Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 654/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., zastúpeného advokátkou Mgr. Katarínou

Pastorkovou, Nad Plážou 22, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva nebyť opakovane trestne stíhaný podľa Slovenskej

republiky a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, práva nebyť opakovane súdený

alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 21. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. januára 2014 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva nebyť opakovane trestne stíhaný podľa čl. 50 ods. 5

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4

ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„protokol č. 7“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (uznesením „krajského súdu“) sp. zn. z 21. novembra

2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažnosťou napadnuté uznesenie bolo vydané v konaní o opravnom prostriedku proti

uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 3. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorý na neverejnom zasadnutí

zastavil trestné stíhanie sťažovateľa za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b)

a c) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“), ktorý mal byť spáchaný v spolupáchateľstve podľa

na poškodenom I. O., považujúc trestné stíhanie sťažovateľa za neprípustné, pretože

vo vzťahu k sťažovateľovi ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok

skončilo právoplatným rozsudkom súdu a toto rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní

zrušené. Na základe sťažnosti prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „prokurátorka“) krajský súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného

súdu a uložil mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Po opise predchádzajúceho priebehu trestného konania a predchádzajúceho

odsúdenia rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. z 10. novembra 2009

(ďalej len „rozsudok Okresného súdu Prešov“) v spojení s uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 22. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie Krajského súdu

v Prešove) sťažovateľ uvádza, že sa pri právnom posúdení neprípustnosti trestného stíhania

stotožňuje s právnymi závermi uvedenými v uznesení okresného súdu, teda že skutky

uvedené v bodoch 1 až 5 rozsudku Okresného súdu Prešov tvoria spolu jeden pokračovací

trestný čin. Ak by totiž išlo o opakovanie trestnej činnosti, je sťažovateľ názoru, že by mu

boli za každý skutok ukladané samostatné tresty. Sťažovateľ súčasne tvrdí, že skutok,

za ktorý bola na neho podaná obžaloba na okresnom súde, vedená pod sp. zn. ,

spája s predchádzajúcimi skutkami najmä časová súvislosť, skutok napĺňa znaky skutkovej

podstaty rovnakého trestného činu ako predchádzajúce skutky sťažovateľa a zároveň boli

tieto skutky vykonané podobným spôsobom výkonu.

Nadväzne na to sťažovateľ uvádza, že za všetky tieto «čiastkové skutky

obžalovaného M. Č. bolo na základe uznesení vyšetrovateľa, resp. Okresného súdu Banská

Bystrica vedené spoločné konanie. K vylúčeniu veci - skutku na poškodenom I. O. z tohto

spoločného konania došlo na podklade rozhodnutia vyšetrovateľa 10.6.2007 pred podaním

obžaloby za ostatné čiastkové skutky na Okresnom súde v Prešove...

V prípade, že by obžalovaný M. Č. stál pred súdom pokiaľ ide o skutok

na poškodenom I. O. podľa ustanovení 2005 Z. z. potom by tu

nevznikal žiadny právny problém z toho, že tu ide o čiastkový skutok jedného

pokračovacieho trestného činu, pretože súd by mohol v rámci rozhodovania o vine použiť

ustanovenia o spoločnom treste a jednoducho by zrušil výroky Okresného súdu Prešov

o vine, treste a náhrade škody a rozhodol o celej trestnej činnosti obžalovaného sám

viazaný skutkovými zisteniami predchádzajúceho rozhodnutia.

Zb., podľa ktorého je konanie obžalovaného kvalifikované však takéto ustanovenia

o spoločnom treste nemal a ustálenou súdnou praxou v prípade zistenia, že páchateľ bol

odsúdený za pokračujúci trestný čin a súčasťou tohto odsúdenia nebol niektorý

z čiastkových skutkov bolo možné toto napraviť iba prostredníctvom mimoriadneho

opravného prostriedku - obnovy konania, v rámci ktorého sa preukazovalo, že tento

