Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 502/2014
PDF · 308.25 KB
No categories available
III. ÚS 502/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J. B. a J. B., zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou
Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach
č. k. 1/1 KPt 184/13-14 z 2. júla 2013 a postupom a upovedomením Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky č. k. IV/4 GPt 139/13-7 zo 16. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. a J. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014
doručená sťažnosť J. B. a J. B. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1/1 KPt 184/13-14
z 2. júla 2013 (ďalej aj „uznesenie krajskej prokuratúry“) a postupom a upovedomením
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/4
GPt 139/13-7 zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „upovedomenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú právnymi nástupcami zomrelej poškodenej
A. B., vo veci ktorej bolo uznesením z 1. septembra 2012 začaté trestné stíhanie pre prečin
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, ktorý mal byť
spáchaný 26. apríla 2012. Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru
kriminálnej polície Michalovce (ďalej aj „vyšetrovateľ“) uznesením sp. zn. ČVS:ORP-
460/OVK-MI-2012 z 1. septembra 2012 trestné konanie zastavil, lebo skutok nie je
trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Prokurátor Okresnej prokuratúry
Michalovce uznesením č. k. 1 Pv 541/12-11 z 26. septembra 2012 vyhovel sťažnosti
sťažovateľa v 1. rade, toto uznesenie vyšetrovateľa zrušil ako predčasné a neopodstatnené
a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Po vykonaní ďalších úkonov vyšetrovania
vyšetrovateľ uznesením sp. zn. ČVS: ORP 460/OVK MI-2012 z 29. mája 2013 (ďalej len
„uznesenie vyšetrovateľa“) trestné stíhanie začaté podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku opätovne zastavil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod
na postúpenie veci. Na základe sťažnosti sťažovateľa v 1. rade prokurátor krajskej
prokuratúry napadnutým uznesením sťažnosť zamietol. Generálna prokuratúra „návrh
na zrušenie právoplatného rozhodnutia Krajského prokurátora sp. zn. 1/1 Kpt 184/13
zo dňa 2. 7. 2013“ posúdila ako opakovaný podnet sťažovateľa v 1. rade proti postupu
prokurátora krajskej prokuratúry a upovedomením č. k. IV/4 GPt 139/13-7
zo 16. decembra 2013 tento opakovaný podnet odložila ako nedôvodný.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že označené trestné konanie „môže mať zásadný
význam pre posúdenie občianskych práv a záväzkov nebohej A. B., ktorej sú sťažovatelia
právnymi nástupcami“. S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(rozsudok vo veci Krumpel a Krumpelová proti Slovenskej republike) sťažovatelia
uvádzajú, že „na konanie, v ktorom si právna predchodkyňa sťažovateľov A. B. uplatnila
právo na náhradu škody možno klásť kritériá zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...“. Nadväzne
na to podrobne rozoberajú okolnosti, za akých mala poškodená „utrpieť zlomeninu spodnej
časti ramennej kosti“ pri skladaní nosidiel zo sanitného vozidla zamestnancami dopravnej
zdravotnej služby, a spochybňujú zákonnosť obstarania a obsah ďalších dôkazov
vykonaných vo veci, predovšetkým výpovedí zamestnancov dopravnej zdravotnej služby,
ktorá realizovala prepravu poškodenej. Poukazujúc na obsah sťažnosti sťažovateľa v 1. rade
proti uzneseniu vyšetrovateľa, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie pre prečin ublíženia
na zdraví, uvádzajú, že prokurátor krajskej prokuratúry sa v napadnutom uznesení «okrem
všeobecných úvah o rozsiahlosti vykonaného dokazovania odvoláva na výsluch svedkov...
podozrivých zo spáchania trestného činu... bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom
vysporiadal zo zásadnými námietkami sťažovateľa v 1. rade o nezákonnosti spôsobu
vykonania výsluchov týchto svedkov ani k tomu, že túto nezákonnosť samotní svedkovia pri
konfrontácii so sťažovateľom v 2. rade potvrdili. Prokurátor Krajskej prokuratúry sa
nevyrovnal ani s ďalšími procesnými nedostatkami, sťažovateľom v 1. rade síce
nenamietaným, ale ktorých povinnosť zohľadniť ich vyplýva priamo z ust. § 192 ods. 1
Prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý vybavil podanie
sťažovateľa v 1. rade zo dňa 1. 10. 2013 sa so skutočnosťami, uvádzanými v tomto podaní
vysporiadal tak, že nedal konkrétnu odpoveď na žiadnu zo sťažovateľových konkrétnych
námietok, ktoré smerovali k nezákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní
v nevyhodnotení dôkazov, vykonaných v trestnom konaní v ich vzájomných súvislostiach.
