Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 346/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 predbežne

prerokoval sťažnosť E. M., zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Poštová

14, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1

v spojení s a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I

sp. zn. zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 28. marca 2014, namietaného porušenia jej základných práv podľa

, 2 a 5 a práv podľa a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I

sp. zn. zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 3. apríla 2014 a namietaného porušenia základných práv podľa

, 2 a 5 postupom Krajskej prokuratúry

v Košiciach, Okresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach pri rozhodovaní

o žiadosti prokurátora o predĺženie lehoty trvania väzby z 28. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája

2014 doručená sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva podľa v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej

len ,,okresný súd“) sp. zn. zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. z 28. marca 2014,

namietaného porušenia jej základných práv podľa , 2 a 5 a práv podľa

a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. marca 2014

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. apríla 2014 a namietaného

porušenia základných práv podľa , 2 a 5 postupom Krajskej prokuratúry

v Košiciach (ďalej len ,,krajská prokuratúra“), okresného súdu a krajského súdu pri

rozhodovaní o žiadosti prokurátora o predĺženie lehoty trvania väzby z 28. februára 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je na základe viacerých

uznesení vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej

jednotky finančnej polície, expozitúry Stred, Banská Bystrica, spoločne s viacerými ďalšími

osobami trestne stíhaná za viaceré skutky právne kvalifikované ako pokračujúci zločin

neodvedenia dane o poistného podľa , a

s použitím a zločin skrátenia dane a poistného podľa

ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 s použitím .

Sťažovateľka bola uznesením okresného súdu sp. zn. zo 6. septembra 2013

vzatá do väzby z dôvodov uvedených v

(tzv. kolúzna väzba), pričom väzba začala plynúť 3. septembra 2013. O sťažnosti

sťažovateľky proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. zo 17. septembra 2013 tak, že túto zamietol a písomný sľub

sťažovateľky na nahradenie väzby neprijal.

3. Dňa 28. februára 2014 podal prokurátor krajskej prokuratúry na okresnom súde

žiadosť o predĺženie lehoty trvania väzby o ďalších sedem mesiacov, t. j. do 3. novembra

2014, a súčasne podal návrh na rozšírenie dôvodov väzby o dôvod uvedený v § 71 ods. 1

písm. c) (tzv. preventívna väzba). Okresný súd stanovil termín výsluchu

sťažovateľky pre účely rozhodnutia o žiadosti prokurátora krajskej prokuratúry na 7. marec

2014. Sťažovateľka predložila pred naplánovaným výsluchom sudcovi pre prípravné

konanie návrh zo 6. marca 2014, ktorým navrhla odňatie veci okresnému súdu (rovnako tak

Okresnému súdu Košice II a Okresnému súdu Košice-okolie) a prikázanie veci Okresnému

súdu Michalovce podľa . Túto žiadosť sťažovateľka

odôvodnila v podstate tým, že diskriminácia jej osoby ako mediálne známej a mediálny tlak

zjavne bráni sudcom označených súdov rozhodnúť jej trestnú vec v súlade so zákonom,

objektívne, nezaujato a spravodlivo. Sťažovateľka poukázala na účelovú medializáciu jej

veci a uverejňovanie nepravdivých článkov v médiách tesne pred rozhodovaním o jej

väzobnej veci.

4. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením sp. zn.

zo 7. marca 2014 (ďalej aj ,,uznesenie o nevylúčení sudcu“) rozhodol podľa § 32 ods. 3

a tak, že nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej krajský súd

rozhodol uznesením sp. zn. z 28. marca 2014 tak, že zrušil napadnuté

uznesenie a podľa trestnú vec sťažovateľky okresnému súdu

neodňal (ďalej aj ,,uznesenie o neodňatí veci“). Tomuto uzneseniu krajského súdu

predchádzalo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ,,najvyšší súd“)

sp. zn. z 19. marca 2014, ktorým na návrh sťažovateľky rozhodol tak, že jej

trestnú vec krajskému súdu neodňal.

5. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením sp. zn.

zo 7. marca 2014 (ďalej aj ,,uznesenie o predĺžení lehoty trvania väzby“) rozhodol podľa

s poukazom na tak, že lehotu trvania väzby

sťažovateľky predĺžil o 3 mesiace, keďže dôvody kolúznej väzby naďalej trvajú. Návrh

prokurátora krajskej prokuratúry na rozšírenie dôvodov väzby o tzv. preventívnu väzbu

zamietol. Sťažovateľka, ako aj prokurátor krajskej prokuratúry podali proti tomuto

uzneseniu sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol na verejnom zasadnutí uznesením

sp. zn. z 3. apríla 2014 tak, že sťažnosť sťažovateľky, ako aj sťažnosť

prokurátora krajskej prokuratúry zamietol.

6. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta porušenie svojich

označených práv v troch základných rovinách:

(i) V súvislosti s jej návrhom na odňatie veci a prikázanie veci podľa § 23 ods. 1

namieta, že sudca pre prípravné konanie 7. marca 2014 po tom, ako

uznesením rozhodol o svojom nevylúčení z jej trestnej veci a ona proti tomuto uzneseniu

zahlásila sťažnosť, nemal ďalej konať a nesmel rozhodnúť o návrhu prokurátora krajskej

prokuratúry o predĺženie lehoty trvania väzby a rozšírenie dôvodov väzby. Ak napriek tomu

konal a uznesením rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby, postupoval nesprávne

a nezákonne, pretože v čase jeho rozhodovania existovali pochybnosti o jeho nezaujatosti

proti nej. Sťažovateľka je preto názoru, že o predĺžení lehoty trvania väzby rozhodoval

zaujatý sudca, ktorého úkony nemôžu byť podkladom na rozhodovanie súdu. Sťažovateľka

v tejto súvislosti poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 15/06 a tvrdí, že ani

krajský súd ako sťažnostný súd nesplnil svoju úlohu a iba prehĺbil jej ujmu vzniknutú tým,

že nerozhodol zákonne a spravodlivo o námietke zaujatosti. Tým došlo podľa jej názoru

k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa v spojení

s .

(ii) Sťažovateľka ďalej namieta nedôvodnosť jej väzby a absenciu zákonných

dôvodov na jej predĺženie uznesením okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby

o tri mesiace. Uzneseniu okresného súdu zo 7. marca 2014 a uzneseniu krajského súdu

z 3. apríla 2014 v tejto súvislosti vytýka absenciu uvedenia konkrétnych skutočností,

z ktorých vyplýva dôvodná obava z jej kolúzneho správania. Sťažovateľka tvrdí, že väzobný

dôvod je založený na fikcii, a nie na reálnom podklade, opiera sa o výpoveď spoluobvinenej

H. D., ktorá však nebola podporená žiadnymi ďalšími dôkazmi. Tvrdí, že vzhľadom

na charakter veci (daňová trestná činnosť) ťažisko dokazovania spočíva na listinných

dôkazoch a väzba jej aj v tejto súvislosti príliš prísnym zaisťovacím opatrením. Neobstojí

podľa jej názoru ani argument o komplikovanosti veci, dôvody uvedené v uzneseniach

okresného súdu a krajského súdu nemožno považovať za nevyhnutné a spôsobilé

legitimovať trvajúce pozbavenie jej slobody, pretože ide len o neisté, hmlisté a konkrétnymi

skutočnosťami dostatočne neodôvodnené podozrenie.

(iii) Napokon sťažovateľka namieta, že celková doba konania a rozhodovania

o žiadosti prokurátora krajskej prokuratúry o predĺženie lehoty trvania väzby nezodpovedala

ústavným kritériám, keďže od podania žiadosti 28. februára 2014 až po doručenie uznesenia

krajského súdu z 3. apríla 2014, ktoré nastalo 23. apríla 2014, uplynulo 54 dní (skoro dva

mesiace). Táto doba podľa názoru sťažovateľky nezodpovedá kritériám rýchlosti

a bezodkladnosti rozhodovania o väzobných veciach tak, ako tieto formuluje ňou citovaná

judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

7. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd túto prijal na ďalšie

konanie a nálezom rozhodol tak, že:

(i) jej základné právo podľa v spojení s a právo

podľa dohovoru boli porušené uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. marca

2014. Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil označené uznesenie krajského súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie,

(ii) jej základné práva podľa , 2 a 5 a práva podľa a 4

dohovoru boli porušené uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. marca 2014

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. apríla 2014. Súčasne žiada,

aby ústavný súd zrušil aj toto uznesenie krajského súdu a prikázal mu, aby sťažovateľku

prepustil neodkladne z väzby na slobodu,

(iii) jej základné práva podľa , 2 a 5 boli porušené postupom

krajskej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o žiadosti

prokurátora o predĺženie lehoty trvania väzby z 28. februára 2014,

(iv) prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov

konania v sume 340,90 €, ktoré majú podľa jej návrhu zaplatiť spoločne a nerozdielne

krajská prokuratúra, okresný súd a krajský súd (primerané finančné zadosťučinenie),

resp. okresný súd a krajský súd (trovy konania).

II.

8. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu o nevylúčení sudcu

a uznesením krajského súdu o neodňatí veci

10. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podala

6. marca 2014, teda jeden deň pred jej plánovaným výsluchom k rozhodnutiu o predĺžení

lehoty trvania väzby a zmene jej dôvodov, návrh na odňatie veci všetkým okresným súdom

sídliacim v Košiciach a súčasne vzniesla námietku zaujatosti proti všetkým sudcom týchto

okresných súdov. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu napadnuté uznesenie

o svojom nevylúčení odôvodnil tým, že:

,,Námietka zaujatosti voči sudcovi pre prípravné konanie nie je dôvodná. Tvrdenie

obvinenej o zaujatosti považujem za účelové a tendenčné zo strany obvinenej aj obhajkyne

zmariť vopred naplánovaný úkon. Keďže obvinená neuviedla žiadne relevantné skutočnosti,

ktoré by spochybňovali nezaujatosť sudcu pre prípravné konanie, súd jej námietku

zaujatosti považoval za nedôvodnú.“

Na podklade sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu o nevylúčení sudcu rozhodoval

krajský súd ako sťažnostný súd a uznesenie o neodňatí veci odôvodnil tým, že:

,,Sudca pre prípravné konanie je v danej veci činný od 6. 9. 2013... Preto nebol

správny postup v tom smere, že dňa 7. 3. 2014, t. j. po viac ako šiestich mesiacoch

vykonávania úkonov vo veci, rozhodol o námietke zaujatosti založenej v podstate na tvrdení,

že je zaujatý ako sudca okresného súdu, ktorá námietka bola zakomponovaná do návrhu

na odňatie a prikázanie veci.

Na základe uvedených skutočností dospel sťažnostný súd k záveru, že nebolo

potrebné vôbec rozhodovať o vylúčení, resp. nevylúčení sudcu nakoľko nebola vznesená

námietka v zmysle bezodkladne a o takejto námietke sa v zmysle

ods. 6 nekoná.

Sťažnostný súd preto zrušil napadnuté uznesenie, a rozhodol vo veci sám tak, že

trestnú vec sťažovateľky podľa okresnému súdu neodníma...

Ako vyplýva z vyjadrení sudcov trestného úseku okresného súdu, okrem jednej

sudkyne... šesť ďalších sudcov uviedlo, že sa necítia vo veci zaujatí.

Žiada sa zdôrazniť, že inštitút odňatia a prikázania veci je prelomením ústavnej

zásady ( ), že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a je

výnimočným opatrením. Možno ho aplikovať len vtedy, ak existujú na takýto postup dôležité

dôvody. Dôležitosť dôvodu musí byť porovnateľná s významom ústavného princípu

neodňateľnosti veci zákonnému sudcovi.

Argumenty uvádzané sťažovateľkou nie sú takého charakteru, aby mohli spochybniť

nezaujatosť všetkých, čo i len vo veci konajúcich členov senátu, alebo členov trestného

úseku okresného súdu, nieto ešte všetkých sudcov príslušného súdu.

Napokon k námietke sťažovateľky, že sa cíti mediálne známou osobou, o ktorej médiá

informujú, bez ohľadu, či informácia by mala byť z jej pohľadu negatívna alebo pozitívna,

nemôže byť sama osebe dôvodom pre pochybnosti, či sudca vo veci rozhodne nestranne,

v súlade so zákonom, lebo by nemohol vykonávať funkciu sudcu pre nesplnenie

predpokladov výkonu tejto funkcie...

Sťažnostný súd sa pri svojich úvahách týkajúcich sa rozhodovania v predmetnej veci

zaoberal ako aspektom objektívnym, tak i subjektívnym. Nezistil však existenciu

objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočností, ktoré by vzbudzovali

pochybnosti o nestrannosti sudcov trestného úseku okresného súdu v očiach strán

a verejnosti...

Nakoľko sťažnostný súd skutočnosti, ktoré by bolo treba pokladať za skutočnosti

predpokladané v judikatúre ESĽP, ústavného súdu vo vzťahu ku

všetkým sudcom – okrem jednej sudkyne a už vylúčeného sudcu – vo vzťahu ostatným

sudcom trestného úseku okresného súdu nezistil, nezistil ani dôvody na odňatie veci tomuto

súdu a preto podľa trestnú vec sťažovateľky tomuto súdu neodňal.“

11. Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených

námietkach vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu o nevylúčení sudcu, pretože sa ochrany

svojich práv mohla domáhať a aj sa domáhala podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl.

. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti

uzneseniu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2

prvej vety .

12. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu o neodňatí veci ústavný súd

uvádza, že zákonným sudcom je sudca určený v súlade s rozvrhom práce, ako aj sudca,

ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie z dôvodu vylúčenia iného sudcu

(m. m. , ). Vo veci sťažovateľky nie je sporné, že ako zákonný

sudca okresného súdu pre prípravné konanie rozhodoval od jej vzatia do väzby v septembri

2013 dosiaľ JUDr. Milan Husťák, ktorý aj sám rozhodol o svojom nevylúčení uznesením

zo 7. marca 2014. Podľa názoru krajského súdu vyjadreného v uznesení o neodňatí veci

však menovaný sudca pre prípravné konanie o námietke zaujatosti nemal konať, pretože

nebola vznesená bezodkladne. Krajský súd však zároveň v rámci postupu podľa § 23

preskúmal otázku možnej zaujatosti sudcu pre prípravné konanie, ako aj

dôvody na prípadné odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému súdu a dospel

k záveru, že tieto nie sú dané.

13. Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je

vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,

probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa o vylúčení z dôvodov uvedených v

na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2

rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú.

Podľa proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je

prípustná sťažnosť, po jej podaní sa vykoná len nariadený úkon trestného konania

s výnimkou rozhodovania vo veci samej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť

účel trestného konania. Ak je výsledkom tohto úkonu uznesenie a proti tomuto uzneseniu je

prípustná sťažnosť, má sa za to, že strana podala sťažnosť popri sťažnosti proti rozhodnutiu

podľa odseku 2 alebo 3; vziať späť možno len obe sťažnosti spoločne. O sťažnosti proti

uzneseniu, ktoré je výsledkom úkonu, sa rozhodne až po rozhodnutí o sťažnosti proti

rozhodnutiu podľa odseku 2 alebo 3.

Podľa o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená

na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá

nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný

postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj

o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Podľa z dôležitých dôvodov môže byť vec

príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí

a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa návrh strany na odňatie a prikázanie veci

nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania, ak podľa súdu návrh neobsahuje

dôležitý dôvod podľa odseku 1. O návrhu strany, ktorý je založený na tých istých dôvodoch,

pre ktorý už bolo rozhodnuté, sa nekoná.

14. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že aj keď sa okresný súd

a krajský súd nezhodli na potrebe rozhodnúť o námietke zaujatosti vznesenej vo vzťahu

k sudcovi pre prípravné konanie, ich napadnutými uzneseniami nemohlo dôjsť k zásahu

do základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu. Záver krajského súdu o nenaplnení

požiadavky na bezodkladné vznesenie námietky zaujatosti je z pohľadu ústavného súdu

akceptovateľný, pretože skutočnosti uvádzané sťažovateľkou v návrhu zo 6. marca 2014

okrem ich všeobecného a príliš abstraktného charakteru trvajú v podstate od septembra

2013, kedy bola vzatá do väzby. Možno teda aprobovať záver krajského súdu, že z dôvodu

neskorého vznesenia námietky zaujatosti nebolo potrebné o tejto konať a rozhodnúť.

Zároveň však krajský súd v záujme materiálneho prístupu k základnému právu sťažovateľky

na zákonného sudcu preskúmal možnú pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu, ako aj

ostatných sudcov trestného úseku okresného súdu v rámci konania a rozhodovania o návrhu

sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci. Keďže túto nezistil, nezistil ani dôležité dôvody

na odňatie a prikázanie veci inému okresnému súdu. Dôvody uvádzané krajským súdom sú

pritom zreteľné a zrozumiteľné, jeho úvahy vyvažujúce výnimočnosť tohto opatrenia

s ústavným právom na zákonného sudcu podopreté odkazmi na relevantnú judikatúru ESĽP

a ústavného súdu majú racionálny podklad, sú konzistentné a ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd preto v otázke (i) absencie dôvodov na vylúčenie sudcu pre prípravné konanie,

resp. všetkých sudcov označených okresných súdov, a v otázke (ii) absencie dôležitých

dôvodov na odňatie a prikázanie veci nenachádza dôvod na korigovanie právneho záveru

krajského súdu.

15. Nadväzne ústavný súd považuje za potrebné reagovať na tú časť sťažnosti, kde

sťažovateľka tvrdí, že sudca pre prípravné konanie po zahlásení sťažnosti proti uzneseniu

o svojom nevylúčení nesmel konať ďalej a rozhodnúť o návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty trvania väzby a zmenu jej dôvodov. Citované ustanovenia

predpokladajú situáciu, ktorá nastala v trestnej veci sťažovateľky, teda že námietka

zaujatosti, resp. návrh na odňatie a prikázanie veci dôjde konajúcemu súdu v čase, keď už je

nariadený úkon trestného konania. In concreto, sťažovateľka podala návrh zo 6. marca 2014

súc si vedomá toho, že na 7. marec 2014 je naplánovaný jej výsluch pre účely rozhodnutia

o návrhu prokurátora z 28. februára 2014. Vzhľadom na časové limity trvania väzby

v prípravnom konaní ( a ) bolo povinnosťou prokurátora

podať návrh na jej predĺženie a povinnosťou sudcu pre prípravné konanie o tomto návrhu

rozhodnúť tak, aby tieto lehoty boli zachované, v opačnom prípade by sťažovateľka musela

byť prepustená na slobodu.

