Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 588/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-92

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. M., P., V. H., P., a T. Ď., P., zastúpených

advokátom Mgr. R. T., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a a práv podľa a 4 a

ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 15. augusta 2011 a porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica

v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Krajského súdu v Trenčíne

a Okresného súdu Považská Bystrica, takto

rozhodol:

1. Základné práva M. M., V. H. a T. Ď. podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 15. augusta 2011

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 15. augusta 2011

z r u š u j e .

3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť M. M., V. H. a T. Ď. trovy

konania v sume 1 014,10 € (slovom tisícštrnásť eur a desať centov) spoločne a nerozdielne

na účet ich právneho zástupcu Mgr. R. T., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra

2011 doručená sťažnosť M. M., P., V. H., P., a T. Ď., P. (ďalej spolu len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom Mgr. R. T., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5 a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 15. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“), ako aj porušenie svojho základného práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti

väzby podľa a práva podľa dohovoru postupom

Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“).

Sťažovatelia v sťažnosti najprv popisujú skutkové okolnosti ich trestného stíhania

a v tejto súvislosti najmä uvádzajú:

«1.1 Uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej

kriminalite, odbor Západ, oddelenie vyšetrovania T. ČVS: PPZ-64/BOK-ZA-2011 zo dňa

30. marca 2011 bolo sťažovateľovi v 1. rade, sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľovi

v 3. rade (ďalej aj ako „sťažovatelia“) vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin

vydierania podľa , , spáchaného v štádiu

pokusu podľa formou spolupáchateľstva podľa

na skutkovom základe uvedenom v predmetnom uznesení (ďalej aj ako

„uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 30. marca 2011“).

Uvedený skutok sa mal stať v mesiacoch máj až september v roku 2008.

1.2 V trestnej veci vedenej na Okresnom riaditeľstve PZ v N. vyšetrovateľom

Odboru kriminálnej polície pod ČVS: ORP-13/OVK-NM-2011, pôvodne vedenej

na Krajskom riaditeľstve PZ v T. Úradom justičnej a kriminálnej polície pod ČVS: KRP-

63/OVK-TN-2008 sú sťažovatelia okrem iného stíhaní aj za pokračovací obzvlášť závažný

zločin vydierania podľa , s poukazom na §

141 písm. a) v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa , konkrétne uznesením

ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 zo dňa 12. marca 2009 a uznesením vyšetrovateľa Prezídia

PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ, oddelenie vyšetrovania T.

ČVS: PPZ-113/BOK-Z-2008 zo dňa 8. júla 2009, ktoré bolo uznesením ČVS: KRP-63/OVK-

TN-2008 zo dňa 28. septembra 2009 spojené na spoločné konanie s trestnou vecou

sťažovateľov vedenou na Krajskom riaditeľstve PZ v T. Úradom justičnej a kriminálnej

polície pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008 a ďalej vedené pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008

na skutkovom základe uvedenom v predmetných uzneseniach (ďalej aj ako „uznesenia

vyšetrovateľa zo dňa 12. marca 2009 a zo dňa 8. júla 2009“).

Skutky uvedené v uzneseniach vyšetrovateľa zo dňa 12. marca 2009 a zo dňa 8. júla

2009 sa mali stať v čase od marca v roku 2006 do 26. septembra 2007.

1.3 V trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Považskej Bystrici (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. sú sťažovatelia obžalovaní z údajného konania

kvalifikovaného ako prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného

zákona a prečin nadržovania podľa formou

spolupáchateľstva podľa (bod I. obžaloby), resp. formou účastníctva

podľa (bod 1. a 2. obžaloby).

1.4 V trestnej veci uvedenej v bode 1.2 tohto podania boli sťažovatelia uznesením

sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa

1. októbra 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „krajský

súd“) sp. zn. zo dňa 30. októbra 2008 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1

písm. b), c) vzatí do väzby s tým, že táto začala plynúť dňom

27. septembra 2008 a prepustení na slobodu boli dňa 1. apríla 2010 na základe písomného

príkazu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) sp. zn.

zo dňa 1. apríla 2010.

Bezprostredne po prepustení sťažovateľov z väzby v trestnej veci uvedenej v bode 1.2

tohto podania boli sťažovatelia zadržaní ešte ako obvinení v trestnej veci uvedenej v bode

1.3 tohto podania a uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu JUDr. M. Č.

sp. zn. zo dňa 3. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

boli vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c)

, z ktorej boli prepustení dňa 1. apríla 2011.

Listinné dôkazy ku skutočnostiam uvedeným v bodoch 1.2, 1.3 a 1.4 tohto podania

sa nachádzajú v spisoch Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Ústavný súd“)

vedených pod sp. zn. a .

1.5 Zo skutočností uvedených v bode 1.4 tohto podania je zrejmé, že sťažovatelia

sa od doby údajného spáchania skutku uvedeného v uznesení vyšetrovateľa zo dňa

30. marca 2011 (bod 1.1 tohto podania) nachádzajú vo väzbe nepretržite od 27. septembra

2008.

1.6 Sudca okresného súdu JUDr. M. Č. bol v trestnej veci sťažovateľov uvedenej

v bode 1.3 tohto podania uznesením okresného súdu sp. zn. zo dňa

9. novembra 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. zo dňa

16. decembra 2010 vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto trestnej veci pre jeho

pomer k obžalovanému M. M. (sťažovateľ v 1. rade), keď doslovne krajskému súdu napísal,

že „(...) obžalovaný M. sa stal mojim nepriateľom“.

1.7 Po prepustení sťažovateľov z väzby v trestnej veci uvedenej v bode 1.3 tohto

podania a ich bezprostrednom zadržaní v trestnej veci uvedenej v bode 1.1 tohto podania

bol dňa 2. apríla 2011 o 11.30 hod. okresnému súdu doručený návrh prokurátora Krajskej

prokuratúry T. č. k. -17 zo dňa 2. apríla 2011 na vzatie sťažovateľov do väzby

z dôvodov uvedených v , , (ďalej aj ako „návrh

prokurátora zo dňa 2. apríla 2011“), ktorý napadol ako zákonnému sudcovi JUDr. M. Č.,

ktorého zástupkyňou v čase služby podľa rozvrhu práce okresného súdu bola sudkyňa

JUDr. Ľ. B.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu JUDr. M. Č. sp. zn.

zo dňa 4. apríla 2011 bolo podľa a

rozhodnuté, že sudca pre prípravné konanie JUDr. M. Č. je vylúčený

z rozhodovania v trestnej veci obvineného M. M. (sťažovateľ v 1. rade) ČVS: PPZ-64/BOK-

ZA-2011 Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ, oddelenie

vyšetrovania T. (ďalej ako „uznesenie okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011“).

Pred rozhodnutím okresného súdu uznesením o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011 nikto

z obvinených (sťažovateľov) nevzniesol voči sudcovi JUDr. M. Č. námietku zaujatosti.

Po uznesení okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011 vylúčený sudca

pre prípravné konanie okresného súdu JUDr. M. Č. uznesením sp. zn. zo dňa

4. apríla 2011 rozhodol o vzatí sťažovateľov do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1

písm. a), b), c) (ďalej aj ako „uznesenie okresného súdu o väzbe zo dňa

4. apríla 2011“).

Proti uzneseniu okresného súdu o väzbe zo dňa 4. apríla 2011 sťažovatelia zahlásili

sťažnosť, ktorú odôvodnili písomným podaním zo dňa 14. apríla 2011 prostredníctvom ich

obhajcu (ďalej ako „sťažnosť zo dňa 14. apríla 2011“) a sťažovateľ v 1. rade písomným

podaním zo dňa 6. apríla 2011 následne doplneného podaním zo dňa 11. apríla 2011 (ďalej

len „sťažnosť zo dňa 6. apríla 2011“; spolu aj ako „sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu o väzbe zo dňa 4. apríla 2011“).

Sťažnosťou zo dňa 14. apríla 2011 bolo napadnuté aj uznesenie okresného súdu

o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011.

Sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o väzbe zo dňa 4. apríla 2011 boli

zamietnuté uznesením krajského súdu sp. zn. zo dňa 21. apríla 2011 podľa

ako nedôvodné (ďalej len „uznesenie krajského

súdu zo dňa 21. apríla 2011“).

1.8 V súvislosti so vzatím do väzby (bod 1.7 tohto podania) podali sťažovatelia

dňa 15. júna 2011 prostredníctvom advokáta ústavnú sťažnosť, ktorá je na súde

Slovenskej republiky vedená pod sp. zn. , a na ktorú sťažovatelia týmto

odkazujú.

1.9 Uznesením krajského súdu sp. zn. zo dňa 13. júna 2011 bola

sťažnosť sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla

2011 zamietnutá podľa , pretože bola podaná

osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala, a sťažnosti sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa

v 3. rade proti uzneseniu okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011 boli zamietnuté

podľa , pretože boli podané neoprávnenými

osobami (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo dňa 13. júna 2011“).

Vzhľadom na výrokovú časť uznesenia krajského súdu zo dňa 13. júna 2011

uznesenie okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011 nadobudlo právoplatnosť

dňa 4. apríla 2011.

1.10 Podaním zo dňa 7. júla 2011 žiadali sťažovatelia o prepustenie z väzby

na slobodu z dôvodov uvedených v tejto žiadosti, ktoré sú v podstate zhodné s dôvodmi,

na základe ktorých sťažovatelia považujú ich väzbu za protiústavnú od počiatku, a ktoré

sú rozvedené v ústavnej sťažnosti zo dňa 15. júna 2011 (bod 1.8 tohto podania; ďalej

len „žiadosť o prepustenie z väzby“).

Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením č. k. -53

zo dňa 4. augusta 2011 žiadosť o prepustenie z väzby podľa

zamietol (ďalej len „uznesenie okresného súdu zo dňa 4. augusta 2011“).

Proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 4. augusta 2011 sťažovatelia podali

prostredníctvom obhajcu sťažnosť podaním zo dňa 8. augusta 2011 (ďalej aj ako „sťažnosť

zo dňa 8. augusta 2011“) a sťažovateľ v 1. rade podaním zo dňa 7. augusta 2011 (ďalej

aj ako „sťažnosť zo dňa 7. augusta 2011“).

Krajský súd uznesením sp. zn. zo dňa 15. augusta 2011 podľa § 193

ods. 1 písm. c) sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu

zo dňa 4. augusta 2011 zamietol (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo dňa 15. augusta

2011“).

Uznesenie krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011 bolo okresnému súdu doručené

dňa 18. augusta 2011 a sťažovateľom cestou okresného súdu dňa 25. augusta 2011.»

