Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 293/2010
PDF · 503.79 KB
No categories available
II. ÚS 293/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť T. Ď., P., V. H., P., a M. M., P., zastúpených advokátom
Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku
v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 a jeho uznesením zo 7. septembra 2009, postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 17/2009 a jeho
uznesením z 24. septembra 2009, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Ndt 17/2009 z 24. septembra 2009, nerozhodnutím Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku o námietke zaujatosti podanej M. M. 31. júla 2009 a 2. septembra 2009, ako aj
vo veci namietaného porušenia ich práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. Ď., V. H. a M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
PLs. ÚS 2/2010-7 a č. k. PLs. ÚS 3/2010-7 spojil na spoločné konanie sťažnosti T. Ď., V.
H. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“) a M. M. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu len
„sťažovatelia“), ktorými namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 a jeho uznesením zo 7. septembra 2009, postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Tost 17/2009 a jeho uznesením z 24. septembra 2009, uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Ndt 17/2009 z 24. septembra 2009, nerozhodnutím špecializovaného trestného
súdu o námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom v 3. rade 31. júla 2009 a 2. septembra
2009, ako aj vo veci namietaného porušenia svojho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009.
Zo sťažnosti a z jej doplnenia doručeného ústavnému súdu 26. novembra 2009
vyplýva, že sťažovatelia:
1. Namietajú porušenie „práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom“ uznesením špecializovaného trestného súdu
sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009 z dôvodu, že predmetný návrh prokurátora na
predĺženie väzby (zo 17. augusta 2009) nebol pridelený konajúcemu sudcovi náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov v súlade s § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 757/2004 Z. z.“), ďalej z dôvodu, že konajúci sudca nebol dočasne pridelený
alebo preložený na výkon funkcie sudcu na špecializovaný trestný súd v súlade
s ustanoveniami zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“).
2. Sťažovatelia namietajú porušenie „práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby
v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ uznesením špecializovaného trestného súdu
sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009.
Námietku odôvodňujú tým, že sťažnosť proti uzneseniu o predĺžení lehoty väzby
podali na poštovú prepravu 21. septembra 2009 (v zákonnej lehote) a bola doručená
najvyššiemu súdu až 29. septembra 2009, faxom mu bola doručená 23. septembra 2009.
Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 24. septembra 2009.
Podľa sťažovateľov v čase vydania uznesenia nemohol najvyšší súd vedieť o tom, že
sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote (podaná na poštovú prepravu 21. septembra 2009),
preto, keď najvyšší súd vychádzal z doručenia faxom – 23. septembra 2009, mal sťažnosť
ako oneskorenú zamietnuť, preto podľa sťažovateľov bolo uznesenie vydané predčasne
a v rozpore s Trestným poriadkom. Najvyšší súd mal podľa nich rozhodovať na základe
sťažnosti doručenej až 29. septembra 2009, teda až po uplynutí lehoty trvania väzby, ktorá
sa mala predĺžiť, keď už s odvolaním sa na § 76 ods. 3 Trestného poriadku nebolo možné
rozhodnúť o ďalšom predĺžení väzby.
Ďalej námietku odôvodňujú tým, že 3. septembra 2009 podali na poštovú prepravu
námietku zaujatosti konajúceho sudcu a generálnu námietku zaujatosti všetkých sudcov
špecializovaného trestného súdu, teda ju uplatnili pred rozhodnutím o návrhu prokurátora na
predĺženie väzby (7. septembra 2009) a špecializovaný trestný súd o nej mal rozhodnúť pred
rozhodnutím o návrhu prokurátora na predĺženie väzby, aj keď mu boli doručené až
8. septembra 2009.
Navyše nebolo rozhodnuté o generálnej námietke zaujatosti všetkých sudcov
špecializovaného trestného súdu, ktorú sťažovateľ v 3. rade uplatnil v rámci svojej žiadosti
o prepustenie z väzby z 31. júla 2009. O tejto žiadosti mal špecializovaný trestný súd konať
na verejnom zasadnutí týkajúcom sa predovšetkým rozhodovania o návrhu prokurátora na
predĺženie väzby (pretože to avizoval v predvolaní sťažovateľa na toto verejné zasadnutie).
Ďalší dôvod námietky opierajú o skutočnosť, že návrh prokurátora na predĺženie
lehoty trvania väzby bol podaný v čase, keď nebolo rozhodnuté o sťažovateľom v 3. rade
uplatnenej námietke zaujatosti proti prokurátorovi špeciálnej prokuratúry a keď nebolo
rozhodnuté ani o sťažnosti sťažovateľa v 2. rade proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté,
že tento prokurátor nie je vylúčený z vykonávania úkonov vo veci vedenej pod sp. zn.
VII/2 Gv 9/09.
3. Sťažovatelia namietajú porušenie „práva na preskúmanie zákonnosti väzby“
uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktoré
odôvodňujú s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. US 17/08, tým, že
o predchádzajúcom predĺžení väzby do 27. septembra 2009 rozhodovali špeciálny súd
a senát najvyššieho súdu, u ktorých absentoval atribút nezávislosti, preto ich ponechanie
vo väzbe po uplynutí šesťmesačnej lehoty od ich vzatia do väzby je nezákonné
a protiústavné, preto ich mali konajúce súdy na základe podaných žiadostí o prepustenie
z väzby prepustiť.
4. Sťažovatelia navyše namietajú „porušenie princípu kontradiktórnosti konania
a rovnosti zbraní“ uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009
zo 7. septembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra
2009, čo odôvodňujú tým, že návrh prokurátora na predĺženie väzby zo 17. augusta 2009 im
bol doručený 21. augusta 2009, svoje vyjadrenie k nemu podali na poštovú prepravu
7. septembra 2009 a toto bolo špecializovanému trestnému súdu doručené 8. septembra
2009. O návrhu prokurátora na predĺženie väzby však špecializovaný trestný súd rozhodol
už 7. septembra 2009, a to i napriek tomu, že v predvolaní na verejné zasadnutie konané
o predmetnom návrhu doručenom im 2. septembra 2009 bol avizovaný termín konania
10. september 2009. Sťažovatelia zastávajú názor, že boli obratí o možnosť predniesť svoje
argumenty proti návrhu na predĺženie väzby.
5. Sťažovatelia namietajú „porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti
väzby“ postupom špecializovaného trestného súdu.
6. Sťažovatelia napokon namietajú „porušenie práva byť súdený v primeranej lehote
alebo prepustený počas konania a arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24.9.2009“. Sťažovatelia sa opierajú o svoje vyjadrenie
z 2. septembra 2009 k návrhu prokurátora na predĺženie väzby a odvolávajú sa na judikatúru
ústavného súdu, podľa ktorej pri skúmaní dôvodnosti väzby, ktorá trvá dlhšiu dobu, treba
skúmať splnenie takých skutočností, ako je dôvodné podozrenie, že stíhaná osoba spáchala
trestný čin, ďalej danosť niektorého z väzobných dôvodov, ako aj postup orgánov činných
v trestnom konaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
Podľa sťažovateľov sa najvyšší súd nevysporiadal s námietkami, ktoré uviedli
vo svojom vyjadrení z 2. septembra 2009, preto jeho uznesenie považujú za
nepreskúmateľné a arbitrárne.
Z podania doručeného ústavnému súdu 10. novembra 2009 a jeho doplnenia
doručeného 26. novembra 2009 vyplýva, že sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Špecializovaný trestný súd postupom a uznesením sp. zn. Tp 9/2009
zo 7.septembra 2009 v časti, ktorou predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľov do 27. marca
2010 a sťažovateľovi H. zamietol žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a najvyšší súd
postupom a uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým zamietol
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo
7. septembra 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4
dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľov na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
2. Špecializovaný trestný súd postupom a uznesením sp. zn. Tp 9/2009
zo 7. septembra 2009 v časti, ktorou predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľov do
27. marca 2010 a zamietol žiadosti sťažovateľa H. o prepustenie z väzby na slobodu
a najvyšší súd postupom a uznesením sp. zn. 5 Ndt 17/2009 z 24. septembra 2009
a postupom a uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24.09.2009, ktorým zamietol sťažnosť
sťažovateľov proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009
zo 7. septembra 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľa na rozhodnutie
o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
3. Najvyšší súd postupom a uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009,
ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu
sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, porušil čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5
ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľov na rozhodnutie
o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom.
4. Špecializovaný trestný súd postupom, ktorým nerozhodol o námietkach zaujatosti
podaných sťažovateľom M. z 31. júla 2009 a z 2. septembra 2009 a uznesením sp. zn.
Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009 v časti, ktorou predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľov
do 27. marca 2010 a zamietol žiadosti sťažovateľa H. o prepustenie z väzby na slobodu
a najvyšší súd postupom a uznesením 5Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým zamietol
sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo
7. septembra 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4
dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľov na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s
konaním ustanoveným zákonom.
5. Špecializovaný trestný súd postupom a uznesením sp. zn. Tp 9/2009 zo
7. septembra 2009 v časti, ktorou predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľov do 27. marca
2010 a zamietol žiadosti sťažovateľa H. o prepustenie z väzby na slobodu a Najvyšší súd
Slovenskej republiky postupom a uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009,
ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu
sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5
ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľov na rozhodnutie
o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom.
6. Špecializovaný trestný súd postupom a uznesením sp. zn. Tp 9/2009 zo
7. septembra 2009 v časti, ktorou predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa Ď. do 27. marca
2010 a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z
24. septembra 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného
trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy
a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti väzby.
7. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým
zamietol sťažnosť sťažovateľa Ď. a H. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu
sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, porušil čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5
ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľa byť súdený v primeranej
lehote alebo prepustený počas konania.
8. Najvyšší súd arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia sp. zn.
5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa Ď. a H. proti
uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009 porušil
čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 5ods. 4 dohovoru.
9. Špecializovaný trestný súd postupom a uznesením sp. zn. Tp 9/2009 v časti, ktorou
predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa M. do 27. marca 2010 a najvyšší súd postupom
a uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009
zo 7. septembra 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 3 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľa na kontradiktórne
konanie a rovnosť zbraní.
10. Špecializovaný trestný súd postupom a uznesením sp. zn. Tp 9/2009 v časti,
ktorou predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa M. do 27. marca 2010 a najvyšší súd
postupom a uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým zamietol
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo
7. septembra 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti
s právom sťažovateľa na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby.
11. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým
zamietol sťažnosť sťažovateľa M. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sp. zn.
9/2009 zo 7. septembra 2009 porušil čl. . 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl.
5 ods. 3 a čl. 5 ods. 3 dohovoru.
12. Najvyšší súd Slovenskej republiky arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou
uznesenia sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým zamietol sťažnosť
sťažovateľa M. a Ď. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo
07.09.2009, porušil čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 5
ods. 4 dohovoru.
13. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra
2009, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 17/2009
z 24. septembra 2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Ndt 17/2009 z 24. septembra 2009 sa zrušujú a najvyššiemu súdu sa prikazuje, aby
neodkladne prepustil sťažovateľa M. a Ď. z väzby na slobodu.
14. Špecializovanému trestného súdu sa prikazuje, aby neodkladne odstúpil žiadosť
sťažovateľa M. o prepustenie z väzby na slobodu z 31. júla 2009 na rozhodnutie Krajskému
súdu v Banskej Bystrici alebo Špecializovanému trestného súdu sa prikazuje, aby urýchlene
rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 31. júla 2009.
15. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť
Špecializovaný trestný súd a peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť
Najvyšší súd Slovenskej republiky, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
16. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní
spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom
B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto bol zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu
alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo
byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Sťažovatelia namietajú:
- Porušenie „práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom“ uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009
zo 7. septembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra
2009 z dôvodu, že predmetný návrh prokurátora na predĺženie väzby (zo 17. augusta 2009)
nebol pridelený konajúcemu sudcovi náhodným výberom pomocou technických
prostriedkov v súlade s § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z., ďalej z dôvodu, že konajúci
sudca nebol dočasne pridelený alebo preložený na výkon funkcie sudcu na špecializovaný
trestný súd v súlade s ustanoveniami zákona č. 385/2000 Z. z.
- Sťažovatelia namietajú aj porušenie „práva na preskúmanie zákonnosti väzby“
uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktoré
odôvodňujú s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08, tým, že
o predchádzajúcom predĺžení väzby do 27. septembra 2009 rozhodovali špeciálny súd
a senát najvyššieho súdu, u ktorých absentoval atribút nezávislosti, preto ich ponechanie
vo väzbe po uplynutí šesťmesačnej lehoty od ich vzatia do väzby je nezákonné
a protiústavné, preto ich mali konajúce súdy na základe podaných žiadostí o prepustenie
z väzby prepustiť.
Porušenie práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom sťažovatelia odôvodnili najmä tým, že v spise špecializovaného
trestného súdu vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 sa nenachádza potvrdenie o pridelení návrhu
prokurátora zo 17. augusta 2009 sudkyni Z. C. náhodným výberom pomocou technických
prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, ako je ustanovené
v § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z., ktorý zakotvuje generálne pravidlo pre výber
zákonného sudcu na rozhodnutie o veci.
Sudkyňa pre prípravné konanie Z. C. rozhodovala vo veci vedenej pod sp. zn.
Tp 9/2009 aj o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľov do 27. septembra 2009, ako aj
o všetkých žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré podali po 17. marci 2009.
Sťažovatelia namietali, že „Nepridelením veci náhodným výberom v súlade s § 51
ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. zároveň znamená, že o návrhu prokuratúra zo dňa 17.8.2009
nerozhodol zákonný sudca, nakoľko sudkyňa Z. C. nebola určená v súlade so zákonom na
konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta prvá zákona
č. 757/2004 Z. z.“.
Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ochrany fyzická osoba
alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi
Slovenskej republiky.
Podľa ustanovenia § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti
uzneseniu je sťažnosť.
Sťažovatelia sa mohli, a z obsahu sťažnosti vyplýva, že túto možnosť aj využili,
domôcť ochrany svojich práv podaním sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu
sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom
dôsledku aj rozhodol najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 17/2009.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (obdobne IV. ÚS 115/07, II. ÚS 343/09).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
vo všetkých bodoch, v ktorých sťažovatelia napadajú postup a rozhodnutia
špecializovaného trestného súdu, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre
nedostatok svojej právomoci.
Keďže sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdili, že najvyšší súd
už uvedené pochybenie nenapravil, a preto uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009
z 24. septembra 2009 porušil ich právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ústavný súd preskúmal namietané porušovanie
práv sťažovateľov vo vzťahu k najvyššiemu súdu.
Sťažovatelia podali proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn.
Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009 sťažnosť.
V nej okrem iného namietali aj to, že „Nepridelením veci náhodným výberom
v súlade s § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. zároveň znamená, že o návrhu prokuratúra
zo dňa 17. 2009 nerozhodol zákonný sudca, nakoľko sudkyňa Z. C. nebola určená v súlade
so zákonom na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta
prvá zákona č. 757/2004 Z. z.“.
V rozvrhu práce špecializovaného trestného súdu (ďalej len „rozvrh“) na rok 2009,
ktorý si ústavný súd zadovážil, sú pravidlá určovania zákonného sudcu a prideľovania veci
upravené v II. oddiele, podľa ktorého:
«Všetky veci, s výnimkou agendy uvedenej v Inštrukcii číslo 3/2004 Ministerstva
spravodlivosti SR č. 13971/2003-53 zo dňa 14. januára 2004 o vedení súdnych registrov pre
krajské súdy (ďalej len „inštrukcia“), ktorá sa vedie mechanicky, mimo elektronickej
podateľne, budú prideľované do jednotlivých senátov náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom (len
„aplikácia“) tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelených vecí.
Podľa § 51 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. náhodným výberom nie je možné prideliť
vec, v ktorej je potrebné rozhodnúť bez zbytočného odkladu, a to v prípadoch rozhodovania
o
ustanovení obhajcu,
väzbe,
príkaze na zatknutie,
príkaze na domovú prehliadku,
príkaze na vyšetrenie duševného stavu,
príkaze na sledovanie osôb a vecí,
príkaze na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových
záznamov,
príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky,
príkaze na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke,
príkaze na použitie agenta.
Vo vymenovaných prípadoch rozhoduje sudca pre prípravné konanie. Sudca pre
prípravné konanie rozhoduje pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní
o zásahoch do základných práv a slobôd podľa Trestného poriadku. Sudca pre prípravné
konanie rozhoduje aj v iných prípadoch ustanovených Trestným poriadkom (§ 2 ods. 3
Trestného poriadku, účinného od 1.1.2006).
Rozpisy sudcov pre prípravné konanie s nariadenou pracovnou pohotovosťou,
s určením ich zastupovania, v záujme zabezpečenia plnenia úloh, tvoria obsah príloh
k tomuto rozvrhu práce. ...
Ak o väzbe zatknutého obvineného bude rozhodovať samosudca, resp. senát, ktorého
predseda senátu príkaz na zatknutie vydal, sudca s nariadenou pracovnou pohotovosťou
v prv uvedenom čase môže vykonať technicko-organizačné zabezpečenie prevzatia
zatknutého obvineného do jurisdikcie Špecializovaného trestného súdu tak, aby samosudca,
resp. senát mohol rozhodnúť o väzbe v zákonnej lehote.
