Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 495/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti V. Y., zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava,

konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Juraja Baláža, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -639 z 12. februára 2013, za účasti

Krajského súdu v Trnave, takto

rozhodol:

1. Základné práva V. Y. podľa a 5 a právo

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Trnave č. k. -639 z 12. februára 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -639 z 12. februára 2013

z r u š u j e .

3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť V. Y. trovy konania v sume

331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právneho zástupcu

Advokátskej kancelárie Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2013 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa a na zákonného sudcu

podľa , ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -639 z 12. februára 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ je trestné stíhaný za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f)

, ktorým sa mení

a dopĺňa (ďalej len „“) formou účastníctva ako organizátor

podľa .

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave podal na sťažovateľa obžalobu Okresnému

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“), ktorý vedie konanie pod sp. zn. . Okresný

súd nariadil na účely rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa neverejné zasadnutie

na 5. február 2013. O termíne upovedomil obhajcu sťažovateľa e-mailom 28. januára 2013.

Obhajca požiadal okresný súd o preloženie termínu o 3 hodiny v ten istý deň z dôvodu

kolízie pojednávaní. Okresný súd jeho požiadavke nevyhovel. Sťažovateľ podal 1. februára

2013 okresnému súdu návrh na odňatie veci a jej prikázanie Okresnému súdu

Bratislava I z dôvodu zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu.

Po otvorení neverejného zasadnutia a oboznámení sa s dôvodom neprítomnosti

obhajcu sťažovateľ požiadal o jeho odročenie, čomu okresný súd nevyhovel. Sťažovateľ

následne vzniesol námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu a prísediacim. Okresný súd

napriek sťažovateľom podanému návrhu rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe. Sťažovateľ

namieta postup okresného súdu, keď senát prv rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe

a až následne rozhodol o námietke zaujatosti tak, že predsedníčka senátu a prísediaci nie sú

vylúčení z vykonávania úkonov v jeho veci. Sťažovateľ podal proti uzneseniam sťažnosti

bezprostredne po ich vyhlásení.

Dňa 6. februára 2013 podal obhajca sťažovateľa návrh na odňatie veci krajskému

súdu a jej prikázanie Krajskému súdu v Žiline. Uznesenia okresného súdu o ponechaní

vo väzbe a o nevylúčení z 5. februára 2013 boli obhajcovi sťažovateľa doručené

13. februára 2013. Obhajca podal 18. februára 2013, v posledný deň lehoty, sťažnosť proti

uzneseniu o nevylúčení, čo v rovnaký deň oznámil krajskému súdu.

Krajský súd rozhodol uznesením č. k. -635 z 12. februára 2013

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení a v ten istý

deň rozhodol uznesením č. k. -639 z 12. februára 2013 o zamietnutí jeho

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o ponechaní vo väzbe.

Sťažovateľ uvádza, že za závažné pochybenie primárne považuje postup okresného

súdu, keď vykonal neverejné zasadnutie bez prítomnosti jeho obhajcu, čím porušil princíp

rovnosti strán a kontradiktórnosti konania. Ďalej namieta, že okresný súd nebol oprávnený

rozhodnúť o jeho ponechaní vo väzbe, a to z dôvodu podaného návrhu na odňatie

a prikázanie veci pre namietanú zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu. Podľa názoru

sťažovateľa mal okresný súd odložiť rozhodnutie až do rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o jeho návrhu. Okresný súd nebol

oprávnený rozhodovať o ponechaní sťažovateľa vo väzbe aj z dôvodu podanej námietky

zaujatosti. Podľa sťažovateľa mohol okresný súd vykonať len jeho výsluch, rozhodnúť

o námietke zaujatosti a vyčkať na rozhodnutie nadriadeného súdu o sťažnosti proti

tomuto uzneseniu. Namietané pochybenia v postupe okresného súdu krajský súd

neodstránil, čo má podľa sťažovateľa za následok nezákonnosť napadnutého uznesenia

(o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe).

Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd nemohol rozhodovať v sťažnostnom konaní

až do rozhodnutia najvyššieho súdu o návrhu na odňatie veci krajskému súdu

a jej prikázanie Krajskému súdu v Žiline. Okrem toho s poukazom na § 32 ods. 4 Trestného

poriadku tvrdí, že krajský súd mal rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu o ponechaní

vo väzbe až po rozhodnutí o sťažnosti proti uzneseniu o námietke zaujatosti. Vzhľadom

na to, že obhajca nebol prítomný na konaní okresného súdu, krajský súd mal vyčkať, kým

bude uznesenie o námietke zaujatosti doručené obhajcovi, a na uplynutie lehoty na podanie

sťažnosti a až po jej doručení mohol rozhodnúť o tejto sťažnosti a až následne potom

o sťažnosti proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe. Obhajca podal sťažnosť 18. februára

2013, a preto krajský súd nemohol 12. februára 2013 rozhodnúť o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu o nevylúčení, a teda ani o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu o ponechaní vo väzbe napriek podanému návrhu na odňatie a prikázanie

veci, pretože išlo o neodkladný úkon. Sťažovateľ s tým nesúhlasí a s poukazom na § 10

ods. 17 uvádza, že neodkladným úkonom sa rozumie len úkon

vykonaný pred začatím trestného stíhania.