čiastkový skutok vyšiel najavo dodatočne a preto tu ide o novú skutočnosť, ktorá

odôvodňuje v súvislosti so skutočnosťami už skôr známymi iné rozhodnutie o vine a treste

u obžalovaného. Nakoľko rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. z 10.11.2009

v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov č. k. z 22.9.2010 neboli v konaní

o povolenie obnovy konania zrušené tvoria pre Okresný súd Banská Bystrica už

konštatovanú prekážku právoplatne rozhodnutej veci a pretože v prípade pokračovacieho

trestného činu ide o jeden skutok - jeden trestný čin pozostávajúci z čiastkových skutkov

musel súd konštatovať, že o tomto trestnom čine už bolo de facto rozhodnuté právoplatným

rozhodnutím súdu a trestné stíhanie obžalovaného za ten istý skutok je neprípustné.

Vzhľadom na vyššie spomenuté konštatovanie o tom, že aj za tento čiastkový skutok

vraždy I. O. bolo vedené spoločné konanie v prípravnom konaní s ostatnými čiastkovými

skutkami vrážd spáchaných obžalovaným v rokoch 1994 až 1997 je možné vysloviť

predpoklad, že pre Okresný súd Prešov by zrejme nebola vražda I. O. novou skutočnosťou,

nehovoriac o tom, že obžalovanému už nie je možné uložiť prísnejší trest, ako mu už bol

rozsudkom Okresného súdu Prešov uložený, pretože ide o najprísnejší trest, aký v čase

spáchania skutkov platný ustanovoval...

Nesúhlasím so záverom krajského súdu, že sa jedná o opakované trestné činy, čo

vyplýva podľa krajského súdu aj z rozsudku Okresného a Krajského súdu Prešov, keď

v bodoch 2 až 5 rozsudku bol M. Č. uznaný za vinného z trestného činu vraždy aj podľa

§ 219 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., čo znamená že sa trestných činov dopúšťal opätovne.

Poukazujem na rozdiel medzi pojmom „opätovne“, ktorý pojem je okolnosťou

podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby, znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty

trestného činu vraždy v danom prípade podľa § 219 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. účinného v čase

spáchania skutku a pojmom opakovanie trestného činu.».

Za jediný medzník oddeľujúci jeden takýto trestný čin od ďalšieho sťažovateľ

s poukazom na považuje moment vznesenia obvinenia.

Sťažovateľ sa ďalej v sťažnosti vyjadruje k naplneniu jednotlivých znakov trestného činu

vraždy „pri každom dielčom útoku“, konkrétne že subjektívna „súvislosť je... daná

zámerom obvineného iného úmyselne usmrtiť bez ohľadu na motív konania, ktorý

subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu vôbec nemusí zahŕňať“, a že časovú

súvislosť je potrebné hodnotiť odlišne ako pri iných trestných činoch, napríklad trestnom

čine krádeže, pretože ani podľa zákona ani podľa judikatúry všeobecných súdov túto časovú

súvislosť nemožno presne ohraničiť maximálnou hranicou. Poukazuje pritom na obsah

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 15. augusta 2013 tvrdiac, že aj v prípade

odstupu času 8 mesiacov je medzi jednotlivými konaniami daná časová súvislosť. V tejto

súvislosti poukazuje na ďalšie vznesené obvinenia proti nemu za spáchanie trestných činov

vraždy spáchaných formou spolupáchateľstva, ktoré mali byť spáchané v rokoch 1996

a 1997 a „ktoré by bolo možné teoreticky za predpokladu, že by mal príslušný orgán

za preukázané spáchanie tohto skutku aj tieto útoky hodnotiť ako čiastkový útok

pokračovacieho trestného činu vraždy podľa , Tr. ,

čím by bola daná časová súvislosť 6 mesiacov.

Mám za to, že krajský súd porušil vyššie citované práva obvineného garantované

medzinárodnými zmluvami ako aj SR a tvrdím, že trestné stíhanie je neprípustné.“.

