Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 495/2013
PDF · 506.09 KB
No categories available
IV. ÚS 495/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti V. Y., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava,
konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Juraja Baláža, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013, za účasti
Krajského súdu v Trnave, takto
rozhodol:
1. Základné práva V. Y. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013
z r u š u j e .
3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť V. Y. trovy konania v sume
331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právneho zástupcu
Advokátskej kancelárie Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára
2013 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ je trestné stíhaný za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f)
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona č. 10/1999 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“) formou účastníctva ako organizátor
podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave podal na sťažovateľa obžalobu Okresnému
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“), ktorý vedie konanie pod sp. zn. 2 T 5/2013. Okresný
súd nariadil na účely rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa neverejné zasadnutie
na 5. február 2013. O termíne upovedomil obhajcu sťažovateľa e-mailom 28. januára 2013.
Obhajca požiadal okresný súd o preloženie termínu o 3 hodiny v ten istý deň z dôvodu
kolízie pojednávaní. Okresný súd jeho požiadavke nevyhovel. Sťažovateľ podal 1. februára
2013 okresnému súdu návrh na odňatie veci a jej prikázanie Okresnému súdu
Bratislava I z dôvodu zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu.
Po otvorení neverejného zasadnutia a oboznámení sa s dôvodom neprítomnosti
obhajcu sťažovateľ požiadal o jeho odročenie, čomu okresný súd nevyhovel. Sťažovateľ
následne vzniesol námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu a prísediacim. Okresný súd
napriek sťažovateľom podanému návrhu rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe. Sťažovateľ
namieta postup okresného súdu, keď senát prv rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe
a až následne rozhodol o námietke zaujatosti tak, že predsedníčka senátu a prísediaci nie sú
vylúčení z vykonávania úkonov v jeho veci. Sťažovateľ podal proti uzneseniam sťažnosti
bezprostredne po ich vyhlásení.
Dňa 6. februára 2013 podal obhajca sťažovateľa návrh na odňatie veci krajskému
súdu a jej prikázanie Krajskému súdu v Žiline. Uznesenia okresného súdu o ponechaní
vo väzbe a o nevylúčení z 5. februára 2013 boli obhajcovi sťažovateľa doručené
13. februára 2013. Obhajca podal 18. februára 2013, v posledný deň lehoty, sťažnosť proti
uzneseniu o nevylúčení, čo v rovnaký deň oznámil krajskému súdu.
Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 5 Tos 19/2013-635 z 12. februára 2013
o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení a v ten istý
deň rozhodol uznesením č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013 o zamietnutí jeho
sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o ponechaní vo väzbe.
Sťažovateľ uvádza, že za závažné pochybenie primárne považuje postup okresného
súdu, keď vykonal neverejné zasadnutie bez prítomnosti jeho obhajcu, čím porušil princíp
rovnosti strán a kontradiktórnosti konania. Ďalej namieta, že okresný súd nebol oprávnený
rozhodnúť o jeho ponechaní vo väzbe, a to z dôvodu podaného návrhu na odňatie
a prikázanie veci pre namietanú zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu. Podľa názoru
sťažovateľa mal okresný súd odložiť rozhodnutie až do rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o jeho návrhu. Okresný súd nebol
oprávnený rozhodovať o ponechaní sťažovateľa vo väzbe aj z dôvodu podanej námietky
zaujatosti. Podľa sťažovateľa mohol okresný súd vykonať len jeho výsluch, rozhodnúť
o námietke zaujatosti a vyčkať na rozhodnutie nadriadeného súdu o sťažnosti proti
tomuto uzneseniu. Namietané pochybenia v postupe okresného súdu krajský súd
neodstránil, čo má podľa sťažovateľa za následok nezákonnosť napadnutého uznesenia
(o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe).
Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd nemohol rozhodovať v sťažnostnom konaní
až do rozhodnutia najvyššieho súdu o návrhu na odňatie veci krajskému súdu
a jej prikázanie Krajskému súdu v Žiline. Okrem toho s poukazom na § 32 ods. 4 Trestného
poriadku tvrdí, že krajský súd mal rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu o ponechaní
vo väzbe až po rozhodnutí o sťažnosti proti uzneseniu o námietke zaujatosti. Vzhľadom
na to, že obhajca nebol prítomný na konaní okresného súdu, krajský súd mal vyčkať, kým
bude uznesenie o námietke zaujatosti doručené obhajcovi, a na uplynutie lehoty na podanie
sťažnosti a až po jej doručení mohol rozhodnúť o tejto sťažnosti a až následne potom
o sťažnosti proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe. Obhajca podal sťažnosť 18. februára
2013, a preto krajský súd nemohol 12. februára 2013 rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu o nevylúčení, a teda ani o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.
Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu o ponechaní vo väzbe napriek podanému návrhu na odňatie a prikázanie
veci, pretože išlo o neodkladný úkon. Sťažovateľ s tým nesúhlasí a s poukazom na § 10
ods. 17 Trestného poriadku uvádza, že neodkladným úkonom sa rozumie len úkon
vykonaný pred začatím trestného stíhania.
Sťažovateľ tiež namieta, že uznesenie krajského súdu je arbitrárne, nepreskúmateľné
a nezákonné. Krajský súd v uznesení uviedol, že naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom sťažovateľ je vo väzbe z dôvodu podľa § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Okrem konštatovania, že sťažovateľ je podozrivý
zo spáchania mimoriadne závažnej trestnej činnosti, neuviedol krajský súd podľa
sťažovateľa žiadne relevantné reálne existujúce a preukázateľné dôvody pre ďalšie trvanie
jeho väzby a nezaoberal sa ani posúdením, či jeho väzba trvá nevyhnutnú dobu s ohľadom
na predchádzajúce kumulatívne väzby trvajúce spolu viac ako desať rokov. Sťažovateľ
poukázal aj na uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 314/2012-26, podľa ktorého
na skutkové okolnosti, ktoré mali byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby v danom
trestnom konaní, možno prihliadať len v počiatočnom štádiu konania, a preto tieto okolnosti
už po uplynutí jedenástich mesiacov nemohli byť dostatočné pre ďalšie trvanie jeho väzby.