Sťažovateľ tiež namieta, že uznesenie krajského súdu je arbitrárne, nepreskúmateľné

a nezákonné. Krajský súd v uznesení uviedol, že naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) , pričom sťažovateľ je vo väzbe z dôvodu podľa

ods. 1 písm. a) . Okrem konštatovania, že sťažovateľ je podozrivý

zo spáchania mimoriadne závažnej trestnej činnosti, neuviedol krajský súd podľa

sťažovateľa žiadne relevantné reálne existujúce a preukázateľné dôvody pre ďalšie trvanie

jeho väzby a nezaoberal sa ani posúdením, či jeho väzba trvá nevyhnutnú dobu s ohľadom

na predchádzajúce kumulatívne väzby trvajúce spolu viac ako desať rokov. Sťažovateľ

poukázal aj na uznesenie ústavného súdu č. k. -26, podľa ktorého

na skutkové okolnosti, ktoré mali byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby v danom

trestnom konaní, možno prihliadať len v počiatočnom štádiu konania, a preto tieto okolnosti

už po uplynutí jedenástich mesiacov nemohli byť dostatočné pre ďalšie trvanie jeho väzby.

Krajský súd uviedol v odôvodnení uznesenia z 12. februára 2013, že sa zaoberal

aj podnetom sťažovateľa, ktorý bol doručený 14. februára 2013, čo vyvoláva dojem

antidatovania tohto rozhodnutia a podľa sťažovateľa vzbudzuje pochybnosti o zákonnosti

postupu krajského súdu a jeho rozhodnutia, ktoré preto nemôže byť zákonným podkladom

pre ďalšiu väzbu.

Sťažovateľ cituje viaceré rozhodnutia ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa väzby a s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. namieta, že súčasťou výroku uznesenia krajského súdu z 12. februára

2013 nie je lehota trvania ďalšej väzby, čo považuje za ústavne neudržateľné.

Sťažovateľ namieta aj účelovosť jeho trestného stíhania za skutok, o ktorom bolo

vedené vyšetrovanie ešte v roku 1999 so záverom, že boli zistené okolnosti vylučujúce

protiprávnosť, pretože „k usmrteniu M. Ž. došlo konaním neznámej osoby, ktoré konanie

napĺňa pojmové znaky nutnej obrany podľa § 13 Tr. zákona“. Obvinenie sťažovateľa

má byť založené na výpovediach svedkov, ktorí mali tieto skutočnosti oznámiť orgánom

polície ešte v roku 2006, pričom orgány činné v trestnom konaní uviedli, že sa ich dozvedeli

mesiac pred prepustením sťažovateľa z väzby. Sťažovateľ poukázal na časovú súvislosť

medzi vznesením obvinenia a prepustením z väzby v inom konaní na základe uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. februára 2012.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn.: -639

uznesením zo dňa 12. 02. 2013 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu

zaručenú v a ods. 5 , právo na slobodu zaručené

v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na

spravodlivý proces zaručené a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na zákonného sudcu podľa čl.

48 ods. 1 .

Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 12. 02. 2013, č. k.: -639

sa v plnom rozsahu zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby V. Y. prepustil

neodkladne z väzby na slobodu.

Sťažovateľovi sa v súlade s SR priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 50.000,- eur, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť

sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v celkovej výške 331,12 Eur (2 úkony právnej pomoci á 130,16 Eur + 2 x 7,81 Eur režijný

paušál + 20 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -30

z 15. augusta 2013 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného

práva podľa a 5 a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu. Sťažnosť vo zvyšnej časti ústavný súd odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

V nadväznosti na prijatie sťažnosti v uvedenej časti na ďalšie konanie ústavný súd

vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti, ako aj k tomu,

či krajský súd trvá na konaní ústneho pojednávania.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril prípisom č. Spr 522/13 z 11. októbra

2013, v ktorom uviedol:

«Vo vzťahu k rozhodnutiu tunajšieho súdu o sťažnosti obvineného proti uzneseniu

o ponechaní tohto (obvineného) vo väzbe a o nevylúčení sudcov okresného súdu z 5. 2. 2013

som zistil, že sťažnosť voči príslušným rozhodnutiam okresného súdu podal obvinený

v zákonnej lehote. O podaných sťažnostiach mohol tunajší krajský súd rozhodnúť dňa

12. 2. 2013 bez toho, aby vyčkal doručenie uznesenia obhajcovi a na prípadné písomné

zdôvodnenie tejto sťažnosti. V prípade, že by tunajší odvolací súd musel čakať

na zdôvodnenie sťažnosti podanej obhajcom zrejme by nemohol rozhodnúť v súlade

s požiadavkami zakotvenými v ust. resp.

V súvislosti s namietanou skutočnosťou v podobe nepredloženia spisu na rozhodnutie

o delegácii do obvodu iného krajského súdu resp. v podobe skoršieho rozhodovania

o sťažnosti smerujúcej do pretrvávania väzobných dôvodov ako o sťažnosti smerujúcej

čo do nevylúčenia sudcov okresného súdu zastávam stanovisko, že v prípade týchto úkonov

je potrebné primárne pri posudzovaní dôvodov väzby postupovať urýchlene a prednostne,

tak aby pokiaľ sa týka o väzbu v prípravnom konaní resp. po podaní obžaloby bolo možné

právoplatne o tejto (väzbe) rozhodnúť do uplynutia lehoty, ktorá by bola väzbou

v prípravnom konaní. O námietke zaujatosti pritom rozhodoval Najvyšší súd SR dňa

23. 2. 2012 s tým, že spis mu bol predložený dňa 22. 2. 2013.

K námietke smerujúcej k nesprávnej citácii ustanovenia viažuceho sa k ustáleným

dôvodom väzby [správne malo byť uvedené v , namiesto

nesprávne uvedeného ust. ], mám za to, že sa zrejme týkalo

o pisársku chybu tunajším súdom nepostrehnutú, keďže z kontextu rozhodovania tunajšieho

odvolacieho súdu je nepochybne zrejmé, že došlo k rozhodovaniu vo vzťahu k dôvodom

väzby uvedeným ust. Pokiaľ samotný obvinený namieta dĺžku

trvania väzby v tomto kontexte poukazujem na nález ÚS SR pod č. k. -26

zo dňa 3. 7. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. 8. 2012, kde tento (ústavný) súd

konštatoval, že „útekový dôvod väzby“ je u obvineného ústavne udržateľný. Tento (útekový

dôvod väzby) bol pritom konštatovaný aj v predchádzajúcich uzneseniach tunajšieho

odvolacieho súdu.

