Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 427/2017
PDF · 274.93 KB
No categories available
II. ÚS 427/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Ndt 1/2017 a jeho uznesením z 31. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ndt 1/2017 a jeho uznesením z 31. januára
2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je Okresným súdom
Košice I (ďalej aj „okresný súd“) vedené trestné konanie pod sp. zn. 1 T 15/2016 pre pokus
obzvlášť závažného zločinu všeobecného ohrozenia podľa § 14 a § 284 ods. 1 písm. a),
ods. 2 písm. a) a c), a ods. 4 písm. a) a § 140 písm. b) Trestného zákona a iné.
Sťažovateľ v rámci konania o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn.
1 T 88/2012 z 29. septembra 2016 podal aj námietku zaujatosti proti všetkým sudcom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). Podľa jeho názoru sú neobjektívni,
pretože ho odsúdili na 23 a pol roka, a žiadal, aby jeho trestnú vec prerokúval Krajský súd
v Bratislave. Sťažovateľ namieta, že krajský súd s námietkou zaujatosti neoboznámil
obhajobu, aby došlo k jej spresneniu a bližšej špecifikácii.
Následne krajský súd uznesením sp. zn. 6 To 109/2016 z 2. decembra 2016 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“) rozhodol, že senát krajského súdu v zložení predseda senátu
JUDr. L. Tomčovík, JUDr. M. Osif a JUDr. M. Jurková Žoldáková nie sú vylúčení
z rozhodovania v trestnej veci sťažovateľa s týmto odôvodnením:
„Krajskému súdu v Košiciach bola dňa 24. 11. 2016 do senátu v zložení predseda
senátu JUDr. Ladislav Tomčovčík a sudcovia JUDr. Miroslav Osif a JUDr. Margaréta
Jurková Žoldáková predložená trestná vec obžalovaného na rozhodnutie
o odvolaní obžalovaného a prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach proti rozsudku
Okresného súdu Košice I sp. zn. 1 T/15/2016 zo dňa 29. 9. 2016, ktorým bol obžalovaný
uznaný vinným z desiatich trestných činov, z toho štyroch právne kvalifikovaných ako
zločiny, ďalej štyroch ako prečiny a dva právne kvalifikovaných ako obzvlášť závažné
zločiny v rôznych vývojových štádiách trestného činu.
Po preštudovaní pripojeného spisu krajský súd zistil, že obžalovaný podal námietku
zaujatosti proti všetkým sudcom Krajského súdu v Košiciach, v ktorej uviedol, že žiada,
aby o veci rozhodoval súd v Bratislave, nakoľko košickí sudcovia sú neobjektívni, lebo
ho odsúdili na 23 a pol roka.
Podľa § 32 ods. 3 Tr. por. o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 na základe
námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa ods. 2 rozhodne orgán,
ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý
rozhoduje v senáte rozhodne tento senát.
Podľa § 31 ods. 1 Tr. por. z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený
sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len prísediaci), prokurátor, policajt, probačný a
mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ,
u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo
k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi,
splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní.
Uplatnenie inštitútu podľa § 31 ods. 1 Tr. por. o vylúčení tam uvedených osôb
prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru preukázaná.
Senát krajského súdu v danom prípade nezistil žiadne dôvody, pre ktoré možno mať
pochybnosti o nezaujatosti pre pomer senátu k prejednávanej veci alebo k osobám
konkrétne k obžalovanému , navyše obžalovaný v minulosti nikdy
vo vzťahu k tomuto senátu námietky zaujatosti nepodával. Z jeho podania je zrejmé,
že motívom podania tejto námietky zaujatosti je odvolacie konanie a prípadné uloženie
trestu.
Vzhľadom na tieto skutočnosti senát o vznesenej námietke rozhodol tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd zamietol sťažovateľom vznesenú
námietku zaujatosti, podľa ktorej by mali byť sudcovia vylúčení „ex lege“ z označeného
trestného konania a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré
možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre pomer senátu k veci alebo k osobám.
Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal prostredníctvom svojej obhajkyne
sťažnosť, pretože ho považoval za nezákonné. Svoju sťažnosť odôvodnil tým, že uznesenie
krajského súdu vypracovala JUDr. M. Žoldáková Jurková, ktorá bola v trestnej veci
sťažovateľa „určená pre prípravné konanie a 4. 1. 2012 ho po výsluchu rozhodnutím
z 4. 1. 2012 sp. zn. 0 Tp 3/12 vzala do väzby. Dňa 28. 3. 2012 sudkyňa pre prípravné
konanie JUDr. M. Žoldáková Jurková rozhodla o zmene dôvodov väzby, rozšírila dôvod
väzby aj za iné skutky. Na návrh prokurátora KP, po stotožnení sa s jeho dôvodmi, rozhodla
11. 6. 2012 o predĺžení lehoty väzby a o zmene dôvodov väzby. V rozhodnutí, už cituje
právnu kvalifikáciu terorizmu, rozoberá trestnú činnosť, cituje dôkazy. Členka senátu
JUDr. Margaréta Jurková Žoldáková, je teraz nová členka senátu 7 T, ktorý rozhodoval
v trestnej veci obž. rozhodnutím z 10. 9. 2014, ktoré bolo ale dňa 14. 4. 2016
Najvyšším súdom SR pre nezákonnosť zrušené.“.
Sťažovateľ uvádza, že obhajoba podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku poukázala
na to, že «JUDr. M. Žoldáková Jurková je zo zákona vylúčená z prejednávania tejto trestnej
veci.
Cez informácie z internetovej stránky „Otvorené súdy“, obhajoba zistila,
že JUDr. M. Jurková Žoldáková od apríla 2004 do decembra 2015 bola sudkyňou
Okresného súdu Košice I, predtým bola prokurátorkou OP Košice I, s praxou na Krajskej
prokuratúre. Webová stránka Otvorené súdy obsahuje dôležité údaje o výkone funkcie
sudcov a slúži občanom, údaje sa dajú overiť. Ako dôvod odňatia trestnej veci
obžalovaného Krajskému súdu v Košiciach a prikázanie trestnej veci inému súdu,
obhajoba videla aj v tom, že na rozhodovaní obžalovaného a vydaní nezákonných rozsudkov
sa podieľali sudcovia, ktorí pred výkonom funkcie sudcu vykonávali funkciu prokurátorov, i
to vyvolalo u obžalovaného pochybnosť o nestrannosti sudcov trestného úseku Krajského
súdu v Košiciach.
V doplnení výroku sťažnosti podanej Najvyššiemu súdu písomne 27. 1. 2017
obhajoba navrhla prikázať trestnú vec obž. inému krajskému súdu okrem Krajského
súdu v Žiline, pretože zistila, že JUDr. V. Kurák, ktorý pôsobil pred výkonom funkcie sudcu
Krajského súdu v Košiciach, senát 6T a referoval prípad obžalovaného, taktiež pôsobil
vo funkcii prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline a teraz pôsobí vo funkcii sudcu
Krajského súdu v Žiline.».
Vyslovená zaujatosť sudcov podľa sťažovateľa nie je len jeho subjektívnym pocitom.
Z predchádzajúceho rozhodovania senátu je podľa neho zrejmé, že odvolací senát krajského
súdu «doplnil dôvody svojho zamietavého rozhodnutia z 10. 9. 2014 nad rámec obžaloby
i rozsudku súdu prvého stupňa až vo svojom zamietavom rozhodnutí, čím obhajobe
obžalovaného nedal priestor na vyjadrenie. Doplnením sa snažil vyvrátiť tvrdenie obhajoby
o nenaplnení zákonných znakov stíhaného trestného činu terorizmu. Odvolací senát
v rozhodnutí z 10. 9. 2014 „pomohol“ súdu prvého stupňa až tým spôsobom, že porušil
právo obžalovaného na obhajobu a spravodlivý proces.».
Podľa sťažovateľa z obsahu spisu vedeného v jeho trestnej veci okresným súdom
pod sp. zn. 1 T 88/2012 (aktuálne už pod sp. zn. 1 T 15/2016, pozn.) je zrejmé,
že do 14. apríla 2016 boli vo veci vynesené tri nezákonné rozhodnutia. Nezákonnosť
rozsudku okresného súdu a uznesenia krajského súdu bola podľa neho konštatovaná
rozsudkom najvyššieho súdu zo 14. apríla 2016.
Sťažovateľ ako obžalovaný „zvolil postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z., podal
žalobu Okresnému súdu v Bratislave I. proti Slovenskej republike o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím... Už aj oprávnená požiadavka o náhradu škody
za nezákonné rozhodnutie zakladá dôvod na pochybnosť o nezaujatosti sudcov uvedených
nielen vo výroku napadnutého uznesenia v zmysle § 31 ods. 1 TP, ale aj všetkých
na trestnom úseku.
Vhodnosť prikázania inému krajskému súdu, okrem pochybnosti o nestrannosti
sudcov trestného úseku z objektívneho hľadiska, videla obhajoba aj v zdravotnom stave
obžalovaného, ktorý má paranoidné prežívanie celého jeho prípadu, má pocit že je politický
väzeň, každý ho sleduje, čo zhoršuje jeho zdravotný stav, paranoidné prežívanie podnetov
z okolia konštatovala vo vyšetrení 22. 11. 2016 . K sťažnosti obhajoba
pripojila zdravotnú dokumentáciu svedčiacu o vážnom zdravotnom stave obžalovaného...“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že najvyšší súd napadnutým uznesením trestnú vec
sťažovateľa vedenú krajským súdom pod sp. zn. 6 To 109/2016 tomuto súdu neodňal. Podľa
neho z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal
dôvodmi, ktoré uviedol v písomne vyhotovenej sťažnosti, napriek tomu, že tieto dôvody
boli závažné, len formálne bez prihliadnutia na okolnosti jeho prípadu, ktorý je od začiatku
medializovaný ako prípad „prvého slovenského teroristu“.
Sťažovateľ uvádza, že „v námietke zaujatosti vyjadril obavu o budúce odvolacie
konanie vychádzajúc z odvolacieho konania tým istým odvolacím senátom, ktorý rozhodol
v roku 2014 nie že v neprospech, ako uvádza porušovateľ (najvyšší súd, pozn.), ale
rozhodol nezákonne, porušujúcim právo obhajoby, čo zakladá opodstatnenosť námietky
zaujatosti aj pre predchádzajúce nezákonné rozhodnutie tohto odvolacieho senátu, t. j.
ponechanie právoplatnosti rozsudku pre trestný čin terorizmu s trestom 25 rokov OS.
Obhajoba obžalovaného uviedla v sťažnosti uznesenie z 10. 9. 2014 odvolacieho
senátu, ktorý bez toho, aby obhajobu upozornil na rozšírenie obžaloby, a dal jej možnosť
vyjadriť sa, doplnil dôvody svojho zamietavého rozhodnutia nad rámec obžaloby i rozsudku
súdu prvého stupňa. V dôvodoch uznesenia odvolací súd doplnil dôvody tak, aby bol
naplnený obligatórny znak skutkovej podstaty terorizmu, objekt, prejavujúci sa v tom, že...
obžalovaný svojím konaní obmedzoval slobodnú činnosť štátu spočívajúcu legislatívnom
procese..., čo teda ani z obžaloby ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo, všimol si to aj
Najvyšší súd SR ako to konštatuje v zrušujúcom uznesení z 14. 4. 2016...
