Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 311/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa , 2 a 5 a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská

Bystrica sp. zn. z 2. septembra 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 6. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa , 2 a 5 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný

súd“) sp. zn. z 2. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie

špecializovaného súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Policajného

zboru ČVS: PPZ-83/NKA-PZ-BA-2017 z 20. februára 2018 bolo začaté trestné stíhanie

za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného

zákona a súčasne vznesené obvinenie viacerým osobám a sťažovateľovi za zločin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa (v bode 1

uznesenia) a za účastníctvo na trestnom čine vraždy formou návodu podľa § 10 písm. b)

k (

v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005), účinného v čase

spáchania skutku (v bode 2 uznesenia). Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru

ČVS: PPZ-5/NKA-PZ-BA-2019 z 20. februára 2019 bolo vznesené obvinenie viacerým

osobám a sťažovateľovi za účasť vo forme objednávateľa na obzvlášť závažnom

zločine úkladnej vraždy podľa a s poukazom

na . Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru

ČVS: PPZ-927/NKA-PZ-BA-2018 z 20. februára 2019 bolo vznesené obvinenie

sťažovateľovi za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. f)

v štádiu prípravy podľa . Uznesením

vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: PPZ-205/NKA-PZ-BA-2019 z 20. februára 2019

bolo vznesené obvinenie sťažovateľovi a ďalšej osobe pre obzvlášť závažný zločin podvodu

spáchaný spolupáchateľstvom podľa k a .

Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: PPZ-797/NKA-PZ-BA-2018

z 20. februára 2019 boli uvedené trestné veci spojené na spoločné konanie a sú vedené

pod ČVS: PPZ-797/NKA-PZ-BA-2018.

3. V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením špecializovaného súdu

sp. zn. z 24. februára 2019 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v

písm. a), b) a c) .

4. Dňa 19. augusta 2019 bol prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky na špecializovaný súd doručený návrh na predĺženie

lehoty väzby u sťažovateľa a ďalších obvinených do 21. apríla 2020 z dôvodu,

že pre obťažnosť veci nie je možné skončiť trestné stíhanie v lehote trvania väzby a dôvody

väzby u obvinených stále trvajú.

5. Špecializovaný súd napadnutým uznesením podľa

predĺžil lehotu trvania väzby u sťažovateľa (a ostatných obvinených) do 21. apríla 2019.

Sťažovateľ a ostatní obvinení podali proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej najvyšší súd

rozhodol na neverejnom zasadnutí napadnutým uznesením tak, že sťažnosť sťažovateľa

(ako aj ostatných obvinených) zamietol.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta porušenie

svojho základného práva na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť vo viacerých

rovinách a v rámci svojej sťažnostnej argumentácie namieta, že odôvodnenie napadnutých

uznesení je všeobecné, nepreskúmateľné vo vzťahu k dôvodom trvania väzby sťažovateľa

a súhrnné, t. j. spoločné pre všetkých troch obvinených. O uvedenom má svedčiť

odôvodnenie uznesenia špecializovaného súdu, v ktorom sa uvádza: „Rovnako tak sudca

pre prípravné konanie konštatuje, že rozsah a závažnosť prejednávanej trestnej veci naďalej

odôvodňuje väzbu obvinených, pričom stále hrozí dôvodná obava, že v prípade prepustenia

obvineného na slobodu by mohlo dôjsť k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu účelu

trestného konania, ktoré spočíva aj v náležitom zistení skutkového stavu a spravodlivom

potrestaní páchateľa...

Keďže tak ako bolo vyššie uvedené, bol prijatý záver o dôvodnosti obavy

z pokračovania v páchaní trestnej činnosti obvinenými po prepustení z väzby na slobodu,

bol v súvislosti s vyššie uvedeným prijatý záver, že prepustením obvinených z väzby

na slobodu, by mohlo dôjsť k zmareniu, respektíve k sťaženiu dosiahnutia účelu trestného

konania.“

Rovnako tak v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sú obsiahnuté len všeobecné,

nepreskúmateľné a súhrnné dôvody trvania väzby pre všetkých troch obvinených, o čom

svedčia tieto časti odôvodnenia: „... dôvody tzv. útekovej, kolúznej a preventívnej väzby

podľa , , u obvinených ,

a naďalej trvajú a vzhľadom na skutočnosť, že obvinení sú trestne

stíhaní pre obzvlášť závažnú úmyselnú trestnú činnosť násilnej povahy, ktorej sa mali

dopustiť v dlhšom časovom úseku viacerými skutkami, nebolo možné skončiť trestné

stíhanie v základnej lehote trvania väzby, pričom prepustením obvinených na slobodu hrozí,