Ako vyplýva z listu prokurátora Generálnej prokuratúry SR zo dňa 16. 12. 2013, obsahom
tohto listu je skonštatovanie toho, aký bol doterajší priebeh konania vo vzťahu k jednotlivým
vydaným rozhodnutiam a ďalej uviedol, že „policajt a podriadený prokurátori vo svojich
rozhodnutiach, resp. písomnostiach podrobným spôsobom popísali zistené skutkové
a právne závery, tieto nebudem opakovane uvádzať s tým, že sa v plnom rozsahu s nimi
stotožňujem a v podrobnostiach vás na ne odkazujem.“ V ďalšej časti listu prokurátor
Generálne prokuratúry SR uviedol: „váš odlišný názor na meritórne rozhodnutie vo veci
pramení z nesprávneho právneho posúdenia a subjektívneho hodnotenia dôkaznej situácie
len v rozsahu vami podávaných návrhov a predkladaných dôkazov, pričom odmietate druhú
skupinu dôkazov, ktoré podľa vás boli získané za účelom spochybnenia vašich návrhov
a zabráneniu trestného stíhania konkrétnej osoby.“».
Svoju aktívnu procesnú legitimáciu na podanie sťažnosti sťažovatelia odvodzujú
z § 48 ods. 2 Trestného poriadku uvádzajúc, že v prípade, ak by „nemali možnosť
uplatniť sťažnosťou na ústavný súd porušenie práv nebohej A. B., bola by im odňatá
možnosť pokračovať v trestnom konaní o skutku, ktorým došlo k ublíženiu na zdraví A. B.,
keďže doterajšie rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, vrátane listu prokurátora
generálnej prokuratúry SR zo dňa 16. 12. 2013 skonštatujú, že k takémuto skutku
nedošlo...“.
Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv predovšetkým v skutočnosti, že ako
prokurátor krajskej prokuratúry, tak aj generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) nepreskúmali správnosť napadnutého uznesenia vyšetrovateľa
o zastavení konania, hoci mali povinnosť „prešetriť všetky okolnosti rozhodné
na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona“, prípadne ktoré vyšli najavo. Podľa ich názoru
„by jediným zákonným dôvodom na zastavenie trestného stíhania v prípravnom konaní bol
dôvod, uvedený v ust. § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého prokurátor
zastaví trestné stíhanie, ak je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné
stíhanie“. Dôkazy vykonané v trestnom konaní však neumožňujú nepochybný záver, že
skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, sa nestal. Orgán činný v trestnom konaní je však
„oprávnený zastaviť trestné stíhanie len vtedy, ak je bez akýchkoľvek pochybností zistené,
že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie. Ak vznikne akákoľvek pochybnosť,
takúto pochybnosť je nevyhnutné odstrániť vykonaním ďalších dôkazov...
Za situácie, keď vykonané dôkazy neumožňovali nepochybný záver o tom, že skutok
pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie sa nestal, nebolo teda oprávnením orgánov činných
v trestnom konaní zastaviť trestné stíhanie, keďže takéto oprávnenie prislúcha len súdu.
Orgány činné v trestnom konaní si však v predmetnej vecí uzurpovali právomoc, ktorá im
nepatrí, keďže zastavili trestné stíhanie bez toho, aby bolo nepochybné že sa nestal skutok,
pre ktorý sa vedie trestné stíhanie na nezákonnosti ich postupu nič nemení skutočnosť,
že formálne odôvodnili zastavenie trestného stíhania odkazom na ust. § 215 ods. 1 písm. b )
Trestného poriadku, pod ktorý však nemožno subsumovať dôvody, explicitne vyjadrené
v odôvodnení označených rozhodnutí a listu prokurátora Generálnej prokuratúry zo dňa
16. 12. 2013.“.
