Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 311/2019
PDF · 299.47 KB
No categories available
II. ÚS 311/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská
Bystrica sp. zn. 5 Tp 7/2019 z 2. septembra 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Tost 30/2019 zo 6. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný
súd“) sp. zn. 5 Tp 7/2019 z 2. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie
špecializovaného súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 30/2019 zo 6. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Policajného
zboru ČVS: PPZ-83/NKA-PZ-BA-2017 z 20. februára 2018 bolo začaté trestné stíhanie
za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného
zákona a súčasne vznesené obvinenie viacerým osobám a sťažovateľovi za zločin založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona (v bode 1
uznesenia) a za účastníctvo na trestnom čine vraždy formou návodu podľa § 10 písm. b)
Trestného zákona k § 219 ods. 1 Trestného zákona (zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005), účinného v čase
spáchania skutku (v bode 2 uznesenia). Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru
ČVS: PPZ-5/NKA-PZ-BA-2019 z 20. februára 2019 bolo vznesené obvinenie viacerým
osobám a sťažovateľovi za účasť vo forme objednávateľa na obzvlášť závažnom
zločine úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. e) Trestného zákona s poukazom
na § 140 písm. c) Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru
ČVS: PPZ-927/NKA-PZ-BA-2018 z 20. februára 2019 bolo vznesené obvinenie
sťažovateľovi za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. f)
Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením
vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: PPZ-205/NKA-PZ-BA-2019 z 20. februára 2019
bolo vznesené obvinenie sťažovateľovi a ďalšej osobe pre obzvlášť závažný zločin podvodu
spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona.
Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: PPZ-797/NKA-PZ-BA-2018
z 20. februára 2019 boli uvedené trestné veci spojené na spoločné konanie a sú vedené
pod ČVS: PPZ-797/NKA-PZ-BA-2018.
3. V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením špecializovaného súdu
sp. zn. 5 Tp 7/2019 z 24. februára 2019 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. a), b) a c) Trestného poriadku.
4. Dňa 19. augusta 2019 bol prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky na špecializovaný súd doručený návrh na predĺženie
lehoty väzby u sťažovateľa a ďalších obvinených do 21. apríla 2020 z dôvodu,
že pre obťažnosť veci nie je možné skončiť trestné stíhanie v lehote trvania väzby a dôvody
väzby u obvinených stále trvajú.
5. Špecializovaný súd napadnutým uznesením podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku
predĺžil lehotu trvania väzby u sťažovateľa (a ostatných obvinených) do 21. apríla 2019.
Sťažovateľ a ostatní obvinení podali proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej najvyšší súd
rozhodol na neverejnom zasadnutí napadnutým uznesením tak, že sťažnosť sťažovateľa
(ako aj ostatných obvinených) zamietol.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta porušenie
svojho základného práva na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť vo viacerých
rovinách a v rámci svojej sťažnostnej argumentácie namieta, že odôvodnenie napadnutých
uznesení je všeobecné, nepreskúmateľné vo vzťahu k dôvodom trvania väzby sťažovateľa
a súhrnné, t. j. spoločné pre všetkých troch obvinených. O uvedenom má svedčiť
odôvodnenie uznesenia špecializovaného súdu, v ktorom sa uvádza: „Rovnako tak sudca
pre prípravné konanie konštatuje, že rozsah a závažnosť prejednávanej trestnej veci naďalej
odôvodňuje väzbu obvinených, pričom stále hrozí dôvodná obava, že v prípade prepustenia
obvineného na slobodu by mohlo dôjsť k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu účelu
trestného konania, ktoré spočíva aj v náležitom zistení skutkového stavu a spravodlivom
potrestaní páchateľa...
