Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 346/2014
PDF · 323.4 KB
No categories available
I. ÚS 346/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 predbežne
prerokoval sťažnosť E. M., zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Poštová
14, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1
v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I
sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6 Tpo 16/2014 z 28. marca 2014, namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I
sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6 Tpo 14/2014 z 3. apríla 2014 a namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry
v Košiciach, Okresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach pri rozhodovaní
o žiadosti prokurátora o predĺženie lehoty trvania väzby z 28. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája
2014 doručená sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej
len ,,okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 16/2014 z 28. marca 2014,
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa
čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 14/2014 z 3. apríla 2014 a namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy postupom Krajskej prokuratúry
v Košiciach (ďalej len ,,krajská prokuratúra“), okresného súdu a krajského súdu pri
rozhodovaní o žiadosti prokurátora o predĺženie lehoty trvania väzby z 28. februára 2014.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je na základe viacerých
uznesení vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej
jednotky finančnej polície, expozitúry Stred, Banská Bystrica, spoločne s viacerými ďalšími
osobami trestne stíhaná za viaceré skutky právne kvalifikované ako pokračujúci zločin
neodvedenia dane o poistného podľa § 277 ods. 1, 2 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona
s použitím § 138 písm. i) Trestného zákona a zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276
ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 Trestného zákona s použitím § 138 písm. i) Trestného zákona.
Sťažovateľka bola uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 6. septembra 2013
vzatá do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
(tzv. kolúzna väzba), pričom väzba začala plynúť 3. septembra 2013. O sťažnosti
sťažovateľky proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 6 Tpo 36/2013 zo 17. septembra 2013 tak, že túto zamietol a písomný sľub
sťažovateľky na nahradenie väzby neprijal.
3. Dňa 28. februára 2014 podal prokurátor krajskej prokuratúry na okresnom súde
žiadosť o predĺženie lehoty trvania väzby o ďalších sedem mesiacov, t. j. do 3. novembra
2014, a súčasne podal návrh na rozšírenie dôvodov väzby o dôvod uvedený v § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku (tzv. preventívna väzba). Okresný súd stanovil termín výsluchu
sťažovateľky pre účely rozhodnutia o žiadosti prokurátora krajskej prokuratúry na 7. marec
2014. Sťažovateľka predložila pred naplánovaným výsluchom sudcovi pre prípravné
konanie návrh zo 6. marca 2014, ktorým navrhla odňatie veci okresnému súdu (rovnako tak
Okresnému súdu Košice II a Okresnému súdu Košice-okolie) a prikázanie veci Okresnému
súdu Michalovce podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku. Túto žiadosť sťažovateľka
odôvodnila v podstate tým, že diskriminácia jej osoby ako mediálne známej a mediálny tlak
zjavne bráni sudcom označených súdov rozhodnúť jej trestnú vec v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Sťažovateľka poukázala na účelovú medializáciu jej
veci a uverejňovanie nepravdivých článkov v médiách tesne pred rozhodovaním o jej
väzobnej veci.
4. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením sp. zn. 0 Tp 67/2013
zo 7. marca 2014 (ďalej aj ,,uznesenie o nevylúčení sudcu“) rozhodol podľa § 32 ods. 3
a § 31 ods. 1 Trestného poriadku tak, že nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného
konania. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej krajský súd
rozhodol uznesením sp. zn. 6 Tpo 16/2014 z 28. marca 2014 tak, že zrušil napadnuté
uznesenie a podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku trestnú vec sťažovateľky okresnému súdu
neodňal (ďalej aj ,,uznesenie o neodňatí veci“). Tomuto uzneseniu krajského súdu
predchádzalo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ,,najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Ndt 4/2014 z 19. marca 2014, ktorým na návrh sťažovateľky rozhodol tak, že jej
trestnú vec krajskému súdu neodňal.
5. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením sp. zn. 0 Tp 67/2013
zo 7. marca 2014 (ďalej aj ,,uznesenie o predĺžení lehoty trvania väzby“) rozhodol podľa
§ 76 ods. 3 s poukazom na § 79 ods. 2 Trestného poriadku tak, že lehotu trvania väzby
sťažovateľky predĺžil o 3 mesiace, keďže dôvody kolúznej väzby naďalej trvajú. Návrh
prokurátora krajskej prokuratúry na rozšírenie dôvodov väzby o tzv. preventívnu väzbu
zamietol. Sťažovateľka, ako aj prokurátor krajskej prokuratúry podali proti tomuto
uzneseniu sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol na verejnom zasadnutí uznesením
sp. zn. 6 Tpo 14/2014 z 3. apríla 2014 tak, že sťažnosť sťažovateľky, ako aj sťažnosť
prokurátora krajskej prokuratúry zamietol.
6. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta porušenie svojich
označených práv v troch základných rovinách:
(i) V súvislosti s jej návrhom na odňatie veci a prikázanie veci podľa § 23 ods. 1
Trestného poriadku namieta, že sudca pre prípravné konanie 7. marca 2014 po tom, ako
uznesením rozhodol o svojom nevylúčení z jej trestnej veci a ona proti tomuto uzneseniu
zahlásila sťažnosť, nemal ďalej konať a nesmel rozhodnúť o návrhu prokurátora krajskej
prokuratúry o predĺženie lehoty trvania väzby a rozšírenie dôvodov väzby. Ak napriek tomu
konal a uznesením rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby, postupoval nesprávne
a nezákonne, pretože v čase jeho rozhodovania existovali pochybnosti o jeho nezaujatosti
proti nej. Sťažovateľka je preto názoru, že o predĺžení lehoty trvania väzby rozhodoval
zaujatý sudca, ktorého úkony nemôžu byť podkladom na rozhodovanie súdu. Sťažovateľka
v tejto súvislosti poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 15/06 a tvrdí, že ani
krajský súd ako sťažnostný súd nesplnil svoju úlohu a iba prehĺbil jej ujmu vzniknutú tým,
že nerozhodol zákonne a spravodlivo o námietke zaujatosti. Tým došlo podľa jej názoru
k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení
(ii) Sťažovateľka ďalej namieta nedôvodnosť jej väzby a absenciu zákonných
dôvodov na jej predĺženie uznesením okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby
o tri mesiace. Uzneseniu okresného súdu zo 7. marca 2014 a uzneseniu krajského súdu
z 3. apríla 2014 v tejto súvislosti vytýka absenciu uvedenia konkrétnych skutočností,
z ktorých vyplýva dôvodná obava z jej kolúzneho správania. Sťažovateľka tvrdí, že väzobný
dôvod je založený na fikcii, a nie na reálnom podklade, opiera sa o výpoveď spoluobvinenej
H. D., ktorá však nebola podporená žiadnymi ďalšími dôkazmi. Tvrdí, že vzhľadom
na charakter veci (daňová trestná činnosť) ťažisko dokazovania spočíva na listinných
dôkazoch a väzba jej aj v tejto súvislosti príliš prísnym zaisťovacím opatrením. Neobstojí
podľa jej názoru ani argument o komplikovanosti veci, dôvody uvedené v uzneseniach
okresného súdu a krajského súdu nemožno považovať za nevyhnutné a spôsobilé
legitimovať trvajúce pozbavenie jej slobody, pretože ide len o neisté, hmlisté a konkrétnymi
skutočnosťami dostatočne neodôvodnené podozrenie.
(iii) Napokon sťažovateľka namieta, že celková doba konania a rozhodovania
o žiadosti prokurátora krajskej prokuratúry o predĺženie lehoty trvania väzby nezodpovedala
ústavným kritériám, keďže od podania žiadosti 28. februára 2014 až po doručenie uznesenia
krajského súdu z 3. apríla 2014, ktoré nastalo 23. apríla 2014, uplynulo 54 dní (skoro dva
mesiace). Táto doba podľa názoru sťažovateľky nezodpovedá kritériám rýchlosti
a bezodkladnosti rozhodovania o väzobných veciach tak, ako tieto formuluje ňou citovaná
judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
7. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd túto prijal na ďalšie
konanie a nálezom rozhodol tak, že:
(i) jej základné právo podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2013
zo 7. marca 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 16/2014 z 28. marca
2014. Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil označené uznesenie krajského súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie,
(ii) jej základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4
dohovoru boli porušené uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 7. marca 2014
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 14/2014 z 3. apríla 2014. Súčasne žiada,
aby ústavný súd zrušil aj toto uznesenie krajského súdu a prikázal mu, aby sťažovateľku
prepustil neodkladne z väzby na slobodu,
(iii) jej základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy boli porušené postupom
krajskej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o žiadosti
prokurátora o predĺženie lehoty trvania väzby z 28. februára 2014,
(iv) prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov
konania v sume 340,90 €, ktoré majú podľa jej návrhu zaplatiť spoločne a nerozdielne
krajská prokuratúra, okresný súd a krajský súd (primerané finančné zadosťučinenie),
resp. okresný súd a krajský súd (trovy konania).
II.
8. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu o nevylúčení sudcu
a uznesením krajského súdu o neodňatí veci
10. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podala
6. marca 2014, teda jeden deň pred jej plánovaným výsluchom k rozhodnutiu o predĺžení
lehoty trvania väzby a zmene jej dôvodov, návrh na odňatie veci všetkým okresným súdom
sídliacim v Košiciach a súčasne vzniesla námietku zaujatosti proti všetkým sudcom týchto
okresných súdov. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu napadnuté uznesenie
o svojom nevylúčení odôvodnil tým, že:
,,Námietka zaujatosti voči sudcovi pre prípravné konanie nie je dôvodná. Tvrdenie
obvinenej o zaujatosti považujem za účelové a tendenčné zo strany obvinenej aj obhajkyne
zmariť vopred naplánovaný úkon. Keďže obvinená neuviedla žiadne relevantné skutočnosti,
ktoré by spochybňovali nezaujatosť sudcu pre prípravné konanie, súd jej námietku
zaujatosti považoval za nedôvodnú.“
Na podklade sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu o nevylúčení sudcu rozhodoval
krajský súd ako sťažnostný súd a uznesenie o neodňatí veci odôvodnil tým, že:
,,Sudca pre prípravné konanie je v danej veci činný od 6. 9. 2013... Preto nebol
správny postup v tom smere, že dňa 7. 3. 2014, t. j. po viac ako šiestich mesiacoch
vykonávania úkonov vo veci, rozhodol o námietke zaujatosti založenej v podstate na tvrdení,
že je zaujatý ako sudca okresného súdu, ktorá námietka bola zakomponovaná do návrhu
na odňatie a prikázanie veci.
Na základe uvedených skutočností dospel sťažnostný súd k záveru, že nebolo
potrebné vôbec rozhodovať o vylúčení, resp. nevylúčení sudcu nakoľko nebola vznesená
námietka v zmysle § 31 ods. 4 Tr. por. bezodkladne a o takejto námietke sa v zmysle § 32
ods. 6 Tr. por. nekoná.
Sťažnostný súd preto zrušil napadnuté uznesenie, a rozhodol vo veci sám tak, že
trestnú vec sťažovateľky podľa § 23 ods. 1 Tr. por. okresnému súdu neodníma...
Ako vyplýva z vyjadrení sudcov trestného úseku okresného súdu, okrem jednej
sudkyne... šesť ďalších sudcov uviedlo, že sa necítia vo veci zaujatí.
Žiada sa zdôrazniť, že inštitút odňatia a prikázania veci je prelomením ústavnej
zásady (čl. 48 ods. 1 ústavy), že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a je
výnimočným opatrením. Možno ho aplikovať len vtedy, ak existujú na takýto postup dôležité
dôvody. Dôležitosť dôvodu musí byť porovnateľná s významom ústavného princípu
neodňateľnosti veci zákonnému sudcovi.
Argumenty uvádzané sťažovateľkou nie sú takého charakteru, aby mohli spochybniť
nezaujatosť všetkých, čo i len vo veci konajúcich členov senátu, alebo členov trestného
úseku okresného súdu, nieto ešte všetkých sudcov príslušného súdu.
Napokon k námietke sťažovateľky, že sa cíti mediálne známou osobou, o ktorej médiá
informujú, bez ohľadu, či informácia by mala byť z jej pohľadu negatívna alebo pozitívna,
nemôže byť sama osebe dôvodom pre pochybnosti, či sudca vo veci rozhodne nestranne,
v súlade so zákonom, lebo by nemohol vykonávať funkciu sudcu pre nesplnenie
predpokladov výkonu tejto funkcie...
Sťažnostný súd sa pri svojich úvahách týkajúcich sa rozhodovania v predmetnej veci
zaoberal ako aspektom objektívnym, tak i subjektívnym. Nezistil však existenciu
objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočností, ktoré by vzbudzovali
pochybnosti o nestrannosti sudcov trestného úseku okresného súdu v očiach strán
a verejnosti...
Nakoľko sťažnostný súd skutočnosti, ktoré by bolo treba pokladať za skutočnosti
predpokladané v § 31 ods. 1 Tr. por. judikatúre ESĽP, ústavného súdu vo vzťahu ku
všetkým sudcom – okrem jednej sudkyne a už vylúčeného sudcu – vo vzťahu ostatným
sudcom trestného úseku okresného súdu nezistil, nezistil ani dôvody na odňatie veci tomuto
súdu a preto podľa § 23 ods. 1 Tr. por. trestnú vec sťažovateľky tomuto súdu neodňal.“
11. Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených
námietkach vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu o nevylúčení sudcu, pretože sa ochrany
svojich práv mohla domáhať a aj sa domáhala podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl.
Trestného poriadku. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti
uzneseniu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2
prvej vety zákona o ústavnom súde.
12. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu o neodňatí veci ústavný súd
uvádza, že zákonným sudcom je sudca určený v súlade s rozvrhom práce, ako aj sudca,
ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie z dôvodu vylúčenia iného sudcu
(m. m. II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02). Vo veci sťažovateľky nie je sporné, že ako zákonný
sudca okresného súdu pre prípravné konanie rozhodoval od jej vzatia do väzby v septembri
2013 dosiaľ JUDr. Milan Husťák, ktorý aj sám rozhodol o svojom nevylúčení uznesením
zo 7. marca 2014. Podľa názoru krajského súdu vyjadreného v uznesení o neodňatí veci
však menovaný sudca pre prípravné konanie o námietke zaujatosti nemal konať, pretože
nebola vznesená bezodkladne. Krajský súd však zároveň v rámci postupu podľa § 23
Trestného poriadku preskúmal otázku možnej zaujatosti sudcu pre prípravné konanie, ako aj
dôvody na prípadné odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému súdu a dospel
k záveru, že tieto nie sú dané.
13. Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je
vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,
probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora
a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer
k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému
zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31
na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2
rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú.
Podľa § 32 ods. 4 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je
prípustná sťažnosť, po jej podaní sa vykoná len nariadený úkon trestného konania
s výnimkou rozhodovania vo veci samej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť
účel trestného konania. Ak je výsledkom tohto úkonu uznesenie a proti tomuto uzneseniu je
prípustná sťažnosť, má sa za to, že strana podala sťažnosť popri sťažnosti proti rozhodnutiu
podľa odseku 2 alebo 3; vziať späť možno len obe sťažnosti spoločne. O sťažnosti proti
uzneseniu, ktoré je výsledkom úkonu, sa rozhodne až po rozhodnutí o sťažnosti proti
rozhodnutiu podľa odseku 2 alebo 3.
Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená
na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá
nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný
postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj
o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.
Podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku z dôležitých dôvodov môže byť vec
príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí
a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
Podľa § 23 ods. 3 Trestného poriadku návrh strany na odňatie a prikázanie veci
nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania, ak podľa súdu návrh neobsahuje
dôležitý dôvod podľa odseku 1. O návrhu strany, ktorý je založený na tých istých dôvodoch,
pre ktorý už bolo rozhodnuté, sa nekoná.
14. Z citovaných ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že aj keď sa okresný súd
a krajský súd nezhodli na potrebe rozhodnúť o námietke zaujatosti vznesenej vo vzťahu
k sudcovi pre prípravné konanie, ich napadnutými uzneseniami nemohlo dôjsť k zásahu
do základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu. Záver krajského súdu o nenaplnení
požiadavky na bezodkladné vznesenie námietky zaujatosti je z pohľadu ústavného súdu
akceptovateľný, pretože skutočnosti uvádzané sťažovateľkou v návrhu zo 6. marca 2014
okrem ich všeobecného a príliš abstraktného charakteru trvajú v podstate od septembra
2013, kedy bola vzatá do väzby. Možno teda aprobovať záver krajského súdu, že z dôvodu
neskorého vznesenia námietky zaujatosti nebolo potrebné o tejto konať a rozhodnúť.
Zároveň však krajský súd v záujme materiálneho prístupu k základnému právu sťažovateľky
na zákonného sudcu preskúmal možnú pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu, ako aj
ostatných sudcov trestného úseku okresného súdu v rámci konania a rozhodovania o návrhu
sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci. Keďže túto nezistil, nezistil ani dôležité dôvody
na odňatie a prikázanie veci inému okresnému súdu. Dôvody uvádzané krajským súdom sú
pritom zreteľné a zrozumiteľné, jeho úvahy vyvažujúce výnimočnosť tohto opatrenia
s ústavným právom na zákonného sudcu podopreté odkazmi na relevantnú judikatúru ESĽP
a ústavného súdu majú racionálny podklad, sú konzistentné a ústavne akceptovateľné.
Ústavný súd preto v otázke (i) absencie dôvodov na vylúčenie sudcu pre prípravné konanie,
resp. všetkých sudcov označených okresných súdov, a v otázke (ii) absencie dôležitých
dôvodov na odňatie a prikázanie veci nenachádza dôvod na korigovanie právneho záveru
krajského súdu.
15. Nadväzne ústavný súd považuje za potrebné reagovať na tú časť sťažnosti, kde
sťažovateľka tvrdí, že sudca pre prípravné konanie po zahlásení sťažnosti proti uzneseniu
o svojom nevylúčení nesmel konať ďalej a rozhodnúť o návrhu prokurátora na predĺženie
lehoty trvania väzby a zmenu jej dôvodov. Citované ustanovenia Trestného poriadku
predpokladajú situáciu, ktorá nastala v trestnej veci sťažovateľky, teda že námietka
zaujatosti, resp. návrh na odňatie a prikázanie veci dôjde konajúcemu súdu v čase, keď už je
nariadený úkon trestného konania. In concreto, sťažovateľka podala návrh zo 6. marca 2014
súc si vedomá toho, že na 7. marec 2014 je naplánovaný jej výsluch pre účely rozhodnutia
o návrhu prokurátora z 28. februára 2014. Vzhľadom na časové limity trvania väzby
v prípravnom konaní (§ 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku) bolo povinnosťou prokurátora
podať návrh na jej predĺženie a povinnosťou sudcu pre prípravné konanie o tomto návrhu
rozhodnúť tak, aby tieto lehoty boli zachované, v opačnom prípade by sťažovateľka musela
byť prepustená na slobodu.
