomením Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky sp. zn. IV/1 GPt 153/10 zo 14. októbra 2011 a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra
2011 doručená sťažnosť M. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. R. T., PhD.,
B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) sp. zn. IV/1 GPt 153/10 zo 14. októbra 2011 (ďalej len „upovedomenie
zo 14. októbra 2011“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ v Trnave (ďalej ten
„vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: PPZ-112/BOK-Z-2008 z 13. júla 2009 bolo proti
sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346
ods. 1 Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) Trestného zákona
na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení. Od 1. apríla 2010 do 1. apríla
2011 sa sťažovateľ v predmetnej veci nachádzal vo väzbe.
Zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu z 21. septembra 2010 vyplýva, že
sťažovateľ «žiadal o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku (ďalej
len „žiadosť z 21. septembra 2010“) okrem iného v týchto konkrétnych bodoch:
1/ Policajt mi doručoval písomnosť do vlastných rúk na doručenku faxom a v rozpore
so zákonom (viď str. 2 a 3 žiadosti z 21. septembra 2010), pričom neoprávnene konštatoval
fikciu doručenia.
2/ Nebolo mi umožnené sa podrobne k obvineniu vyjadriť (viď str. 5 žiadosti
z 21. septembra 2010).
3/ Mojim obhajcom nebolo umožnené preštudovať spis po skončení vyšetrovania,
nebolo mi umožnené preštudovanie vyšetrovacieho spisu vykonať za prítomnosti obhajcu
a nemohol som využívať právnu pomoc, nebol mi poskytnutý dostatočný časový priestor na
tento úkon a nebolo mi prehraté DVD, ktoré je ako dôkaz súčasťou spisu (viď str. 7 a 8
žiadosti z 21. septembra 2010).
4/ Podaním z 23. septembra 2010 som v súlade s pokynom policajta podal návrhy na
doplnenie dokazovania (viď str. 13 žiadosti z 21. septembra 2010), kde som zároveň žiadal
o preskúmanie postupu policajta najmä v súvislosti s neprehratím DVD nosiča počas
preštudovania vyšetrovacieho spisu a domáhal som sa oboznámenia jeho obsahu (podanie
z 23. septembra 2010 ďalej aj ako „návrhy na doplnenie dokazovania“ alebo „žiadosť z 23.
septembra 2010“; žiadosť z 21. septembra 2010 a žiadosť z 23. septembra 2010 spolu ďalej
aj ako „žiadosti o preskúmanie postupu policajta“).».
Upovedomeniami Okresnej prokuratúry Považská Bystrica (ďalej len „okresná
prokuratúra“) č. k. Pv 1174/07-255 a č. k. Pv 1174/07-256 z 30. septembra 2010 bolo
sťažovateľovi oznámené, že v súvislosti so žiadosťou z 21. septembra 2010 vyšetrovateľ
vykonával úkony v zmysle Trestného poriadku a že žiadosť z 23. septembra 2010 nemožno
vyhodnotiť ako žiadosť o preskúmanie postupu policajta, lebo bola podaná po 21. septembri
2010, keď bolo ukončené prípravné konanie preštudovaním vyšetrovacieho spisu (ďalej len
„upovedomenia z 30. septembra 2010“). Proti upovedomeniam okresnej prokuratúry
z 30. septembra 2010 podal sťažovateľ 12. októbra 2010 podnet (ďalej len „podnet
z 12. októbra 2010“) Krajskej prokuratúre v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“),
v ktorom namietal ich formalizmus a nevysporiadanie sa s jeho žiadosťami o preskúmanie
postupu policajta, ktorými bola povinná sa okresná prokuratúra zaoberať, pretože sa týkali
postupu policajta počas prípravného konania, ktorý končí až podaním obžaloby, a nie
preštudovaním vyšetrovacieho spisu.
Ďalším podnetom z 23. októbra 2010 sťažovateľ požiadal krajskú
prokuratúru o preskúmanie postupu okresnej prokuratúry v súvislosti s neudelením súhlasu
na návštevu jemu blízkych osôb, ktorá sa mala uskutočniť 29. septembra 2010 v Nemocnici
pre obvinených a odsúdených v Trenčíne (ďalej len „podnet z 23. októbra 2010“).
