Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 427/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. januára

2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je Okresným súdom

Košice I (ďalej aj „okresný súd“) vedené trestné konanie pod sp. zn. pre pokus

obzvlášť závažného zločinu všeobecného ohrozenia podľa § 14 a § 284 ods. 1 písm. a),

ods. 2 písm. a) a c), a ods. 4 písm. a) a a iné.

Sťažovateľ v rámci konania o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 29. septembra 2016 podal aj námietku zaujatosti proti všetkým sudcom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). Podľa jeho názoru sú neobjektívni,

pretože ho odsúdili na 23 a pol roka, a žiadal, aby jeho trestnú vec prerokúval Krajský súd

v Bratislave. Sťažovateľ namieta, že krajský súd s námietkou zaujatosti neoboznámil

obhajobu, aby došlo k jej spresneniu a bližšej špecifikácii.

Následne krajský súd uznesením sp. zn. z 2. decembra 2016 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) rozhodol, že senát krajského súdu v zložení predseda senátu

JUDr. L. Tomčovík, JUDr. M. Osif a JUDr. M. Jurková Žoldáková nie sú vylúčení

z rozhodovania v trestnej veci sťažovateľa s týmto odôvodnením:

„Krajskému súdu v Košiciach bola dňa 24. 11. 2016 do senátu v zložení predseda

senátu JUDr. Ladislav Tomčovčík a sudcovia JUDr. Miroslav Osif a JUDr. Margaréta

Jurková Žoldáková predložená trestná vec obžalovaného na rozhodnutie

o odvolaní obžalovaného a prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach proti rozsudku

Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 29. 9. 2016, ktorým bol obžalovaný

uznaný vinným z desiatich trestných činov, z toho štyroch právne kvalifikovaných ako

zločiny, ďalej štyroch ako prečiny a dva právne kvalifikovaných ako obzvlášť závažné

zločiny v rôznych vývojových štádiách trestného činu.

Po preštudovaní pripojeného spisu krajský súd zistil, že obžalovaný podal námietku

zaujatosti proti všetkým sudcom Krajského súdu v Košiciach, v ktorej uviedol, že žiada,

aby o veci rozhodoval súd v Bratislave, nakoľko košickí sudcovia sú neobjektívni, lebo

ho odsúdili na 23 a pol roka.

Podľa o vylúčení z dôvodov uvedených v na základe

námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa ods. 2 rozhodne orgán,

ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý

rozhoduje v senáte rozhodne tento senát.

Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený

sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len prísediaci), prokurátor, policajt, probačný a

mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ,

u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo

k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi,

splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní.

Uplatnenie inštitútu podľa o vylúčení tam uvedených osôb

prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru preukázaná.

Senát krajského súdu v danom prípade nezistil žiadne dôvody, pre ktoré možno mať

pochybnosti o nezaujatosti pre pomer senátu k prejednávanej veci alebo k osobám

konkrétne k obžalovanému , navyše obžalovaný v minulosti nikdy

vo vzťahu k tomuto senátu námietky zaujatosti nepodával. Z jeho podania je zrejmé,

že motívom podania tejto námietky zaujatosti je odvolacie konanie a prípadné uloženie

trestu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti senát o vznesenej námietke rozhodol tak,

ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd zamietol sťažovateľom vznesenú

námietku zaujatosti, podľa ktorej by mali byť sudcovia vylúčení „ex lege“ z označeného

trestného konania a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré

možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre pomer senátu k veci alebo k osobám.

Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal prostredníctvom svojej obhajkyne

sťažnosť, pretože ho považoval za nezákonné. Svoju sťažnosť odôvodnil tým, že uznesenie

krajského súdu vypracovala JUDr. M. Žoldáková Jurková, ktorá bola v trestnej veci

sťažovateľa „určená pre prípravné konanie a 4. 1. 2012 ho po výsluchu rozhodnutím

z 4. 1. 2012 sp. zn. vzala do väzby. Dňa 28. 3. 2012 sudkyňa pre prípravné

konanie JUDr. M. Žoldáková Jurková rozhodla o zmene dôvodov väzby, rozšírila dôvod

väzby aj za iné skutky. Na návrh prokurátora KP, po stotožnení sa s jeho dôvodmi, rozhodla

11. 6. 2012 o predĺžení lehoty väzby a o zmene dôvodov väzby. V rozhodnutí, už cituje

právnu kvalifikáciu terorizmu, rozoberá trestnú činnosť, cituje dôkazy. Členka senátu

JUDr. Margaréta Jurková Žoldáková, je teraz nová členka senátu 7 T, ktorý rozhodoval

v trestnej veci obž. rozhodnutím z 10. 9. 2014, ktoré bolo ale dňa 14. 4. 2016

Najvyšším súdom SR pre nezákonnosť zrušené.“.