16. Podľa § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku totiž platí, že základná lehota väzby
v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného
na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných
dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi
pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty. Súd alebo sudca pre prípravné
konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby
v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis
predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá
by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby
v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou
väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu
nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý
musí byť primerane odôvodnený.
17. Základná lehoty väzby u sťažovateľky mala uplynúť 3. apríla 2014
(sedem mesiacov po začatí jej plynutia). Označené časové súvislosti teda jasne indikujú
dôvody, pre ktoré prokurátor a sudca pre prípravné konanie postupovali v uvedených
časových súvislostiach. Zároveň podľa už citovaného § 32 ods. 4, resp. § 23 ods. 3
Trestného poriadku platí, že vznesenie námietky, resp. návrhu nebránia vykonaniu už
nariadeného úkonu trestného konania, okrem rozhodnutia o veci samej. Nemožno rozumne
pochybovať o tom, že rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby nie je na tieto účely
rozhodnutím vo veci samej, a preto je sťažovateľkou uvažované stanovisko najvyššieho
súdu sp. zn. Tpj 15/06 neaplikovateľné. Sudcovi pre prípravné konanie teda ani podaná
sťažnosť proti uzneseniu o jeho nevylúčení nebránila pokračovať vo výsluchu sťažovateľky
ako obvinenej a v následnom procesnom rozhodnutí o predĺžení lehoty trvania jej väzby.
Napokon skutočnosť, že na nariadenom úkone trestného konania môže dôjsť k vyhláseniu
uznesenia, predpokladá aj už citované ustanovenie § 32 ods. 4 Trestného poriadku. Opačný
prístup, ktorého aplikácie sa domáha sťažovateľka, t. j. prednostné rozhodnutie
sťažnostného súdu o sťažnosti proti uzneseniu o nevylúčení sudcu a až následné
rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie o návrhu na prokurátora na predĺženie lehoty
trvania väzby, by skutočne mohol ohroziť, ak nie úplne zmariť striktnú a bezvýnimočnú
zákonnú požiadavku na zachovanie lehôt podľa § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku, a v
prípade reálnej danosti zákonných dôvodov na predĺženie lehoty trvania väzby (pozri ďalej)
aj ohroziť účel trestného konania.
18. Tieto skutočnosti existujúce spolu s ústavne akceptovateľným a riadne
odôvodneným názorom krajského súdu o absencii pochybnosti o nezaujatosti sudcu
a absencii dôvodov na odňatie a prikázanie veci vylučujú možný zásah do základného práva
sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedených dôvodov bola sťažnosť v tejto časti
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, keďže pri predbežnom prerokovaní nezistil ústavný
súd možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05).
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu o predĺžení lehoty
trvania väzby v spojení s uznesením krajského súdu o zamietnutí sťažnosti
sťažovateľky, ako aj prokurátora
19. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutým uzneseniam namieta absenciu dôvodov na
trvanie a predĺženie jej kolúznej väzby o ďalšie tri mesiace, poukazuje na stav a vývoj
dokazovania v prípravnom konaní, sama hodnotí vykonané dôkazy a napokon navrhuje, aby
vo vzťahu k týmto uzneseniam ústavný súd rozhodol o porušení jej označených práv.
20. Aj v tomto smere platí, že vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127
ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať
o sťažovateľkou uplatnených námietkach vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu o
predĺžení lehoty trvania väzby, pretože sa ochrany svojich práv mohla domáhať a aj sa
domáhala podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Ústavný súd z
tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu, odmietol
pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.
21. Pokiaľ ide o tvrdený zásah do označených práv uznesením krajského súdu,
ústavný súd uvádza, že právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj
dohovorom zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných
slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený
pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste
alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody
musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,
a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť
zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli
(I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej
zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj
porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.
22. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.
Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti
a zákonnosti (III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu
dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí
všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu
skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku
z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach
obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).
23. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc
na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní
pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej
slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky.
24. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením okresného súdu, sťažnosťou
sťažovateľky aj prokurátora proti nemu, ako aj s napadnutým uznesením krajského súdu.
V jeho písomnom vyhotovení tento najskôr rekapituloval dôvody uznesenia okresného súdu
(výpovede členov organizovanej skupiny, ktorí priznali spáchanie stíhaných skutkov
a usvedčujú sťažovateľku z organizovania daňovej trestnej činnosti, rozsiahlosť, reťazenie
a organizovanú formu páchania trestnej činnosti), sťažnosti sťažovateľky, ako aj
prokurátora, aby na vlastné odôvodnenie v podstatnom uviedol:
,,Čo sa týka väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
sťažnostný súd je názoru, že tento je daný u obvinenej i v čase tohto rozhodovania.
Materiálne dôvody väzby boli skúmané sťažnostným súdom priebežne a to vždy
pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch podaných obvinenou, pričom opätovne
poukazuje na dôvody uvedené v rozhodnutí zo dňa 17. 9. 2013 sp. zn. 6 Tpo 36/2013,
v rozhodnutí zo dňa 17. 12. 2013 sp. zn. 6 Tpo 50/2013 a naposledy v rozhodnutí zo dňa
3. 2. 2014 sp. zn. 6 Tpo 2/2014 (predmetný postup je v súlade s uznesením ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 41/08)
K doposiaľ uvedeným skutočnostiam, ktoré vyplývajú z odôvodnenia citovaných
rozhodnutí sťažnostného súdu vyplýva, že sa zaoberal v rámci sťažnostného konania
námietkami, ktoré opätovne tvoria základ odôvodnenia podaného opravného prostriedku.
K doposiaľ uvedenému je potrebné zopakovať, že u obvinenej došlo ďalej k rozšíreniu
trestného stíhania ... jedná sa o ďalšie skutky v rámci pokračovacej trestnej činnosti, i keď
sa týka rovnakých spoluobvinených osôb.
Sťažnostný súd opakovane pripomína, že práve úlohou vyšetrovacej väzby je
zabezpečiť nerušený priebeh oficiálneho vyšetrovania a nadväzujúceho súdneho konania,
pričom bolo to konanie obvinenej, ktoré založilo dôvody tzv. kolúznej väzby.
Z obsahu spisového materiálu taktiež vyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré
odôvodňujú zotrvanie obvinenej v kolúznej väzbe a obvinenia voči obvinenej nie sú založené
na skutočnostiach, ktorých sila slabne, podozrenie, že stíhané skutky spáchala obvinená,
zatiaľ rozptýlené nebolo, ba práve naopak, dôkazy zadovážené doterajším vyšetrovaním toto
podozrenie potvrdzujú aj naďalej a boli vznesené obvinenia pre ďalšie skutky.
Na pripomenutie uvádza, že práve tieto dôvody rátajú so situáciou, aby prípravné
konanie nebolo ovplyvňované obvinenou, čo by bolo možné pokiaľ by sa nachádzala
na slobode....
Sťažnostný súd v zhode so sudcom pre prípravné konanie konštatuje, že zo strany
prokurátora bola dodržaná lehota uvedená v ustanovení § 76 ods. 2 Tr. Por. (formálny
predpoklad), to znamená, že bol podaný v zákonnej lehote.
Vo vzťahu k splneniu podmienky, že predĺžiť lehotu trvania väzby možno len vtedy, ak
nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť
a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené
dosiahnutie účelu trestného konania (materiálny predpoklad), sťažnostný súd dospel
k nasledujúcemu záveru.
Obvinená je vo väzbe v trestnej veci, v ktorej je celkovo stíhaných viac ako dvadsať
osôb, ona sama za viac ako sto čiastkových útokov so škodu prevyšujúcou päť a pol milióna
eur, teda ide o skutkovo a právne náročnú vec.
Sťažnostný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach zistil splnenie podmienok
pre rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby, spočívajúce v dôvodnosti podozrenia
zo spáchania činov, pre ktoré boli vznesené obvinenia, danosť príslušného väzobného
dôvodu, ďalej konštatuje nemožnosť skončiť prípravné konanie v doterajšej lehote väzby
pre obtiažnosť veci, ako aj hrozbu zmarenia alebo podstatného sťaženia dosiahnutia účelu
trestného konania prepustením obvinenej na slobodu. Toto konštatovanie zahŕňa nezistenie
neprípustnej nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní – návrh prokurátora by inak
musel byť zamietnutý.
Sudca pre prípravné konanie postupoval v súlade so základným princípom, že väzba
má trvať len nevyhnutný čas a ako súd rozhodujúci o predĺžení lehoty trvania väzby túto
predĺžil len na dobu, ktorá sa javila v dobe rozhodovania ako nevyhnutná, nakoľko je
v záujme obvinenej, aby väzba nebola predlžovaná bezdôvodne ihneď na maximálnu
zákonom pripustenú dobu (viď nález ústavného súd sp. zn. I. ÚS 11/01).
Sťažnostný súd postupoval v súlade s ustanovením § 76 ods. 3 Tr. Por., nakoľko ako
nadriadený súd rozhodol do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou lehotou trvania
väzby v prípravnom konaní.“
25. K takémuto odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu považuje
ústavný súd za potrebné iba stručne uviesť, že neprislúcha ústavnému súdu, aby v rámci
konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby
sťažovateľky a splnenie zákonných podmienok jej predĺženia. To prislúcha zásadne
všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach
vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-
procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto
princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby, jeho držanie v nej, ako
aj jej prípadné predĺženie.
26. Podľa § 76 ods. 2 a 3 druhej a tretej vety Trestného poriadku základná lehota
väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného
na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných
dní pred jej uplynutím... sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.
Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak
nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť
a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené
dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem
mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.
27. Pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby takto
krajský súd v napadnutom uznesení skúmal, (i) či v porovnaní so stavom, ktorý bol
v trestnej veci sťažovateľky v čase jeho skorších rozhodnutí (17. 9. 2013, 17. 12. 2013,
3. 2. 2014), trvajú zákonné dôvody väzby aj v čase jeho aktuálneho rozhodovania, (ii) či je
naplnená zákonná podmienka obťažnosti veci ako prekážka skončenia trestného stíhania
a (iii) či prepustenie sťažovateľky na slobodu môže viesť k zmareniu alebo podstatnému
sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Kladné odpovede na všetky nastolené otázky
viedli krajský súd k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu sudcu pre prípravné
konanie o predĺžení lehoty trvania väzby o tri mesiace. Reakcia krajského súdu na zákonné
predpoklady predĺženia lehoty trvania väzby a na sťažnostné dôvody sa síce môže javiť ako
stručná, zároveň je však jasná, zrozumiteľná a presvedčivá. Nemožno opomenúť ani
skutočnosť, že argumentácia krajského súdu nadväzuje a odkazuje na dôvody jeho skorších
rozhodnutí vo väzobnej veci sťažovateľky. Ústavný súd v tomto smere uvádza, že
odôvodnenie uznesenia sťažnostného súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej
istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú
alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, II. ÚS 293/2010, I. ÚS 42/2012).
28. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti vzatia do väzby a držania v nej, krajský súd
v podstatnom konštatoval, že podozrenie o spáchaní stíhaných skutkov, ktoré majú znaky
trestného činu, sťažovateľkou rozptýlené nebolo, naopak, dôkazy zadovážené vyšetrovaním
toto podozrenie potvrdzujú aj naďalej. Vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby krajský súd
odkazom na dôvody uznesenia o predĺžení lehoty trvania väzby a svoje skoršie uznesenia
poukázal na konkrétne výpovede spoluobvinených, resp. svedkov, z ktorých vyplýva, že
sťažovateľka pred jej vzatím do väzby tieto osoby ovplyvňovala, a z toho vyplýva dôvodná
obava, že by sa takéhoto konania mohla reálne dopustiť aj v prípade jej prepustenia
na slobodu. V tomto smere zvýraznil aj ďalšie rozšírenie trestného stíhania o ďalšie skutky
v rámci pokračovacej trestnej činnosti. Pokiaľ ide o splnenie zákonných predpokladov
predĺženia lehoty väzby, tieto vzhliadol krajský súd v rozsahu stíhanej trestnej činnosti
(počet stíhaných osôb, množstvo čiastkových útokov, rozsah činu), z toho vyplývajúcej
nemožnosti jeho dovtedajšieho skončenia a obavy z možného kolúzneho správania
sťažovateľky po jej prípadnom prepustení na slobodu. Úvahy krajského súdu tak
po skutkovej, ako aj právnej stránke hodnotí ústavný súd ako rozumne odôvodnené,
konzistentné a preskúmateľné.
29. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu
neprislúcha skúmať danosť zákonných dôvodov predĺženia lehoty trvania väzby
u sťažovateľky, ani dopĺňať, rozvíjať či inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu. Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu
takéhoto uznesenia. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu
spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 3
a § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] a podľa ústavného súdu je z hľadiska
individualizácie konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvod predĺženia lehoty trvania
väzby sťažovateľky aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne
konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či
svojvôle konajúceho súdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal
a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti
sťažovateľky aj prokurátora, a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru
o danosti dôvodov kolúznej väzby a splneniu zákonných podmienok jej predĺženia, obidve
sťažnosti zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveru ústavného súdu
napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľky,
a preto aj v tejto časti bola sťažnosť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom krajskej
prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o návrhu prokurátora
na predĺženie lehoty trvania väzby z 28. februára 2014
30. Sťažovateľka v tomto smere vytýka konajúcim orgánom nedodržanie požiadaviek
na urýchlené a bezodkladné rozhodnutie o žiadosti prokurátora, ktoré implicitne, resp.
explicitne vyplývajú z označených práv podľa ústavy a dohovoru.