Keďže tak ako bolo vyššie uvedené, bol prijatý záver o dôvodnosti obavy
z pokračovania v páchaní trestnej činnosti obvinenými po prepustení z väzby na slobodu,
bol v súvislosti s vyššie uvedeným prijatý záver, že prepustením obvinených z väzby
na slobodu, by mohlo dôjsť k zmareniu, respektíve k sťaženiu dosiahnutia účelu trestného
konania.“
Rovnako tak v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sú obsiahnuté len všeobecné,
nepreskúmateľné a súhrnné dôvody trvania väzby pre všetkých troch obvinených, o čom
svedčia tieto časti odôvodnenia: „... dôvody tzv. útekovej, kolúznej a preventívnej väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. u obvinených ,
a naďalej trvajú a vzhľadom na skutočnosť, že obvinení sú trestne
stíhaní pre obzvlášť závažnú úmyselnú trestnú činnosť násilnej povahy, ktorej sa mali
dopustiť v dlhšom časovom úseku viacerými skutkami, nebolo možné skončiť trestné
stíhanie v základnej lehote trvania väzby, pričom prepustením obvinených na slobodu hrozí,
že by sa ich skrývaním, resp. útekom, pôsobením na svedkov alebo spoluobvinených a ich
pokračovaním v trestnej činnosti zmaril, resp. podstatne sťažil účel trestného konania.“
Takémuto odôvodneniu predĺženia lehoty väzby sťažovateľ vytýka, že v ňom
absentuje individualizácia skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov trvania
a predĺženia väzby sťažovateľa, a teda aj dostatočný základ ďalšieho ponechania
sťažovateľa vo väzbe a v tejto súvislosti poukazuje a cituje z judikatúry ústavného súdu
(III. ÚS 220/04), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej aj „ESĽP“), (Labita
proti Taliansku, rozsudok ESĽP zo 6. 4. 2000, sťažnosť č. 26772/95, body 162 – 164,
Erdem proti Nemecku, rozsudok ESĽP z 5. 7. 2001, sťažnosť č. 38321/97, body 43 – 45)].
Zároveň dopĺňa, že práve tieto všeobecné dôvody trvania väzby pre všetkých troch
obvinených sú dôvodom, pre ktorý mu je znemožnené efektívne uplatniť opravný
prostriedok proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu.
7. Ďalšie porušenie označených práv sťažovateľa spočíva v tom, že napadnuté
uznesenia napriek tomu, že väzba sťažovateľa trvá už dlhšie ako 6 mesiacov, odkazujú
bez bližšieho konkretizovania na ten stav a skutočnosti, ktoré súdy považovali
za rozhodujúce pre naplnenie dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného
poriadku pri vzatí sťažovateľa do väzby. Napadnuté uznesenie špecializovaného súdu
je v tejto súvislosti založené na odôvodnení, že „u každého z obvinených existujú naďalej
dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku tak, ako už boli
konštatované pri ich vzatí do väzby, vrátane rozhodnutia NS SR, keď zamietol ich
sťažnosti“. Zároveň sťažovateľ poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia
špecializovaného súdu, v ktorej uvádza, že „zo záverov uvedených v rozhodnutí
sťažnostného súdu pre prípravné konanie konštatuje, že sa skutkový stav prejednávanej
trestnej veci v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania väzby menovaných
obvinených, doposiaľ nezmenil“. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení s uvedeným
odôvodnením stotožnil, preto sa porušenie sťažovateľom označených práv vzťahuje
aj na toto rozhodnutie.
Konštatovanie o nezmenení sa skutkového stavu od rozhodovania o väzbe
sťažovateľa nie je správne a ani relevantné, pretože špecializovaný súd, ako aj najvyšší súd
boli povinné po šiestich mesiacoch trvania väzby vzhliadnuť na ďalšie, nové dôvody
opodstatňujúce trvanie väzby sťažovateľa, a to tak po materiálnej, ako aj zároveň
po formálnej stránke, čo však nespravili a takéto ďalšie a nové dôvody opodstatňujúce
trvanie väzby sťažovateľa nie sú v napadnutých uzneseniach vôbec obsiahnuté.
8. Ďalšie porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu a práva
na slobodu a bezpečnosť spočíva v absencii vymedzenia sťažovateľovho konania alebo
konkrétnych skutočností opodstatňujúcich dôvodnú obavu splnenia niektorého z dôvodov
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku, teda odôvodňujúcich
zotrvanie sťažovateľa vo väzbe aj po šiestich mesiacoch jej trvania. Napadnuté uznesenia
súd založené len na všeobecných právnych citáciách bez uvedenia konkrétnych skutočností.
V tejto súvislosti zdôraznil, že „Už neexistujúca a od roku 2010 nepôsobiaca skupina
tzv. Sátorovci nemôže odôvodniť žiadnu aktuálnu dôvodnú obavu konania Sťažovateľa ani
aktuálne konkrétne skutočnosti vo vzťahu k naplneniu niektorého z formálnych dôvodov
v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ Tr. por.“.
9. Sťažovateľ zároveň namieta porušenie svojho základného práva na prezumpciu
neviny odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý uviedol:
«V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú práve z povahy a charakteru
trestnej činnosti zločineckej skupiny vystupujúcej pod názvom „SÁTOROVCI “, v ktorej bol
činný aj “ Sťažovateľ uviedol, že «je obvinený z toho, že mal byť činný
pre uvedenú zločineckú skupinu „Sátorovci“ uznesením ČVS: PPZ-83/NKA-PZ-BA-2017
z 20.02.2019, avšak aj na tento trestný čin, pre ktorý je Sťažovateľ stíhaný sa vzťahuje
prezumpcia neviny a preto ani Najvyšší súd SR nemôže za „konkrétnu skutočnosť“
odôvodňujúcu väzbu Sťažovateľa považovať s istotou, že Sťažovateľ bol činný v predmetnej
zločineckej skupine. Materiálne dôvody väzby môžu byť založené iba na to, že „sú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený“ v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por., avšak
konštatovanie Najvyššieho súdu SR, že Sťažovateľ bol činný pre uvedenú zločineckú skupinu
je porušením práva Sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR.»
10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie
ním označených práv (bod 1 tohto uznesenia) napadnutým uznesením špecializovaného
súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, uvedené napadnuté uznesenia v časti
týkajúcej sa sťažovateľa zrušil a aby prepustil sťažovateľa z väzby.
II.
Relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ako aj základného práva na prezumpciu
neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením špecializovaného súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o predĺžení lehoty trvania
väzby sťažovateľa, a to z dôvodu, že odôvodnenie napadnutých uznesení je podľa
sťažovateľa všeobecné, nepreskúmateľné, chýba v ňom individualizácia skutkových
a právnych dôvodov predĺženia väzby, ako aj uvedenie nových dôvodov opodstatňujúcich
trvanie väzby oproti dôvodom, ktoré existovali v čase rozhodovania o vzatí sťažovateľa
do väzby.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
špecializovaného súdu
18. V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených základných práv
zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom napadnutým uznesením
špecializovaného súdu ústavný súd zdôrazňuje, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je založená na princípe subsidiarity.
19. Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo
slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
20. Proti uzneseniu špecializovaného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny
opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
mal najvyšší súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená
právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať riadny opravný
prostriedok aj využil.
21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
22. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru považuje
za potrebné najskôr poukázať na to, že základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy
vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania
alebo porušenia musí ústavný súd brať do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným
orgánom verejnej moci, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide
aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00, II. ÚS 466/2013). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy
vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná
zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou
ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Z už vyslovených právnych
názorov ústavného súdu tiež možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných
prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú
medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17 ústavy zahŕňa aj práva vyplývajúce
z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07).
23. Ústavný súd pripomína, že v prípade namietaného porušenia základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc,
avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu,
že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým
je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo
štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia
ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd
v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
24. Úloha ústavného súdu sa teda obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní,
ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva
alebo slobody, inak môžu byť závery všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
25. Na základe uvedeného ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho
účinkov so sťažovateľom označenými základnými právami podľa ústavy, resp. právami
podľa dohovoru, pričom v súlade s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti vzal
pri posudzovaní namietaného porušenia práv sťažovateľa napadnutým uznesením
najvyššieho súdu do úvahy aj obsah procesne bezprostredne mu predchádzajúceho
napadnutého uznesenia špecializovaného súdu, keďže označené rozhodnutie
prvostupňového súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu o uplatnenom opravnom
prostriedku (sťažnosti, pozn.) tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany
jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).
26. Podľa § 76 ods. 2 a 3 druhej a tretej vety Trestného poriadku základná lehota
väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného
na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných
dní pred jej uplynutím... sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty...
Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas
a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie
skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne
sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem
mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.
27. Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s odôvodnením uznesenia
špecializovaného súdu a v podrobnostiach naň poukázal. Najvyšší súd preskúmal splnenie
formálnych (ktoré však sťažovateľ nenamietal, pozn.), ako aj materiálnych podmienok
väzby u sťažovateľa, ako aj u ostatných obvinených a prijal záver, že z doterajšieho
dokazovania reálne vyplýva u sťažovateľa a ostatných obvinených dôvodné podozrenie
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy a iných trestných činov
a od vznesenia obvinenia sa dôvodnosť trestného stíhania proti obvineným prehlbuje,
čo je z pohľadu rozhodovania o väzbe zásadné. Zároveň uviedol, z ktorých dôkazných
prostriedkov podľa jeho názoru vyplývajú dôkazy prehlbujúce dôvodnosť trestného stíhania
sťažovateľa a ostatných obvinených. Boli to výpovede svedkov, konkrétna
fotodokumentácia, ktorá je súčasťou vyšetrovacieho spisu, znalecké posudky a ďalšie
listinné dôkazy.
28. K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku najvyšší
súd uviedol, že tieto u sťažovateľa (ako aj ďalších obvinených) naďalej trvajú tak, ako bolo
konštatované v uznesení o vzatí do väzby, ako aj v uznesení najvyššieho súdu o zamietnutí
sťažnosti obvinených, a v podrobnostiach poukázal na konkrétne skutočnosti odôvodňujúce
dôvody väzby konštatované v uvedených rozhodnutiach, ako aj v odôvodnení návrhu
prokurátora na predĺženie lehoty väzby, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil.
29. K námietke sťažovateľa o neuvedení konkrétnych skutočností odôvodňujúcich
jeho väzbu najvyšší súd uviedol, že tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú práve z povahy
a charakteru trestnej činnosti zločineckej skupiny, v ktorej mal byť sťažovateľ činný a ktorá
mala byť páchaná plánovite, organizovane a mali z nej plynúť vysoké finančné zisky.
30. Následne najvyšší súd preskúmal splnenie podmienok na predĺženie väzby
podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku a k podmienke, že pre obťažnosť veci alebo z iných
závažných dôvodov nebolo možné trestné stíhanie skončiť, uviedol, že v danom prípade
ide o rozsiahlu, závažnú násilnú trestnú činnosť, vyžadujúcu značne rozsiahle a časovo
náročné dokazovanie, pričom obťažnosť veci je daná už samotným charakterom skutkov.
Poukázal tiež na to, že „Vyšetrovanie prebieha plynule a plánovite, pričom v postupe
orgánov činných v trestnom konaní najvyšší súd nezistil prieťahy, priebežne sú vykonávané
procesné úkony a iné úkony od februára 2019, od kedy došlo k vzneseniu obvinenia
u obvinených.“.
31. Najvyšší súd, stotožňujúc sa s odôvodnením uznesenia špecializovaného súdu
a poukazujúc naň, sa zaoberal aj zákonnou podmienkou spočívajúcou v preukázaní
nebezpečenstva zo zmarenia alebo z podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného
konania pri prípadnom prepustení obvinených (teda aj sťažovateľa) na slobodu, ktorú
považoval za splnenú, pričom špecializovaný súd v tejto súvislosti uviedol, že keďže „bol
prijatý záver o dôvodnosti obavy z pokračovania v páchaní trestnej činnosti obvinenými
po prepustení z väzby na slobodu, bol v súvislosti s vyššie uvedeným prijatý záver,
že prepustením obvinených z väzby na slobodu, by mohlo dôjsť k zmareniu, respektíve
k sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania“.
32. Ústavný súd konštatuje, že obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu
svedčí o tom, že najvyšší súd sa posúdením dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa
náležite zaoberal a reagoval na všetky pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa
relevantné otázky.
33. Pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby takto
najvyšší súd, rozhodujúc o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu, v napadnutom
uznesení skúmal, (i) či v porovnaní so stavom, ktorý bol v trestnej veci sťažovateľa v čase
jeho skorších rozhodnutí, trvajú zákonné dôvody väzby aj v čase jeho aktuálneho
rozhodovania, (ii) či je naplnená zákonná podmienka obťažnosti veci ako prekážka
skončenia trestného stíhania a (iii) či prepustenie sťažovateľa spolu s ďalšími obvinenými
na slobodu môže viesť k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného
stíhania. Kladné odpovede na všetky nastolené otázky viedli najvyšší súd k zamietnutiu
sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o predĺžení lehoty
trvania väzby. Reakcia najvyššieho súdu na zákonné predpoklady predĺženia lehoty trvania
väzby a na sťažnostné dôvody sa síce môže javiť ako stručná, možno ju však považovať
za jasnú, zrozumiteľnú a dostatočnú. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že argumentácia
najvyššieho súdu nadväzuje a odkazuje na dôvody uznesenia špecializovaného súdu
vo väzobnej veci sťažovateľa, ktoré si najvyšší súd plne osvojil. Ústavný súd v tomto smere
uvádza, že odôvodnenie uznesenia sťažnostného súdu odkazujúce na predchádzajúce
rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne
akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, II. ÚS 293/2010,
34. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu
neprislúcha skúmať danosť zákonných dôvodov predĺženia lehoty trvania väzby
u sťažovateľa ani dopĺňať, rozvíjať či inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu. Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu
takéhoto uznesenia. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu
spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 3
a § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku] a podľa ústavného súdu je z hľadiska
individualizácie konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvod predĺženia lehoty trvania
väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne konformné
a akceptovateľné.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
35. Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku porušenia práva
na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ústavný súd považuje
za potrebné poukázať na východiská princípu prezumpcie neviny, podľa ktorých sa má
prezumpciou neviny dosiahnuť to, aby osoba obvinená z trestného činu neznášala negatívne
dôsledky tohto obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh
vykonávaného dokazovania umožnil sudcovi rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto
základného účelu prezumpcie neviny je potom možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu,
kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným
rozhodnutím súdu o jeho vine, a stránku procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho
dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil vinu obvineného nestranne a na základe
zákona.