V doplnení sťažnosti z 28. januára 2014 doručenej ústavnému súdu 29. januára 2014

sťažovateľ uvádza, že Krajský súd v Prešove mal v uznesení č. k. -12824

zo 4. januára 2010 skonštatovať, že sa v čase, keď bol vo výkone väzby, mal dopustiť aj

„ďalších dielčích skutkov vraždy“ a že uvedený skutok je „z hľadiska právnej teórie

čiastkovým skutkom jedného pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1,

ods. 2 , pričom o ostatných čiastkových skutkoch už bolo

právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. z 10.

novembra 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov č. k. z 22.

septembra 2010“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto

rozhodnutie:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. zo dňa 21.11.2013

porušil základné právo obvineného M. Č. nebyť opakovane trestaný alebo súdený podľa

čl. 4 bod 1. Protokolu číslo 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čl. 50 ods. 5

SR a Listiny základných práv a slobôd a v tejto súvislosti aj právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Zároveň žiadam Ústavný súd SR, aby uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. z 21.11.2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie resp. prikázal

Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby sťažnosť prokurátorky ako nedôvodnú zamietol t. j.

trestné stíhanie proti obv. M. Č. zastavil podľa “

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorým krajský súd

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 3. októbra 2013 zrušil a uložil mu, aby

vo veci znovu konal a rozhodol, krajský súd po skonštatovaní dôvodnosti sťažnosti

prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zrekapituloval podstatu právnych

záverov okresného súdu, v zmysle ktorých mali Okresný súd Prešov a Krajský súd

v Prešove jednotlivé skutky trestného činu vraždy podľa považovať

za jeden pokračovací trestný čin a tento svoj názor potvrdiť v časti ukladania trestu, keď

„za trestné činy pod bodom 1 až 5 obžalovanému bol uložený jeden súhrnný trest odňatia

slobody. V prípade, že by išlo o opakovanie trestnej činnosti obžalovaného, boli by mu

za každý skutok ukladané samostatné tresty, resp. tresty ďalšie v zmysle § 36 Tr. zák.

K záveru, že v bodoch 1 až 5 ide o jeden pokračovací trestný čin nasvedčuje aj to, že

obžalovaný bol súčasne uznaný vinným v bode 6. z trestného činu vraždy podľa § 219

ods. 1, 2 písm. c/, h/ Tr. spolupáchateľstvom podľa Tr. zák.,

ktorý mal spáchať 27.06.2000 v Banskej Bystrici tým, že streľbou usmrtil M. K. s cieľom

pomstiť sa za jeho svedectvo, ako aj odstrašujúci príklad pre iných prípadných svedkov

o trestnej činnosti obžalovaného, pričom práve za tento trestný čin upustené od uloženia

ďalšieho trestu podľa Tr. Uvedený záver okresného súdu považuje

odvolací súd za nesprávny a nezákonný. Pri posudzovaní, či sa jedná o pokračovanie

trestnej činnosti treba vychádzať zo základných zásad, ktoré sú určené na rozlíšenie

pokračovacej trestnej činnosti a opakovania trestného činu.

Pokračovanie v trestnom čine je v podstate taká trestná činnosť, keď jednotlivé

čiastkové akty napĺňajú rovnakú skutkovú podstatu, je tu rovnaký spôsob výkonu

a objektívna a subjektívna súvislosť. Podmienka rovnakej skutkovej podstaty je splnená,

nestačí len rovnaká skutková podstata, ale treba, aby aj spôsob výkonu bol rovnaký. Sám

rovnaký spôsob výkonu nevytvára z konania pokračovanie. Je zrejmé, že spôsob usmrtenia,

teda spôsob výkonu v jednotlivých prípadoch nebol rovnaký. Poškodení L., P. a S. boli

zastrelení, poškodený S. bol usmrtený bodnými ranami nožom a poškodený O. bol udusený.

Je teda zrejmé, že nebola splnená v danom prípade základná podmienka , ktorou je rovnaký

spôsob výkonu, pretože vo viacerých prípadoch, ako je vyššie uvedené, nebol spôsob výkonu

rovnaký. Okrem toho treba poukázať, že subjektívna súvislosť spočíva v realizácii

rovnakého zámeru. Je to predovšetkým príklad, keď páchateľ postupne uskutočňuje vopred

pripravený plán. Jednotiaci zámer pokračovať v trestnej činnosti musí tu byť aspoň

v najhrubších rysoch už pri prvom útoku. Zo spisového materiálu je zrejmé, že

u obžalovaného nejde o takýto prípad, kedy by postupne uskutočňoval vopred pripravený

plán, nakoľko takýto plán vopred pripravený nemal a teda na posúdenie pokračovacieho

trestného činu chýba aj subjektívna súvislosť spočívajúca v realizácii rovnakého zámeru.

