Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 494/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti V. Y., zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava,

konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Juraja Baláža, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -47 z 22. januára 2013, za účasti

Krajského súdu v Trnave, takto

rozhodol:

1. Základné práva V. Y. podľa a 5 a právo

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Trnave č. k. -47 z 22. januára 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -47 z 22. januára 2013

z r u š u j e .

3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť V. Y. trovy konania v sume

331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právneho zástupcu

Advokátskej kancelárie Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2013 doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len ,,ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. -47 z 22. januára 2013, ktorým

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí jeho

žiadosti o prepustenie z väzby.

Sťažovateľ je trestné stíhaný za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f)

, ktorým sa mení

a dopĺňa (ďalej len „“), formou účastníctva ako organizátor

podľa .

Sťažovateľ podal 20. decembra 2012 Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný

súd“) žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej žiadal, aby bolo o nej rozhodnuté v jeho

neprítomnosti. V sťažnosti uviedol, že svoju neúčasť si neskôr rozmyslel a čakal

na oznámenie termínu výsluchu, aby mohol okresnému súdu oznámiť, že sa ho chce

zúčastniť. Okresný súd ho o termíne výsluchu neinformoval, ani mu neposkytol poučenie

o jeho právach podľa , a preto namieta, že mu okresný súd

týmto postupom odňal možnosť konať pred súdom a porušil zásadu kontradiktórnosti

konania. Sťažovateľ namieta, že toto pochybenie okresného súdu neodstránil ani krajský

súd, ktorý jeho sťažnosť zamietol.

Krajský súd v uznesení konštatoval, že naďalej trvajú dôvody väzby, pretože je daná

obava, že sťažovateľ ako cudzinec ujde, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, prípadne trestu,

ktorý mu hrozí. Sťažovateľ namieta arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, z ktorého nie sú

zrejmé konkrétne skutočnosti preukazujúce existenciu dôvodu pre ďalšie trvanie jeho väzby,

ani či sa krajský súd zaoberal skúmaním, či jeho väzba trvá nevyhnutnú dobu s ohľadom

na predchádzajúce kumulatívne väzby trvajúce spolu viac ako desať rokov. Sťažovateľ

prostredníctvom obhajcu pri výsluchu, ako aj v sťažnosti poukazuje na uznesenie ústavného

súdu č. k. -26, podľa ktorého na skutkové okolnosti, ktoré mali byť

dôvodom na uvalenie útekovej väzby v danom trestnom konaní, možno prihliadať len

v počiatočnom štádiu konania, a preto namieta, že tieto okolnosti už nemohli byť dostatočné

pre ďalšie trvanie jeho väzby po uplynutí desiatich mesiacov. Uviedol, že neschopnosť

orgánov činných v trestnom konaní pri obstarávaní dôkazov nemôže byť dávaná na ťarchu

jemu s odôvodnením zložitosti prípadu pre veľký časový odstup od skutku. Sťažovateľ

nesúhlasí ani s názorom krajského súdu o neprijateľnosti jeho argumentácie, že v prípade

jeho prepustenia z väzby je vylúčená možnosť jeho úteku vzhľadom na rozhodnutie

o administratívnom vyhostení, na základe ktorého by bol okamžite zadržaný a umiestnený

do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v M. Krajský súd odmietol tento argument

s odôvodnením, že uvedený postup nie je inštitútom nahrádzajúcim väzbu.

Sťažovateľ namieta aj účelovosť jeho trestného stíhania za skutok, o ktorom bolo

vedené vyšetrovanie ešte v roku 1999 so záverom, že boli zistené okolnosti vylučujúce

protiprávnosť, pretože „k usmrteniu M. Ž. došlo konaním neznámej osoby, ktoré konanie

napĺňa pojmové znaky nutnej obrany podľa § 13 Tr. zákona“. Obvinenie sťažovateľa

má byť založené na výpovediach svedkov, ktorí mali tieto skutočnosti oznámiť orgánom

polície ešte v roku 2006, pričom orgány činné v trestnom konaní uviedli, že sa ich dozvedeli

mesiac pred prepustením sťažovateľa z predchádzajúcej väzby. Sťažovateľ preto považuje

vznesenie obvinenia za účelové a poukazuje na časovú súvislosť medzi vznesením

obvinenia a prepustením z väzby v inom konaní na základe uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. februára 2012.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn.: -47 uznesením

zo dňa 22. 01. 2013 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú

v a ods. 5 , právo na slobodu zaručené v

ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 22. 01. 2013, č. k.: -47

sa v plnom rozsahu zrušuje a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby V. Y. prepustil

neodkladne z väzby na slobodu.