Sťažovatelia namietajú aj nedostatočnosť odôvodnenia uznesenia vyšetrovateľa
o zastavení trestného stíhania, napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry i upovedomenia
generálneho prokurátora tvrdiac, že v nich nemožno nájsť „vysvetlenie, z akého dôvodu
nevyhodnotil vyšetrovateľ a neskôr ani prokurátori... zvukový záznam sťažovateľa v 2. rade,
zápisnicu o konfrontácii týchto svedkov sťažovateľom v 2. rade a ako sa vyrovnal s jasnou
a zrozumiteľnou odpoveďou týchto svedkov na spôsob vykonávania ich výsluchu. Nie je
zrejmé ani to, akým spôsobom... vyhodnotili doslovnú zhodnosť tých častí výpovede svedkov
K. a D., v ktorých opisujú priebeh udalostí, zo dňa 26. 4. 2012...
V trestnom stíhaní, vedenom pre prečin ublíženia na zdraví pani A. B. však opísané
okolnosti jednoznačne poukazujú na to, že pri hodnotení dôkazov neboli orgánmi činnými
v trestnom konaní, uvážené všetky okolnosti prípadu, jednotlivo i v ich súhrne. Závery
prokurátorov oboch stupňov a vyšetrovateľa PZ nedávajú, žiadnu zrozumiteľnú odpoveď
na námietky, vznesené poškodenou, prostredníctvom ich splnomocnenca.“
Na základe uvedeného sa sťažovatelia svojím návrhom domáhajú vydania takéhoto
rozhodnutia:
„Právo právnej predchodkyne sťažovateľov v 1. rade a v 2. rade A. B....
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne,
zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na spravodlivé súdne konanie, zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd
bolo rozhodnutím prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach 1/1 KPt 184/13 -14 zo dňa
2. 7. 2013 a listom prokurátora Generálnej prokuratúry SR sp. zn. IV/4 GPt 139/13-7
zo dňa 16. 12. 2013 a postupom, ktorý im predchádzal porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Generálnej prokuratúre SR a Krajskej
prokuratúre v Košiciach pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa
v 2. rade ako právnych nástupcov A. B.... v trestnom konaní vedenom pre prečin ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1. Ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Košiciach
sp. zn. 1/1 KPt 184/13 -14 zo dňa 2. 7. 2013 a vec jej vracia na ďalšie konanie.
Generálna prokuratúra SR a Krajská prokuratúra v Košiciach je povinná nahradiť
sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľov napadnutým
uznesením a upovedomením (opatrením) generálnej prokuratúry ústavný súd považuje
za potrebné uviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa
čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného
rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie
a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)
fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery
orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave
alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách
(m.m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
1. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru práv postupom a uznesením krajskej prokuratúry
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Nadväzne na citovaný článok ústavy dopĺňa právnu úpravu prípustnosti konania
o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých využitie je oprávnený podľa osobitných predpisov. To znamená,
že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej
podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva
poskytuje. Preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie základných
práv a slobôd ústavný súd vždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde všetky právne prostriedky na ochranu týchto práv.
Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv
prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané
porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky
aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu
subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je
kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých
namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom
alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajskej prokuratúry ústavný súd poukazuje
na skutočnosť, že právna predchodkyňa sťažovateľov podaním z 1. októbra 2013
adresovaným generálnemu prokurátorovi navrhla zrušenie tohto uznesenia, pričom
generálna prokuratúra vyhodnotila toto podanie ako opakovaný podnet a označené
uznesenie krajskej prokuratúry obsahovo preskúmala postupom podľa § 31 až § 36 zákona
č. 153/2001 Z. Z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“).
Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle § 31 zákona o prokuratúre
a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre sťažovateľom poskytujú účinnú
ochranu práv a právom chránených záujmov sťažovateľov (m. m. IV. ÚS 80/03,
IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS 112/06).
Podnet (opakovaný podnet) totiž zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného
prokurátora zaoberať sa týmto podnetom, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť
podnecovateľovi. Preskúmanie napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry ústavným
súdom by preto bolo v rozpore s princípom subsidiarity vyplývajúcim z § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, lebo jeho preskúmanie na základe opakovaného podnetu patrí
do právomoci nadriadeného prokurátora. Je teda nepochybné, že pred právomocou
ústavného súdu stále existoval orgán verejnej moci, ktorý bol podľa zákona príslušný
preskúmať postup uvedených orgánov prokuratúry (I. ÚS 323/08). V súvislosti
s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len
preskúmanie postupu generálneho prokurátora (obdobne napríklad III. ÚS 202/2010).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajskej
prokuratúry odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.
2. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru práv postupom a upovedomením generálneho prokurátora
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánu verejnej moci
v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného
práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému možnosť domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým
orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať
o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným
postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu
vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby ale nie je právo, aby príslušné orgány
prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľov s výsledkom preskúmania
napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry generálnym prokurátorom v rámci konania
o opakovanom podnete podľa štvrtej časti prvého dielu zákona o prokuratúre.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú
podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor.
Generálna prokuratúra preskúmala podanie sťažovateľa v 1. rade z 1. októbra 2013
postupom ustanoveným § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre pre opakovaný podnet
a o výsledku realizovaného prieskumu upovedomila sťažovateľa v 1. rade prípisom
č. k. IV/4 GPt 139/13-7 zo 16. decembra 2013, v ktorého relevantnej časti uviedla:
„Po vyžiadaní a oboznámení sa s podkladovým spisovým materiálom súvisiacim
s Vami napádanou trestnou vecou, ktorý tvoril vyšetrovací spis sp. zn. ORP-460/OVK-MI-
2012, obsah dozorového spisu prokurátora Okresnej prokuratúry Michalovce,
sp. zn. 1 Pv 541/12 a obsah dohľadového spisu prokurátora Krajskej prokuratúry Košice
sp. zn. 1/1 KPt 184/13 som dospel k záveru, že vo vykonanom vyšetrovaní boli zo strany
policajného orgánu, resp. vyšetrovateľa zabezpečené a vykonané všetky dostupné, reálne
a relevantné dôkazy potrebné na vydanie rozhodnutia vo veci.
Trestné stíhanie bolo prvotne zastavené dňa 01. 09. 2012 uznesením vyšetrovateľa
sp. zn. ORP-460/OVK-MI-2012, ktoré ste napadli sťažnosťou dňa 18. 09. 2013.
Rovnako aj prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce v rámci rozhodovania
o sťažnosti správne postupoval, keď podľa § 194 odsek 1 písm. b/ Trestného poriadku
vyhovel Vašej sťažnosti a napadnuté uznesenie zrušil ako predčasné a neopodstatnené,
nakoľko v postupe vyšetrovateľa zistil procedurálne pochybenia a vrátil vec na doplnenie
a nové rozhodnutie. Tento postup bol vecne správny a zákonný.
Po obsiahlom doplnení dokazovania vyšetrovateľ rozhodol opätovne uznesením
sp. zn. ORP-460/OVK-MI-2012 dňa 29. 05. 2013 v zmysle ustanovenia § 215 odsek 1
písm. b/ Trestného poriadku trestné stíhanie zastavil z dôvodov, že skutok nie je trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
S týmto rozhodnutím vyšetrovateľa sa stotožňujem. Bolo urobené po rozsiahlom
dokazovaní a vychádza z relevantných dôkazov zabezpečených zákonným spôsobom
a podrobne zdôvodnených v odôvodnení uznesenia.
Z dôvodov Vašej následnej sťažnosti vo veci konal a napadnutý procesný postup
preskúmaval prokurátor Krajskej prokuratúry Košice.
Popis zistených záverov podrobne rozviedol vo svojom uznesením sp. zn.
1/1 KPt 189/13-14 zo dňa 02.07.2013, ktorým z dôvodov uvedených v ustanovení § 193
odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku Vašu sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Takýto postup
prokurátora pokladám za vecne správny, dôvodný a zákonný a dostatočne odôvodnený.
Vzhľadom na to, že policajt a podriadení prokurátori vo svojich rozhodnutiach, resp.
písomnostiach podrobným spôsobom popísali zistené skutkové a právne závery, tieto
nebudem opakovane uvádzať s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňujem
a v podrobnostiach Vás na ne odkazujem. Po ich konfrontácii s dôvodmi napadnutia ako ich
uvádzate vo svojom podaní konštatujem, že som nezistil dôvody a okolnosti, z ktorých by
vzišla potreba využitia ďalšieho prokurátorského opatrenia.
Samotný nesúhlas s doterajším vývojom vo veci a postupom orgánov činných
v trestnom konaní pri hodnotení dôkazov a prijatí procesných záverov nie je možné
považovať za právny titul, na základe ktorého by bolo potrebné alebo nutné vykonať
opatrenie na odstránenie nezákonného stavu, najmä ak tento nenastal.