V VII. oddieli rozvrhu sú upravené Pravidlá vykonávania úkonov v prípravnom
konaní. Podľa nich:
1. O žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu rozhodne ten sudca pre
prípravné konanie (alebo senát ktorého je členom), ktorý obvineného vzal do väzby.
2. O žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, pokiaľ nebolo u tohto
obvineného Špecializovaným trestným súdom rozhodované, rozhodne službukonajúci sudca
pre prípravné konanie (senát, ktorého je členom). O ďalších návrhoch alebo žiadostiach,
ktoré sa budú dotýkať tohto obvineného, bude opäť rozhodovať ten istý sudca pre prípravné
konanie (senát, ktorého je členom).»
Najvyšší súd preskúmal sťažnosť sťažovateľov aj v časti, v ktorej namietajú, že
samosudkyňa Z. C. nebola zákonnou sudkyňou vo veci vedenej pod sp. zn. Tp 9/2009,
pretože jej vec nebola pridelená náhodným výberom pomocou technických prostriedkov.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009 podľa § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľov ako nedôvodnú zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia, v ktorom sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľov, uviedol:
„... z obsahu spisu a z vyjadrenia konajúcej sudkyne bolo zistené, že táto bola
zákonnou sudkyňou pre prípravné konanie pre obvinených M. M., V. H. a T. Ď.. Svedčí
o tom druhý a siedmy oddiel Rozvrhu práce Špecializovaného trestného súdu na rok 2009,
ktorý upravuje spôsob a pravidlá určovania zákonného sudcu v prípravnom konaní ako aj
pravidlá vykonávania úkonov v prípravnom konaní. Z týchto vyplýva, že konajúca sudkyňa
mala v týždni od 2. marca 2009 do 9. marca 2009 službu pre prípravné konanie, pričom
5. marca 2009 bol predložený návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby
obvinených, v dôsledku čoho bola založená príslušnosť tejto sudkyne aj na konanie
a rozhodovanie o všetkých ďalších návrhoch a žiadostiach obvinených v predmetnej trestnej
veci.“
Sťažovatelia okrem nedodržania zákonnosti pri prideľovaní ich veci konajúcej
sudkyni namietajú aj porušenie nimi označených základných práv tým, že sudkyňa Z. C.
a ani iný sudca neboli pridelení alebo preložení na výkon funkcie na špecializovaný trestný
súd v súlade s ústavou a zákonom, o návrhu prokuratúra zo 17. augusta 2009 mal vzhľadom
na ustanovenie § 91 zákona č. 757/2004 Z. z. rozhodovať Krajský súd v Banskej Bystrici,
pretože:
«S účinnosťou od 17.07.2009 bol zriadený špecializovaný trestný súd, ktorý
vzhľadom na ustanovenie § 567f ods. 1 Trestného poriadku bol príslušný na konanie
o návrhu prokuratúra zo 17.08.2009. Na internetovej stránke Súdnej rady Slovenskej
republiky nieje po 17.07.2009 uverejnené žiadne uznesenie Súdnej rady Slovenskej
republiky, ktorým by bola sudkyňa Z. C. alebo iný sudca dočasne pridelený alebo preložený
na výkon funkcie na špecializovaný súd. Pre úplnosť dodávam, že takéto uznesenie nebolo
na predmetnej internetovej stránke uverejnené ani do 02.09.2009; kedy som vzniesol
generálnu námietku zaujatosti z 02.09.2009.
Z č). 141a písm. b) ústavy a na naň nadväzujúcich ustanovení § 12 ods. 1 a ods. 2
a § 14 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. vyplýva, že rozhodovať o pridelení
a preložení sudcov patrí do výlučnej pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky. Žiadny
iný orgán Slovenskej republiky si túto pôsobnosť nemôže abstrahovať, nakoľko takýto
postup by bol v rozpore s čl. 141a písm. b) ústavy.
Nakoľko sudkyňa Z. C. a ani iný sudca nebol dočasne pridelený alebo preložený na
výkon funkcie na Špecializovaný trestný súd v súlade s ústavou a zákonom, o návrhu
prokuratúra zo 17.08.2009 mal vzhľadom na ustanovenie § 91 zákona Č. 757/2004 Z.z.
rozhodovať Krajský súd v Banskej Bystrici.
Rozhodnutím o návrhu prokuratúra zo 17.08.2009 sudkyňou Z. C., ktorá nebola
dočasne pridelená ani preložená na výkon funkcie na Špecializovanom trestnom súde som
bol v rozpore s č. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy odňatý zákonnému sudcovi a o návrhu prokuratúra
zo 17.08.2009 nerozhodol „nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“ (mutatis mutandis
rozsudok ESĽP vo veci Posokhov proti Rusku z 13.2.2003, §§ 38-41).»
Sťažovatelia teda namietali neústavnosť postupu zákonodarcu, ktorý si podľa neho
osvojil právomoc patriacu podľa ústavy výlučne Súdnej rade Slovenskej republiky
a rozhodol sám o pridelení sudcov pre novovzniknutý súdny orgán.
Podľa čl. 143 ods. 1 ústavy sústavu súdov tvoria najvyšší súd a ostatné súdy.
Podľa čl. 143 ods. 2 ústavy podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť,
organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti na základe výkladu čl. 148 ods. 1
ústavy v spojení čl. 143 ods. 2 ústavy judikoval, že okrem zmeny súdnych obvodov možno
zákonom zmeniť aj ustanovenie súdov (PL. ÚS 12/04).
Dôvodová správa k zákonu č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 291/2009 Z. z.“) uvádza, že kontinuitu pri prechode právomoci špeciálneho súdu na
špecializovaný trestný súd zabezpečil zákon č. 291/2009 Z. z., ktorého čl. II novelizoval
zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok účinný od 1. januára 2006“) tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý v odseku 1
zakotvil, že vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu,
v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je
príslušný na konanie špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého
čl. XII novelizoval zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej
republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil
§ 18i, ktorý ustanovil, že výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu
správy majetku štátu, práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností
z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp.
zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo špeciálneho
súdu na špecializovaný trestný súd (mutatis mutandis III. ÚS 23/2010, III. ÚS 29/2010).
Opierajúc sa o túto judikatúru možno jednoznačne konštatovať, že k prechodu
sudcov špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd došlo na základe zákona, ktorého
prijatie má výslovnú oporu v texte ústavy, konkrétne v čl. 143 ods. 2 ústavy, ktorý
umožňuje upraviť existujúcu súdnu sústavu aj zriadením nového súdneho orgánu. Prijatie
takéhoto zákona majúceho výslovnú oporu v texte ústavy môže mať za následok aj prechod
sudcu na iný súd (PL. ÚS 12/04).
Z uvedeného možno vyvodiť záver, že sudkyňa pre prípravné konanie
špecializovaného trestného súdu prerokúvajúca vec sťažovateľov bola zákonnou sudkyňou
v súlade so zákonom, určená zákonným rozvrhom práce, v zmysle zmocnenia relevantných
ustanovení zákona č. 291/2009 Z. z., prostredníctvom ktorých je v danom konkrétnom
prípade sťažovateľov ústavná požiadavka prerokovania veci zákonným sudcom dodržaná.
Ústavný súd zistil, že najvyšší súd rozhodnutím sp. zn. 5 Ndt 17/2009
z 24. septembra 2009 neodňal trestnú vec sťažovateľov špecializovanému trestnému súdu,
a nevyhovel tak žiadosti sťažovateľov o odňatie veci špecializovanému trestnému súdu a jej
prikázanie inému krajskému súdu.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Podľa § 23 ods. I Tr. por. z dôležitých dôvodov môže byt' vec príslušnému súdu
odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje
súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
Podľa § 23 ods. 2 Tr. por. ak súdom uvedeným v odseku 1 je Špecializovaný trestný
súd, iným súdom toho istého druhu a stupňa sa rozumie krajský súd podľa osobitného
predpisu.