Od pokračovania v trestnej činnosti treba odlíšiť opakovanie trestného činu. V praxi

sa tiež používa výraz dvojnásobný, trojnásobný trestný čin. Tu ide o dva alebo viac

samostatných trestných činov tej istej skutkovej podstaty. Chýba tu spojivo, ktoré by z nich

vytváralo jeden celok, čo platí aj pre daný prípad a preto by konanie obžalovaného mohlo

byť kvalifikované nanajvýš ako opakované trestné činy, čo svojím spôsobom vyplýva, že

v bodoch 2 až 5 rozsudku Okresného súdu Prešov a Krajského súdu v Prešove bol uznaný

za vinného z trestného činu vraždy aj podľa § 219 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., čo znamená, že

trestných činov sa dopúšťal opätovne. Pokiaľ sa týchto trestných činov dopúšťal opätovne,

nemožno jeho konanie v ďalšom kvalifikovať ako pokračovanie v trestnej činnosti.

Na základe hore uvedených dôvodov Krajský súd v Banskej Bystrici vyhovel

sťažnosti prokurátora Generálnej prokuratúry SR v Bratislave a rozhodol tak, ako je to

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.

2.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, čl. 50 ods. 5

a listiny

Podľa a listiny nikoho nemožno trestne stíhať za čin,

za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada

nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom

konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol

oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a tohto

štátu.

Základné právo podľa , listiny a vo svojej podstate

aj právo podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 zaručujú ochranu ako pred opakovaným

potrestaním za trestný čin, ktorého sa páchateľ dopustil, pokiaľ bol za tento trestný čin už

raz právoplatne odsúdený, tak aj pred samotným novým trestným stíhaním. Ide pritom

o vyjadrenie zásady „ne bis in idem“, t. j. nie dvakrát o tej istej veci, ktorej je týmto

priznaný ústavnoprávny význam.

V procesnom práve sa táto zásada prejavuje v prekážke „res iudicata“, t. j. prekážka

veci rozhodnutej, ktorá našla svoje vyjadrenie v ,

avšak zásada „ne bis in idem“ v skutočnosti siaha ďalej, pretože zakazuje nielen odsúdenie,

ale aj samotné trestné stíhanie vo veci, ktorá už bola rozhodnutá. Orgány obžaloby majú

preto v podstate iba jeden pokus a obmedzený časový priestor na začatie a finalizáciu

trestného stíhania jednotlivca, o ktorom sa domnievajú, že sa dopustil trestného činu.

Trestné stíhanie je natoľko závažným zásahom do života jednotlivca, že opakované

predlžovanie trestného stíhania podávaním ďalších obžalôb nie je prípustné.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutím krajského súdu, podľa

ktorého je trestné stíhanie sťažovateľa vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

za trestný čin vraždy podľa a a

spáchanej v spolupáchateľstve podľa 4. októbra 1997

na poškodenom I. O. prípustné, pretože daný prípad nie je čiastkovým útokom

pokračovacieho trestného činu, za ktorý už bol sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu

Prešov odsúdený, ale v skutočnosti ide o opätovné spáchanie trestného činu.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( )

pripomína, že v danom prípade jeho úlohou nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej

inštancie, ale len preskúmať zlučiteľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, na základe

ktorého je proti sťažovateľovi vedené trestné konanie s obsahom sťažovateľom označených

práv zaručených alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách.

Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že konajúci súd

presvedčivo odôvodnil zrušenie uznesenia okresného súdu a predovšetkým dôvody,

pre ktoré nemožno považovať trestný čin, za ktorý bola na sťažovateľa podaná obžaloba

vedená okresným súdom pod sp. zn. , za jeden z čiastkových útokov

pokračujúceho trestného činu vraždy podľa , za ktorý

mal byť sťažovateľ odsúdený rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. -12731

z 10. novembra 2009. Krajským súdom ustálený právny názor, že čo sa týka jednotlivých

skutkov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený rozsudkom Okresného súdu Prešov, resp.

za ktoré je okresným súdom v danej trestnej veci súdený, nebola splnená základná

podmienka pokračovania trestného činu, ktorou je rovnaký spôsob spáchania trestného činu

(rovnaký spôsob jeho výkonu), subjektívna súvislosť (jednotiaci zámer) nevykazuje znaky

svojvôle a rešpektuje názory trestnoprávnej teórie i praxe všeobecných súdov odrážajúce sa

aj v doterajšej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo

arbitrárny výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci, ktorý by nerešpektoval obsah

sťažovateľom namietaného porušenia práva nebyť opakovane súdený podľa čl. 4 ods. 1

protokolu č. 7 alebo základného práva nebyť opakovane trestne stíhaný podľa čl. 50 ods. 5

a listiny.

Argumentáciu sťažovateľa, že Okresný súd Prešov sám vo svojom rozsudku

č. k. -12731 z 10. novembra 2009 považoval trestné činy v bodoch 1 až 5

za pokračujúci trestný čin, na základe čoho mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody,

považuje ústavný súd len za prejav nesúhlasu sťažovateľa s právnym posúdením jeho

prípadu krajským súdom, čo samo osebe ešte neznamená porušenie ním označených

základných práv. Aj podľa názoru ústavného súdu je potrebné tento sťažovateľom

prezentovaný argument (bez ohľadu na skutočnosť, že je totožný s dôvodmi uvedenými

v uznesení okresného súdu) odmietnuť ako nesprávny a nezodpovedajúci zásadám

ukladania trestov ustanoveným v , pretože súhrnný trest sa neukladá

z dôvodu, že súdený trestný čin je pokračujúci, ale vtedy, ak súd odsudzuje páchateľa

za viac trestných činov, ktoré boli spáchané skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený

rozsudok za iný jeho trestný čin. V konečnom dôsledku považuje ústavný súd tento právny

názor sťažovateľa aj za rozporný s obsahom rozsudku Okresného súdu Prešov, s ktorým sa

ústavný súd pred rozhodnutím o veci oboznámil.

Bez dopadu na právne posúdenie veci vyhodnotil ústavný súd aj argument

sťažovateľa o tom, že aj Krajský súd v Prešove mal považovať opísané skutky sťažovateľa

za jeden pokračujúci trestný čin (v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia

č. k. -12824 zo 4. januára 2010), keďže veta, o ktorú sa v tomto rozhodnutí

o väzbe sťažovateľ opiera, nesvedčí o takomto právnom hodnotení sťažovateľovej veci.

Ústavný súd pripomína, že právne posúdenie trestných činov (skutkov), za ktoré bol

sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu Prešov odsúdený, bolo predmetom súdneho

prieskumu iného rozhodnutia, konkrétne uznesenia Krajského súdu v Prešove

č. k. -13280 z 22. septembra 2009, a nie rozhodnutia o väzbe, na ktorého vetu

vytrhnutú z kontextu jeho odôvodnenia sťažovateľ nedôvodne poukazuje. Ústavný súd

zároveň poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ v texte sťažnosti na podporu svojich

argumentov poukazuje na nález sp. zn. , v skutočnosti len uvádza právnu

argumentáciu účastníka konania prezentovanú v označenej veci, nie však právne závery

ústavného súdu či ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, a preto bolo bez právneho

významu na tieto argumenty sťažovateľa v ďalšom konaní prihliadať.