Sťažovateľovi sa v súlade s SR priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 50.000,- eur, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť

sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v celkovej výške 331,12 Eur (2 úkony právnej pomoci á 130,16 Eur + 2 x 7,81 Eur režijný

paušál + 20 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -25

z 15. augusta 2013 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného

práva podľa a 5 a práva podľa dohovoru. V nadväznosti

na to ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti,

ako aj k tomu, či krajský súd trvá na konaní ústneho pojednávania.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril prípisom č. Spr 521/13

zo 14. októbra 2013, v ktorom uviedol:

„Pokiaľ obvinený (V. Y.) v ústavnej sťažnosti namieta porušenie jeho základných

práv v tom smere, že sa nezúčastnil konania súvisiaceho s podanou žiadosťou o prepustenie

z väzby na slobodu na Okresnom súde Trnava, som zistil, že sám obvinený v podanej

žiadosti požiadal, aby okresný súd o tejto (žiadosti) o prepustenie z väzby na slobodu

rozhodol v jeho neprítomnosti. V rámci samotného konania o žiadosti sa tohto zúčastnil

obhajca obvineného B. Tento v rámci samotného úkonu neavizoval zmenu postoja klienta

(obvineného V. Y.) v smere zmeny postoja k jeho účasti na konaní o jeho žiadosti. Neurobil

tak ani samotný obvinený prípadným doplnením jeho žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu.

Porušenie jeho práva na obhajobu avizoval až v rámci podanej sťažnosti

adresovanej tunajšiemu odvolaciemu súdu, ktorá sťažnosť bola doručená krajskému súdu

16. 1. 2013.

Keďže samotný obvinený v rámci rozhodovania o jeho prepustení z väzby na slobodu

bol zastúpený advokátom, teda jeho obhajoba bola zabezpečená, zastávam názor,

že nedošlo k porušeniu jeho základných práv v súvislosti s jeho obhajobou.

Vzhľadom na charakter trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným obvineným

V. Y. mám za to, že samotné rozhodnutie okresného resp. krajského súdu v smere jeho

ponechania vo väzbe bolo rozhodnutím zákonným. Rešpektujem súčasne nález Ústavného

súdu SR pod č. zo dňa 5. 6. 2013, ktorým ústavný súd rozhodol o porušení

práva na slobodu a bezpečnosť podľa článku 5 ods. 1 – 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd iným rozhodnutím tunajšieho krajského súdu pod sp. zn.

z 11. 9. 2012. Súčasne však poukazujem na uznesenie Ústavného súdu SR

pod č. k. z 3. 7. 2012, kde tento (ústavný súd) konštatoval, že útekové

dôvody väzby uvedené v ust. sú ústavne resp. zákonne

udržateľné u obvineného v počiatočných štádiách trestného konania, pričom v neskorších

štádiách tohto (trestného) konania bez pristúpenia ďalších okolností sa tieto (dôvody väzby)

budú zoslabovať.

V kontexte vyššie uvedeného mám za to, že konajúci tunajší súd bol oprávnený

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu zisťovať, či v predmetnej veci uvedený (útekový

dôvod väzby) pretrváva, berúc do úvahy okolnosti aktuálne šetreného prípadu.

V podrobnostiach v tomto smere poukazujem na znenie uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 22. 1. 2013.

Navrhujem sťažnosti obvineného v kontexte vyššie uvedeného nevyhovieť. Súčasne

súhlasím, aby ústavný súd v konkrétnej veci upustil od ústneho pojednávania v prijatej

sťažnosti.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu

poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. z 5. júna 2013 a uviedol,

že zotrváva na podanej sťažnosti.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v súvislosti

s posudzovaním dôvodov ďalšieho trvania jeho väzby

Obsahom , ako aj dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu

sú tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol

o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť

vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas

konania (napr. , , ), pričom prepustenie z väzby

na slobodu môže byť v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou

(, ). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu vyplýva,

že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom a práv

vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru nie sú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17

zahŕňa aj práva vyplývajúce z dohovoru (pozri napr. ,

, ). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť

prípadného porušenia základného práva sťažovateľa podľa a 5 a jeho

práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu spoločne, pričom

zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 5 ods. 4

dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis

, , ). Ústavný súd preto v prípade namietaného

porušenia môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho,

aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité

rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie;

takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany

základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v

().