16. Podľa a totiž platí, že základná lehota väzby

v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného

na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných

dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi

pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty. Súd alebo sudca pre prípravné

konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby

v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis

predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá

by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby

v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou

väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu

nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý

musí byť primerane odôvodnený.

17. Základná lehoty väzby u sťažovateľky mala uplynúť 3. apríla 2014

(sedem mesiacov po začatí jej plynutia). Označené časové súvislosti teda jasne indikujú

dôvody, pre ktoré prokurátor a sudca pre prípravné konanie postupovali v uvedených

časových súvislostiach. Zároveň podľa už citovaného § 32 ods. 4, resp. § 23 ods. 3

platí, že vznesenie námietky, resp. návrhu nebránia vykonaniu už

nariadeného úkonu trestného konania, okrem rozhodnutia o veci samej. Nemožno rozumne

pochybovať o tom, že rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby nie je na tieto účely

rozhodnutím vo veci samej, a preto je sťažovateľkou uvažované stanovisko najvyššieho

súdu sp. zn. Tpj 15/06 neaplikovateľné. Sudcovi pre prípravné konanie teda ani podaná

sťažnosť proti uzneseniu o jeho nevylúčení nebránila pokračovať vo výsluchu sťažovateľky

ako obvinenej a v následnom procesnom rozhodnutí o predĺžení lehoty trvania jej väzby.

Napokon skutočnosť, že na nariadenom úkone trestného konania môže dôjsť k vyhláseniu

uznesenia, predpokladá aj už citované ustanovenie . Opačný

prístup, ktorého aplikácie sa domáha sťažovateľka, t. j. prednostné rozhodnutie

sťažnostného súdu o sťažnosti proti uzneseniu o nevylúčení sudcu a až následné

rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie o návrhu na prokurátora na predĺženie lehoty

trvania väzby, by skutočne mohol ohroziť, ak nie úplne zmariť striktnú a bezvýnimočnú

zákonnú požiadavku na zachovanie lehôt podľa a , a v

prípade reálnej danosti zákonných dôvodov na predĺženie lehoty trvania väzby (pozri ďalej)

aj ohroziť účel trestného konania.

18. Tieto skutočnosti existujúce spolu s ústavne akceptovateľným a riadne

odôvodneným názorom krajského súdu o absencii pochybnosti o nezaujatosti sudcu

a absencii dôvodov na odňatie a prikázanie veci vylučujú možný zásah do základného práva

sťažovateľky na zákonného sudcu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedených dôvodov bola sťažnosť v tejto časti

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, keďže pri predbežnom prerokovaní nezistil ústavný

súd možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo ).

K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu o predĺžení lehoty

trvania väzby v spojení s uznesením krajského súdu o zamietnutí sťažnosti

sťažovateľky, ako aj prokurátora

19. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutým uzneseniam namieta absenciu dôvodov na

trvanie a predĺženie jej kolúznej väzby o ďalšie tri mesiace, poukazuje na stav a vývoj

dokazovania v prípravnom konaní, sama hodnotí vykonané dôkazy a napokon navrhuje, aby

vo vzťahu k týmto uzneseniam ústavný súd rozhodol o porušení jej označených práv.

20. Aj v tomto smere platí, že vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127

je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať

o sťažovateľkou uplatnených námietkach vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu o

predĺžení lehoty trvania väzby, pretože sa ochrany svojich práv mohla domáhať a aj sa

domáhala podaním sťažnosti podľa a nasl. . Ústavný súd z

tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu, odmietol

pre nedostatok svojej právomoci podľa prvej vety .

21. Pokiaľ ide o tvrdený zásah do označených práv uznesením krajského súdu,

ústavný súd uvádza, že právo na osobnú slobodu garantované tak , ako aj

dohovorom zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných

slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený

pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste

alebo slobodne z tohto miesta odísť (). Každé pozbavenie osobnej slobody

musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,

a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť

zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli

(, ale aj , , , ). Z uvedenej

zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj

porušenie a 5 , ako aj dohovoru.

22. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.

Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti

a zákonnosti (). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu

dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí

všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu

skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku

z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach

obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

23. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc

na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky.

24. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením okresného súdu, sťažnosťou

sťažovateľky aj prokurátora proti nemu, ako aj s napadnutým uznesením krajského súdu.