Váš odlišný názor na meritórne rozhodnutie vo veci pramení z nesprávneho -
právneho posúdenia a subjektívneho hodnotenia dôkaznej situácie len v rozsahu Vami
podávaných návrhov a predkladaných dôkazov, pričom odmietate druhú skupinu dôkazov,
ktoré podľa Vás boli získané za účelom spochybnenia Vašich návrhov a zabráneniu
trestného stíhania konkrétnej osoby. Orgány činné v trestnom konaní však musia
rozhodovať na základe všetkých zistených dôkazov a vychádzať nielen zo záverov jednej
skupiny dôkazov a tvrdení.
Keďže v opakovanom podnete zo dňa 01. 10. 2013 ste neuviedol žiadne iné nové
skutočnosti, ktoré by neboli predmetom vyšetrovania a skoršieho preskúmavania a tiež ste
nevyprodukovali, resp. nepredložili žiaden relevantný dôkaz, ktorý by vyvracal doterajšie
právne alebo skutkové závery a ktorým by boli naplnené pojmové znaky do úvahy
prichádzajúceho prečinu, ako ste uviedli v trestnom oznámení, nie je dôvod na zmenu
rozhodnutí vydaných v tejto konkrétnej trestnej veci.
Na základe vyššie uvedeného, ako prokurátor poverený a príslušný vo veci
rozhodnúť, Vám oznamujem, že som pri preskúmavaní tejto konkrétnej veci nezistil
pochybenia, ktoré by vplývali na zákonnosť konania a rozhodovania vo veci, a ktoré
by odôvodňovali potrebu prijať ďalšie opatrenie nadriadeného prokurátora a preto som
Váš opakovaný podnet vyhodnotil ako nedôvodný a bez ďalšieho opatrenia ho odkladám.“
Ústavný súd poznamenáva, že postupom generálneho prokurátora pri vybavení
návrhu sťažovateľa v 1. rade na zrušenie právoplatného uznesenia krajskej prokuratúry
mohol byť porušený čl. 46 ods. 1 ústavy iba v tej časti, v ktorej je garantované právo na inú
právnu ochranu, nie právo na súdnu ochranu. K tomu by však mohlo dôjsť iba v prípade,
ak by sa prokuratúra uvedeným návrhom (posúdeným ako opakovaný podnet) náležite
nezaoberala.
Ústavný súd vedomý si svojho postavenia nezávislého orgánu ochrany ústavnosti
pripomína, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní a nepatrí
mu preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá
súčasne za následok aj porušenie základného práva alebo slobody. Inými slovami, dôvody
prípadného zásahu ústavného súdu do výsledkov konaní uskutočnených kompetentnými
orgánmi musia svojou intenzitou osvedčovať porušenie konkrétneho základného práva
alebo slobody. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu majú sťažovatelia právo len na to,
aby ich oznámenia, opravné prostriedky, resp. podnety boli vybavené, a k tomu podľa
obsahu sťažnosti a jej príloh zo strany generálnej prokuratúry preskúmaním opakovaného
podnetu došlo. V opačnom prípade by mohol ústavný súd neprípustnou ingerenciou
v rozpore s ústavou zasiahnuť do už ustáleného a právne vymedzeného princípu deľby moci
V danom prípade sťažovatelia nesúhlasia predovšetkým s právnym záverom,
že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, nie je trestným činom, v dôsledku čoho
bolo trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavené.
Z obsahu napadnutého upovedomenia vyplýva, že prokurátor generálnej prokuratúry
preskúmal dôvody napadnutia uznesenia krajskej prokuratúry aj uznesenia vyšetrovateľa
a nezistil dôvody vykonania prokurátorského opatrenia na odstránenie nezákonného stavu.
Stotožniac sa s obsahom napadnutého uznesenia aj uznesenia vyšetrovateľa vychádzal
pri svojom prieskume zo zásady, že orgány činné v trestnom konaní musia rozhodovať
na základe všetkých zistených dôkazov, nielen tých, ktoré dosvedčujú skutočnosti uvedené
v trestnom oznámení. Závery vyvodené z vykonaných dôkazov, ako boli tieto sformulované
a opísané vyšetrovateľom v odôvodnení uznesenia vyšetrovateľa a prokurátorom krajskej
prokuratúry v uznesení o sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa, na ktoré prokurátor
generálnej prokuratúry v celosti odkazuje, sú podľa názoru ústavného súdu dostatočné
a nesignalizujú zjavný omyl orgánov činných v trestnom konaní v právnom posúdení
prípadu.