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti so zamietnutím jeho žiadosti

o prepustenie z väzby v trestnom konaní, v ktorom je obvinený z trestného činu vraždy

formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 219 ods. 1 a 2 písm. f)

za skutok usmrtenia M. Ž. Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu

sp. zn. z 24. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 13. marca 2012 s tým, že lehota väzby začala plynúť 22. februára 2012

o 15.40 h, od času, keď bol sťažovateľ zadržaný bezprostredne po prepustení z väzby

v inej trestnej veci na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. februára 2012. Obvinenie za trestný čin vraždy poškodeného M. Ž. bolo

sťažovateľovi vznesené uznesením z 21. februára 2012.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku, ktorý krajský súd odôvodnil tým, že sťažovateľ „je dôvodne podozrivý

zo spáchania trestného činu vraždy ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a), § 219

ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zák., pri ktorom v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu

odňatia slobody najmenej 12 rokov. Ide teda o hrozbu vysokým trestom a naviac v osobe

obvineného ide o cudzieho štátneho príslušníka, ktorý by mohol ujsť, a tak sa vyhýbať

trestnému stíhaniu.“.

Sťažovateľ napadol rozhodnutie o vzatí do väzby sťažnosťou na ústavnom súde,

o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. z 3. júla 2012 tak,

že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia

konštatoval, že „na skutkové okolnosti, ktoré podľa názoru krajského súdu mali byť

dôvodom na uvalenie útekovej väzby, možno prihliadať len v začiatočnom štádiu trestného

konania“ a „napadnuté uznesenie krajského súdu sa javí ešte ako ústavne udržateľné,

ale uplynutím krátkej doby sa bude tento väzobný dôvod podložený len obavou z úteku pred

hrozbu vysokého trestu a odkazom na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom,

zoslabovať“.

Sťažovateľ podal 25. júla 2012 okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby,

ktorú okresný súd zamietol uznesením sp. zn. 59/2012 zo 17. augusta 2012. Krajský súd

zamietol sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. z 11. septembra 2012.

Sťažovateľ podal aj proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu sťažnosť ústavnému

súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. z 5. júna 2013 tak,

že uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a jeho právo podľa a 4 dohovoru, a v nadväznosti na to zrušil

uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd v tomto náleze poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ sa nachádza

vo väzbe vo viacerých súbežne či následne vedených konaniach už viac ako desať rokov,

a aj v kontexte týchto osobitých okolností dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu nie

je presvedčivo odôvodnené, keď krajský súd videl dôvod pre ďalšiu väzbu sťažovateľa

v kombinácii faktov, že (i) sťažovateľ sa nezdržiaval v mieste svojho pobytu, (ii)

je cudzincom, (iii) mu hrozí vysoký trest a že (iv) vec je v štádiu prípravného konania,

s možnou potrebou vykonať procesné úkony za účasti sťažovateľa. Ústavný súd poukázal

aj na tú skutočnosť, že medzi uznesením krajského súdu z 13. marca 2012, ktoré bolo

preskúmavané v konaní vedenom pod sp. zn. , a uznesením krajského súdu

z 11. septembra 2012, ktoré bolo predmetom konania vedeného pod sp. zn. ,

uplynula doba pol roka, pričom skutkové okolnosti odôvodňujúce väzobný dôvod, na ktoré

poukázal krajský súd, sa nezmenili, resp. nepristúpil žiadny relevantný dôvod na podporu

ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Uznesenie krajského súdu, v súvislosti s ktorým sťažovateľ namieta porušenie

svojich práv v tomto konaní, bolo vydané 22. januára 2013 (t. j. po viac ako 4 mesiacoch

od ústavným súdom neskôr zrušeného uznesenia) a krajský súd ním zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie

z väzby. V danom čase sa trestná vec sťažovateľa nachádzala v štádiu prípravného konania

a väzba sťažovateľa v tomto konaní trvala 11 mesiacov na základe jej predĺženia

do 22. februára 2013 uznesením okresného súdu z 23. augusta 2012 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. augusta 2012. Aj ostatne označené rozhodnutie

krajského súdu sťažovateľ napadol sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 28. augusta 2013 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd v aktuálne napadnutom uznesení sp. zn. z 22. januára 2013

dospel k záveru, že dôvody pre ďalšiu väzbu sťažovateľa stále trvajú, čo odôvodnil takto:

