Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 654/2014
PDF · 371.69 KB
No categories available
III. ÚS 654/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., zastúpeného advokátkou Mgr. Katarínou
Pastorkovou, Nad Plážou 22, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva nebyť opakovane trestne stíhaný podľa čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, práva nebyť opakovane súdený
alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 2 To 103/13 z 21. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. januára 2014 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva nebyť opakovane trestne stíhaný podľa čl. 50 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4
ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„protokol č. 7“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici (uznesením „krajského súdu“) sp. zn. 2 To 103/13 z 21. novembra
2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažnosťou napadnuté uznesenie bolo vydané v konaní o opravnom prostriedku proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 103/2012
z 3. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorý na neverejnom zasadnutí
zastavil trestné stíhanie sťažovateľa za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b)
a c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“), ktorý mal byť spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona
na poškodenom I. O., považujúc trestné stíhanie sťažovateľa za neprípustné, pretože
vo vzťahu k sťažovateľovi ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok
skončilo právoplatným rozsudkom súdu a toto rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní
zrušené. Na základe sťažnosti prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
(ďalej len „prokurátorka“) krajský súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného
súdu a uložil mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.
Po opise predchádzajúceho priebehu trestného konania a predchádzajúceho
odsúdenia rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 T 23/2008 z 10. novembra 2009
(ďalej len „rozsudok Okresného súdu Prešov“) v spojení s uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 6 To 6/2010 z 22. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie Krajského súdu
v Prešove) sťažovateľ uvádza, že sa pri právnom posúdení neprípustnosti trestného stíhania
stotožňuje s právnymi závermi uvedenými v uznesení okresného súdu, teda že skutky
uvedené v bodoch 1 až 5 rozsudku Okresného súdu Prešov tvoria spolu jeden pokračovací
trestný čin. Ak by totiž išlo o opakovanie trestnej činnosti, je sťažovateľ názoru, že by mu
boli za každý skutok ukladané samostatné tresty. Sťažovateľ súčasne tvrdí, že skutok,
za ktorý bola na neho podaná obžaloba na okresnom súde, vedená pod sp. zn. 1 T 103/2012,
spája s predchádzajúcimi skutkami najmä časová súvislosť, skutok napĺňa znaky skutkovej
podstaty rovnakého trestného činu ako predchádzajúce skutky sťažovateľa a zároveň boli
tieto skutky vykonané podobným spôsobom výkonu.
Nadväzne na to sťažovateľ uvádza, že za všetky tieto «čiastkové skutky
obžalovaného M. Č. bolo na základe uznesení vyšetrovateľa, resp. Okresného súdu Banská
Bystrica vedené spoločné konanie. K vylúčeniu veci - skutku na poškodenom I. O. z tohto
spoločného konania došlo na podklade rozhodnutia vyšetrovateľa 10.6.2007 pred podaním
obžaloby za ostatné čiastkové skutky na Okresnom súde v Prešove...
V prípade, že by obžalovaný M. Č. stál pred súdom pokiaľ ide o skutok
na poškodenom I. O. podľa ustanovení Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. potom by tu
nevznikal žiadny právny problém z toho, že tu ide o čiastkový skutok jedného
pokračovacieho trestného činu, pretože súd by mohol v rámci rozhodovania o vine použiť
ustanovenia o spoločnom treste a jednoducho by zrušil výroky Okresného súdu Prešov
o vine, treste a náhrade škody a rozhodol o celej trestnej činnosti obžalovaného sám
viazaný skutkovými zisteniami predchádzajúceho rozhodnutia. Trestný zákon č. 140/1961
Zb., podľa ktorého je konanie obžalovaného kvalifikované však takéto ustanovenia
o spoločnom treste nemal a ustálenou súdnou praxou v prípade zistenia, že páchateľ bol
odsúdený za pokračujúci trestný čin a súčasťou tohto odsúdenia nebol niektorý
z čiastkových skutkov bolo možné toto napraviť iba prostredníctvom mimoriadneho
opravného prostriedku - obnovy konania, v rámci ktorého sa preukazovalo, že tento
čiastkový skutok vyšiel najavo dodatočne a preto tu ide o novú skutočnosť, ktorá
odôvodňuje v súvislosti so skutočnosťami už skôr známymi iné rozhodnutie o vine a treste
u obžalovaného. Nakoľko rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 3T/23/2008 z 10.11.2009
v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 6To/6/2010 z 22.9.2010 neboli v konaní
o povolenie obnovy konania zrušené tvoria pre Okresný súd Banská Bystrica už
konštatovanú prekážku právoplatne rozhodnutej veci a pretože v prípade pokračovacieho
trestného činu ide o jeden skutok - jeden trestný čin pozostávajúci z čiastkových skutkov
musel súd konštatovať, že o tomto trestnom čine už bolo de facto rozhodnuté právoplatným
rozhodnutím súdu a trestné stíhanie obžalovaného za ten istý skutok je neprípustné.
Vzhľadom na vyššie spomenuté konštatovanie o tom, že aj za tento čiastkový skutok
vraždy I. O. bolo vedené spoločné konanie v prípravnom konaní s ostatnými čiastkovými
skutkami vrážd spáchaných obžalovaným v rokoch 1994 až 1997 je možné vysloviť
predpoklad, že pre Okresný súd Prešov by zrejme nebola vražda I. O. novou skutočnosťou,
nehovoriac o tom, že obžalovanému už nie je možné uložiť prísnejší trest, ako mu už bol
rozsudkom Okresného súdu Prešov uložený, pretože ide o najprísnejší trest, aký v čase
spáchania skutkov platný trestný zákon ustanovoval...
Nesúhlasím so záverom krajského súdu, že sa jedná o opakované trestné činy, čo
vyplýva podľa krajského súdu aj z rozsudku Okresného a Krajského súdu Prešov, keď
v bodoch 2 až 5 rozsudku bol M. Č. uznaný za vinného z trestného činu vraždy aj podľa
§ 219 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., čo znamená že sa trestných činov dopúšťal opätovne.
Poukazujem na rozdiel medzi pojmom „opätovne“, ktorý pojem je okolnosťou
podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby, znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty
trestného činu vraždy v danom prípade podľa § 219 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. účinného v čase
spáchania skutku a pojmom opakovanie trestného činu.».
Za jediný medzník oddeľujúci jeden takýto trestný čin od ďalšieho sťažovateľ
s poukazom na § 89 ods. 18 Trestného zákona považuje moment vznesenia obvinenia.
Sťažovateľ sa ďalej v sťažnosti vyjadruje k naplneniu jednotlivých znakov trestného činu
vraždy „pri každom dielčom útoku“, konkrétne že subjektívna „súvislosť je... daná
zámerom obvineného iného úmyselne usmrtiť bez ohľadu na motív konania, ktorý
subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu vôbec nemusí zahŕňať“, a že časovú
súvislosť je potrebné hodnotiť odlišne ako pri iných trestných činoch, napríklad trestnom
čine krádeže, pretože ani podľa zákona ani podľa judikatúry všeobecných súdov túto časovú
súvislosť nemožno presne ohraničiť maximálnou hranicou. Poukazuje pritom na obsah
nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 588/2012 z 15. augusta 2013 tvrdiac, že aj v prípade
odstupu času 8 mesiacov je medzi jednotlivými konaniami daná časová súvislosť. V tejto
súvislosti poukazuje na ďalšie vznesené obvinenia proti nemu za spáchanie trestných činov
vraždy spáchaných formou spolupáchateľstva, ktoré mali byť spáchané v rokoch 1996
a 1997 a „ktoré by bolo možné teoreticky za predpokladu, že by mal príslušný orgán
za preukázané spáchanie tohto skutku aj tieto útoky hodnotiť ako čiastkový útok
pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.,
čím by bola daná časová súvislosť 6 mesiacov.
Mám za to, že krajský súd porušil vyššie citované práva obvineného garantované
medzinárodnými zmluvami ako aj Ústavou SR a tvrdím, že trestné stíhanie je neprípustné.“.
V doplnení sťažnosti z 28. januára 2014 doručenej ústavnému súdu 29. januára 2014
sťažovateľ uvádza, že Krajský súd v Prešove mal v uznesení č. k. 2 Tos 53/09-12824
zo 4. januára 2010 skonštatovať, že sa v čase, keď bol vo výkone väzby, mal dopustiť aj
„ďalších dielčích skutkov vraždy“ a že uvedený skutok je „z hľadiska právnej teórie
čiastkovým skutkom jedného pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., pričom o ostatných čiastkových skutkoch už bolo
právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 3T/23/2008 z 10.
novembra 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 6To/6/2010 z 22.
septembra 2010“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto
rozhodnutie:
„1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 2 To 103/2013 zo dňa 21.11.2013
porušil základné právo obvineného M. Č. nebyť opakovane trestaný alebo súdený podľa
čl. 4 bod 1. Protokolu číslo 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čl. 50 ods. 5
Ústavy SR a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a v tejto súvislosti aj právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
2. Zároveň žiadam Ústavný súd SR, aby uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 2To 103/2013 z 21.11.2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie resp. prikázal
Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby sťažnosť prokurátorky ako nedôvodnú zamietol t. j.
trestné stíhanie proti obv. M. Č. zastavil podľa § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorým krajský súd
uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 103/2012 z 3. októbra 2013 zrušil a uložil mu, aby
vo veci znovu konal a rozhodol, krajský súd po skonštatovaní dôvodnosti sťažnosti
prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zrekapituloval podstatu právnych
záverov okresného súdu, v zmysle ktorých mali Okresný súd Prešov a Krajský súd
v Prešove jednotlivé skutky trestného činu vraždy podľa § 219 Trestného zákona považovať
za jeden pokračovací trestný čin a tento svoj názor potvrdiť v časti ukladania trestu, keď
„za trestné činy pod bodom 1 až 5 obžalovanému bol uložený jeden súhrnný trest odňatia
slobody. V prípade, že by išlo o opakovanie trestnej činnosti obžalovaného, boli by mu
za každý skutok ukladané samostatné tresty, resp. tresty ďalšie v zmysle § 36 Tr. zák.
K záveru, že v bodoch 1 až 5 ide o jeden pokračovací trestný čin nasvedčuje aj to, že
obžalovaný bol súčasne uznaný vinným v bode 6. z trestného činu vraždy podľa § 219
ods. 1, 2 písm. c/, h/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák.,
ktorý mal spáchať 27.06.2000 v Banskej Bystrici tým, že streľbou usmrtil M. K. s cieľom
pomstiť sa za jeho svedectvo, ako aj odstrašujúci príklad pre iných prípadných svedkov
o trestnej činnosti obžalovaného, pričom práve za tento trestný čin upustené od uloženia
ďalšieho trestu podľa § 36 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. Uvedený záver okresného súdu považuje
odvolací súd za nesprávny a nezákonný. Pri posudzovaní, či sa jedná o pokračovanie
trestnej činnosti treba vychádzať zo základných zásad, ktoré sú určené na rozlíšenie
pokračovacej trestnej činnosti a opakovania trestného činu.
Pokračovanie v trestnom čine je v podstate taká trestná činnosť, keď jednotlivé
čiastkové akty napĺňajú rovnakú skutkovú podstatu, je tu rovnaký spôsob výkonu
a objektívna a subjektívna súvislosť. Podmienka rovnakej skutkovej podstaty je splnená,
nestačí len rovnaká skutková podstata, ale treba, aby aj spôsob výkonu bol rovnaký. Sám
rovnaký spôsob výkonu nevytvára z konania pokračovanie. Je zrejmé, že spôsob usmrtenia,
teda spôsob výkonu v jednotlivých prípadoch nebol rovnaký. Poškodení L., P. a S. boli
zastrelení, poškodený S. bol usmrtený bodnými ranami nožom a poškodený O. bol udusený.
Je teda zrejmé, že nebola splnená v danom prípade základná podmienka , ktorou je rovnaký
spôsob výkonu, pretože vo viacerých prípadoch, ako je vyššie uvedené, nebol spôsob výkonu
rovnaký. Okrem toho treba poukázať, že subjektívna súvislosť spočíva v realizácii
rovnakého zámeru. Je to predovšetkým príklad, keď páchateľ postupne uskutočňuje vopred
pripravený plán. Jednotiaci zámer pokračovať v trestnej činnosti musí tu byť aspoň
v najhrubších rysoch už pri prvom útoku. Zo spisového materiálu je zrejmé, že
u obžalovaného nejde o takýto prípad, kedy by postupne uskutočňoval vopred pripravený
plán, nakoľko takýto plán vopred pripravený nemal a teda na posúdenie pokračovacieho
trestného činu chýba aj subjektívna súvislosť spočívajúca v realizácii rovnakého zámeru.
Od pokračovania v trestnej činnosti treba odlíšiť opakovanie trestného činu. V praxi
sa tiež používa výraz dvojnásobný, trojnásobný trestný čin. Tu ide o dva alebo viac
samostatných trestných činov tej istej skutkovej podstaty. Chýba tu spojivo, ktoré by z nich
vytváralo jeden celok, čo platí aj pre daný prípad a preto by konanie obžalovaného mohlo
byť kvalifikované nanajvýš ako opakované trestné činy, čo svojím spôsobom vyplýva, že
v bodoch 2 až 5 rozsudku Okresného súdu Prešov a Krajského súdu v Prešove bol uznaný
za vinného z trestného činu vraždy aj podľa § 219 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., čo znamená, že
trestných činov sa dopúšťal opätovne. Pokiaľ sa týchto trestných činov dopúšťal opätovne,
nemožno jeho konanie v ďalšom kvalifikovať ako pokračovanie v trestnej činnosti.
Na základe hore uvedených dôvodov Krajský súd v Banskej Bystrici vyhovel
sťažnosti prokurátora Generálnej prokuratúry SR v Bratislave a rozhodol tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.
2.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, čl. 50 ods. 5
ústavy a čl. 40 ods. 5 listiny
Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 40 ods. 5 listiny nikoho nemožno trestne stíhať za čin,
za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada
nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.
Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom
konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol
oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto
štátu.
Základné právo podľa čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 40 ods. 5 listiny a vo svojej podstate
aj právo podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 zaručujú ochranu ako pred opakovaným
potrestaním za trestný čin, ktorého sa páchateľ dopustil, pokiaľ bol za tento trestný čin už
raz právoplatne odsúdený, tak aj pred samotným novým trestným stíhaním. Ide pritom
o vyjadrenie zásady „ne bis in idem“, t. j. nie dvakrát o tej istej veci, ktorej je týmto
priznaný ústavnoprávny význam.
V procesnom práve sa táto zásada prejavuje v prekážke „res iudicata“, t. j. prekážka
veci rozhodnutej, ktorá našla svoje vyjadrenie v § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku,
avšak zásada „ne bis in idem“ v skutočnosti siaha ďalej, pretože zakazuje nielen odsúdenie,
ale aj samotné trestné stíhanie vo veci, ktorá už bola rozhodnutá. Orgány obžaloby majú
preto v podstate iba jeden pokus a obmedzený časový priestor na začatie a finalizáciu
trestného stíhania jednotlivca, o ktorom sa domnievajú, že sa dopustil trestného činu.
Trestné stíhanie je natoľko závažným zásahom do života jednotlivca, že opakované
predlžovanie trestného stíhania podávaním ďalších obžalôb nie je prípustné.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutím krajského súdu, podľa
ktorého je trestné stíhanie sťažovateľa vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
1 T 103/2012 za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona
spáchanej v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona 4. októbra 1997
na poškodenom I. O. prípustné, pretože daný prípad nie je čiastkovým útokom
pokračovacieho trestného činu, za ktorý už bol sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu
Prešov odsúdený, ale v skutočnosti ide o opätovné spáchanie trestného činu.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
pripomína, že v danom prípade jeho úlohou nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej
inštancie, ale len preskúmať zlučiteľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, na základe
ktorého je proti sťažovateľovi vedené trestné konanie s obsahom sťažovateľom označených
práv zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách.
Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že konajúci súd
presvedčivo odôvodnil zrušenie uznesenia okresného súdu a predovšetkým dôvody,
pre ktoré nemožno považovať trestný čin, za ktorý bola na sťažovateľa podaná obžaloba
vedená okresným súdom pod sp. zn. 1 T 103/2012, za jeden z čiastkových útokov
pokračujúceho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, za ktorý
mal byť sťažovateľ odsúdený rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 3 T 23/08-12731
z 10. novembra 2009. Krajským súdom ustálený právny názor, že čo sa týka jednotlivých
skutkov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený rozsudkom Okresného súdu Prešov, resp.
za ktoré je okresným súdom v danej trestnej veci súdený, nebola splnená základná
podmienka pokračovania trestného činu, ktorou je rovnaký spôsob spáchania trestného činu
(rovnaký spôsob jeho výkonu), subjektívna súvislosť (jednotiaci zámer) nevykazuje znaky
svojvôle a rešpektuje názory trestnoprávnej teórie i praxe všeobecných súdov odrážajúce sa
aj v doterajšej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo
arbitrárny výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci, ktorý by nerešpektoval obsah
sťažovateľom namietaného porušenia práva nebyť opakovane súdený podľa čl. 4 ods. 1
protokolu č. 7 alebo základného práva nebyť opakovane trestne stíhaný podľa čl. 50 ods. 5
ústavy a čl. 40 ods. 5 listiny.
Argumentáciu sťažovateľa, že Okresný súd Prešov sám vo svojom rozsudku
č. k. 3 T 23/08-12731 z 10. novembra 2009 považoval trestné činy v bodoch 1 až 5
za pokračujúci trestný čin, na základe čoho mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody,
považuje ústavný súd len za prejav nesúhlasu sťažovateľa s právnym posúdením jeho
prípadu krajským súdom, čo samo osebe ešte neznamená porušenie ním označených
základných práv. Aj podľa názoru ústavného súdu je potrebné tento sťažovateľom
prezentovaný argument (bez ohľadu na skutočnosť, že je totožný s dôvodmi uvedenými
v uznesení okresného súdu) odmietnuť ako nesprávny a nezodpovedajúci zásadám
ukladania trestov ustanoveným v Trestnom zákone, pretože súhrnný trest sa neukladá
z dôvodu, že súdený trestný čin je pokračujúci, ale vtedy, ak súd odsudzuje páchateľa
za viac trestných činov, ktoré boli spáchané skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený
rozsudok za iný jeho trestný čin. V konečnom dôsledku považuje ústavný súd tento právny
názor sťažovateľa aj za rozporný s obsahom rozsudku Okresného súdu Prešov, s ktorým sa
ústavný súd pred rozhodnutím o veci oboznámil.
Bez dopadu na právne posúdenie veci vyhodnotil ústavný súd aj argument
sťažovateľa o tom, že aj Krajský súd v Prešove mal považovať opísané skutky sťažovateľa
za jeden pokračujúci trestný čin (v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia
č. k. 2 Tos 53/09-12824 zo 4. januára 2010), keďže veta, o ktorú sa v tomto rozhodnutí
o väzbe sťažovateľ opiera, nesvedčí o takomto právnom hodnotení sťažovateľovej veci.
Ústavný súd pripomína, že právne posúdenie trestných činov (skutkov), za ktoré bol
sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu Prešov odsúdený, bolo predmetom súdneho
prieskumu iného rozhodnutia, konkrétne uznesenia Krajského súdu v Prešove
č. k. 6 To 6/10-13280 z 22. septembra 2009, a nie rozhodnutia o väzbe, na ktorého vetu
vytrhnutú z kontextu jeho odôvodnenia sťažovateľ nedôvodne poukazuje. Ústavný súd
zároveň poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ v texte sťažnosti na podporu svojich
argumentov poukazuje na nález sp. zn. IV. ÚS 588/2012, v skutočnosti len uvádza právnu
argumentáciu účastníka konania prezentovanú v označenej veci, nie však právne závery
ústavného súdu či ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, a preto bolo bez právneho
významu na tieto argumenty sťažovateľa v ďalšom konaní prihliadať.
Pri rozhodovaní sťažnosti ústavný súd prihliadal aj na judikatúru orgánov dohovoru
k čl. 4 protokolu 7. Podľa Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“)
označený článok nemôže byť vykladaný tak, aby bránil opakovaným odsúdeniam
za konania prejavené pri určitom počte rôznych príležitostí, aj keď sú tieto konania
vo svojej podstate podobné (Raninen proti Fínsku, rozhodnutie Komisie č. 20972/92, oddiel
4 zo 7. marca 1996). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) za jeden skutok
nepovažoval ani nedovolené držanie jednej a tej istej zbrane v nie úplne zhodných časových
obdobiach (Marcello Viola proti Taliansku, rozsudok č. 54106/04 z 5. októbra 2006, body
87 až 90). Tieto, ako aj ďalšie prípady, v ktorých bolo sťažovateľmi namietané porušenie
práva nebyť opakovane súdený a trestaný podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 (napríklad
rozhodnutie ESĽP J. B. proti Švajčiarsku č. 31827/96 zo 6. apríla 2000, rozhodnutie
Komisie Kantner proti Rakúsku č. 16718/90 z 10. mája 1993 a iné) signalizujú skôr
zdržanlivý prístup orgánov dohovoru v prípadoch týkajúcich sa plurality trestných skutkov,
v ktorých sa v zásade priklonili k výkladu, že v skutočnosti išlo o viac skutkov, v dôsledku
čoho k porušeniu označeného práva dôjsť nemohlo.
Na základe uvedeného vyhodnotil ústavný súd sťažnosť proti uzneseniu krajského
súdu v časti namietaného porušenia základného práva nebyť opakovane trestne stíhaný
podľa čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 40 ods. 5 listiny a práva nebyť opakovane súdený alebo
trestaný podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd si pri tomto rozhodovaní bol plne vedomý skutočnosti, že v dôsledku
právoplatnosti uznesenia krajského súdu sa trestné stíhanie sťažovateľa vo veci vedenej
okresným súdom pod sp. zn. 1 T/103/2012 za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2
písm. b) a c) Trestného zákona dostal do štádia konania pred súdom prvého stupňa,
v ktorom by následné vykonanie dokazovania mohlo založiť aj iné právne posúdenie
súdeného trestného činu než to, z ktorého vychádzal krajský súd v napadnutom uznesení
v tomto štádiu trestného konania. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že k ústavnému
prieskumu sťažovateľom tvrdeného porušenia označených práv zaručených čl. 4 ods. 1
protokolu č. 7, čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 40 ods. 5 listiny pristúpil ústavný súd len z dôvodu,
že v danom štádiu prebiehajúceho trestného konania už neexistoval žiaden iný štátny orgán
(vrátane najvyššieho súdu), ktorý by bol oprávnený preskúmať postup krajského súdu
vo veci z hľadiska namietaného porušenia sťažovateľovho práva nebyť opakovane trestne
stíhaný za čin, za ktorý už podľa jeho názoru mal byť odsúdený.
2.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu...
Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k právu zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru
sťažovateľ osobitne neargumentuje a tento nedostatok sťažnosti determinuje aj posúdenie
ústavne relevantných hľadísk, z ktorých môže byť ním napadnuté uznesenie krajského súdu
v tomto štádiu konania posudzované. Obsahom označeného práva v trestných veciach je
predovšetkým právo na prerokovanie sťažovateľovej záležitosti nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. V zmysle rozhodovacej činnosti ESĽP v prípadoch namietaného
porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha ESĽP sústreďuje na zistenie, či konanie
ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter
(napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. apríla 1997, § 49, § 50;
rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. decembra 1999, § 23, § 24).
Je zrejmé, že sťažovateľom napadnutým uznesením dosiaľ nebolo rozhodované
o oprávnenosti trestného obvinenia proti sťažovateľovi (teda o dôvodnosti obžaloby ako
takej), ale bolo ním len zrušené rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vo veci trestného
činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený. O trestnom obvinení proti nemu teda aj po vydaní
napadnutého uznesenia krajského súdu budú rozhodovať všeobecné súdy — okresný súd
v konaní na 1. stupni, prípadne krajský súd v odvolacom konaní a najvyšší súd v dovolacom
konaní. Ústavný súd preto aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že uznesením krajského súdu nemohlo byť žiadnym
spôsobom porušené uvedené právo podľa dohovoru, a tak pre absenciu príčinnej súvislosti
medzi napadnutým uznesením a označeným právom považoval sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom bolo
bez právneho dôvodu zaoberať sa bližšie ostatnými návrhmi sťažovateľa (t. j. žiadosťou
zrušiť uznesenie krajského súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie a prikázať zamietnutie
sťažnosti prokurátorky ako nedôvodnej).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2014