Sťažovateľ uvádza, že obhajoba podľa poukázala

na to, že «JUDr. M. Žoldáková Jurková je zo zákona vylúčená z prejednávania tejto trestnej

veci.

Cez informácie z internetovej stránky „Otvorené súdy“, obhajoba zistila,

že JUDr. M. Jurková Žoldáková od apríla 2004 do decembra 2015 bola sudkyňou

Okresného súdu Košice I, predtým bola prokurátorkou OP Košice I, s praxou na Krajskej

prokuratúre. Webová stránka Otvorené súdy obsahuje dôležité údaje o výkone funkcie

sudcov a slúži občanom, údaje sa dajú overiť. Ako dôvod odňatia trestnej veci

obžalovaného Krajskému súdu v Košiciach a prikázanie trestnej veci inému súdu,

obhajoba videla aj v tom, že na rozhodovaní obžalovaného a vydaní nezákonných rozsudkov

sa podieľali sudcovia, ktorí pred výkonom funkcie sudcu vykonávali funkciu prokurátorov, i

to vyvolalo u obžalovaného pochybnosť o nestrannosti sudcov trestného úseku Krajského

súdu v Košiciach.

V doplnení výroku sťažnosti podanej Najvyššiemu súdu písomne 27. 1. 2017

obhajoba navrhla prikázať trestnú vec obž. inému krajskému súdu okrem Krajského

súdu v Žiline, pretože zistila, že JUDr. V. Kurák, ktorý pôsobil pred výkonom funkcie sudcu

Krajského súdu v Košiciach, senát 6T a referoval prípad obžalovaného, taktiež pôsobil

vo funkcii prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline a teraz pôsobí vo funkcii sudcu

Krajského súdu v Žiline.».

Vyslovená zaujatosť sudcov podľa sťažovateľa nie je len jeho subjektívnym pocitom.

Z predchádzajúceho rozhodovania senátu je podľa neho zrejmé, že odvolací senát krajského

súdu «doplnil dôvody svojho zamietavého rozhodnutia z 10. 9. 2014 nad rámec obžaloby

i rozsudku súdu prvého stupňa až vo svojom zamietavom rozhodnutí, čím obhajobe

obžalovaného nedal priestor na vyjadrenie. Doplnením sa snažil vyvrátiť tvrdenie obhajoby

o nenaplnení zákonných znakov stíhaného trestného činu terorizmu. Odvolací senát

v rozhodnutí z 10. 9. 2014 „pomohol“ súdu prvého stupňa až tým spôsobom, že porušil

právo obžalovaného na obhajobu a spravodlivý proces.».

Podľa sťažovateľa z obsahu spisu vedeného v jeho trestnej veci okresným súdom

pod sp. zn. (aktuálne už pod sp. zn. , pozn.) je zrejmé,

že do 14. apríla 2016 boli vo veci vynesené tri nezákonné rozhodnutia. Nezákonnosť

rozsudku okresného súdu a uznesenia krajského súdu bola podľa neho konštatovaná

rozsudkom najvyššieho súdu zo 14. apríla 2016.

Sťažovateľ ako obžalovaný „zvolil postup podľa , podal

žalobu Okresnému súdu v Bratislave I. proti Slovenskej republike o náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím... Už aj oprávnená požiadavka o náhradu škody

za nezákonné rozhodnutie zakladá dôvod na pochybnosť o nezaujatosti sudcov uvedených

nielen vo výroku napadnutého uznesenia v zmysle , ale aj všetkých

na trestnom úseku.