Krajský súd uviedol v odôvodnení uznesenia z 12. februára 2013, že sa zaoberal
aj podnetom sťažovateľa, ktorý bol doručený 14. februára 2013, čo vyvoláva dojem
antidatovania tohto rozhodnutia a podľa sťažovateľa vzbudzuje pochybnosti o zákonnosti
postupu krajského súdu a jeho rozhodnutia, ktoré preto nemôže byť zákonným podkladom
pre ďalšiu väzbu.
Sťažovateľ cituje viaceré rozhodnutia ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa väzby a s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tošs 32/2007 namieta, že súčasťou výroku uznesenia krajského súdu z 12. februára
2013 nie je lehota trvania ďalšej väzby, čo považuje za ústavne neudržateľné.
Sťažovateľ namieta aj účelovosť jeho trestného stíhania za skutok, o ktorom bolo
vedené vyšetrovanie ešte v roku 1999 so záverom, že boli zistené okolnosti vylučujúce
protiprávnosť, pretože „k usmrteniu M. Ž. došlo konaním neznámej osoby, ktoré konanie
napĺňa pojmové znaky nutnej obrany podľa § 13 Tr. zákona“. Obvinenie sťažovateľa
má byť založené na výpovediach svedkov, ktorí mali tieto skutočnosti oznámiť orgánom
polície ešte v roku 2006, pričom orgány činné v trestnom konaní uviedli, že sa ich dozvedeli
mesiac pred prepustením sťažovateľa z väzby. Sťažovateľ poukázal na časovú súvislosť
medzi vznesením obvinenia a prepustením z väzby v inom konaní na základe uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn.: 5 Tos 18/2013-639
uznesením zo dňa 12. 02. 2013 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu
zaručenú v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu zaručené
v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na
spravodlivý proces zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na zákonného sudcu podľa čl.
48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 12. 02. 2013, č. k.: 5 Tos 18/2013-639
sa v plnom rozsahu zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby V. Y. prepustil
neodkladne z väzby na slobodu.
Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50.000,- eur, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť
sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v celkovej výške 331,12 Eur (2 úkony právnej pomoci á 130,16 Eur + 2 x 7,81 Eur režijný
paušál + 20 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 495/2013-30
z 15. augusta 2013 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu. Sťažnosť vo zvyšnej časti ústavný súd odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
V nadväznosti na prijatie sťažnosti v uvedenej časti na ďalšie konanie ústavný súd
vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti, ako aj k tomu,
či krajský súd trvá na konaní ústneho pojednávania.
Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril prípisom č. Spr 522/13 z 11. októbra
2013, v ktorom uviedol:
«Vo vzťahu k rozhodnutiu tunajšieho súdu o sťažnosti obvineného proti uzneseniu
o ponechaní tohto (obvineného) vo väzbe a o nevylúčení sudcov okresného súdu z 5. 2. 2013
som zistil, že sťažnosť voči príslušným rozhodnutiam okresného súdu podal obvinený
v zákonnej lehote. O podaných sťažnostiach mohol tunajší krajský súd rozhodnúť dňa
12. 2. 2013 bez toho, aby vyčkal doručenie uznesenia obhajcovi a na prípadné písomné
zdôvodnenie tejto sťažnosti. V prípade, že by tunajší odvolací súd musel čakať
na zdôvodnenie sťažnosti podanej obhajcom zrejme by nemohol rozhodnúť v súlade
s požiadavkami zakotvenými v ust. § 238 ods. 3 Tr. por. resp. § 76 ods. 3 Tr. por.
V súvislosti s namietanou skutočnosťou v podobe nepredloženia spisu na rozhodnutie
o delegácii do obvodu iného krajského súdu resp. v podobe skoršieho rozhodovania
o sťažnosti smerujúcej do pretrvávania väzobných dôvodov ako o sťažnosti smerujúcej
čo do nevylúčenia sudcov okresného súdu zastávam stanovisko, že v prípade týchto úkonov
je potrebné primárne pri posudzovaní dôvodov väzby postupovať urýchlene a prednostne,
tak aby pokiaľ sa týka o väzbu v prípravnom konaní resp. po podaní obžaloby bolo možné
právoplatne o tejto (väzbe) rozhodnúť do uplynutia lehoty, ktorá by bola väzbou
v prípravnom konaní. O námietke zaujatosti pritom rozhodoval Najvyšší súd SR dňa
23. 2. 2012 s tým, že spis mu bol predložený dňa 22. 2. 2013.
K námietke smerujúcej k nesprávnej citácii ustanovenia viažuceho sa k ustáleným
dôvodom väzby [správne malo byť uvedené v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., namiesto
nesprávne uvedeného ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.], mám za to, že sa zrejme týkalo
o pisársku chybu tunajším súdom nepostrehnutú, keďže z kontextu rozhodovania tunajšieho
odvolacieho súdu je nepochybne zrejmé, že došlo k rozhodovaniu vo vzťahu k dôvodom
väzby uvedeným ust. § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Pokiaľ samotný obvinený namieta dĺžku
trvania väzby v tomto kontexte poukazujem na nález ÚS SR pod č. k. III. ÚS 314/2012-26
zo dňa 3. 7. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. 8. 2012, kde tento (ústavný) súd
konštatoval, že „útekový dôvod väzby“ je u obvineného ústavne udržateľný. Tento (útekový
dôvod väzby) bol pritom konštatovaný aj v predchádzajúcich uzneseniach tunajšieho
odvolacieho súdu.
Z procesného postupu zákonnej predsedníčky senátu som súčasne nezistil, že by
pri jej rozhodovaní došlo k akémukoľvek antidatovaniu rozhodnutia. Pokiaľ táto
v napadnutom uznesení uvádza, že sa mala zoznámiť pri rozhodovaní zo dňa 12. 2. 2013
so skutočnosťami doručenými krajskému súdu 14. 2. 2013, došlo k takémuto postupu zrejme
omylom, keďže v príslušnom spisovom materiáli sa v tom období nahromadilo množstvo
písomných podaní obvineného, pričom predsedníčka senátu zrejme omylom odcitovala
podanie, ktoré malo byť do spisu doručené neskôr ako bolo vydané samotné rozhodnutie.
Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti navrhujem ústavnému súdu sťažnosti
obvineného nevyhovieť a súčasne súhlasím, aby tento (ústavný súd) upustil od súdneho
pojednávania o prijatej sťažnosti obvineným.»
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu
poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013 a uviedol,
že zotrváva na podanej sťažnosti.
Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v súvislosti
s posudzovaním dôvodov ďalšieho trvania jeho väzby
Obsahom označených ustanovení čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru týkajúcich
sa práva na osobnú slobodu sú tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie,
ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť
v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07).
Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu vyplýva, že z hľadiska rozsahu práv
garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru
nie sú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17 ústavy zahŕňa aj práva
vyplývajúce z čl. 5 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07).
Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základného
práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis
II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Ústavný súd preto v prípade namietaného
porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho,
aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité
rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;
takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany
základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy
(I. ÚS 165/02).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti s rozhodnutím o jeho
ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby. Prokurátor Krajskej prokuratúry v T. podal
21. januára 2013 obžalobu na sťažovateľa pre trestný čin vraždy spáchaný formou
účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného
zákona za skutok usmrtenia M. Ž.
Sťažovateľ bol vzatý do väzby v tomto konaní uznesením okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 12/2012 z 24. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
5 To 10/2012 z 13. marca 2012 s tým, že lehota väzby začala plynúť 22. februára 2012
o 15.40 h, od času, kedy bol sťažovateľ zadržaný bezprostredne po prepustení z väzby
v inej trestnej veci na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012. Obvinenie za trestný čin vraždy poškodeného M. Ž. bolo
sťažovateľovi vznesené uznesením z 21. februára 2012.
Sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku, ktorý krajský súd odôvodnil tým, že sťažovateľ „je dôvodne podozrivý
zo spáchania trestného činu vraždy ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a), § 219
ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zák., pri ktorom v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu
odňatia slobody najmenej 12 rokov. Ide teda o hrozbu vysokým trestom a naviac v osobe
obvineného ide o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý by mohol ujsť, a tak sa vyhýbať
trestnému stíhaniu.“.
Sťažovateľ napadol rozhodnutie o vzatí do väzby sťažnosťou na ústavnom súde,
o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 314/2012 z 3. júla 2012 tak,
že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia
konštatoval, že „na skutkové okolnosti, ktoré podľa názoru krajského súdu mali byť
dôvodom na uvalenie útekovej väzby, možno prihliadať len v začiatočnom štádiu trestného
konania“ a „napadnuté uznesenie krajského súdu sa javí ešte ako ústavne udržateľné,
ale uplynutím krátkej doby sa bude tento väzobný dôvod podložený len obavou z úteku pred
hrozbu vysokého trestu a odkazom na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom,
zoslabovať“.
Dňa 25. júla 2012 sťažovateľ podal okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby,
ktorú okresný súd zamietol uznesením sp. zn. Tp 59/2012 zo 17. augusta 2012. Krajský súd
zamietol sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012.
Sťažovateľ podal aj proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu sťažnosť ústavnému
súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013 tak,
že uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy a jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru a v nadväznosti na to zrušil
uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd v tomto náleze poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ sa nachádza
vo väzbe vo viacerých súbežne či následne vedených konaniach už viac ako desať rokov,
a aj v kontexte týchto osobitých okolností dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu nie
je presvedčivo odôvodnené, keď krajský súd videl dôvod pre ďalšiu väzbu sťažovateľa
v kombinácii faktov, že (i) sťažovateľ sa nezdržiaval v mieste svojho pobytu, (ii)
je cudzincom, (iii) mu hrozí vysoký trest a že (iv) vec je v štádiu prípravného konania,
s možnou potrebou vykonať procesné úkony za účasti sťažovateľa. Ústavný súd poukázal
aj na tú skutočnosť, že medzi uznesením krajského súdu z 13. marca 2012, ktoré bolo
preskúmavané v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 314/2012, a uznesením krajského súdu
z 11. septembra 2012, ktoré bolo predmetom konania vedeného pod sp. zn. I. ÚS 47/2013,
uplynula doba pol roka, pričom skutkové okolnosti odôvodňujúce väzobný dôvod, na ktoré
poukázal krajský súd, sa nezmenili, resp. nepristúpil žiadny relevantný dôvod na podporu
ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.
Uznesenie krajského súdu, v súvislosti s ktorým sťažovateľ namieta porušenie
svojich práv v tomto konaní, bolo vydané 12. februára 2013 (t. j. 5 mesiacov od ústavným
súdom neskôr zrušeného uznesenia krajského súdu z 11. septembra 2012) a krajský súd ním
zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o ponechaní vo väzbe
po podaní obžaloby. V danom čase sa trestná vec sťažovateľa nachádzala v štádiu konania
pred súdom a väzba sťažovateľa v tomto konaní trvala 11 mesiacov a 21 dní na základe
jej predĺženia do 22. februára 2013 uznesením okresného súdu z 23. augusta 2012 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 42/2012 z 30. augusta 2012. Aj ostatne označené
rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ napadol sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol
uznesením sp. zn. III. ÚS 352/2013 z 28. augusta 2013 tak, že ju odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Krajský súd v aktuálne napadnutom uznesení sp. zn. 5 Tos 18/2013 z 12. februára
2013 dospel k záveru, že dôvody pre ďalšiu väzbu sťažovateľa stále trvajú, čo odôvodnil
takto:
„Po preskúmaní spisového materiálu dospel aj krajský súd k záveru, že od posledne
citovaného rozhodnutia krajského súdu sa vo veci nevyskytli žiadne dôkazy a okolnosti,
ktoré by mali vplyv na záver, že u obvineného trvá dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm.
c) Tr. por. aj v danom štádiu konania, teda po podaní obžaloby. Predovšetkým treba
zvýrazniť, že obvinený je stíhaný ako dôvodne podozrivý zo spáchania mimoriadne závažnej
trestnej činnosti. Dôvodnosť tohto podozrenia vo veci doposiaľ zabezpečenými dôkazmi
nebola oslovená. Z uvedeného je zrejmé, že skutkové okolnosti vo vzťahu k existencii
väzobného dôvodu u obvineného sa nezmenili, tak ako to vyplýva aj z vyššie citovaných
rozhodnutí tak okresného aj krajského súdu. Záverom treba uviesť, že rozhodnutie o väzbe
nie je rozhodnutím v merite veci, teda rozhodnutím o vine a treste, a otázka viny a trestu
bude predmetom dokazovania na hlavnom pojednávaní.
Krajský súd rozhodol v predmetnej veci o sťažnosti obvineného aj napriek tomu,
že obvinený vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov Krajského súdu Trnava a rovnako
žiadal vec odňať Krajskému súdu v Trnave a prikázať ju na rozhodnutie Krajskému súdu
v Žiline, keďže išlo o neodkladný úkon.
Okresný súd rozhodol v zmysle § 238 ods. 3 Tr. por. v zákonom stanovenej lehote
a vec so sťažnosťou bola krajskému súdu rovnako predložená v lehote uvedenej v § 76
ods. 3 Tr. por.
Keďže krajský súd nezistil dôvod pre zmenu prvostupňového uznesenia v žiadnom
smere, sťažnosť obvineného V. Y. zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.“
Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby
len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo
trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu
hrozí vysoký trest.
Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ústavy stabilne uvádza, že ústavné záruky
osobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby len odkazom na zákonnú úpravu
nevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe
zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času
ustanovenému zákonom“. Z čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“,
„dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to,
že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“
je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času
väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom
a výnimkou. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,
aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.
Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné
náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad
právom obvineného na osobnú slobodu (I. ÚS 165/02).
Ústavný súd konštantne poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej pojem
„zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako v odseku 1 tohto
článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny
zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté a účel obmedzení,
ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe
oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné
pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan and Others
v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65; a už citovaný rozsudok vo veci Jecius
v. Litva, bod 100).
Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená
povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom
na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu
na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko
zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Táto povinnosť zahŕňa aj preskúmanie
odôvodnenosti podozrenia zo spáchania trestného činu, na základe ktorého došlo
k zadržaniu, a preskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov
v. Bulharsko, rozsudok z 26. 7. 2001, bod 94). Odôvodnenosť podozrenia predpokladá
existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť
záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok
z 21. 12. 2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa
platného vnútroštátneho práva napĺňa skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie
Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin
ide (rozhodnutie vo veci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001).
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa účelového vznesenia obvinenia
v čase, keď bol prepustený z väzby v inom konaní, sa ústavný súd už vyjadril v uznesení
sp. zn. III. ÚS 314/2012 z 3. júla 2012, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú. Ústavný súd sa stotožnil so závermi v tomto uznesení a nepovažuje
za potrebné sa k tejto veci už vyjadrovať. Ústavný súd sa v tomto konaní zameral
na posúdenie, či sa krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti zaoberal námietkou sťažovateľa
o neodôvodnenosti jeho obvinenia.
Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že dôkazy zabezpečené v trestnom
konaní k času jeho rozhodovania nespochybnili dôvodnosť podozrenia, že sťažovateľ
sa dopustil skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný trestný čin, pre ktorý bola na neho
podaná obžaloba a je vedené konanie pod sp. zn. 2 T 5/2013. Ústavný súd preto považuje
základnú materiálnu podmienku väzobného trestného stíhania sťažovateľa, a to dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie, za splnenú.
Z legálnej definície dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku vyplýva, že hrozba vysokého trestu a absencia väzby obvineného na určité miesto
(nemá stále bydlisko) sú okolnosťami, ktoré legitímne odôvodňuje obavu, že obvinený
môže ujsť v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu.
Obdobne tak ESĽP považuje závažnosť obvinenia a s tým súvisiacu hrozbu
vysokého trestu za relevantný faktor pri posudzovaní nebezpečenstva úteku alebo
pokračovania v trestnej činnosti. Súčasne však zdôrazňuje, že závažnosť obvinenia sama
osebe nemôže ospravedlňovať dlhú dobu väzby (Ilijkov v. Bulharsko, rozsudok z 26.
7. 2011, body 80 a 81).
Krajský súd odôvodnil existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku v napadnutom uznesení odkazom na predchádzajúce uznesenie krajského súdu
o väzbe sťažovateľa z 22. januára 2013 v tejto trestnej veci a konštatovaním, že od tohto
rozhodnutia sa nevyskytli vo veci žiadne dôkazy alebo okolnosti, ktoré by mali vplyv
na záver, že u sťažovateľa trvá dôvod väzby aj v danom štádiu konania. Z uznesenia súdu
prvého stupňa, ktoré bolo preskúmavané v napadnutom sťažnostnom konaní, a z uznesenia,
na ktoré odkázal krajský súd, vyplýva, že krajský súd odôvodnil ďalšie trvanie väzby
sťažovateľa závažnosťou trestného činu, pre ktorý bola podaná obžaloba a s tým súvisiacou
hrozbou vysokého trestu (trestná sadzba 12 až 15 rokov odňatia slobody) v kombinácii
so skutočnosťou, že sťažovateľ je cudzinec, ktorý nemá väzby v Slovenskej republike.
Podľa názoru krajského súdu tieto okolnosti odôvodňovali nevyhnutnosť väzby sťažovateľa
pre dosiahnutie účelu trestného konania ako legitímneho verejného záujmu, ktorý prevážil
nad právom sťažovateľa na osobnú slobodu.
Uznesenie krajského súdu neobsahuje ďalšie okolnosti týkajúce sa osoby sťažovateľa
alebo trestnej veci, ktoré by boli relevantné pri posúdení dôvodu ďalšieho trvania jeho
väzby. Úlohou ústavného súdu nie je zisťovať, či takéto ďalšie okolnosti existujú/existovali
v čase rozhodovania krajského súdu, pretože ústavný súd nemôže dopĺňať rozhodnutie
krajského súdu, ktorý v tomto prípade disponoval právomocou rozhodnúť o sťažnosti
sťažovateľa proti ďalšiemu trvaniu jeho väzby. Ústavný súd môže vychádzať len z obsahu
napadnutého uznesenia.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd neskúmal, či s prihliadnutím na predchádzajúce
kumulatívne väzby trvajúce spolu viac ako 10 rokov, možno jeho väzbu odôvodnenú
obavou z úteku pred hrozbou vysokého trestu a poukazom na cudziu štátnu príslušnosť
považovať za nevyhnutnú. Sťažovateľ kladie dôraz na celkovú dobu, ktorú dosiaľ strávil
vo väzbe. Krajský súd nepovažoval tento argument sťažovateľa za relevantný pri skúmaní
dôvodov trvania jeho väzby v danom trestnom konaní.
Sťažovateľ bol prvýkrát vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. Tp 36/02 z 27. júna 2002 s tým, že väzba začala plynúť 25. júna 2002 o 13.45 h.
Do väzby bol vzatý v konaní vedenom pre podozrenie z trestného činu podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1, 4 písm. a) a 5 Trestného zákona.
V ďalšom období bol sťažovateľ postupne obvinený z viacerých rôznych trestných činov
a v týchto konaniach bol buď súčasne alebo následne vzatý do väzby. Dôvody väzby boli
osobitne skúmané v každom konaní.
Podľa názoru ústavného súdu bez ďalšieho nemožno tvrdiť, že celková doba, ktorú
sťažovateľ dosiaľ strávil vo väzbe, sama osebe relativizuje existenciu dôvodu ďalšieho
trvania jeho väzby. Dôvody väzby je potrebné skúmať vo vzťahu ku každému konaniu
samostatne. Je tiež potrebné podotknúť, že sťažovateľ vo svojej argumentácii o dosiaľ
vykonanej väzbe nezohľadňuje dobu pripadajúcu na právoplatne uložený a vykonaný trest
odňatia slobody.
Na druhej strane nemožno špecifickú okolnosť dlhého obdobia väzby v rôznych
konaniach opomínať ako irelevantnú a je potrebné ju zohľadniť v kontexte stavu a výsledku
trestných konaní na dosiahnutie, ktorých účelu boli väzby sťažovateľa nariadené. Ústavný
súd zistil, že sťažovateľ bol dosiaľ právoplatne odsúdený jedenkrát − rozsudkom Okresného
súdu Bratislava II sp. zn. 3 T 72/2009 z 12. apríla 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 74/2010 z 13. júla 2010 za trestný čin legalizácie príjmu
z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 3 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia
slobody v trvaní štyroch rokov. Sťažovateľ trest vykonal 13. júla 2010. V ďalšom
právoplatne skončenom súdnom konaní bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby
pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a)
Trestného zákona rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4 T 106/09 z 21. júla 2011
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 18. apríla 2013. V tomto kontexte
sa ďalšia väzba sťažovateľa (bez pristúpenia iných okolností) legitimizovaná napadnutým
rozhodnutím krajského súdu nejaví ako nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie účelu
trestného konania.
Sumarizujúc všetky uvedené okolnosti, ústavný súd konštatuje, že napadnuté
uznesenie krajského súdu bolo vydané päť mesiacov po tom, ako krajský súd rozhodol
v tom istom trestnom konaní o väzbe sťažovateľa uznesením z 11. septembra 2012, ktoré
ústavný súd zrušil nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 v nadväznosti na rozhodnutie, že ďalšia
väzba sťažovateľa na základe dôvodov uvedených v predmetnom uznesení nie je v súlade
so základným právom sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právom podľa čl. 5 ods. 1
a 4 dohovoru. Krajský súd neuviedol v napadnutom uznesení ďalšie, t. j. iné skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali trvanie dôvodu útekovej väzby, resp. by odôvodňovali existenciu
iného väzobného dôvodu.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesením krajského súdu
č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013 v súvislosti s posudzovaním dôvodov ďalšieho
trvania väzby sťažovateľa bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
krajského súdu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby
Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie svojich práv v tejto časti sťažnosti tým,
že
1. krajský súd zamietnutím sťažnosti proti rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe
neodstránil vady v postupe okresného súdu spočívajúce v tom, že okresný súd rozhodol,
hoci nebol prítomný obhajca sťažovateľa a nebolo rozhodnuté o návrhu sťažovateľa
na delegáciu konania, ktorý podal 4. februára 2013, ani o námietke zaujatosti, ktorú vzniesol
na neverejnom zasadnutí 5. februára 2013,
2. krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o ponechaní vo
väzbe napriek tomu, že nebolo rozhodnuté o návrhu na delegáciu konania Krajskému súdu
v Žiline, ktorý sťažovateľ podal 7. februára 2013,
3. krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
o nevylúčení skôr, ako bolo toto uznesenie doručené jeho obhajcovi.
Sťažovateľom označený čl. 17 ústavy odkazuje na viacerých miestach na zákon,
z čoho vyplýva, že pri posudzovaní jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný
súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci,
pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže závažné porušenie
zákonnosti nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, t. j. spôsobiť aj porušenie ústavnosti
(m. m. III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom
poriadku je preto vo svojej podstate neodmysliteľnou súčasťou ústavou zaručenej osobnej
slobody (II. ÚS 55/98).
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať
charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti
orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané
povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok
vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. 10. 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko
z 19. 10. 2000).
O zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhoduje súd, t. j. musí ísť o orgán
nezávislý od výkonnej moci a od strán, ako i nestranný. Procesné záruky uvedené v čl. 6
ods. 1 dohovoru nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru. Určité
základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Tieto záruky nemusia byť nutne rovnaké, ako sú tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru
v prípade rozhodovania vo veci samej (De Wilde v. Belgicko, Winterwerp v. Holandsko).
Právo obvineného na zákonného sudcu ako súčasť práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania
o väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy (IV. ÚS 588/2012).
Podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku z dôležitých dôvodov môže byť vec
príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí
a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
Podľa § 23 ods. 3 Trestného poriadku návrh strany na odňatie a prikázanie veci
nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania, ak podľa súdu návrh neobsahuje
dôležitý dôvod podľa odseku 1. O návrhu strany, ktorý je založený na tých istých dôvodoch,
pre ktorý už bolo rozhodnuté, sa nekoná.
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania
je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“)..., u ktorého možno mať
pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých
sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo
pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31
na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2
rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo
prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.
Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3
je prípustná sťažnosť, po jej podaní sa vykoná len nariadený úkon trestného konania
s výnimkou rozhodovania vo veci samej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť
účel trestného konania. Ak je výsledkom tohto úkonu uznesenie a proti tomuto uzneseniu
je prípustná sťažnosť, má sa za to, že strana podala sťažnosť popri sťažnosti proti
rozhodnutiu podľa odseku 2 alebo 3; vziať späť možno len obe sťažnosti spoločne.
O sťažnosti proti uzneseniu, ktoré je výsledkom úkonu, sa rozhodne až po rozhodnutí
o sťažnosti proti rozhodnutiu podľa odseku 2 alebo 3.
Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku súd alebo sudca pre prípravné konanie
rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom
konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený
nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola
lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom
konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby
v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného
súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť
primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2
tohto ustanovenia bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných
závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí,
že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie
lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však
nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7 tohto ustanovenia. Pri späťvzatí návrhu
prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.
Podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo
uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť
len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom
mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca
pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo ods. 4, § 186 ods. 2 sa v tomto
prípade nepoužije.
Podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd
o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne
s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak,
aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe
do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom
konaní.
II.2.1 Predmetom namietaného konania krajského súdu bolo rozhodovanie
o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní
obžaloby podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku. Krajský súd bol povinný v tomto konaní
rozhodnúť do 22. februára 2013, keď vtedy mala sťažovateľovi uplynúť lehota trvania
jeho väzby v prípravnom konaní (pozri uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 63/2012
z 23. augusta 2012, právoplatné 30. augusta 2012).
Sťažovateľ podal v tomto konaní viacero procesných návrhov, ktoré podľa neho boli
prekážkou rozhodovania okresného súdu a krajského súdu. Krajský súd nepovažoval postup
okresného súdu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby za nesúladný so zákonom, a preto
nemal dôvod na námietky sťažovateľa reagovať a výslovne sa vyjadriť k procesným
návrhom sťažovateľa napriek tomu, že nebol prítomný obhajca (návrhu na delegáciu
a námietke zaujatosti predsedníčky a prísediacich senátu okresného súdu).
Okresný súd upovedomil obhajcu sťažovateľa o termíne neverejného zasadnutia
určeného na 5. február 2013 o 8.00 h dňa 30. januára 2013. Obhajca sťažovateľa požiadal
30. januára 2013 o presun termínu na neskorší čas v určený deň z dôvodu kolízie so skôr
určeným termínom pojednávania v obchodnoprávnej veci na inom okresnom súde.
Predsedníčka okresného súdu mu oznámila, že žiadosti nemôže vyhovieť, pretože v rovnaký
deň má na neskorší čas nariadené pojednávanie v inej väzobnej veci. Obhajca sťažovateľa
sa na neverejnom zasadnutí nezúčastnil.
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku bol okresný súd povinný upovedomiť obhajcu
sťažovateľa o mieste a čase výsluchu vhodným spôsobom za predpokladu, že bol
dosiahnuteľný. V danom prípade ide o väzobnú vec, ktorá si vyžadovala prednosť,
bezodkladnosť a urýchlenosť pri rozhodovaní (§ 2 ods. 6 a § 238 ods. 3 Trestného poriadku
a čl. 5 ods. 4 dohovoru). Na strane okresného súdu pritom existovala relevantná prekážka,
ktorá bránila preloženiu neverejného zasadnutia na neskorší čas v určenom termíne.
Ústavný súd preto nepovažuje postup krajského súdu za svojvoľný, keď sa stotožnil
s procesným postupom okresného súdu tým, že sťažnosť sťažovateľa namietajúcu
aj neprítomnosť obhajcu zamietol. Takýto postup je v súlade aj s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu, podľa ktorej nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého
všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného, ústavou,
resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd poukazuje aj na § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je advokát povinný pri výkone
advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. V posudzovanej veci bol obhajca sťažovateľa upovedomený o termíne
neverejného zasadnutia v dostatočnom časovom predstihu, ktorý mu umožňoval prípadne
zabezpečiť zastúpenie klienta na neverejnom zasadnutí substitútom. Túto možnosť nevyužil.
Vo vzťahu k procesným návrhom sťažovateľa ústavný súd poukazuje na príslušné
ustanovenia Trestného poriadku, podľa ktorých podanie námietky zaujatosti a návrhu
na delegáciu nie je prekážkou vykonania nariadeného úkonu trestného konania,
resp. pri námietke zaujatosti aj vykonania úkonu, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť
účel trestného konania (§ 23 ods. 3 a § 32 ods. 4 Trestného poriadku). Sťažovateľ podal
návrhy po nariadení úkonu neverejného zasadnutia, na ktorom okresný súd vykonal jeho
výsluch. Obidva návrhy sťažovateľa boli posúdené príslušnými súdmi ako nedôvodné.
Okresný súd rozhodol o nevylúčení predsedníčky senátu a prísediacich uznesením
z 5. februára 2013 a krajský súd zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
uznesením sp. zn. 5 Tos 19/2013 z 12. februára 2013. Najvyšší súd rozhodol o návrhu
sťažovateľa podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku uznesením sp. zn. 1 Ndt 4/2013
z 27. februára 2013 tak, že vec sa okresnému súdu neodníma. Ústavný súd preto nepovažuje
námietku sťažovateľa týkajúcu nezákonného postupu krajského súdu v nadväznosti
na porušenie zákona postupom okresného súdu za relevantnú.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohou vyjadrovať
sa k procesnému postupu namietaného súdu, pokiaľ tento postup nemal za následok
porušenie základných práv sťažovateľa. Ústavný súd preto nepovažuje za potrebné reagovať
na námietku sťažovateľa týkajúcu sa poradia, v ktorom okresný súd rozhodol, keď najskôr
rozhodol o väzbe a následne o námietke zaujatosti, ktorej nevyhovel, pretože
ju nepovažoval za dôvodnú.
II.2.2 Vo vzťahu k postupu krajského súdu sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd
nemohol rozhodnúť skôr, ako najvyšší súd rozhodol o jeho návrhu na delegáciu veci
Krajskému súdu v Žiline, ktorý podal pred nariadením neverejného zasadnutia
na rozhodnutie o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe. Najvyšší súd rozhodol o tomto návrhu
uznesením sp. zn. 1 Ndt 5/2013 z 27. februára 2013 tak, že mu nevyhovel a vec krajskému
súdu neodňal.
Odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu z dôležitých dôvodov
je výnimkou z ústavného princípu, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Dôležité dôvody v zmysle citovaného ustanovenia § 23 Trestného poriadku môžu byť
dôvody, ktoré zabezpečujú nestranné a zákonné prerokovanie veci, náležité zistenie
skutkového stavu potrebného na rozhodnutie, ako aj uplatnenie všetkých do úvahy
prichádzajúcich základných zásad trestného konania. Pri dodržaní týchto zásad môže ísť
aj o dôvody procesnej ekonómie v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 101/2000).
Vzhľadom na uvedené je tak delegácia procesno-právnym inštitútom, ktorý musí mať
iba výnimočnú povahu, a preto dôležité dôvody na delegáciu musia byť zreteľné, zrejmé
a nepochybné a ich existencia musí byť jednoznačne preukázaná (II. ÚS 448/2010).
Sťažovateľ odôvodnil svoj návrh podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku námietkou
zaujatosti všetkých sudcov krajského súdu z dôvodu ich predpokladaného osobného vzťahu
k jednému zo svedkov, ktorý bol «osobne prítomný na mieste činu v čase usmrtenia osoby
poškodeného Ž., ktorý mal byť zároveň aj Ž. obchodným partnerom a spoločníkom podniku
„D.“, ktorý bol nútený po prestrelke zavrieť, čím mohol prísť o značnú časť príjmov, pričom
p. Ľ. P. pôsobil v trnavskom kraji ako súdny exekútor a určite mal osobné kontakty
so sudcami nielen Okresného súdu v Trnave ale aj Krajského súdu v Trnave.». Iné dôvody
sťažovateľ neuviedol ani vo svojom vlastnoručne písanom podaní.
Podľa stabilizovanej súdnej praxe je dôvodom na odňatie veci príslušnému súdu
a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa aj vylúčenie všetkých sudcov
príslušného súdu. Najvyšší súd taký dôvod vo veci sťažovateľa nezistil.
Sťažovateľ nevzniesol konkrétnu námietku zaujatosti predsedu alebo členov senátu
krajského súdu rozhodujúceho v jeho veci, o ktorej by mal krajský súd rozhodnúť predtým,
ako rozhodol o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe. Práve námietka zaujatosti je účinným
procesným prostriedkom, ktorý sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojho práva
na nestranného sudcu, pokiaľ mal pochybnosti o nezaujatosti v jeho veci konajúceho senátu.
Podľa názoru ústavného súdu z týchto konkrétnych okolností vyplýva, že základné
právo sťažovateľa na nestranného sudcu nemohlo byť namietaným postupom krajského
súdu v časovo limitovanom väzobnom konaní dotknuté.
II.2.3 Sťažovateľ napokon namieta, že krajský súd porušil jeho práva aj postupom
predchádzajúcim rozhodnutiu o väzbe v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu o nevylúčení z 5. februára 2013, a to z toho dôvodu že rozhodol
o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení skôr, ako bolo uznesenie
okresného súdu doručené jeho obhajcovi.