Podnety z 12. októbra 2010 a 23. októbra 2010 boli vybavené upovedomením
krajskej prokuratúry č. k. 1 KPt 1049/09-109 z 18. novembra 2010 (ďalej len
„upovedomenie z 18. novembra 2010“), v ktorom bolo sťažovateľovi oznámené, že boli
predložené Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) na ďalšie konanie
ako súčasť jeho obhajoby. K podnetu z 23. októbra 2010 bolo ešte uvedené, že v súvislosti
s postupom prokurátora okresnej prokuratúry a neudelením súhlasu na návštevu jeho
blízkych vo väzbe nebol zistený nezákonný postup.
Sťažovateľ následne podal 4. februára 2011 generálnej prokuratúre podnet proti
postupu krajskej prokuratúry pri vybavení jeho podnetov upovedomením z 18. novembra
2010 (ďalej len „podnet zo 4. februára 2011“).
Generálna prokuratúra odpovedala na opakovaný podnet zo 4. februára 2011
upovedomením č. k. IV/1 GPt 153/10-61 z 18. marca 2011 (ďalej len „upovedomenie
generálnej prokuratúry z 18. marca 2011“), v ktorom dospela k záveru, že bez originálu
trestného spisu nie je možné objektívne preskúmať námietky sťažovateľa, ďalej v ňom
poukázala na vybavenie iného sťažovateľovho podnetu prípisom z 22. októbra 2010,
ktorého predmetom však neboli tie isté postupy vyšetrovateľa ako v podnete zo 4. februára
2011. Ďalším opakovaným podnetom z 8. augusta 2011 sťažovateľ poukázal na povinnosť
generálnej prokuratúry riadne preskúmať jeho podania, pretože sa týkajú postupu
vyšetrovateľa počas prípravného konania, a teda podanie obžaloby v predmetnej veci
nezbavuje generálnu prokuratúru tejto povinnosti, a v bode 2 tohto podnetu sťažovateľ
zhrnul, v čom vidí nezákonnosť postupu vyšetrovateľa a s čím sa jej podriadené prokuratúry
vôbec nevysporiadali (ďalej len „opakovaný podnet z 8. augusta 2011“).
Generálna prokuratúra na opakovaný podnet z 8. augusta 2011 odpovedala
upovedomením zo 14. októbra 2011 (doručeným 25. októbra 2011) so záverom, že
neobsahuje žiadne nové skutočnosti (ďalej len „upovedomenie zo 14. októbra 2011“).
Postupom generálnej prokuratúry v konaní sp. zn. IV/1 GPt 153/10 a jej
upovedomením zo 14. októbra 2011 došlo podľa sťažovateľa k porušeniu v sťažnosti
označených práv v dôsledku toho, že generálna prokuratúra sa odmietla zaoberať jeho
žiadosťou z 23. septembra 2011, v rámci svojich povinností sa nevysporiadala
s pochybeniami vyšetrovateľa namietanými sťažovateľom, nemožnosť objektívneho
preskúmania sťažovateľových podaní odôvodnila nemožnosťou preskúmania trestného
spisu, ktorý sa nachádzal na okresnom súde, ako aj neadekvátnym preskúmaním porušenia
jeho práva na súkromie v súvislosti s neumožnením prijatia nárokovej návštevy
29. septembra 2010.
Sťažovateľ poukázal v súvislosti so záverom okresnej prokuratúry v upovedomení
z 30. septembra 2010, podľa ktorého bola jeho žiadosť z 23. septembra 2010 podaná
po skončení prípravného konania (pretože bola doručená po preštudovaní vyšetrovacieho
spisu, pozn.) na viaceré ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa pojmu prípravné
konanie.
Žiadosti o preskúmanie postupu policajta, podnet, opakovaný podnet a ďalší
opakovaný podnet smerovali k náprave pochybení vyšetrovateľa počas prípravného konania
a pri vybavovaní uvedených podaní sťažovateľa krajská prokuratúra a generálna prokuratúra
nekonali. Argument generálnej prokuratúry týkajúci sa nemožnosti objektívneho
preskúmania námietok sťažovateľa z dôvodu nemožnosti dispozície s originálom spisu je
neakceptovateľný, pretože podľa § 37 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) na plnenie úloh ustanovených
zákonom pomáhajú prokurátorovi aj súdy tým, že mu požičiavajú spisy, doklady a iné
listiny.
