Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 107/2015
PDF · 518.09 KB
No categories available
III. ÚS 107/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosti , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Ivetou Lenčéšovou, Farská 28, Nitra, vedené pod sp. zn. Rvp 6641/2014
a sp. zn. Rvp 15264/2014 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Nitre a jeho uzneseniami č. k. 4 Tpo 15/2014 122 z 9. apríla 2014, č. k. 4 Tos 61/2014
625 z 5. júna 2014 a č. k. 4 Tos 132/2014 752 z 22. októbra 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 6641/2014 a
sp. zn. Rvp 15264/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Tpo 15/2014 122 z 9. apríla 2014
a č. k. 4 Tos 61/2014 625 z 5. júna 2014.
Dňa 20. novembra 2014 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namieta porušenie rovnakých základných práv a práv uznesením krajského súdu
č. k. 4 Tos 132/2014 752 z 22. októbra 2014.
Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Tp 55/33/2013
z 5. júla 2013 v spojení s unesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 33/2013 z 18. júla 2013 bol
sťažovateľ ako obvinený z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2
písm. c) Trestného zákona vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku.
Uznesením sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 2 Tp 22/2013
z 28. marca 2014 bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, pričom podľa § 80 ods. 1
písm. b) a c) Trestného poriadku súd nahradil jeho väzbu prijatím písomného sľubu a uložil
mu dohľad probačného a mediačného úradníka. Zároveň okresný súd sťažovateľovi
v zmysle § 80 ods. 2 a § 82 ods. 1 písm. a), b), c), f) a h) Trestného poriadku uložil splnenie
primeraných povinností a dodržanie obmedzení.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal prokurátor Krajskej
prokuratúry v Nitre (ďalej len „prokurátor“) sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením
č. k. 4 Tpo 15/2014 122 z 9. apríla 2014 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného
súdu zrušil, zároveň zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal
záruky ponúknuté dôveryhodnými osobami, neprijal písomný sľub sťažovateľa a nenariadil
nad sťažovateľom dohľad probačného a mediačného úradníka. Krajský súd tiež týmto
uznesením predĺžil väzbu sťažovateľa v prípravnom konaní do 15. júna 2014.
Po podaní obžaloby na sťažovateľa rozhodol senát okresného súdu uznesením
sp. zn. 33 Tk 1/2014 z 23. mája 2014 opätovne o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu
a zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku prijal záruku dôveryhodnej osoby
za sťažovateľa, prijal jeho písomný sľub a nahradil väzbu dohľadom probačného
a mediačného úradníka. Okresný súd sťažovateľovi uložil tiež celý rad povinností
a obmedzení § 80 ods. 2 a § 82 ods. 1 písm. a), b), c), f) a h) Trestného poriadku.
Proti uzneseniu okresného súdu podal prokurátor sťažnosť. O tejto rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 4 Tos 61/2014 625 z 5. júna 2014 tak, že napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a ponechal sťažovateľa vo väzbe, neprijal záruku za ďalšie správanie
sťažovateľa ponúknutú dôveryhodnou osobou, neprijal písomný sľub sťažovateľa
a nenariadil nad sťažovateľom dohľad probačného a mediačného úradníka.
Okresný súd opätovne prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu uznesením
sp. zn. 33 Tk 1/2014 z 10. októbra 2014. Na základe sťažnosti prokurátora toto uznesenie
preskúmal krajský súd a uznesením č. k. 4 Tos 132/2014 752 z 22. októbra 2014 rozhodol
tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a sťažovateľa ponechal vo väzbe.
Všetkým namietaným uzneseniam krajského súdu sťažovateľ vytýka „nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v napadnutých uzneseniach
č. k. 4 Tpo 15/2014 122 z 9. apríla 2014 a č. k. 4 Tos 61/2014 625 z 5. júna 2014 „žiadnym
spôsobom nevysvetlil skutočnosti a úvahy, ktoré viedli k rozdielnemu názoru vo vzťahu
k prvostupňovým rozhodnutia, čo viedlo k ponechaniu mojej osoby vo väzbe. Krajský súd
v Nitre rozhodol bez toho, aby v odôvodnení rozhodnutia ponúkol presvedčivú
argumentáciu, a to aj napriek tomu, že nahradenie väzby rozsiahlymi zákonnými
povinnosťami boli riadne a vyčerpávajúco zdôvodnené Okresným súdom v Nitre, a to
obdobne tak sudcom pre prípravné konanie, ako aj zákonným senátom po podaní obžaloby.
Ak teda Krajský súd v Nitre ako odvolací súd mal diametrálne rozdielny názor vo vzťahu
k rozhodnutiam prvostupňového súdu, a to konkrétne ohľadne nahradenia väzby mojim
písomným sľubom a ďalšími vyššie uvedeným procesnými inštitútmi, išlo o argument, ktorý
je pre rozhodnutie podstatný a zásadný.“.
Krajský súd najmä „nezdôvodnil a neargumentoval, z akého dôvodu nepovažuje
nahradenie mojej väzby za dostačujúce, resp. akými úvahami s premisou na jednotlivé
zákonné ustanovenia sa spravoval, a to napriek rozsiahlej pozitívnej argumentácii
a odôvodnenosti nahradenia väzby zo strany Okresného súdu Nitra v oboch rozhodnutiach
predchádzajúcich napadnutým rozhodnutiam. Konkrétne teda žiadnym spôsobom odvolací
súd nezdôvodnil svoje negatívne stanovisko k nahradeniu väzby tak zárukou dôveryhodnej
osoby, ako aj mojim písomným sľubom, nariadeným dohľadom probačného a mediačného
úradníka a najmä aj vo vzťahu širokému rozsahu uložených povinností, ktorým som sa
zaviazal podrobiť, a ktoré svojím obsahom poskytovali značnú istotu ochrany verejného
záujmu z hľadiska prevencie v prípade môjho prepustenia na slobodu.“.
Krajský súd síce „vytkol súdu prvého stupňa úvahy ktorými sa spravoval
pri hodnotení dôkazov“, avšak sám „opomenul uviesť v čom tento nesprávny postup
pozostával a bez akéhokoľvek zdôvodnenia a poukázania na konkrétne dôkazy názor oboch
prvostupňových rozhodnutí odmietol“.
K existencii výnimočných okolností, ktoré sú v prípade obzvlášť závažného zločinu
nevyhnutným predpokladom možnosti nahradenia väzby podľa § 80 Trestného poriadku,
sťažovateľ uviedol, že zo strany krajského súdu došlo k popretiu účelu a významu
uvedeného ustanovenia Trestného poriadku, keďže okresný súd „maximálnymi možnými
zákonnými prostriedkami nahradil moju väzbu takým spôsobom, aby bol zabezpečený tak
účel trestného konania, ako aj preventívny účel tak závažného zabezpečovacieho inštitútu
zasahujúceho do základných ľudských práv, ako je inštitút väzby a zohľadnil výnimočné
okolnosti v mojom prípade s poukazom na moju osobnosť a dôkaznú situáciu trestného
konania. V súvislosti s požiadavkou výnimočných okolností bolo poukázané na vývoj
v dokazovaní, a to na závery znaleckého posudku z odboru psychológie, odvetvie klinická
psychológia dospelých vypracovaného , ktoré potvrdzuje
skutočnosť, že som nekonfliktný človek a zároveň poukázalo na existenciu predpokladov
nutnej obrany v mojom konaní počas spáchaného skutku.“.
Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu č. k. 4 Tos 132/2014 752
z 22. októbra 2014 sťažovateľ argumentoval v zásade totožne ako proti prvým dvom
namietaným uzneseniam krajského súdu, keďže krajský súd podľa jeho názoru iba
opakovane poukázal „na materiálnu podmienku väzby opomínajúc zásadu prezumpcie
neviny“ a na narušené rodinné vzťahy sťažovateľa. Nesúhlasí tiež so záverom krajského
súdu, že skutkové zistenia, o ktoré svoje rozhodnutie oprel okresný súd, „sú predčasné
a neúplné, nakoľko okresný súd nevykonal všetky v prejednávanej veci dostupné a potrebné
dôkazy svedčiace nie len v prospech obžalovaného, ale aj tých, ktoré mohli byť v jeho
neprospech“.
Sťažovateľ poukázal aj na názory právnej teórie týkajúce sa racionality právnej
argumentácie a poukazujúc na konštantnú judikatúru ústavného súdu (napr. IV. ÚS 214/04,
IV. ÚS 123/08, IV. ÚS 313/08, I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08) vyslovil záver
o tom, že namietané uznesenia krajského súdu sú arbitrárne a svojvoľné.
Sťažovateľ v závere sťažností navrhol vysloviť porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1
dohovoru namietanými uzneseniami krajského súdu a namietané uznesenia zrušiť.
Sťažovateľ tiež navrhol nariadiť jeho bezodkladné prepustenie z väzby na slobodu
a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie a trovy právneho zastúpenia.
Podaniami doručenými ústavnému súdu 22. decembra 2014 k obom prebiehajúcim
konaniam sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že bol príkazom okresného súdu
sp. zn. 33 Tk 1/2014 z 12. decembra 2014 prepustený z väzby na slobodu, preto vzal svoje
sťažnosti späť v časti navrhujúcej nariadenie jeho prepustenia z väzby na slobodu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,
z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosť
v osobe sťažovateľa a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
Sťažovateľ namieta vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu porušenie svojich
základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv vyplývajúcich
z čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd považuje vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru za nevyhnutné v prvom rade uviesť,
že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom
obvinení samotnom (konaniami vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniami
o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1
dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,
keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr.
I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska
jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok.
Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo
na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva
na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež
procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu
v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné
procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania
o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne
ustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1
ústavy (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).
Na základe toho ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým
uznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu a označenými právami
zaručenými v ústave a dohovore.
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1, 3 a 4
dohovoru a základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uzneseniami
krajského súdu
Sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu,
ktoré má za následok arbitrárnosť a svojvoľnosť týchto rozhodnutí. Krajský súd sa podľa
názoru sťažovateľa v dostatočnej miere nevysporiadal s dôvodnosťou ďalšieho trvania väzby
sťažovateľa a s argumentáciou okresného súdy, ktorý sťažovateľa opakovane z väzby
prepustil.
Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu
ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov
vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie
o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol
vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len
na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení
väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III.
ÚS 151/05).
Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má pravo slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe
postupu ustanoveného zákonom:
a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia vydaného
súdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti stanovenej
zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny
orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne
považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho
spáchaní;
d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia za účelom
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred
príslušný súdny orgán;
e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo
duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie
o vypovedaní alebo vydaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade
s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí bytu ihneď predvedený pred sudcu
alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho
vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má
právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Krajský súd namietanými uzneseniami na základe sťažnosti prokurátora zrušil
jednotlivé uznesenia okresného súdu, ktorými bol sťažovateľ opakovane prepustený z väzby
na slobodu, resp. jeho väzba bola nahradená v zmysle § 80 Trestného poriadku.
Uzneseniami č. k. 4 Tpo 15/2014 122 z 9. apríla 2014 a č. k. 4 Tos 61/2014 625 z 5. júna
2014 krajský súd zároveň neprijal záruku za ďalšie správanie sťažovateľa ani jeho písomný
sľub a zamietol aj žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka.
Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujíma
v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné
miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý
sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto
miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j.
musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé
opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom
čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98,
I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona
v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj
čl. 5 dohovoru.
Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže
ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti
(III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby
doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnému
súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného
verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla
rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného
o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený držaný
vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti
väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba
bola nahradená zárukou.
V uznesení č. k. 4 Tpo 15/2014 122 z 9. apríla 2014 krajský súd po rekapitulácii
podstatného obsahu odôvodnenia uznesenia okresného súdu a sťažnosti prokurátora okrem
iného uviedol: „Nadriadený súd, ktorému súd prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie
01.04.2014, pri rozhodovaní o sťažnosti prokurátora podľa § 192 odsek 1 písmeno a/,
písmeno b/ Trestného poriadku preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého
uznesenia, proti ktorým tento sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia.
Nadriadený súd v rámci plnenia tejto svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru,
že súd prvého stupňa na strane jednej správne zistil, že u obžalovaného sú aj v súčasnom
štádiu trestného stíhania dané dôvody väzby preventívnej uvedené v § 71 odsek 1 písmeno
c/ Trestného poriadku, ktoré spočívajú v dôvodnej obave, že v prípade jeho prepustenia
z väzby na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti, ktorá dôvodná obava vyplýva
zo všetkých tých skutočností, ktorými súd prvého stupňa odôvodnil napadnuté uznesenie,
s ktorými sa aj nadriadený súd stotožňuje a na ktoré preto iba poukazuje, nepovažujúc
za potrebné ich ani pozmeniť, ani doplniť a to zvlášť aj preto, že ich existencia nebola
spochybnená žiadnou zo strán trestného konania v prejednávanej veci.
V rámci plnenia tejto svojej prieskumnej povinnosti nadriadený súd dospel tiež
k záveru, že na strane druhej skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa považoval za podstatné
pre svoje rozhodnutie o nahradení väzby obvineného v prejednávanej veci zárukou
dôveryhodnej osoby, písomným sľubom daným obvineným a nariadeným dohľadom
probačného a mediačného úradníka nad obvineným, úvahy, ktorými sa spravoval
pri hodnotení v tomto smere doposiaľ vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých
základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval v tomto smere dokázané
relevantné skutočnosti, nie sú ani zákonu zodpovedajúce, ani zisteným skutočnostiam
a okolnostiam prejednávaného prípadu opodstatnené, pretože aj podľa názoru
nadriadeného súdu (v podstate zhodného so sťažnostnou námietkou prokurátora)
u obvineného, aj v súčasnej dobe v prejednávanej veci stíhaného pre skutok právne
posúdený ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 odsek 1, odsek 2 písmeno c/
(§ 139 odsek 1 písmeno c/) Trestného zákona prijatie záruky alebo sľubu, ani uloženie
dohľadu neodôvodňujú žiadne, ustanovením § 80 odsek 2 veta tretia Trestného poriadku
požadované, výnimočné okolnosti prípadu, za ktoré podľa názoru nadriadeného súdu
nemožno považovať ani žiadnu z okolností tvrdených obvineným, za ktorých sa mal skutku
(pre ktorý je v prejednávanej veci stíhaný) dopustiť (ohľadne ktorých bude aj
v prejednávanej veci po prípadnom podaní obžaloby zrejme potrebné vykonať dokazovanie
na hlavnom pojednávaní a toto vyhodnotiť podľa zásady trestného konania ustanovenej
v § 2 odsek 12 Trestného poriadku), ani osoba obvineného, na ktorého sa síce hľadí, ako by
nebol odsúdený, ktorá fikcia (okrem hodnotenia odsúdenia ako priťažujúcej okolnosti)
nebráni prihliadnuť naň pri hodnotení obvineného a to tak z hľadiska možných sklonov
k páchaniu trestnej činnosti (zvlášť pokiaľ ide o posledné odsúdenie za úmyselný trestný čin
nedovoleného ozbrojovania), ako aj z hľadiska záveru, že neviedol riadny život.
S prihliadnutím na z vyššie uvedených dôvodov zistenú nemožnosť nahradenia
väzby obvineného v prejednávanej veci žiadnym z prostriedkov uvedených v § 80 odsek 1
písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku, nadriadený súd plnením svojej,
z ustanovenia § 192 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/ Trestného poriadku mu vyplývajúcej
prieskumnej povinnosti súčasne zistil, že návrh prokurátora na ďalšie predĺženie lehoty
väzby obvineného v prípravnom konaní je zákonu zodpovedajúci, lebo bol podaný v lehote
ustanovenej v § 76 odsek 2 Trestného poriadku a súčasne opodstatnený, pretože takýto
postup a rozhodnutie odôvodňuje súčasný stav prípravného konania v prejednávanej veci
a potreba vykonania vyšetrovacích úkonov súvisiacich so skončením vyšetrovania (§ 208 a
§ 209 Trestného poriadku), rozhodnutí prokurátora súvisiacich so skončením prípravného
konania (§ 231 a nasl. Trestného poriadku) a v prípade podania obžaloby alebo návrhu
na dohodu o vine a treste aj rozhodnutia súdu podľa § 238 odsek 3 Trestného poriadku.
Pokiaľ ide o dôvody neskončenia prípravného konania v prejednávanej veci v lehote
väzby naposledy do 02.05.2014 predĺženej uznesením súdu prvého stupňa zo 07.01.2014
sp. zn. 2Tp/l/2014, aj nadriadený súd (rovnako ako súd prvého stupňa a prokurátor) dospel
k záveru, že na strane jednej orgány činné v trestnom konaní doposiaľ pri vykonávaní
dôkazov a procesných úkonov vo vyšetrovaní a pri vykonávaní dozoru prokurátora nad jeho
priebehom postupovali urýchlene, plynule a bez neopodstatnených prieťahov, pričom
skončeniu prípravného konania podaním obžaloby (alebo návrhu dohody o vine a treste)
v lehote dvadsať pracovných dní pred uplynutím tejto predĺženej lehoty väzby obvineného
v prípravnom konaní (alebo iným rozhodnutím prokurátora) bránili (a doposiaľ bránia)
objektívne (v postupe orgánov činných v trestnom konaní nemajúce svoj pôvod) dôvody
a príčiny, na strane druhej prokurátorom navrhované predĺženie lehoty väzby obvineného
v prejednávanej veci do 02.08.2014 nie je opodstatnené potrebou vykonania vyššie
uvedených (naznačených) úkonov a rozhodnutí súvisiacich so skončením vyšetrovania
a celého prípravného konania.
... Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy, nadriadený súd
o sťažnosti prokurátora podanej proti všetkým výrokom napadnutému uzneseniu súdu
prvého stupňa rozhodol tak, že napadnuté uznesenie podľa § 194 odsek 1 písmeno a/
Trestného poriadku zrušil v celom rozsahu (teda v oboch jeho častiach) a o žiadosti
obvineného o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol sám tak, že ju podľa § 79 odsek 3
Trestného poriadku zamietol súčasne na nahradenie a na dosiahnutie účelu u obvineného
pretrvávajúcich dôvodov väzby preventívnej uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného
poriadku podľa § 80 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku
neprijal ani záruku ponúknutú v konaní o žiadosti obvineného obidvomi (
a ) dôveryhodnými osobami, ani písomný sľub obvineného, ani
nad obvineným neuložil dohľad probačného a mediačného úradníka a súčasne (a následne)
o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby obvineného v prípravnom konaní rozhodol
tak, že jej vyhovel a lehotu väzby obvineného predĺžil, avšak nie do 02.08.2014, ako to
navrhoval prokurátor, ale iba do 15.06.2014 majúc za to, že do tejto doby nielen orgány
činné v trestnom konaní zorganizujú svoju činnosť, ale aj obhajcovia obvineného zosúladí
plnenie svojich povinností vyplývajúcich im z obhajoby obvineného v prejednávanej veci
tak, aby prípravné konanie v nej skončilo bez zbytočných prieťahov a bez potreby ďalšieho
opodstatneného predlžovania lehoty väzby v prípravnom konaní, ktorá v prejednávanej veci
nesmie podľa § 76 odsek 6 Trestného poriadku presiahnuť štyridsaťosem mesiacov a z ktorej
podľa § 76 odsek 7 Trestného poriadku pripadá na prípravné mesiace najviac dvadsaťpäť
mesiacov.“
V uznesení č. k. 4 Tos 61/2014 625 z 5. júna 2014 krajský súd opätovne konštatoval,
že okresný súd správne zistil u sťažovateľa aj v súčasnom štádiu trestného stíhania
existenciu dôvodov väzby preventívnej podľa § 71 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku.
Vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby sťažovateľa zárukou dôveryhodnej osoby,
písomným sľubom daným obvineným a nariadeným dohľadom probačného a mediačného
úradníka nad obvineným krajský súd rovnako ako vo svojom skoršom uznesení poukázal
na dôvody sťažnosti podanej prokurátorom, s ktorými sa zároveň uviedol:
«Pokiaľ ide o neexistenciu ustanovením § 80 odsek 2 veta tretia Trestného poriadku
na nahradenie a dosiahnutie účelu väzby preventívnej u obvineného v prejednávanej veci
požadovaných výnimočných okolností prípadu nadriadený súd poukazuje na odôvodnenie
svojho skoršieho rozhodnutia o väzbe obvineného obsiahnutého v uznesení z 09.04.2014
sp. zn. 4Tpo/15/2014 (ďalej len „skoršie rozhodnutie o väzbe obvineného“) s tým, že
od doby jeho vydania podľa jeho názoru nenastali ani v skutkových zisteniach ani
v okolnostiach (charakterizujúcich osobu obvineného, mieru jeho zavinenia a jeho
pohnútku) majúcich pre takéto rozhodnutie (o existencii resp. neexistencii výnimočných
okolností prípadu) zásadný význam žiadne podstatné zmeny, a to ani pokiaľ ide o závery
znaleckého posudku z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia dospelých
podaného , hodnotenie ktorých súdom prvého stupňa (bez
vykonania všetkých v prejednávanej veci dostupných a pre rozhodnutie o podanej obžalobe
potrebných dôkazov a iba jednotlivo a nie aj v súhrne s ostatnými dôkazmi) považuje
nadriadený súd za predčasné opätovne (rovnako ako vo svojom skoršom rozhodnutí o väzbe
obvineného) upozorňujúc na potrebu (a to aj ohľadne nich) vykonať dokazovanie
na hlavnom pojednávaní a toto vyhodnotiť podľa zásady trestného konania ustanovenej
v § 2 odsek 12 Trestného poriadku.»
V uznesení č. k. 4 Tos 132/2014 752 z 22. októbra 2014 krajský súd okrem
skutočností v zásade totožným spôsobom konštatovaných v skorších uzneseniach uviedol,
že stotožňujúc sa s námietkami prokurátora „dospel k záveru, že z vyššie opísaného
(v prejednávanej veci zažalovaný skutok tvoriaceho) konkrétneho úmyselného (minimálne
vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b/ Trestného zákona) protiprávneho konania
obžalovaného (majúceho podľa doposiaľ zistených skutočností a okolností prípadu spočívať
v úmyselnom usmrtení inej osoby obžalovaným a to strelou vystrelenou z krátkej guľovej
strelnej zbrane a z bezprostrednej blízkosti do jej hrude) ako aj z osoby obžalovaného (ktorý
má narušené vzťahy aj s ďalšími príbuznými), vyplýva dôvodná obava, že obžalovaný
v prípade prepustenia z väzby na slobodu bude v páchaní násilnej trestnej činnosti proti
životu a zdraviu pokračovať, v dôsledku existencie ktorých konkrétnych skutočností dôvody
väzby preventívnej uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného zákona
u obžalovaného pretrvávajú aj v súčasnom štádiu trestného stíhania v prejednávanej veci“.
Ústavný súd k takémuto odôvodneniu napadnutých uznesení krajského súdu
považuje za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu predovšetkým neprislúcha, aby
v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov
väzby sťažovateľa. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v
rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými
súdmi dodržali ústavno procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou.
Jedným z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby.
Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa
pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Pri rozhodovaní o nevyhnutnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa krajský súd
v napadnutých uzneseniach skúmal, či v porovnaní so stavom, ktorý bol v trestnej veci
sťažovateľa v čase jeho vzatia do väzby, trvajú podmienky jeho väzby aj naďalej.
Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa
zaoberal tak skutkovými okolnosťami vzatia do väzby, ako aj existenciou väzobného
dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti
vzatia do väzby, krajský súd v podstatnom konštatoval, že podozrenie o spáchaní trestného
činu, pre ktorý sa vedie proti sťažovateľovi trestné stíhanie, existuje aj naďalej a potvrdzuje
ho aj dosiaľ vykonané dokazovanie, či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom.
Túto skutočnosť nespochybnil ani okresný súd vo svojich uzneseniach, ktorými sťažovateľa
opakovane prepustil z väzby na slobodu, na ktorých odôvodnenie krajský súd v tejto
súvislosti odkázal.
Vo vzťahu k dôvodom preventívnej väzby sa krajský súd v rámci odôvodnenia
jednotlivých svojich namietaných uznesení opakovane stotožnil so sťažnostnou
argumentáciou prokurátora, ktorú v rekapitulujúcej časti svojich uznesení v podstatnom
rozsahu aj citoval (najmä v časti poukazujúcej na výpovede konkrétne označených svedkov,
alebo na jednotlivé závery znaleckého dokazovania z odboru psychológie). V kontexte
celého obsahu odôvodnenia napadnutých uznesení je preto potrebné aj tieto argumenty
vnímať ako súčasť argumentácie krajského súdu.
Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci
mu neprislúcha skúmať danosť väzobných dôvodov u sťažovateľa ani dopĺňať, rozvíjať či
inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. Úlohou ústavného
súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu takéhoto uznesenia (napr. I. ÚS 60/2014,
V tomto smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné
požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku], a podľa ústavného súdu je z hľadiska individualizácie konkrétnych
skutočností zakladajúcich dôvod väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru
ústavného súdu ústavne konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti či svojvôle konajúceho súdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutom
uznesení konal a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému
záveru o danosti dôvodov preventívnej väzby u sťažovateľa a nesplnení podmienok na jej
nahradenie, uznesenie okresného súdu zrušil a sám rozhodol o ponechaní sťažovateľa
vo väzbe, resp. aj o neprijatí záruky ponúkaného písomného sľubu a o zamietnutí žiadosti
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Vychádzajúc z
uvedených skutočností podľa záveru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu
nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015