Z procesného postupu zákonnej predsedníčky senátu som súčasne nezistil, že by

pri jej rozhodovaní došlo k akémukoľvek antidatovaniu rozhodnutia. Pokiaľ táto

v napadnutom uznesení uvádza, že sa mala zoznámiť pri rozhodovaní zo dňa 12. 2. 2013

so skutočnosťami doručenými krajskému súdu 14. 2. 2013, došlo k takémuto postupu zrejme

omylom, keďže v príslušnom spisovom materiáli sa v tom období nahromadilo množstvo

písomných podaní obvineného, pričom predsedníčka senátu zrejme omylom odcitovala

podanie, ktoré malo byť do spisu doručené neskôr ako bolo vydané samotné rozhodnutie.

Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti navrhujem ústavnému súdu sťažnosti

obvineného nevyhovieť a súčasne súhlasím, aby tento (ústavný súd) upustil od súdneho

pojednávania o prijatej sťažnosti obvineným.»

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu

poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. z 5. júna 2013 a uviedol,

že zotrváva na podanej sťažnosti.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v súvislosti

s posudzovaním dôvodov ďalšieho trvania jeho väzby

Obsahom označených ustanovení , ako aj dohovoru týkajúcich

sa práva na osobnú slobodu sú tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie,

ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. ,

, ), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť

v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (, ).

Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu vyplýva, že z hľadiska rozsahu práv

garantovaných prostredníctvom a práv vyplývajúcich z dohovoru

nie sú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže zahŕňa aj práva

vyplývajúce z čl. 5 dohovoru (pozri napr. , , ).

Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základného

práva sťažovateľa podľa a 5 a jeho práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis

, , ). Ústavný súd preto v prípade namietaného

porušenia môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho,

aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité

rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;

takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany

základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v

().

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti s rozhodnutím o jeho

ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby. Prokurátor Krajskej prokuratúry v T. podal

21. januára 2013 obžalobu na sťažovateľa pre trestný čin vraždy spáchaný formou

účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného

zákona za skutok usmrtenia M. Ž.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby v tomto konaní uznesením okresného súdu

sp. zn. z 24. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 13. marca 2012 s tým, že lehota väzby začala plynúť 22. februára 2012

o 15.40 h, od času, kedy bol sťažovateľ zadržaný bezprostredne po prepustení z väzby

v inej trestnej veci na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. februára 2012. Obvinenie za trestný čin vraždy poškodeného M. Ž. bolo

sťažovateľovi vznesené uznesením z 21. februára 2012.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku, ktorý krajský súd odôvodnil tým, že sťažovateľ „je dôvodne podozrivý

zo spáchania trestného činu vraždy ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a), § 219

ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zák., pri ktorom v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu

odňatia slobody najmenej 12 rokov. Ide teda o hrozbu vysokým trestom a naviac v osobe

obvineného ide o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý by mohol ujsť, a tak sa vyhýbať

trestnému stíhaniu.“.

Sťažovateľ napadol rozhodnutie o vzatí do väzby sťažnosťou na ústavnom súde,

o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. z 3. júla 2012 tak,

že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia

konštatoval, že „na skutkové okolnosti, ktoré podľa názoru krajského súdu mali byť

dôvodom na uvalenie útekovej väzby, možno prihliadať len v začiatočnom štádiu trestného

konania“ a „napadnuté uznesenie krajského súdu sa javí ešte ako ústavne udržateľné,

ale uplynutím krátkej doby sa bude tento väzobný dôvod podložený len obavou z úteku pred

hrozbu vysokého trestu a odkazom na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom,

zoslabovať“.

Dňa 25. júla 2012 sťažovateľ podal okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby,

ktorú okresný súd zamietol uznesením sp. zn. 59/2012 zo 17. augusta 2012. Krajský súd

zamietol sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. z 11. septembra 2012.

Sťažovateľ podal aj proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu sťažnosť ústavnému

súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. z 5. júna 2013 tak,

že uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a jeho právo podľa a 4 dohovoru a v nadväznosti na to zrušil

uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd v tomto náleze poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ sa nachádza

vo väzbe vo viacerých súbežne či následne vedených konaniach už viac ako desať rokov,

a aj v kontexte týchto osobitých okolností dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu nie

je presvedčivo odôvodnené, keď krajský súd videl dôvod pre ďalšiu väzbu sťažovateľa

v kombinácii faktov, že (i) sťažovateľ sa nezdržiaval v mieste svojho pobytu, (ii)

je cudzincom, (iii) mu hrozí vysoký trest a že (iv) vec je v štádiu prípravného konania,

s možnou potrebou vykonať procesné úkony za účasti sťažovateľa. Ústavný súd poukázal

aj na tú skutočnosť, že medzi uznesením krajského súdu z 13. marca 2012, ktoré bolo

preskúmavané v konaní vedenom pod sp. zn. , a uznesením krajského súdu

z 11. septembra 2012, ktoré bolo predmetom konania vedeného pod sp. zn. ,

uplynula doba pol roka, pričom skutkové okolnosti odôvodňujúce väzobný dôvod, na ktoré

poukázal krajský súd, sa nezmenili, resp. nepristúpil žiadny relevantný dôvod na podporu

ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Uznesenie krajského súdu, v súvislosti s ktorým sťažovateľ namieta porušenie

svojich práv v tomto konaní, bolo vydané 12. februára 2013 (t. j. 5 mesiacov od ústavným

súdom neskôr zrušeného uznesenia krajského súdu z 11. septembra 2012) a krajský súd ním