Vhodnosť prikázania inému krajskému súdu, okrem pochybnosti o nestrannosti

sudcov trestného úseku z objektívneho hľadiska, videla obhajoba aj v zdravotnom stave

obžalovaného, ktorý má paranoidné prežívanie celého jeho prípadu, má pocit že je politický

väzeň, každý ho sleduje, čo zhoršuje jeho zdravotný stav, paranoidné prežívanie podnetov

z okolia konštatovala vo vyšetrení 22. 11. 2016 . K sťažnosti obhajoba

pripojila zdravotnú dokumentáciu svedčiacu o vážnom zdravotnom stave obžalovaného...“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že najvyšší súd napadnutým uznesením trestnú vec

sťažovateľa vedenú krajským súdom pod sp. zn. tomuto súdu neodňal. Podľa

neho z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal

dôvodmi, ktoré uviedol v písomne vyhotovenej sťažnosti, napriek tomu, že tieto dôvody

boli závažné, len formálne bez prihliadnutia na okolnosti jeho prípadu, ktorý je od začiatku

medializovaný ako prípad „prvého slovenského teroristu“.

Sťažovateľ uvádza, že „v námietke zaujatosti vyjadril obavu o budúce odvolacie

konanie vychádzajúc z odvolacieho konania tým istým odvolacím senátom, ktorý rozhodol

v roku 2014 nie že v neprospech, ako uvádza porušovateľ (najvyšší súd, pozn.), ale

rozhodol nezákonne, porušujúcim právo obhajoby, čo zakladá opodstatnenosť námietky

zaujatosti aj pre predchádzajúce nezákonné rozhodnutie tohto odvolacieho senátu, t. j.

ponechanie právoplatnosti rozsudku pre trestný čin terorizmu s trestom 25 rokov OS.

Obhajoba obžalovaného uviedla v sťažnosti uznesenie z 10. 9. 2014 odvolacieho

senátu, ktorý bez toho, aby obhajobu upozornil na rozšírenie obžaloby, a dal jej možnosť

vyjadriť sa, doplnil dôvody svojho zamietavého rozhodnutia nad rámec obžaloby i rozsudku

súdu prvého stupňa. V dôvodoch uznesenia odvolací súd doplnil dôvody tak, aby bol

naplnený obligatórny znak skutkovej podstaty terorizmu, objekt, prejavujúci sa v tom, že...

obžalovaný svojím konaní obmedzoval slobodnú činnosť štátu spočívajúcu legislatívnom

procese..., čo teda ani z obžaloby ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo, všimol si to aj

Najvyšší súd SR ako to konštatuje v zrušujúcom uznesení z 14. 4. 2016...

Opodstatnenosť námietky zaujatosti sudcov uvedených v napadnutom uznesení a tým

aj odňatím trestnej veci obhajoba právne argumentovala aj rozhodnutím Súdu vo veci

Leonard v. Malta z 8. 7. 2004, podľa ktorého je možné nestrannosť sudcu konštatovať

aj na základe výkonu jeho funkcie.

... Obava obžalovaného, pokiaľ ide o budúce rozhodnutie odvolacieho senátu,

je objektívne odôvodnená aj vzhľadom na účasť v odvolacom senáte novej členky senátu,

ktorá rozhodovala o trestnej veci obž. na prvom stupni. K sťažnosti obhajoba

obžalovaného pripojila rozhodnutia novej členky senátu 6 T Krajského súdu v Košiciach

JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej, ešte v konaní na prvom stupni, pretože bola určená

pre prípravné konanie. Obsah rozhodnutí vydaných JUDr. Margarétou Jurkovou

Žoldákovou, vzatie do väzby, rozhodnutie o zmene dôvodov väzby a rozšírenie dôvodov

väzby aj za iné skutky, rozhodnutie o predĺžení väzby, ich obsah bol podrobne rozpísaný

v sťažnosti...

Obhajoba na ust. upozornila priamo v sťažnosti, ku ktorej aj pripojila

rozhodnutia. Podľa názoru obhajoby prichádza v úvahu vylúčenie z trestnej veci

obžalovaného už priamo z citovaného zákonného ustanovenia. V napadnutom uznesení sa

porušovateľ o tom vôbec nezmieňuje, aj keď sa oboznámil s obsahom trestného spisu

obžalovaného.

Dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle objektívneho hľadiska nestrannosti je totiž

samotná pochybnosť o tom, že status sudcu v určitej pozícii vyvoláva pochybnosť účastníka

súdneho konania o tom, že je garantom nestrannosti.

Pri stotožnení novej členky senátu JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej s osobou

sudkyne JUDr. Margaréty Hlaváčkovej cez webovú stránku Otvorené súdy určenú pre

občanov, zistila obhajoba, že JUDr. Margaréta Hlaváčková pred ustanovením do funkcie

sudkyne OS Košice I. bola prokurátorkou OP Košice I. s praxou na Krajskej prokuratúre.

