Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 60/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť E. M., zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou

Holováčovou, Poštová 14, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a 5 a práv podľa a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach,

Okresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach pri rozhodovaní o jej žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu zo 4. novembra 2013 a uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo 17. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosti E. M. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -30 z 5. februára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) na ďalšie konanie sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka“)

v časti, ktorou namietala porušenia svojich základných práv podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry

v Košiciach (ďalej len ,,krajská prokuratúra“), Okresného súdu Košice I (ďalej len ,,okresný

súd“) a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) pri rozhodovaní o jej žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu zo 4. novembra 2013 a uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2013 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie krajského súdu“).

V prevyšujúcej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako oneskorene podanú.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je na základe viacerých

uznesení vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej

jednotky finančnej polície, expozitúry Stred, Banská Bystrica, spoločne s viacerými ďalšími

osobami trestne stíhaná za viaceré skutky právne kvalifikované ako pokračujúci zločin

neodvedenia dane a poistného podľa a a

s použitím a zločin skrátenia dane a poistného podľa

ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3 s použitím .

Sťažovateľka bola uznesením okresného súdu sp. zn. zo 6. septembra 2013

vzatá do väzby z dôvodov uvedených v

(tzv. kolúzna väzba), pričom väzba začala plynúť 3. septembra 2013. O sťažnosti

sťažovateľky proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. zo 17. septembra 2013 tak, že túto zamietol a písomný sľub

sťažovateľky na nahradenie väzby neprijal.

3. Dňa 4. októbra 2013 podala sťažovateľka žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá bola

uznesením okresného súdu sp. zn. z 18. októbra 2013 zamietnutá a súčasne

bola zamietnutá aj žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom. Proti tomuto uzneseniu

sťažovateľka sťažnosť nepodala.

4. Následne sťažovateľka podaním zo 4. novembra 2013 adresovaným krajskej

prokuratúre opätovne žiadala o prepustenie z väzby a nahradenie väzby písomným

sľubom, prípadne dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd uznesením

sp. zn. z 22. novembra 2013 žiadosti sťažovateľky vyhovel, prepustil ju

z väzby na slobodu, prijal jej písomný sľub, ako aj návrh na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Na podklade sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry

o veci rozhodoval krajský súd, ktorý na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2013

napadnutým uznesením sp. zn. zrušil uznesenie okresného súdu

z 22. novembra 2013 a sám zamietol žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby

na slobodu, jej písomný sľub neprijal a zamietol aj žiadosť o nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

5. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu v tej časti, ktorá bola prijatá

na ďalšie konanie, namieta porušenie svojich označených práv v dvoch základných

rovinách.

5.1 Vo vzťahu ku krajskej prokuratúre, okresnému súdu, ako aj krajskému súdu

namieta porušenie svojho práva na urýchlené rozhodnutie o jej žiadosti zo 4. novembra

2013 o prepustenie z väzby (subsumované pod základné právo na osobnú slobodu podľa

a 5 a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody

podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru). V tomto smere v sťažnosti detailne popisuje proces

rozhodovania o jej žiadosti, ktorý bol ukončený až 30. decembra 2013, keď prevzala

uznesenie krajského súdu zo 17. decembra 2013. Celková doba konania o jej žiadosti

v trvaní 55 dní podľa jej názoru nezodpovedá požiadavke na prednostné a urýchlené

vybavovanie väzobných vecí, z čoho vyvodzuje porušenie označených práv.

5.2 Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka namieta

porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 a práva

na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Porušenie týchto práv

vyvodzuje z toho, že krajský súd nezohľadnil, že väzobné dôvody neboli v čase jeho

rozhodovania prítomné, v dôsledku čoho jej väzba nemá zákonný podklad. Sťažovateľka

vytýka krajskému súdu abstraktnosť, keď pod zákonný pojem ,,konkrétne skutočnosti“

nesubsumoval presne vymedzené a špecifikované konania sťažovateľky, ktoré by

odôvodňovali ďalšie trvanie jej kolúznej väzby. Krajskému súdu ďalej vyčíta, že namiesto