že by sa ich skrývaním, resp. útekom, pôsobením na svedkov alebo spoluobvinených a ich

pokračovaním v trestnej činnosti zmaril, resp. podstatne sťažil účel trestného konania.“

Takémuto odôvodneniu predĺženia lehoty väzby sťažovateľ vytýka, že v ňom

absentuje individualizácia skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov trvania

a predĺženia väzby sťažovateľa, a teda aj dostatočný základ ďalšieho ponechania

sťažovateľa vo väzbe a v tejto súvislosti poukazuje a cituje z judikatúry ústavného súdu

(), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej aj „ESĽP“), (Labita

proti Taliansku, rozsudok ESĽP zo 6. 4. 2000, sťažnosť č. 26772/95, body 162 – 164,

Erdem proti Nemecku, rozsudok ESĽP z 5. 7. 2001, sťažnosť č. 38321/97, body 43 – 45)].

Zároveň dopĺňa, že práve tieto všeobecné dôvody trvania väzby pre všetkých troch

obvinených sú dôvodom, pre ktorý mu je znemožnené efektívne uplatniť opravný

prostriedok proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu.

7. Ďalšie porušenie označených práv sťažovateľa spočíva v tom, že napadnuté

uznesenia napriek tomu, že väzba sťažovateľa trvá už dlhšie ako 6 mesiacov, odkazujú

bez bližšieho konkretizovania na ten stav a skutočnosti, ktoré súdy považovali

za rozhodujúce pre naplnenie dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného

poriadku pri vzatí sťažovateľa do väzby. Napadnuté uznesenie špecializovaného súdu

je v tejto súvislosti založené na odôvodnení, že „u každého z obvinených existujú naďalej

dôvody väzby podľa , , tak, ako už boli

konštatované pri ich vzatí do väzby, vrátane rozhodnutia NS SR, keď zamietol ich

sťažnosti“. Zároveň sťažovateľ poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

špecializovaného súdu, v ktorej uvádza, že „zo záverov uvedených v rozhodnutí

sťažnostného súdu pre prípravné konanie konštatuje, že sa skutkový stav prejednávanej

trestnej veci v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania väzby menovaných

obvinených, doposiaľ nezmenil“. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení s uvedeným

odôvodnením stotožnil, preto sa porušenie sťažovateľom označených práv vzťahuje

aj na toto rozhodnutie.

Konštatovanie o nezmenení sa skutkového stavu od rozhodovania o väzbe

sťažovateľa nie je správne a ani relevantné, pretože špecializovaný súd, ako aj najvyšší súd

boli povinné po šiestich mesiacoch trvania väzby vzhliadnuť na ďalšie, nové dôvody

opodstatňujúce trvanie väzby sťažovateľa, a to tak po materiálnej, ako aj zároveň

po formálnej stránke, čo však nespravili a takéto ďalšie a nové dôvody opodstatňujúce

trvanie väzby sťažovateľa nie sú v napadnutých uzneseniach vôbec obsiahnuté.

8. Ďalšie porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu a práva

na slobodu a bezpečnosť spočíva v absencii vymedzenia sťažovateľovho konania alebo

konkrétnych skutočností opodstatňujúcich dôvodnú obavu splnenia niektorého z dôvodov

väzby podľa , alebo c) , teda odôvodňujúcich

zotrvanie sťažovateľa vo väzbe aj po šiestich mesiacoch jej trvania. Napadnuté uznesenia

súd založené len na všeobecných právnych citáciách bez uvedenia konkrétnych skutočností.

V tejto súvislosti zdôraznil, že „Už neexistujúca a od roku 2010 nepôsobiaca skupina

tzv. Sátorovci nemôže odôvodniť žiadnu aktuálnu dôvodnú obavu konania Sťažovateľa ani

aktuálne konkrétne skutočnosti vo vzťahu k naplneniu niektorého z formálnych dôvodov

v zmysle , alebo c/ “.