36. Sťažovateľ poukazuje na podľa jeho názoru nevhodné vyjadrenie najvyššieho
súdu dávajúce podľa sťažovateľa v rozpore s označeným princípom najavo jeho vinu, a síce
na vyjadrenie obsiahnuté v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:
«V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú práve z povahy a charakteru
trestnej činnosti zločineckej skupiny vystupujúcej pod názvom „SÁTOROVCI“, v ktorej bol
činný aj a ktorá mala byť páchaná plánovite, organizovane a mali z nej
plynúť vysoké finančné zisky.»
37. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil,
že prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania a že k jej
porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej
z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte predtým, ako bola jej
vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v. Litva z 10. 10. 2000).
Súčasne ESĽP zdôraznil, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo
vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia
(„a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované
za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych situáciách posudzovaných
ESĽP (pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. 8. 1987, Englert v. Nemecko
z 25. 8. 1987, Leutscher v. Holandsko z 26. 3. 1996).
38. Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny,
má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli výroky urobené (pozri
rozsudky ESĽP napr. Daktaras v. Litva a Adolf v. Rakúsko z 26. 3. 1982 a III. ÚS 83/01).
39. Ústavný súd po preskúmaní označenej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu konštatuje, že pasáž, vo vzťahu ku ktorej vzniesol sťažovateľ námietku porušenia
princípu prezumpcie neviny, obsahuje zjavnú pisársku chybu, keď najvyšší súd omylom
namiesto slovného vyjadrenia „mal byť činný“ použil spojenie „bol“. Takýto výslovne
technický nedostatok obsahu uznesenia najvyššieho súdu, ktorému chýba ústavnoprávna
relevancia, možno odstrániť prostredníctvom príslušných ustanovení Trestného poriadku
(§ 174 s odkazom na použitie § 180 Trestného poriadku). K uvedenému záveru ústavný súd
dospel po zohľadnení obsahového kontextu ostatných častí odôvodnenia napadnutého
uznesenia, v ktorých najvyšší súd opakovane vyjadril predpoklad spáchania skutkov ako
napr. „... z doterajšieho dokazovania reálne vyplýva u obvinených dôvodné podozrenie
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy a iných trestných činov...“ (str. 7
ods. 5), „Konkrétne okolnosti, ktoré odôvodňujú existenciu dôvodov trvania väzby
obvinených ., a spočívajú v spôsobe
a rozsahu trestnej činnosti, zo spáchania ktorej sú obvinení dôvodne podozriví.“ (str. 7
ods. 5), „Je potrebné zdôrazniť, že doposiaľ získané dôkazy nasvedčujú tomu, že obvinení
sú dôvodne podozriví zo spáchania závažnej trestnej činnosti...“ (str. 8 ods. 1).
40. Ústavný súd uvádza, že preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia
dospel k záveru, že v danom prípade zjavne ide len o chybne zvolenú formuláciu,
no z odôvodnenia napadnutého uznesenia ako celku vyplýva, že neprekračuje rámec
dôvodného podozrenia a je z pohľadu zachovania princípu prezumpcie neviny z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
41. Ústavný súd z obsahu napadnutého uznesenia nezistil, že by najvyšší súd
v okolnostiach daného prípadu prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomil
zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa, a z tohto dôvodu aj s prihliadnutím na možnosť
konvalidácie uvedeného technického nedostatku považuje odôvodnenie uznesenia
najvyššieho súdu za ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom garancií poskytovaných
čl. 50 ods. 2 ústavy a námietku sťažovateľa v tomto smere kvalifikuje ako neopodstatnenú.
42. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne
neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
43. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že ústavnou sťažnosťou napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje znaky svojvôle
či arbitrárnosti, najvyšší súd konal a preskúmal rozhodnutie špecializovaného súdu
v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa a vzhľadom na to, že dospel
k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov väzby u sťažovateľa a splnení zákonných
podmienok jej predĺženia, jeho sťažnosť zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností,
podľa záveru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemohlo zasiahnuť
do označených práv sťažovateľa, v nadväznosti na čo ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu