Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 456/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , t. č.

, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom

Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia svojich základných

práv podľa , 2 a 5 Slovenskej republiky a práv podľa

a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Nitra sp. zn. 107/2015 z 26. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. zo 6. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2015 doručená sťažnosť , t. č.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných

práv podľa , 2 a 5 Slovenskej republiky (ďalej len , a“) a práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len ,,okresný súd“) sp.

zn. 107/2015 z 26. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len ,,krajský

súd“) sp. zn. zo 6. júla 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe uznesenia

vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky

finančnej polície, expozitúry Západ v Nitre spoločne s viacerými ďalšími osobami trestne

stíhaný, a to pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1 a 3

písm. c) a ods. 5 písm. a) s použitím a ,

ktorého sa mal dopustiť na tam uvedenom skutkovom základe. Sťažovateľ bol spolu

s ďalšími obvinenými vzatý do väzby uznesením okresného súdu zo 16. mája 2014 s tým,

že lehota väzby začala plynúť 13. mája 2014, pričom sťažovateľ bol vzatý do väzby

z dôvodov podľa , a .

3. Dňa 10. júna 2015 podal Krajský prokurátor v Nitre na okresnom súde návrh

na predĺženie lehoty trvania väzby do 13. decembra 2015. Poukázal pritom na rozšírenie

obvinenia, kde ide o rozsiahly poisťovací podvod, ktorý mal byť po dlhšiu dobu páchaný

organizovanou skupinou, a zdôraznil, že prepustením sťažovateľa (ako aj ostatných

obvinených) na slobodu by bolo zmarené dosiahnutie účelu trestného konania, pretože

dôvody väzby nepominuli.

4. Sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu napadnutým uznesením rozhodla

podľa tak, že lehotu trvania väzby sťažovateľa (a ostatných

obvinených) predĺžila do 13. novembra 2015, keďže dôvody väzby naďalej trvajú.

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol

na neverejnom zasadnutí napadnutým uznesením tak, že sťažnosť sťažovateľa (ako aj

ostatných obvinených) zamietol.

5. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta porušenie svojich

označených práv vo viacerých rovinách a argumentuje:

,,V súčasnom štádiu trestného konania, nie sú splnené v žiadnom prípade podmienky

na predĺženie väzby až do 13.11.2005. U obvineného nie sú preukázané žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali trvanie dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), b),

c) , preto máme za to, že väzobný dôvod podľa , ,

c) už nie je žiadnym spôsobom daný. Názor súdu prezentovaný

vo vzťahu k trvaniu dôvodov väzby je len všeobecným a ničím nepodloženým tvrdením...

Ďalšou dôležitou skutočnosťou je fakt, že ani okresný súd a ani krajský súd sa

absolútne nezoberali a podrobne neskúmali či pretrvávajú dôvody väzby, pričom sa mali

každým obvineným zaoberať individuálne. Jednoduché konštatovanie, že u všetkých

obvinených pretrvávajú dôvody väzby bez toho, aby odôvodnili z akých dôkazov

a skutočností vychádzali je ústavne neakceptovateľné...

V súčasnosti bolo vykonaných 99% dôkazov, ktoré boli zadokumentované, a preto

nie je možné, aby obvinený akýmkoľvek spôsobom mohol mariť alebo sťažovať

vyšetrovanie...

Právnemu zástupcovi obvineného bolo 25.6.2015 doručené upovedomenie

vyšetrovateľa o nariadení termínu preštudovania vyšetrovacieho spisu plánované v týždni

končiacom 21.8.2015. Po tomto dátume nie sú plánované žiadne vyšetrovacie úkony, ktoré

by mohol obvinený zmariť. Z tohto dôvodu považujeme predĺženie lehoty väzby

do 13.11.2015 za protizákonné a porušujúce práva sťažovateľa...

Od začiatku konania neexistuje dôvodná obava, či dôkazy odôvodňujúce, že obvinený

ujde a bude sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. Obvinený má svoju rodinu,

zázemie, dlhoročnú priateľku a neplánuje opustiť svoje trvalé bydlisko...

Napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj okresného súdu je poznačené

arbitrárnosťou, nie je dostatočným spôsobom odôvodnené. V tomto je len stroho

konštatované, že dôvody väzby trvajú u sťažovateľa naďalej. Nie je však zrejmé, na základe

akých myšlienkových postupov k tomuto sťažnostný súd dospel...

Predmetom posúdenia ústavného súdu by mala byť v podstate otázka, či krajský súd

pri preskúmaní a rozhodnutí postupoval v súlade s požiadavkami kladenými

na rozhodovanie o zákonnosti väzby, to znamená, či rešpektoval sťažovateľovo právo podať

návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby.“

6. Následne sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti rozsiahlo cituje relevantnú judikatúru

ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) týkajúcu sa

väzobných vecí, a v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd túto prijal na ďalšie konanie

a nálezom rozhodol tak, že

(i) krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 a právo na slobodu podľa

a ods. 3 a 4 dohovoru. Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu,

(ii) okresný súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 a právo na slobodu podľa

a ods. 3 a 4 dohovoru. Súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu,

(iii) prikáže okresnému súdu, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby

na slobodu,

(iv) prizná mu náhradu trov konania v sume 355,72 €.

II.

7. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje

podľa o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak

stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: „... zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ “) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu

o predĺžení lehoty trvania väzby

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v (,,... ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach vo vzťahu k uzneseniu

okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, pretože sa ochrany svojich práv mohol

domáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti podľa a nasl. .

Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného

súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona

o ústavnom súde.

10. K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty

trvania väzby

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namieta absenciu

dôvodov na trvanie a predĺženie jeho preventívnej, kolúznej a útekovej väzby

do 13. novembra 2015, poukazuje na stav a vývoj dokazovania v prípravnom konaní

a napokon navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho označených práv.

11. Pokiaľ ide o tvrdený zásah do označených práv uznesením krajského súdu,

ústavný súd uvádza, že právo na osobnú slobodu garantované , ako aj dohovorom

zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd)

popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb

človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo

slobodne z tohto miesta odísť ( ). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli ( , ale aj II.

ÚS 55/98, , , ). Z uvedenej zásady vyplýva, že

porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2

a 5 , ako aj dohovoru.

12. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.

Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti

a zákonnosti ( ). Je výsostným právom ale aj povinnosťou všeobecného súdu

dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel musí

všeobecný súd skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu

skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku

z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach

obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).

13. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc

na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného ( , , ).

Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.

14. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením okresného súdu, sťažnosťou

sťažovateľa, ako aj s napadnutým uznesením krajského súdu. V jeho písomnom vyhotovení

tento najskôr rekapituloval dôvody uznesenia okresného súdu, dôvody sťažnosti sťažovateľa

ako aj ostatných obvinených, aby na vlastné odôvodnenie v podstatnom uviedol:

,,Nadriadený súd v rámci svojej prieskumnej činnosti zistil, že súd prvého stupňa

napadnutým uznesením predĺžil lehotu trvania väzby u všetkých štyroch obvinených

do 13.11.2015 zákonu zodpovedajúcim spôsobom a zisteným skutočnostiam a okolnostiam

aj opodstatnene.

Aj nadriadený súd mal za nepochybne u obvinených zistenú existenciu a pretrvávanie

formálnych a materiálnych podmienok väzby, ako aj splnenie materiálnej podmienky

spočívajúcej jednak v existencii hrozby, že prepustením obvinených na slobodu hrozí

zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, jednak v stave,

v dôsledku ktorého pre obťažnosť veci zo závažných dôvodov, nebolo možné prípravné

konanie v predĺženej lehote do 13.07.2015 skončiť.

Nadriadený súd dospel tiež k záveru, že prokurátorom navrhované a súdom prvého

stupňa akceptované avšak časovo dôvodne korigované (o mesiac skrátené oproti

požadovanej lehote prokurátorom) predĺženie lehoty trvania väzby u obvinených

v prípravnom konaní do 13.11.2015 je primerané, a to vzhľadom na charakter

vyšetrovacích úkonov, ako aj úkonov a rozhodnutí prokurátora, ktoré majú byť týmito

orgánmi v prejednávanej veci ešte do skončenia prípravného konania vykonané.

