Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 494/2013
PDF · 422.25 KB
No categories available
IV. ÚS 494/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti V. Y., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava,
konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Juraja Baláža, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tpo 5/2013-47 z 22. januára 2013, za účasti
Krajského súdu v Trnave, takto
rozhodol:
1. Základné práva V. Y. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tpo 5/2013-47 z 22. januára 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tpo 5/2013-47 z 22. januára 2013
z r u š u j e .
3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť V. Y. trovy konania v sume
331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právneho zástupcu
Advokátskej kancelárie Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára
2013 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Trnave (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. 3 Tpo 5/2013-47 z 22. januára 2013, ktorým
zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí jeho
žiadosti o prepustenie z väzby.
Sťažovateľ je trestné stíhaný za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f)
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona č. 10/1999 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“), formou účastníctva ako organizátor
podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Sťažovateľ podal 20. decembra 2012 Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný
súd“) žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej žiadal, aby bolo o nej rozhodnuté v jeho
neprítomnosti. V sťažnosti uviedol, že svoju neúčasť si neskôr rozmyslel a čakal
na oznámenie termínu výsluchu, aby mohol okresnému súdu oznámiť, že sa ho chce
zúčastniť. Okresný súd ho o termíne výsluchu neinformoval, ani mu neposkytol poučenie
o jeho právach podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku, a preto namieta, že mu okresný súd
týmto postupom odňal možnosť konať pred súdom a porušil zásadu kontradiktórnosti
konania. Sťažovateľ namieta, že toto pochybenie okresného súdu neodstránil ani krajský
súd, ktorý jeho sťažnosť zamietol.
Krajský súd v uznesení konštatoval, že naďalej trvajú dôvody väzby, pretože je daná
obava, že sťažovateľ ako cudzinec ujde, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, prípadne trestu,
ktorý mu hrozí. Sťažovateľ namieta arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, z ktorého nie sú
zrejmé konkrétne skutočnosti preukazujúce existenciu dôvodu pre ďalšie trvanie jeho väzby,
ani či sa krajský súd zaoberal skúmaním, či jeho väzba trvá nevyhnutnú dobu s ohľadom
na predchádzajúce kumulatívne väzby trvajúce spolu viac ako desať rokov. Sťažovateľ
prostredníctvom obhajcu pri výsluchu, ako aj v sťažnosti poukazuje na uznesenie ústavného
súdu č. k. III. ÚS 314/2012-26, podľa ktorého na skutkové okolnosti, ktoré mali byť
dôvodom na uvalenie útekovej väzby v danom trestnom konaní, možno prihliadať len
v počiatočnom štádiu konania, a preto namieta, že tieto okolnosti už nemohli byť dostatočné
pre ďalšie trvanie jeho väzby po uplynutí desiatich mesiacov. Uviedol, že neschopnosť
orgánov činných v trestnom konaní pri obstarávaní dôkazov nemôže byť dávaná na ťarchu
jemu s odôvodnením zložitosti prípadu pre veľký časový odstup od skutku. Sťažovateľ
nesúhlasí ani s názorom krajského súdu o neprijateľnosti jeho argumentácie, že v prípade
jeho prepustenia z väzby je vylúčená možnosť jeho úteku vzhľadom na rozhodnutie
o administratívnom vyhostení, na základe ktorého by bol okamžite zadržaný a umiestnený
do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v M. Krajský súd odmietol tento argument
s odôvodnením, že uvedený postup nie je inštitútom nahrádzajúcim väzbu.
Sťažovateľ namieta aj účelovosť jeho trestného stíhania za skutok, o ktorom bolo
vedené vyšetrovanie ešte v roku 1999 so záverom, že boli zistené okolnosti vylučujúce
protiprávnosť, pretože „k usmrteniu M. Ž. došlo konaním neznámej osoby, ktoré konanie
napĺňa pojmové znaky nutnej obrany podľa § 13 Tr. zákona“. Obvinenie sťažovateľa
má byť založené na výpovediach svedkov, ktorí mali tieto skutočnosti oznámiť orgánom
polície ešte v roku 2006, pričom orgány činné v trestnom konaní uviedli, že sa ich dozvedeli
mesiac pred prepustením sťažovateľa z predchádzajúcej väzby. Sťažovateľ preto považuje
vznesenie obvinenia za účelové a poukazuje na časovú súvislosť medzi vznesením
obvinenia a prepustením z väzby v inom konaní na základe uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn.: 3 Tpo 5/2013-47 uznesením
zo dňa 22. 01. 2013 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú
v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu zaručené v čl. 5
ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 22. 01. 2013, č. k.: 3 Tpo 5/2013-47
sa v plnom rozsahu zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby V. Y. prepustil
neodkladne z väzby na slobodu.
Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50.000,- eur, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť
sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v celkovej výške 331,12 Eur (2 úkony právnej pomoci á 130,16 Eur + 2 x 7,81 Eur režijný
paušál + 20 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 494/2013-25
z 15. augusta 2013 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. V nadväznosti
na to ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti,
ako aj k tomu, či krajský súd trvá na konaní ústneho pojednávania.
Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril prípisom č. Spr 521/13
zo 14. októbra 2013, v ktorom uviedol:
„Pokiaľ obvinený (V. Y.) v ústavnej sťažnosti namieta porušenie jeho základných
práv v tom smere, že sa nezúčastnil konania súvisiaceho s podanou žiadosťou o prepustenie
z väzby na slobodu na Okresnom súde Trnava, som zistil, že sám obvinený v podanej
žiadosti požiadal, aby okresný súd o tejto (žiadosti) o prepustenie z väzby na slobodu
rozhodol v jeho neprítomnosti. V rámci samotného konania o žiadosti sa tohto zúčastnil
obhajca obvineného B. Tento v rámci samotného úkonu neavizoval zmenu postoja klienta
(obvineného V. Y.) v smere zmeny postoja k jeho účasti na konaní o jeho žiadosti. Neurobil
tak ani samotný obvinený prípadným doplnením jeho žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu.
Porušenie jeho práva na obhajobu avizoval až v rámci podanej sťažnosti
adresovanej tunajšiemu odvolaciemu súdu, ktorá sťažnosť bola doručená krajskému súdu
16. 1. 2013.
Keďže samotný obvinený v rámci rozhodovania o jeho prepustení z väzby na slobodu
bol zastúpený advokátom, teda jeho obhajoba bola zabezpečená, zastávam názor,
že nedošlo k porušeniu jeho základných práv v súvislosti s jeho obhajobou.
Vzhľadom na charakter trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným obvineným
V. Y. mám za to, že samotné rozhodnutie okresného resp. krajského súdu v smere jeho
ponechania vo väzbe bolo rozhodnutím zákonným. Rešpektujem súčasne nález Ústavného
súdu SR pod č. I. ÚS 47/2013 zo dňa 5. 6. 2013, ktorým ústavný súd rozhodol o porušení
práva na slobodu a bezpečnosť podľa článku 5 ods. 1 – 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd iným rozhodnutím tunajšieho krajského súdu pod sp. zn.
5 Tpo/36/2012 z 11. 9. 2012. Súčasne však poukazujem na uznesenie Ústavného súdu SR
pod č. k. III. ÚS 314/2012 z 3. 7. 2012, kde tento (ústavný súd) konštatoval, že útekové
dôvody väzby uvedené v ust. § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. sú ústavne resp. zákonne
udržateľné u obvineného v počiatočných štádiách trestného konania, pričom v neskorších
štádiách tohto (trestného) konania bez pristúpenia ďalších okolností sa tieto (dôvody väzby)
budú zoslabovať.
V kontexte vyššie uvedeného mám za to, že konajúci tunajší súd bol oprávnený
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu zisťovať, či v predmetnej veci uvedený (útekový
dôvod väzby) pretrváva, berúc do úvahy okolnosti aktuálne šetreného prípadu.
V podrobnostiach v tomto smere poukazujem na znenie uznesenia krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo/5/2013 z 22. 1. 2013.
Navrhujem sťažnosti obvineného v kontexte vyššie uvedeného nevyhovieť. Súčasne
súhlasím, aby ústavný súd v konkrétnej veci upustil od ústneho pojednávania v prijatej
sťažnosti.“
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu
poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013 a uviedol,
že zotrváva na podanej sťažnosti.
Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v súvislosti
s posudzovaním dôvodov ďalšieho trvania jeho väzby
Obsahom čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu
sú tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol
o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť
vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas
konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby
na slobodu môže byť v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou
(III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu vyplýva,
že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv
vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru nie sú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17
ústavy zahŕňa aj práva vyplývajúce z čl. 5 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03,
III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť
prípadného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho
práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu spoločne, pričom
zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 5 ods. 4
dohovoru.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis
II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Ústavný súd preto v prípade namietaného
porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho,
aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité
rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;
takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany
základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy
(I. ÚS 165/02).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti so zamietnutím jeho žiadosti
o prepustenie z väzby v trestnom konaní, v ktorom je obvinený z trestného činu vraždy
formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 219 ods. 1 a 2 písm. f)
Trestného zákona za skutok usmrtenia M. Ž. Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 12/2012 z 24. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
5 To 10/2012 z 13. marca 2012 s tým, že lehota väzby začala plynúť 22. februára 2012
o 15.40 h, od času, keď bol sťažovateľ zadržaný bezprostredne po prepustení z väzby
v inej trestnej veci na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012. Obvinenie za trestný čin vraždy poškodeného M. Ž. bolo
sťažovateľovi vznesené uznesením z 21. februára 2012.
Sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku, ktorý krajský súd odôvodnil tým, že sťažovateľ „je dôvodne podozrivý
zo spáchania trestného činu vraždy ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a), § 219
ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zák., pri ktorom v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu
odňatia slobody najmenej 12 rokov. Ide teda o hrozbu vysokým trestom a naviac v osobe
obvineného ide o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý by mohol ujsť, a tak sa vyhýbať
trestnému stíhaniu.“.
Sťažovateľ napadol rozhodnutie o vzatí do väzby sťažnosťou na ústavnom súde,
o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 314/2012 z 3. júla 2012 tak,
že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia
konštatoval, že „na skutkové okolnosti, ktoré podľa názoru krajského súdu mali byť
dôvodom na uvalenie útekovej väzby, možno prihliadať len v začiatočnom štádiu trestného
konania“ a „napadnuté uznesenie krajského súdu sa javí ešte ako ústavne udržateľné,
ale uplynutím krátkej doby sa bude tento väzobný dôvod podložený len obavou z úteku pred
hrozbu vysokého trestu a odkazom na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom,
zoslabovať“.
Sťažovateľ podal 25. júla 2012 okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby,
ktorú okresný súd zamietol uznesením sp. zn. Tp 59/2012 zo 17. augusta 2012. Krajský súd
zamietol sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012.
Sťažovateľ podal aj proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu sťažnosť ústavnému
súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013 tak,
že uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy a jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, a v nadväznosti na to zrušil
uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd v tomto náleze poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ sa nachádza
vo väzbe vo viacerých súbežne či následne vedených konaniach už viac ako desať rokov,
a aj v kontexte týchto osobitých okolností dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu nie
je presvedčivo odôvodnené, keď krajský súd videl dôvod pre ďalšiu väzbu sťažovateľa
v kombinácii faktov, že (i) sťažovateľ sa nezdržiaval v mieste svojho pobytu, (ii)
je cudzincom, (iii) mu hrozí vysoký trest a že (iv) vec je v štádiu prípravného konania,
s možnou potrebou vykonať procesné úkony za účasti sťažovateľa. Ústavný súd poukázal
aj na tú skutočnosť, že medzi uznesením krajského súdu z 13. marca 2012, ktoré bolo
preskúmavané v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 314/2012, a uznesením krajského súdu
z 11. septembra 2012, ktoré bolo predmetom konania vedeného pod sp. zn. I. ÚS 47/2013,
uplynula doba pol roka, pričom skutkové okolnosti odôvodňujúce väzobný dôvod, na ktoré
poukázal krajský súd, sa nezmenili, resp. nepristúpil žiadny relevantný dôvod na podporu
ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.
Uznesenie krajského súdu, v súvislosti s ktorým sťažovateľ namieta porušenie
svojich práv v tomto konaní, bolo vydané 22. januára 2013 (t. j. po viac ako 4 mesiacoch
od ústavným súdom neskôr zrušeného uznesenia) a krajský súd ním zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie
z väzby. V danom čase sa trestná vec sťažovateľa nachádzala v štádiu prípravného konania
a väzba sťažovateľa v tomto konaní trvala 11 mesiacov na základe jej predĺženia
do 22. februára 2013 uznesením okresného súdu z 23. augusta 2012 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 42/2012 z 30. augusta 2012. Aj ostatne označené rozhodnutie
krajského súdu sťažovateľ napadol sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením
sp. zn. III. ÚS 352/2013 z 28. augusta 2013 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Krajský súd v aktuálne napadnutom uznesení sp. zn. 3 Tpo 5/2013 z 22. januára 2013
dospel k záveru, že dôvody pre ďalšiu väzbu sťažovateľa stále trvajú, čo odôvodnil takto:
„Na základe obsahu spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že formálne
podmienky väzby u obvineného sú dané aj v súčasnej dobe tak, ako konštatovali súdy
v predchádzajúcich rozhodnutiach. Obvinenému bolo obvinenie riadne vznesené a výsledky
doteraz vykonaného dokazovania nasvedčujú nielen na to, že skutok, ktorý mu je kladný
za vinu sa stal a tento má znaky trestného činu, ale odôvodňujú aj podozrenie, že sa ho
dopustil obvinený.
Naviac mal odvolací súd za to, že vzhľadom na závažnosť vyšetrovanej trestnej
činnosti a plynulosť vyšetrovania, nemožno považovať dobu, ktorá uplynula
od rozhodovania ústavného súdu, za tak krátku, že by bol dôvod útekovej väzby natoľko
oslabený, aby mohol byť obvinený prepustený na slobodu.
Úlohou odvolacieho súdu v zmysle sťažnosti obvineného je posúdiť existenciu
dôvodov väzby v konkrétnom konaní, preto nemožno prihliadať na to, že v iných
kumulovaných trestných veciach bol obvinený vo väzbe viac ako 10 rokov.
V prejednávanej veci konajú orgány činné v trestnom konaní plynule, preto nemožno
uvažovať o tom, že väzbou obvineného je porušené jeho právo na jeho osobnú slobodu,
ktoré mu zaručuje Ústava SR v článku 17 odsek 2 a 5.
Dôkazy zabezpečené po dni 03. 07. 2012, kedy rozhodoval Ústavný súd SR,
zásadným spôsobom neoslabili podozrenie, že obvinený sa dopustil stíhanej trestnej
činnosti. Doterajšiu dĺžku trvania väzby o obvineného, vzhľadom na závažnosť trestnej
činnosti, ktorá mu je kladená za vinu a obťažnosť veci, možno považovať za primeranú.
Krajský súd poukazuje na obťažnosť veci, keď vzhľadom na veľký časový odstup
od skutku, sa dôkazy obstarávajú zložitejšie a bolo potrebné zabezpečiť aj výsluch svedkov
v zahraničí, nebolo zistené, že by, postupom orgánov činných v trestnom konaní, bolo
porušené právo obvineného na osobnú slobodu zaručené č. 17 odsek 2 a 5 ústavy SR.
Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd naďalej zastáva názor,
že u obvineného trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
aj v tomto štádiu konania, nakoľko je naďalej dôvodná obava, že obvinený, ako cudzinec,
ujde, aby sa vyhol trestnému stíhaniu prípadne trestu, ktorý mu hrozí.
Akékoľvek úvahy o tom, že by bol obvinený, v prípade prepustenia z väzby
na slobodu, umiestnený ÚPZC M., považoval odvolací súd za neprijateľné najmä z toho
dôvodu, že existencia dôvodu väzby je u obvineného daná a účel väzby nemožno takto
zabezpečiť. Nejedná sa totiž o taký inštitút nahradenia väzby, ktorý by vyplýval
z ustanovenia § 80 odsek 1 písm. a), písm. b), písm. c) trestného poriadku.
Napokon odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že skutkové okolnosti,
za ktorých bol obvinený vzatý do väzby, sa doposiaľ významným spôsobom nezmenili.
Na tieto skutkové okolnosti vo svojich rozhodnutiach poukázali súdy oboch stupňov
už v minulosti. V rámci rozhodovania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby
na slobodu, odvolací súd preskúmal najmä to, či na základe výsledkov doposiaľ vykonaného
dokazovania je dôvodné očakávať zastavenie trestného stíhania postupom podľa § 215
odsek 1 Trestného poriadku, ktoré dôvody nezistil.“
Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby
len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu
alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo
ak mu hrozí vysoký trest.
Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ústavy stabilne uvádza, že ústavné záruky
osobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby len odkazom na zákonnú úpravu
nevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe
zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času
ustanovenému zákonom“. Z čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“
a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná
sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou
z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby
v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou.
Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba
nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie
väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné náznaky
skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právom
obvineného na osobnú slobodu (I. ÚS 165/02).
Ústavný súd konštantne poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej pojem
„zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako v odseku 1 tohto
článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny
zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté a účel obmedzení,
ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe
oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné
pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan and Others
v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65; a už citovaný rozsudok vo veci Jecius
v. Litva, bod 100).
Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená
povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom
na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu
na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko
zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Táto povinnosť zahŕňa aj preskúmanie
odôvodnenosti podozrenia zo spáchania trestného činu, na základe ktorého došlo
k zadržaniu, a preskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov
v. Bulharsko, rozsudok z 26. 7. 2001, bod 94). Odôvodnenosť podozrenia predpokladá
existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť
záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok
z 21. 12. 2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa
platného vnútroštátneho práva napĺňa skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie
Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide
(rozhodnutie vo veci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001).
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa účelového vznesenia obvinenia
v čase, keď bol prepustený z väzby v inom konaní, sa ústavný súd už vyjadril v uznesení
sp. zn. III. ÚS 314/2012 z 3. júla 2012, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi v tomto uznesení a nepovažuje
za potrebné vyjadrovať sa už v tejto veci. Ústavný súd sa v tomto konaní zameral
na posúdenie, či sa krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti zaoberal námietkou sťažovateľa
o neodôvodnenosti jeho obvinenia.
Krajský súd konštatoval, že dôkazy zabezpečené v trestnom konaní k času jeho
rozhodovania neoslabili zásadným spôsobom podozrenie, že sa sťažovateľ dopustil
trestného činu vraždy. Z trestného spisu vo veci sťažovateľa ústavný súd zistil,
že na sťažovateľa bola v tejto veci podaná obžaloba a okresný súd vedie o nej konanie
pod sp. zn. 2 T 5/2013. Ústavný súd preto považuje základnú materiálnu podmienku
väzobného trestného stíhania sťažovateľa, a to dôvodné podozrenie zo spáchania trestného
činu, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie, za splnenú.
Z legálnej definície dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku vyplýva, že hrozba vysokého trestu a absencia väzby obvineného na určité miesto
(nemá stále bydlisko) sú okolnosťami, ktoré legitímne odôvodňuje obavu, že obvinený
môže ujsť v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu.
Obdobne tak ESĽP považuje závažnosť obvinenia a s tým súvisiacu hrozbu
vysokého trestu za relevantný faktor pri posudzovaní nebezpečenstva úteku alebo
pokračovania v trestnej činnosti. Súčasne však zdôrazňuje, že závažnosť obvinenia sama
osebe nemôže ospravedlňovať dlhú dobu väzby (Ilijkov v. Bulharsko, rozsudok z 26. 7.
2011, body 80 a 81).
V prípade sťažovateľa nebola hrozba vysokým trestom (trestná sadzba 12 až 15
rokov odňatia slobody) jedinou okolnosťou, ktorou krajský súd odôvodnil existenciu
dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Ďalšou bola skutočnosť,
že sťažovateľ je cudzinec, ktorý nemá v Slovenskej republike povolený trvalý
ani tolerovaný pobyt, čo v kombinácii so závažnosťou obvinenia podľa názoru krajského
súdu odôvodnilo nevyhnutnosť väzby sťažovateľa pre dosiahnutie účelu trestného konania
ako legitímneho verejného záujmu, ktorý prevážil nad právom sťažovateľa na osobnú
slobodu.
Uznesenie krajského súdu neobsahuje ďalšie okolnosti týkajúce sa osoby sťažovateľa
alebo trestnej veci, ktoré by boli relevantné pri posúdení dôvodu ďalšieho trvania jeho
väzby. Úlohou ústavného súdu nie je zisťovať, či takéto ďalšie okolnosti existujú/existovali
v čase rozhodovania krajského súdu, pretože ústavný súd nemôže dopĺňať rozhodnutie
krajského súdu, ktorý v tomto prípade disponoval právomocou rozhodnúť o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavný súd môže vychádzať len z obsahu napadnutého
uznesenia.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd neskúmal, či s prihliadnutím na predchádzajúce
kumulatívne väzby trvajúce spolu viac ako 10 rokov možno jeho väzbu odôvodnenú obavou
z úteku pred hrozbou vysokého trestu a poukazom na cudziu štátnu príslušnosť považovať
za nevyhnutnú. Sťažovateľ kladie dôraz na celkovú dobu, ktorú dosiaľ strávil vo väzbe.
Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že jeho úlohou je posúdiť existenciu dôvodov
väzby v konkrétnom trestnom konaní, a preto nemôže prihliadať na väzbu,
ktorá sa vzťahovala na iné trestné obvinenia sťažovateľa.
Sťažovateľ bol prvýkrát vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. Tp 36/02 z 27. júna 2002 s tým, že väzba začala plynúť 25. júna 2002 o 13.45 h.
Do väzby bol vzatý v konaní vedenom pre podozrenie z trestného činu podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1, 4 písm. a) a ods. 5 Trestného zákona.
V ďalšom období bol sťažovateľ postupne obvinený z viacerých rôznych trestných činov
a v týchto konaniach bol buď súčasne, alebo následne vzatý do väzby. Dôvody väzby boli
osobitne skúmané v každom konaní.
Podľa názoru ústavného súdu bez ďalšieho nemožno tvrdiť, že celková doba, ktorú
sťažovateľ dosiaľ strávil vo väzbe, sama osebe relativizuje existenciu dôvodu ďalšieho
trvania jeho väzby. Dôvody väzby je potrebné skúmať vo vzťahu ku každému konaniu
samostatne. Je tiež potrebné podotknúť, že sťažovateľ vo svojej argumentácii o dosiaľ
vykonanej väzbe nezohľadňuje dobu pripadajúcu na právoplatne uložený a vykonaný trest
odňatia slobody.
Na druhej strane nemožno špecifickú okolnosť dlhého obdobia väzby v rôznych
konaniach opomínať ako irelevantnú a je potrebné ju zohľadniť v kontexte stavu a výsledku
trestných konaní, na dosiahnutie účelu ktorých boli väzby sťažovateľa nariadené. Ústavný
súd zistil, že sťažovateľ bol dosiaľ právoplatne odsúdený jedenkrát − rozsudkom Okresného
súdu Bratislava II sp. zn. 3 T 72/2009 z 12. apríla 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 74/2010 z 13. júla 2010 za trestný čin legalizácie príjmu
z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 3 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia
slobody v trvaní štyroch rokov. Sťažovateľ trest vykonal 13. júla 2010. V ďalšom
právoplatne skončenom súdnom konaní bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby
pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a)
Trestného zákona rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4 T 106/09 z 21. júla 2011
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 18. apríla 2013. V tomto kontexte
sa ďalšia väzba sťažovateľa (bez pristúpenia iných okolností) legitimizovaná napadnutým
rozhodnutím krajského súdu nejaví ako nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie účelu
trestného konania.
Sumarizujúc všetky uvedené okolnosti, ústavný súd konštatuje, že napadnuté
uznesenie krajského súdu bolo vydané štyri mesiace a jedenásť dní po tom, ako krajský súd
rozhodol v tom istom trestnom konaní o väzbe sťažovateľa uznesením z 11. septembra
2012, ktoré ústavný súd zrušil nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 v nadväznosti na rozhodnutie,
že ďalšia väzba sťažovateľa na základe dôvodov uvedených v predmetnom uznesení
nie je v súlade so základným právom sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právom
podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Krajský súd neuviedol v napadnutom uznesení ďalšie,
t. j. iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali trvanie dôvodu útekovej väzby,
resp. by odôvodňovali existenciu iného väzobného dôvodu.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesením krajského súdu
č. k. 3 Tpo 5/2013-47 z 22. januára 2013 v súvislosti s posudzovaním dôvodov ďalšieho
trvania väzby sťažovateľa bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v súvislosti s jeho
vypočutím pred rozhodnutím o väzbe
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti
s jeho vypočutím pred rozhodnutím o väzbe.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že čl. 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje
uplatňovanie jednotného, nemenného štandardu, ktorý by sa mal aplikovať bez ohľadu
na konkrétne okolnosti a kontext veci. Hoci konanie, na ktoré sa vzťahuje čl. 5 ods. 4
dohovoru, nemusí byť vždy doprevádzané rovnakými zárukami, ktoré predpisuje čl. 6 ods. 1
pre občianskoprávne a trestné konanie, je nutné, aby malo súdny charakter a poskytovalo
záruky adekvátne danému pozbaveniu osobnej slobody (Reinprecht v. Rakúsko, rozsudok
z 15. 11. 2005, bod 31).
Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Sanchez – Reisse v. Švajčiarsko
z 21. 10. 1986 vyslovil názor, že možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne
sa vyjadriť“ je jednou zo základných procesných záruk spravodlivého procesu. Toto
rozhodnutie ESĽP sa týkalo vydávacej väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Pokiaľ
ide o osobu, ktorej osobná sloboda bola obmedzená v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c)
dohovoru, ESĽP sa prikláňa k nutnosti a nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby pred
súdom, ako aj k zásade kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (rozsudok vo veci
Nikolov v. Bulharsko z 25. 3. 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. 7. 1995).
Európsky súd pre ľudské práva vychádza za daných okolností z predpokladu, že osobná
prítomnosť dotknutej osoby je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň
aj zárukou eliminácie možného porušenia základných práv a slobôd.
Rešpektujúc citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd už v konaní sp. zn. IV. ÚS 45/08
a sp. zn. III. ÚS 318/06 zdôraznil, že ani judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno
vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášť
druhostupňového súdu rozhodovať o ďalšom trvaní po vypočutí obvineného, bez ohľadu
na konkrétne okolnosti prípadu. Všeobecný súd by bol povinný vypočuť sťažovateľa
napr. vtedy, ak by v okolnostiach posudzovanej veci nebol vypočutý ani pred
prvoinštančným súdnym orgánom ku skutočnostiam, na ktoré ho ako obvineného treba
vypočuť, alebo za situácie, ak by pred rozhodnutím odvolacieho súdu vyvstali nové, dosiaľ
nepoznané skutočnosti a obvinený výslovne na svojom výsluchu k týmto okolnostiam
trval z dôvodu, že sú významné pre rozhodnutie súdu k otázke jeho zotrvania vo väzbe
(m. m. IV. ÚS 290/07).
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený
vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený
a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie
vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi
položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného
možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho
neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku o sťažnosti podľa § 190 ods. 3 proti
uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí
a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí
do piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie.
Podľa § 301 Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí rozhoduje senát tam,
kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom
zasadnutí.
Podľa § 302 ods. 1 Trestného poriadku neverejné zasadnutie sa koná za stálej
prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.
Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí
vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí
aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu
o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Predseda senátu
postupuje pri zabezpečovaní účasti prokurátora, obvineného a obhajcu podľa § 72 ods. 2.
Ak je to potrebné, predseda senátu pri rozhodovaní o väzbe alebo o sťažnosti proti
rozhodnutiu o väzbe upovedomí o neverejnom zasadnutí aj zástupcu záujmového združenia
alebo inú osobu ponúkajúcu záruku alebo peňažnú záruku a umožní ich účasť.
Podľa § 304 ods. 2 Trestného poriadku ak sa má rozhodnúť o väzbe alebo
ak sa má rozhodnúť o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe a predseda senátu umožnil účasť
osobám uvedeným v § 302 ods. 2, predseda senátu vypočuje obvineného, postupuje pritom
primerane podľa § 72 ods. 2; ak ide o zástupcu záujmového združenia alebo osobu
ponúkajúcu záruku alebo peňažnú záruku, postupuje predseda senátu podľa povahy
ponúkanej náhrady väzby a okolností prípadu.
Zo sťažovateľom predloženej dokumentácie a spisu okresného súdu ústavný zistil
tieto skutočnosti:
Sťažovateľ podal 20. decembra 2012 žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej
namietal, že bol vzatý do väzby účelovo, bezprostredne po prepustení z väzby v inej veci.
V závere žiadosti uviedol: „žiadam, aby o mojej terajšej žiadosti súd rozhodol v mojej
neprítomnosti.“
Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa 10. januára 2013. Sťažovateľ nebol
na tomto konaní prítomný, zúčastnil sa ho jeho obhajca J. B. Okresný súd doručil obhajcovi
zamietavé vyjadrenie prokurátora k žiadosti sťažovateľa a obhajca sa vyjadril k predmetu
konania a bezprostredne po vyhlásení rozhodnutia podal proti nemu sťažnosť. Obhajca
nenamietal neprítomnosť sťažovateľa.
Sťažovateľ bol oboznámený s rozhodnutím okresného súdu nasledujúci
deň, t. j. 11. januára 2013, a sťažnosť písomne odôvodnil obhajca a aj sťažovateľ
samostatným podaním.
Sťažovateľ v podaní označenom ako „Sťažnosť“ z 12. januára 2013 namietal, že mu
nebolo doručené upovedomenie o termíne výsluchu nariadenom okresným súdom. Uviedol:
„svoje rozhodnutie o konaní v mojej neprítomnosti som uvažoval zmeniť a chcel som
požiadať o možnosť a právo byť prítomný pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie
z väzby, ale sudca mi túto šancu svojvoľne odobral.“ Sťažovateľ nepožiadal o vypočutie
v konaní pred krajským súdom.
Krajský súd rozhodol o sťažnosti na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa.
Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nebol vypočutý nie z dôvodu na strane
krajského súdu, ale v dôsledku svojho rozhodnutia vopred sa vzdať práva byť prítomný
na výsluchu pred okresným súdom, pričom nepožiadal o vypočutie ani v sťažnostnom
konaní pred krajským súdom. Sťažovateľ pritom mal možnosť namietať svoju neprítomnosť
prostredníctvom obhajcu, ktorý bol o termíne výsluchu pred okresným súdom
upovedomený a na tomto úkone sa zúčastnil. Obhajca sťažovateľa predniesol na výsluchu
argumentáciu proti väzbe, sťažovateľ mal možnosť ju doplniť v písomne podanej sťažnosti
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Po preskúmaní obsahu sťažnosti podanej
sťažovateľom, ako aj prostredníctvom obhajcu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v nej
opakoval argumentáciu predloženú v žiadosti o prepustenie z väzby a neuviedol žiadne nové
skutočnosti, na ktoré by mal byť v konaní eventuálne vypočutý.
Z § 302 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva fakultatívna možnosť, nie obligatórna
zákonom uložená povinnosť predsedu senátu súdu druhého stupňa uskutočniť v konaní
o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe neverejné zasadnutie za prítomnosti obvineného
a jeho obhajcu. Vzhľadom na to, že sťažovateľ o vypočutie nežiadal a práva byť vypočutý
v konaní pred okresným súdom sa vopred vzdal a zmenu svojho rozhodnutia okresnému
súdu neoznámil, ústavný súd nepovažuje námietku sťažovateľa v tejto časti za dôvodnú.
Ústavný súd preto s poukazom na zistené skutočnosti považuje postup krajského
súdu, keď o sťažnosti sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti,
za zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z obsahu základných práv sťažovateľa podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku
tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda,
ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 3 Tpo 5/2013-47 z 22. januára 2013
(bod 2 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd má vedomosť, že po tom, ako nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013
zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, krajský súd 17. septembra 2013 rozhodol o prepustení sťažovateľa
z väzby a sťažovateľ bol následne vyhostený na U.
Z tohto dôvodu neprichádza do úvahy, aby ústavný súd vrátil vec krajskému súdu
na ďalšie konanie. V súčasnosti už nie je možné skúmať dôvodnosť trvania väzby
sťažovateľa so spätnou účinnosťou, teda za dobu minulú (II. ÚS 116/2011).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €
vzhľadom na intenzitu zásahu do jeho práv, s odôvodnením, že je potrebné prihliadať
na celkovú dobu dosiaľ vykonanej väzby v konaniach vedených proti nemu.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013 nevyhovel návrhu
sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinia s odôvodnením, že nie je účelné
ani vhodné, keďže vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady
trov konania považoval v okolnostiach danej veci za dostačujúce. Vzhľadom na to,
že sťažovateľ bol následne prepustený z väzby uznesením krajského súdu, čím bola
dovŕšená náprava namietaného porušenia jeho práv, ústavný súd konštatuje, že v danom
prípade bude dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa vyslovenie porušenia ním
označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru a zrušenie napadnutého
uznesenia krajského súdu, ako aj priznanie úhrady trov konania. Ústavný súd nevidí dôvod
ani v tejto veci rozhodnúť inak, ako rozhodol vo veci sp. zn. I. ÚS 47/2013. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd žiadosti sťažovateľa o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
V súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti,
s. r. o., ktorá je podľa predloženého osvedčenia platcom dane z pridanej hodnoty.
Sťažovateľ sa domáhal úhrady trov konania za dva úkony právnej služby v celkovej sume
331,12 €. Uplatnená čiastka zodpovedá vyčísleniu podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1
písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 30. júna 2013, a preto ústavný súd
priznal úhradu trov konania v uplatnenej sume (bod 3 výroku toho nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poplatku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2014