9. Sťažovateľ zároveň namieta porušenie svojho základného práva na prezumpciu

neviny odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý uviedol:

«V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú práve z povahy a charakteru

trestnej činnosti zločineckej skupiny vystupujúcej pod názvom „SÁTOROVCI “, v ktorej bol

činný aj “ Sťažovateľ uviedol, že «je obvinený z toho, že mal byť činný

pre uvedenú zločineckú skupinu „Sátorovci“ uznesením ČVS: PPZ-83/NKA-PZ-BA-2017

z 20.02.2019, avšak aj na tento trestný čin, pre ktorý je Sťažovateľ stíhaný sa vzťahuje

prezumpcia neviny a preto ani Najvyšší súd SR nemôže za „konkrétnu skutočnosť“

odôvodňujúcu väzbu Sťažovateľa považovať s istotou, že Sťažovateľ bol činný v predmetnej

zločineckej skupine. Materiálne dôvody väzby môžu byť založené iba na to, že „sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený“ v zmysle , avšak

konštatovanie Najvyššieho súdu SR, že Sťažovateľ bol činný pre uvedenú zločineckú skupinu

je porušením práva Sťažovateľa podľa SR.»

10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie

ním označených práv (bod 1 tohto uznesenia) napadnutým uznesením špecializovaného

súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, uvedené napadnuté uznesenia v časti

týkajúcej sa sťažovateľa zrušil a aby prepustil sťažovateľa z väzby.

II.

Relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľa na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ako aj základného práva na prezumpciu

neviny podľa napadnutým uznesením špecializovaného súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o predĺžení lehoty trvania

väzby sťažovateľa, a to z dôvodu, že odôvodnenie napadnutých uznesení je podľa

sťažovateľa všeobecné, nepreskúmateľné, chýba v ňom individualizácia skutkových

a právnych dôvodov predĺženia väzby, ako aj uvedenie nových dôvodov opodstatňujúcich

trvanie väzby oproti dôvodom, ktoré existovali v čase rozhodovania o vzatí sťažovateľa

do väzby.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

špecializovaného súdu

18. V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených základných práv

zaručených a práv zaručených dohovorom napadnutým uznesením

špecializovaného súdu ústavný súd zdôrazňuje, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1

je založená na princípe subsidiarity.

19. Z princípu subsidiarity zakotveného v („... ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo

slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

20. Proti uzneseniu špecializovaného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny

opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

mal najvyšší súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať riadny opravný

prostriedok aj využil.

21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5 ,

ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

22. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených

v , 2 a 5 a práv zaručených v a 4 dohovoru považuje

za potrebné najskôr poukázať na to, že základné právo zaručené v

vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania

alebo porušenia musí ústavný súd brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným

orgánom verejnej moci, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide

aj o porušenie ústavnosti (, ). Rovnako aj z

vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná

zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou

ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Z už vyslovených právnych

názorov ústavného súdu tiež možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných

prostredníctvom a práv vyplývajúcich z a 4 dohovoru neexistujú

medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže zahŕňa aj práva vyplývajúce

z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. , , ).

23. Ústavný súd pripomína, že v prípade namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu podľa môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc,

avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu,

že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým

je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo

štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia

ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd

v ().

24. Úloha ústavného súdu sa teda obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní,

ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody, inak môžu byť závery všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

25. Na základe uvedeného ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho

účinkov so sťažovateľom označenými základnými právami podľa , resp. právami

podľa dohovoru, pričom v súlade s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti vzal

pri posudzovaní namietaného porušenia práv sťažovateľa napadnutým uznesením

najvyššieho súdu do úvahy aj obsah procesne bezprostredne mu predchádzajúceho

napadnutého uznesenia špecializovaného súdu, keďže označené rozhodnutie

prvostupňového súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu o uplatnenom opravnom

prostriedku (sťažnosti, pozn.) tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany

jeden celok (m. m. , , ).

26. Podľa a druhej a tretej vety základná lehota

väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného

na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných

dní pred jej uplynutím... sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty...

Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas

a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie

skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne

sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem

mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.

27. Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s odôvodnením uznesenia

špecializovaného súdu a v podrobnostiach naň poukázal. Najvyšší súd preskúmal splnenie

formálnych (ktoré však sťažovateľ nenamietal, pozn.), ako aj materiálnych podmienok

väzby u sťažovateľa, ako aj u ostatných obvinených a prijal záver, že z doterajšieho

dokazovania reálne vyplýva u sťažovateľa a ostatných obvinených dôvodné podozrenie

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy a iných trestných činov

a od vznesenia obvinenia sa dôvodnosť trestného stíhania proti obvineným prehlbuje,

čo je z pohľadu rozhodovania o väzbe zásadné. Zároveň uviedol, z ktorých dôkazných

prostriedkov podľa jeho názoru vyplývajú dôkazy prehlbujúce dôvodnosť trestného stíhania

sťažovateľa a ostatných obvinených. Boli to výpovede svedkov, konkrétna

fotodokumentácia, ktorá je súčasťou vyšetrovacieho spisu, znalecké posudky a ďalšie

listinné dôkazy.