Opodstatnenosť námietky zaujatosti sudcov uvedených v napadnutom uznesení a tým
aj odňatím trestnej veci obhajoba právne argumentovala aj rozhodnutím Súdu vo veci
Leonard v. Malta z 8. 7. 2004, podľa ktorého je možné nestrannosť sudcu konštatovať
aj na základe výkonu jeho funkcie.
... Obava obžalovaného, pokiaľ ide o budúce rozhodnutie odvolacieho senátu,
je objektívne odôvodnená aj vzhľadom na účasť v odvolacom senáte novej členky senátu,
ktorá rozhodovala o trestnej veci obž. na prvom stupni. K sťažnosti obhajoba
obžalovaného pripojila rozhodnutia novej členky senátu 6 T Krajského súdu v Košiciach
JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej, ešte v konaní na prvom stupni, pretože bola určená
pre prípravné konanie. Obsah rozhodnutí vydaných JUDr. Margarétou Jurkovou
Žoldákovou, vzatie do väzby, rozhodnutie o zmene dôvodov väzby a rozšírenie dôvodov
väzby aj za iné skutky, rozhodnutie o predĺžení väzby, ich obsah bol podrobne rozpísaný
v sťažnosti...
Obhajoba na ust. § 31 ods. 3 TP upozornila priamo v sťažnosti, ku ktorej aj pripojila
rozhodnutia. Podľa názoru obhajoby prichádza v úvahu vylúčenie z trestnej veci
obžalovaného už priamo z citovaného zákonného ustanovenia. V napadnutom uznesení sa
porušovateľ o tom vôbec nezmieňuje, aj keď sa oboznámil s obsahom trestného spisu
obžalovaného.
Dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle objektívneho hľadiska nestrannosti je totiž
samotná pochybnosť o tom, že status sudcu v určitej pozícii vyvoláva pochybnosť účastníka
súdneho konania o tom, že je garantom nestrannosti.
Pri stotožnení novej členky senátu JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej s osobou
sudkyne JUDr. Margaréty Hlaváčkovej cez webovú stránku Otvorené súdy určenú pre
občanov, zistila obhajoba, že JUDr. Margaréta Hlaváčková pred ustanovením do funkcie
sudkyne OS Košice I. bola prokurátorkou OP Košice I. s praxou na Krajskej prokuratúre.
V doplnení výroku sťažnosti obhajoba obžalovaného ako dôvod zaujatosti a následne zmene
súdu uviedla zistenie, že i predchádzajúci člen senátu, JUDr. V. Kurák pôsobil pred
nástupom do funkcie sudcu, vo funkcii prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline, čo pri
vybavovaní trestnej veci obžalovaného sudcami na prvom stupni aj na odvolacom súde,
ktorí pred tým vykonávali funkciu prokurátorov, vyvoláva opodstatnené pochybnosti
o nezaujatosti sudcov a ich nestrannosti. K tomu silne pristupuje fakt, že súdy vydali
v prvom a druhom stupni nezákonné rozhodnutia a do budúcna ma obavu obžalovaný
o rozhodnutie aj z dôvodu, že odvolaním napadnutý rozsudok prvého stupňa
JUDr. Husťákom bol vydaný pri nedodržaní právneho názoru najvyššieho súdu.
Zdôvodnenou námietkou zaujatosti i vhodnou zmenou súdu uvedenou v sťažnosti,
sa porušovateľ nezaoberal, nechal ju bez povšimnutia.
V tomto smere obhajoba obžalovaného upriamuje pozornosť na to, že z objektívneho
hľadiska, úplne oddelene od osobného správania sa sudcu, môžu byť zistené skutočnosti,
ktoré vyvolajú pochybnosti o nestrannosti sudcu. Sú dôležité dokonca čo i len náznaky
takých skutočností a v prípade, že sa tieto u sudcu vyskytnú, existuje oprávnený dôvod na
obavu o nestrannosť, pre ktorú by mal byť sudca z konania vylúčený...“.