„Na základe obsahu spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že formálne

podmienky väzby u obvineného sú dané aj v súčasnej dobe tak, ako konštatovali súdy

v predchádzajúcich rozhodnutiach. Obvinenému bolo obvinenie riadne vznesené a výsledky

doteraz vykonaného dokazovania nasvedčujú nielen na to, že skutok, ktorý mu je kladný

za vinu sa stal a tento má znaky trestného činu, ale odôvodňujú aj podozrenie, že sa ho

dopustil obvinený.

Naviac mal odvolací súd za to, že vzhľadom na závažnosť vyšetrovanej trestnej

činnosti a plynulosť vyšetrovania, nemožno považovať dobu, ktorá uplynula

od rozhodovania ústavného súdu, za tak krátku, že by bol dôvod útekovej väzby natoľko

oslabený, aby mohol byť obvinený prepustený na slobodu.

Úlohou odvolacieho súdu v zmysle sťažnosti obvineného je posúdiť existenciu

dôvodov väzby v konkrétnom konaní, preto nemožno prihliadať na to, že v iných

kumulovaných trestných veciach bol obvinený vo väzbe viac ako 10 rokov.

V prejednávanej veci konajú orgány činné v trestnom konaní plynule, preto nemožno

uvažovať o tom, že väzbou obvineného je porušené jeho právo na jeho osobnú slobodu,

ktoré mu zaručuje SR v článku 17 odsek 2 a 5.

Dôkazy zabezpečené po dni 03. 07. 2012, kedy rozhodoval Ústavný súd SR,

zásadným spôsobom neoslabili podozrenie, že obvinený sa dopustil stíhanej trestnej

činnosti. Doterajšiu dĺžku trvania väzby o obvineného, vzhľadom na závažnosť trestnej

činnosti, ktorá mu je kladená za vinu a obťažnosť veci, možno považovať za primeranú.

Krajský súd poukazuje na obťažnosť veci, keď vzhľadom na veľký časový odstup

od skutku, sa dôkazy obstarávajú zložitejšie a bolo potrebné zabezpečiť aj výsluch svedkov

v zahraničí, nebolo zistené, že by, postupom orgánov činných v trestnom konaní, bolo

porušené právo obvineného na osobnú slobodu zaručené č. 17 odsek 2 a 5 SR.

Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd naďalej zastáva názor,

že u obvineného trvajú dôvody väzby podľa

aj v tomto štádiu konania, nakoľko je naďalej dôvodná obava, že obvinený, ako cudzinec,

ujde, aby sa vyhol trestnému stíhaniu prípadne trestu, ktorý mu hrozí.

Akékoľvek úvahy o tom, že by bol obvinený, v prípade prepustenia z väzby

na slobodu, umiestnený ÚPZC M., považoval odvolací súd za neprijateľné najmä z toho

dôvodu, že existencia dôvodu väzby je u obvineného daná a účel väzby nemožno takto

zabezpečiť. Nejedná sa totiž o taký inštitút nahradenia väzby, ktorý by vyplýval

z ustanovenia , , .

Napokon odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že skutkové okolnosti,

za ktorých bol obvinený vzatý do väzby, sa doposiaľ významným spôsobom nezmenili.

Na tieto skutkové okolnosti vo svojich rozhodnutiach poukázali súdy oboch stupňov

už v minulosti. V rámci rozhodovania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby

na slobodu, odvolací súd preskúmal najmä to, či na základe výsledkov doposiaľ vykonaného

dokazovania je dôvodné očakávať zastavenie trestného stíhania postupom podľa § 215

odsek 1 , ktoré dôvody nezistil.“

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu

alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo

ak mu hrozí vysoký trest.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k stabilne uvádza, že ústavné záruky

osobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby len odkazom na zákonnú úpravu

nevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe

zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času

ustanovenému zákonom“. Z je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“

a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná

sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou

z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby

v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou.

Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba

nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie

väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné náznaky

skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právom

obvineného na osobnú slobodu ().