Skutočnosti, okolnosti a úvahy (vrátane právnych) obsiahnuté v odôvodnení

napadnutého uznesenia nepovažuje nadriadený súd za potrebné doplniť a spresniť

v žiadnom smere, nakoľko súd prvého stupňa veľmi podrobne (zaoberajúc sa pritom aj

namietanými skutočnosťami zo strany jednotlivých obvinených a ich obhajcov vo vzťahu

k nedôvodnosti návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby), no pritom jasne

a vecne poukázal na všetky relevantné skutočnosti, ktorými sa riadil pri rozhodovaní

o predmetnom návrhu..., ktoré právne úvahy ako správne si nadriadený súd plne osvojil,

a preto na ne len v podrobnostiach odkazuje...

Vychádzajúc z okolností prípadu a faktov, zistených ohľadne osôb obvinených,

na ktoré bolo podrobne poukazované už v predchádzajúcich rozhodnutiach súdov, ktorými

bolo rozhodované o ich väzbe v prípravnom konaní, k zmene ktorých nedošlo, nadriadený

súd zistil, že nemožno akceptovať sťažnostné námietky obvinených.

V súhrne ich námietky obsahovo vyjadrovali všeobecný nesúhlas s napadnutým

uznesením a s návrhom krajského prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby.

Pokiaľ ich námietky smerovali voči úkonom, ktorých nutnosť vykonania uvádzal prokurátor,

je potrebné uviesť, že danú vec možno považovať za značne rozsiahlu – doposiaľ má

vyšetrovací spis dvadsaťsedem zväzkov a viac ako deväťtisíc strán, s prihliadnutím na počet

obvinených, počet dielčích skutkov a tiež aj s prihliadnutím na to, akým spôsobom a kým

(prioritne tým, že sa malo jednať o organizovanú skupinu) mali byť spáchané.

Pretože sa súd prvého stupňa dôsledne a správne vysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie a správne zistil, že na predĺženie lehoty trvania

väzby u obvinených sú splnené všetky zákonné podmienky a predpoklady, nadriadený súd

nezistiac žiadne dôvody na zmenu napadnutého rozhodnutia, ktoré by boli na prospech

obvinených, ich sťažnosti ako nedôvodné zamietol.“

Keďže si krajský súd ako súd sťažnostný plne osvojil závery okresného súdu, ústavný

súd považoval za nutné, oboznámiť sa aj s dôvodmi napadnutého uznesenia okresného súdu,

ktoré sa týkali všeobecne trestnej veci a osobitne aj osoby sťažovateľa.

Okresný súd v tomto smere na odôvodnenie uznesenia v podstatnom uviedol:

,,Obťažnosť spočíva nielen v zložitosti, komplikovanosti a tým aj časovej náročnosti

náležitého zistenia skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, ale totiž

v počte obvinených, následnej realizácii ich procesných práv a počtu čiastkových útokov

(škodových poistných udalostí), ktoré vo svojom súhrne tvoria jeden pokračovací obzvlášť

závažný zločin. Obvinenie bolo vznesené siedmym obvineným, z ktorých štyria sú vo väzbe,

ostatní sú toho času stíhaní na slobode. Rozsah spisového materiálu dosiahol ku dňu

rozhodovania sudcu pre prípravné konanie takmer 9.500 strán a vzhľadom na ďalšie

plánované úkony smerujúce k objasneniu vyšetrovanej trestnej činnosti (ďalšie výsluchy

svedkov a znalecké posudky) je dôvodné predpokladať, že rozsah spisového materiálu ešte

narastie. Vyšetrovateľ pre zabezpečenie plynulého priebehu konania nariadil úkony takmer

na každý pracovný deň, vypočul obvinených (z toho niektorých aj opakovane), vypočul viac

ako 130 svedkov (z toho niektorých aj opakovane na účely doplnenia výpovede, alebo

odstraňovania rozporov vzniknutých v priebehu objasňovania vyšetrovanej trestnej

činnosti), bez meškania zabezpečil vo veci vykonanie dôkazov znaleckým skúmaním na

účely zodpovedania odborných otázok (na zodpovedanie ktorých vyšetrovateľ nie je

oprávnený) a bez zbytočného odkladu priebežne a plynule, systematicky zabezpečoval

vykonávanie jednotlivých dôkazov... Ani počas tohto obdobia sa však vyšetrovateľovi

nepodarilo vykonať a ukončiť vo veci nariadené dokazovanie, pretože napriek

preukázateľnej snahe a množstvu vykonaných dôkazov, výsledky vyšetrovania celkom

prirodzene nie vždy a automaticky závisia len na jeho aktivite a vykonaných úkonoch, ale sú

podmienené aj spoluprácou a súčinnosťou iných orgánov, v danom prípade aj od znalcov

a znaleckých ústavov... V priebehu vyšetrovania vyšetrovateľ tiež zabezpečoval niekoľko

stoviek listinných dôkazov.