Podľa najvyššieho súdu nespadá do jeho kompetencie posudzovať otázku ústavnosti
kreovania sudcov špecializovaného trestného súdu. Posúdenie tejto otázky spadá do
výlučnej kompetencie ústavného súdu, na ktorý sa sťažovatelia môžu obrátiť svojou
individuálnou sťažnosťou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere musí vychádzať zo stavu, ktorý
vznikol na podklade zákona z 18. júna 2009 o Špecializovanom trestnom súde a o zmene
a doplnení niektorých zákonov. V tomto štádiu konania Najvyšší súd Slovenskej republiky
nemôže postupovať ani podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku, keďže takýto postup je
možný len v štádiu po podaní obžaloby. Navyše ide o väzobnú vec, v ktorej musel rozhodnúť
v lehote do 27. septembra 2009, kedy obvineným mala uplynúť ostatne predĺžená lehota
trvania väzby, pričom v tejto lehote aj rozhodol o jej predĺžení do 27. marca 2010,
a v prípade prerušenia trestného stíhania, by musel obvinených prepustiť na slobodu, čím
by došlo k zmareniu, resp. podstatnému sťaženiu vykonania úkonov trestného konania,
ktorých vykonanie viedlo k rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby obvinených.“
Ústavný súd už vo svojej judikatúre (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99) uviedol, že každé
z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh
oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania
pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto
koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci
a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom. Vychádzajúc
z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane
sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých je
možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom
ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00, II. ÚS 336/09).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že základom námietky je tvrdená protiústavnosť
príslušných ustanovení zákona o špecializovanom trestnom súde, bez predchádzajúceho
konania o súlade právnych predpisov, v ktorom by plénum ústavného súdu posúdilo tvrdený
nesúlad zákona o špecializovanom trestnom súde s ústavou, nemohol by špecializovaný
trestný súd námietku zaujatosti založenú na tvrdenej nelegitimite sudcov v uplatnenom
rozsahu posúdiť. Je to tak tým viac, že všetci existujúci sudcovia špecializovaného trestného
súdu sa dostali do svojich funkcií spôsobom, ktorého ústavnosť sťažovatelia spochybňujú.
Z pohľadu ústavného súdu preto možno uzavrieť, že sudkyňu pre prípravné konanie,
ktorá koná v prípade sťažovateľov, treba považovať za zákonnú sudkyňu z hľadiska
legitimity jej postavenia ako sudkyne špecializovaného trestného súdu, keďže táto legitimita
sa odvíja priamo zo zákona o špecializovanom trestnom súde. Rozhodujúcu otázku, či sa
sudcovia špecializovaného trestného súdu ujali svojich funkcií v súlade s ústavou, môže
ústavný súd riešiť iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl.
zákona o ústavnom súde, pričom sťažovatelia nie sú aktívne legitimovaní na podanie návrhu
na začatie konania o súlade právnych predpisov.
Danú problematiku nie je možné riešiť ani postupom podľa čl. 154c ods. 1 ústavy,
podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred
nadobudnutím účinnosti ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú
prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že námietka sťažovateľov
o porušení ich základného práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Ndt 17/2009 je zjavne neopodstatnená, preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol.
- Sťažovatelia namietajú porušenie „práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby
v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ uznesením špecializovaného trestného súdu
sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost
17/2009 z 24. septembra 2009.
Námietku odôvodňujú tým, že sťažnosť proti uzneseniu o predĺžení lehoty väzby
podali na poštovú prepravu 21. septembra 2009 (v zákonnej lehote) a bola doručená
najvyššiemu súdu až 29. septembra 2009, faxom mu bola doručená 23. septembra 2009.
Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 24. septembra 2009.
Podľa sťažovateľov v čase vydania uznesenia nemohol najvyšší súd vedieť o tom, že
sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote (podaná na poštovú prepravu 21. septembra 2009),
preto keď najvyšší súd vychádzal z doručenia faxom – 23. septembra 2009, mal sťažnosť
ako oneskorenú zamietnuť. Podľa nich bolo teda uznesenie vydané predčasne a v rozpore
s Trestným poriadkom. Najvyšší súd mal podľa nich rozhodovať na základe sťažnosti
doručenej až 29. septembra 2009, teda až po uplynutí lehoty trvania väzby, ktorá sa mala
predĺžiť, keď už s odvolaním sa na § 76 ods. 3 Trestného poriadku nebolo možné rozhodnúť
o ďalšom predĺžení väzby.
Ďalej námietku odôvodňujú tým, že 3. septembra 2009 podali na poštovú prepravu
námietku zaujatosti konajúceho sudcu a generálnu námietku zaujatosti všetkých sudcov
špecializovaného trestného súdu, teda ju uplatnili pred rozhodnutím o návrhu prokurátora na
predĺženie väzby (7. septembra 2009) a špecializovaný trestný súd o nej mal rozhodnúť pred
rozhodnutím o návrhu prokurátora na predĺženie väzby, aj keď mu boli doručené až
8. septembra 2009.
Navyše nebolo rozhodnuté o generálnej námietke zaujatosti všetkých sudcov
špecializovaného trestného súdu, ktorú uplatnili v rámci žiadosti o prepustenie z väzby
z 31. júla 2009, o tejto žiadosti mal špecializovaný trestný súd konať na verejnom zasadnutí
týkajúcom sa predovšetkým rozhodovania o návrhu prokurátora na predĺženie väzby.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ako už bolo uvedené, ústavný súd preskúmal
v namietanom smere len citované rozhodnutie najvyššieho súdu.
Ústavný súd zistil, že sťažovatelia sťažnosťou z 18. septembra 2009 napadli
uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009. Spis
s predkladaciou správou bol najvyššiemu súdu doručený 21. septembra 2009.
Hoci podľa doručenky, ktorú sťažovatelia predložili ústavnému súdu, je zrejmé, že
sťažnosť najvyššiemu súdu bola poštovou prepravou doručená až 29. septembra 2009
(faxom 23. septembra 2009), najvyšší súd však v odôvodnení uznesenia sp. zn.
5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009 uviedol, že včasnosť podania sťažnosti zistil vlastnými
prostriedkami (v spise sa nachádza úradný záznam z telefonickej komunikácie pracovníčky
kancelárie špecializovaného trestného súdu s kanceláriou právneho zástupcu sťažovateľov).
Hoci bola táto na doručenku doručená najvyššiemu súdu až 29. septembra 2009, o jej
existencii aj obsahu vedel najvyšší súd z faxového podania aj z vlastných zistení, preto
mohol o všetkých v nej uvedených námietkach 24. septembra 2009 rozhodnúť. Tým, že
najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľov rozhodol, zabránil porušeniu označených základných
práv sťažovateľov, ktoré hrozilo pri ignorovaní podanej sťažnosti.
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
- Sťažovatelia navyše namietajú „porušenie princípu kontradiktórnosti konania
a rovnosti zbraní“ uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009
zo 7. septembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra
2009, čo odôvodňujú tým, že návrh prokurátora na predĺženie väzby zo 17. augusta 2009 im
bol doručený 21. augusta 2009, svoje vyjadrenie k nemu podali na poštovú prepravu
7. septembra 2009 a toto bolo špecializovanému trestnému súdu doručené 8. septembra
2009, o návrhu prokurátora na predĺženie väzby však tento rozhodol už 7. septembra 2009,
a to i napriek tomu, že v predvolaní na verejné zasadnutie konané o predmetnom návrhu
doručenom im 2. septembra 2009 bol avizovaný termín konania 10. september 2009.
Sťažovatelia zastávajú názor, že im bola odobratá možnosť predniesť svoje argumenty proti
návrhu na predĺženie väzby.
Ústavný súd preskúmal rozhodnutie špecializovaného trestného súdu sp. zn.
Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009. Sudkyňa pre prípravné konanie v jeho odôvodnení okrem
iného uviedla:
«Na Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica bol dňa 18. augusta
2009 doručený návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
SR v B. (ďalej len prokurátor) na predĺženie lehoty trvania väzby u obvinených M. M., V. H.
a T. Ď., ako aj návrh na rozhodnutie o zmene (rozšírení) dôvodov väzby u všetkých troch
obvinených, evidovaný pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09 - 332 zo dňa 17. augusta 2009. Podaným
návrhom sa domáhal, aby u obvinených bola predĺžená lehota trvania väzby do 27. marca
2010 a tiež, aby u všetkých troch obvinených došlo k rozšíreniu dôvodov väzby aj z dôvodu
uvedenom v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. ...
Podaný návrh bol v zmysle požiadavky rovnakého postavenia strán v trestnom
konaní zaslaný obvineným ako aj im obhajcom na vyjadrenie sa k jeho dôvodom. Obvinení
a ani ich obhajcovia sa k dôvodom uvedeným v predmetnom návrhu písomne nevyjadrili.