Ústavný súd konštantne poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej pojem

„zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako v odseku 1 tohto

článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny

zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté a účel obmedzení,

ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe

oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné

pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan and Others

v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65; a už citovaný rozsudok vo veci Jecius

v. Litva, bod 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená

povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom

na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko

zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Táto povinnosť zahŕňa aj preskúmanie

odôvodnenosti podozrenia zo spáchania trestného činu, na základe ktorého došlo

k zadržaniu, a preskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov

v. Bulharsko, rozsudok z 26. 7. 2001, bod 94). Odôvodnenosť podozrenia predpokladá

existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť

záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok

z 21. 12. 2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa

platného vnútroštátneho práva napĺňa skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie

Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide

(rozhodnutie vo veci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa účelového vznesenia obvinenia

v čase, keď bol prepustený z väzby v inom konaní, sa ústavný súd už vyjadril v uznesení

sp. zn. z 3. júla 2012, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi v tomto uznesení a nepovažuje

za potrebné vyjadrovať sa už v tejto veci. Ústavný súd sa v tomto konaní zameral

na posúdenie, či sa krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti zaoberal námietkou sťažovateľa

o neodôvodnenosti jeho obvinenia.

Krajský súd konštatoval, že dôkazy zabezpečené v trestnom konaní k času jeho

rozhodovania neoslabili zásadným spôsobom podozrenie, že sa sťažovateľ dopustil

trestného činu vraždy. Z trestného spisu vo veci sťažovateľa ústavný súd zistil,

že na sťažovateľa bola v tejto veci podaná obžaloba a okresný súd vedie o nej konanie

pod sp. zn. . Ústavný súd preto považuje základnú materiálnu podmienku

väzobného trestného stíhania sťažovateľa, a to dôvodné podozrenie zo spáchania trestného

činu, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie, za splnenú.

Z legálnej definície dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku vyplýva, že hrozba vysokého trestu a absencia väzby obvineného na určité miesto

(nemá stále bydlisko) sú okolnosťami, ktoré legitímne odôvodňuje obavu, že obvinený

môže ujsť v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu.

Obdobne tak ESĽP považuje závažnosť obvinenia a s tým súvisiacu hrozbu

vysokého trestu za relevantný faktor pri posudzovaní nebezpečenstva úteku alebo

pokračovania v trestnej činnosti. Súčasne však zdôrazňuje, že závažnosť obvinenia sama

osebe nemôže ospravedlňovať dlhú dobu väzby (Ilijkov v. Bulharsko, rozsudok z 26. 7.

2011, body 80 a 81).

V prípade sťažovateľa nebola hrozba vysokým trestom (trestná sadzba 12 až 15

rokov odňatia slobody) jedinou okolnosťou, ktorou krajský súd odôvodnil existenciu

dôvodu väzby podľa . Ďalšou bola skutočnosť,

že sťažovateľ je cudzinec, ktorý nemá v Slovenskej republike povolený trvalý

ani tolerovaný pobyt, čo v kombinácii so závažnosťou obvinenia podľa názoru krajského

súdu odôvodnilo nevyhnutnosť väzby sťažovateľa pre dosiahnutie účelu trestného konania

ako legitímneho verejného záujmu, ktorý prevážil nad právom sťažovateľa na osobnú

slobodu.

Uznesenie krajského súdu neobsahuje ďalšie okolnosti týkajúce sa osoby sťažovateľa

alebo trestnej veci, ktoré by boli relevantné pri posúdení dôvodu ďalšieho trvania jeho

väzby. Úlohou ústavného súdu nie je zisťovať, či takéto ďalšie okolnosti existujú/existovali

v čase rozhodovania krajského súdu, pretože ústavný súd nemôže dopĺňať rozhodnutie

krajského súdu, ktorý v tomto prípade disponoval právomocou rozhodnúť o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavný súd môže vychádzať len z obsahu napadnutého

uznesenia.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd neskúmal, či s prihliadnutím na predchádzajúce

kumulatívne väzby trvajúce spolu viac ako 10 rokov možno jeho väzbu odôvodnenú obavou

z úteku pred hrozbou vysokého trestu a poukazom na cudziu štátnu príslušnosť považovať

za nevyhnutnú. Sťažovateľ kladie dôraz na celkovú dobu, ktorú dosiaľ strávil vo väzbe.

