Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 277/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

,

, zastúpeného advokátkou kanceláriou URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17,

Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Rastislav Urbáni, LL.M.,

vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 10. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2015

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 10. júla 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za obzvlášť

závažný zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1 a 3 písm. d) a f) a ods. 4 písm. a)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) s poukazom na ustanovenia § 138 písm. i) a j) a § 139 ods. 1 písm. f) Trestného

zákona a za prečin nedovoleného prerušenia tehotenstva podľa § 152 ods. 2 a 3 písm. a) a b)

formou spolupáchateľstva podľa s poukazom

na ustanovenia a .

V uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ uznesením sudcu Okresného súdu Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pre prípravné konanie sp. zn.

z 10. apríla 2015 vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“).

Na základe žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresný súd

uznesením sp. zn. z 22. júna 2015 nahradil väzbu sťažovateľa podľa

ods. 1 písm. b) a c) (prijal písomný sľub a nariadil dohľad probačného

a mediačného úradníka) a prepustil ho na slobodu.

Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažnosť prokurátor Krajskej

prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“), o ktorej krajský súd

napadnutým uznesením č. k. -80 z 10. júla 2015 rozhodol tak, že podľa § 194

ods. 1 písm. a) rozhodnutie okresného súdu z 22. júna 2015 zrušil

a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Zároveň krajský súd

písomný sľub sťažovateľa podľa neprijal a taktiež

nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1

písm. c) .

Podľa názoru sťažovateľa v rámci trestného konania vedeného proti jeho osobe došlo

k viacerým pochybeniam, na ktoré bezvýsledne upozorňoval vo svojom vyjadrení

k sťažnosti krajskej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2015.

2

Prvou takouto skutočnosťou bolo, že sťažovateľ pred jeho zadržaním ako obvineného

(7. apríla 2015 o 16.00 h) bol zadržaný ako podozrivý (7. apríla 2015 o 6.00 h), avšak

vo vyšetrovacom spise o tomto úkone absentuje zápisnica (o zadržaní podozrivej osoby).

Týmto malo podľa sťažovateľa dôjsť „k výraznému porušeniu práv vtedy ešte podozrivého“

sťažovateľa, pretože „okrem toho, že o jeho zadržaní ako podozrivej osoby nebola spísaná

zápisnica, rovnako nebol poučený... o práve radiť sa so svojim obhajcom... počas úkonov

vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní na čo jednoznačne poukazuje § 85 ods. 5

...“. Sťažovateľ je presvedčený, že „V danom prípade sa jedná

o nekonvalidovateľnú vadu konania a z toho dôvodu sú všetky potom nasledujúce procesné

úkony vrátane uznesenia o vzatí obv. do väzby nezákonné, nakoľko bolo

zásadným spôsobom porušené jeho právo.“.

Ďalšia okolnosť, ktorú sťažovateľ vytýka orgánom činným v trestnom konaní, je tá,

že od momentu jeho vzatia do väzby tieto orgány vykonávali procesné úkony len

v minimálnom rozsahu. Ako uvádza, „Od vzatia obvineného do väzby, t. j. od 07. 04. 2015

nebol s ním vykonaný žiadny vyšetrovací úkon a to nielen s ním, ani s ďalšími osobami

týkajúcimi sa uvedenej veci po dobu takmer 2 mesiacov. Napriek tomu, že poverený

vyšetrovateľ PZ v danej veci formálne naplánoval vykonanie určitých procesných úkonov,

k ich skutočnej realizácii však nikdy nedošlo...“. Pokiaľ krajská prokuratúra v sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2015 poukázala „na taxatívny výpočet

jednotlivých procesných úkonov v čase od 07. 04. 2015 do 05. 06. 2015“, s týmto

sťažovateľ nesúhlasí, pretože viaceré z týchto úkonov „nemožno v žiadnom prípade

považovať za procesné úkony, ktoré sa obvykle vykonávajú v čase väzobného stíhania

obvineného, účelom ktorých by malo byť zistiť všetky okolnosti prípadu“. Za jediný

vyšetrovací (procesný) úkon vykonaný v tejto trestnej veci od jeho vzatia do väzby

považuje sťažovateľ iba výsluch obvinenej.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že krajská prokuratúra porušila aj § 79 ods. 3 Trestného

poriadku, pretože po tom, ako jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nevyhovela,

mala „túto žiadosť spolu so svojim stanoviskom a s návrhom na prepustenie doručiť

príslušnému súdu, čo sa však v danom prípade nepochybne nestalo... zo strany prokurátora

nedošlo k postupu v zmysle , keď predmetnú žiadosť, ktorej

sám nevyhovel, nepostúpil príslušnému súdu. Z jeho strany došlo len k samotnému

vypracovaniu vyjadrenia k žiadosti o prepustenie z väzby, čo následne adresoval

Okresnému súdu Banská Bystrica a teda nie je mi zrejmé, ako mohol okresný súd o tejto

žiadosti rozhodnúť, keď mu nebola ani doručená.“.

