Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 277/2016
PDF · 180.34 KB
No categories available
III. ÚS 277/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
,
, zastúpeného advokátkou kanceláriou URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17,
Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Rastislav Urbáni, LL.M.,
vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 20/2015 z 10. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2015
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Tpo 20/2015 z 10. júla 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za obzvlášť
závažný zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1 a 3 písm. d) a f) a ods. 4 písm. a)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) s poukazom na ustanovenia § 138 písm. i) a j) a § 139 ods. 1 písm. f) Trestného
zákona a za prečin nedovoleného prerušenia tehotenstva podľa § 152 ods. 2 a 3 písm. a) a b)
Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona s poukazom
na ustanovenia § 138 písm. g) a § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona.
V uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ uznesením sudcu Okresného súdu Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pre prípravné konanie sp. zn. 0 Tp 58/2015
z 10. apríla 2015 vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“).
Na základe žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresný súd
uznesením sp. zn. 0 Tp 58/2015 z 22. júna 2015 nahradil väzbu sťažovateľa podľa § 80
ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (prijal písomný sľub a nariadil dohľad probačného
a mediačného úradníka) a prepustil ho na slobodu.
Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažnosť prokurátor Krajskej
prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“), o ktorej krajský súd
napadnutým uznesením č. k. 5 Tpo 20/2015-80 z 10. júla 2015 rozhodol tak, že podľa § 194
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku rozhodnutie okresného súdu z 22. júna 2015 zrušil
a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Zároveň krajský súd
písomný sľub sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal a taktiež
nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
Podľa názoru sťažovateľa v rámci trestného konania vedeného proti jeho osobe došlo
k viacerým pochybeniam, na ktoré bezvýsledne upozorňoval vo svojom vyjadrení
k sťažnosti krajskej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2015.
2
Prvou takouto skutočnosťou bolo, že sťažovateľ pred jeho zadržaním ako obvineného
(7. apríla 2015 o 16.00 h) bol zadržaný ako podozrivý (7. apríla 2015 o 6.00 h), avšak
vo vyšetrovacom spise o tomto úkone absentuje zápisnica (o zadržaní podozrivej osoby).
Týmto malo podľa sťažovateľa dôjsť „k výraznému porušeniu práv vtedy ešte podozrivého“
sťažovateľa, pretože „okrem toho, že o jeho zadržaní ako podozrivej osoby nebola spísaná
zápisnica, rovnako nebol poučený... o práve radiť sa so svojim obhajcom... počas úkonov
vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní na čo jednoznačne poukazuje § 85 ods. 5
Trestného poriadku...“. Sťažovateľ je presvedčený, že „V danom prípade sa jedná
o nekonvalidovateľnú vadu konania a z toho dôvodu sú všetky potom nasledujúce procesné
úkony vrátane uznesenia o vzatí obv. do väzby nezákonné, nakoľko bolo
zásadným spôsobom porušené jeho právo.“.
Ďalšia okolnosť, ktorú sťažovateľ vytýka orgánom činným v trestnom konaní, je tá,
že od momentu jeho vzatia do väzby tieto orgány vykonávali procesné úkony len
v minimálnom rozsahu. Ako uvádza, „Od vzatia obvineného do väzby, t. j. od 07. 04. 2015
nebol s ním vykonaný žiadny vyšetrovací úkon a to nielen s ním, ani s ďalšími osobami
týkajúcimi sa uvedenej veci po dobu takmer 2 mesiacov. Napriek tomu, že poverený
vyšetrovateľ PZ v danej veci formálne naplánoval vykonanie určitých procesných úkonov,
k ich skutočnej realizácii však nikdy nedošlo...“. Pokiaľ krajská prokuratúra v sťažnosti
proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2015 poukázala „na taxatívny výpočet
jednotlivých procesných úkonov v čase od 07. 04. 2015 do 05. 06. 2015“, s týmto
sťažovateľ nesúhlasí, pretože viaceré z týchto úkonov „nemožno v žiadnom prípade
považovať za procesné úkony, ktoré sa obvykle vykonávajú v čase väzobného stíhania
obvineného, účelom ktorých by malo byť zistiť všetky okolnosti prípadu“. Za jediný
vyšetrovací (procesný) úkon vykonaný v tejto trestnej veci od jeho vzatia do väzby
považuje sťažovateľ iba výsluch obvinenej.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že krajská prokuratúra porušila aj § 79 ods. 3 Trestného
poriadku, pretože po tom, ako jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nevyhovela,
mala „túto žiadosť spolu so svojim stanoviskom a s návrhom na prepustenie doručiť
príslušnému súdu, čo sa však v danom prípade nepochybne nestalo... zo strany prokurátora
nedošlo k postupu v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku, keď predmetnú žiadosť, ktorej
sám nevyhovel, nepostúpil príslušnému súdu. Z jeho strany došlo len k samotnému
vypracovaniu vyjadrenia k žiadosti o prepustenie z väzby, čo následne adresoval
Okresnému súdu Banská Bystrica a teda nie je mi zrejmé, ako mohol okresný súd o tejto
žiadosti rozhodnúť, keď mu nebola ani doručená.“.