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že jeho úlohou je posúdiť existenciu dôvodov

väzby v konkrétnom trestnom konaní, a preto nemôže prihliadať na väzbu,

ktorá sa vzťahovala na iné trestné obvinenia sťažovateľa.

Sťažovateľ bol prvýkrát vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. 36/02 z 27. júna 2002 s tým, že väzba začala plynúť 25. júna 2002 o 13.45 h.

Do väzby bol vzatý v konaní vedenom pre podozrenie z trestného činu podvodu

spolupáchateľstvom podľa a , a .

V ďalšom období bol sťažovateľ postupne obvinený z viacerých rôznych trestných činov

a v týchto konaniach bol buď súčasne, alebo následne vzatý do väzby. Dôvody väzby boli

osobitne skúmané v každom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu bez ďalšieho nemožno tvrdiť, že celková doba, ktorú

sťažovateľ dosiaľ strávil vo väzbe, sama osebe relativizuje existenciu dôvodu ďalšieho

trvania jeho väzby. Dôvody väzby je potrebné skúmať vo vzťahu ku každému konaniu

samostatne. Je tiež potrebné podotknúť, že sťažovateľ vo svojej argumentácii o dosiaľ

vykonanej väzbe nezohľadňuje dobu pripadajúcu na právoplatne uložený a vykonaný trest

odňatia slobody.

Na druhej strane nemožno špecifickú okolnosť dlhého obdobia väzby v rôznych

konaniach opomínať ako irelevantnú a je potrebné ju zohľadniť v kontexte stavu a výsledku

trestných konaní, na dosiahnutie účelu ktorých boli väzby sťažovateľa nariadené. Ústavný

súd zistil, že sťažovateľ bol dosiaľ právoplatne odsúdený jedenkrát − rozsudkom Okresného

súdu Bratislava II sp. zn. z 12. apríla 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 13. júla 2010 za trestný čin legalizácie príjmu

z trestnej činnosti podľa , za čo mu bol uložený trest odňatia

slobody v trvaní štyroch rokov. Sťažovateľ trest vykonal 13. júla 2010. V ďalšom

právoplatne skončenom súdnom konaní bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby

pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a)

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 21. júla 2011

v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 18. apríla 2013. V tomto kontexte

sa ďalšia väzba sťažovateľa (bez pristúpenia iných okolností) legitimizovaná napadnutým

rozhodnutím krajského súdu nejaví ako nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie účelu

trestného konania.

Sumarizujúc všetky uvedené okolnosti, ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie krajského súdu bolo vydané štyri mesiace a jedenásť dní po tom, ako krajský súd

rozhodol v tom istom trestnom konaní o väzbe sťažovateľa uznesením z 11. septembra

2012, ktoré ústavný súd zrušil nálezom sp. zn. v nadväznosti na rozhodnutie,

že ďalšia väzba sťažovateľa na základe dôvodov uvedených v predmetnom uznesení

nie je v súlade so základným právom sťažovateľa podľa a 5 a právom

podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Krajský súd neuviedol v napadnutom uznesení ďalšie,

t. j. iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali trvanie dôvodu útekovej väzby,

resp. by odôvodňovali existenciu iného väzobného dôvodu.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesením krajského súdu

č. k. -47 z 22. januára 2013 v súvislosti s posudzovaním dôvodov ďalšieho

trvania väzby sťažovateľa bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu

podľa a 5 a jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa

dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v súvislosti s jeho

vypočutím pred rozhodnutím o väzbe

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti

s jeho vypočutím pred rozhodnutím o väzbe.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že čl. 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje

uplatňovanie jednotného, nemenného štandardu, ktorý by sa mal aplikovať bez ohľadu

na konkrétne okolnosti a kontext veci. Hoci konanie, na ktoré sa vzťahuje čl. 5 ods. 4

dohovoru, nemusí byť vždy doprevádzané rovnakými zárukami, ktoré predpisuje čl. 6 ods. 1

pre občianskoprávne a trestné konanie, je nutné, aby malo súdny charakter a poskytovalo

záruky adekvátne danému pozbaveniu osobnej slobody (Reinprecht v. Rakúsko, rozsudok

z 15. 11. 2005, bod 31).