presvedčivého a ústavne konformného vymedzenia úkonov sťažovateľky, ktoré odôvodňujú

trvanie väzby, sa tento obmedzil len na všeobecné poukázanie na povahu a charakter

trestnej činnosti, jej plánovitosť a vysokú mieru sofistikovanosti. Sťažovateľka poukazuje aj

na to, že dosiaľ vykonanými dôkazmi sa nepreukázala žiadna spojitosť medzi ňou a ďalšími

spoluobvinenými v súvislosti s trestnou činnosťou, hlavne však v súvislosti s údajným

zastrašovaním. Jedinú výnimku tvorí H. D., ktorá ako jediná najprv uvádzala obavu o svoj

život na základe nepriameho zastrašovania, neskôr tieto svoje obavy poprela. Sťažovateľka

zároveň zvýraznila, že výpoveď spoluobvinenej H. D. podľa jej názoru nebola verifikovaná

žiadnymi ďalšími dôkazmi.

6. V petite sťažnosti, v rozsahu, v akom bola táto sťažnosť prijatá na ďalšie konanie,

sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že jej právo podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a právo podľa a 4 dohovoru boli porušené postupom krajskej

prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jej žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu zo 4. novembra 2013, ako aj napadnutým uznesením krajského súdu.

Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec

krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Napokon žiada, aby jej ústavný súd

priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € a náhradu trov konania

v sume 501,58 €, ktoré majú podľa jej návrhu zaplatiť spoločne a nerozdielne krajská

prokuratúra, okresný súd a krajský súd.

II.

7. Ústavný súd vyzval krajskú prokuratúru, okresný súd aj krajský súd, aby sa

k prijatej sťažnosti vyjadrili, oznámili, či trvajú na ústnom pojednávaní, a zaslali ústavnému

súdu svoj spisový materiál vo väzobnej veci sťažovateľky.

7.1 Predseda krajského súdu v podaní doručenom 24. februára 2014 uviedol, že

sťažnosť sťažovateľky považuje v celom rozsahu za nedôvodnú, a preto navrhuje, aby jej

vyhovené nebolo. K namietanému zdĺhavému postupu pri rozhodovaní o žiadosti

sťažovateľky o prepustenie z väzby uviedol, že krajský súd napadnutým uznesením

o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu rozhodol v priebehu deviatich

pracovných dní a celé konanie až po doručenie tohto uznesenia sťažovateľke trvalo šestnásť

pracovných dní. Zvýraznil, že na ťarchu krajského súdu nemožno pripísať dobu, počas

ktorej o žiadosti sťažovateľky rozhodoval okresný súd a predtým krajská prokuratúra.

Predseda krajského súdu zotrval na dôvodnosti väzby sťažovateľky, je toho názoru, že

dôvody napadnutého uznesenia sú dostatočné vzhľadom na okolnosti prípadu a opakujúcu

sa argumentáciu sťažovateľky v ňou podávaných opravných prostriedkoch, na ktorú súdy

reagovali aj v predchádzajúcich rozhodnutiach. Krajský súd dôvody kolúznej väzby ustálil

na základe viacerých spoluobvinených, resp. svedkov, vychádzal zo skutkového a právneho

stavu aktuálneho v čase rozhodovania, a na týchto základoch dospel k záveru, že zatiaľ

nebolo rozptýlené podozrenie, že sťažovateľka stíhané skutky spáchala. V závere uviedol,

že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

7.2 Predseda okresného súdu v podaní doručenom 26. februára 2014 uviedol, že

zákonný sudca okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľky postupoval v súlade

s platnou úpravou, bez meškania a po náležitom naštudovaní obsahu žiadosti a posúdení

skutkového stavu ku dňu, kedy o nej rozhodol. Ponechal na úvahu ústavného súdu, aby

posúdil opodstatnenosť sťažnosti. K skutkovým okolnostiam veci uviedol, že tieto budú

predmetom ďalšieho dokazovania po prípadnom podaní obžaloby na súd. Na záver uviedol,

že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Pripojený väzobný spis okresného

súdu si následne jeho predseda už 3. marca 2014 vyžiadal na vrátenie, keďže zákonný sudca

dostal žiadosť krajskej prokuratúry o predĺženie lehoty väzby, ktorú je potrebné bez

meškania vybaviť. Väzobný spis okresného súd bol následne doručený ústavnému súdu až

24. apríla 2014.