Podľa sťažovateľa postupom generálnej prokuratúry v konaní sp. zn. IV/l GPt 153/10
a upovedomením zo 14. októbra 2011 došlo k porušeniu jeho práva na inú právnu ochranu
a na obhajobu, a to „tým, že v rozsahu svojej pôsobnosti (a povinnosti) neprešetrila žiadosť
z 23. septembra 2010 a nevykonala opatrenia na obnovu porušených práv v zmysle § 3
ods. 2 zákona o prokuratúre“.
Svoje tvrdenie o porušení práva na súkromie sťažovateľ odôvodnil tým, že mu
okresná prokuratúra „neumožnila prijatie nárokovej návštevy vo väzbe, ktorá sa mala konať
29. septembra 2010 v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne“. Prokurátor
okresnej prokuratúry družke sťažovateľa nedal súhlas na jeho návštevu, pričom svoje
rozhodnutie „ústne zdôvodnil tým, že som podal námietku zaujatosti“.
Podľa sťažovateľa pri ústavne konformnom výklade zákona o výkone väzby možno
v súlade s judikatúrou ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva dospieť
k záveru, že obvinenému v kolúznej väzbe nemožno zakázať, resp. neumožniť prijatie
nárokovej návštevy. Legitímne zákonné oprávnenie orgánu činného v trestnom konaní alebo
súdu byť prítomný na návšteve obvineného a túto v záujme sledovaného cieľa prerušiť
alebo predčasne ukončiť znamená vo svojich dôsledkoch to, že jej úplné zakázanie, resp.
neumožnenie nikdy nemožno považovať za nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, keďže
sledovaný cieľ možno dosiahnuť práve týmto miernejším prostriedkom.
Krajská prokuratúra k uvedenej námietke sťažovateľa v upovedomení
z 18. novembra 2010 uviedla, že: „v postupe dozorového prokurátora som nezistila
nezákonný postup, nakoľko vzhľadom na Vami vznesenú námietku zaujatosti bol prokurátor
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania“. Uvedený záver krajskej prokuratúry je
podľa sťažovateľa možné považovať za arbitrárny a neakceptovateľný, porušujúci jeho
právo na súkromie, pretože ním podaný návrh na tzv. delegáciu mohol byť prekážkou
vykonania úkonu trestného konania v jeho veci, ale nie na udelenie súhlasu vykonať
návštevu obvineného vo väzbe.
Postupom generálnej prokuratúry v konaní sp. zn. IV/1 GPt 153/10 došlo k porušeniu
sťažovateľovho práva na súkromie, pretože „v rozsahu svojej pôsobnosti (a povinnosti)
neprešetrila podnet z 23. októbra 2010 a nevykonala opatrenia na zistenie a vyvodenie
zodpovednosti za jeho porušenie v zmysle § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre“.
Sťažovateľ v sťažnosti požiadal aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktoré odôvodnil okrem iného tým, že k porušeniu jeho
práv došlo „najvyšším stupňom hierarchicky usporiadanej jednotnej sústavy štátnych
orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v dôsledku čoho trpím pocitmi bezmocnosti,
menejcennosti, právnej neistoty a bola u mňa v podstate negovaná dôvera v možnosť
poskytnutia spravodlivosti zo strany generálnej prokuratúry“. Porušenie sťažovateľových
práv je „svojvoľné a hrubé“ napriek tomu, že naň v predmetnom konaní opakovane
poukazoval. Nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 4/2010 bolo zakázané generálnej
prokuratúre pokračovať v porušovaní sťažovateľových práv, napriek tomu nedošlo zo strany
generálnej prokuratúry k náprave a porušenie práva na súkromie nie je možné napraviť.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vyslovil, že
jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3
písm. c) a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní sp. zn.