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Sanchez – Reisse v. Švajčiarsko

z 21. 10. 1986 vyslovil názor, že možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne

sa vyjadriť“ je jednou zo základných procesných záruk spravodlivého procesu. Toto

rozhodnutie ESĽP sa týkalo vydávacej väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Pokiaľ

ide o osobu, ktorej osobná sloboda bola obmedzená v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru, ESĽP sa prikláňa k nutnosti a nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby pred

súdom, ako aj k zásade kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (rozsudok vo veci

Nikolov v. Bulharsko z 25. 3. 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. 7. 1995).

Európsky súd pre ľudské práva vychádza za daných okolností z predpokladu, že osobná

prítomnosť dotknutej osoby je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň

aj zárukou eliminácie možného porušenia základných práv a slobôd.

Rešpektujúc citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd už v konaní sp. zn.

a sp. zn. zdôraznil, že ani judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno

vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášť

druhostupňového súdu rozhodovať o ďalšom trvaní po vypočutí obvineného, bez ohľadu

na konkrétne okolnosti prípadu. Všeobecný súd by bol povinný vypočuť sťažovateľa

napr. vtedy, ak by v okolnostiach posudzovanej veci nebol vypočutý ani pred

prvoinštančným súdnym orgánom ku skutočnostiam, na ktoré ho ako obvineného treba

vypočuť, alebo za situácie, ak by pred rozhodnutím odvolacieho súdu vyvstali nové, dosiaľ

nepoznané skutočnosti a obvinený výslovne na svojom výsluchu k týmto okolnostiam

trval z dôvodu, že sú významné pre rozhodnutie súdu k otázke jeho zotrvania vo väzbe

(m. m. ).

Podľa pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený

vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený

a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie

vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi

položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného

možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho

neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa o sťažnosti podľa proti

uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí

a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí

do piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie.

Podľa na neverejnom zasadnutí rozhoduje senát tam,

kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom

zasadnutí.

Podľa neverejné zasadnutie sa koná za stálej

prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.

Podľa iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí

vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí

aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu

o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Predseda senátu

postupuje pri zabezpečovaní účasti prokurátora, obvineného a obhajcu podľa § 72 ods. 2.

Ak je to potrebné, predseda senátu pri rozhodovaní o väzbe alebo o sťažnosti proti

rozhodnutiu o väzbe upovedomí o neverejnom zasadnutí aj zástupcu záujmového združenia

alebo inú osobu ponúkajúcu záruku alebo peňažnú záruku a umožní ich účasť.

Podľa ak sa má rozhodnúť o väzbe alebo

ak sa má rozhodnúť o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe a predseda senátu umožnil účasť

osobám uvedeným v § 302 ods. 2, predseda senátu vypočuje obvineného, postupuje pritom

primerane podľa § 72 ods. 2; ak ide o zástupcu záujmového združenia alebo osobu

ponúkajúcu záruku alebo peňažnú záruku, postupuje predseda senátu podľa povahy

ponúkanej náhrady väzby a okolností prípadu.

Zo sťažovateľom predloženej dokumentácie a spisu okresného súdu ústavný zistil

tieto skutočnosti:

Sťažovateľ podal 20. decembra 2012 žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej

namietal, že bol vzatý do väzby účelovo, bezprostredne po prepustení z väzby v inej veci.

V závere žiadosti uviedol: „žiadam, aby o mojej terajšej žiadosti súd rozhodol v mojej

neprítomnosti.“

Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa 10. januára 2013. Sťažovateľ nebol

na tomto konaní prítomný, zúčastnil sa ho jeho obhajca J. B. Okresný súd doručil obhajcovi

zamietavé vyjadrenie prokurátora k žiadosti sťažovateľa a obhajca sa vyjadril k predmetu

konania a bezprostredne po vyhlásení rozhodnutia podal proti nemu sťažnosť. Obhajca

nenamietal neprítomnosť sťažovateľa.

Sťažovateľ bol oboznámený s rozhodnutím okresného súdu nasledujúci

deň, t. j. 11. januára 2013, a sťažnosť písomne odôvodnil obhajca a aj sťažovateľ

samostatným podaním.