7.3 Námestník krajského prokurátora v podaní doručenom ústavnému súdu 10. marca

2014 uviedol, že konaním krajskej prokuratúry podľa jeho názoru nedošlo k porušeniu

označených práv sťažovateľky. Poukázal na konkrétne časové súvislosti rozhodovania

krajskej prokuratúry o žiadosti sťažovateľky, ktoré bolo plynulé a rýchle. Taktiež súhlasil

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

8. Na výzvu ústavného súdu k vhodnosti ústneho pojednávania právna zástupkyňa

sťažovateľky v prípise doručenom 19. februára 2014 uviedla, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania vo veci. Sťažovateľka prostredníctvom advokátky reagovala aj

na vyjadrenia krajskej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu, ktoré jej boli zaslané

na vedomie. V replike doručenej ústavnému súdu 27. marca 2014 sa k predmetným

vyjadreniam postavila nesúhlasne, keďže podľa jej názoru dĺžka rozhodovania dotknutých

orgánov nezodpovedá zákonnej požiadavke neodkladného a urýchleného konania o žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

zotrvala na názore, že toto je arbitrárne, stručné a nedostatočne odôvodnené, preto je

nezákonné a nesprávne, nepodporené žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami, ktoré by

odôvodňovali dôvodnosť väzby.

9. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru, že

od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené

podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.

Po posúdení obsahu väzobného spisu v právnej veci sťažovateľky, sťažnosti a vyjadrení

k nej dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie

konanie, nie je dôvodná.

III.

10. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: ...zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby na účely predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

11. Po čiastočnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ostalo predmetom skúmania

ústavného súdu prípadné porušenie označených práv sťažovateľky postupom ňou

označených porušovateľov práv a na to nadväzujúce rozhodovanie o jej ďalších uplatnených

nárokoch.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom

krajskej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jej žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu zo 4. novembra 2013

12. Sťažovateľka v tomto smere vytýka konajúcim orgánom nedodržanie požiadaviek

na urýchlené a bezodkladné rozhodnutie o jej žiadosti o prepustenie z väzby, ktoré

implicitne, resp. explicitne vyplývajú z označených práv podľa a dohovoru.

13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne

stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje a dohovor. Ustanovenie

obsahuje pri väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v

zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. , ).

Ústavný súd zároveň judikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5

môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v

trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením

(). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti

väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17

ods. 2 . Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne

zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby

je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej

konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24

a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil,

že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá

lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže

zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani

nečinnosť trvajúca týždne (napríklad , , ).

14. Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd

rozhodol „urýchlene“. Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade

s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade

s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj

s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia [rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Koendjbiharie v. Holandsko,

25. október 1990, § 27].

15. Vo väzobnej veci sťažovateľky boli, pokiaľ ide o rozhodovanie o jej žiadosti

o prepustenie z väzby, relevantné tieto časové súvislosti:

- 6. novembra 2013 bola krajskej prokuratúre doručená jej žiadosť o prepustenie

z väzby a jej nahradenie písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného

úradníka,

- 7. novembra 2013 bolo krajskej prokuratúre doručené doplnenie žiadosti,

- 11. novembra 2013 krajská prokuratúra žiadosti sťažovateľky nevyhovela

a predložila ju na rozhodnutie okresnému súdu,

- 16. novembra 2013 sudca pre prípravné konanie okresného súdu nariadil

termín výsluchu sťažovateľky na 20. november 2013,

- 20. novembra 2013 sudca pre prípravné konanie vypočul sťažovateľku

a výsluch prerušil do 22. novembra 2013 pre účely vyhlásenia rozhodnutia,

- 22. novembra 2013 sudca pre prípravné konanie vyhlásil uznesenie, ktorým

(i) sťažovateľku prepustil z väzby na slobodu, (ii) prijal jej písomný sľub, (iii) prijal jej

návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, (iv) uložil jej

povinnosť oznamovať každú zmenu miesta pobytu a (v) uložil jej aj primerané obmedzenia,