V tejto súvislosti súd konštatuje, že vyšetrovateľovi nie je možné pričítať žiadne

prieťahy v konaní, ani zavinené ani nezavinené.

... nemožno vylúčiť ani potrebu vykonania ďalšieho dokazovania, keďže majú právo

predniesť návrhy na doplnenie dokazovania a v prípade podania takých návrhov niektorým

z obvinených bude povinnosťou vyšetrovateľa sa nimi zaoberať a náležite o nich rozhodnúť...

do 13.11.2015 súd predpokladá, že orgány činné v trestnom konaní budú mať dostatok času

nielen na zažurnalizovanie rozsiahleho spisového materiálu po jeho preštudovaní, ale aj na

preskúmanie vyšetrovacieho spisu prokurátorom na účely rozhodnutia o ďalšom postupe...

Z konania obvinených ako aj z dôkazov zabezpečených v rámci vyšetrovania je nielen

stále daná dôvodná obava, ale táto sa aj zosilňuje, že by pôsobili na svedkov alebo inak

marili objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, nakoľko tieto skutočnosti

vyvstali konkrétne z vyhotovených odposluchov, kde pri komunikácii medzi jednotlivými

obvinenými prichádzalo k podávaniu pokynov a usmernení týkajúcich sa obsahu výpovedí

určitých konkrétnych (okresný súd v citácii bližšie nešpecifikoval, pravdepodobne pisárska

chyba, pozn.), čím súd už skôr odôvodňoval zistenie a pretrvávanie dôvodov kolúznej

väzby... pomocou informačno technických prostriedkov súd zistil, že (obvinení) boli v úzkom

vzťahu, pravidelne spolu komunikovali a mali sa podieľať jednotlivo na činnosti, spáchanie

ktorej im je kladené za vinu, pričom sa mali vzájomne usmerňovať, dohovárať, dohadovať

a určovať svoj následný postup, a to nielen vzájomne voči sebe, ale aj voči iným

spoluobvineným či svedkom v tejto trestnej veci...

Obava z pokračovania v trestnej činnosti je stále zachovaná u všetkých obvinených,

kde súd znovu zdôrazňuje nemenné skutočnosti, a to dĺžka času, po ktorú malo dochádzať

k páchaniu trestného činu, spôsob, akým mal byť tento vykonávaný jednotlivými čiastkovými

útokmi, premyslenosťou a prepracovanosťou systému so zámerom zabezpečiť úspešnosť

dosiahnutia sledovaných cieľov – získanie finančných prostriedkov vo veľkom rozsahu,

pričom je súčasne možné naviac konštatovať, že obvinení sú toho času stíhaní aj pre ich iné

trestné činy...

Pokiaľ ide o dôvod útekovej väzby (vo vzťahu k sťažovateľovi, pozn.), súd aj naďalej

považuje za odôvodnenú obavu, že by sa skrýval, ušiel alebo inak vyhýbal úkonom trestného

konania, nielen s poukazom na vysoký trest, ktorý mu hrozí, ale aj s poukazom na jeho

správanie, zadokumentované v spise z legálne získaných odposluchov, kedy súd zistil, že

u obvineného už dlhší čas pretrvával strach z odhalenia a tento bol pripravený ihneď si

zbaliť základné a nevyhnutné veci, inštruovať spoluobvinenú a ďalšie osoby ohľadne ukrytia

dôkazov – stôp, a odísť na presne nezistené miesto mimo mesta , pričom na zotrvaní

na takto neznámom mieste mal mať aj podľa vyjadrení svedkov dostatok finančných

prostriedkov.“

15. K takémuto odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s odôvodnením uznesenia okresného súdu, ktoré si krajský súd plne osvojil, považuje

ústavný súd za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu neprislúcha, aby v rámci

konania o ústavnej sťažnosti posudzoval či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby

sťažovateľa a splnenie zákonných podmienok jej predĺženia. To prislúcha zásadne

všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach

vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno

procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto

princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby, jeho držanie v nej, ako aj

jej prípadné predĺženie.