Za „porušenie práva obvineného na obhajobu“ sťažovateľ považuje skutočnosť, že

krajská prokuratúra nielen jeho, ale ani obhajcov žiadnym spôsobom neinformovala

o nevyhovení jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ tak podľa jeho

slov „nemohol plne využiť svoje právo na obhajobu, keď mu bola odopretá možnosť

procesne sa vyjadriť k nevyhoveniu žiadosti o jeho prepustenie zo strany prokurátora, ale aj

k jeho samotnému vyjadreniu, ktoré adresoval príslušnému súdu, aby mohol rozhodnúť“.

Aj vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ zastáva názor, že ide o „takú vadu v konaní, ktorá

bez ohľadu na rozhodnutie súdu o žiadosti obvineného o jeho prepustenie, ktorú už v tejto

fáze konania nie je možné konvalidovať“.

Napokon sťažovateľ poukázal „na ďalšiu zaujímavú skutočnosť ohľadom zákonnosti

rozhodovania o väzbe“, keď o jeho osobnej slobode mal 10. júla 2015 podľa rozvrhu práce

krajského súdu rozhodovať senát v inom zložení, ako v skutočnosti rozhodoval. Poukázal

na opatrenie predsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 856/15 z 10. júla 2015 k rozvrhu práce

krajského súdu na rok 2015, podľa ktorého mal o jeho veci rozhodovať senát v zložení

JUDr. Peter Chovanko, JUDr. Jozef Ryant a JUDr. Ján Bednár, pritom reálne vo veci

rozhodol senát v zložení JUDr. Peter Chovanko, JUDr. Ján Deák a JUDr. Juraj Babjak.

Sťažovateľ uzatvára, že „Vyššie uvedené jasne poukazuje na skutočnosť, že príslušným

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 10. 07. 2015

došlo k porušeniu práva obvineného v zmysle

na zákonného sudcu, keď o jeho žiadosti rozhodoval súd v inom senátnom zložení ako

mal.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie „nálezom vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo dňa 10. 07. 2015 bolo porušené obvineného právo na spravodlivý

proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

4

Zároveň žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby Uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 10. 07. 2015 zrušil a prikázal, aby bol

sťažovateľ bezodkladne prepustený na slobodu.

Súčasne navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby zaviazal Krajský súd

v Banskej Bystrici nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia spočívajúce

v zastupovaní pred ústavným súdom vo výške 355,73 Eur.“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom tohto návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti (návrhu na rozhodnutie), a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv. (m. m. , , ,

). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom uvedeným

v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť

argumentácie.

6

Pretože sťažovateľ je v danej veci zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom

a v sťažnosti je návrh požadovaného rozhodnutia – petit – zreteľný, ústavný súd považuje

za predmet sťažnosti namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. júla 2015.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

V prvom rade je potrebné zvýrazniť, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je

rozhodnutím o osobnej slobode. Druhostupňový súd ním rozhodoval o sťažnosti krajskej

prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ na základe jeho žiadosti

prepustený na slobodu a jeho väzba bola nahradená prijatím písomného sľubu a dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

Podľa judikatúry ústavného súdu ochrana základných práv a slobôd v súvislosti

s rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby spadá ratione materiae pod čl. 5 dohovoru

(príp. ), ktorý obsahuje základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej

slobody vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení. Ústavný súd

vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je

aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

čl. 6 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. ,

, ).

Už zo samotného znenia čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že toto ustanovenie je

aplikovateľné na konanie o trestnom obvinení (teda vo veci samej), a naproti tomu

ustanovenia čl. 5 dohovoru upravujú všetky prípustné dôvody pozbavenia osobnej slobody.

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že

záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje

o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace

s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia,

t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6 dohovoru

nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6. 1968

a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť

k porušeniu čl. 6 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich

ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. , ).

Tieto závery platia aj vo vzťahu k namietanému nezákonnému zloženiu vo veci

konajúceho senátu krajského súdu. Z judikatúry ústavného súdu k základnému právu

na zákonného sudcu ( ) vyplýva, že sťažovateľom namietaný postup

krajského súdu by mohol byť v príčinnej súvislosti s prípadným porušením práv zaručených

v alebo dohovoru a nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru (príp. základného práva

na zákonného sudcu podľa ), pretože, ako už bolo uvedené, tieto nie sú

v konaní o väzbe aplikovateľné (obdobne ).

8

Keďže medzi sťažovateľom namietaným uznesením krajského súdu

sp. zn. z 10. júla 2015, ktorým bolo rozhodované o osobnej slobode,

a právom na spravodlivé súdne konanie zaručeným v čl. 6 dohovoru absentuje príčinná

súvislosť, ústavný súd nemohol inak, iba sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením

sťažnosti, t. j. vyslovením porušenia základného práva alebo slobody ( ),

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016