28. K dôvodom väzby podľa , a najvyšší

súd uviedol, že tieto u sťažovateľa (ako aj ďalších obvinených) naďalej trvajú tak, ako bolo

konštatované v uznesení o vzatí do väzby, ako aj v uznesení najvyššieho súdu o zamietnutí

sťažnosti obvinených, a v podrobnostiach poukázal na konkrétne skutočnosti odôvodňujúce

dôvody väzby konštatované v uvedených rozhodnutiach, ako aj v odôvodnení návrhu

prokurátora na predĺženie lehoty väzby, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil.

29. K námietke sťažovateľa o neuvedení konkrétnych skutočností odôvodňujúcich

jeho väzbu najvyšší súd uviedol, že tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú práve z povahy

a charakteru trestnej činnosti zločineckej skupiny, v ktorej mal byť sťažovateľ činný a ktorá

mala byť páchaná plánovite, organizovane a mali z nej plynúť vysoké finančné zisky.

30. Následne najvyšší súd preskúmal splnenie podmienok na predĺženie väzby

podľa a k podmienke, že pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov nebolo možné trestné stíhanie skončiť, uviedol, že v danom prípade

ide o rozsiahlu, závažnú násilnú trestnú činnosť, vyžadujúcu značne rozsiahle a časovo

náročné dokazovanie, pričom obťažnosť veci je daná už samotným charakterom skutkov.

Poukázal tiež na to, že „Vyšetrovanie prebieha plynule a plánovite, pričom v postupe

orgánov činných v trestnom konaní najvyšší súd nezistil prieťahy, priebežne sú vykonávané

procesné úkony a iné úkony od februára 2019, od kedy došlo k vzneseniu obvinenia

u obvinených.“.

31. Najvyšší súd, stotožňujúc sa s odôvodnením uznesenia špecializovaného súdu

a poukazujúc naň, sa zaoberal aj zákonnou podmienkou spočívajúcou v preukázaní

nebezpečenstva zo zmarenia alebo z podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného

konania pri prípadnom prepustení obvinených (teda aj sťažovateľa) na slobodu, ktorú

považoval za splnenú, pričom špecializovaný súd v tejto súvislosti uviedol, že keďže „bol

prijatý záver o dôvodnosti obavy z pokračovania v páchaní trestnej činnosti obvinenými

po prepustení z väzby na slobodu, bol v súvislosti s vyššie uvedeným prijatý záver,

že prepustením obvinených z väzby na slobodu, by mohlo dôjsť k zmareniu, respektíve

k sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania“.

32. Ústavný súd konštatuje, že obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

svedčí o tom, že najvyšší súd sa posúdením dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa

náležite zaoberal a reagoval na všetky pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa

relevantné otázky.

33. Pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby takto

najvyšší súd, rozhodujúc o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu, v napadnutom

uznesení skúmal, (i) či v porovnaní so stavom, ktorý bol v trestnej veci sťažovateľa v čase

jeho skorších rozhodnutí, trvajú zákonné dôvody väzby aj v čase jeho aktuálneho

rozhodovania, (ii) či je naplnená zákonná podmienka obťažnosti veci ako prekážka

skončenia trestného stíhania a (iii) či prepustenie sťažovateľa spolu s ďalšími obvinenými

na slobodu môže viesť k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného

stíhania. Kladné odpovede na všetky nastolené otázky viedli najvyšší súd k zamietnutiu

sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o predĺžení lehoty

trvania väzby. Reakcia najvyššieho súdu na zákonné predpoklady predĺženia lehoty trvania

väzby a na sťažnostné dôvody sa síce môže javiť ako stručná, možno ju však považovať

za jasnú, zrozumiteľnú a dostatočnú. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že argumentácia

najvyššieho súdu nadväzuje a odkazuje na dôvody uznesenia špecializovaného súdu

vo väzobnej veci sťažovateľa, ktoré si najvyšší súd plne osvojil. Ústavný súd v tomto smere

uvádza, že odôvodnenie uznesenia sťažnostného súdu odkazujúce na predchádzajúce

rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne

akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. , ,

).

34. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu

neprislúcha skúmať danosť zákonných dôvodov predĺženia lehoty trvania väzby

u sťažovateľa ani dopĺňať, rozvíjať či inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu. Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu

takéhoto uznesenia. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu

spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 3

a , a ] a podľa ústavného súdu je z hľadiska

individualizácie konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvod predĺženia lehoty trvania

väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne konformné

a akceptovateľné.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

35. Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku porušenia práva

na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa , ústavný súd považuje

za potrebné poukázať na východiská princípu prezumpcie neviny, podľa ktorých sa má

prezumpciou neviny dosiahnuť to, aby osoba obvinená z trestného činu neznášala negatívne

dôsledky tohto obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh

vykonávaného dokazovania umožnil sudcovi rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto

základného účelu prezumpcie neviny je potom možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu,

kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným

rozhodnutím súdu o jeho vine, a stránku procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho

dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil vinu obvineného nestranne a na základe

zákona.

36. Sťažovateľ poukazuje na podľa jeho názoru nevhodné vyjadrenie najvyššieho

súdu dávajúce podľa sťažovateľa v rozpore s označeným princípom najavo jeho vinu, a síce

na vyjadrenie obsiahnuté v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:

«V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú práve z povahy a charakteru

trestnej činnosti zločineckej skupiny vystupujúcej pod názvom „SÁTOROVCI“, v ktorej bol

činný aj a ktorá mala byť páchaná plánovite, organizovane a mali z nej

plynúť vysoké finančné zisky.»

37. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil,

že prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania a že k jej

porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej

z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte predtým, ako bola jej

vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000).

Súčasne ESĽP zdôraznil, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo

vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia

(„a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované

za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych situáciách posudzovaných

ESĽP (pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. 8. 1987, Englert v. Nemecko

z 25. 8. 1987, Leutscher v. Holandsko z 26. 3. 1996).

38. Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny,

má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli výroky urobené (pozri

rozsudky ESĽP napr. Daktaras v. Litva a Adolf v. Rakúsko z 26. 3. 1982 a ).

39. Ústavný súd po preskúmaní označenej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že pasáž, vo vzťahu ku ktorej vzniesol sťažovateľ námietku porušenia

princípu prezumpcie neviny, obsahuje zjavnú pisársku chybu, keď najvyšší súd omylom

namiesto slovného vyjadrenia „mal byť činný“ použil spojenie „bol“. Takýto výslovne

technický nedostatok obsahu uznesenia najvyššieho súdu, ktorému chýba ústavnoprávna

relevancia, možno odstrániť prostredníctvom príslušných ustanovení

( s odkazom na použitie ). K uvedenému záveru ústavný súd

dospel po zohľadnení obsahového kontextu ostatných častí odôvodnenia napadnutého

uznesenia, v ktorých najvyšší súd opakovane vyjadril predpoklad spáchania skutkov ako

napr. „... z doterajšieho dokazovania reálne vyplýva u obvinených dôvodné podozrenie

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy a iných trestných činov...“ (str. 7

ods. 5), „Konkrétne okolnosti, ktoré odôvodňujú existenciu dôvodov trvania väzby

obvinených ., a spočívajú v spôsobe

a rozsahu trestnej činnosti, zo spáchania ktorej sú obvinení dôvodne podozriví.“ (str. 7

ods. 5), „Je potrebné zdôrazniť, že doposiaľ získané dôkazy nasvedčujú tomu, že obvinení

sú dôvodne podozriví zo spáchania závažnej trestnej činnosti...“ (str. 8 ods. 1).

40. Ústavný súd uvádza, že preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia

dospel k záveru, že v danom prípade zjavne ide len o chybne zvolenú formuláciu,

no z odôvodnenia napadnutého uznesenia ako celku vyplýva, že neprekračuje rámec

dôvodného podozrenia a je z pohľadu zachovania princípu prezumpcie neviny z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

41. Ústavný súd z obsahu napadnutého uznesenia nezistil, že by najvyšší súd

v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil

zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, a z tohto dôvodu aj s prihliadnutím na možnosť

konvalidácie uvedeného technického nedostatku považuje odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu za ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom garancií poskytovaných

a námietku sťažovateľa v tomto smere kvalifikuje ako neopodstatnenú.

42. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

43. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že ústavnou sťažnosťou napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje znaky svojvôle

či arbitrárnosti, najvyšší súd konal a preskúmal rozhodnutie špecializovaného súdu

v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa a vzhľadom na to, že dospel

k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov väzby u sťažovateľa a splnení zákonných

podmienok jej predĺženia, jeho sťažnosť zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností,

podľa záveru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemohlo zasiahnuť

do označených práv sťažovateľa, v nadväznosti na čo ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu