Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 107/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosti , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Ivetou Lenčéšovou, Farská 28, Nitra, vedené pod sp. zn.

a sp. zn. vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a a práv podľa , 3 a 4 a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Nitre a jeho uzneseniami č. k. 122 z 9. apríla 2014, č. k.

625 z 5. júna 2014 a č. k. 752 z 22. októbra 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 5 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 122 z 9. apríla 2014

a č. k. z 5. júna 2014.

Dňa 20. novembra 2014 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namieta porušenie rovnakých základných práv a práv uznesením krajského súdu

č. k. 752 z 22. októbra 2014.

Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 5. júla 2013 v spojení s unesením krajského súdu sp. zn. z 18. júla 2013 bol

sťažovateľ ako obvinený z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2

písm. c) vzatý do väzby z dôvodu podľa Trestného

poriadku.

Uznesením sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn.

z 28. marca 2014 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, pričom podľa § 80 ods. 1

písm. b) a c) súd nahradil jeho väzbu prijatím písomného sľubu a uložil

mu dohľad probačného a mediačného úradníka. Zároveň okresný súd sťažovateľovi

v zmysle a , , , a uložil splnenie

primeraných povinností a dodržanie obmedzení.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal prokurátor Krajskej

prokuratúry v Nitre (ďalej len „prokurátor“) sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením

č. k. 122 z 9. apríla 2014 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného

súdu zrušil, zároveň zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal

záruky ponúknuté dôveryhodnými osobami, neprijal písomný sľub sťažovateľa a nenariadil

nad sťažovateľom dohľad probačného a mediačného úradníka. Krajský súd tiež týmto

uznesením predĺžil väzbu sťažovateľa v prípravnom konaní do 15. júna 2014.

Po podaní obžaloby na sťažovateľa rozhodol senát okresného súdu uznesením

sp. zn. z 23. mája 2014 opätovne o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu

a zároveň podľa prijal záruku dôveryhodnej osoby

za sťažovateľa, prijal jeho písomný sľub a nahradil väzbu dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Okresný súd sťažovateľovi uložil tiež celý rad povinností

a obmedzení a , , , a .

Proti uzneseniu okresného súdu podal prokurátor sťažnosť. O tejto rozhodol krajský

súd uznesením č. k. z 5. júna 2014 tak, že napadnuté uznesenie v celom

rozsahu zrušil a ponechal sťažovateľa vo väzbe, neprijal záruku za ďalšie správanie

sťažovateľa ponúknutú dôveryhodnou osobou, neprijal písomný sľub sťažovateľa

a nenariadil nad sťažovateľom dohľad probačného a mediačného úradníka.

Okresný súd opätovne prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu uznesením

sp. zn. z 10. októbra 2014. Na základe sťažnosti prokurátora toto uznesenie

preskúmal krajský súd a uznesením č. k. 752 z 22. októbra 2014 rozhodol

tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a sťažovateľa ponechal vo väzbe.

Všetkým namietaným uzneseniam krajského súdu sťažovateľ vytýka „nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v napadnutých uzneseniach

č. k. 122 z 9. apríla 2014 a č. k. z 5. júna 2014 „žiadnym

spôsobom nevysvetlil skutočnosti a úvahy, ktoré viedli k rozdielnemu názoru vo vzťahu

k prvostupňovým rozhodnutia, čo viedlo k ponechaniu mojej osoby vo väzbe. Krajský súd

v Nitre rozhodol bez toho, aby v odôvodnení rozhodnutia ponúkol presvedčivú

argumentáciu, a to aj napriek tomu, že nahradenie väzby rozsiahlymi zákonnými

povinnosťami boli riadne a vyčerpávajúco zdôvodnené Okresným súdom v Nitre, a to

obdobne tak sudcom pre prípravné konanie, ako aj zákonným senátom po podaní obžaloby.

Ak teda Krajský súd v Nitre ako odvolací súd mal diametrálne rozdielny názor vo vzťahu

k rozhodnutiam prvostupňového súdu, a to konkrétne ohľadne nahradenia väzby mojim

písomným sľubom a ďalšími vyššie uvedeným procesnými inštitútmi, išlo o argument, ktorý

je pre rozhodnutie podstatný a zásadný.“.

Krajský súd najmä „nezdôvodnil a neargumentoval, z akého dôvodu nepovažuje

nahradenie mojej väzby za dostačujúce, resp. akými úvahami s premisou na jednotlivé

zákonné ustanovenia sa spravoval, a to napriek rozsiahlej pozitívnej argumentácii

a odôvodnenosti nahradenia väzby zo strany Okresného súdu Nitra v oboch rozhodnutiach

predchádzajúcich napadnutým rozhodnutiam. Konkrétne teda žiadnym spôsobom odvolací

súd nezdôvodnil svoje negatívne stanovisko k nahradeniu väzby tak zárukou dôveryhodnej

osoby, ako aj mojim písomným sľubom, nariadeným dohľadom probačného a mediačného

úradníka a najmä aj vo vzťahu širokému rozsahu uložených povinností, ktorým som sa

zaviazal podrobiť, a ktoré svojím obsahom poskytovali značnú istotu ochrany verejného

záujmu z hľadiska prevencie v prípade môjho prepustenia na slobodu.“.

Krajský súd síce „vytkol súdu prvého stupňa úvahy ktorými sa spravoval

pri hodnotení dôkazov“, avšak sám „opomenul uviesť v čom tento nesprávny postup

pozostával a bez akéhokoľvek zdôvodnenia a poukázania na konkrétne dôkazy názor oboch

prvostupňových rozhodnutí odmietol“.

K existencii výnimočných okolností, ktoré sú v prípade obzvlášť závažného zločinu

nevyhnutným predpokladom možnosti nahradenia väzby podľa ,

sťažovateľ uviedol, že zo strany krajského súdu došlo k popretiu účelu a významu

uvedeného ustanovenia , keďže okresný súd „maximálnymi možnými

zákonnými prostriedkami nahradil moju väzbu takým spôsobom, aby bol zabezpečený tak

účel trestného konania, ako aj preventívny účel tak závažného zabezpečovacieho inštitútu

zasahujúceho do základných ľudských práv, ako je inštitút väzby a zohľadnil výnimočné

okolnosti v mojom prípade s poukazom na moju osobnosť a dôkaznú situáciu trestného

konania. V súvislosti s požiadavkou výnimočných okolností bolo poukázané na vývoj

v dokazovaní, a to na závery znaleckého posudku z odboru psychológie, odvetvie klinická

psychológia dospelých vypracovaného , ktoré potvrdzuje

skutočnosť, že som nekonfliktný človek a zároveň poukázalo na existenciu predpokladov

nutnej obrany v mojom konaní počas spáchaného skutku.“.

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu č. k. 752

z 22. októbra 2014 sťažovateľ argumentoval v zásade totožne ako proti prvým dvom

namietaným uzneseniam krajského súdu, keďže krajský súd podľa jeho názoru iba

opakovane poukázal „na materiálnu podmienku väzby opomínajúc zásadu prezumpcie

neviny“ a na narušené rodinné vzťahy sťažovateľa. Nesúhlasí tiež so záverom krajského

súdu, že skutkové zistenia, o ktoré svoje rozhodnutie oprel okresný súd, „sú predčasné

a neúplné, nakoľko okresný súd nevykonal všetky v prejednávanej veci dostupné a potrebné

dôkazy svedčiace nie len v prospech obžalovaného, ale aj tých, ktoré mohli byť v jeho

neprospech“.

Sťažovateľ poukázal aj na názory právnej teórie týkajúce sa racionality právnej

argumentácie a poukazujúc na konštantnú judikatúru ústavného súdu (napr. ,

, , , , ) vyslovil záver

o tom, že namietané uznesenia krajského súdu sú arbitrárne a svojvoľné.

Sťažovateľ v závere sťažností navrhol vysloviť porušenie svojich základných práv

podľa a 5 a a práv podľa , 3 a 4 a

dohovoru namietanými uzneseniami krajského súdu a namietané uznesenia zrušiť.

Sťažovateľ tiež navrhol nariadiť jeho bezodkladné prepustenie z väzby na slobodu

a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie a trovy právneho zastúpenia.

Podaniami doručenými ústavnému súdu 22. decembra 2014 k obom prebiehajúcim

konaniam sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že bol príkazom okresného súdu

sp. zn. z 12. decembra 2014 prepustený z väzby na slobodu, preto vzal svoje

sťažnosti späť v časti navrhujúcej nariadenie jeho prepustenia z väzby na slobodu.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,

z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosť

v osobe sťažovateľa a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol

ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto

uznesenia.

Sťažovateľ namieta vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu porušenie svojich

základných práv vyplývajúcich z a 5 a a práv vyplývajúcich

z čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného

práva podľa uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd považuje vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa dohovoru za nevyhnutné v prvom rade uviesť,

že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom

obvinení samotnom (konaniami vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniami

o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1

dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,

keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr.

, ). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska

jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia upravujúceho základné právo

na súdnu ochranu a ustanovení týkajúcich sa špecificky základného práva

na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež

procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné

procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania

o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

(napr. , ).

Na základe toho ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa zaručeného a práva zaručeného

ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým

uznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu a označenými právami

zaručenými v ústave a dohovore.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1, 3 a 4

dohovoru a základných práv vyplývajúcich z a 5 uzneseniami

krajského súdu

Sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu,

ktoré má za následok arbitrárnosť a svojvoľnosť týchto rozhodnutí. Krajský súd sa podľa

názoru sťažovateľa v dostatočnej miere nevysporiadal s dôvodnosťou ďalšieho trvania väzby

sťažovateľa a s argumentáciou okresného súdy, ktorý sťažovateľa opakovane z väzby

prepustil.

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu

ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov

vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie

o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol

vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len

na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení

väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie

takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , III.

ÚS 151/05).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má pravo slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho

nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe

postupu ustanoveného zákonom:

a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia vydaného

súdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti stanovenej

zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny

orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne

považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho

spáchaní;

d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia za účelom

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred

príslušný súdny orgán;

e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo

duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie

o vypovedaní alebo vydaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade

s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí bytu ihneď predvedený pred sudcu

alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho

vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Krajský súd namietanými uzneseniami na základe sťažnosti prokurátora zrušil

jednotlivé uznesenia okresného súdu, ktorými bol sťažovateľ opakovane prepustený z väzby

na slobodu, resp. jeho väzba bola nahradená v zmysle .

Uzneseniami č. k. 122 z 9. apríla 2014 a č. k. z 5. júna

2014 krajský súd zároveň neprijal záruku za ďalšie správanie sťažovateľa ani jeho písomný

sľub a zamietol aj žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka.

Právo na osobnú slobodu garantované tak , ako aj dohovorom zaujíma

v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné

miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý

sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto

miesta odísť (). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j.

musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé

opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom

, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj ,

, , ). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona

v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie a 5 , ako aj

čl. 5 dohovoru.

Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže

ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti

(). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby

doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnému

súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného

verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla

rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného

o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený držaný

vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti

väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba

bola nahradená zárukou.

V uznesení č. k. 122 z 9. apríla 2014 krajský súd po rekapitulácii

podstatného obsahu odôvodnenia uznesenia okresného súdu a sťažnosti prokurátora okrem

iného uviedol: „Nadriadený súd, ktorému súd prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie

01.04.2014, pri rozhodovaní o sťažnosti prokurátora podľa § 192 odsek 1 písmeno a/,

písmeno b/ preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého

uznesenia, proti ktorým tento sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto

výrokom napadnutého uznesenia.

Nadriadený súd v rámci plnenia tejto svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru,

že súd prvého stupňa na strane jednej správne zistil, že u obžalovaného sú aj v súčasnom

štádiu trestného stíhania dané dôvody väzby preventívnej uvedené v § 71 odsek 1 písmeno

c/ , ktoré spočívajú v dôvodnej obave, že v prípade jeho prepustenia

z väzby na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti, ktorá dôvodná obava vyplýva

zo všetkých tých skutočností, ktorými súd prvého stupňa odôvodnil napadnuté uznesenie,

s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje a na ktoré preto iba poukazuje, nepovažujúc

za potrebné ich ani pozmeniť, ani doplniť a to zvlášť aj preto, že ich existencia nebola

spochybnená žiadnou zo strán trestného konania v prejednávanej veci.

V rámci plnenia tejto svojej prieskumnej povinnosti nadriadený súd dospel tiež

k záveru, že na strane druhej skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa považoval za podstatné

pre svoje rozhodnutie o nahradení väzby obvineného v prejednávanej veci zárukou

dôveryhodnej osoby, písomným sľubom daným obvineným a nariadeným dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad obvineným, úvahy, ktorými sa spravoval

pri hodnotení v tomto smere doposiaľ vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých

základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval v tomto smere dokázané

relevantné skutočnosti, nie sú ani zákonu zodpovedajúce, ani zisteným skutočnostiam

a okolnostiam prejednávaného prípadu opodstatnené, pretože aj podľa názoru

nadriadeného súdu (v podstate zhodného so sťažnostnou námietkou prokurátora)

u obvineného, aj v súčasnej dobe v prejednávanej veci stíhaného pre skutok právne

posúdený ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 odsek 1, odsek 2 písmeno c/

( písmeno c/) prijatie záruky alebo sľubu, ani uloženie

dohľadu neodôvodňujú žiadne, ustanovením veta tretia

požadované, výnimočné okolnosti prípadu, za ktoré podľa názoru nadriadeného súdu

nemožno považovať ani žiadnu z okolností tvrdených obvineným, za ktorých sa mal skutku

(pre ktorý je v prejednávanej veci stíhaný) dopustiť (ohľadne ktorých bude aj

v prejednávanej veci po prípadnom podaní obžaloby zrejme potrebné vykonať dokazovanie

na hlavnom pojednávaní a toto vyhodnotiť podľa zásady trestného konania ustanovenej

v ), ani osoba obvineného, na ktorého sa síce hľadí, ako by

nebol odsúdený, ktorá fikcia (okrem hodnotenia odsúdenia ako priťažujúcej okolnosti)

nebráni prihliadnuť naň pri hodnotení obvineného a to tak z hľadiska možných sklonov

k páchaniu trestnej činnosti (zvlášť pokiaľ ide o posledné odsúdenie za úmyselný trestný čin

nedovoleného ozbrojovania), ako aj z hľadiska záveru, že neviedol riadny život.

S prihliadnutím na z vyššie uvedených dôvodov zistenú nemožnosť nahradenia

väzby obvineného v prejednávanej veci žiadnym z prostriedkov uvedených v § 80 odsek 1

písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ , nadriadený súd plnením svojej,

z ustanovenia písmeno a/, písmeno b/ mu vyplývajúcej

prieskumnej povinnosti súčasne zistil, že návrh prokurátora na ďalšie predĺženie lehoty

väzby obvineného v prípravnom konaní je zákonu zodpovedajúci, lebo bol podaný v lehote

ustanovenej v a súčasne opodstatnený, pretože takýto

postup a rozhodnutie odôvodňuje súčasný stav prípravného konania v prejednávanej veci

a potreba vykonania vyšetrovacích úkonov súvisiacich so skončením vyšetrovania (§ 208 a

), rozhodnutí prokurátora súvisiacich so skončením prípravného

konania ( a nasl. ) a v prípade podania obžaloby alebo návrhu

na dohodu o vine a treste aj rozhodnutia súdu podľa .

Pokiaľ ide o dôvody neskončenia prípravného konania v prejednávanej veci v lehote

väzby naposledy do 02.05.2014 predĺženej uznesením súdu prvého stupňa zo 07.01.2014

sp. zn. 2Tp/l/2014, aj nadriadený súd (rovnako ako súd prvého stupňa a prokurátor) dospel

k záveru, že na strane jednej orgány činné v trestnom konaní doposiaľ pri vykonávaní

dôkazov a procesných úkonov vo vyšetrovaní a pri vykonávaní dozoru prokurátora nad jeho

priebehom postupovali urýchlene, plynule a bez neopodstatnených prieťahov, pričom

skončeniu prípravného konania podaním obžaloby (alebo návrhu dohody o vine a treste)

v lehote dvadsať pracovných dní pred uplynutím tejto predĺženej lehoty väzby obvineného

v prípravnom konaní (alebo iným rozhodnutím prokurátora) bránili (a doposiaľ bránia)

objektívne (v postupe orgánov činných v trestnom konaní nemajúce svoj pôvod) dôvody

a príčiny, na strane druhej prokurátorom navrhované predĺženie lehoty väzby obvineného

v prejednávanej veci do 02.08.2014 nie je opodstatnené potrebou vykonania vyššie

uvedených (naznačených) úkonov a rozhodnutí súvisiacich so skončením vyšetrovania

a celého prípravného konania.

... Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy, nadriadený súd

o sťažnosti prokurátora podanej proti všetkým výrokom napadnutému uzneseniu súdu

prvého stupňa rozhodol tak, že napadnuté uznesenie podľa § 194 odsek 1 písmeno a/

zrušil v celom rozsahu (teda v oboch jeho častiach) a o žiadosti

obvineného o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol sám tak, že ju podľa § 79 odsek 3

zamietol súčasne na nahradenie a na dosiahnutie účelu u obvineného

pretrvávajúcich dôvodov väzby preventívnej uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného

poriadku podľa písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/

neprijal ani záruku ponúknutú v konaní o žiadosti obvineného obidvomi (

a ) dôveryhodnými osobami, ani písomný sľub obvineného, ani

nad obvineným neuložil dohľad probačného a mediačného úradníka a súčasne (a následne)

o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby obvineného v prípravnom konaní rozhodol

tak, že jej vyhovel a lehotu väzby obvineného predĺžil, avšak nie do 02.08.2014, ako to

navrhoval prokurátor, ale iba do 15.06.2014 majúc za to, že do tejto doby nielen orgány

činné v trestnom konaní zorganizujú svoju činnosť, ale aj obhajcovia obvineného zosúladí

plnenie svojich povinností vyplývajúcich im z obhajoby obvineného v prejednávanej veci

tak, aby prípravné konanie v nej skončilo bez zbytočných prieťahov a bez potreby ďalšieho

opodstatneného predlžovania lehoty väzby v prípravnom konaní, ktorá v prejednávanej veci

nesmie podľa presiahnuť štyridsaťosem mesiacov a z ktorej

podľa pripadá na prípravné mesiace najviac dvadsaťpäť

mesiacov.“

V uznesení č. k. z 5. júna 2014 krajský súd opätovne konštatoval,

že okresný súd správne zistil u sťažovateľa aj v súčasnom štádiu trestného stíhania

existenciu dôvodov väzby preventívnej podľa .

Vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby sťažovateľa zárukou dôveryhodnej osoby,

písomným sľubom daným obvineným a nariadeným dohľadom probačného a mediačného

úradníka nad obvineným krajský súd rovnako ako vo svojom skoršom uznesení poukázal

na dôvody sťažnosti podanej prokurátorom, s ktorými sa zároveň uviedol:

«Pokiaľ ide o neexistenciu ustanovením veta tretia

na nahradenie a dosiahnutie účelu väzby preventívnej u obvineného v prejednávanej veci

požadovaných výnimočných okolností prípadu nadriadený súd poukazuje na odôvodnenie

svojho skoršieho rozhodnutia o väzbe obvineného obsiahnutého v uznesení z 09.04.2014

sp. zn. (ďalej len „skoršie rozhodnutie o väzbe obvineného“) s tým, že

od doby jeho vydania podľa jeho názoru nenastali ani v skutkových zisteniach ani

v okolnostiach (charakterizujúcich osobu obvineného, mieru jeho zavinenia a jeho

pohnútku) majúcich pre takéto rozhodnutie (o existencii resp. neexistencii výnimočných

okolností prípadu) zásadný význam žiadne podstatné zmeny, a to ani pokiaľ ide o závery

znaleckého posudku z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia dospelých

podaného , hodnotenie ktorých súdom prvého stupňa (bez

vykonania všetkých v prejednávanej veci dostupných a pre rozhodnutie o podanej obžalobe

potrebných dôkazov a iba jednotlivo a nie aj v súhrne s ostatnými dôkazmi) považuje

nadriadený súd za predčasné opätovne (rovnako ako vo svojom skoršom rozhodnutí o väzbe

obvineného) upozorňujúc na potrebu (a to aj ohľadne nich) vykonať dokazovanie

na hlavnom pojednávaní a toto vyhodnotiť podľa zásady trestného konania ustanovenej

v .»

V uznesení č. k. 752 z 22. októbra 2014 krajský súd okrem

skutočností v zásade totožným spôsobom konštatovaných v skorších uzneseniach uviedol,

že stotožňujúc sa s námietkami prokurátora „dospel k záveru, že z vyššie opísaného

(v prejednávanej veci zažalovaný skutok tvoriaceho) konkrétneho úmyselného (minimálne

vo forme nepriameho úmyslu podľa ) protiprávneho konania

obžalovaného (majúceho podľa doposiaľ zistených skutočností a okolností prípadu spočívať

v úmyselnom usmrtení inej osoby obžalovaným a to strelou vystrelenou z krátkej guľovej

strelnej zbrane a z bezprostrednej blízkosti do jej hrude) ako aj z osoby obžalovaného (ktorý

má narušené vzťahy aj s ďalšími príbuznými), vyplýva dôvodná obava, že obžalovaný

v prípade prepustenia z väzby na slobodu bude v páchaní násilnej trestnej činnosti proti

životu a zdraviu pokračovať, v dôsledku existencie ktorých konkrétnych skutočností dôvody

väzby preventívnej uvedené v ustanovení

u obžalovaného pretrvávajú aj v súčasnom štádiu trestného stíhania v prejednávanej veci“.

Ústavný súd k takémuto odôvodneniu napadnutých uznesení krajského súdu

považuje za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu predovšetkým neprislúcha, aby

v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov

väzby sťažovateľa. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v

rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými

súdmi dodržali ústavno procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou.

Jedným z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa

pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Pri rozhodovaní o nevyhnutnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa krajský súd

v napadnutých uzneseniach skúmal, či v porovnaní so stavom, ktorý bol v trestnej veci

sťažovateľa v čase jeho vzatia do väzby, trvajú podmienky jeho väzby aj naďalej.

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

zaoberal tak skutkovými okolnosťami vzatia do väzby, ako aj existenciou väzobného

dôvodu podľa . Pokiaľ ide o skutkové okolnosti

vzatia do väzby, krajský súd v podstatnom konštatoval, že podozrenie o spáchaní trestného

činu, pre ktorý sa vedie proti sťažovateľovi trestné stíhanie, existuje aj naďalej a potvrdzuje

ho aj dosiaľ vykonané dokazovanie, či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom.

Túto skutočnosť nespochybnil ani okresný súd vo svojich uzneseniach, ktorými sťažovateľa

opakovane prepustil z väzby na slobodu, na ktorých odôvodnenie krajský súd v tejto

súvislosti odkázal.

Vo vzťahu k dôvodom preventívnej väzby sa krajský súd v rámci odôvodnenia

jednotlivých svojich namietaných uznesení opakovane stotožnil so sťažnostnou

argumentáciou prokurátora, ktorú v rekapitulujúcej časti svojich uznesení v podstatnom

rozsahu aj citoval (najmä v časti poukazujúcej na výpovede konkrétne označených svedkov,

alebo na jednotlivé závery znaleckého dokazovania z odboru psychológie). V kontexte

celého obsahu odôvodnenia napadnutých uznesení je preto potrebné aj tieto argumenty

vnímať ako súčasť argumentácie krajského súdu.

Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci

mu neprislúcha skúmať danosť väzobných dôvodov u sťažovateľa ani dopĺňať, rozvíjať či

inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. Úlohou ústavného

súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu takéhoto uznesenia (napr. ,

).

V tomto smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné

požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. c)

], a podľa ústavného súdu je z hľadiska individualizácie konkrétnych

skutočností zakladajúcich dôvod väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru

ústavného súdu ústavne konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti či svojvôle konajúceho súdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutom

uznesení konal a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému

záveru o danosti dôvodov preventívnej väzby u sťažovateľa a nesplnení podmienok na jej

nahradenie, uznesenie okresného súdu zrušil a sám rozhodol o ponechaní sťažovateľa

vo väzbe, resp. aj o neprijatí záruky ponúkaného písomného sľubu a o zamietnutí žiadosti

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Vychádzajúc z

uvedených skutočností podľa záveru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu

nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015