- ihneď po vyhlásení uznesenia zahlásil prokurátor krajskej prokuratúry proti

tomuto sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil 29. novembra 2013,

- 2. decembra 2013 bolo písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora doručené

okresnému súdu,

- 3. decembra 2013 bolo expedované písomné vyhotovenie uznesenia okresného

súdu,

- 4. decembra 2013 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie

o sťažnosti krajského prokurátora,

- 17. decembra 2013 krajský súd na neverejnom zasadnutí senátu zrušil

uznesenie okresného súdu z 22. novembra 2013 a sám zamietol žiadosť sťažovateľky

o prepustenie z väzby, jej písomný sľub na nahradenie väzby neprijal a žiadosť o nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zamietol,

- 30. decembra 2013 sťažovateľka prostredníctvom advokátky osobne prevzala

napadnuté uznesenie.

16. Uvedené časové súvislosti a najmä súslednosť podaní sťažovateľky a krajskej

prokuratúry, ako aj rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu podľa názoru ústavného

súdu neumožňujú urobiť záver o tom, že by sťažovateľkou označení porušovatelia práv

skutočne zasiahli do jej práv v súvislosti s dĺžkou konania o jej žiadosti o prepustenie

z väzby. Iste, rozhodovanie o tejto žiadosti trvalo určitú dobu, ktorú sťažovateľka považuje

za neprimeranú. Pre účely rozhodovania o sťažnosti však ústavný súd musel zohľadniť aj

konkrétne okolnosti prípadu, ktoré mohli mať vplyv na konanie a rozhodovanie prokuratúry

a súdov. Ako uviedla vo vyjadrení krajská prokuratúra (a sťažovateľka toto tvrdenie

nerozporovala), ku 4. novembru 2013 bolo vo veci obvinených celkom 19 osôb

pre uplatnené neoprávnené nadmerné odpočty DPH v celkovom rozsahu 2 610 550 €

spočívajúcich v 61 skutkoch týkajúcich sa viacerých obchodných spoločností. Rozsah

spisového materiálu a nutnosť riadneho oboznámenia sa s ním sú pritom faktormi, ktoré

môžu ovplyvniť aj konanie o rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby.

17. Ako však z chronologického prehľadu úkonov a rozhodnutí vyplýva, žiadna

parciálna časť tohto konania netrvala neprimeraný čas, naopak, ústavný súd hodnotí postup

krajskej prokuratúry, okresného súdu, ako aj krajského súdu ako plynulý, urýchlený

a v zásade bezprieťahový, teda v celosti zodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim

z označených práv (body 13 a 14 tohto nálezu). Isté zdržanie síce možno badať na strane

krajskej prokuratúry pri odôvodňovaní jej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

z 22. novembra 2013 (odôvodnenie sťažnosti doručené okresnému súdu 2. decembra 2013),

toto je však ospravedlniteľné rozsahom dokazovania v prípravnom konaní a predmetom

sťažnosti prokurátora, kde reagoval na napadnuté uznesenie aj poukazom na konkrétne

výpovede viacerých spoluobvinených a svedkov. Rovnako možno badať isté zdržanie

na strane krajského súdu v súvislosti s doručením písomného vyhotovenia napadnutého

uznesenia zo 17. decembra 2013, ktoré bolo sťažovateľke doručené až 30. decembra 2013.

Nemožno však opomínať, že vzhľadom na vianočné sviatky bolo toto uznesenie doručené

sťažovateľke na piaty pracovný deň po jeho vyhlásení, a navyše, napadnuté uznesenie

krajského súdu bolo právoplatné a vykonateľné už 17. decembra 2013, teda v deň jeho

vyhlásenia [ ].

18. Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti teda ústavný súd konštatuje, že konanie

všetkých označených orgánov rozhodujúcich o väzbe sťažovateľky možno ako celok

považovať z hľadiska rýchlosti a bezodkladnosti konania za ústavne konformné. Od podania

žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby až do právoplatnosti a vykonateľnosti

uznesenia krajského súdu (v dvojinštančnom konaní) uplynula doba šiestich týždňov, čo

vzhľadom na priebeh konania nemožno hodnotiť ako ústavne nesúladné.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky

napadnutým uznesením krajského súdu

19. Krajský súd na podklade sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry napadnutým

uznesením zrušil uznesenie okresného súdu z 22. novembra 2013, ktorým tento prepustil

sťažovateľku z väzby na slobodu, a sám zamietol jej žiadosť sťažovateľky o prepustenie

z väzby na slobodu, jej písomný sľub neprijal a zamietol aj žiadosť o nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľka v sťažnosti vyhodnotila

uznesenie krajského súdu ako ústavne neudržateľné, a to najmä pre ňou tvrdenú absenciu

dôvodov väzobného stíhania a absenciu riadneho odôvodnenia tohto uznesenia.

20. Právo na osobnú slobodu garantované tak , ako aj dohovorom zaujíma

v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné

miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý

sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto

miesta odísť (). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j.

musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé

opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom

, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj ,

, , ). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona

v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie a 5 , ako aj

čl. 5 dohovoru.

21. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.

Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti

a zákonnosti (). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu

dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí

všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu

skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku

z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach

obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený

držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu

zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989) vrátane možnosti žiadať, aby

jeho väzba bola nahradená zárukou.

22. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc

na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky.

23. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením krajského súdu, v ktorého

písomnom vyhotovení tento najskôr rekapituloval dôvody žiadosti sťažovateľky

o prepustenie z väzby, dôvody uznesenia okresného súdu a sťažnosti prokurátora, aby

na vlastné odôvodnenie v podstatnom uviedol:

«Ako už konštatoval krajský súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí,

z predloženého doposiaľ získaného spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľka je trestne

stíhaná na základe uznesenia ... zo dňa 4.6.2013, 6.6.2013, 25.6.2013 a 1.7.2013, spolu

s ďalšími obvinenými osobami, a to ... pre skutky právne kvalifikované ako pokračujúci

zločin neodvedenia dane o poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 Trestného

zákona s poukazom na v jednočinnom súbehu so zločinom

skrátenia dane o poistného podľa , ,

s použitím , a to na tom skutkovom základe, ako je to

uvedené v jednotlivých skutkoch v predmetných uzneseniach...

Z predloženého spisového materiálu taktiež vyplýva, že obvinenej boli vznesené

obvinenia pre ďalšie skutky, a to uznesením... zo dňa 16.9.2013... pre pokračujúci zločin

neodvedenia dane o poistného podľa , ,

s poukazom na ako i uznesením... zo dňa 18.9.2013... pre

pokračujúci zločin neodvedenia dane o poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4

s poukazom na , na tom skutkovom

základe, ako je to uvedené v jednotlivých skutkoch v predmetných uzneseniach...

Možno však súhlasiť s námietkou (prokurátora, pozn.), že za uplynulých 10 dní

pritom nedošlo k spochybneniu dôvodov väzby obvinenej ani k zoslabeniu hmotnoprávnych

podmienok jej trestného stíhania, nakoľko výpoveďou obvinenej H. D. zo dňa 30.10.2013

boli len posilnené dôvody trestného stíhania obvinenej v predmetnej trestnej veci

s konkretizáciou viacerých dôkazov a potvrdením existujúcich dôvodov väzby. Taktiež

obvinená P. M. vo výpovedi z 8.11.2013 vyslovila obavu o svoj život, pričom vypovedala

o správaní obvinenej k jej osobe pred daňovou kontrolou, a teda to je ďalšia výpoveď

svedčiaca o obave, že obvinená bude mariť vyšetrovanie pôsobením na iné osoby...

Tvrdenie obvinenej, že postupným výsluchom svedkov a spoluobvinených dôvody

kolúznej väzby strácajú opodstatnenie, je subjektívneho charakteru, bez prihliadnutia

na štádium trestného konania, stav vyšetrovania ako i objektívne dôkazy vo veci.

Vychádzajúc zo špecifickej funkcie väzby ako prostriedku ultima ratio (ide

o poslednú a najkrajnešiu možnosť) pre zabezpečenie obvinenej v rámci trestného konania

s prihliadnutím na rozhodovaciu prax, po zvážení všetkých okolností v prejednávanom

prípade musel prisvedčiť námietkam prokurátora, že prepustením obvinenej z väzby

na slobodu by aj naďalej hrozila reálna obava zo zmarenia účelu trestného konania, ktorým

je v zmysle ust. náležité zistenie skutkového stavu a spravodlivé

potrestanie páchateľov pri rešpektovaní základných práv a slobôd.

V tomto štádiu trestného konania aj naďalej trvá jeden z materiálnych dôvodov

väzby, a to podozrenie zo spáchania trestného činu. Krajský súd zistil že trestné stíhanie

obvinenej, pre skutky, pre ktoré jej bolo vznesené obvinenie sa vedie dôvodne, lebo majú

znaky skutkových podstát vyššie špecifikovaných trestných činov, existuje aj dôvodné

podozrenie, že tieto spáchala – spolu s ďalšími obvinenými osobami - obvinená...

Okrem podozrenia, ako jedného z predpokladov jedného z predpokladov ponechania

obvinenej vo väzbe, je v posudzovanej veci v tomto štádiu trestného konania splnená aj

ďalšia základná materiálna podmienka, a to existencia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. b)

Tieto skutočnosti vyplývajú z doposiaľ zabezpečených dôkazov, pretože z obsahu

spisu je zrejmé, že obvinená ovplyvňovala, či už v tejto trestnej veci, resp. pri daňových

kontrolách, a to či už spoluobvinených, prípadne niektorých svedkov (viď okrem už

uvedených aj výpovede obvinenej H. D. zo dňa 30.10.2013 a P. M. zo dňa 8.11.2013

a svedka M. P. zo dňa 9.10.2013), z výpovedí ktorých vyplýva reálna obava, že

po prepustení obvinenej na slobodu bude táto pôsobiť nielen na nevypočutých svedkov, ale

najmä sa bude snažiť zastrašovať jednotlivých spoluobvinených s cieľom zabezpečiť si

možnosť vyvinenia.

Krajský súd v tejto súvislosti – a ako aj v predchádzajúcom rozhodnutí – prihliadol

aj na fakt, že kolúzna väzba predstavuje oproti ďalším dôvodom väzby (preventívna,

úteková) ten najzávažnejší zásah do základných práv, avšak aj v tomto štádiu trestného

konania prevyšuje obava zo zmarenia trestného konania nad právom obvinenej na osobnú

slobodu.

Námietka obvinenej, že rozhodnutie o kolúznej väzbe sa neopiera o žiadne konkrétne

skutočnosti svedčiace o tom, že obvinená akýmkoľvek spôsobom pôsobila na svedkov

a ďalšie osoby, nie je opodstatnená. nedefinuje pojem ,,konkrétne

skutočnosti“. Pre obsah tohto pojmu nemôžu byť ani stanovené žiadne striktné a nemenné

kritéria.... V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti zakladajúce u obvinenej dôvody

kolúznej väzby vyplývajú z povahy a charakteru trestnej činnosti, ktorá mala byť páchaná

plánovite a organizovane po dlhšiu dobu a mali z nej plynúť vysoké finančné zisky, ako aj

vyznačujúca sa vysokou mierou sofistikovanosti. Ani záver o tom, že svedkovia už boli

vypočutí , a teda odpadol dôvod kolúznej väzby, nemožno považovať za absolútny. Aj po ich

vypočutí obava môže naďalej trvať a po prepustení obvinenej na slobodu možno dôvodne

predpokladať, že bude pôsobiť nielen na svedkov, ale aj na spoluobvinených, aby si

zabezpečila alibi...