V jeho písomnom vyhotovení tento najskôr rekapituloval dôvody uznesenia okresného súdu

(výpovede členov organizovanej skupiny, ktorí priznali spáchanie stíhaných skutkov

a usvedčujú sťažovateľku z organizovania daňovej trestnej činnosti, rozsiahlosť, reťazenie

a organizovanú formu páchania trestnej činnosti), sťažnosti sťažovateľky, ako aj

prokurátora, aby na vlastné odôvodnenie v podstatnom uviedol:

,,Čo sa týka väzobného dôvodu podľa

sťažnostný súd je názoru, že tento je daný u obvinenej i v čase tohto rozhodovania.

Materiálne dôvody väzby boli skúmané sťažnostným súdom priebežne a to vždy

pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch podaných obvinenou, pričom opätovne

poukazuje na dôvody uvedené v rozhodnutí zo dňa 17. 9. 2013 sp. zn. ,

v rozhodnutí zo dňa 17. 12. 2013 sp. zn. a naposledy v rozhodnutí zo dňa

3. 2. 2014 sp. zn. (predmetný postup je v súlade s uznesením ústavného súdu

sp. zn. )

K doposiaľ uvedeným skutočnostiam, ktoré vyplývajú z odôvodnenia citovaných

rozhodnutí sťažnostného súdu vyplýva, že sa zaoberal v rámci sťažnostného konania

námietkami, ktoré opätovne tvoria základ odôvodnenia podaného opravného prostriedku.

K doposiaľ uvedenému je potrebné zopakovať, že u obvinenej došlo ďalej k rozšíreniu

trestného stíhania ... jedná sa o ďalšie skutky v rámci pokračovacej trestnej činnosti, i keď

sa týka rovnakých spoluobvinených osôb.

Sťažnostný súd opakovane pripomína, že práve úlohou vyšetrovacej väzby je

zabezpečiť nerušený priebeh oficiálneho vyšetrovania a nadväzujúceho súdneho konania,

pričom bolo to konanie obvinenej, ktoré založilo dôvody tzv. kolúznej väzby.

Z obsahu spisového materiálu taktiež vyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré

odôvodňujú zotrvanie obvinenej v kolúznej väzbe a obvinenia voči obvinenej nie sú založené

na skutočnostiach, ktorých sila slabne, podozrenie, že stíhané skutky spáchala obvinená,

zatiaľ rozptýlené nebolo, ba práve naopak, dôkazy zadovážené doterajším vyšetrovaním toto

podozrenie potvrdzujú aj naďalej a boli vznesené obvinenia pre ďalšie skutky.

Na pripomenutie uvádza, že práve tieto dôvody rátajú so situáciou, aby prípravné

konanie nebolo ovplyvňované obvinenou, čo by bolo možné pokiaľ by sa nachádzala

na slobode....

Sťažnostný súd v zhode so sudcom pre prípravné konanie konštatuje, že zo strany

prokurátora bola dodržaná lehota uvedená v ustanovení (formálny

predpoklad), to znamená, že bol podaný v zákonnej lehote.

Vo vzťahu k splneniu podmienky, že predĺžiť lehotu trvania väzby možno len vtedy, ak

nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť

a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania (materiálny predpoklad), sťažnostný súd dospel

k nasledujúcemu záveru.

Obvinená je vo väzbe v trestnej veci, v ktorej je celkovo stíhaných viac ako dvadsať

osôb, ona sama za viac ako sto čiastkových útokov so škodu prevyšujúcou päť a pol milióna

eur, teda ide o skutkovo a právne náročnú vec.

Sťažnostný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach zistil splnenie podmienok

pre rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby, spočívajúce v dôvodnosti podozrenia

zo spáchania činov, pre ktoré boli vznesené obvinenia, danosť príslušného väzobného

dôvodu, ďalej konštatuje nemožnosť skončiť prípravné konanie v doterajšej lehote väzby

pre obtiažnosť veci, ako aj hrozbu zmarenia alebo podstatného sťaženia dosiahnutia účelu

trestného konania prepustením obvinenej na slobodu. Toto konštatovanie zahŕňa nezistenie

neprípustnej nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní – návrh prokurátora by inak

musel byť zamietnutý.

Sudca pre prípravné konanie postupoval v súlade so základným princípom, že väzba

má trvať len nevyhnutný čas a ako súd rozhodujúci o predĺžení lehoty trvania väzby túto

predĺžil len na dobu, ktorá sa javila v dobe rozhodovania ako nevyhnutná, nakoľko je

v záujme obvinenej, aby väzba nebola predlžovaná bezdôvodne ihneď na maximálnu

zákonom pripustenú dobu (viď nález ústavného súd sp. zn. ).