Sudkyňa pre prípravné konanie vo veci určila termín verejného zasadnutia na deň
10. septembra 2009, aby obvinení mali možnosť osobne sa vyjadriť na súde rozhodujúcom
o predloženom návrhu na predĺženie lehoty väzby, aby mali možnosť sa osobne vyjadriť aj
k návrhu na zmenu (rozšírenie) dôvodov väzby a v konečnom dôsledku, aby mali možnosť sa
osobne ku svojim žiadostiam o prepustenie z väzby na slobodu obvinený V. H. vyjadriť.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR predložil podpísanému súdu dňa
18. augusta 2009 a 26. augusta 2009 dve žiadosti obvineného V. H. o prepustenie z väzby
na slobodu zo dňa 11. augusta 2009 a 18. augusta 2009, ktorým nevyhovel, keďže mal za to,
že dôvody väzby u tohto obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku
naďalej trvajú. Navrhol, aby sudca pre prípravné konanie žiadosti obvineného nevyhovel.
O tomto svojom postupe prokurátor upovedomil obvineného a aj jeho obhajcu.
V oboch týchto žiadostiach obvinený V. H. žiadal o prepustenie z väzby na slobodu,
poukázal na nález Ústavného súdu SR z 20. mája 2009 o protiústavnosti Špeciálneho súdu.
Uviedol, že vzhľadom na predmetný nález uznesenie zo dňa 17. marca 2009 Špeciálneho
súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 9/2009, ako aj uznesenie Najvyššieho
súdu SR v Bratislave sp. zn. 3 Tošs 6/2009 zo dňa 26. marca 2009, ktorými mu bola
predĺžená lehota väzby do 27. septembra 2009, považuje za nezákonné. Má za to, že vo
výkone väzby sa nachádza protizákonne.
Obvinení M. M., V. H. a T. Ď. svojimi písomnými vyjadreniami zo dňa 2. septembra
2009, ktoré boli tunajšiemu súdu v ten istý deň doručené prostredníctvom faxu prehlásili, že
sa odmietajú zúčastniť verejného zasadnutia a požiadali, aby sa konalo v ich neprítomnosti.
Takúto požiadavku predniesol aj V. H. vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu,
ktorá podpísanému súdu bola prokurátorom doručená 26. augusta 2009.
Vzhľadom na takéto vyjadrenia vo veci rozhodujúca sudkyňa pre prípravné konanie
zrušila termín verejného zasadnutia a to z nasledovných dôvodov:
Trestný poriadok v žiadnom svojom ustanovení výslovne neuvádza, aby o návrhu
prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby bolo rozhodované na verejnom zasadnutí
podľa štvrtej hlavy. Zo všeobecného ustanovenia § 291 Trestného poriadku vyplýva, že na
verejnom zasadnutí súd rozhoduje, ak to zákon výslovne ustanovuje. Pri rozhodovaní
o väzbe ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku vyžaduje, aby bol obvinený pred
rozhodnutím o väzbe vypočutý. V tomto prípade ale obvinení výslovne odmietli svoju účasť
na verejnom zasadnutí, teda to, aby boli vypočutí pred rozhodnutím o návrhu prokurátora
na predĺženie lehoty trvania väzby. Keďže nemohol byť splnený hlavný účel verejného
zasadnutia, keďže obvinení nechceli byť vypočutí (odmietli sa podrobiť výsluchu), sudkyňa
pre prípravné konanie zrušila termín verejného zasadnutia, keďže jeho predmetom mali byť
výsluchy obvinených. Pre takýto záver svedčí aj ustanovenie § 72 ods. 2, šiesta veta
Trestného poriadku, podľa ktorej „predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie
vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi
položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného
možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho
neprítomnosti alebo, ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch“. Pri takomto
postupe sudkyňa pre prípravné konanie rešpektovala poslednú vetu ustanovenia § 72 ods. 2
Trestného poriadku, keď návrh prokurátora bol súdom doručený obvinenému a jeho
obhajcovi tak, aby sa k nemu mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť.»
Ústavný súd zistil, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení výhradami sťažovateľa
o porušení princípu kontradiktórnosti špecializovaným trestným súdom nezaoberal, pretože
neboli predmetom ich sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn.
Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009.
Navyše, sťažovatelia konajúcemu súdu 2. septembra 200 vyhlásili, že sa odmietajú
zúčastniť verejného zasadnutia, a požiadali, aby sa konalo v ich neprítomnosti. Sami
nevyužili svoje právo zúčastniť sa verejného zasadnutia 10. septembra 2009, kde by mali
možnosť osobne sa vyjadriť k predloženému návrhu na predĺženie lehoty väzby aj k návrhu
na zmenu dôvodov väzby. Podľa názoru ústavného súdu však sťažovatelia mali dostatok
času aj na písomné vyjadrenie. Žiadnu z možností nevyužili, preto konajúca sudkyňa mohla
dôvodne predpokladať, že sa vyjadriť k veci nechcú.
Sťažnosť treba preto v tejto časti považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa poučenia uvedeného v uznesení špecializovaného trestného súdu sp. zn.
Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009 mali sťažovatelia možnosť podať podľa § 187 ods. 1
Trestného poriadku sťažnosť, v ktorej mohli porušenie svojho práva na kontradiktórnosť
konania a princípu rovnosti zbraní namietať riadnym opravným prostriedkom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
- Sťažovatelia namietajú „porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti
väzby“ postupom špecializovaného trestného súdu.
Sťažovatelia porušenie označených práv odôvodnili aj tým, že:
„Návrh prokurátora zo 17.08.2009 bol podaný v čase, keď nebolo rozhodnuté o M.
M. vznesenej námietke zaujatosti voči JUDr. A. B., ktorú som vzniesol z dôvodu podania
žaloby na ochranu osobnosti proti nemu, ktorý postup je v rozpore s § 32 ods. 3 a ods. 4
Okrem toho predmetný úkon (návrh prokurátora zo 17.08.2009) bol urobený v čase,
keď nebolo rozhodnuté o sťažnosti spoluobvineného V. H. proti uzneseniu sp. zn. Vll/2 Gv
9/09 z 10.8.2009, ktorým bolo rozhodnuté, že prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry
JUDr. A. B. nie je vylúčený z vykonávania úkonov vo veci vedenej pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09.
O posledne uvedenej sťažnosti bolo rozhodnuté až dňa 25.08.2009. Takýto postup je
v rozpore s § 32 ods. 4 Trestného poriadku.
Mám za to, že v prípade návrhu prokurátora zo 17.08.2009 nešlo ani o neodkladný
a ani o neopakovateľný úkon v zmysle § 10 ods. 17 a ods. 18 Trestného poriadku, a ani
o úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. Pre zachovanie
lehoty 15 pracovných dní na podanie návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania
väzby stanovenej v § 76 ods. ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31.01.2009
postačovalo podať predmetný návrh najneskôr dňa 04.09.2009.“
Sťažovatelia teda namietali porušenie svojich práv aj v súvislosti s procesným
postupom špecializovaného trestného súdu.
Zo sťažnosti sťažovateľov z 18. septembra 2009, ktorú v zastúpení svojho právneho
zástupca podali proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009
zo 7. septembra 2009, nevyplýva, že by sťažovatelia označené skutočnosti namietali
v podaní najvyššiemu súdu.
V podrobnom odôvodnení sudkyňa pre prípravné konanie rozhodnutie o predĺžení
väzby sťažovateľov a zamietnutí žiadosti sťažovateľa v 2. rade o prepustenie z väzby na
slobodu odôvodnila najmä tým, že:
«Obvinení M. M., V. H. a T. Ď. boli vzatí do väzby uznesením sudcu pre prípravné
konanie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 01.10.2008, sp. zn. 0 Tp 72/2008 podľa § 72
ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b), c)
Trestného poriadku. Väzba u všetkých troch obvinených začala plynúť dňom 27.09. 2008 od
23.50 h.
Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej
lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný
čas.
Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je
sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr
v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím
obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie
návrh na predĺženie tejto lehoty.
Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku... predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak
návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obtiažnosť vecí alebo z iných
závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že
bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie
lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lebo väzby v prípravnom konaní však nesmie
presiahnuť dĺžku podľa odseku 7...
Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku v znení účinnom do 31.01.2009 celková doba
trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť
a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Podľa § 71 ods. ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí
vysoký trest.
Podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku policajt, prokurátor, sudca pre prípravné
konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby
trvajú alebo či sa zmenili. Sudca pre prípravné konanie tak koná iba pri rozhodovaní
o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby alebo o zmene dôvodov väzby a pri
rozhodovaní o žiadostí obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 3. Ak v prípravnom
konaní prokurátor zistí, že dôvody väzby sa zmenili, podá návrh sudcovi pre prípravné
konanie na rozhodnutie o zmene dôvodov väzby. Sudca pre prípravné konanie o takom
návrhu rozhodne bez meškania...