IV/1 GPt 15/10 a upovedomením zo 14. októbra 2011 porušené boli, zakáže generálnej
prokuratúre pokračovať v porušovaní jeho práv, zruší upovedomenie generálnej prokuratúry
zo 14. októbra 2011 a prikáže generálnej prokuratúre znova konať a rozhodnúť
o jeho opakovanom podnete z 8. augusta 2011, prizná mu primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania na účet jeho právneho
zástupcu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 a 2
dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní sp. zn. IV/1 GPt 153/10 a jej
upovedomením zo 14. októbra 2011. Podstata námietok sťažovateľa spočívala v tom, že
k porušeniu jeho práv malo dôjsť v dôsledku toho, že generálna prokuratúra:
- sa odmietla, rovnako ako jej podriadené prokuratúry, zaoberať jeho žiadosťou
z 23. septembra 2011, v rámci ktorej namietal pochybenia vyšetrovateľa v predmetnom
konaní a navrhol doplniť dokazovanie v tejto veci, čo odôvodnila nemožnosťou
objektívneho preskúmania sťažovateľových podaní, pretože trestný spis sa už nachádza
mimo jej dispozície na okresnom súde,
- nepreskúmala porušenie jeho práva na súkromie v súvislosti s neumožnením prijatia
nárokovej návštevy 29. septembra 2010.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3) ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak
to záujmy spravodlivosti vyžadujú;
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, resp. iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je determinovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého
ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, resp. iných orgánov verejnej moci, alebo v prípade, že účinky výkonu
tejto právomoci príslušným kompetentným orgánom verejnej moci nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ opakovaným
podnetom z 8. augusta 2011 požiadal o preskúmanie postupu generálnej prokuratúry pri
vydaní jej upovedomenia z 18. marca 2011, ktorým odpovedala na jeho opakované podnety
zo 4. februára 2010 a z 10. februára 2011. Prokurátor generálnej prokuratúry vybavil
sťažovateľom podaný opakovaný podnet z 8. augusta 2011 upovedomením zo 14. októbra
2011, proti ktorému jeho sťažnosť smeruje.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna
žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje
k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal
návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého
konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona
oprávnený.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu
svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným
spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení
dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby
príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr.
I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného
práva na inú právnu ochranu nemožno považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp.
opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02,
II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).
V upovedomení prokurátora generálnej prokuratúry zo 14. októbra 2011 sa okrem
iného uvádza: „Podanie sme, v súlade s jeho názvom, a súčasne podľa jeho obsahu,
posúdili ako ďalší opakovaný podnet vo vzťahu k nášmu vybaveniu zo dňa 18. marca 2011.
Vzhľadom na to, že tento podnet neobsahuje žiadne nové skutočnosti, než tie, ktoré boli
predmetnom citovaného vybavenia, a s poukazom na poučenie, uvedené v citovanom
vybavení, Váš podnet bez ďalších opatrení ako nedôvodný odkladáme.
Súčasne Vás podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre upozorňujem,
že Váš prípadný ďalší podnet v predmetnej veci bude na prokuratúre vybavený len vtedy, ak
bude obsahovať nové skutočnosti. V opačnom prípade bude bez ďalších opatrení ako
nedôvodný odložený.“
Z uvedeného je zrejmé, že generálna prokuratúra sa podaním sťažovateľa
z 8. augusta 2011 (opakovaným podnetom z 8. augusta 2011) meritórne nezaoberala,
pretože ho vyhodnotila ako ďalší opakovaný podnet, ktorý neobsahuje žiadne nové
skutočnosti, ktoré by už neboli predmetom vybavenia jeho predchádzajúcich podnetov
a opakovaných podnetov v tejto veci, k vecnému preskúmaniu ktorých došlo.
V súvislosti s porušením práva na obhajobu v predmetnej veci sťažovateľ namietal
skutočnosť, že v konaní generálnej prokuratúry nedošlo k riadnemu prešetreniu jeho
žiadosti z 23. septembra 2011, ktorá smerovala k spochybneniu zákonnosti postupu
policajta v predmetnej veci a ktorou súčasne podal viaceré návrhy na doplnenie
dokazovania.