Sťažovateľ preto zastáva názor, že najvyšší súd sa mal zaoberať námietkou zaujatosti
v širších súvislostiach vyplývajúcich z ústavnoprávneho hľadiska, pretože pri rozhodovaní
o námietke zaujatosti je potrebné vziať do úvahy aj ústavné princípy. Najvyšší súd podľa
neho dospel k svojmu rozhodnutiu tým spôsobom, že zákonné právo interpretoval ústavne
nekonformne, ide o rozhodnutie, ktoré je z ústavného hľadiska neudržateľné. Napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu bolo preto porušené jeho základné právo na rozhodnutie veci
nestranným sudcom, „ktoré je implikované v záruke nestrannosti súdu, pretože čl. 46 ods. 1
Ústavy SR priznáva obžalovanému domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde“, zároveň bolo porušené aj jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 Dohovoru v konaní vedenom na Najvyššom súde
SR pod sp. zn. 4 Ndt 1/2017
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Ndt 1/2017 z 31. 1. 2017 a vracia
mu na opätovné prerokovanie.“
Dňa 10. marca 2017 bolo ústavnému súdu faxom doručené podanie sťažovateľa
písomne doplnené podaním doručeným 16. marca 2017, ktorým sťažovateľ upravil petit
svojej sťažnosti zo 17. februára 2017, ústavnému súdu doručenej 22. februára 2017, pretože
zistil, že „vo výroku... sťažnosti v prvom odseku došlo pri vyhotovovaní sťažnosti k zrejmej
nesprávnosti a výrok je neúplný...“.
Sťažovateľ preto opravil petit v bode 1 takto:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 Dohovoru v konaní vedenom na Najvyššom súde SR
pod sp. zn. 4 Ndt 1/2017 porušené bolo.“
Napriek tomu, že sťažovateľ v petite sťažnosti uvádza, že bolo porušené jeho právo
podľa čl. 6 dohovoru, z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že mienil namietať porušenie jeho
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ustálil petit sťažnosti
tak, ako to je uvedené v záhlaví rozhodnutia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané
porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením. Porušenie
označených práv sťažovateľ odôvodňuje v podstate tým, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu je ústavne nekonformné a neudržateľné. Najvyšší súd rozhodol len
formálne bez toho, aby reagoval na všetky sťažovateľom predostreté námietky obsiahnuté
v jeho sťažnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že medzi obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať
spoločne ( II. ÚS 71/97, III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd pri uplatňovaní
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 13/01,
II. ÚS 193/2010). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť
len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku
rozhodol, že trestná vec sťažovateľa pre pokus obzvlášť závažného zločinu všeobecného
ohrozenia podľa § 14 k § 284 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) a c) a ods. 4 písm. a) Trestného
zákona a iné, vedená krajským súdom pod sp. zn. 6 To 109/2016, sa tomuto súdu neodníma.
Svoje rozhodnutie najvyšší súd takto odôvodnil:
«Obžalovaný... doručil súdu písomné podanie, z obsahu ktorého vyplýva námietka
zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Košiciach v podstate s odôvodnením,
že Košiciach sú neobjektívni sudcovia, ktorí ho odsúdili na trest odňatia slobody 23 a pol
roka, a preto žiada aby bola jeho vec rozhodovaná súdom v Bratislave.
V nadväznosti na to sudcovia zákonného senátu krajského súdu JUDr. Ladislav
Tomčovčík, ako predseda senátu a jeho členovia JUDr. Miroslav Osif a JUDr. Margaréta
Jurková Žoldáková rozhodli uznesením z 2. decembra 2016, sp. zn. 6 To/109/2016,
že nie sú z vykonávania úkonov trestného konania v danej veci vylúčení (podľa § 32 ods. 3
Tr. por.). Toto rozhodnutie prostredníctvom obhajkyne napadol obžalovaný sťažnosťou.