Vychádzajúc z obsahu napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry ústavný
súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa riadne zaoberala opakovaným podnetom
sťažovateľov, preskúmala príslušnú spisovú dokumentáciu, ako aj postup podriadených
prokuratúr (Okresnej prokuratúry Michalovce a Krajskej prokuratúry v Košiciach) a orgánu
Policajného zboru (vyšetrovateľa) a vo veci právnej predchodkyne sťažovateľov prijala
závery, ktoré možno považovať z ústavného hľadiska za ústavne udržateľné, keďže boli
ustálené po rozsiahlom dokazovaní realizovanom vyšetrovateľom, ktoré neumožňovali
pokračovanie v trestnom stíhaní, resp. vznesenie obvinenia proti konkrétnej osobe.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach uviedol,
že právo na vznesenie obvinenia a na trestné stíhanie inej osoby na základe podaného
trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie je
súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02,
III. ÚS 198/03). Oznamovateľ, ktorý je právnym nástupcom trestným činom poškodenej
osoby, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia
bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a aby bolo vznesené obvinenie proti
konkrétnej osobe. Posúdenie, aké rozhodnutie je potrebné v trestnom konaní prijať,
je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní.
Právne závery ustálené generálnou prokuratúrou sú podľa názoru ústavného súdu
dostatočne odôvodnené a účinky výkonu jeho právomoci v konaní sp. zn. IV/4 GPt 139/13
sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľmi označeného čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru, že pre ústavnú konformnosť odôvodnenia
rozhodnutí súdov postačuje jasná a zrozumiteľná odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom ani všeobecné súdy
nemusia vo svojom rozhodnutí súdy dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 435/2013 a iné). Pri hodnotení odôvodnenia
upovedomenia generálnej prokuratúry ústavný súd zohľadňuje aj skutočnosť,
že odôvodnenie odpovede na podnet podľa zákona o prokuratúre nemusí spĺňať rovnaké
náležitosti ako odôvodnenie rozhodnutia vydaného všeobecným súdom (mutatis mutandis
I. ÚS 42/2012). Preto uvedené tvrdenia sťažovateľov, že orgány prokuratúry neodpovedali
na všetky námietky uplatnené v podaní z 1. októbra 2013, nepostačujú podľa názoru
ústavného súdu na záver o porušení základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd sa napokon nestotožňuje ani so sťažovateľmi vyjadrenou
nespokojnosťou so zhoršením ďalšej možnosti ochrany ich „občianskych práv a záväzkov“
v prípade zastavenia trestného stíhania, keďže trestné stíhanie nebolo zastavené z dôvodu,
že sa nestal skutok, ktorým malo byť zdravie ich právnej predchodkyne poškodené,
ale z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, nie je trestným činom.
Dôvod, pre ktorý bolo trestné stíhanie zastavené, totiž nevylučuje u poškodenej vznik škody
uvedeným skutkom, predpokladom priznania prípadného nároku na náhradu škody je však
preukázanie právne relevantných skutočností v občianskom súdnom konaní.
S ohľadom na uvedené po oboznámení sa s obsahom upovedomenia generálnej
prokuratúry zo 16. decembra 2013 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu ústavný súd
konštatuje, že generálny prokurátor konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade s ich účelom
a zmyslom. Jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné, pričom realizovaný
postup bol zákonný a ústavne konformný. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť
medzi napadnutým postupom (upovedomením) generálnej prokuratúry a sťažovateľmi
namietaným porušením základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Už vôbec nebolo možné dospieť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v danom prípade nebola všeobecnými súdmi realizovaná
žiadna právomoc súdov. Preto bolo na mieste tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia
namietajú porušenie označených práv postupom a upovedomením generálnej prokuratúry,
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na nedostatky petitu sťažnosti,
ktorým sa sťažovatelia domáhali vyslovenia porušenia označených práv svojej právnej
predchodkyne, a nie vlastných práv garantovaných ústavou, resp. medzinárodnou zmluvou
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na obsah sťažnosti a pripojených
príloh však ústavný súd nepovažoval za účelné odstraňovať zistený nedostatok petitu
sťažnosti osobitnou výzvou, keďže po preskúmaní namietaných skutočností opísaných
okolností prípadu už pri predbežnom prerokovaní návrhu dospel k záveru o jej zjavnej
neopodstatnenosti a sčasti o jej neprípustnosti.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže sťažnosť bola
ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. augusta 2014