Krajský súd opätovne zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o väzbe nie je predmetom

rozhodovania dôkazná situácia týkajúc sa viny, resp. neviny obvineného vo vzťahu

k stíhanému skutku, ale hodnotia sa skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý je

vedené trestné stíhanie sa stal, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že

skutok spáchal obvinený. Tu je však potrebné konštatovať, že podozrenie, že stíhané skutky

spáchala obvinená, zatiaľ rozptýlené nebolo, ba práve naopak, dôkazy zadovážené

doterajším vyšetrovaním toto podozrenie potvrdzujú aj naďalej.»

24. Ústavný súd k takémuto odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu

považuje za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu predovšetkým neprislúcha, aby

v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov

väzby sťažovateľky alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne

všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach

vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-

procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto

princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby.

25. Podľa obvinený môže byť vzatý

do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý

bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov,

spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Citované zákonné ustanovenie ustanovuje formálne aj materiálne podmienky väzby, pričom

základnými materiálnymi podmienkami kolúznej väzby, ktoré musia byť splnené súčasne,

sú:

- skutkové okolnosti vzatia do väzby, a to či doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

trestného činu či existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a

- existencia dôvodnej obavy vyplývajúcej z konania obvineného alebo iných

konkrétnych skutočností, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak

mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

26. Pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľky ako obvinenej o prepustenie z väzby

na slobodu takto krajský súd v napadnutom uznesení skúmal, či v porovnaní so stavom,

ktorý bol v trestnej veci sťažovateľky 6. septembra 2013 (keď bola vzatá do väzby), trvajú

podmienky jej väzby aj v čase jeho rozhodovania. Ako pritom z dôvodov napadnutého

uznesenia vyplýva, krajský súd sa zaoberal tak skutkovými okolnosťami vzatia do väzby,

ako aj existenciou väzobného dôvodu podľa , teda

možného kolúzneho správania sťažovateľky. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti vzatia

do väzby, krajský súd v podstatnom konštatoval, že podozrenie o spáchaní stíhaných

skutkov, ktoré majú znaky trestného činu, sťažovateľkou rozptýlené nebolo, naopak,

dôkazy zadovážené vyšetrovaním toto podozrenie potvrdzujú aj naďalej. Vo vzťahu

k dôvodom kolúznej väzby krajský súd poukázal na konkrétne výpovede spoluobvinených,

resp. svedkov (H. D., P. M., M. P.), z ktorých vyplýva, že sťažovateľka pred jej vzatím do

väzby tieto osoby ovplyvňovala, a z toho vyplýva dôvodná obava, že by sa takéhoto konania

mohla reálne dopustiť aj v prípade jej prepustenia na slobodu. Úvahy krajského súdu tak po

skutkovej, ako aj právnej stránke hodnotí ústavný súd ako rozumne odôvodnené,

konzistentné a preskúmateľné.

27. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu

neprislúcha skúmať danosť väzobných dôvodov u sťažovateľky ani dopĺňať, rozvíjať či inak

,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. Úlohou ústavného súdu

je iba posúdiť ústavnú konformitu takéhoto uznesenia. V tomto smere ústavný súd

konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie

uznesenia [ v spojení s ], a podľa

ústavného súdu je z hľadiska individualizácie konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvod

väzby sťažovateľky aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne

konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či

svojvôle konajúceho súdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal

a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti

prokurátora, a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov

kolúznej väzby u sťažovateľky a nesplnení podmienok na jej nahradenie, uznesenie

okresného súdu zrušil a sám rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľky o prepustenie

z väzby, neprijatí ponúkaného písomného sľubu a zamietnutí žiadosti o nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa

záveru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť

do označených práv sťažovateľky.

28. Keďže po čiastočnom prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ústavný

súd nezistil porušenie označených práv sťažovateľky postupom krajskej prokuratúry,

okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jej žiadosti o prepustenie z väzby

zo 4. novembra 2013 a nezistil to ani v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu,

sťažnosti v celosti nevyhovel. Vzhľadom na to, že sťažnosti vyhovené nebolo, bolo bez

právneho významu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky (primerané finančné

zadosťučinenie a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014