Vzhľadom na to, že obžalovaný... vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom
krajského súdu a požiadal o odňatie veci tomuto súdu a jej prikázanie na rozhodnutie súdu
v Bratislave, predseda senátu Krajského súdu v Košiciach predložil dňa 23. januára 2017
predmetnú trestnú vec spolu s vyjadreniami všetkých sudcov krajského súdu na rozhodnutie
o tomto návrhu obžalovaného Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade takéhoto návrhu preskúmal
predložený spisový materiál a zistil, že návrh na odňatie a prikázanie veci obžalovaného
nie je dôvodný.
Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu
odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa. O odňatí a prikázaní rozhoduje
súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
V zmysle citovaného zákonného ustanovenia dôležitými dôvodmi sú predovšetkým
také okolnosti, ktoré v konkrétnom prípade umožnia celkovo lepšie uplatniť základné zásady
trestného konania a splnenie jeho účelu iným súdom toho istého druhu a stupňa ako súdom
miestne príslušným. Sú to teda predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú zistenie
skutkového stavu veci, zásadu ústnosti a bezprostrednosti, výchovné pôsobenie trestného
konania na obžalovaného i na ostatných občanov, dôveru občanov v nestranné, objektívne
a spravodlivé rozhodnutie súdu, čo najrýchlejšie prerokovanie a rozhodnutie veci.
Pri úvahách, či v konkrétnom prípade sú dané dôležité dôvody odňatia a prikázania
veci, treba hodnotiť všetky do úvahy prichádzajúce argumenty pre takýto postup a v ich
vzájomnej súvislosti.
Ústavným zákonom zo dňa 9. januára 1991, číslo 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd a tiež prijatím Ústavy Slovenskej republiky s účinnosťou
od 1. októbra 1992 výrazne stúpol význam ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov.
Vyplýva to z článku 38 ods. 1 Listiny a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého − „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví
zákon“. Obsahom tejto ústavnej zásady je vo všeobecnejšej rovine aj pravidlo, že vec musí
prejednať ten samosudca (senát) vecne a miestne príslušného súdu. ktorému vec napadla
v súlade s vopred stanovených pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce daného súdu.
Z takto stanovených pravidiel však môžu existovať výnimky, ale len v odôvodnených
a zákonom predpokladaných prípadoch. Je však treba konštatovať, že ide vždy o výnimku
z pravidla, ktorú nemožno bezdôvodne nadužívať.
Pre zákonnú zmenu príslušnosti súdu, t. j. pre výrok, ktorým sa mu konkrétna vec
odníma a prikazuje sa inému súdu toho istého druhu a stupňa, musia byť teda splnené tak
závažné „dôležité dôvody“, ktoré sú zrovnateľné s ústavnou zásadou príslušnosti súdu
v zmysle jej článku 48 ods. 1.
V danom prípade takéto dôvody obžalovaný... vo svojom návrhu na odňatie
a prikázanie veci neuviedol a nevyplývajú ani z obsahu trestného spisu. Dôvodom
na delegáciu veci nemôže byť ani iné predchádzajúce rozhodnutie súdu „v neprospech“
obžalovaného, ktoré bolo v rámci dovolacieho konania zrušené. Jednalo sa o rozhodnutie
v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, z ktorého nie je možné vyvodiť
záver o zaujatosti sudcov krajského súdu.
Vo svojom návrhu uvádza, že má pocit, že sudcovia v Košiciach sú neobjektívni,
lebo v Košiciach bol odsúdený k vysokému trestu odňatia slobody. Takéto tvrdenie
nepodložil obžalovaný žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami, ktoré by mohli v danom
prípade spochybňovať objektivitu a nestrannosť sudcov krajského súdu. V tejto súvislosti
treba zdôrazniť, že jeho argumentácia nie je založená na objektívnych okolnostiach,
ale vychádza prevažne z jeho subjektívnych pocitov.
Navyše súčasťou spisového materiálu sú aj vyjadrenia všetkých sudcov Krajského
súdu v Košiciach, ktorí sa zhodne vyjadrili, že v predmetnej veci sa necítia byť zaujatí.