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojim stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre
prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí
bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné
dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho
predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Z obsahu spisového materiálu sudkyňa pre prípravné konanie zistila, že vyšetrovateľ
PPZ, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, Odbor západ, Oddelenie vyšetrovania
uznesením zo dňa 26.10.2007 sp. zn. ČVS: PPZ-32/BOK-Z-2007 vzniesol obvinenie podľa
§ 206 ods. 1 Trestného poriadku M. M. pre prečin poškodzovania cudzej veci, ktorého sa
mal dopustiť formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. a) k § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a)
Trestného zákona v bodoch 1), 2), 3) a V. H., T. Ď. a D. V. v bodoch 1), 2) pre pokračujúci
prečin poškodzovania cudzej vecí. ktorého sa malo dopustiť formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a v bode 3) pre prečin
poškodzovania cudzej veci formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 245 ods. 1, ods. 2
písm. a) Trestného zákona.
Obvineným M. M., V. H. a M. B., bolo ďalším uznesením vyšetrovateľa KR PZ,
Úradu justičnej a kriminálnej polície v T. zo dňa 08.12.2008, sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-
TN-2008, vznesené obvinenie za prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1,
ods. 2 písm. b) Trestného zákona a pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa
§ 245 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. b), Í) Trestného zákona a M. B. pre trestný čin porušovania domovej slobody podľa
§ 238 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 v súbehu s trestným činom
poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona spáchaný organizovanou
skupinou s poukazom na § 89 ods. 26 Trestného zákona účinného do 01.01.2006.
Písomným upozornením zo dňa 06. 02.2009 vyšetrovateľ podľa § 206 ods. 6
Trestného poriadku upozornil obvinených M. M., V. H. a T. Ď. na okolnosť, že skutky, pre
ktoré im bolo vznesené obvinenie uzneseniami zo dňa 26.10.2007 a 27.09.2008 budú
v ďalšom konaní právne kvalifikované ako pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci
podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona,
u obvinených V. H. a T. Ď. aj so zločinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1,
ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného
zákona. Obvinení prevzali upovedomenie o zmene právnej kvalifikácie dňa 09. 02. 2009.
Uznesením vyšetrovateľa KR PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície T. zo dňa
12.03.2009 sp. zn. ČVS:KRP-63/OVK-TN-2008 bolo začaté trestné stíhanie vo veci
a zároveň aj vznesené obvinenie M. M. v skutku č. 1), 2), 3), 4) za pokračovací zločin
poškodzovania cudzej veci § 245 ods. 1. ods. 2 písmeno b), ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a),
b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) s poukazom na § 140 písm. b) Trestného
zákona, s poukazom na § 141 písm. i) Trestného zákona, v skutku č. 2), 3) v štádiu prípravy
podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona v skutku č. 2), 3), 4) za pokračovací zločin útoku na
verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 2) a 3) v štádiu prípravy podľa
§ 13 ods. 1 Trestného zákona, v skutku č. 5) za obzvlášť závažný zločin nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b),
ods. 4 písm. a) s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm.
a) Trestného zákona, v skutku č. 6) a 7) za pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania
podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, v
skutku č. 8), 9). 10) za pokračovací trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods.
I, ods. 3 písm. a) Trestného zákona spáchaného formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm.
a) Trestného zákona účinného do 01.01. 2006, V. H. v skutku č. 1), 2), 3), 4) za pokračovací
zločin poškodzovania cudzej veci § 245 ods. I, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b), s poukazom na 14í písm. a) Trestného zákona,
v skutku č. 2), 3) v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona, v skutku Č. 2), 3), 4)
za pokračovací zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 2) a 3)
v štádiu prípravy podľa § 13 ods. I Trestného zákona,
v skutku č. 5) za obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
§ 141 písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 8), 9), 10) za pokračovací trestný čin
poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona
spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného do
01.01.2006, T. D., v skutku č. 1), 2), 3), 4) za pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci
podľa § 245 ods. 1, ods. 3, písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. b), s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 2), 3) v štádiu
prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona,
v skutku č. 2), 3), 4) za pokračovací zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323
ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného
zákona, v skutku č. 2) a 3) v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona,
v skutku Č. 5 za obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
§ 141 písm. a) Trestného zákona,
v skutku č. 6) obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c)
Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona,
Z uvedeného je zrejmé, že všetci traja obvinení sú trestne stíhaní za závažnú
úmyselnú trestnú činnosť kvalifikovanú tak, ako je to uvedené v jednotlivých uzneseniach
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ktorej sa mali dopustiť spôsobom prv uvedeným
v jednotlivých skutkoch. Obvinený M. M. je o.i. trestne stíhaný za pokračujúci zločin
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) a § 14] písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal
dopustiť v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, za obzvlášť závažný zločin nedovolené
ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b),
ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona a § 141
písm. a ) trestného zákona, za pokračujúci obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189
ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona,
ako aj pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3
písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona.
Obvinený V. H. je trestne stíhaný o.i. za pokračovací zločin poškodzovania cudzej
vecí podľa § 245 ods. í, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona,
pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b)
Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, pre obzvlášť závažný
zločin nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b),
ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona.
Obvinený T. Ď. je trestne stíhaný o.i. pre pokračujúci zločin poškodzovania cudzej
veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona
a zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b)
Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, pre obzvlášť závažný
zločin nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b),
ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 14] písm. a) Trestného zákona, pre
obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona
s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona.
Všetci traja obvinení navyše sú trestne stíhaní aj za inú úmyselnú trestnú činnosť a to
inými policajnými zložkami, ktorá skutočnosť je zrejmá z predchádzajúcich rozhodnutí
podpísaného súdu, a ktorá tiež vyplýva aj z vyšetrovacieho spisového materiálu.
Podľa názoru sudkyne pre prípravné konanie vážnosť podozrenia zo spáchania
stíhaných skutkov, ktoré bezpochyby majú znaky trestných činov v zmysle postupne
vydaných uznesení o vznesení obvinenia, ani v tomto štádiu konania nebola doposiaľ vo
veci nazhromaždeným dôkazovým materiálom, navyše doplneným orgánom činným v
predmetnej trestnej veci, rozptýlená a toto podozrenie naďalej pretrváva. Obvinený M. M.
je naďalej dôvodne podozrivý, že ako člen zločineckej skupiny, ktorú vytvoril, po dlhú dobu
cieľavedome poškodzoval cudzí majetok za použitia zápalnej látky alebo nástražného
výbušného systému za účelom postupného získania si nielen vplyvu v mieste jeho
„pôsobenia“, ale predovšetkým s cieľom získania rôznych neoprávnených výhod,
predovšetkým finančných. Obvinený M. M. spolu s ďalšími spolu obvinenými mali pôsobiť
na rozsiahlom území Slovenskej republiky, predovšetkým však v okrese P. Zo zabezpečených
dôkazov zatiaľ vyplýva, že obvinený M. M. mal byť vedúcou osobnosťou skupiny, túto
skupinu sformoval on sám, aktívne ju mal riadiť a mal to byť on, ktorý mal určiť
a identifikovať motorové vozidlo, ktoré malo byť znehodnotené a mal to byť on, ktorý mal
rozhodnúť, čo konkrétne má urobiť každý jeden zo spoluobvinených, kedy a akým
spôsobom. Mal vyžadovať rešpekt a poslušnosť všetkých členov tejto zločineckej skupiny,
keďže stál na jej čele. Činnosť každého člena tejto skupiny mala mať svoje opodstatnenie,
konkrétny účel a zameranie. O týchto skutočnostiach pred vyšetrovateľom vypovedalo
viacero svedkov, ktorí uviedli, za akých okolností a kedy sa dostali s obvineným M. M., ako
aj s ďalšími spoluobvinenými do kontaktu, za akým účelom sa na nich telefonicky alebo
osobne nakontaktoval a čo požadoval. Vo vyšetrovacom spisovom materiály sa nachádzajú
aj výpovede svedokov, ktorí svojimi výpoveďami potvrdzovali vierohodnosť už vypočutých
svedkov - poškodených. Sudkyňa pre prípravné konanie ani v súčasnom štádiu trestného
stíhania nezistila žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť
k záveru, že výpovede svedkov strácajú na vierohodnosti.
Dospela k záveru, že obvinení sú dôvodne trestne stíhaní pre skutky, resp. pre trestné
činy, pre ktoré im bolo postupne vznesené obvinenie. Ďalšie vedenie trestného stíhania proti
všetkým trom obvineným je v plnej miere odôvodnené a opodstatnené. Všetky aktivity
obvinených pod vedením M. M. smerovali k získaniu neoprávneného majetkového
prospechu.