16. Podľa a druhej a tretej vety základná lehota

väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov; prokurátor je povinný prepustiť obvineného

na slobodu najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných

dní pred jej uplynutím... sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty...

Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak

nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť

a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem

mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7.

17. Pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby takto

krajský súd rozhodujúc o sťažnostiach proti uzneseniu okresnému súdu v napadnutom

uznesení skúmal, (i) či v porovnaní so stavom, ktorý bol v trestnej veci sťažovateľa v čase

jeho skorších rozhodnutí, trvajú zákonné dôvody väzby aj v čase jeho aktuálneho

rozhodovania, (ii) či je naplnená zákonná podmienka obťažnosti veci ako prekážka

skončenia trestného stíhania a (iii) či prepustenie sťažovateľa spolu s ďalšími obvinenými na

slobodu môže viesť k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného

stíhania. Kladné odpovede na všetky nastolené otázky viedli krajský súd k zamietnutiu

sťažnosti sťažovateľa aj ostatných spoluobvinených proti uzneseniu sudkyne pre prípravné

konanie o predĺžení lehoty trvania väzby o štyri mesiace. Reakcia krajského súdu

na zákonné predpoklady predĺženia lehoty trvania väzby a na sťažnostné dôvody sa síce

môže javiť ako stručná, zároveň je však jasná, zrozumiteľná a presvedčivá. Nemožno

opomenúť ani skutočnosť, že argumentácia krajského súdu nadväzuje a odkazuje na dôvody

uznesenia okresného súdu vo väzobnej veci sťažovateľa, ktoré si krajský súd plne osvojil.

Ústavný súd v tomto smere uvádza, že odôvodnenie uznesenia sťažnostného súdu

odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú,

no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. ,

, ).

18. Vo vzťahu k dôvodom kolúznej, preventívnej a útekovej väzby krajský súd

osvojením si dôvodov uznesenia okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby poukázal

na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že by sa takéhoto konania

mohol sťažovateľ reálne dopustiť aj v prípade jeho prepustenia na slobodu. V tomto smere

zvýraznil aj charakter trestného stíhania, kde ide o mnoho skutkov v rámci pokračovacej

trestnej činnosti. Pokiaľ ide o splnenie zákonných predpokladov predĺženia lehoty väzby,

tieto vzhliadol krajský súd v rozsahu stíhanej trestnej činnosti (počet stíhaných osôb,

množstvo čiastkových útokov, rozsah spisu) a z toho vyplývajúcej nemožnosti jeho

dovtedajšieho skončenia. Úvahy krajského súdu v spojení s úvahami okresného súdu, a to

po skutkovej, ako aj právnej stránke, hodnotí ústavný súd ako rozumne odôvodnené,

konzistentné a preskúmateľné.

19. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu

neprislúcha skúmať danosť zákonných dôvodov predĺženia lehoty trvania väzby

u sťažovateľa ani dopĺňať, rozvíjať či inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu. Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu takéhoto

uznesenia. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa

zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 3 a § 71

ods. 1 písm. a), b) a c) ] a podľa ústavného súdu je z hľadiska

individualizácie konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvod predĺženia lehoty trvania

väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne konformné

a akceptovateľné.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom, prípadne rozhodnutím súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

21. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle konajúceho

súdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal a preskúmal rozhodnutie

okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa aj ostatných

obvinených a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov

kolúznej, preventívnej a útekovej väzby u sťažovateľa a splnení zákonných podmienok jej

predĺženia, tieto sťažnosti zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveru

ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených práv

sťažovateľa, a preto v tejto časti bola sťažnosť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celosti už pri jej predbežnom prerokovaní

sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie uznesenia okresného súdu a uznesenia

krajského súdu, príkaz na prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu, náhrada trov

konania) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015