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o ponechaní vo väzbe

po podaní obžaloby. V danom čase sa trestná vec sťažovateľa nachádzala v štádiu konania

pred súdom a väzba sťažovateľa v tomto konaní trvala 11 mesiacov a 21 dní na základe

jej predĺženia do 22. februára 2013 uznesením okresného súdu z 23. augusta 2012 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. augusta 2012. Aj ostatne označené

rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ napadol sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol

uznesením sp. zn. z 28. augusta 2013 tak, že ju odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Krajský súd v aktuálne napadnutom uznesení sp. zn. z 12. februára

2013 dospel k záveru, že dôvody pre ďalšiu väzbu sťažovateľa stále trvajú, čo odôvodnil

takto:

„Po preskúmaní spisového materiálu dospel aj krajský súd k záveru, že od posledne

citovaného rozhodnutia krajského súdu sa vo veci nevyskytli žiadne dôkazy a okolnosti,

ktoré by mali vplyv na záver, že u obvineného trvá dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm.

c) aj v danom štádiu konania, teda po podaní obžaloby. Predovšetkým treba

zvýrazniť, že obvinený je stíhaný ako dôvodne podozrivý zo spáchania mimoriadne závažnej

trestnej činnosti. Dôvodnosť tohto podozrenia vo veci doposiaľ zabezpečenými dôkazmi

nebola oslovená. Z uvedeného je zrejmé, že skutkové okolnosti vo vzťahu k existencii

väzobného dôvodu u obvineného sa nezmenili, tak ako to vyplýva aj z vyššie citovaných

rozhodnutí tak okresného aj krajského súdu. Záverom treba uviesť, že rozhodnutie o väzbe

nie je rozhodnutím v merite veci, teda rozhodnutím o vine a treste, a otázka viny a trestu

bude predmetom dokazovania na hlavnom pojednávaní.

Krajský súd rozhodol v predmetnej veci o sťažnosti obvineného aj napriek tomu,

že obvinený vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov Krajského súdu Trnava a rovnako

žiadal vec odňať Krajskému súdu v Trnave a prikázať ju na rozhodnutie Krajskému súdu

v Žiline, keďže išlo o neodkladný úkon.

Okresný súd rozhodol v zmysle v zákonom stanovenej lehote

a vec so sťažnosťou bola krajskému súdu rovnako predložená v lehote uvedenej v § 76

ods. 3

Keďže krajský súd nezistil dôvod pre zmenu prvostupňového uznesenia v žiadnom

smere, sťažnosť obvineného V. Y. zamietol podľa “

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu

hrozí vysoký trest.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k stabilne uvádza, že ústavné záruky

osobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby len odkazom na zákonnú úpravu

nevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe

zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času

ustanovenému zákonom“. Z je evidentné, že „rozhodnutie“,

„dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to,

že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“

je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času

väzby v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom

a výnimkou. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,

aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.

Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné

náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad

právom obvineného na osobnú slobodu ().

Ústavný súd konštantne poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej pojem

„zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako v odseku 1 tohto

článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny

zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté a účel obmedzení,

ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe

oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné

pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan and Others

v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65; a už citovaný rozsudok vo veci Jecius

v. Litva, bod 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená

povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom

na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko

zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Táto povinnosť zahŕňa aj preskúmanie

odôvodnenosti podozrenia zo spáchania trestného činu, na základe ktorého došlo

k zadržaniu, a preskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov

v. Bulharsko, rozsudok z 26. 7. 2001, bod 94). Odôvodnenosť podozrenia predpokladá

existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť

záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok

z 21. 12. 2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa

platného vnútroštátneho práva napĺňa skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie

Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin

ide (rozhodnutie vo veci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa účelového vznesenia obvinenia

v čase, keď bol prepustený z väzby v inom konaní, sa ústavný súd už vyjadril v uznesení

sp. zn. z 3. júla 2012, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú. Ústavný súd sa stotožnil so závermi v tomto uznesení a nepovažuje

za potrebné sa k tejto veci už vyjadrovať. Ústavný súd sa v tomto konaní zameral

na posúdenie, či sa krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti zaoberal námietkou sťažovateľa

o neodôvodnenosti jeho obvinenia.

Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že dôkazy zabezpečené v trestnom

konaní k času jeho rozhodovania nespochybnili dôvodnosť podozrenia, že sťažovateľ

sa dopustil skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný trestný čin, pre ktorý bola na neho

podaná obžaloba a je vedené konanie pod sp. zn. . Ústavný súd preto považuje

základnú materiálnu podmienku väzobného trestného stíhania sťažovateľa, a to dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie, za splnenú.

Z legálnej definície dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku vyplýva, že hrozba vysokého trestu a absencia väzby obvineného na určité miesto

(nemá stále bydlisko) sú okolnosťami, ktoré legitímne odôvodňuje obavu, že obvinený

môže ujsť v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu.

Obdobne tak ESĽP považuje závažnosť obvinenia a s tým súvisiacu hrozbu

vysokého trestu za relevantný faktor pri posudzovaní nebezpečenstva úteku alebo

pokračovania v trestnej činnosti. Súčasne však zdôrazňuje, že závažnosť obvinenia sama

osebe nemôže ospravedlňovať dlhú dobu väzby (Ilijkov v. Bulharsko, rozsudok z 26.

7. 2011, body 80 a 81).

Krajský súd odôvodnil existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku v napadnutom uznesení odkazom na predchádzajúce uznesenie krajského súdu

o väzbe sťažovateľa z 22. januára 2013 v tejto trestnej veci a konštatovaním, že od tohto

rozhodnutia sa nevyskytli vo veci žiadne dôkazy alebo okolnosti, ktoré by mali vplyv

na záver, že u sťažovateľa trvá dôvod väzby aj v danom štádiu konania. Z uznesenia súdu

prvého stupňa, ktoré bolo preskúmavané v napadnutom sťažnostnom konaní, a z uznesenia,

na ktoré odkázal krajský súd, vyplýva, že krajský súd odôvodnil ďalšie trvanie väzby

sťažovateľa závažnosťou trestného činu, pre ktorý bola podaná obžaloba a s tým súvisiacou

hrozbou vysokého trestu (trestná sadzba 12 až 15 rokov odňatia slobody) v kombinácii

so skutočnosťou, že sťažovateľ je cudzinec, ktorý nemá väzby v Slovenskej republike.

Podľa názoru krajského súdu tieto okolnosti odôvodňovali nevyhnutnosť väzby sťažovateľa

pre dosiahnutie účelu trestného konania ako legitímneho verejného záujmu, ktorý prevážil

nad právom sťažovateľa na osobnú slobodu.

Uznesenie krajského súdu neobsahuje ďalšie okolnosti týkajúce sa osoby sťažovateľa

alebo trestnej veci, ktoré by boli relevantné pri posúdení dôvodu ďalšieho trvania jeho

väzby. Úlohou ústavného súdu nie je zisťovať, či takéto ďalšie okolnosti existujú/existovali

v čase rozhodovania krajského súdu, pretože ústavný súd nemôže dopĺňať rozhodnutie

krajského súdu, ktorý v tomto prípade disponoval právomocou rozhodnúť o sťažnosti

sťažovateľa proti ďalšiemu trvaniu jeho väzby. Ústavný súd môže vychádzať len z obsahu

napadnutého uznesenia.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd neskúmal, či s prihliadnutím na predchádzajúce

kumulatívne väzby trvajúce spolu viac ako 10 rokov, možno jeho väzbu odôvodnenú

obavou z úteku pred hrozbou vysokého trestu a poukazom na cudziu štátnu príslušnosť

považovať za nevyhnutnú. Sťažovateľ kladie dôraz na celkovú dobu, ktorú dosiaľ strávil

vo väzbe. Krajský súd nepovažoval tento argument sťažovateľa za relevantný pri skúmaní

dôvodov trvania jeho väzby v danom trestnom konaní.

Sťažovateľ bol prvýkrát vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. 36/02 z 27. júna 2002 s tým, že väzba začala plynúť 25. júna 2002 o 13.45 h.

Do väzby bol vzatý v konaní vedenom pre podozrenie z trestného činu podvodu

spolupáchateľstvom podľa a , a .

V ďalšom období bol sťažovateľ postupne obvinený z viacerých rôznych trestných činov

a v týchto konaniach bol buď súčasne alebo následne vzatý do väzby. Dôvody väzby boli

osobitne skúmané v každom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu bez ďalšieho nemožno tvrdiť, že celková doba, ktorú

sťažovateľ dosiaľ strávil vo väzbe, sama osebe relativizuje existenciu dôvodu ďalšieho

trvania jeho väzby. Dôvody väzby je potrebné skúmať vo vzťahu ku každému konaniu

samostatne. Je tiež potrebné podotknúť, že sťažovateľ vo svojej argumentácii o dosiaľ

vykonanej väzbe nezohľadňuje dobu pripadajúcu na právoplatne uložený a vykonaný trest

odňatia slobody.

Na druhej strane nemožno špecifickú okolnosť dlhého obdobia väzby v rôznych

konaniach opomínať ako irelevantnú a je potrebné ju zohľadniť v kontexte stavu a výsledku

trestných konaní na dosiahnutie, ktorých účelu boli väzby sťažovateľa nariadené. Ústavný

súd zistil, že sťažovateľ bol dosiaľ právoplatne odsúdený jedenkrát − rozsudkom Okresného

súdu Bratislava II sp. zn. z 12. apríla 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 13. júla 2010 za trestný čin legalizácie príjmu

z trestnej činnosti podľa , za čo mu bol uložený trest odňatia

slobody v trvaní štyroch rokov. Sťažovateľ trest vykonal 13. júla 2010. V ďalšom

právoplatne skončenom súdnom konaní bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby

pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a)

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 21. júla 2011

v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 18. apríla 2013. V tomto kontexte

sa ďalšia väzba sťažovateľa (bez pristúpenia iných okolností) legitimizovaná napadnutým

rozhodnutím krajského súdu nejaví ako nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie účelu

trestného konania.

Sumarizujúc všetky uvedené okolnosti, ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie krajského súdu bolo vydané päť mesiacov po tom, ako krajský súd rozhodol

v tom istom trestnom konaní o väzbe sťažovateľa uznesením z 11. septembra 2012, ktoré

ústavný súd zrušil nálezom sp. zn. v nadväznosti na rozhodnutie, že ďalšia

väzba sťažovateľa na základe dôvodov uvedených v predmetnom uznesení nie je v súlade

so základným právom sťažovateľa podľa a 5 a právom podľa

a 4 dohovoru. Krajský súd neuviedol v napadnutom uznesení ďalšie, t. j. iné skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali trvanie dôvodu útekovej väzby, resp. by odôvodňovali existenciu

iného väzobného dôvodu.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesením krajského súdu

č. k. -639 z 12. februára 2013 v súvislosti s posudzovaním dôvodov ďalšieho

trvania väzby sťažovateľa bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu

podľa a 5 a jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa

dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

krajského súdu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby

Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie svojich práv v tejto časti sťažnosti tým,

že

1. krajský súd zamietnutím sťažnosti proti rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe

neodstránil vady v postupe okresného súdu spočívajúce v tom, že okresný súd rozhodol,

hoci nebol prítomný obhajca sťažovateľa a nebolo rozhodnuté o návrhu sťažovateľa

na delegáciu konania, ktorý podal 4. februára 2013, ani o námietke zaujatosti, ktorú vzniesol

na neverejnom zasadnutí 5. februára 2013,

2. krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o ponechaní vo

väzbe napriek tomu, že nebolo rozhodnuté o návrhu na delegáciu konania Krajskému súdu

v Žiline, ktorý sťažovateľ podal 7. februára 2013,

3. krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

o nevylúčení skôr, ako bolo toto uznesenie doručené jeho obhajcovi.

Sťažovateľom označený odkazuje na viacerých miestach na zákon,

z čoho vyplýva, že pri posudzovaní jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný

súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci,

pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže závažné porušenie

zákonnosti nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, t. j. spôsobiť aj porušenie ústavnosti

(m. m. ). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom

poriadku je preto vo svojej podstate neodmysliteľnou súčasťou zaručenej osobnej

slobody ().

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať

charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti

orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané

povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok

vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. 10. 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko

z 19. 10. 2000).

O zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhoduje súd, t. j. musí ísť o orgán

nezávislý od výkonnej moci a od strán, ako i nestranný. Procesné záruky uvedené v čl. 6

ods. 1 dohovoru nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru. Určité

základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Tieto záruky nemusia byť nutne rovnaké, ako sú tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru

v prípade rozhodovania vo veci samej (De Wilde v. Belgicko, Winterwerp v. Holandsko).

Právo obvineného na zákonného sudcu ako súčasť práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania

o väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru, resp. ().

Podľa z dôležitých dôvodov môže byť vec

príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí

a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa návrh strany na odňatie a prikázanie veci

nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania, ak podľa súdu návrh neobsahuje

dôležitý dôvod podľa odseku 1. O návrhu strany, ktorý je založený na tých istých dôvodoch,

pre ktorý už bolo rozhodnuté, sa nekoná.

Podľa z vykonávania úkonov trestného konania

je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“)..., u ktorého možno mať

pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých

sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo

pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa o vylúčení z dôvodov uvedených v

na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2

rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo

prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Podľa proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3

je prípustná sťažnosť, po jej podaní sa vykoná len nariadený úkon trestného konania

s výnimkou rozhodovania vo veci samej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť

účel trestného konania. Ak je výsledkom tohto úkonu uznesenie a proti tomuto uzneseniu

je prípustná sťažnosť, má sa za to, že strana podala sťažnosť popri sťažnosti proti

rozhodnutiu podľa odseku 2 alebo 3; vziať späť možno len obe sťažnosti spoločne.

O sťažnosti proti uzneseniu, ktoré je výsledkom úkonu, sa rozhodne až po rozhodnutí

o sťažnosti proti rozhodnutiu podľa odseku 2 alebo 3.

Podľa súd alebo sudca pre prípravné konanie

rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom

konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený

nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola

lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom

konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby

v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného

súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť

primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2

tohto ustanovenia bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí,

že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie

lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však

nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7 tohto ustanovenia. Pri späťvzatí návrhu

prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo

uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť

len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom

mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca

pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo ods. 4, § 186 ods. 2 sa v tomto

prípade nepoužije.

Podľa ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd

o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne

s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak,

aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe

do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom

konaní.

II.2.1 Predmetom namietaného konania krajského súdu bolo rozhodovanie

o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní

obžaloby podľa . Krajský súd bol povinný v tomto konaní

rozhodnúť do 22. februára 2013, keď vtedy mala sťažovateľovi uplynúť lehota trvania

jeho väzby v prípravnom konaní (pozri uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 23. augusta 2012, právoplatné 30. augusta 2012).

Sťažovateľ podal v tomto konaní viacero procesných návrhov, ktoré podľa neho boli

prekážkou rozhodovania okresného súdu a krajského súdu. Krajský súd nepovažoval postup

okresného súdu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby za nesúladný so zákonom, a preto

nemal dôvod na námietky sťažovateľa reagovať a výslovne sa vyjadriť k procesným

návrhom sťažovateľa napriek tomu, že nebol prítomný obhajca (návrhu na delegáciu

a námietke zaujatosti predsedníčky a prísediacich senátu okresného súdu).

Okresný súd upovedomil obhajcu sťažovateľa o termíne neverejného zasadnutia

určeného na 5. február 2013 o 8.00 h dňa 30. januára 2013. Obhajca sťažovateľa požiadal

30. januára 2013 o presun termínu na neskorší čas v určený deň z dôvodu kolízie so skôr

určeným termínom pojednávania v obchodnoprávnej veci na inom okresnom súde.

Predsedníčka okresného súdu mu oznámila, že žiadosti nemôže vyhovieť, pretože v rovnaký

deň má na neskorší čas nariadené pojednávanie v inej väzobnej veci. Obhajca sťažovateľa

sa na neverejnom zasadnutí nezúčastnil.

Podľa bol okresný súd povinný upovedomiť obhajcu

sťažovateľa o mieste a čase výsluchu vhodným spôsobom za predpokladu, že bol

dosiahnuteľný. V danom prípade ide o väzobnú vec, ktorá si vyžadovala prednosť,

bezodkladnosť a urýchlenosť pri rozhodovaní ( a

a čl. 5 ods. 4 dohovoru). Na strane okresného súdu pritom existovala relevantná prekážka,

ktorá bránila preloženiu neverejného zasadnutia na neskorší čas v určenom termíne.

Ústavný súd preto nepovažuje postup krajského súdu za svojvoľný, keď sa stotožnil

s procesným postupom okresného súdu tým, že sťažnosť sťažovateľa namietajúcu

aj neprítomnosť obhajcu zamietol. Takýto postup je v súlade aj s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu, podľa ktorej nemožno úspešne namietať porušenie určitého alebo

medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého

všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného, ,

resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody ().

Ústavný súd poukazuje aj na o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je advokát povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. V posudzovanej veci bol obhajca sťažovateľa upovedomený o termíne

neverejného zasadnutia v dostatočnom časovom predstihu, ktorý mu umožňoval prípadne

zabezpečiť zastúpenie klienta na neverejnom zasadnutí substitútom. Túto možnosť nevyužil.

Vo vzťahu k procesným návrhom sťažovateľa ústavný súd poukazuje na príslušné

ustanovenia , podľa ktorých podanie námietky zaujatosti a návrhu

na delegáciu nie je prekážkou vykonania nariadeného úkonu trestného konania,

resp. pri námietke zaujatosti aj vykonania úkonu, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť

účel trestného konania ( a ). Sťažovateľ podal

návrhy po nariadení úkonu neverejného zasadnutia, na ktorom okresný súd vykonal jeho

výsluch. Obidva návrhy sťažovateľa boli posúdené príslušnými súdmi ako nedôvodné.

Okresný súd rozhodol o nevylúčení predsedníčky senátu a prísediacich uznesením

z 5. februára 2013 a krajský súd zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

uznesením sp. zn. z 12. februára 2013. Najvyšší súd rozhodol o návrhu

sťažovateľa podľa uznesením sp. zn.

z 27. februára 2013 tak, že vec sa okresnému súdu neodníma. Ústavný súd preto nepovažuje

námietku sťažovateľa týkajúcu nezákonného postupu krajského súdu v nadväznosti

na porušenie zákona postupom okresného súdu za relevantnú.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohou vyjadrovať

sa k procesnému postupu namietaného súdu, pokiaľ tento postup nemal za následok

porušenie základných práv sťažovateľa. Ústavný súd preto nepovažuje za potrebné reagovať

na námietku sťažovateľa týkajúcu sa poradia, v ktorom okresný súd rozhodol, keď najskôr

rozhodol o väzbe a následne o námietke zaujatosti, ktorej nevyhovel, pretože

ju nepovažoval za dôvodnú.

II.2.2 Vo vzťahu k postupu krajského súdu sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd

nemohol rozhodnúť skôr, ako najvyšší súd rozhodol o jeho návrhu na delegáciu veci

Krajskému súdu v Žiline, ktorý podal pred nariadením neverejného zasadnutia

na rozhodnutie o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe. Najvyšší súd rozhodol o tomto návrhu

uznesením sp. zn. z 27. februára 2013 tak, že mu nevyhovel a vec krajskému

súdu neodňal.

Odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu z dôležitých dôvodov

je výnimkou z ústavného princípu, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Dôležité dôvody v zmysle citovaného ustanovenia môžu byť

dôvody, ktoré zabezpečujú nestranné a zákonné prerokovanie veci, náležité zistenie

skutkového stavu potrebného na rozhodnutie, ako aj uplatnenie všetkých do úvahy

prichádzajúcich základných zásad trestného konania. Pri dodržaní týchto zásad môže ísť

aj o dôvody procesnej ekonómie v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 101/2000).

Vzhľadom na uvedené je tak delegácia procesno-právnym inštitútom, ktorý musí mať

iba výnimočnú povahu, a preto dôležité dôvody na delegáciu musia byť zreteľné, zrejmé

a nepochybné a ich existencia musí byť jednoznačne preukázaná ().

Sťažovateľ odôvodnil svoj návrh podľa námietkou

zaujatosti všetkých sudcov krajského súdu z dôvodu ich predpokladaného osobného vzťahu

k jednému zo svedkov, ktorý bol «osobne prítomný na mieste činu v čase usmrtenia osoby

poškodeného Ž., ktorý mal byť zároveň aj Ž. obchodným partnerom a spoločníkom podniku

„D.“, ktorý bol nútený po prestrelke zavrieť, čím mohol prísť o značnú časť príjmov, pričom

p. Ľ. P. pôsobil v trnavskom kraji ako súdny exekútor a určite mal osobné kontakty

so sudcami nielen Okresného súdu v Trnave ale aj Krajského súdu v Trnave.». Iné dôvody

sťažovateľ neuviedol ani vo svojom vlastnoručne písanom podaní.

Podľa stabilizovanej súdnej praxe je dôvodom na odňatie veci príslušnému súdu

a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa aj vylúčenie všetkých sudcov

príslušného súdu. Najvyšší súd taký dôvod vo veci sťažovateľa nezistil.

Sťažovateľ nevzniesol konkrétnu námietku zaujatosti predsedu alebo členov senátu

krajského súdu rozhodujúceho v jeho veci, o ktorej by mal krajský súd rozhodnúť predtým,

ako rozhodol o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe. Práve námietka zaujatosti je účinným

procesným prostriedkom, ktorý sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojho práva

na nestranného sudcu, pokiaľ mal pochybnosti o nezaujatosti v jeho veci konajúceho senátu.

Podľa názoru ústavného súdu z týchto konkrétnych okolností vyplýva, že základné

právo sťažovateľa na nestranného sudcu nemohlo byť namietaným postupom krajského

súdu v časovo limitovanom väzobnom konaní dotknuté.

II.2.3 Sťažovateľ napokon namieta, že krajský súd porušil jeho práva aj postupom

predchádzajúcim rozhodnutiu o väzbe v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu o nevylúčení z 5. februára 2013, a to z toho dôvodu že rozhodol

o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení skôr, ako bolo uznesenie

okresného súdu doručené jeho obhajcovi.