V doplnení výroku sťažnosti obhajoba obžalovaného ako dôvod zaujatosti a následne zmene

súdu uviedla zistenie, že i predchádzajúci člen senátu, JUDr. V. Kurák pôsobil pred

nástupom do funkcie sudcu, vo funkcii prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline, čo pri

vybavovaní trestnej veci obžalovaného sudcami na prvom stupni aj na odvolacom súde,

ktorí pred tým vykonávali funkciu prokurátorov, vyvoláva opodstatnené pochybnosti

o nezaujatosti sudcov a ich nestrannosti. K tomu silne pristupuje fakt, že súdy vydali

v prvom a druhom stupni nezákonné rozhodnutia a do budúcna ma obavu obžalovaný

o rozhodnutie aj z dôvodu, že odvolaním napadnutý rozsudok prvého stupňa

JUDr. Husťákom bol vydaný pri nedodržaní právneho názoru najvyššieho súdu.

Zdôvodnenou námietkou zaujatosti i vhodnou zmenou súdu uvedenou v sťažnosti,

sa porušovateľ nezaoberal, nechal ju bez povšimnutia.

V tomto smere obhajoba obžalovaného upriamuje pozornosť na to, že z objektívneho

hľadiska, úplne oddelene od osobného správania sa sudcu, môžu byť zistené skutočnosti,

ktoré vyvolajú pochybnosti o nestrannosti sudcu. Sú dôležité dokonca čo i len náznaky

takých skutočností a v prípade, že sa tieto u sudcu vyskytnú, existuje oprávnený dôvod na

obavu o nestrannosť, pre ktorú by mal byť sudca z konania vylúčený...“.

Sťažovateľ preto zastáva názor, že najvyšší súd sa mal zaoberať námietkou zaujatosti

v širších súvislostiach vyplývajúcich z ústavnoprávneho hľadiska, pretože pri rozhodovaní

o námietke zaujatosti je potrebné vziať do úvahy aj ústavné princípy. Najvyšší súd podľa

neho dospel k svojmu rozhodnutiu tým spôsobom, že zákonné právo interpretoval ústavne

nekonformne, ide o rozhodnutie, ktoré je z ústavného hľadiska neudržateľné. Napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu bolo preto porušené jeho základné právo na rozhodnutie veci

nestranným sudcom, „ktoré je implikované v záruke nestrannosti súdu, pretože čl. 46 ods. 1

SR priznáva obžalovanému domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde“, zároveň bolo porušené aj jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa SR a podľa Dohovoru v konaní vedenom na Najvyššom súde

SR pod sp. zn.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 31. 1. 2017 a vracia

mu na opätovné prerokovanie.“

Dňa 10. marca 2017 bolo ústavnému súdu faxom doručené podanie sťažovateľa

písomne doplnené podaním doručeným 16. marca 2017, ktorým sťažovateľ upravil petit

svojej sťažnosti zo 17. februára 2017, ústavnému súdu doručenej 22. februára 2017, pretože

zistil, že „vo výroku... sťažnosti v prvom odseku došlo pri vyhotovovaní sťažnosti k zrejmej

nesprávnosti a výrok je neúplný...“.

Sťažovateľ preto opravil petit v bode 1 takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa

SR a podľa Dohovoru v konaní vedenom na Najvyššom súde SR

pod sp. zn. porušené bolo.“

Napriek tomu, že sťažovateľ v petite sťažnosti uvádza, že bolo porušené jeho právo

podľa čl. 6 dohovoru, z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že mienil namietať porušenie jeho

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ustálil petit sťažnosti

tak, ako to je uvedené v záhlaví rozhodnutia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané

porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením. Porušenie

označených práv sťažovateľ odôvodňuje v podstate tým, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je ústavne nekonformné a neudržateľné. Najvyšší súd rozhodol len

formálne bez toho, aby reagoval na všetky sťažovateľom predostreté námietky obsiahnuté

v jeho sťažnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne ( , , , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Ústavný súd pri uplatňovaní

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť

len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím podľa

rozhodol, že trestná vec sťažovateľa pre pokus obzvlášť závažného zločinu všeobecného

ohrozenia podľa § 14 k § 284 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) a c) a ods. 4 písm. a) Trestného

zákona a iné, vedená krajským súdom pod sp. zn. , sa tomuto súdu neodníma.

