Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 352/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., B., toho času v Ústave na výkon väzby L.,

zastúpeného spoločnosťou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a práva na slobodu podľa a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 30. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra

2012 doručená sťažnosť V. Y., B., toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 (ďalej len „“) a práva na slobodu

podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. augusta 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené

väzobné trestné stíhanie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

v rámci ktorého bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný

súd“) z 24. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu z 13. marca 2012 z dôvodu

podľa ustanovení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Na základe návrhu Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“)

na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa zo 14. augusta 2012 okresný súd uznesením

sp. zn. 63/2012 z 23. augusta 2012 rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby

sťažovateľa do 22. februára 2013. O sťažnosti podanej proti predmetnému uzneseniu

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 30. augusta 2012, ktorým ju podľa

ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že ešte pred prijatím rozhodnutia okresného súdu

23. augusta 2012 jeho obhajca podal v zmysle „návrh na odňatie

veci Okresnému súdu Trnava z dôvodu zaujatosti všetkých jeho sudcov a na prikázanie

tejto veci Okresnému súdu Bratislava I“, okresný súd však napriek uplatnenému návrhu

v uvedený deň o predĺžení jeho väzby rozhodol.

Sťažovateľ na tomto mieste argumentuje: „Okresný súd nebol oprávnený v danej

veci vykonať nariadený úkon, nakoľko návrh obhajoby obsahoval dôležitý dôvod podľa § 23

ods. 1 a ten v zmysle ustanovenia bránil Okresnému

súdu Trnava v ďalšom postupe vo veci. Podľa názoru sťažovateľa bol Okresný súd Trnava,

aj vzhľadom na dostatok času, povinný rozhodnutie o návrhu KP TT na predĺženie lehoty

trvania väzby odložiť do momentu kým Najvyšší súd SR nerozhodne o návrhu na delegáciu

podľa .“

Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľ za nezákonný.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že predmetné uznesenie okresného súdu o predĺžení lehoty

trvania jeho väzby nespĺňa podmienky zákonného rozhodnutia podľa § 72 ods. 1 a 2, § 76

ods. 1 a . Na tomto mieste sťažovateľ dôvodí, že okresný súd

v uznesení vôbec neuviedol skutkové okolnosti, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, nevyjadril

sa k zásadnej otázke, a síce, či väzba v prípade sťažovateľa trvá nevyhnutnú dobu,

a neskúmal, či je ešte stále daný dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku. Sťažovateľ tak uznesenie okresného súdu považuje za nepreskúmateľné

a arbitrárne.

V sťažnosti sťažovateľ ďalej argumentuje: „Obhajoba taktiež poukázala

na uznesenie Ústavného súdu SR č.k.: -26, v ktorom ústavný súd na str. 12

konštatuje, že na skutkové okolnosti, ktoré mali byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby

mojej osoby v tej istej trestnej veci bolo možné prihliadať len v počiatočnom štádiu

trestného konania. Nie je ústavne akceptovateľné, aby naďalej pretrvávalo moje väzobné

stíhanie len z dôvodov, pre ktoré som bol do väzby vzatý, t.j.: obava z úteku, hrozba

vysokého trestu a odkaz na to, že som cudzím štátnym príslušníkom. Ústavný súd SR

v uvedenom uznesení v tejto súvislosti konštatoval, že s ohľadom na počiatočné štádium

trestného konania, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č.k. v čase jeho

vydania, t.j. 13. marca 2012 sa javí ako ústavne udržateľné, avšak uplynutím krátkej doby

tomu tak nebude, a to aj s prihliadnutím na moju celkovú väzbu, ktorá trvá kumulatívne už

veľmi dlhú dobu (viac ako 10 rokov). Od vydania rozhodnutia Krajského súdu v Trnave

uplynulo ku dňu vydania napadnutého uznesenia už viac ako 5 mesiacov, a preto mám za to,

že dôvody, ktoré boli v marci 2012 dostačujúce na vzatie mojej osoby do väzby,

už s odkazom na právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v rozhodnutí

č.k.: -26, v čase rozhodovania Okresného súdu Trnava a Krajského súdu

v Trnave dostačujúce neboli, a preto nebol daný ani dôvod na predĺženie lehoty trvania

väzby. Sudca pre prípravné konanie napadnuté uznesenie paradoxne odôvodnil iba vyššie

uvedeným uznesením Ústavného súdu SR, ktoré účelovo pre svoju potrebu vykladal tak, že

Ústavný súd SR v čase svojho rozhodovania, t.j. 03.07.2012 považoval rozhodnutie

Krajského súdu v Trnave č.k. o väzbe za ešte ústavne udržateľné, a preto bola

moja väzba ešte stále zákonná. Takýto účelový výklad je neprípustný a je v rozpore

so spôsobom akým Ústavný súd SR rozhoduje o sťažnostiach sťažovateľov. Je zrejmé, že

ak Ústavný súd SR rozhodoval o ústavnosti rozhodnutia Krajského súdu v Trnave

č.k. , rozhodoval o nej v časových súvislostiach, kedy bolo rozhodnutie

Krajského súdu v Trnave č.k. vydané, t.j. k 13. marcu 2012 a nie

k 03.07.2012.“

Podľa vyjadrenia sťažovateľa napriek tomu, že na prezentované nedostatky

rozhodnutia okresného súdu poukázal, krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. augusta 2012 jeho sťažnosť podanú proti tomuto rozhodnutiu zamietol. Na tomto

mieste sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«S argumentáciou obhajoby ohľadom podaného návrhu na odňatie a prikázanie veci

sa odvolací súd vôbec nevysporiadal. Iba uviedol, že obhajca námietku zaujatosti nepodal.

Takéto odôvodnenie nespĺňa základné náležitosti a zákonné podmienky rozhodnutia súdu.

Z podania obhajcu je zjavné, že obhajca nepodal námietku zaujatosti, ale návrh na odňatie

a prikázanie veci. V tomto smere sa javí argumentácia KS TT ako nezmyselná.

V ďalšom sa v napadnutom uznesení Krajského súdu v Trnave už iba konštatuje, že

podľa jeho názoru väzobný dôvod podľa trvá,

pričom ale ani Krajský súd v Trnave neuviedol ani jednu konkrétnu skutočnosť alebo

dôkaz, ktoré by preukazovali existenciu dôvodov na ďalšie trvanie väzby voči mojej osobe.

Je zrejmé, že Krajský súd v Trnave vôbec neskúmal tak formálne podmienky ako aj skutkové

okolnosti väzby ako takej.

Zarážajúca je tiež skutočnosť, že Krajský súd v Trnave konštatuje, že obhajca

JUDr. J. B. svoju sťažnosť nezdôvodnil. Uvedená skutočnosť nie je založená na pravde,

nakoľko obhajca do zápisnice konajúcemu prvostupňovému súdu zahlásil, že písomné

odôvodnenie sťažnosti zašle konajúcemu súdu v lehote 3 dní, a tak aj učinil. Okresnému

súdu Trnava bola zaslaná písomne odôvodnená sťažnosť zo dňa 24.08.2012!!! Táto

sťažnosť bola Okresnému súdu v Trnave odoslaná poštou dňa 27.08.2012!!! to znamená

v zákonom stanovenej lehote. Podľa doručenky bola sťažnosť Okresnému súdu Trnava

doručená dňa 31.08.2012. Nie je zrejmé, kde písomne podaná sťažnosť 5 dní „čakala“.

V danom kontexte sa nevídaná rýchlosť konania nadriadeného súdu javí ako účelová,

keď nadriadený súd nepočkal primeranú lehotu na doručenie avízovanej písomnej

sťažnosti, najmä ak súd nebol pod časovým tlakom. Takáto rýchlosť konania je o to

nezvyčajnejšia, keď o sťažnosti obvineného proti uzneseniu zo dňa 17.08.2012, ktorým bola

zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, konanie, ktoré sa viedlo paralelne s konaním

o predĺženie lehoty trvania väzby, sa na nadriadenom súde rozhodovalo až 11.09.2012.

Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí zo dňa 30.08.2012 spis. zn.:

na druhej strane vyplýva, že bola čítaná sťažnosť obhajcu obvineného JUDr. J. B. proti

uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 23.08.2012 sp. zn. 63/2012!!!

Ak táto sťažnosť bola na neverejnom zasadnutí čítaná, nie je zrejmé, prečo súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že takáto písomná sťažnosť doručená

nebola.»

Opierajúc sa o uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci rozhodol

nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 17

ods. 2 a 5 a práva zaručeného a 4 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. augusta 2012, toto uznesenie zrušil, prikázal krajskému súdu

prepustiť sťažovateľa na slobodu, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume

50 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením

sp. zn. z 30. augusta 2012 porušil krajský súd jeho základné právo zaručené

čl. 17 ods. 2 a 5 a právo zaručené čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z poskytnutých častí spisového materiálu

okresného súdu ústavný súd zistil tieto skutočnosti relevantné pre jeho rozhodnutie:

Sťažovateľ bol v rámci vedeného väzobného trestného stíhania pre trestný

čin vraždy podľa a uznesením okresného

súdu sp. zn. 12/2012 z 24. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 13. marca 2012 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. a) , podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí

vysoký trest.

Krajská prokuratúra 14. augusta 2012 predložila okresnému súdu návrh

na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa. V návrhu konštatovala, že orgán

prípravného konania postupuje v trestnej veci sťažovateľa plynule a bez neodôvodnených

prieťahov, ďalej poukázala na mimoriadnu náročnosť procesu dokazovania vzhľadom

na okolnosť uplynutia značného časového rámca od spáchania vyšetrovaného skutku,

prítomnosť medzinárodného prvku vyšetrovanej trestnej veci a vyhovenie návrhu obhajoby

na doplnenie dokazovania – vykonanie výsluchov svedkov a konfrontácií, ktorý obhajoba

predniesla apelujúc na požiadavku spravodlivého procesu a povinnosti orgánov činných

v trestnom konaní objasniť s rovnakou starostlivosťou aj okolnosti svedčiace v prospech

sťažovateľa. Krajská prokuratúra v návrhu dôvodila pretrvávaním dôvodov väzby

v nezmenenej podobe, tak ako ich prezentovala v pôvodnom návrhu na vzatie sťažovateľa

do väzby, a síce poukazom na „neexistenciu legálneho miesta pobytu na ktorom sa

skutočne zdržiaval, za skutok pre ktorý je obvinený stíhaný je možné uložiť mimoriadne

vysoký trest a spolu s okolnosťou cezhraničného cudzieho prvku – ide o cudzieho štátneho

príslušníka, bez akýchkoľvek trvalých väzieb na územie SR, dlhodobo bez akéhokoľvek

legálneho zdroju príjmov, charakteru a závažnosti stíhanej trestnej činnosti“.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 22. augusta 2012 žiadosť, aby bolo konanie

o uvedenom návrhu vykonané bez jeho prítomnosti. Potom ako okresný súd na neverejnom

zasadnutí 23. augusta 2012 vyhlásil uznesením, že bude o návrhu konať v neprítomnosti

sťažovateľa, jeho obhajca požiadal, „aby bola predmetná trestná vec odňatá Okresnému

súdu Trnava v zmysle a prikázaná na ďalšie konanie Okresnému súdu

Bratislava I, a to z dôvodu zaujatosti Okresného súdu Trnava, pričom uviedol, že namieta

zaujatosť všetkých sudcov Okresného súdu Trnava“.

V zápisnici o neverejnom zasadnutí okresného súdu vykonanom 23. augusta 2012 je

uvedené, že po uplatnení návrhu obhajcu sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci podľa

okresný súd rozhodol o postupe podľa súvisiacich

ustanovení , teda o vykonaní nariadeného úkonu trestného

konania (rozhodovanie o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby)

a následnom predložení návrhu na delegáciu veci príslušnému súdu na rozhodnutie.

Z obsahu predmetnej zápisnice vyplýva, že po prednesení návrhu krajskej prokuratúry

a po vyjadrení obhajcu sťažovateľa k tomuto návrhu vyhlásil okresný súd uznesenie, ktorým

predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa, odôvodnil ho a poskytol poučenie o opravnom

prostriedku. K uzneseniu sa obhajca sťažovateľa vyjadril takto: „podávam sťažnosť.

Písomné odôvodnenie sťažnosti doručím súdu do 3 dní.“

V uznesení sp. zn. 63/2012 z 23. augusta 2013, ktorým okresný súd návrhu

krajskej prokuratúry vyhovel a predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa, dôvodil takto:

„Sudca pre prípravné konanie konštatuje, že vyšetrovanie v predmetnej veci

prebieha v podstate plynule, pretože doterajšie obdobie trvania vyšetrovania 6 mesiacov

ohľadom trestného činu vraždy podľa , nie je

mimoriadne dlhým obdobím. Pokiaľ sa týka námietok obhajoby aj s poukazom

na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 03.07.2012, je potrebné

poukázať na to, že podľa stanoviska ústavného súdu je rozhodnutie o väzbe u obvineného

v súčasnom štádiu trestného konania ešte udržateľné. Toto bolo konštatované 03.07.2012,

pričom od tejto doby neuplynulo výraznejšie obdobie a preto ani nemožno zatiaľ uvažovať,

že by rozhodnutie o trvaní väzby obvineného bolo momentálne neudržateľné. Ústavný súd

vo svojom rozhodnutí tiež uviedol, že Krajský súd v Trnave nepostupoval pri rozhodovaní

o väzbe formálne a súčasne konštatoval, že sťažnosť obvineného na ústavný súd je zjavne

neopodstatnená a preto bola odmietnutá.

Na základe týchto skutočností sudca pre prípravné konanie predĺžil lehotu trvania

väzby do 22. 02. 2013, teda tak, ako to navrhol prokurátor.

Pokiaľ sa týka predneseného návrhu obhajcu obvineného, aby predmetná vec bola

Okresnému súdu Trnava odňatá a na ďalšie konanie najbližšie nadriadeným súdom, ktorým

je Najvyšší súd SR a bola prikázaná Okresnému súdu Bratislava I, predmetný návrh sa javí

ako krajne účelový, pretože obhajca obvineného v tomto smere neuviedol žiadne relevantné

dôvody. Tvrdenie o zaujatosti sudcov Okresného súdu Trnava sa taktiež javí ako účelové,

pretože okrem sudcu pre prípravné konanie nikto iný zo sudcov tunajšieho súdu

o obvinenom nerozhodoval. Navyše bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 23 ods. 3 Tr.

poriadku, podľa ktorého nariadený úkon aj po prednesení návrhu na odňatie a prikázanie

veci sa vykoná. Je nepochybné, že v danom prípade úkonom trestného konania by bol nielen

výsluch obvineného, ale aj samotné rozhodovanie o podanom návrhu na predĺženie lehoty

trvania väzby.“

Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti na neverejnom zasadnutí 30. augusta 2012

tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia potvrdil krajský súd

vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu a súladnosť postupu okresného

súdu s . V podrobnostiach poukázal krajský súd na svoje

predchádzajúce rozhodnutie, ktorým rozhodoval o vzatí sťažovateľa do väzby a v ktorom

podrobne rozobral existenciu väzobných dôvodov v prípade sťažovateľa, ktorých

pretrvávanie aj v dobe rozhodovania o návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty

väzby krajský súd potvrdil.

V zmysle je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného

konania, predmetom ktorého je rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania väzby.

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí

spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa) vychádzal

zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu krajskej prokuratúry, ako aj

v uznesení okresného súdu, ktorý vo vzťahu k splneniu špeciálnej podmienky vzťahujúcej

sa na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa ( )

poukazujúc pritom na celkovú dobu trvania vyšetrovania (6 mesiacov) a charakter

vyšetrovanej trestnej činnosti, kvalifikoval postup orgánov činných v trestnom konaní ako

plynulý. Okresný súd, ktorého závery krajský súd akceptoval, zodpovedal aj sťažovateľom

nastolenú otázku akceptovateľnosti dĺžky trvania jeho väzby, ktorú nepovažoval okresný

súd za neudržateľnú, odvolávajúc sa na nepatrný časový úsek, ktorý uplynul od doby, keď

ústavnosť väzby sťažovateľa potvrdil aj samotný ústavný súd svojím rozhodnutím z 3. júla

2012.