Sťažovatelia zakladajú svoje tvrdenie o porušení nimi označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru najmä na týchto skutočnostiach:

«V žiadosti o prepustenie z väzby na str. 4 sťažovatelia poukazovali na uznesenie

krajského súdu zo dňa 13. júna 2011 a z neho vyplývajúci záver o právoplatnosti uznesenia

okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011 ku dňu 4. apríla 2011 (viď bod 1.9 tohto

podania).

Na uznesenie krajského súdu zo dňa 13. júna 2011 a záver o právoplatnosti

uznesenia okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011 ku dňu 4. apríla 2011

poukazoval v zápisnici zo dňa 4. augusta 2011 na okresnom súde (ďalej len „zápisnica

zo dňa 4. augusta 2011“) na str. 3 a 4 aj sťažovateľ v 1. rade.

Keďže okresný súd v uznesení zo dňa 4. augusta 2011 na str. 6 nelogicky uvádza,

že krajský súd v uznesení zo dňa 21. apríla 2011 podrobne reagoval na právnu

argumentáciu sťažovateľov (ktorí argumentovali uznesením krajského súdu zo dňa 13. júna

2011), sťažovateľ v 1. rade v sťažnosti zo dňa 7. augusta 2011 (bod 2) opätovne zdôraznil,

že krajský súd dňa 21. apríla 2011 objektívne nemohol reagovať na uznesenie krajského

súdu zo dňa 13. júna 2011, keďže toto bolo vydané takmer dva mesiace po vydaní uznesenia

krajského súdu zo dňa 21. apríla 2011.

Až uznesením krajského súdu zo dňa 13. júna 2011 bola ustálená právoplatnosť

uznesenia okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011 práve na deň 4. apríla 2011.

Z uvedeného je zrejmé, že o väzbe sťažovateľov dňa 4. apríla 2011 rozhodol právoplatne

vylúčený sudca a tento právoplatne vylúčený sudca pred rozhodnutím o väzbe vypočul

sťažovateľov, z čoho je zrejmé, že o vzatí sťažovateľov do väzby nerozhodol nestranný súd.

Aj napriek uvedenému (viď bod 2 sťažnosti zo dňa 7. augusta 2011, zápisnicu

zo dňa 4. augusta 2011 a žiadosť o prepustenie z väzby) krajský súd v uznesení zo dňa

15. augusta 2011 na túto podstatnú skutočnosť nereagoval a rovnako nelogicky ako okresný

súd uviedol, že touto otázkou sa podrobne zaoberal krajský súd v uznesení zo dňa 21. apríla

2011.

Skutočnosť o právoplatnosti vylúčenia sudcu okresného súdu pred rozhodnutím

o väzbe uznesením zo dňa 4. apríla 2011 si vyžadovala zo strany krajského súdu v uznesení

zo dňa 15. augusta 2011 náležitú pozornosť. Záver, že krajský súd sa v uznesení

zo dňa 21. apríla 2011 vysporiadal s uznesením krajského súdu zo dňa 13. júna 2011

je v rozpore so zásadami logiky a je neakceptovateľný, čím bolo porušené právo

sťažovateľov na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie.

2.3 Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 okrem iného uvádza: „Krajský

súd predovšetkým konštatuje že v danej veci už rozhodovali všetky senáty krajského súdu,

pričom ich stanoviská k predmetnej väzbe sú zhodné.“

Uvedený záver skutočnosti nezodpovedá, nakoľko v danej veci krajský súd uznesením

zo dňa 15. augusta 2011 rozhodoval o prvej žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby.

Uznesenie krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011 je arbitrárne a nepreskúmateľné.

2.4 Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 ďalej uvádza: „Naviac nie je

možno prehliadnuť, že problémy v otázke zákonného sudcu vyvolal samotný obvinený M.

M., keď hrubým a znevažujúcim spôsobom napadol sudcu rozhodujúceho o návrhu

prokurátora na vzatie obvinených do väzby. Konečne rôzne námietky zaujatosti podávali

obvinení i voči orgánom činným v trestnom konaní.“.

Ani uvedený záver nezodpovedá skutočnosti. Sťažovateľ v 1. rade nijakým spôsobom

nenapadol sudcu rozhodujúceho o návrhu prokurátora na vzatie obvinených do väzby

a ani ostatní sťažovatelia tak nekonali a nepodávali námietky zaujatosti. Uznesenie

krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011 je arbitrárne a nepreskúmateľné.

2.5 Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 uvádza: „Naďalej pretrváva

dôvodná obava, že aj v prípade prepustenia na slobodu im hrozí vysoký trest a z toho

hroziace možnosti vyhýbania sa trestnému stíhaniu, pôsobenia na svedkov (poškodeného,

spoluobvinených i ďalšie osoby - viď zadržaný dopis z väzby) (...).“

Uvedený záver skutočnosti nezodpovedá, nakoľko v predmetnej veci žiadnemu

zo sťažovateľov nebol žiadny list z väzby zadržaný. Uznesenie krajského súdu zo dňa

15. augusta 2011 je arbitrárne a nepreskúmateľné.

2.6 Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 taktiež uvádza: „Vyšetrovanie

predmetnej trestnej činnosti pokračuje a jeho výsledky tak, ako vyplývajú z priloženého

trestného spisu, vrátane poslednej výpovede poškodeného a priloženej nahrávky (ktoré skôr

nasvedčujú na nátlak na poškodeného) podľa názoru tohto senátu krajského súdu naďalej

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý sú obvinení trestne stíhaní, sa stal, má znaky

trestného činu a je prítomné podozrenie, že ho obvinení spáchali.“

Z ostatnej výpovede údajného poškodeného vyvstali závažné rozpory s jeho

predchádzajúcimi výpoveďami, kde uvádzal, že prvý krát počul o pokute od sťažovateľa

v 1. rade vo vozidle pred hotelom M., pričom po prehratí nahrávky z tohto stretnutia

evidentne zaskočený poškodený už v rozpore s prvotnými výpoveďami uvádzal, že pokutu

spomínal pred frajerkou aj pred N., ktorí toto vyvrátili, pričom z jeho ostatnej výpovede

vyplýva, že mu to malo byť povedané niekedy pred stretnutím pred hotelom M. Vôbec však

neuviedol kde, kto a kedy ho mal vydierať, čo ale v predchádzajúcich výpovediach

opakovane uvádzal tak, že to malo byť vo vozidle sťažovateľa v 1. rade pred hotelom M.

V súvislosti s nahrávkou je potrebné uviesť, že táto je evidentne celistvá

a neprerušovaná (v pozadí počuť neprerušované zvuky) a vyvracia výpovede údajného

poškodeného o tom, čo malo byť predmetom rozhovoru vo vozidle pred hotelom M.

Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 však bez akýchkoľvek

preskúmateľných úvah uviedol, že tieto skutočnosti skôr nasvedčujú na nátlak

na poškodeného, hoci ide práve naopak o skutočnosti spochybňujúce dôvodnosť vedeného

trestného stíhania. Uznesenie krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011 je arbitrárne

a nepreskúmateľné.

2.7 Keďže uznesenie krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011 v súvislosti

s väzobnými dôvodmi odkazuje výlučne na ostatné rozhodnutie krajského súdu zo dňa

21. apríla 2011, je potrebné poukázať na nasledovné skutočnosti.

Dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu bola právne relevantným

spôsobom spochybnená v časti III. sťažnosti zo dňa 8. augusta 2011 a v sťažnosti zo dňa

7. augusta 2011 na str. 13 až 20, no krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 k týmto

skutočnostiam nezaujal žiadne adekvátne stanovisko.

Dôvodnosť útekovej väzby bola vyvrátená v sťažnosti zo dňa 7. augusta 2011

na str. 20 poukazom na publikovaný nález Ústavného súdu sp. zn. zo dňa

25. novembra 2009, podľa ktorého samotná hrozba vysokého trestu nie je spôsobilým

väzobným dôvodom. Aj napriek uvedenému však krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta

2011 považuje za dôvod útekovej väzby hrozbu vysokého trestu.

Dôvodnosť kolúznej väzby sťažovatelia spochybnili v sťažnosti zo dňa 7. augusta

2011 na str. 21-22 poukazom na relevantnú judikatúru ESĽP o nevyhnutnosti kumulovania

trvania rozdielnych väzobných stíhaní a z toho vyplývajúci záver, že dôvod väzby

vyplývajúci len zo samotného dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu stačí

na odôvodnenie väzby len v počiatočných štádiách trvania väzby, no nie vtedy,

keď sťažovatelia sú vo väzbe nepretržite už od 27. septembra 2008. Ani na tieto skutočnosti

krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 nijako nereagoval.

Dôvodnosť preventívnej väzby bola vyvrátená v sťažnosti zo dňa 7. augusta 2011

na str. 22 až 25 a ani túto právne relevantnú argumentáciu krajský súd v uznesení zo dňa

15. augusta 2011 nespochybnil a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti o dôvodnosti

väzby ani v tomto smere.

S poukazom na právne relevantnú argumentáciu sťažovateľov v žiadosti

o prepustenie, v sťažnosti zo dňa 7. augusta 2011, v sťažnosti zo dňa 8. augusta 2011

a pri výsluchu pred okresným súdom dňa 4. augusta 2011, bolo ich ďalšie ponechanie

vo väzbe porušením ich základných práv, nakoľko je väzba nezákonná od počiatku a bolo

povinnosťou krajského súdu ich z väzby prepustiť.

2.8 Keď sa súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby

(resp. o ponechaní vo väzbe) nevyrovná s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie,

poruší právo sťažovateľa podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti

väzby, vyplývajúce z a 5 (mutatis mutandis ).

Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 absolútne nijakým spôsobom

nereagoval na nasledovné skutočnosti predostreté sťažovateľmi:

1. Porušenie práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania

(potreba kumulovania trvania rozdielnych väzobných stíhaní s poukazom na nález

Ústavného súdu sp. zn. ; rozsudky ESĽP vo veci Kemmache proti Francúzsku

zo dňa 27. novembra 1991, § 44; Kuc proti Poľsku zo dňa 19. decembra 2006, § 33).

Na uvedené sťažovatelia poukazovali rozsiahlo v časti IV. žiadosti o prepustenie z väzby

a aj v sťažnostiach zo dňa 7. a 8. augusta 2011, no krajský súd v uznesení zo dňa

15. augusta 2011 princípy a zásady, ktorými sa Ústavný súd a ESĽP riadi pri posudzovaní

primeranosti väzby trvajúcej dlhší čas ignoroval.

2. Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 úplne ignoroval právoplatnosť

uznesenia okresného súdu o vylúčení zo dňa 4. apríla 2011, hoci je zrejmé, že výsluch

sťažovateľov pred rozhodnutím o väzbe a následne rozhodnutie o väzbe vydal vtom čase

už právoplatne vylúčený orgán (bod 1.9 a 2.2 tohto podania).

3. Krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 úplne ignoroval porušenie práva

sťažovateľov na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom,

na čo sťažovatelia rozsiahle poukazovali v žiadosti o prepustenie z väzby (bod 3.1 až 3.4).

4. Rovnako krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 úplne ignoroval bod 3.5

žiadosti o prepustenie z väzby poukazujúci nielen na závažné porušenie ,

ale aj na postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorý nebol osobitne starostlivý

a urýchlený, ako sa to vo väzobnej veci vyžaduje.

Opomenutím uvedených skutočností došlo zo strany krajského súdu uznesením

zo dňa 15. augusta 2011 k odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). Povinnosťou

krajského súdu bolo zaujať k týmto skutočnostiam adekvátne a preskúmateľné stanovisko.

Každú zo skutočností uvedených v žiadosti o prepustenie z väzby pri výsluchu

dňa 4. augusta 2011 a v sťažnostiach zo dňa 7. a 8. augusta 2011 možno považovať

za právne významnú z hľadiska zákonnosti väzby sťažovateľov, a teda ich ignorovanie

z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí.

Pokiaľ krajský súd v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 tvrdí, že preskúmal námietky

sťažovateľov uvedené nielen v sťažnosti, ale i v žiadosti o prepustenie z väzby, a vôbec

pritom neuvádza spôsob akým sa s nimi vysporiadal, porušil základné práva sťažovateľov.»

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

(sťažovatelia ho odvodzujú z , 2 a 5 a dohovoru, pozn.)

sťažovatelia v sťažnosti najmä uvádzajú:

«... Sudca pre prípravné konanie okresného súdu JUDr. I. H., ktorý rozhodoval

o žiadosti o prepustenie z väzby uznesením zo dňa 4. augusta 2011, bol podľa uznesenia

krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011 vybratý náhodným výberom elektronickou

podateľňou spomedzi sudcov oddelenia a teda bol zákonným sudcom na rozhodnutie

o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu.

Výnimka pri prideľovaní vecí sudcom a senátom nemôže byť výsledkom interpretácie

rozvrhu práce, ale musí byť ustanovená exaktne, transparentne a predvídateľné tak,

aby mohla byť realizovaná v zásade bez vonkajšieho zásahu do rozvrhu práce, teda

aj bez zásahu do tohto systému zo strany orgánov štátnej správy v súdnictve ().

Za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce

().

Účel základného práva na zákonného sudcu sa teda splní, ak o práve občana

rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne

a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý

je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (, ).

Pokiaľ rozvrh práce okresného súdu hovorí o prideľovaní napadnutých vecí (žiadosť

o prepustenie z väzby v tomto prípade) sudcom pre prípravné konanie podľa plánu

dosažiteľnosti, iný spôsob pridelenia veci, teda aj náhodným výberom elektronickou

podateľňou, znamená porušenia práva sťažovateľov na zákonného sudcu. V danom prípade

nebol sudca pre prípravné konanie okresného súdu JUDr. I. H. určený na rozhodnutie

o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby v súlade s rozvrhom práce podľa plánu

dosažiteľnosti.

3.2 V žiadosti o prepustenie z väzby (bod 2.3) sťažovatelia poukazujú na skutočnosť,

že predmetný skutok je potrebné kvalifikovať ako čiastkový útok iného pokračovacieho

trestného činu.

K porušeniu označených práv sťažovateľov došlo aj tým, že okresný súd a krajský

súd neboli príslušnými súdmi na rozhodovanie o väzbe pre skutok uvedený v uznesení

vyšetrovateľa zo dňa 30. marca 2011 (bod 1.1 tohto podania), pretože tento je potrebné

považovať za čiastkový útok pokračovacieho trestného činu uvedeného v uzneseniach

vyšetrovateľa zo dňa 12. marca 2009 a zo dňa 8. júla 2009 (bod 1.2 tohto podania),

pre ktorý už boli sťažovatelia vo väzbe od 27. septembra 2008 do 1. apríla 2010 (bod 1.4

tohto podania) a kde príslušným súdom podľa je Špecializovaný trestný

súd a najvyšší súd.

Podľa ...

Podľa ...

V prípade ustanovenia ide o nové ustanovenie

, ktorým zákonodarca jednoznačne definoval pojem opakovania

trestného činu, pretože v minulosti vznikali v praxi pri výklade pojmov opakovaného

a pokračovacieho trestného činu značné rozdiely a zjednotenie výkladu najvyšším súdom

sa javilo ako nepostačujúce, čo vyplýva z dôvodovej správy.

Oproti predchádzajúcej právnej úprave došlo k vypusteniu požadovanej

blízkej súvislosti v čase a predmete útoku v súvislosti s pokračovacím trestným činom,

čo na jednej strane predlžuje čas medzi čiastkovými útokmi pokračovacieho trestného činu

pre prípustnosť záveru, že medzi čiastkovými útokmi existuje súvislosť v čase (obdobne

aj v súvislosti s predmetom útoku), a na druhej strane značne obmedzuje použitie judikatúry

a doktrín definujúcich pokračovací trestný čin podľa tzv. starého zákona, keďže tieto

sa odvíjali práve od vykladania pojmu vyžadovanej „blízkej súvislosti v čase a v predmete

útoku“.

Platný tak už nevyžaduje blízku súvislosť v čase a v predmete útoku,

ale len „objektívnu súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku...“

ako pojítko medzi čiastkovými útokmi pokračovacieho trestného činu. Práve novým

ustanovením zákonodarca hranicu medzi opakovaným

trestným činom a čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu determinoval

absolútne jednoznačne.

Zo zákonného definovania pojmu opakovania trestného činu ustanovením § 122

ods. 9 je zrejmé, že trestnosť rovnakých trestných činov možno

posudzovať samostatne len vtedy, keď medzi nimi nie je vôbec žiadna objektívna alebo

subjektívna súvislosť. Argumentum a contrario potom možno bezpochyby vyvodiť logický

záver, že akákoľvek objektívna ako aj subjektívna súvislosť medzi rovnakými trestnými

činmi znamená záver, že ide o čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu.

Hoci sťažovatelia rezolútne popierajú, že sa skutok uvedený v uznesení vyšetrovateľa

zo dňa 30. marca 2011 (bod 1.1 tohto podania) stal, je zrejmé, že takto mali konať jednak

za účelom zachovania existencie zločineckej skupiny a jednak získavania finančnej alebo

inej výhody, z čoho vyplýva aj jednotiaci zámer. Uzneseniami vyšetrovateľa zo dňa

12. marca 2009 a zo dňa 8. júla 2009 (bod 1.2 tohto podania) sú sťažovatelia stíhaní

aj za vydieranie formou zločineckej skupiny pôsobiacej niekoľko rokov a tak vzhľadom

na charakter trestnej činnosti, náročnosť a čas potrebný na vytipovanie a prípravu ďalšieho

útoku v žiadnom prípade nemožno urobiť záver, že medzi trestnými činmi uvedenými

v uznesení vyšetrovateľa zo dňa 30. marca 2011 (bod 1.1 tohto podania) a uzneseniach

vyšetrovateľa zo dňa 12. marca 2009 a zo dňa 8. júla 2009 (bod 1.2 tohto podania)

nie je žiadna objektívna alebo subjektívna súvislosť. Teda o opakovanie rovnakého

trestného činu podľa nemôže ísť.

O pokračovací trestný čin ide aj v prípade, ak bol dlhší časový odstup spôsobený

objektívnou prekážkou na strane páchateľa, pre ktorú nemohol už skôr realizovať ďalšie

čiastkové útoky (napr. páchateľ bol 8 mesiacov chorý alebo bol vo väzbe, či vykonával

vojenskú službu, alebo bol na brigáde v zahraničí) (k tomu porovnaj NR )

[Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. akol. . Všeobecná časť.

Komentár. 1. diel. 1. vydanie. Praha“ C. H. Beck, 2010, s.752]. Vzhľadom na trestnoprávnu

doktrínu ako aj judikatúru neobstojí teda, že vzhľadom na odstup času skoro ôsmich

mesiacov pri jednotlivých konaniach absentuje časová súvislosť pre záver, že ide

o čiastkový úkon pokračovacieho trestného činu.

Záver o opakovanom (samostatnom) trestnom čine totiž nemožno postaviť výlučne

na výklade ustanovenia o pokračovacom trestnom čine (a na neaktuálnej judikatúre),

keď opakovaný trestný čin je zákonom riadne definovaný. Zo vzťahu týchto dvoch

ustanovení ( a ) vyplýva subsidiarita pokračovacieho

trestného činu, pretože o opakovaný trestný čin môže ísť zásadne len vtedy, keď medzi

jednotlivými konaniami absentuje akákoľvek objektívna alebo subjektívna súvislosť.

Gramatický výklad slova „žiadna“ objektívna alebo subjektívna súvislosť uvedeného

v nepripúšťa možnosť subsumovania hoci aj minimálnej

objektívnej a subjektívnej súvislosti pod toto zákonné ustanovenie, a rovnaký záver vyplýva

aj z iných do úvahy prichádzajúcich spôsobov výkladu zákona.

Samotné právne posudzovanie skutku uvedeného v bode 1.1 tohto podania bude

(môže byť) predmetom celého konania vo veci samej, no v danom prípade má toto

nesprávne právne posúdenie dopad na materiálne práva sťažovateľov na rozhodnutie

o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, teda aj príslušným

súdom, čo oprávňuje Ústavný súd posúdiť výklad a jeho následnú

aplikáciu krajským súdom z pohľadu súladu sústavnými normami, keďže sťažovatelia

namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd práve ústavne nekonformným

výkladom krajským súdom v uznesení zo dňa 15. augusta 2011 a jeho

dopadom na ich označené práva.

V prípade skutku uvedeného v bode 1.1 tohto podania ide o čiastkový útok

pokračovacieho trestného činu uvedeného v bode 1.2 tohto podania a príslušným súdom

na rozhodovanie o väzbe sťažovateľov pre skutok uvedený v bode 1.1 tohto podania

bol preto Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd ako súd nadriadený (§ 14 Trestného

poriadku), a nie okresný súd a krajský súd ako súd nadriadený.»

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú tiež vyslovenia porušenia svojho práva

byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania vyplývajúceho z čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a dohovoru a v tejto súvislosti argumentujú najmä takto:

«Vzhľadom na nepretržité obmedzenie osobnej slobody sťažovateľov

od 27. septembra 2008 (bod 1.5 tohto podania) je nesporné, že dĺžku trvania väzby

už nemožno považovať za primeranú, keď momentálne väzobné stíhanie sťažovateľov

s poukazom na judikatúru ESĽP (rozsudky Kemmache proti Francúzsku zo dňa

27. novembra 1991, § 44; Kuc proti Poľsku zo dňa 19. decembra 2006, § 33) nemožno

izolovať a posudzovať samostatne bez ohľadu na celkové trvanie väzby sťažovateľov

od údajného spáchania skutku počas iných konaní.

V súlade s judikatúrou ESĽP (nevyhnutnosť kumulovania dĺžky trvania rozdielnych

väzobných stíhaní) sú teda sťažovatelia obmedzení na osobnej slobode aj v tomto konaní

už viac ako tri roky, čím dochádza k pretrvávajúcemu porušovaniu ich práva byť súdený

v primeranej lehote alebo prepustený počas konania, pretože postup orgánov činných

v trestnom konaní počas tejto doby väzby nebol osobitne starostlivý a urýchlený,

ako sa to vo väzobnej veci vyžaduje.

V prípade sťažovateľov je evidentné, že orgány činné v trestnom konaní

nepostupovali v trestných veciach uvedených v bodoch 1.1 a 1.3 tohto podania s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením, ako sa to vo väzobnej veci vyžaduje, hoci sťažovatelia

sú vo väzbe nepretržite od 27. septembra 2008. Tieto konania umelo naťahovali niekoľko

rokov, čím dosiahli, že sťažovatelia boli do väzby vzatí už tri krát za sebou, hoci

pri správnom postupe v súlade s tieto trestné veci mali a mohli

byť skončené v priebehu niekoľkých mesiacov ešte v roku 2008, resp. 2009. Spôsob, akým

sa v trestných veciach sťažovateľov koná, pripomína praktiky nedávneho totalitného režimu

a popiera princípy právneho štátu. Nie je možné objektívne ospravedlniť, že orgány činné

v trestnom konaní nekonali o trestnom oznámení tzv. „kajúcnika“ V. zo dňa 18. septembra

2008 až do marca 2011.»

K porušeniu práva sťažovateľov na prezumpciu neviny podľa

a podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru malo dôjsť tým, že „Krajský súd rozhodoval o väzbe (teda nie

o vine), pretože to ho neoprávňuje v nijakých súvislostiach naznačovať, že sťažovatelia

spáchali trestné činy pre ktoré sú stíhaní a takýmto záverom odrážajúcim ich vinu

pred rozhodnutím o nej zákonným spôsobom preukazovať dôvodnosť preventívnej väzby.

Vyvodzovanie dôvodnosti väzby z prebiehajúcich konaní nesporne odráža názor krajského

súdu o vine sťažovateľov, a naopak, bez záveru o vine sa potom takéto odôvodnenie javí ako

zmätočné a nepreskúmateľné. Faktom ostáva, že citované odôvodnenie uznesenia krajského

súdu zo dňa 15. augusta 2011 obsahuje myšlienku, že sťažovateľov považuje krajský súd

za vinných a preto je podľa jeho názoru preventívna väzba dôvodná. Pokiaľ takúto

argumentáciu o dôvodnosti väzby neakceptuje ESĽP, sťažovatelia sú toho názoru, že by tak

nemal robiť ani Ústavný súd.“.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú tiež vyslovenia porušenia svojho základného

práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby podľa a tiež práva

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, pričom v tejto súvislosti uvádzajú, že „V konaní okresného súdu o žiadosti

o prepustenie z väzby vznikli nedôvodné prieťahy v trvaní cca 1 mesiac (od predloženia

žiadosti o prepustenie z väzby z Krajskej prokuratúry T. po rozhodnutie uznesením zo dňa

4. augusta 2011, v súvislosti s predkladaním spisu krajskému súdu a v súvislosti

s doručovaním uznesenia krajského súdu zo dňa 15. augusta 2011, ktoré bolo sťažovateľom

doručené dňa 25. augusta 2011), čím bolo porušené právo sťažovateľov na urýchlené

rozhodnutie o zákonnosti väzby.“.

Podaním z 31. júla 2012 doručeným ústavnému súdu 6. augusta 2012 sťažovatelia

doplnili odôvodnenie svojej sťažnosti o tieto argumenty:

«Dňa 15. 08. 2011 senát krajského súdu rozhodoval v zložení predseda senátu

JUDr. S. H. a sudcovia JUDr. O. S. a JUDr. J. M. a dňa 18. 06. 2012 v zložení predseda

senátu JUDr. O. G. a sudcovia JUDr. O. S. a JUDr. S. H. Vyhodnotiac všetky do úvahy

prichádzajúce kombinácie hlasovania v oboch senátoch je zrejmé, že sudcovia

JUDr. O. S. a JUDr. S. H., resp. aspoň jeden z nich, uznesením krajského súdu z 15. 08.

2011 rozhodli/-ol, že skutok, pre ktorý sú sťažovatelia stíhaní, je skutkom samostatným,

naproti tomu uznesením krajského súdu z 18. 06. 2012 rozhodli/-ol, že ide o čiastkový útok

pokračujúceho trestného činu vydierania, ako to v sťažnostiach proti uzneseniu okresného

súdu zo 04. 08. 2011 sťažovatelia namietali, a to bez akejkoľvek zmeny dôkaznej situácie.

Inými slovami tá istá vec bola právne posúdená rozdielne dňa 15. 08. 2011 a dňa 18. 06.

2012 bez zmeny skutkových zistení dvomi, resp. aspoň jedným sudcom. Identický záver platí

aj ohľadom sudcu okresného súdu JUDr. I. H., ktorý údajné konanie sťažovateľov právne

posúdil rozdielne dňa 04. 08. 2011 a dňa 04. 04. 2012.

V trestnej veci postúpenej uznesením špecializovaného trestného súdu z 08. 06. 2011

boli sťažovatelia vzatí do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu

v Trenčíne sp. zn. zo dňa 1. októbra 2008 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „krajský súd“) sp. zn. zo dňa 30. októbra 2008

z dôvodov uvedených v , s tým, že táto začala

plynúť dňom 27. septembra 2008 a prepustení na slobodu boli dňa 1. apríla 2010

na základe písomného príkazu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 1. apríla 2010. Listinné dôkazy k posledne uvedenému sa nachádzajú v spisoch

Ústavného súdu Slovenskej republiky vedených pod sp. zn. a ...

Na rozdiel od dôvodov väzby uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného

poriadku, dôvody väzby uvedené v až c)

predpokladajú existenciu konkrétnych skutočností, ktoré preukazujú dokonané konanie

obvineného uvedené v jednotlivých dôvodoch tejto väzby (Rt 39/2004, Rt 12/2006: II.).»

Sťažovatelia ústavnému súdu predložili uznesenie okresného súdu sp. zn.

zo 4. apríla 2012 a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 18. júna

2012, z ktorých okrem iného vyplýva, že po podaní obžaloby na sťažovateľov

27. septembra 2011 bola ich trestná vec postúpená Okresnému súdu Trenčín ako súdu

príslušnému, keďže skutok uvedený v obžalobe je potrebné považovať za čiastkový

útok pokračujúceho trestného činu vydierania vzhľadom na obžalobu podanú 8. júna 2011

Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

pre pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 4 písm. c)

s poukazom na a iné. Táto trestná vec bola uznesením

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK z 22. decembra 2011 postúpená

Okresnému súdu Trenčín s odôvodnením, že Špecializovaný trestný súd nie je na jej

prerokovanie príslušný, pretože údajné skutky sťažovateľov nemožno kvalifikovať

ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

.

Sťažovatelia zastávajú názor, že „Nesprávne právne posúdenie skutku uvedeného

v uznesení vyšetrovateľa z 30. 03. 2011 v uznesení krajského súdu z 15. 08. 2011 tak malo

za následok porušenie práva sťažovateľov na zákonné pozbavenie osobnej slobody, nakoľko

neexistovali formálne podmienky (sťažovatelia neboli obvinení z trestného činu spáchaného

po ich prepustení z väzby v trestnej veci uvedenej v uznesení špecializovaného trestného

súdu z 08. 06. 2011 a ani materiálne podmienky (preukázané dokonané konanie obvinených

sťažovateľov uvedené v jednotlivých dôvodoch tzv. opätovnej väzby), na uvalenie

tzv. opätovnej väzby.

Z uvedeného je zrejmé, že uznesením krajského súdu z 15. 08. 2011 bolo porušené

právo sťažovateľov zákonné pozbavenie osobnej slobody (bod 2.3 ústavnej sťažnosti

zo 17. 10. 2011) a právo sťažovateľov na zákonného sudcu (bod 3.2 ústavnej sťažnosti

zo 17. 10. 2011) podľa , ods. 2 a ods. 5 a

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovatelia oznámili ústavnému súdu, že v predmetnej trestnej veci boli na základe

písomného príkazu krajského súdu sp. zn. z 15. novembra 2011

dňa 15. novembra 2011 prepustení z väzby na slobodu.

Sťažovatelia sa domáhajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. M., V. H. a T. Ď. na zákonné a preskúmateľné väzobné

rozhodnutie podľa , ods. 2 a ods. 5 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. zo dňa 15. augusta 2011 porušené bolo.

2. Základné právo M. M., V. H. a T. Ď. na vysporiadanie sa s argumentáciou

spochybňujúcou zákonnosť ďalšieho trvania väzby podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 15. augusta

2011 porušené bolo.

3. Základné právo M. M., V. H. a T. Ď. na zákonného sudcu podľa čl. 17 ods. 1,

ods. 2 a ods. 5 a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo dňa 15. augusta 2011 porušené bolo.

4. Základné právo M. M., V. H. a T. Ď. byť súdený v primeranej lehote alebo

prepustený počas konania podľa , ods. 2 a ods. 5

a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 15. augusta 2011 porušené bolo.

5. Základné právo M. M., V. H. a T. Ď. na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 15. augusta

2011 porušené bolo.

6. Základné právo M. M., V. H. a T. Ď. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd Okresným súdom v Považskej Bystrici v konaní sp. zn.

porušené bolo.

7. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 15. augusta

2011 zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje neodkladne prepustiť sťažovateľov

z väzby na slobodu.

8. M. M., V. H. a T. Ď. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému v sume

1.500,- €, ktorú im je povinný zaplatiť Okresný súd v Považskej Bystrici, a každému v sume

5.000,- €, ktorú im je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

9. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť M. M., V. H. a T. Ď. trovy právneho

zastúpenia na účet právneho zástupcu Mgr. R. T., so sídlom B., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -30 z 22. novembra 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľov a predsedov krajského súdu a okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu a predsedu

okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti. Právny zástupca

sťažovateľov a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Na výzvu ústavného súdu odpovedal podpredseda krajského súdu, ktorý vo svojom

vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 332/12 zo 17. decembra 2012 ústavnému súdu oznámil,

že trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom navrhol, aby ústavný súd

sťažnosť sťažovateľov ako nedôvodnú zamietol.

V rámci právnej argumentácie podpredseda krajského súdu v označenom vyjadrení

okrem iného uviedol:

„Taktiež sa krajský súd zaoberal aj s opakovaným tvrdením sťažovateľov uvádzaným

v sťažnostiach, že skutok pre ktorý boli obvinení stíhaní v prejednávanej veci a bol uvedený

v uznesení vyšetrovateľa zo dňa 30. 03. 2011, by mal byť čiastkovým útokom

pokračovacieho trestného činu, pre ktorý boli obvinení v tom čase stíhaní v inom

prípravnom konaní, vedenom v tom čase na Odbore justičnej a kriminálnej polície OR PZ

v N. pod ČVS: ORP-13/OVK-NM-2011, ktoré bolo predtým vedené na ÚJKP, KR PZ T. pod

ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008. Takýto názor sťažovateľov v danom štádiu trestného stíhania

– v prípravnom konaní neakceptoval. Poukázal pritom na záver vyplývajúci z uznesenia

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 21. apríla 2011, s ktorým

sa stotožnil a podľa ktorého išlo v prejednávanej veci o samostatný skutok. Tento skutok

mali totiž obvinení spáchať v období mesiacov máj 2008 až september 2008 a skutok,

pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie vo veci vedenej na Odbore justičnej a kriminálnej

polície OR PZ v N. pod ČVS: ORP-13/OVK-NM-2011, predtým vedenej na ÚJKP, KR PZ T.

pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008, kvalifikovaný ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin

vydierania, mal byť spáchaný v roku 2006 a potom od marca roku 2006 až do septembra

roku 2007. Z tejto skutočnosti na podklade dovtedy vykonaných dôkazov, na ktoré mohol

z hľadiska riešenej problematiky – z hľadiska otázky posudzovania väzby prihliadať,

vyvodil, že vzhľadom na odstup času skoro ôsmich mesiacov pri jednotlivých konaniach

absentovala časová súvislosť pre jeho posudzovanie ako čiastkového útoku pokračovacieho

trestného činu. Vzhľadom na to, že podľa záveru krajského súdu išlo v prejednávanej veci

o samostatný skutok, nebolo namieste ani tvrdenie, že v tejto veci už boli obvinení väzobne

stíhaní, tiež, že by boli dané jednoznačné dôvody na kumulovanie trvania rozdielnych

väzobných stíhaní najmä, keď ho mali páchať krátko po prepustení z väzby v inej trestnej

veci a ani pre vyvodenie záveru o neprimeranej dĺžke trvania väzby sťažovateľov

v posudzovanej veci v štádiu prípravného konania. Záver krajského súdu, že išlo

v prejednávanej veci v čase jeho posudzovania o samostatný skutok, nie je pritom v rozpore

ani s neskorším právoplatným uznesením Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn.

zo dňa 04. 04. 2012, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

18. 6. 2012, sp. zn. , ktorým s odstupom času až po podaní obžaloby bola

podľa trestná vec postúpená Okresnému súdu Trenčín,

ako súdu príslušnému na jej prejednanie a rozhodnutie o podanej obžalobe s poukazom

na to, že skutok uvedený v obžalobe a právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin

vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.

spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. možno v prípade preukázania viny

posudzovať podľa iného ustanovenia zákona, ako ho posudzovala obžaloba a to aj ako

čiastkový skutok pokračovacieho trestného činu vydierania spáchaného organizovanou

skupinou, vzhľadom na podanú obžalobu Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej

prokuratúry SR, sp. zn. VII GV 9/09-878 zo dňa 08. 06. 2011, a to k bodu III. u obvinených

M. M. a V. H. a k bodu II. u obvineného T. Ď.“

Na výzvu ústavného súdu odpovedal podpredseda okresného súdu, ktorý

sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 1554/2012 z 11. decembra 2012, v ktorom

okrem iného uviedol:

„V uvedenom konaní rozhodoval zákonný sudca JUDr. I. H. o žiadosti sťažovateľov

na ich prepustenie z väzby, ktorú podali dňa 08. 07. 2012 na Krajskú prokuratúru v T.

Po tom, ako Krajský prokurátor v T. žiadosti obvineným nevyhovel, predložil túto

na rozhodnutie Okresnému súdu Považská Bystrica s tým, že celý spisový materiál bol

tunajšiemu súdu doručený 18. 07. 2011. Vec bola dňa 20. 07. 2011 pridelená zákonnému

sudcovi JUDr. I. H., ktorý vytýčil termín na rozhodnutie o žiadosti na 04. 08. 2011 (jednalo

sa o prvý eskortný deň, vzhľadom k tomu, že obv. H. vykonával väzbu v UZVJS L., M.

vo väzbe v B. a Ď. vo väzbe v N.). O žiadosti obvinených o prepustenie z väzby bolo

tunajším súdom rozhodnuté po ich vypočutí dňa 04. 08. 2011 a v ten istý deň bolo

vypracované písomné vyhotovenie rozhodnutia.“

K vyjadreniam podpredsedu okresného súdu a podpredsedu krajského súdu zaujal

stanovisko právny zástupca sťažovateľov v podaní z 18. marca 2013, v ktorom okrem iného

poukázal na skutočnosť, že je povinnosťou štátu organizovať konania takým spôsobom,

aby tieto boli vedené s minimálnymi prieťahmi. Bol to práve okresný súd, ktorý rozhodol

o tom, že väzba sťažovateľov sa vykoná v troch rôznych väzobných ústavoch, pričom

ani jeden zo sťažovateľov nebol umiestnený v spádovom väzobnom ústave. Preto

argumenty okresného súdu „o prvom eskortnom dni“ podľa názoru právneho zástupcu

sťažovateľov neobstoja.

Ďalej právny zástupca sťažovateľov poukázal na to, že zo zápisnice z neverejného

zasadnutia krajského súdu konaného dňa 15. augusta 2011 nevyplýva, že by na ňom bola

ako dôkaz vykonaná nahrávka na technickom zariadení, aj keď to sťažovatelia opakovane

navrhovali, a rovnako nemala byť podľa jeho tvrdenia na tomto zasadnutí prečítaná

posledná výpoveď svedka V. z 8. augusta 2011, keďže táto skutočnosť zo zápisnice

o neverejnom zasadnutí nevyplýva, a formuláciu zo zápisnice o neverejnom zasadnutí,

podľa ktorej sa senát oboznámil s „podstatným obsahom spisu sp. zn. “, treba

považovať za nedostačujúcu, nezodpovedajúcu , keďže z nej nie je

zrejmé, čo konkrétne zo spisu bolo čítané.

Napokon sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu uviedli, že je povinnosťou

súdu skúmať, či ide o samostatný skutok alebo o čiastkový útok pokračovacieho trestného

činu, ktorý tvorí jeden trestný čin, keďže vyžaduje splnenie ďalších

podmienok na opätovné vzatie do väzby ( ). Sťažovatelia

súhlasia s krajským súdom, že v rámci väzobného trestného stíhania môže dôjsť k zmene

právnej kvalifikácie skutku, čo vyplýva aj z , avšak

táto zmena právnej kvalifikácie má spravidla podklad v zmene dôkaznej situácie, pričom

v ich prípade k žiadnej zmene dôkaznej situácie medzi vydaním uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 15. augusta 2011 a uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 18. júna 2012 nedošlo.

Právny zástupca sťažovateľov zároveň predložil návrh, ktorým sa sťažovatelia

domáhajú úhrady trov konania v celkovej sume 1 735,44 €.

II.

Podpredseda krajského súdu trval na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd preto nariadil vo veci sťažovateľov ústne pojednávanie na 13. august 2013

(11.30 h).

Dňa 25. júla 2013 bol ústavnému súdu doručený prípis predsedníčky krajského súdu

č. Spr 332/12 z 22. júla 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po oboznámení sa s písomným vyjadrením k sťažnosti, ktoré Vám pod

č. Spr. 332/12 zo dňa 17. 12. 2012 zaslal podpredseda Krajského súdu v Trenčíne JUDr. R.

V., ktorý tiež už nie je podpredsedom Krajského súdu v Trenčíne, som dospela k záveru,

že písomne bolo dostatočne reagované na odôvodnenie podanej ústavnej sťažnosti

navrhovateľov.

Z týchto dôvodov ospravedlňujem neúčasť na ústnom verejnom pojednávaní

dňa 13. 8. 2013 s tým, že súhlasím, aby sa pojednávanie uskutočnilo v neprítomnosti

účastníka konania – Krajského súdu v Trenčíne.

Keďže na rozdiel od pôvodného názoru bývalého podpredsedu Krajského súdu

v Trenčíne som toho názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci... súhlasím, aby sa ďalej upustilo od ústneho pojednávania.“

Dňa 5. augusta 2013 predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámila,

že zástupca okresného súdu sa nariadeného ústneho pojednávania nezúčastní. Rovnako

tak právny zástupca sťažovateľov ústavnému súdu v podaní zo 7. augusta 2013 opätovne

oznámil, že sťažovatelia „netrvajú na ústnom pojednávaní a týmto udeľujú svoj súhlas

s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci“.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd upustil od požiadavky, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, a okresný súd a sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho

zástupcu oznámili, že súhlasia s tým, aby ústavný súd o predmetnej veci rozhodol

na neverejnom zasadnutí, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže vzhľadom na vyjadrenia

účastníkov konania a listinnú dokumentáciu, ktorú má k dispozícii, dospel k záveru,

že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a o sťažnosti sťažovateľov preto

rozhodol na neverejnom zasadnutí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a a práv podľa a 4 a dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 15. augusta 2011, ako aj porušenie svojho

základného práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie

o zákonnosti väzby postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

III.1 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. augusta 2011

Vychádzajúc z obsahu námietok formulovaných sťažovateľmi proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu (podrobne pozri časť I tohto nálezu), ústavný súd považoval

za potrebné zaoberať sa v prvom rade ich námietkami smerujúcimi proti porušeniu

ich základného práva na zákonného sudcu, ktoré odvodzujú z obsahu čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a dohovoru.

Z tohto hľadiska ústavný súd považoval za kľúčovú námietku sťažovateľov, podľa

ktorej krajský súd a pred ním tiež okresný súd neboli súdmi príslušnými

na rozhodovanie o ich väzbe pre skutok uvedený v uznesení vyšetrovateľa z 30. marca 2011

a právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3

písm. b) , spáchaný v štádiu pokusu podľa

formou spolupáchateľstva podľa (ide o skutok, ktorý sa mal stať

v mesiacoch máj až september v roku 2008, pozn.), pretože tento je podľa ich tvrdenia

potrebné považovať za čiastkový útok pokračovacieho trestného činu kvalifikovaného

ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 4 písm. c) Trestného

zákona s poukazom na v jednočinnom súbehu so zločinom

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ,

ktorý je uvedený v uzneseniach vyšetrovateľa z 12. marca 2009 a z 8. júla 2009, pre ktorý

už boli sťažovatelia vo väzbe od 27. septembra 2008 do 1. apríla 2010.

Podľa trestný čin je spáchaný opakovane, ak páchateľ

postupne spáchal viac rovnakých trestných činov opakovanými samostatnými činmi,

medzi ktorými nie je žiadna objektívna alebo subjektívna súvislosť, pričom trestnosť

každého z nich sa posudzuje samostatne.

Podľa za pokračovací trestný čin sa považuje,

ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých

čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho

istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete

útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený

trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej

republiky.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa okresný súd v sídle krajského súdu

vykonáva v prvom stupni konanie, ak bol skutok spáchaný organizovanou skupinou,

zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou.

Podľa konanie vykonáva súd, v ktorého obvode

bol trestný čin spáchaný.

Podľa obvodom okresného súdu v sídle krajského

súdu pre konanie o trestných činoch uvedených v § 16 ods. 1 je obvod tohto krajského súdu.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť

v tej istej veci vzatý do väzby, ak

a) je na úteku alebo sa skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu,

nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo

súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov,

b) pôsobí na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak marí objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie,

c) pokračuje v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná

trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil,

d) bol prepustený z väzby preto, že nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody

a sú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby podľa odseku 1,

alebo

e) je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení

z väzby.

Ústavný súd už vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil právny názor, podľa ktorého

prvoradou podmienkou na správne ustálenie osoby zákonného sudcu je správne ustálenie

vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu

práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom,

je zákonným sudcom v zmysle ().

Sťažovatelia tvrdia, že pri rozhodovaní o ich väzbe v ich veci konajúce súdy

nesprávne vychádzali z toho, že v danom prípade ide o trestný čin, ktorý je samostatným

skutkom, a že teda nejde o čiastkový skutok pokračovacieho trestného činu v zmysle § 122

ods. 10 , hoci oni trvali na tom, že skutok, za ktorý boli vzatí do väzby,

nebol samostatným skutkom, ale iba čiastkovým skutkom v rámci pokračovacieho trestného

činu. Ústavný súd v tejto súvislosti pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy, že táto

argumentácia sťažovateľov bola aj súčasťou ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

zo 7. júla 2011 (s. 7, 8 a 9 žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, pozn.).

V rozpore s týmto právnym názorom deklarovaným všeobecnými súdmi

pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľov (resp. jej ďalšom trvaní) po skončení prípravného

konania a po podaní obžaloby už tak okresný súd, ako aj krajský súd vychádzali z toho,

že v posudzovanej veci je predmetom konania čiastkový skutok tvoriaci súčasť

pokračovacieho trestného činu, a preto súdom miestne príslušným konať a rozhodnúť

o obžalobe nie je okresný súd, ale Okresný súd Trenčín, keďže v jeho obvode došlo

k spáchaniu pokračovacieho trestného činu, ktorý tvorí predmet obžaloby.

Ústavný súd tiež zistil, že uznesenie okresného súdu zo 4. augusta 2011 (okresný súd

týmto uznesením zamietol žiadosť sťažovateľov zo 7. júla 2011 o prepustenie z väzby

na slobodu, pozn.), ako ani napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 15. augusta 2011 (krajský súd týmto uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľov proti

uzneseniu okresného súdu zo 4. augusta 2011, pozn.) neobsahujú žiadnu argumentáciu

týkajúcu sa tejto námietky sťažovateľov. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

však poukázal na svoju argumentáciu týkajúcu sa formálnych aj materiálnych podmienok

väzby sťažovateľov uvedenú v jeho skoršom uznesení sp. zn. z 21. apríla

2011, na ktorej zotrval.

V uznesení krajského súdu sp. zn. z 21. apríla 2011, ktorým boli

zamietnuté sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu o ich vzatí do väzby,

sa okrem iného uvádza:

„Taktiež sa krajský súd zaoberal aj tvrdením uvádzaným v sťažnosti, že skutok,

pre ktorý sú obvinení stíhaní v prejednávanej veci je uvedený v uznesení vyšetrovateľa

zo dňa 30. 03. 2011, je čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu, pre ktorý

sú obvinení toho času stíhaní v inom prípravnom konaní, toho času vedenom

na Odbore justičnej a kriminálnej polície OR PZ v N. pod ČVS: ORP-13/OVK-NM-2011,

ktoré bolo predtým vedené na ÚJKP, KR PZ T. pod ČVS: KRP-63/OVK-TN-2008.

S takýmto názorom sa krajský súd nestotožnil, nakoľko aktuálne prejednávaný skutok mali

spáchať v období mesiacov máj 2008 až september 2008 a skutok, pre ktorý je vedené

trestné stíhanie vo veci vedenej na Odbore justičnej a kriminálnej polície OR PZ v N.

pod ČVS: ORP-13/OVK-NM-2011, predtým vedenej na ÚJKP, KR PZ T. pod ČVS: KRP-

63/OVK-TN-2008, kvalifikovaný ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin vydierania, mal

byť spáchaný v roku 2006 a potom od marca roku 2006 až do septembra roku 2007.

Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na odstup času skoro ôsmich mesiacov pri jednotlivých

konaniach absentuje časová súvislosť pre záver, že ide o čiastkový úkon pokračovacieho

trestného činu. V prejednávanej veci ide o samostatný skutok, a preto nie je namieste ani

tvrdenie, že v tejto veci už boli obvinení väzobne stíhaní.“

Podľa názoru krajského súdu, ktorý vyplýva z vyjadrenia podpredsedu krajského

súdu k sťažnosti sp. zn. Spr. 332/12 zo 17. decembra 2012, v čase rozhodovania o vzatí

sťažovateľov do väzby sa vychádzalo z absencie časovej súvislosti medzi ich jednotlivými

konaniami (skutkami), keďže medzi nimi išlo o časový odstup takmer 8 mesiacov, čo viedlo

krajský súd k záveru, že ide o samostatný skutok, nie súčasť pokračovacieho trestného činu.

Z tohto východiska potom krajský súd vyvodil záver, že nejde o opätovné vzatie

sťažovateľov do väzby vo veci, v ktorej už boli vo väzbe aj v minulosti, ako aj ďalší záver,

podľa ktorého nemožno kumulovať trvanie väzby v rámci rozdielnych väzobných trestných

stíhaní. Tieto závery nie sú podľa tvrdenia podpredsedu krajského súdu v rozpore

s neskorším právoplatným uznesením okresného súdu sp. zn. zo 4. apríla 2012

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 4. apríla 2012, ktorými bola

s odstupom času (až po podaní obžaloby) trestná vec postúpená Okresnému súdu Trenčín

s poukazom na to, že skutok uvedený v obžalobe možno posudzovať inak,

ako ho posudzovala obžaloba, a to aj ako čiastkový skutok pokračovacieho trestného činu.

V uznesení okresného súdu sp. zn. zo 4. apríla 2012, ktorým bola

trestná vec sťažovateľov postúpená Okresnému súdu Trenčín, sa najmä uvádza:

„Súd po preštudovaní spisového materiálu dospel k záveru, že je jednoznačne

potrebné uvedený skutok, ktorého sa podľa obžaloby mali obvinení dopustiť na základe

vyššie uvedenej dikcie zákonného ustanovenia považovať za čiastkový skutok jedného

pokračujúceho trestného činu.

K tomu je nutné uviesť, že poškodený V., ktorý je v podstate jediný svedok

usvedčujúci obvinených, vypovedal v rôznych trestných kauzách všetkých troch obvinených

celkovo minimálne štrnásťkrát. Po prvýkrát tento svedok, ktorý taktiež pôsobil v skupine M.

M., o tomto skutku vypovedal v auguste roku 2008 a následne prakticky pri každej svojej

výpovedi, v rámci ktorej výpovede usvedčoval obvinených z ich inej rozsiahlej trestnej

činnosti, bolo vyšetrovateľom zadokumentované, že dostal od M. M. pokutu 1.500.000,- Sk,

teda skutok ktorý tvorí skutkovú vetu obžaloby popísal od roku 2008 niekoľkokrát. Práve

na základe ja jeho výpovede, ako tzv. korunného svedka, boli vznesené obvinenia obvineným

M., H. a Ď. za inú ich rozsiahlu trestnú činnosť. Na základe týchto skutočností potom úrad

špeciálnej prokuratúry GP SR dňa 8. júna 2011 podal na všetkých troch obžalobu, ktorej

súčasťou je aj obžaloba pre obzvlášť závažný zločin vydierania. Na tomto mieste je nutné

podotknúť, že v prípade, ak by vyšetrovateľ – resp. orgán činný v trestnom konaní v čase

kedy svedok V. o takto závažnom trestnom čine – zločine, ktorý mal byť páchaný voči nemu

vzniesol aj za tento skutok obvinenie obvineným M., H., Ď., tak by s najväčšou

pravdepodobnosťou bol poňatý tento skutok ako súčasť obžaloby úradu špeciálnej

prokuratúry.

Napriek tomu, že poškodený V., ako bolo vyššie uvedené, od polovice roka 2008

niekoľkokrát vypovedal o tom, akým spôsobom mal byť vydieraný, vyšetrovateľ prezídia

policajného zboru, úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ, oddelenie

vyšetrovania T., uznesením číslo PPZ-64/BOK-ZA-2011, začal trestné stíhanie vo veci

obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák., v štádiu

pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.

až 2. 3. 2011 a následne obvinenia pre tento skutok vzniesol obvineným 30. 3. 2011.

Súd je toho názoru, že v prípade, že by orgány činné v trestnom konaní začali trestné

stíhanie súbežne so začatím trestného stíhania pre pokračujúci obzvlášť závažný zločin

vydierania tak, ako je uvedený v bode III./ a II./ obžaloby úradu špeciálnej prokuratúry,

bol by tento skutok nutne braný ako čiastkový skutok pokračujúceho trestného činu –

obzvlášť závažného zločinu vydierania práve v obžalobe úradu špeciálnej prokuratúry

GP SR -878.“

V uznesení krajského súdu sp. zn. z 18. júna 2012, ktorým bola

zamietnutá sťažnosť sťažovateľa M. M. proti uzneseniu okresného súdu zo 4. apríla 2012

(sťažovateľ M. M. podal túto sťažnosť z dôvodu, že skutok síce má byť posudzovaný,

ako to opakovane aj tvrdil, ako čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, a nie

ako samostatný trestný čin, avšak nemá byť posudzovaný ako spáchaný organizovanou

skupinou, pozn.), sa okrem iného uvádza:

„Ako vyplýva z obžalobného návrhu, obvinený M., H. a Ď. sa mali obžalovaného

skutku, ktorý je právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189

ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. spáchaný formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. dopustiť v období máj až september 2008 na rôznych

miestach v P. a v obci P.

Preto podľa názoru senátu krajského súdu, ak by boli naplnené znaky predmetného

zločinu vydierania malo byť konanie, pre ktoré sú obvinení M., H. a Ď. stíhaní,

posudzované ako čiastkový útok jedného pokračujúceho trestného činu vydierania. V zmysle

okresný súd v sídle krajského súdu vykonáva v prvom stupni

konanie, ak bol skutok spáchaný organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo

teroristickou skupinou. Z doposiaľ vykonaných dôkazov, vzhľadom aj na obžalobu, možno

urobiť záver, že predmetný čiastkový útok bol spáchaný organizovanou skupinou.“

O zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhoduje súd. Z organického

hľadiska pojem súd má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. musí ísť o orgán

nezávislý od výkonnej moci a od strán a nestranný. Iná otázka je, či konanie pred súdom

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí poskytovať aj rovnaké garancie procesnej povahy,

ako v čl. 6 ods. 1. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie

a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 nemožno bez ďalšieho

uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4. Určité základné procesné záruky sa ale musia poskytovať

aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4. Tieto záruky nemusia byť nutne rovnaké, ako sú tie, ktoré

vyplývajú z čl. 6 ods. 1 v prípade rozhodovania vo veci samej (De Wilde c. Belgicko,

Winterwerp c. Holandsko).

Podľa už vysloveného právneho názoru ústavného súdu právo obvineného

na zákonného sudcu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania o väzbe. Treba ho teda

považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru,

resp. (m. m. ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatuje, že podľa zhodného

tvrdenia sťažovateľov a krajského súdu vychádzali všeobecné súdy v čase rozhodovania

o väzbe sťažovateľov z toho, že skutok, pre ktorý bola väzba uvalená, je samostatným

skutkom, avšak po podaní obžaloby zaujali vo veci konajúce súdy už iné (opačné)

stanovisko, teda že ide o čiastkový skutok v rámci pokračovacieho trestného činu. Pritom

niet pochýb o tom, že správne posúdenie právnej povahy skutku, za ktorý je trestné stíhanie

vedené, má z hľadiska otázky zákonného sudcu podstatný význam, a to najmä v prípade,

ak sa skutok, ktorého právna povaha je predmetom sporu, stal v obvode iného súdu,

než ostatné skutky, vo vzťahu ku ktorým možno preskúmavaný skutok prípadne považovať

za súčasť pokračovacieho trestného činu. Vyplýva to zo skutočnosti, že podľa § 17 ods. 1

konanie vykonáva súd, v obvode ktorého bol trestný čin spáchaný.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať tvrdenie krajského súdu formulované v jeho

vyjadrení, že posúdenie otázky, či ide o samostatný skutok alebo o čiastkový skutok v rámci

pokračovacieho trestného činu, sa môže legitímne javiť rozdielne v rôznych štádiách

trestného konania v závislosti na stupni, resp. miere objasnenia rozhodujúcich okolností.

V zásade je teda možné, aby sa v prípravnom konaní určitý skutok hodnotil ako samostatný

skutok a po úplnom vyšetrení veci a podaní obžaloby už ako skutok, ktorý je súčasťou

pokračovacieho trestného činu. Takéto rozdielne hodnotenie právnej povahy skutku musí

však byť doložené (odôvodnené) určitou zmenou konkrétnych okolností posudzovanej veci,

ku ktorým spravidla môže dôjsť v rámci vyšetrovania, ako aj súdneho konania.

V posudzovanej veci ale neexistujú argumenty na spochybnenie tvrdenia

sťažovateľov, podľa ktorého k zmene právneho posúdenia skutku došlo bez toho,

aby sa zistili nové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné, resp. potrebné zmeniť jeho

právne hodnotenie (kvalifikáciu). Tento záver nespochybňuje ani krajský súd, pretože

ani on neuvádza žiadnu novú okolnosť, ktorá mohla (mala) právne posúdenie skutku

ovplyvniť. Krajský súd totiž iba vo všeobecnej rovine konštatuje, že po podaní obžaloby

má všeobecný súd právo skutok uvedený v obžalobe právne hodnotiť odlišne od právneho

hodnotenia uvedeného v obžalobe. V konkrétnostiach krajský súd v zhode so svojím

uznesením sp. zn. z 21. apríla 2011 poukazuje na absenciu časovej súvislosti

medzi jednotlivými skutkami, keďže medzi nimi išlo o časový odstup takmer 8 mesiacov,

pričom práve táto skutočnosť bola (mala byť) dôvodom na pôvodný záver krajského súdu,

že ide o samostatný skutok, a nie o súčasť pokračovacieho trestného činu.

Právne východisko, na ktorom je založená obrana krajského súdu, síce možno

vo všeobecnej rovine akceptovať, v posudzovanom (teda konkrétnom) prípade ale podľa

názoru ústavného súdu neobstojí. V čase od rozhodovania krajského súdu o sťažnosti

sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu zo 4. augusta 2011, ktorým bola zamietnutá

ich žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu napadnutým uznesením z 15. augusta 2011,

do vydania uznesenia krajského súdu sp. zn. z 18. júna 2012 totiž nenastala

(a ani nebola deklarovaná) nijaká nová, resp. iná okolnosť, ktorá by odôvodňovala zmenu

právnej kvalifikácie posudzovaného skutku.

Ústavný súd zastáva názor, že nesprávne ustálenie príslušnosti (vecnej,

resp. miestnej) súdu, a tým aj osoby zákonného sudcu pri rozhodovaní o vzatí do väzby,

resp. jej ďalšom trvaní v prípravnom konaní, vyplývajúce zo skutočnosti, že pôvodne

pri vzatí do väzby ustálená príslušnosť súdu je po podaní obžaloby zmenená bez existencie

a uvedenia relevantných dôvodov na takúto zmenu, môže za určitých konkrétnych okolností

spôsobiť neprípustný zásah do práva na zákonného sudcu v konaní o väzbe, ktoré

je vyvoditeľné tak z , 2 a 5 , ako aj z dohovoru.

Aplikujúc uvedený právny názor na posudzovanú vec, ústavný súd poukazuje

na už uvedenú neexistenciu konkrétnych okolností, ktoré by mohli zmenu posúdenia

právnej povahy skutku ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodniť, a v tejto súvislosti

osobitne zvýrazňuje ten fakt, že senát (sudcovia) krajského súdu, ktorý rozhodoval o väzbe

sťažovateľov, ako aj o postúpení veci po podaní obžaloby inému súdu, bol z hľadiska

personálneho zloženia v zásade totožný (s výnimkou osoby jedného sudcu). Navyše treba

dodať, že zmena posúdenia právnej povahy skutku pri rozhodovaní o postúpení veci

po podaní obžaloby inému súdu, v porovnaní s odlišným právnym názorom vysloveným

pri rozhodovaní o väzbe, nebola nijako premietnutá do odôvodnenia uznesenia krajského

súdu z 18. júna 2012. Na časovom odstupe (takmer 8 mesiacov) medzi skutkami sa nič

nezmenilo, t. j. ostal rovnaký. Zmenil sa len právny názor krajského súdu na posúdenie tejto

doby 8 mesiacov, ktorý vyústil do záveru o súvislosti príslušných skutkov v čase

(teda opaku absencie ich časovej súvislosti), v dôsledku čoho sa tento skutok kvalifikoval

ako čiastkový útok pokračujúceho trestného činu – obzvlášť závažného zločinu vydierania.

Z návrhu Krajskej prokuratúry v T. z 2. apríla 2011 na vzatie sťažovateľov do väzby

vyplýva, že skutku, pre ktorý sú sťažovatelia stíhaní v posudzovanej trestnej veci, sa mali

dopustiť v období od jari 2008 do septembra 2008, teda v období, ktoré nasledovalo po ich

prepustení z väzby na slobodu dňa 29. apríla 2008, resp. 30. apríla 2008,

a ktoré predchádzalo ich vzatiu do väzby 27. septembra 2008.

Z už uvedeného je zrejmé, že pokračujúci obzvlášť závažný zločin

vydierania, pre ktorý sú sťažovatelia stíhaní v inom trestnom konaní (t. č. už nie

v prípravnom konaní, ale v štádiu konania pred súdom, pozn.) — vo veci vedenej

v prípravnom konaní odborom justičnej a kriminálnej polície Okresné riaditeľstvo

Policajného zboru N. pod ČVS: ORP-13/OVK-NM-2011, predtým vedenej na Úrade

justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru T. pod ČVS: KRP-

63/OVK-TN-2008, mal byť spáchaný v roku 2006 a potom od marca 2006 až do septembra

2007 a skutok v posudzovanej trestnej veci sťažovateľov kvalifikovaný ako obzvlášť

závažný zločin vydierania sa mal stať v období mesiacov máj 2008 až september 2008.

Taktiež je zrejmé, že sťažovatelia boli väzobne stíhaní do konca apríla 2008 (informácia

o prepustení sťažovateľov z ich predchádzajúcej väzby vyplýva z odôvodnenia návrhu

Krajskej prokuratúry v T. z 2. apríla 2011 na vzatie sťažovateľov do väzby v posudzovanej

trestnej veci, pozn.). Z uvedených časových údajov vyplýva skutočnosť, že v období

8 mesiacov, ktoré uplynuli medzi skutkami vyšetrovanými v rámci trestného stíhania

pre pokračujúci obzvlášť závažný zločin vydierania a skutkom v posudzovanej trestnej veci,

boli sťažovatelia po určitý čas väzobne stíhaní.

Všetky dosiaľ uvedené časové súvislosti s prihliadnutím na dikciu už citovaného

, v ktorom sa výslovne hovorí „o objektívnej

súvislosti v čase“, nasvedčujú záveru, ku ktorému dospel aj krajský súd vo svojom uznesení

sp. zn. z 18. júna 2012, že ide o objektívnu súvislosť v čase medzi skutkami

z marca roku 2006 až septembra roku 2007 a skutkom, ktorý mal byť spáchaný

sťažovateľmi v období mesiacov máj 2008 až september 2008, a teda že v posudzovanom

prípade ide (išlo) o čiastkový útok pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu vydierania.

Za daných okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu z 15. augusta 2011 z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné, naopak, napadnuté uznesenie možno charakterizovať

ako svojvoľné a porušujúce základné práva sťažovateľov podľa , 2 a 5 ,

ako aj ich právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. V prospech tohto záveru treba poukázať

aj na skutočnosť, že v danom prípade zjavne nesprávne (svojvoľné) posúdenie právnej

povahy skutku malo priamy dopad nielen na nesprávne ustálenie osoby zákonného sudcu

v posudzovanej veci sťažovateľov, ale aj na ich samotné vzatie do väzby a ďalšie držanie

v nej, čo zakladá dostatočný dôvod na vyslovenie záveru o nezákonnosti väzby

sťažovateľov. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že v prípade samostatného skutku by išlo

o prvé vzatie sťažovateľov do väzby, ktorého dôvody sú ustanovené v § 71 ods. 1 Trestného

poriadku. V prípade pokračovacieho trestného činu už totiž išlo (ide) o opätovné vzatie

do väzby vo veci, v ktorej sťažovatelia už boli vo väzbe a boli z nej prepustení. V takomto

prípade sú dôvody na (opätovné) vzatie do väzby ustanovené v § 71 ods. 2 Trestného

poriadku. Sťažovatelia v tejto súvislosti správne poukazujú na skutočnosť, že medzi

označenými ustanoveniami je zásadný rozdiel, pretože podmienky

opätovného vzatia do väzby v tej istej veci ( ) sú podstatne

prísnejšie, pričom ich existencia nebola v posudzovanej trestnej veci konajúcimi

všeobecnými súdmi preskúmaná s poukazom na ich vtedajší právny názor o tom,

že ide o samostatný skutok. Okrem toho pri takomto právnom názore nie je dôvod

preskúmavať ani otázku, či celkové trvanie väzby sťažovateľov nepresiahlo zákonom

ustanovené časové limity.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením krajského

súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa , 2 a 5 ,

ako aj ich práva čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základných

práv sťažovateľov podľa , 2 a 5 , ako aj ich práva podľa

dohovoru v súvislosti s nesprávnym právnym ustálením posudzovaného skutku

v napadnutom uznesení krajského súdu, ktoré malo za následok tak porušenie ich práva

na zákonného sudcu a v konečnom dôsledku aj nezákonnosť ich väzby v predmetnej trestnej

veci, nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľov smerujúcimi

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to aj preto, že vzhľadom na konkrétne

okolnosti posudzovanej veci neprichádzalo do úvahy (nebolo potrebné) vrátiť vec na ďalšie

konanie a rozhodnutie krajskému súdu (k tomu pozri časť IV tohto nálezu).

III.2 K namietanému porušeniu a dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti

s právom na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby

Sťažovatelia namietajú, že postup okresného súdu pri rozhodovaní o ich žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu bol neprimerane dlhý, t. j. že nerešpektoval požiadavku

na urýchlené rozhodovanie o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, ktorá tvorí obsah záruk

vyvoditeľných tak z , ako aj z dohovoru. Okresný súd zastáva

názor, že v predmetnej veci konal a rozhodoval urýchlene.

Zo spisov okresného súdu sp. zn. a krajského súdu sp. zn.

, ktoré si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že prokurátor predložil žiadosť

sťažovateľov o prepustenie z väzby spolu so svojím negatívnym stanoviskom okresnému

súdu 18. júla 2011. Vec bola 20. júla 2011 pridelená sudcovi, ktorý nariadil termín

rozhodovania o žiadosti sťažovateľov na 4. august 2011, keď o nej aj uznesením rozhodol,

pričom toto uznesenie aj písomne vyhotovil. Po podaní sťažností sťažovateľov proti

uzneseniu zo 4. augusta 2011 okresný súd spis 9. augusta 2011 predložil krajskému súdu.

Po rozhodnutí krajského súdu 15. augusta 2011 bol spis nasledujúceho dňa expedovaný

okresnému súdu a bol mu doručený 18. augusta 2011. Uznesenie krajského súdu bolo podľa

podkladov obsiahnutých v spise sťažovateľom doručené 25. augusta 2011.

O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai“, „speedily“). Lehota začína

podaním návrhu alebo žiadosti a končí vydaním konečného rozhodnutia súdu,

príp. doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje

nijaká pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene,

posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace

sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri

v. Taliansko, Sanchez – Reisse v. Švajčiarsko alebo Koendjbiharie v. Holandsko).

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby, nezodpovedá

lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže

zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca

a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. , ).

Vychádzajúc zo svojich zistení, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade

od doručenia spisu okresnému súdu (18. júla 2011) do predloženia spisu krajskému súdu

(9. augusta 2011) uplynulo celkom 22 dní, ktoré možno objektívne pričítať na vrub postupu

okresného súdu. Po vrátení spisu z krajského súdu okresný súd v podstate bezodkladne

expedoval písomne vyhotovené uznesenie krajského súdu sťažovateľom, resp. ich právnym

zástupcom.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu

pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľov o ich prepustenie z väzby na slobodu

bol v posudzovanom prípade ústavne konformný, t. j. rešpektujúci požiadavku urýchleného

rozhodovania o väzobných veciach garantovanú a dohovoru,

a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda,

ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z prvej vety a ,

ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. z 15. augusta 2011

(bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia sa nedomáhali, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu

vec vrátil v zmysle tretej vety a zákona

o ústavnom súde krajskému súdu na ďalšie konanie. Takýto postup by v danom prípade

ani neprichádzal do úvahy, a to vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia boli 15. novembra

2011 prepustení z väzby. Nie je už preto v súčasnosti možné dôvodnosť trvania väzby

sťažovateľov skúmať so spätnou účinnosťou, teda za dobu minulú ().

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia sa domáhali, aby každému z nich bolo za namietané porušenie

ich garantovaných práv napadnutým uznesením krajského súdu priznané primerané

finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € z dôvodu, že ním došlo k porušeniu viacerých

ich práv, toto porušenie malo byť v ich prípade osobitne svojvoľné a hrubé, pričom

porušenie práva na osobnú slobodu možno podľa ich tvrdenia kvalifikovať ako jedno

z najzávažnejších porušení a dohovoru; za osobitne významnú okolnosť považujú

dobu, po ktorú sú vo väzbe (od 27. septembra 2008).

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva ().

Posudzujúc konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (okrem iného aj skutočnosť,

že sťažovatelia boli prepustení v predmetnej veci z väzby na slobodu na základe

rozhodnutia všeobecného súdu) a zohľadňujúc aj závery, ku ktorým krajský súd dospel

pri rozhodovaní o ďalších sťažnostiach sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že v danom

prípade postačuje na dovŕšenie ochrany ich základných práv vyslovenie ich porušenia

a zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 1 a 2 výroku tohto nálezu), a preto

návrhu sťažovateľov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel

(bod 4 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia sa tiež domáhali, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu,

aby ich neodkladne prepustil z väzby na slobodu. Tomuto návrhu ústavný súd nemohol

vyhovieť, keďže sťažovatelia v predmetnej veci už boli z väzby na slobodu prepustení

15. novembra 2011 (bod 4 výroku nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V súlade s ústavný súd rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom advokátom Mgr. R. T., ktorý je podľa predloženého osvedčenia

platcom dane z pridanej hodnoty. Sťažovatelia sa domáhali úhrady trov konania za päť

úkonov právnej služby v celkovej sume 1 735,44 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade

trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže dva úkony právnej služby

boli vykonané v roku 2011, za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže jeden úkon právnej

služby bol vykonaný v roku 2012, a za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže jeden úkon

právnej služby bol vykonaný v roku 2013. Úhradu priznal za 4 úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, podanie z 31. júla 2012, podanie

z 18. marca 2013) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b),

§ 16 ods. 1 a 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2011 po 61,75 €, za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 po 63,58 €

a za úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 po 65,08 €, t. j. spolu 274,61 €, čo spolu

s režijným paušálom dvakrát po 7,41 €, jedenkrát po 7,63 € a jedenkrát po 7,81 € (§ 16

ods. 3 vyhlášky) predstavuje u každého zo sťažovateľov sumu 281,42 €, ktorú bolo potrebné

zvýšiť o 20 % DPH, t. j. o sumu 56,284 €. Celková úhrada trov konania za poskytnuté

právne služby tak predstavuje u každého sťažovateľa 337,704 € a pre troch sťažovateľov

spolu 1 013,112 €. Ústavný súd zároveň sťažovateľom priznal spoločne a nerozdielne

náhradu hotových výdavkov v sume 0,96 € (§ 16 ods. 1 vyhlášky) za vyhotovenie fotokópií

zo spisu okresného súdu. Celková úhrada trov konania tak predstavuje sumu 1 014,10 €

(bod 3 výroku tohto nálezu). Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s

Občianskeho súdneho poplatku).

Právny zástupca sťažovateľov si uplatnil odmenu aj za úkon právnej služby –

nahliadnutie do spisu okresného súdu sp. zn. dňa 6. februára 2013, ktorý

považoval za nevyhnutný „vzhľadom na obsah vyjadrení okresného súdu a krajského súdu

a obstaranie kópie zápisnice krajského súdu o neverejnom zasadnutí“, náhradu cestovných

výdavkov motorovým vozidlom súvisiacich s cestou z B. do P. a späť v dňoch 6. februára

2013 a 6. marca 2013 v súvislosti s nahliadnutím do spisu okresného súdu a s tým súvisiacu

stratu času.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľom úhradu trov konania za úkon právnej služby –

nahliadnutie do spisu okresného súdu sp. zn. dňa 6. februára 2013 a s tým

súvisiace cestovné výdavky a stratu času, keďže o vydanie fotokópie zápisnice

z neverejného zasadnutia krajského súdu mohol právny zástupca sťažovateľov požiadať

okresný súd písomne a táto mu mohla byť zaslaná poštou.

Právny zástupca sťažovateľov si uplatnil aj náhradu cestovných výdavkov

motorovým vozidlom súvisiacich s cestou z Bratislavy do Považskej Bystrice a späť

6. marca 2013 v súvislosti s nahliadnutím do spisu okresného súdu a s tým súvisiacu stratu

času, avšak ústavnému súdu nepredložil nijaký dôkaz o vykonanej ceste. Ústavnému súdu

bolo právnym zástupcom sťažovateľov predložené len potvrdenie okresného súdu

o vyhotovení kópií zo spisu zo 6. februára 2013. Navyše, úkon právnej služby –

nahliadnutie do spisu okresného súdu 6. marca 2013, právny zástupca sťažovateľov

nezahrnul do vyčíslenia trov konania.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013