Podľa zistenia ústavného súdu v predmetnom konaní bol sťažovateľ už okresnou
prokuratúrou prípisom č. k. Pv 1174/07-256 z 30. septembra 2010 informovaný
o tom, že jeho podanie z 23. septembra 2010 bude založené do vyšetrovacieho spisu sp. zn.
PPZ-112/BOK-Z-2008 a bude tvoriť jeho súčasť. Uvedený postup okresnej prokuratúry je
pritom v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, podľa ktorých vyšetrovateľ môže
návrh na doplnenie vyšetrovania odmietnuť, ak ho nepovažuje za potrebný (§ 208 posledná
veta Trestného poriadku). Ochrana práva na obhajobu je následne v takomto prípade okrem
iného zabezpečená aj tým, že návrh na podanie obžaloby vypracovaný vyšetrovateľom
a predložený prokurátorovi musí obsahovať zoznam vykonaných a navrhovaných dôkazov,
ako aj odôvodnenie, prečo návrhom na vykonanie ďalších dôkazov nebolo vyhovené alebo
prečo boli predložené dôkazy odmietnuté (§ 209 ods. 1 Trestného poriadku).
Z obsahu príloh sťažnosti vyplýva, že upovedomením generálnej prokuratúry
z 18. marca 2011 boli vybavené opakované podnety sťažovateľa zo 4. februára 2011
a 10. februára 2011. Uvedené upovedomenie generálnej prokuratúry z 18. marca 2011
vo svojom obsahu odkazuje na jej ďalšie v tejto veci vydané upovedomenie z 22. októbra
2010, ktorým bol podnet sťažovateľa, v ktorom použil identickú argumentáciu smerujúcu
k spochybneniu zákonnosti postupu vyšetrovateľa v predmetnom konaní, po jeho
meritórnom posúdení odložený.
Sťažovateľ v argumentácii poukázal na to, že generálna prokuratúra v upovedomení
z 18. marca 2011 nemožnosť objektívneho preskúmania jeho podaní odôvodnila
nemožnosťou preskúmania trestného spisu v uvedenej veci, ktorý sa nachádza na okresnom
súde. V dotknutej časti upovedomenia z 18. marca 2011 generálna prokuratúra konkrétne
uviedla: „Na základe Vášho opakovaného podnetu zo dňa 4. februára 2011 a ďalšieho
opakovaného podnetu zo dňa 10. februára 2011 Vám oznamujem, že po podaní obžaloby na
Okresný súd v Považskej Bystrici, nie je Generálna prokuratúra SR zo zákona oprávnená
spätne preskúmavať zákonnosť postupu a rozhodnutí podriadených prokuratúr. Zásadným
dôvodom tohto stavu je skutočnosť, že originál trestného spisu, bez ktorého nie je možné vec
vybaviť sa v súčasnom štádiu konania nachádza na príslušnom okresnom súde. Bez tohto
spisu je možnosť objektívneho preskúmania Vašich námietok, uvedených v citovaných
podnetoch prakticky vylúčená. Tým skôr, že pri vybavovaní Vašich predchádzajúceho
podnetu, konkrétne vo vybavení zo dňa 22. októbra 2010 sme Vám všetky vyššie uvedené
dôvody konkretizovali a podrobne odôvodnili. Nezistili sme ani dnes žiaden zákonný dôvod
na späť vzatie obžaloby a takýto pokyn ani nevydáme.“ Z uvedeného vyplýva, že generálna
prokuratúra v upovedomení z 18. marca 2011 dospela k záveru, že sťažovateľ na všetky ním
namietané skutočnosti v preskúmavanom podnete a opakovanom podnete už dostal
podrobnú odpoveď aj v jej upovedomení z 22. októbra 2010, so závermi ktorého sa, ako
vyplýva z obsahu tohto upovedomenia, plne stotožňuje. Sťažovateľ bol v upovedomení
generálnej prokuratúry z 18. marca 2011 opätovne upozornený, že jeho prípadný ďalší
podnet v uvedenej veci bude vybavený len vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti.