Sťažnostný súd postupoval v súlade s ustanovením , nakoľko ako

nadriadený súd rozhodol do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou lehotou trvania

väzby v prípravnom konaní.“

25. K takémuto odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu považuje

ústavný súd za potrebné iba stručne uviesť, že neprislúcha ústavnému súdu, aby v rámci

konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby

sťažovateľky a splnenie zákonných podmienok jej predĺženia. To prislúcha zásadne

všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach

vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-

procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto

princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby, jeho držanie v nej, ako

aj jej prípadné predĺženie.

26. Podľa a druhej a tretej vety základná lehota

väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného

na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných

dní pred jej uplynutím... sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.

Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak

nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť

a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem

mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.

27. Pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby takto

krajský súd v napadnutom uznesení skúmal, (i) či v porovnaní so stavom, ktorý bol

v trestnej veci sťažovateľky v čase jeho skorších rozhodnutí (17. 9. 2013, 17. 12. 2013,

3. 2. 2014), trvajú zákonné dôvody väzby aj v čase jeho aktuálneho rozhodovania, (ii) či je

naplnená zákonná podmienka obťažnosti veci ako prekážka skončenia trestného stíhania

a (iii) či prepustenie sťažovateľky na slobodu môže viesť k zmareniu alebo podstatnému

sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Kladné odpovede na všetky nastolené otázky

viedli krajský súd k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu sudcu pre prípravné

konanie o predĺžení lehoty trvania väzby o tri mesiace. Reakcia krajského súdu na zákonné

predpoklady predĺženia lehoty trvania väzby a na sťažnostné dôvody sa síce môže javiť ako

stručná, zároveň je však jasná, zrozumiteľná a presvedčivá. Nemožno opomenúť ani

skutočnosť, že argumentácia krajského súdu nadväzuje a odkazuje na dôvody jeho skorších

rozhodnutí vo väzobnej veci sťažovateľky. Ústavný súd v tomto smere uvádza, že

odôvodnenie uznesenia sťažnostného súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej

istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú

alternatívu odôvodnenia (napr. , , ).

28. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti vzatia do väzby a držania v nej, krajský súd

v podstatnom konštatoval, že podozrenie o spáchaní stíhaných skutkov, ktoré majú znaky

trestného činu, sťažovateľkou rozptýlené nebolo, naopak, dôkazy zadovážené vyšetrovaním

toto podozrenie potvrdzujú aj naďalej. Vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby krajský súd

odkazom na dôvody uznesenia o predĺžení lehoty trvania väzby a svoje skoršie uznesenia

poukázal na konkrétne výpovede spoluobvinených, resp. svedkov, z ktorých vyplýva, že

sťažovateľka pred jej vzatím do väzby tieto osoby ovplyvňovala, a z toho vyplýva dôvodná

obava, že by sa takéhoto konania mohla reálne dopustiť aj v prípade jej prepustenia

na slobodu. V tomto smere zvýraznil aj ďalšie rozšírenie trestného stíhania o ďalšie skutky

v rámci pokračovacej trestnej činnosti. Pokiaľ ide o splnenie zákonných predpokladov

predĺženia lehoty väzby, tieto vzhliadol krajský súd v rozsahu stíhanej trestnej činnosti

(počet stíhaných osôb, množstvo čiastkových útokov, rozsah činu), z toho vyplývajúcej

nemožnosti jeho dovtedajšieho skončenia a obavy z možného kolúzneho správania

sťažovateľky po jej prípadnom prepustení na slobodu. Úvahy krajského súdu tak

po skutkovej, ako aj právnej stránke hodnotí ústavný súd ako rozumne odôvodnené,

konzistentné a preskúmateľné.

29. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu

neprislúcha skúmať danosť zákonných dôvodov predĺženia lehoty trvania väzby

u sťažovateľky, ani dopĺňať, rozvíjať či inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu. Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu

takéhoto uznesenia. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu

spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 3

a ] a podľa ústavného súdu je z hľadiska

individualizácie konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvod predĺženia lehoty trvania

väzby sťažovateľky aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne

konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či

svojvôle konajúceho súdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal

a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti

sťažovateľky aj prokurátora, a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru

o danosti dôvodov kolúznej väzby a splneniu zákonných podmienok jej predĺženia, obidve

sťažnosti zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveru ústavného súdu

napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľky,

a preto aj v tejto časti bola sťažnosť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom krajskej

prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o návrhu prokurátora

na predĺženie lehoty trvania väzby z 28. februára 2014

30. Sťažovateľka v tomto smere vytýka konajúcim orgánom nedodržanie požiadaviek

na urýchlené a bezodkladné rozhodnutie o žiadosti prokurátora, ktoré implicitne, resp.

explicitne vyplývajú z označených práv podľa a dohovoru.