Z relevantného spisového materiálu nevyplývajú ani žiadne ďalšie okolnosti, ktoré
by odôvodňovali postup podľa § 23 ods. 1 Tr. por.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky
dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky v zmysle § 23 ods. 1
Tr. por. na odňatie veci Krajskému súdu v Košiciach a jej prikázanie inému súdu toho
istého druhu a stupňa, a preto rozhodol tak, že trestnú vec obžalovaného... vedenú na tomto
súde pod sp. zn. 6 To/109/2016 tomuto súdu neodníma.»
Podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku z dôležitých dôvodov môže byť vec
príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí
a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
Odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu z dôležitých dôvodov
je výnimkou z ústavného princípu, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Dôležité dôvody v zmysle citovaného § 23 Trestného poriadku môžu byť dôvody, ktoré
zabezpečujú nestranné a zákonné prerokovanie veci, náležité zistenie skutkového stavu
potrebného na rozhodnutie, ako aj uplatnenie všetkých do úvahy prichádzajúcich
základných zásad trestného konania. Pri dodržaní týchto zásad môže ísť aj o dôvody
procesnej ekonómie v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod sp. zn. R 101/2000).
Pri posudzovaní, či v konkrétnej trestnej veci existujú dôležité dôvody na delegáciu,
nemožno vychádzať len z jedného hľadiska, ale vo vzájomnej súvislosti treba hodnotiť
všetky okolnosti prípadu, ktoré prichádzajú do úvahy. Vzhľadom na uvedené je tak
delegácia procesno-právnym inštitútom, ktorý musí mať iba výnimočnú povahu, a preto
dôležité dôvody na delegáciu musia byť zreteľné, zrejmé a nepochybné a ich existencia
musí byť jednoznačne preukázaná (II. ÚS 448/2010, IV. ÚS 495/2013).
Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd zastáva názor, že nemožno súhlasiť
s argumentáciou sťažovateľa, že by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo ústavne
nekonformné či neudržateľné. Práve naopak, najvyšší súd ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom odôvodnil, prečo v okolnostiach posudzovanej veci nevzhliadol
dôležité dôvody na odňatie veci príslušnému súdu a na jej prikázanie inému súdu toho
istého druhu a stupňa a postupujúc pritom v súlade s príslušným ustanoveniami Trestného
poriadku, pričom medzi východiskami, na základe ktorých rozhodoval, bolo aj uznesenie
krajského súdu, a v odôvodnení svojho rozhodnutia (s. 3 − 4) explicitne vyjadril svoj právny
názor k námietke zaujatosti (nestrannosti a objektivite) sudcov krajského súdu.
Námietky sťažovateľa o porušení jeho práv napadnutým postupom najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, založené napr. aj na tom, že vo veci konala
a rozhodovala podľa jeho tvrdenia „zaujatá“ sudkyňa (rozhodujúca v jeho neprospech),
ktorá by mala byť preto ex lege z rozhodovania vo veci sťažovateľa vylúčená, pretože
predtým pôsobila ako sudkyňa Okresného súdu Košice I, resp. prokurátorka Okresnej
prokuratúry Košice I, a na rozhodovaní v iných trestných veciach sťažovateľa participovala,
neobstoja, keďže vo svojej trestnej veci sťažovateľ dosiaľ ani raz nenamietol jej zaujatosť.
Dôvody, ktoré sťažovateľ spája s námietkou zaujatosti, vyplývajú nie z minulosti, ale skôr
z obavy pred budúcim rozhodnutím (s. 3 sťažnosti).
Ak najvyšší súd nereagoval na všetky sťažovateľom namietané skutočnosti, ústavný
súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je síce právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06), no všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 25/06).
V okolnostiach danej veci preto odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu podľa názoru ústavného súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok o neodňatí
trestnej veci sťažovateľa krajskému súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní a jeho uznesením a sťažovateľom namietaným porušením jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2017