Krajský súd záver o pretrvávaní dôvodov väzby podporil poukazom na aktuálnosť

skutkových zistení a právnych záverov prezentovaných vo svojom predchádzajúcom

uznesení sp. zn. z 13. marca 2012 o vzatí sťažovateľa do väzby, ktorého

konformnosť s príslušnými limitmi a dohovoru, resp. jeho preskúmateľnosť

z pohľadu zodpovedania otázky splnenia formálnych a materiálnych podmienok väzby

potvrdil aj ústavný súd už zmieneným uznesením z 3. júla 2012 (sp. zn. ).

Podľa názoru ústavného súdu je toto rozhodnutie krajského súdu ústavnoprávne

akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej

právnej úpravy korešpondujú prezentovaným skutkovým zisteniam, pričom tieto zistenia nie

sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností

relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Špeciálne k nastolenej otázke

primeranosti dĺžky trvajúcej väzby sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že len z pohľadu

jednoduchého aritmetického ponímania, keď v čase rozhodovania konajúcich súdov

o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa táto predstavovala celkovú dobu šiestich

mesiacov, sa táto otázka nejaví ako naliehavá, a teda spôsobilá otvoriť úvahu o neústavnosti

väzby z dôvodu jej neprimeranej dĺžky.

K námietke sťažovateľa o nezákonnosti postupu okresného súdu v súvislosti

s uplatneným návrhom obhajcu sťažovateľa na delegáciu veci ústavný súd uvádza, že ju

považuje (bez toho, aby sa bližšie venoval otázke správnosti aplikácie § 23 ods. 3 Trestného

poriadku v okolnostiach prípadu sťažovateľa) z pohľadu otázky ústavnosti postupu

okresného súdu a konformnosti jeho postupu s dohovorom za irelevantnú, a to

s prihliadnutím na tú zásadnú skutočnosť, že návrh sťažovateľa na delegáciu veci ako taký

bol príslušným súdom – Najvyšším súdom Slovenskej republiky posúdený ako nedôvodný

a vyhovené mu nebolo.

V neposlednom rade ústavný súd zaujal stanovisko aj k námietke sťažovateľa

o arbitrárnosti rozhodovania krajského súdu v smere sťažovateľom prezentovaného

nedostatku, keď podľa vyjadrenia sťažovateľa rozhodnutie krajského súdu obsahuje

nepravdivé tvrdenie, pretože sa krajský súd expressis verbis v uznesení zmienil: „Proti

tomuto uzneseniu podal po jeho vyhlásení sťažnosť obhajca JUDr. J. B., ktorú

nezdôvodnil.“ Sťažovateľ uvádza, že odôvodnenie sťažnosti okresnému súdu doručil, a to

31. augusta 2012.

Obsah zápisnice z neverejného zasadnutia okresného súdu vykonaného 23. augusta

2012 je však dôkazom o neopodstatnenosti tohto tvrdenia sťažovateľa. Bezprostredne

po vyhlásení uznesenia okresného súdu obhajca sťažovateľa podal proti uzneseniu sťažnosť,

pričom zároveň uviedol, že jej písomné odôvodnenie doručí súdu do 3 dní. Je bez

akýchkoľvek pochybností zrejmé, že obhajca pri podaní sťažnosti uplatnenej bezprostredne

po vyhlásení uznesenia, a teda nie po doručení jeho písomného vyhotovenia, avizoval

konajúcim súdom, že odôvodnenie už podanej sťažnosti doručí do 3 dní (teda

do 26. augusta 2013). Krajský súd, ktorý rozhodoval o podanej sťažnosti 30. augusta 2012,

vychádzajúc z takto prezentovaného vyhlásenia obhajcu potom celkom opodstatnene

konštatoval, že sťažnosť obhajcom zdôvodnená nebola.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 17

ods. 2 a 5 a a 4 dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013