Proti uzneseniu o väzbe, o ktorej súd rozhoduje podľa § 238 ods. 3 Trestného
poriadku po podaní obžaloby, možno podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia
(§ 83 ods. 2 Trestného poriadku). Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu o ponechaní
vo väzbe aj proti následne vyhlásenému uzneseniu o nevylúčení bezprostredne po ich
vyhlásení. Do termínu rozhodovania o sťažnostiach (12. februára 2013) sťažovateľ ani sám,
ani prostredníctvom svojho obhajcu nedoplnil dôvody svojich sťažností. Obhajca
sťažovateľa pritom vedel, ako rozhodol okresný súd, o čom svedčí obsah jeho podania
zo 6. februára 2013 označeného ako „Návrh na odňatie veci podľa § 23 Tr. poriadku“,
v ktorom poukázal na to, že mu nebolo doručené uznesenie, ktorým okresný súd rozhodol,
že namietaní členovia senátu okresného súdu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov
trestného konania vo veci sťažovateľa, hoci podľa § 179 ods. 3 Trestného poriadku
je povinnosťou súdu mu toto uznesenie doručiť.
Podľa § 179 ods. 3 Trestného poriadku ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý
je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony
je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť
obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone
trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti
ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený
nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.
Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého
uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti
uzneseniam podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku; ak sa koná podľa § 204 ods. 1 Trestného
poriadku, sťažnosť sa podáva do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie
oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie
lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.
Obhajcovi sťažovateľa bolo uznesenie okresného súdu o námietke zaujatosti
z 5. februára 2013 doručené 13. februára 2013. Krajský súd rozhodol o sťažnosti
sťažovateľa už 12. februára 2013, teda skôr ako sťažovateľ mohol eventuálne doplniť
odôvodnenie svojej sťažnosti prostredníctvom obhajcu po tom, ako mu bolo doručené
uznesenie okresného súdu.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tos 19/2013-635 z 12. februára 2013 vyplýva,
že krajský súd považoval za odôvodnenie sťažnosti námietky, ktoré boli obsahom návrhu
sťažovateľa na odňatie veci a jej prikázanie Okresnému súdu Bratislava I. Inú argumentáciu
odôvodňujúcu námietku zaujatosti senátu okresného súdu konajúceho v jeho veci
sťažovateľ nepredniesol ani v písomnom doplnení dôvodov sťažnosti, ktoré podal
prostredníctvom obhajcu a ktoré bolo doručené krajskému súdu 21. februára 2013. Obsah
argumentácie sťažovateľa a jeho obhajcu spochybňujúcej nestrannosť senátu rozhodujúceho
o trvaní jeho väzby po podaní obžaloby predloženej v konaní pred okresným súdom
a v konaní o sťažnosti pred krajským súdom bol v podstate rovnaký, založený
na všeobecnom tvrdení sťažovateľa o predpokladanom osobnom vzťahu sudcov okresného
súdu k jednému zo svedkov v konaní.
Z uvedeného vyplýva, že aj keď krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nemal k dispozícii jej písomné odôvodnenie,
ktoré bolo krajskému súdu doručené až 21. februára 2013, mal pri svojom rozhodovaní
k dispozícii všetky argumenty, ktoré v ňom boli (následne) uvedené. Toto zistenie je pre
ústavný súd rozhodujúce z hľadiska uplatňovania materiálneho prístupu k ochrane
základných práv a slobôd a posudzovania tejto časti sťažnosti sťažovateľa.
Podľa názoru ústavného súdu namietaný postup krajského súdu v konečnom
dôsledku nemohol mať z materiálneho hľadiska za následok neprípustný zásah do ústavou
garantovaných práv sťažovateľa, keďže v písomnom odôvodnení sťažnosti nebola
obsiahnutá žiadna skutočnosť, ktorá nebola krajskému súdu známa z obsahu príslušného
spisu a ktorá by mohla prípadne založiť relevantné dôvody na iné rozhodnutie o jeho
sťažnosti, t. j. uvedené procesné pochybenie krajského súdu v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci nemalo ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnu intenzitu (podobne
napr. IV. ÚS 362/09 a IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd preto s poukazom na zistené skutočnosti považuje sťažovateľom
namietaný postup krajského súdu za zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z obsahu
jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Na základe uvedených čiastkových záverov ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti nie je dôvodná, a preto jej v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku
tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda,
ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 5 Tos 18/2013-639 z 12. februára 2013
(bod 2 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd má vedomosť, že po tom, ako nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013
zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, krajský súd 17. septembra 2013 rozhodol o prepustení sťažovateľa
z väzby a sťažovateľ bol následne vyhostený na Ukrajinu. Z tohto dôvodu neprichádza
do úvahy, aby ústavný súd vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. V súčasnosti už nie
je možné skúmať dôvodnosť trvania väzby sťažovateľa so spätnou účinnosťou, teda za dobu
minulú (II. ÚS 116/2011).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €
vzhľadom na intenzitu zásahu do jeho práv s odôvodnením, že je potrebné prihliadať
na celkovú dobu dosiaľ vykonanej väzby v konaniach vedených proti nemu.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013 nevyhovel návrhu
sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinia s odôvodnením, že nie je účelné ani
vhodné, keďže vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady
trov konania považoval v okolnostiach danej veci za dostačujúce. Vzhľadom na to,
že sťažovateľ bol následne prepustený z väzby uznesením krajského súdu, čím bola
dovŕšená náprava namietaného porušenia jeho práv, ústavný súd konštatuje, že v danom
prípade bude dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa vyslovenie porušenia ním
označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru a zrušenie napadnutého
uznesenia krajského súdu, ako aj priznanie úhrady trov konania. Ústavný súd nevidí dôvod
ani v tejto veci rozhodnúť inak, ako rozhodol vo veci sp. zn. I. ÚS 47/2013.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
V súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti,
s. r. o., ktorá je podľa predloženého osvedčenia platcom dane z pridanej hodnoty.
Sťažovateľ sa domáhal úhrady trov konania za dva úkony právnej služby v celkovej sume
331,12 €. Uplatnená čiastka zodpovedá vyčísleniu podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1
písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení účinnom do 30. júna 2013, a preto ústavný súd priznal úhradu trov konania
v uplatnenej sume (bod 3 výroku toho nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poplatku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2014