Pri rozhodovaní sťažnosti ústavný súd prihliadal aj na judikatúru orgánov dohovoru

k čl. 4 protokolu 7. Podľa Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“)

označený článok nemôže byť vykladaný tak, aby bránil opakovaným odsúdeniam

za konania prejavené pri určitom počte rôznych príležitostí, aj keď sú tieto konania

vo svojej podstate podobné (Raninen proti Fínsku, rozhodnutie Komisie č. 20972/92, oddiel

4 zo 7. marca 1996). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) za jeden skutok

nepovažoval ani nedovolené držanie jednej a tej istej zbrane v nie úplne zhodných časových

obdobiach (Marcello Viola proti Taliansku, rozsudok č. 54106/04 z 5. októbra 2006, body

87 až 90). Tieto, ako aj ďalšie prípady, v ktorých bolo sťažovateľmi namietané porušenie

práva nebyť opakovane súdený a trestaný podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 (napríklad

rozhodnutie ESĽP J. B. proti Švajčiarsku č. 31827/96 zo 6. apríla 2000, rozhodnutie

Komisie Kantner proti Rakúsku č. 16718/90 z 10. mája 1993 a iné) signalizujú skôr

zdržanlivý prístup orgánov dohovoru v prípadoch týkajúcich sa plurality trestných skutkov,

v ktorých sa v zásade priklonili k výkladu, že v skutočnosti išlo o viac skutkov, v dôsledku

čoho k porušeniu označeného práva dôjsť nemohlo.

Na základe uvedeného vyhodnotil ústavný súd sťažnosť proti uzneseniu krajského

súdu v časti namietaného porušenia základného práva nebyť opakovane trestne stíhaný

podľa a listiny a práva nebyť opakovane súdený alebo

trestaný podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd si pri tomto rozhodovaní bol plne vedomý skutočnosti, že v dôsledku

právoplatnosti uznesenia krajského súdu sa trestné stíhanie sťažovateľa vo veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2

písm. b) a c) dostal do štádia konania pred súdom prvého stupňa,

v ktorom by následné vykonanie dokazovania mohlo založiť aj iné právne posúdenie

súdeného trestného činu než to, z ktorého vychádzal krajský súd v napadnutom uznesení

v tomto štádiu trestného konania. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že k ústavnému

prieskumu sťažovateľom tvrdeného porušenia označených práv zaručených čl. 4 ods. 1

protokolu č. 7, a listiny pristúpil ústavný súd len z dôvodu,

že v danom štádiu prebiehajúceho trestného konania už neexistoval žiaden iný štátny orgán

(vrátane najvyššieho súdu), ktorý by bol oprávnený preskúmať postup krajského súdu

vo veci z hľadiska namietaného porušenia sťažovateľovho práva nebyť opakovane trestne

stíhaný za čin, za ktorý už podľa jeho názoru mal byť odsúdený.

2.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu...

Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k právu zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru

sťažovateľ osobitne neargumentuje a tento nedostatok sťažnosti determinuje aj posúdenie

ústavne relevantných hľadísk, z ktorých môže byť ním napadnuté uznesenie krajského súdu

v tomto štádiu konania posudzované. Obsahom označeného práva v trestných veciach je

predovšetkým právo na prerokovanie sťažovateľovej záležitosti nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. V zmysle rozhodovacej činnosti ESĽP v prípadoch namietaného

porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha ESĽP sústreďuje na zistenie, či konanie

ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter

(napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. apríla 1997, § 49, § 50;

rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. decembra 1999, § 23, § 24).

Je zrejmé, že sťažovateľom napadnutým uznesením dosiaľ nebolo rozhodované

o oprávnenosti trestného obvinenia proti sťažovateľovi (teda o dôvodnosti obžaloby ako

takej), ale bolo ním len zrušené rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vo veci trestného

činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený. O trestnom obvinení proti nemu teda aj po vydaní

napadnutého uznesenia krajského súdu budú rozhodovať všeobecné súdy — okresný súd

v konaní na 1. stupni, prípadne krajský súd v odvolacom konaní a najvyšší súd v dovolacom

konaní. Ústavný súd preto aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 6

ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že uznesením krajského súdu nemohlo byť žiadnym

spôsobom porušené uvedené právo podľa dohovoru, a tak pre absenciu príčinnej súvislosti

medzi napadnutým uznesením a označeným právom považoval sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom bolo

bez právneho dôvodu zaoberať sa bližšie ostatnými návrhmi sťažovateľa (t. j. žiadosťou

zrušiť uznesenie krajského súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie a prikázať zamietnutie

sťažnosti prokurátorky ako nedôvodnej).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014