Sťažovateľ v podaní označenom ako „Sťažnosť“ z 12. januára 2013 namietal, že mu

nebolo doručené upovedomenie o termíne výsluchu nariadenom okresným súdom. Uviedol:

„svoje rozhodnutie o konaní v mojej neprítomnosti som uvažoval zmeniť a chcel som

požiadať o možnosť a právo byť prítomný pri rozhodovaní o mojej žiadosti o prepustenie

z väzby, ale sudca mi túto šancu svojvoľne odobral.“ Sťažovateľ nepožiadal o vypočutie

v konaní pred krajským súdom.

Krajský súd rozhodol o sťažnosti na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa.

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nebol vypočutý nie z dôvodu na strane

krajského súdu, ale v dôsledku svojho rozhodnutia vopred sa vzdať práva byť prítomný

na výsluchu pred okresným súdom, pričom nepožiadal o vypočutie ani v sťažnostnom

konaní pred krajským súdom. Sťažovateľ pritom mal možnosť namietať svoju neprítomnosť

prostredníctvom obhajcu, ktorý bol o termíne výsluchu pred okresným súdom

upovedomený a na tomto úkone sa zúčastnil. Obhajca sťažovateľa predniesol na výsluchu

argumentáciu proti väzbe, sťažovateľ mal možnosť ju doplniť v písomne podanej sťažnosti

proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Po preskúmaní obsahu sťažnosti podanej

sťažovateľom, ako aj prostredníctvom obhajcu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v nej

opakoval argumentáciu predloženú v žiadosti o prepustenie z väzby a neuviedol žiadne nové

skutočnosti, na ktoré by mal byť v konaní eventuálne vypočutý.

Z vyplýva fakultatívna možnosť, nie obligatórna

zákonom uložená povinnosť predsedu senátu súdu druhého stupňa uskutočniť v konaní

o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe neverejné zasadnutie za prítomnosti obvineného

a jeho obhajcu. Vzhľadom na to, že sťažovateľ o vypočutie nežiadal a práva byť vypočutý

v konaní pred okresným súdom sa vopred vzdal a zmenu svojho rozhodnutia okresnému

súdu neoznámil, ústavný súd nepovažuje námietku sťažovateľa v tejto časti za dôvodnú.

Ústavný súd preto s poukazom na zistené skutočnosti považuje postup krajského

súdu, keď o sťažnosti sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti,

za zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z obsahu základných práv sťažovateľa podľa

a 5 a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku

tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda,

ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z prvej vety a ,

ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. -47 z 22. januára 2013

(bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd má vedomosť, že po tom, ako nálezom sp. zn. z 5. júna 2013

zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. z 11. septembra 2012 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, krajský súd 17. septembra 2013 rozhodol o prepustení sťažovateľa

z väzby a sťažovateľ bol následne vyhostený na U.

Z tohto dôvodu neprichádza do úvahy, aby ústavný súd vrátil vec krajskému súdu

na ďalšie konanie. V súčasnosti už nie je možné skúmať dôvodnosť trvania väzby

sťažovateľa so spätnou účinnosťou, teda za dobu minulú ().

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €

vzhľadom na intenzitu zásahu do jeho práv, s odôvodnením, že je potrebné prihliadať

na celkovú dobu dosiaľ vykonanej väzby v konaniach vedených proti nemu.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva ().

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 5. júna 2013 nevyhovel návrhu

sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinia s odôvodnením, že nie je účelné

ani vhodné, keďže vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady

trov konania považoval v okolnostiach danej veci za dostačujúce. Vzhľadom na to,

že sťažovateľ bol následne prepustený z väzby uznesením krajského súdu, čím bola

dovŕšená náprava namietaného porušenia jeho práv, ústavný súd konštatuje, že v danom

prípade bude dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa vyslovenie porušenia ním

označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru a zrušenie napadnutého

uznesenia krajského súdu, ako aj priznanie úhrady trov konania. Ústavný súd nevidí dôvod

ani v tejto veci rozhodnúť inak, ako rozhodol vo veci sp. zn. . Z uvedeného

dôvodu ústavný súd žiadosti sťažovateľa o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V súlade s ústavný súd rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti,

s. r. o., ktorá je podľa predloženého osvedčenia platcom dane z pridanej hodnoty.

Sťažovateľ sa domáhal úhrady trov konania za dva úkony právnej služby v celkovej sume

331,12 €. Uplatnená čiastka zodpovedá vyčísleniu podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1

písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 30. júna 2013, a preto ústavný súd

priznal úhradu trov konania v uplatnenej sume (bod 3 výroku toho nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poplatku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014