Vzhľadom na doposiaľ uvedené preto aj v súčasnej dobe pretrváva u obvinených
dôvod väzby podľa § 79 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku. V tomto smere súd
poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR. S poukazom na charakter vyšetrovanej trestnej činnosti, jej vecný i časový rozsah,
obsah výpovedí viacerých svedkov, s prihliadnutím aj na predchádzajúci život obvinených
na dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sa nič nezmenilo.
Dôvodnosť navrhovaného predĺženia lehoty trvania väzby u všetkých troch
obvinených bola sudkyňou pre prípravné konanie preskúmaná z hľadiska plynulosti
vykonávania vyšetrovania. Z obsahu predloženého vyšetrovacieho materiálu sudkyňa pre
prípravné konanie konštatovala, že vyšetrovanie prebieha zákonným spôsobom a bez
prieťahov na strane orgánov činných v trestnom konaní. Je nesporné, Že vo veci sa
vykonáva rozsiahle dokazovanie, vzhľadom na počet útokov proti záujmom chráneným
Trestným zákonom. Je nevyhnutné dôsledne zadokumentovať vyšetrovanú trestnú činnosť,
za účelom ktorým je potrebné zabezpečiť dôkazy minimálne v rozsahu, ako to podrobne vo
svojom návrhu prokurátor uviedol. Vzhľadom na obtiažnosť veci spočívajúcu v jej rozsahu,
početnosti skutkov, spôsobe a dĺžke času páchania stíhaných skutkov a novým zisteniam,
ktoré odôvodnili potrebu rozšírenia obvinenia, sudkyňa pre prípravné konanie návrhu
prokurátora vyhovela a predĺžila lehotu väzby u všetkých troch obvinených do 27. marca
2010. Takto predĺžená lehota väzby sa v tomto štádiu trestného stíhania javí ako primeraná
na vykonanie potrebných úkonov s cieľom riadneho zdokumentovania vyšetrovanej trestnej
činnosti všetkých troch obvinených. Trestné stíhanie obvinených, vzhľadom na doposiaľ
uvedené nebolo možné skončiť v základnej lehote väzby. Prepustením obvinených na
slobodu reálne hrozí, že by došlo k podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného
konania.
Keďže bol prijatý záver aj o opodstatnenosti ďalšieho vedenia trestného stíhania,
sudkyňa pre prípravné konania dospela k záveru, že návrh na predĺženie lehoty trvania
väzby u obvinených, z dôvodov vyššie uvedených, podal prokurátor ÚŠP GP SR dôvodne
a preto mu v celom rozsahu vyhovela.
Prokurátor sa podaným návrhom domáhal, aby vo veci rozhodujúci súd u všetkých
troch obvinených zmenil a teda rozšíril dôvody väzby aj podľa ustanovenia § 71 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku, pretože, podľa jeho názoru, je tu daná dôvodná obava, že
obvinení ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, pretože im hrozí
vysoký trest. Svoje úvahy o predmetnej hrozbe oprel o tie skutočnosti, ktorými v podstate
odôvodňoval aj samotný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby. Poukázal na to, že
obvinení M. M. a T. D. sú o.i. trestne stíhaní aj pre obzvlášť závažný zločin vydierania
podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona, za ktorý Trestný zákona v osobitnej
časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo
trest odňatia slobody na doživotie. Ďalej uviedol, že obvinený M. M. už bol v minulosti
dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody pre trestný čin ublíženia na
zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 v dôsledku čoho
s poukazom na ustanovenie § 437 ods. 5 Trestného zákona v jeho prípade možno reálne
očakávať aplikáciu tzv. zásady trikrát a dosť v zmysle § 47 ods. 2 Trestného zákona a teda
uloženie trestu odňatia slobody na doživotie. Ohľadne obvineného V. H. prokurátor uviedol,
že tento je o. i. trestne stíhaný aj pre obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) ods. 4 písm. a) Trestného zákona,
pre ktorý Trestný zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na desať
rokov až pätnásť rokov. V prípade všetkých troch obvinených súčasne možno očakávať,
podľa predkladateľa návrhu, uloženie zvýšeného úhrnného trestu odňatia slobody podľa
§ 41 ods. 2 Trestného zákona. Z týchto dôvodov v podstate podal návrh na rozhodnutie
o zmene, teda rozšírenia dôvodov väzby tak, ako je to prv uvedené.
Trestný poriadok podrobnejšie neupravuje, čo sa rozumie pod termínom „vysoký
trest“, vysoký trest možno považovať za dôvod väzby skutočne len za predpokladu zistenia
ďalšej konkrétnej skutočnosti týkajúcej sa najmä osoby páchateľa alebo okolností prípadu,
ktoré v súvislosti s predpokladanou citeľnou sankciou odôvodňujú obavu z úteku. Je
nesporné, že obvineným M. M., V. H. a T. Ď. boli postupne vznesené obvinenia pre rôznu
závažnú úmyselnú trestnú činnosť majetkovej aj násilnej povahy. Obvinení sú dôvodne
podozriví, že ako členovia zločineckej skupiny po dlhú dobu cieľavedome poškodzovali
cudzí majetok za použitia zápalnej látky alebo nástražného výbušného systému za účelom
postupného získavania nielen vplyvu v mieste ich „pôsobenia“, ale predovšetkým s cieľom
získania neoprávnených výhod. Je možné dôvodne vyvodiť záver o tom, že obvinení
predovšetkým mali snahu ovplyvniť činnosť určitých osôb s cieľom získať si výsadné
postavenie v okrese P. Navyše, je potrebné zdôrazniť, že obvineným M. M. a V. H. bolo
v nedávnej minulosti t.j. 08.07.2009 vznesené obvinenie za ďalšiu závažnú trestnú činnosť,
ktorá mala byť páchaná od marca 2006 do konca júna 2007. M. M. bolo vznesené obvinenie
za pokračujúci obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a),
ods. 4 písm. b), c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), b) a § 141 písm. a)
Trestného zákona a V. H. tým istým uznesením vznesené obvinenie za obzvlášť závažný
zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na §
141 písm. a) Trestného zákona. Z uvedeného je zrejmé, že aj V. H. v prípade preukázania
viny za uvedený trestný čin hrozí uloženie trestu odňatia slobody vo výmere od dvadsať
rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.
Napriek týmto skutočnostiam, z ktorých je zrejmé, že obvineným hrozí vysoký trest,
podľa názoru sudkyne pre prípravné konanie neboli splnené zákonné podmienky pre
rozšírenie dôvodov väzby u obvinených v zmysle návrhu prokurátora. Iba skutočnosť, že
každému obvinenému v prípade uznania viny hrozí vysoký trest, nemôže sama o sebe
odôvodňovať ani v tomto štádiu trestného konania dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku. Nebolo totiž preukázané, že by sa obvinení správali spôsobom, ktorý
predpokladá toto ustanovenie, teda že by u nich existoval predpoklad, že ujdú alebo sa budú
skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý im reálne hrozil. Zo
spisového materiálu nevyplývajú také konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali túto
obavu. Už zo samotného rozhodovania sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu
v Trenčíne o návrhu prokurátora na ich vzatie do väzby vyplýva, že po zadržaní obvinených
a rozhodovaní o ich vzatí do väzby, tento sa aj s takýmto návrhom prokurátora vysporiadal,
pričom neuznal dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ani u jedného
z obvinených. Pri posudzovaní návrhu prokurátora možno vysoký trest považovať za dôvod
väzby len za predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej skutočnosti týkajúcej sa
najmä osoby páchateľa alebo okolnosti prípadu, ktoré v súvislosti s predpokladanou
citeľnou sankciou odôvodňujú obavu z úteku. Ani u jedného z týchto troch obvinených od
okamihu ich vzatia do väzby nedošlo k takej podstatnej zmene okolností a ich situácie, ktoré
by odôvodňovali obavu, že by sa správali spôsobom uvedeným v tomto ustanovení. Podľa
názoru sudkyne pre prípravné konanie za samotný takýto dôvod nemožno považovať
vydanie uznesenia o vznesení obvinenia za ďalšiu trestnú činnosť, aj keď tieto obvinenia
zvyšujú trestnú sadzbu, ktorým obvineným hrozí v prípade uznania viny. V tomto smere
sudkyňa pre prípravné konanie poukazuje aj na právny názor Najvyššieho súdu SR
v Bratislave, ktorý je prezentovaný v uznesení zo dňa 20.05.2009 pod sp. zn. 3 Tošs J
2/2009.