31. Pokiaľ ide o žiadosti obvinených osôb o prepustenie z väzby (čo však nie je

prípad sťažovateľky v konaní o tejto sťažnosti), z doterajšej judikatúry ústavného súdu

vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje

a dohovor. Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti

väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2

. Ústavný súd taktiež vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti

o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto

požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom

stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad

, , ).

32. Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd

rozhodol urýchlene o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby. Keďže však vo veci

sťažovateľky tentokrát nešlo o rozhodovanie o jej návrhu na prepustenie z väzby, ale

naopak, o rozhodovanie o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, záruky

vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru nie sú v tomto prípade priamo aplikovateľné.

33. Uvedené, samozrejme, neznamená, že aj pri rozhodovaní o žiadosti o prokurátora

o predĺženie lehoty trvania väzby nemá súd konať a rozhodovať rýchlo a prednostne.

v tejto súvislosti ustanovuje právny následok spojený s nedodržaním už

uvedených lehôt podľa a , ktorým je povinnosť predsedu

senátu sťažnostného súdu písomným a odôvodneným príkazom prepustiť obvineného

z väzby na slobodu. Vo väzobnej veci sťažovateľky boli, pokiaľ ide o rozhodovanie

o žiadosti prokurátora o predĺženie lehoty trvania väzby, relevantné tieto časové súvislosti:

- 28. februára 2014 podal prokurátor na okresnom súde návrh na predĺženie lehoty

väzby (teda viac ako dvadsať pracovných dní pred uplynutím základnej lehoty väzby

v prípravnom konaní – ),

- 7. marca 2014 sudca pre prípravné konanie uznesením predĺžil lehotu trvania väzby

sťažovateľky o tri mesiace (teda tak, aby v prípade podania sťažnosti mohol spis predložiť

sťažnostnému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím základnej lehoty väzby

v prípravnom konaní – ),

- 3. apríla 2014 krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľky aj prokurátora (rozhodol

teda do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní – § 76 ods. 3

).

34. Uvedené časové súvislosti a najmä súslednosť návrhu prokurátora, uznesenia

okresného súdu a krajského súdu podľa názoru ústavného súdu neumožňujú urobiť záver

o tom, že by sťažovateľkou označení porušovatelia práv skutočne zasiahli do jej práv

v súvislosti s dĺžkou konania o žiadosti prokurátora o predlžení lehoty trvania väzby.

Pre účely rozhodovania o sťažnosti však ústavný súd musel zohľadniť aj konkrétne

okolnosti prípadu, ktoré mali vplyv na konanie a rozhodovanie súdov a ktoré boli spojené

s paralelným rozhodovaním o návrhoch sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci trom

okresným súdom, ako aj krajskému súdu, ktoré iniciovala sťažovateľka. Konečnému

rozhodnutiu krajského súdu z 3. apríla 2014 totiž museli predchádzať uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 19. marca 2014, ktorým na návrh sťažovateľky rozhodol tak, že

jej trestnú vec krajskému súdu neodňal, ako aj uznesenie krajského súdu z 28. marca 2014

o neodňatí veci okresnému súdu. Až po týchto procesných rozhodnutiach mohol krajský

súd rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky a prokurátora proti uzneseniu o predĺžení lehoty

trvania väzby.

35. Ústavný súd preto hodnotí postup krajskej prokuratúry, okresného súdu, ako aj

krajského súdu ako plynulý, urýchlený a v zásade bezprieťahový, teda v celosti

zodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z označených práv. Napadnuté uznesenie

krajského súdu z 3. apríla 2014 bolo právoplatné a vykonateľné už v tento deň [§ 184 ods. 1

písm. a) ], navyše bolo vyhlásené na verejnom zasadnutí krajského súdu

za účasti sťažovateľky, ktorá s ním bola v tento deň aj oboznámená. Vo vzťahu k tejto časti

sťažnosti teda ústavný súd konštatuje, že konanie všetkých označených orgánov

rozhodujúcich o väzbe sťažovateľky možno ako celok považovať z hľadiska rýchlosti

a bezodkladnosti konania za ústavne konformné. Od podania žiadosti prokurátora až

do právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia krajského súdu (v dvojinštančnom konaní)

uplynula doba necelých piatich týždňov, čo vzhľadom na priebeh konania a paralelné

rozhodovanie o návrhoch sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci nemožno hodnotiť ako

ústavne nesúladné. Aj v tejto časti teda ústavný súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky ako

zjavne neopodstatnenú, čo bolo zároveň dôvodom jej odmietnutia.

36. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celosti už pri jej predbežnom prerokovaní

sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 7 odôvodnenia uznesenia) nezoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014