Svoje rozhodnutie najvyšší súd takto odôvodnil:

«Obžalovaný... doručil súdu písomné podanie, z obsahu ktorého vyplýva námietka

zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Košiciach v podstate s odôvodnením,

že Košiciach sú neobjektívni sudcovia, ktorí ho odsúdili na trest odňatia slobody 23 a pol

roka, a preto žiada aby bola jeho vec rozhodovaná súdom v Bratislave.

V nadväznosti na to sudcovia zákonného senátu krajského súdu JUDr. Ladislav

Tomčovčík, ako predseda senátu a jeho členovia JUDr. Miroslav Osif a JUDr. Margaréta

Jurková Žoldáková rozhodli uznesením z 2. decembra 2016, sp. zn. ,

že nie sú z vykonávania úkonov trestného konania v danej veci vylúčení (podľa § 32 ods. 3

). Toto rozhodnutie prostredníctvom obhajkyne napadol obžalovaný sťažnosťou.

Vzhľadom na to, že obžalovaný... vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom

krajského súdu a požiadal o odňatie veci tomuto súdu a jej prikázanie na rozhodnutie súdu

v Bratislave, predseda senátu Krajského súdu v Košiciach predložil dňa 23. januára 2017

predmetnú trestnú vec spolu s vyjadreniami všetkých sudcov krajského súdu na rozhodnutie

o tomto návrhu obžalovaného Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade takéhoto návrhu preskúmal

predložený spisový materiál a zistil, že návrh na odňatie a prikázanie veci obžalovaného

nie je dôvodný.

Podľa z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu

odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa. O odňatí a prikázaní rozhoduje

súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

V zmysle citovaného zákonného ustanovenia dôležitými dôvodmi sú predovšetkým

také okolnosti, ktoré v konkrétnom prípade umožnia celkovo lepšie uplatniť základné zásady

trestného konania a splnenie jeho účelu iným súdom toho istého druhu a stupňa ako súdom

miestne príslušným. Sú to teda predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú zistenie

skutkového stavu veci, zásadu ústnosti a bezprostrednosti, výchovné pôsobenie trestného

konania na obžalovaného i na ostatných občanov, dôveru občanov v nestranné, objektívne

a spravodlivé rozhodnutie súdu, čo najrýchlejšie prerokovanie a rozhodnutie veci.

Pri úvahách, či v konkrétnom prípade sú dané dôležité dôvody odňatia a prikázania

veci, treba hodnotiť všetky do úvahy prichádzajúce argumenty pre takýto postup a v ich

vzájomnej súvislosti.

Ústavným zákonom zo dňa 9. januára 1991, číslo , ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd a tiež prijatím s účinnosťou

od 1. októbra 1992 výrazne stúpol význam ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov.

Vyplýva to z článku 38 ods. 1 Listiny a článku 48 ods. 1 , podľa

ktorého − „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví

zákon“. Obsahom tejto ústavnej zásady je vo všeobecnejšej rovine aj pravidlo, že vec musí

prejednať ten samosudca (senát) vecne a miestne príslušného súdu. ktorému vec napadla

v súlade s vopred stanovených pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce daného súdu.

Z takto stanovených pravidiel však môžu existovať výnimky, ale len v odôvodnených

a zákonom predpokladaných prípadoch. Je však treba konštatovať, že ide vždy o výnimku

z pravidla, ktorú nemožno bezdôvodne nadužívať.

Pre zákonnú zmenu príslušnosti súdu, t. j. pre výrok, ktorým sa mu konkrétna vec

odníma a prikazuje sa inému súdu toho istého druhu a stupňa, musia byť teda splnené tak

závažné „dôležité dôvody“, ktoré sú zrovnateľné s ústavnou zásadou príslušnosti súdu

v zmysle jej článku 48 ods. 1.

V danom prípade takéto dôvody obžalovaný... vo svojom návrhu na odňatie

a prikázanie veci neuviedol a nevyplývajú ani z obsahu trestného spisu. Dôvodom

na delegáciu veci nemôže byť ani iné predchádzajúce rozhodnutie súdu „v neprospech“

obžalovaného, ktoré bolo v rámci dovolacieho konania zrušené. Jednalo sa o rozhodnutie

v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, z ktorého nie je možné vyvodiť

záver o zaujatosti sudcov krajského súdu.