Za „porušenie práva obvineného na obhajobu“ sťažovateľ považuje skutočnosť, že
krajská prokuratúra nielen jeho, ale ani obhajcov žiadnym spôsobom neinformovala
o nevyhovení jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ tak podľa jeho
slov „nemohol plne využiť svoje právo na obhajobu, keď mu bola odopretá možnosť
procesne sa vyjadriť k nevyhoveniu žiadosti o jeho prepustenie zo strany prokurátora, ale aj
k jeho samotnému vyjadreniu, ktoré adresoval príslušnému súdu, aby mohol rozhodnúť“.
Aj vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ zastáva názor, že ide o „takú vadu v konaní, ktorá
bez ohľadu na rozhodnutie súdu o žiadosti obvineného o jeho prepustenie, ktorú už v tejto
fáze konania nie je možné konvalidovať“.
Napokon sťažovateľ poukázal „na ďalšiu zaujímavú skutočnosť ohľadom zákonnosti
rozhodovania o väzbe“, keď o jeho osobnej slobode mal 10. júla 2015 podľa rozvrhu práce
krajského súdu rozhodovať senát v inom zložení, ako v skutočnosti rozhodoval. Poukázal
na opatrenie predsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 856/15 z 10. júla 2015 k rozvrhu práce
krajského súdu na rok 2015, podľa ktorého mal o jeho veci rozhodovať senát v zložení
JUDr. Peter Chovanko, JUDr. Jozef Ryant a JUDr. Ján Bednár, pritom reálne vo veci
rozhodol senát v zložení JUDr. Peter Chovanko, JUDr. Ján Deák a JUDr. Juraj Babjak.
Sťažovateľ uzatvára, že „Vyššie uvedené jasne poukazuje na skutočnosť, že príslušným
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo/20/2015 zo dňa 10. 07. 2015
došlo k porušeniu práva obvineného v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
na zákonného sudcu, keď o jeho žiadosti rozhodoval súd v inom senátnom zložení ako
mal.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie „nálezom vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 5 Tpo/20/2015 zo dňa 10. 07. 2015 bolo porušené obvineného právo na spravodlivý
proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
4
Zároveň žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby Uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo/20/2015 zo dňa 10. 07. 2015 zrušil a prikázal, aby bol
sťažovateľ bezodkladne prepustený na slobodu.
Súčasne navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby zaviazal Krajský súd
v Banskej Bystrici nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia spočívajúce
v zastupovaní pred ústavným súdom vo výške 355,73 Eur.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým
vo viazanosti petitom tohto návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti (návrhu na rozhodnutie), a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv. (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom uvedeným
v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť
argumentácie.
6
Pretože sťažovateľ je v danej veci zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom
a v sťažnosti je návrh požadovaného rozhodnutia – petit – zreteľný, ústavný súd považuje
za predmet sťažnosti namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 20/2015 z 10. júla 2015.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
V prvom rade je potrebné zvýrazniť, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je
rozhodnutím o osobnej slobode. Druhostupňový súd ním rozhodoval o sťažnosti krajskej
prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ na základe jeho žiadosti
prepustený na slobodu a jeho väzba bola nahradená prijatím písomného sľubu a dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
Podľa judikatúry ústavného súdu ochrana základných práv a slobôd v súvislosti
s rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby spadá ratione materiae pod čl. 5 dohovoru
(príp. čl. 17 ústavy), ktorý obsahuje základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej
slobody vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení. Ústavný súd
vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je
aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie
čl. 6 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. III. ÚS 135/04,
III. ÚS 277/07, II. ÚS 131/08).
Už zo samotného znenia čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že toto ustanovenie je
aplikovateľné na konanie o trestnom obvinení (teda vo veci samej), a naproti tomu
ustanovenia čl. 5 dohovoru upravujú všetky prípustné dôvody pozbavenia osobnej slobody.
Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že
záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje
o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“), a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace
s trestným stíhaním, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o oprávnenosti obvinenia,
t. j. rozhodovanie o vine a treste. Vychádzajúc z uvedeného režimu čl. 6 dohovoru
nepodlieha (okrem iného) rozhodovanie o väzbe (Neumeister c. Rakúsko z 26. 6. 1968
a Matznetter c. Rakúsko z 10. 11. 1969). V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť
k porušeniu čl. 6 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich
ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).
Tieto závery platia aj vo vzťahu k namietanému nezákonnému zloženiu vo veci
konajúceho senátu krajského súdu. Z judikatúry ústavného súdu k základnému právu
na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy) vyplýva, že sťažovateľom namietaný postup
krajského súdu by mohol byť v príčinnej súvislosti s prípadným porušením práv zaručených
v čl. 17 ústavy alebo čl. 5 dohovoru a nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru (príp. základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy), pretože, ako už bolo uvedené, tieto nie sú
v konaní o väzbe aplikovateľné (obdobne IV. ÚS 495/2013).
8
Keďže medzi sťažovateľom namietaným uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 Tpo 20/2015 z 10. júla 2015, ktorým bolo rozhodované o osobnej slobode,
a právom na spravodlivé súdne konanie zaručeným v čl. 6 dohovoru absentuje príčinná
súvislosť, ústavný súd nemohol inak, iba sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením
sťažnosti, t. j. vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 ústavy),
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016