Z týchto dôvodov sudkyňa pre prípravné konanie návrh prokurátora ako nie dôvodný
zamietla s tým, že u obvinených naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c)
Trestného poriadku nezmenené tak, ako to bolo konštatované v predchádzajúcich
rozhodnutiach súdov v trestnej veci obvinených. Niet pochybností o tom, že i ďalšie
zotrvanie obvinených vo výkone väzby je podložené konkrétnymi skutočnosťami
vyplývajúcimi z doposiaľ vykonaného dokazovania. Obvinení v čase pred obmedzením ich
osobnej slobody boli bez preukázateľného zdroja príjmu. Nad'alej pretrváva obava, že by
v prípade prepustenia na slobodu pokračovali v páchaní trestnej činnosti obdobného
charakteru, pre ktorú sa v súčasnosti proti nim vedie vyšetrovanie. Z doposiaľ
nezhromaždených dôkazov je zrejmé, že obvinení mali vyšetrovanú trestnú činnosť páchať
v dlhom časovom období, mali ju páchať mnohými čiastkovými skutkami a to spôsobom,
ako je to v tomto rozhodnutí uvedené. Tiež naďalej pretrváva dôvodná obava, že pokiaľ by
boli obvinení prepustení na slobodu, mohli by vyvíjať nátlak a rôzne kolúzne aktivity vo
vzťahu k osobám, ktoré jednak už boli vo veci vypočuté, alebo ešte len budú vyšetrovateľom
vypočuté s cieľom riadne dokumentovať vyšetrovanú činnosť obvinených. Predpokladá sa,
že obvinení budú podrobený konfrontácie spolu so svedkami alebo svedkami - poškodenými
z dôvodov, ktoré uvádzal v podanom návrhu prokurátor. Vo veci vypočutí svedkovia
-poškodení vo svojich výpovediach pred vyšetrovateľom prejavili strach, nielen o seba, ale
aj o svojich rodinných príslušníkov.»
Zamietnutie žiadosti sťažovateľa v 2. rade o prepustenie z väzby sudkyňa pre
prípravné konanie odôvodnila takto:
„Obvinený V. H. pokiaľ sa podanými žiadosťami domáhal prepustenia z väzby na
slobodu z dôvodov, ktoré sú vyššie uvedené v tomto rozhodnutí, vo veci rozhodujúca
sudkyňa pre prípravné konanie dospela k záveru, že u tohto obvineného naďalej trvajú
dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku. V tomto
smere poukazuje na dôvody, ktoré ju viedli k vyhoveniu návrhu prokurátora na predĺženie
lehoty trvania väzby u všetkých troch obvinených, vrátane samotného žiadateľa
o prepustenie z väzby na slobodu. S poukazom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo
začaté trestné stíhanie, jej vecný i časový rozsah, predovšetkým obsah výpovedí viacerých
svedkov, na dôvodnosti ďalšieho trvania väzby u tohto obvineného sa nič nezmenilo.
Podstatnú časť sťažnostných námietok obvineného tvorí argumentácia súvisiaca s nálezom
Ústavného súdu zo dňa 20.05.2009 sp. zn. PL.ÚS 17/08, v dôsledku ktorého došlo k strate
účinnosti zákona č. 458/2003 Z.z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej
prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V tejto
súvislosti aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 25.08.2009,
evidovanom pod sp. zn. 1 Tost 12/2009 pripomenul, že citovaný nález Ústavného súdu
v časti 9. obsahuje záver, že rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní, nie sú
týmto rozhodnutím Ústavného súdu dotknuté. Právoplatné rozhodnutia Ústavného súdu sú
všeobecne záväzné, teda sú záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo
právnické osoby, ktorých sa rozhodnutia týkajú. Z tohto dôvodu rozhodnutia bývalého
Špeciálneho súdu sa považujú za platné a plne legitímne. Preto aj uznesenie zo dňa
17.03.2009 Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 9/2009, ako
aj uznesenie Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 26.03.2009 sp. zn. 3 Tošs 6/2009,
ktorými bola právoplatne predĺžená lehota väzby u tohto obvineného, ako aj u ostatných
spoluobvinených, teda M. M. a T. Ď. považuje sudkyňa vo veci rozhodujúca za zákonné.“
6. Sťažovatelia napokon namietajú „porušenie práva byť súdený v primeranej lehote
alebo prepustený počas konania a arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť uznesenia najvyššieho
súdu sp.zn. 5 Tost 17/2009 z 24.9.2009“. Sťažovatelia sa opierajú o svoje vyjadrenie
z 2. septembra 2009 k návrhu prokurátora na predĺženie väzby a odvolávajú sa na judikatúru
ústavného súdu, podľa ktorej pri skúmaní dôvodnosti väzby, ktorá trvá dlhšiu dobu, treba
skúmať splnenie takých skutočností, ako je dôvodné podozrenie, že stíhaná osoba spáchala
trestný čin, ďalej danosť niektorého z väzobných dôvodov, ako aj postup orgánov činných
v trestnom konaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
Sťažovatelia vidia porušenie označených práv aj v tom, že doba ich väzby nie je
primeraná. Poukazujú na to, že v momente ich vzatia do väzby bolo možné vzhľadom na
organizovaný a skupinový charakter trestnej činnosti, z ktorej sú obvinení, akceptovať aj
spoločné odôvodnenie väzby, po predlžovaní väzby po šiestich mesiacoch však už takýto
prístup neobstojí.
Podľa názoru ústavného súdu z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia
špecializovaného trestného súdu jednoznačne vyplýva, v čom tento súd videl dôvodnosť
väzby sťažovateľov podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku
aj po 27. septembri 2009. Súčasne zdôvodnil, prečo sa nestotožnil s návrhom prokurátora
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn.
VII/2 Gv 9/09, ktorým navrhol rozšírenie dôvodov väzby okrem kolúznej aj na útekovú
podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Najvyšší súd si toto odôvodnenie v plnej miere osvojil.
Keďže úlohou ústavného súdu je kontrola toho, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,
nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno
pokladať za udržateľné.
V tomto smere odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu odkazujúce na
predchádzajúce odôvodnenie rozhodnutia špecializovaného trestného súdu možno
považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu
odôvodnenia (mutatis mutandis IV. ÚS 41/08) namietaných súdov. Z hľadiska námietok
sťažovateľov o nedostatočnej odôvodnenosti ich ďalšieho ponechania vo väzbe sa preto
javia ako akceptovateľné.
Rovnako ústavný súd považuje za ústavne konformné akceptovanie výkladu
ustanovení Trestného poriadku aplikovaných pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľov
špeciálnym súdom. Špecializovaný trestný súd jednoznačne a jasne formuloval
a v rozhodnutí citoval na vec sa vzťahujúce príslušné ustanovenia trestno-procesných
predpisov, s poukazom najmä na § 76 ods. 6 Trestného poriadku v znení účinnom
do 31. januára 2009, podľa ktorého celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu
s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak je trestné
stíhanie vedené pre obzvlášť závažný zločin.
Ústavný súd zastáva názor, že práve iný výklad týchto ustanovení, ako ten, ktorý
použil špecializovaný trestný súd, a najvyšší súd sa s ním stotožnil, by predstavoval
porušenie ústavnoprávnych princípov.
Sťažovatelia boli vzatí do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 0 Tp 72/2008 podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov
uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) c) Trestného poriadku. Väzba začala plynúť
27. septembra 2008. Na základe rozhodnutia sudkyne pre prípravné konanie špeciálneho
súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 17. marca 2009 bola sťažovateľom väzba predĺžená
do 27. septembra 2009. Rozhodnutím sudkyne pre prípravné konanie sp. zn. Tp 9/2009
zo 7. septembra 2009 bola ďalej predĺžená do 27. marca 2010. Z uvedeného teda bez
akýchkoľvek pochybností vyplýva, že vzhľadom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú sú
sťažovatelia trestne stíhaní, nemohlo dôjsť k prekročeniu maximálnej dĺžky trvania ich
väzby.
Z tohto hľadiska treba považovať pozbavenie osobnej slobody sťažovateľov za
zákonné, pretože sa udialo v súlade s konaním ustanoveným v zákone, na základe
rozhodnutia príslušného súdu, z dôvodov uvedených v zákone a bez toho, aby ich väzba
prekročila zákonom ustanovenú dovolenú dĺžku jej trvania.
- Sťažovatelia navrhovali, aby ústavný súd zrušil uznesenie špecializovaného
trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Ndt 17/2009 z 24. septembra 2009 a najvyššiemu súdu prikázal, aby neodkladne prepustil
sťažovateľov z väzby na slobodu.
Právny zástupca sťažovateľov podaním doručeným ústavnému súdu 19. apríla 2010
oznámil, že sťažovatelia boli na základe písomného príkazu 1. apríla 2010 prepustení
z väzby na slobodu.
Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok,
bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2010