Proti uzneseniu o väzbe, o ktorej súd rozhoduje podľa § 238 ods. 3 Trestného

poriadku po podaní obžaloby, možno podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia

( ). Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu o ponechaní

vo väzbe aj proti následne vyhlásenému uzneseniu o nevylúčení bezprostredne po ich

vyhlásení. Do termínu rozhodovania o sťažnostiach (12. februára 2013) sťažovateľ ani sám,

ani prostredníctvom svojho obhajcu nedoplnil dôvody svojich sťažností. Obhajca

sťažovateľa pritom vedel, ako rozhodol okresný súd, o čom svedčí obsah jeho podania

zo 6. februára 2013 označeného ako „Návrh na odňatie veci podľa “,

v ktorom poukázal na to, že mu nebolo doručené uznesenie, ktorým okresný súd rozhodol,

že namietaní členovia senátu okresného súdu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov

trestného konania vo veci sťažovateľa, hoci podľa

je povinnosťou súdu mu toto uznesenie doručiť.

Podľa ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý

je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony

je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť

obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone

trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti

ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený

nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Podľa sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti

uzneseniam podľa ; ak sa koná podľa Trestného

poriadku, sťažnosť sa podáva do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie

oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie

lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.

Obhajcovi sťažovateľa bolo uznesenie okresného súdu o námietke zaujatosti

z 5. februára 2013 doručené 13. februára 2013. Krajský súd rozhodol o sťažnosti

sťažovateľa už 12. februára 2013, teda skôr ako sťažovateľ mohol eventuálne doplniť

odôvodnenie svojej sťažnosti prostredníctvom obhajcu po tom, ako mu bolo doručené

uznesenie okresného súdu.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -635 z 12. februára 2013 vyplýva,

že krajský súd považoval za odôvodnenie sťažnosti námietky, ktoré boli obsahom návrhu

sťažovateľa na odňatie veci a jej prikázanie Okresnému súdu Bratislava I. Inú argumentáciu

odôvodňujúcu námietku zaujatosti senátu okresného súdu konajúceho v jeho veci

sťažovateľ nepredniesol ani v písomnom doplnení dôvodov sťažnosti, ktoré podal

prostredníctvom obhajcu a ktoré bolo doručené krajskému súdu 21. februára 2013. Obsah

argumentácie sťažovateľa a jeho obhajcu spochybňujúcej nestrannosť senátu rozhodujúceho

o trvaní jeho väzby po podaní obžaloby predloženej v konaní pred okresným súdom

a v konaní o sťažnosti pred krajským súdom bol v podstate rovnaký, založený

na všeobecnom tvrdení sťažovateľa o predpokladanom osobnom vzťahu sudcov okresného

súdu k jednému zo svedkov v konaní.

Z uvedeného vyplýva, že aj keď krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nemal k dispozícii jej písomné odôvodnenie,

ktoré bolo krajskému súdu doručené až 21. februára 2013, mal pri svojom rozhodovaní

k dispozícii všetky argumenty, ktoré v ňom boli (následne) uvedené. Toto zistenie je pre

ústavný súd rozhodujúce z hľadiska uplatňovania materiálneho prístupu k ochrane

základných práv a slobôd a posudzovania tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu namietaný postup krajského súdu v konečnom

dôsledku nemohol mať z materiálneho hľadiska za následok neprípustný zásah do

garantovaných práv sťažovateľa, keďže v písomnom odôvodnení sťažnosti nebola

obsiahnutá žiadna skutočnosť, ktorá nebola krajskému súdu známa z obsahu príslušného

spisu a ktorá by mohla prípadne založiť relevantné dôvody na iné rozhodnutie o jeho

sťažnosti, t. j. uvedené procesné pochybenie krajského súdu v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci nemalo ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnu intenzitu (podobne

napr. a ).

Ústavný súd preto s poukazom na zistené skutočnosti považuje sťažovateľom

namietaný postup krajského súdu za zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z obsahu

jeho základného práva podľa a 5 a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedených čiastkových záverov ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti nie je dôvodná, a preto jej v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku

tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda,

ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z prvej vety a ,

ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. -639 z 12. februára 2013

(bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd má vedomosť, že po tom, ako nálezom sp. zn. z 5. júna 2013

zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. z 11. septembra 2012 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, krajský súd 17. septembra 2013 rozhodol o prepustení sťažovateľa

z väzby a sťažovateľ bol následne vyhostený na Ukrajinu. Z tohto dôvodu neprichádza

do úvahy, aby ústavný súd vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. V súčasnosti už nie

je možné skúmať dôvodnosť trvania väzby sťažovateľa so spätnou účinnosťou, teda za dobu

minulú ().

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €

vzhľadom na intenzitu zásahu do jeho práv s odôvodnením, že je potrebné prihliadať

na celkovú dobu dosiaľ vykonanej väzby v konaniach vedených proti nemu.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva ().

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 5. júna 2013 nevyhovel návrhu

sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinia s odôvodnením, že nie je účelné ani

vhodné, keďže vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady

trov konania považoval v okolnostiach danej veci za dostačujúce. Vzhľadom na to,

že sťažovateľ bol následne prepustený z väzby uznesením krajského súdu, čím bola

dovŕšená náprava namietaného porušenia jeho práv, ústavný súd konštatuje, že v danom

prípade bude dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa vyslovenie porušenia ním

označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru a zrušenie napadnutého

uznesenia krajského súdu, ako aj priznanie úhrady trov konania. Ústavný súd nevidí dôvod

ani v tejto veci rozhodnúť inak, ako rozhodol vo veci sp. zn. .

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V súlade s ústavný súd rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti,

s. r. o., ktorá je podľa predloženého osvedčenia platcom dane z pridanej hodnoty.

Sťažovateľ sa domáhal úhrady trov konania za dva úkony právnej služby v celkovej sume

331,12 €. Uplatnená čiastka zodpovedá vyčísleniu podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1

písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení účinnom do 30. júna 2013, a preto ústavný súd priznal úhradu trov konania

v uplatnenej sume (bod 3 výroku toho nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poplatku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014