Na svoju argumentáciu týkajúcu sa nepreskúmania porušenia jeho práva na súkromie
v súvislosti s neumožnením prijatia nárokovej návštevy 29. septembra 2010 dostal
sťažovateľ odpoveď už v rámci upovedomenia krajskej prokuratúry z 18. novembra 2010,
v ktorom táto okrem iného uviedla: „K Vašej námietke k postupu prokurátora Okresnej
prokuratúry Považská Bystrica v súvislosti s neudelením súhlasu k návšteve uvádzam, že
v postupe dozorového prokurátora som nezistila nezákonný postup, nakoľko vzhľadom na
Vami vznesenú námietku zaujatosti bol prokurátor vylúčený z vykonávania úkonov
trestného konania, a to až do doby, kým nebolo o námietke rozhodnuté.“ Námietka
zaujatosti vznesená proti prokurátorovi predpokladá jeho negatívny pomer k prejednávanej
veci, ktorý môže ovplyvniť aj jeho pohľad na ďalšie okolnosti (napr. charakter trestnej
činnosti, aktuálny stav konania vo veci osoby vo väzbe, okolnosti súvisiace s osobou
sťažovateľa a jeho pôsobením v mieste výkonu väzby), ktoré je potrebné pri rozhodovaní o
povolení návštevy osoby v kolúznej väzbe zobrať do úvahy. S ohľadom na uvedené právny
záver, podľa ktorého prokurátor, proti ktorému bola v konaní vznesená námietka zaujatosti,
nemôže až do rozhodnutia o tejto námietke rozhodovať o povolení návštevy osoby
v kolúznej väzbe, nemožno považovať za arbitrárny.
Podľa ústavného súdu v predmetnej veci bolo potrebné prihliadnuť na viaceré
skutočnosti. Ponajprv na skutočnosť, že argumenty sťažovateľa spochybňujúce zákonnosť
postupu vyšetrovateľa a prokuratúra v predmetnom konaní boli v dôsledku aktívneho
prístupu sťažovateľa k využívaniu jeho práv (predovšetkým pri podávaní podnetov
a opakovaných podnetov) preskúmavané zo strany orgánov prokuratúry pravidelne
v krátkych časových intervaloch. Ďalej na to, že v konaní o jednotlivých podnetoch dostal
sťažovateľ odpovede na svoje námietky predložené v podaných podnetoch. Podstatnou
v tejto veci je i skutočnosť, že v súčasnosti má sťažovateľ navyše možnosť prípadné, podľa
neho nesprávne orgánmi prokuratúry posúdené námietky, ktoré mali dopad na porušenie
jeho práva na obhajobu, uplatniť v konaní vo veci samej pred všeobecným súdom
(okresnému súdu bola obžaloba okresnej prokuratúry v tejto veci doručená 30. septembra
2010), na čo ho napokon upozornila aj samotná generálna prokuratúra v upovedomení
z 18. marca 2011, v ktorom uviedla: „Námietky, týkajúce sa úplnosti vykonaného
vyšetrovania a pochybení orgánov činných v trestnom konaní môže, v súčasnom štádiu
konania, vyriešiť iba konajúci okresný súd ako súčasť Vašich obhajobných tvrdení.“
Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva
na obhajobu mohla byť sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnutá aj pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie. V závere bolo potrebné pri
posúdení tejto veci zohľadniť i fakt, že odôvodnenie odpovede na podnet podľa zákona
o prokuratúre nemusí spĺňať rovnaké náležitosti ako odôvodnenie rozhodnutia
vydaného všeobecným súdom.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti možno odôvodnenie upovedomenia
generálnej prokuratúry zo 14. októbra 2011 v spojení s odôvodnením jej upovedomenia
z 18. marca 2011, odkazujúcim na predchádzajúce upovedomenia v tej istej veci, považovať
za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr.
Ústavný súd s ohľadom na uvedené po oboznámení sa s obsahom upovedomenia
generálneho prokurátora zo 14. októbra 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
konštatuje, že generálny prokurátor konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom,
a jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade
so zákonom a ústavne konformný. Po jeho preskúmaní ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením označených práv, čo zakladá dôvod
odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Keďže bola sťažnosť odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2012