31. Pokiaľ ide o žiadosti obvinených osôb o prepustenie z väzby (čo však nie je
prípad sťažovateľky v konaní o tejto sťažnosti), z doterajšej judikatúry ústavného súdu
vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje
ústava a dohovor. Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti
väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2
ústavy. Ústavný súd taktiež vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti
o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto
požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom
stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad
III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).
32. Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd
rozhodol urýchlene o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby. Keďže však vo veci
sťažovateľky tentokrát nešlo o rozhodovanie o jej návrhu na prepustenie z väzby, ale
naopak, o rozhodovanie o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, záruky
vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru nie sú v tomto prípade priamo aplikovateľné.
33. Uvedené, samozrejme, neznamená, že aj pri rozhodovaní o žiadosti o prokurátora
o predĺženie lehoty trvania väzby nemá súd konať a rozhodovať rýchlo a prednostne.
Trestný poriadok v tejto súvislosti ustanovuje právny následok spojený s nedodržaním už
uvedených lehôt podľa § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku, ktorým je povinnosť predsedu
senátu sťažnostného súdu písomným a odôvodneným príkazom prepustiť obvineného
z väzby na slobodu. Vo väzobnej veci sťažovateľky boli, pokiaľ ide o rozhodovanie
o žiadosti prokurátora o predĺženie lehoty trvania väzby, relevantné tieto časové súvislosti:
- 28. februára 2014 podal prokurátor na okresnom súde návrh na predĺženie lehoty
väzby (teda viac ako dvadsať pracovných dní pred uplynutím základnej lehoty väzby
v prípravnom konaní – § 76 ods. 2 Trestného poriadku),
- 7. marca 2014 sudca pre prípravné konanie uznesením predĺžil lehotu trvania väzby
sťažovateľky o tri mesiace (teda tak, aby v prípade podania sťažnosti mohol spis predložiť
sťažnostnému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím základnej lehoty väzby
v prípravnom konaní – § 76 ods. 3 Trestného poriadku),
- 3. apríla 2014 krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľky aj prokurátora (rozhodol
teda do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní – § 76 ods. 3
34. Uvedené časové súvislosti a najmä súslednosť návrhu prokurátora, uznesenia
okresného súdu a krajského súdu podľa názoru ústavného súdu neumožňujú urobiť záver
o tom, že by sťažovateľkou označení porušovatelia práv skutočne zasiahli do jej práv
v súvislosti s dĺžkou konania o žiadosti prokurátora o predlžení lehoty trvania väzby.
Pre účely rozhodovania o sťažnosti však ústavný súd musel zohľadniť aj konkrétne
okolnosti prípadu, ktoré mali vplyv na konanie a rozhodovanie súdov a ktoré boli spojené
s paralelným rozhodovaním o návrhoch sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci trom
okresným súdom, ako aj krajskému súdu, ktoré iniciovala sťažovateľka. Konečnému
rozhodnutiu krajského súdu z 3. apríla 2014 totiž museli predchádzať uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Ndt 4/2014 z 19. marca 2014, ktorým na návrh sťažovateľky rozhodol tak, že
jej trestnú vec krajskému súdu neodňal, ako aj uznesenie krajského súdu z 28. marca 2014
o neodňatí veci okresnému súdu. Až po týchto procesných rozhodnutiach mohol krajský
súd rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky a prokurátora proti uzneseniu o predĺžení lehoty
trvania väzby.
35. Ústavný súd preto hodnotí postup krajskej prokuratúry, okresného súdu, ako aj
krajského súdu ako plynulý, urýchlený a v zásade bezprieťahový, teda v celosti
zodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z označených práv. Napadnuté uznesenie
krajského súdu z 3. apríla 2014 bolo právoplatné a vykonateľné už v tento deň [§ 184 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku], navyše bolo vyhlásené na verejnom zasadnutí krajského súdu
za účasti sťažovateľky, ktorá s ním bola v tento deň aj oboznámená. Vo vzťahu k tejto časti
sťažnosti teda ústavný súd konštatuje, že konanie všetkých označených orgánov
rozhodujúcich o väzbe sťažovateľky možno ako celok považovať z hľadiska rýchlosti
a bezodkladnosti konania za ústavne konformné. Od podania žiadosti prokurátora až
do právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia krajského súdu (v dvojinštančnom konaní)
uplynula doba necelých piatich týždňov, čo vzhľadom na priebeh konania a paralelné
rozhodovanie o návrhoch sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci nemožno hodnotiť ako
ústavne nesúladné. Aj v tejto časti teda ústavný súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky ako
zjavne neopodstatnenú, čo bolo zároveň dôvodom jej odmietnutia.
36. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celosti už pri jej predbežnom prerokovaní
sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 7 odôvodnenia uznesenia) nezoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014