Vo svojom návrhu uvádza, že má pocit, že sudcovia v Košiciach sú neobjektívni,

lebo v Košiciach bol odsúdený k vysokému trestu odňatia slobody. Takéto tvrdenie

nepodložil obžalovaný žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami, ktoré by mohli v danom

prípade spochybňovať objektivitu a nestrannosť sudcov krajského súdu. V tejto súvislosti

treba zdôrazniť, že jeho argumentácia nie je založená na objektívnych okolnostiach,

ale vychádza prevažne z jeho subjektívnych pocitov.

Navyše súčasťou spisového materiálu sú aj vyjadrenia všetkých sudcov Krajského

súdu v Košiciach, ktorí sa zhodne vyjadrili, že v predmetnej veci sa necítia byť zaujatí.

Z relevantného spisového materiálu nevyplývajú ani žiadne ďalšie okolnosti, ktoré

by odôvodňovali postup podľa

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky

dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky v zmysle § 23 ods. 1

na odňatie veci Krajskému súdu v Košiciach a jej prikázanie inému súdu toho

istého druhu a stupňa, a preto rozhodol tak, že trestnú vec obžalovaného... vedenú na tomto

súde pod sp. zn. tomuto súdu neodníma.»

Podľa z dôležitých dôvodov môže byť vec

príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí

a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu z dôležitých dôvodov

je výnimkou z ústavného princípu, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Dôležité dôvody v zmysle citovaného môžu byť dôvody, ktoré

zabezpečujú nestranné a zákonné prerokovanie veci, náležité zistenie skutkového stavu

potrebného na rozhodnutie, ako aj uplatnenie všetkých do úvahy prichádzajúcich

základných zásad trestného konania. Pri dodržaní týchto zásad môže ísť aj o dôvody

procesnej ekonómie v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod sp. zn. R 101/2000).

Pri posudzovaní, či v konkrétnej trestnej veci existujú dôležité dôvody na delegáciu,

nemožno vychádzať len z jedného hľadiska, ale vo vzájomnej súvislosti treba hodnotiť

všetky okolnosti prípadu, ktoré prichádzajú do úvahy. Vzhľadom na uvedené je tak

delegácia procesno-právnym inštitútom, ktorý musí mať iba výnimočnú povahu, a preto

dôležité dôvody na delegáciu musia byť zreteľné, zrejmé a nepochybné a ich existencia

musí byť jednoznačne preukázaná (, ).

Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd zastáva názor, že nemožno súhlasiť

s argumentáciou sťažovateľa, že by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo ústavne

nekonformné či neudržateľné. Práve naopak, najvyšší súd ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom odôvodnil, prečo v okolnostiach posudzovanej veci nevzhliadol

dôležité dôvody na odňatie veci príslušnému súdu a na jej prikázanie inému súdu toho

istého druhu a stupňa a postupujúc pritom v súlade s príslušným ustanoveniami Trestného

poriadku, pričom medzi východiskami, na základe ktorých rozhodoval, bolo aj uznesenie

krajského súdu, a v odôvodnení svojho rozhodnutia (s. 3 − 4) explicitne vyjadril svoj právny

názor k námietke zaujatosti (nestrannosti a objektivite) sudcov krajského súdu.

Námietky sťažovateľa o porušení jeho práv napadnutým postupom najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, založené napr. aj na tom, že vo veci konala

a rozhodovala podľa jeho tvrdenia „zaujatá“ sudkyňa (rozhodujúca v jeho neprospech),

ktorá by mala byť preto ex lege z rozhodovania vo veci sťažovateľa vylúčená, pretože

predtým pôsobila ako sudkyňa Okresného súdu Košice I, resp. prokurátorka Okresnej

prokuratúry Košice I, a na rozhodovaní v iných trestných veciach sťažovateľa participovala,

neobstoja, keďže vo svojej trestnej veci sťažovateľ dosiaľ ani raz nenamietol jej zaujatosť.

Dôvody, ktoré sťažovateľ spája s námietkou zaujatosti, vyplývajú nie z minulosti, ale skôr

z obavy pred budúcim rozhodnutím (s. 3 sťažnosti).

Ak najvyšší súd nereagoval na všetky sťažovateľom namietané skutočnosti, ústavný

súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je síce právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia (napr. , , ), no všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia (napr. , , ).

V okolnostiach danej veci preto odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu podľa názoru ústavného súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok o neodňatí

trestnej veci sťažovateľa krajskému súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením a sťažovateľom namietaným porušením jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa 25 ods. 2 ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2017