Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 502/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. B. a J. B., zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou

Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach

č. k. 1/1 KPt 184/13-14 z 2. júla 2013 a postupom a upovedomením Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky č. k. -7 zo 16. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. a J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014

doručená sťažnosť J. B. a J. B. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1/1 KPt 184/13-14

z 2. júla 2013 (ďalej aj „uznesenie krajskej prokuratúry“) a postupom a upovedomením

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/4

GPt 139/13-7 zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „upovedomenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú právnymi nástupcami zomrelej poškodenej

A. B., vo veci ktorej bolo uznesením z 1. septembra 2012 začaté trestné stíhanie pre prečin

ublíženia na zdraví podľa a , ktorý mal byť

spáchaný 26. apríla 2012. Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru

kriminálnej polície Michalovce (ďalej aj „vyšetrovateľ“) uznesením sp. zn. ČVS:ORP-

460/OVK-MI-2012 z 1. septembra 2012 trestné konanie zastavil, lebo skutok nie je

trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Prokurátor Okresnej prokuratúry

Michalovce uznesením č. k. -11 z 26. septembra 2012 vyhovel sťažnosti

sťažovateľa v 1. rade, toto uznesenie vyšetrovateľa zrušil ako predčasné a neopodstatnené

a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Po vykonaní ďalších úkonov vyšetrovania

vyšetrovateľ uznesením sp. zn. ČVS: ORP 460/OVK MI-2012 z 29. mája 2013 (ďalej len

„uznesenie vyšetrovateľa“) trestné stíhanie začaté podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku opätovne zastavil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod

na postúpenie veci. Na základe sťažnosti sťažovateľa v 1. rade prokurátor krajskej

prokuratúry napadnutým uznesením sťažnosť zamietol. Generálna prokuratúra „návrh

na zrušenie právoplatného rozhodnutia Krajského prokurátora sp. zn. 1/1 Kpt 184/13

zo dňa 2. 7. 2013“ posúdila ako opakovaný podnet sťažovateľa v 1. rade proti postupu

prokurátora krajskej prokuratúry a upovedomením č. k. -7

zo 16. decembra 2013 tento opakovaný podnet odložila ako nedôvodný.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že označené trestné konanie „môže mať zásadný

význam pre posúdenie občianskych práv a záväzkov nebohej A. B., ktorej sú sťažovatelia

právnymi nástupcami“. S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(rozsudok vo veci Krumpel a Krumpelová proti Slovenskej republike) sťažovatelia

uvádzajú, že „na konanie, v ktorom si právna predchodkyňa sťažovateľov A. B. uplatnila

právo na náhradu škody možno klásť kritériá zakotvené v ...“. Nadväzne

na to podrobne rozoberajú okolnosti, za akých mala poškodená „utrpieť zlomeninu spodnej

časti ramennej kosti“ pri skladaní nosidiel zo sanitného vozidla zamestnancami dopravnej

zdravotnej služby, a spochybňujú zákonnosť obstarania a obsah ďalších dôkazov

vykonaných vo veci, predovšetkým výpovedí zamestnancov dopravnej zdravotnej služby,

ktorá realizovala prepravu poškodenej. Poukazujúc na obsah sťažnosti sťažovateľa v 1. rade

proti uzneseniu vyšetrovateľa, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie pre prečin ublíženia

na zdraví, uvádzajú, že prokurátor krajskej prokuratúry sa v napadnutom uznesení «okrem

všeobecných úvah o rozsiahlosti vykonaného dokazovania odvoláva na výsluch svedkov...

podozrivých zo spáchania trestného činu... bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom

vysporiadal zo zásadnými námietkami sťažovateľa v 1. rade o nezákonnosti spôsobu

vykonania výsluchov týchto svedkov ani k tomu, že túto nezákonnosť samotní svedkovia pri

konfrontácii so sťažovateľom v 2. rade potvrdili. Prokurátor Krajskej prokuratúry sa

nevyrovnal ani s ďalšími procesnými nedostatkami, sťažovateľom v 1. rade síce

nenamietaným, ale ktorých povinnosť zohľadniť ich vyplýva priamo z ust. § 192 ods. 1

...

Prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý vybavil podanie

sťažovateľa v 1. rade zo dňa 1. 10. 2013 sa so skutočnosťami, uvádzanými v tomto podaní

vysporiadal tak, že nedal konkrétnu odpoveď na žiadnu zo sťažovateľových konkrétnych

námietok, ktoré smerovali k nezákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní

v nevyhodnotení dôkazov, vykonaných v trestnom konaní v ich vzájomných súvislostiach.

Ako vyplýva z listu prokurátora Generálnej prokuratúry SR zo dňa 16. 12. 2013, obsahom

tohto listu je skonštatovanie toho, aký bol doterajší priebeh konania vo vzťahu k jednotlivým

vydaným rozhodnutiam a ďalej uviedol, že „policajt a podriadený prokurátori vo svojich

rozhodnutiach, resp. písomnostiach podrobným spôsobom popísali zistené skutkové

a právne závery, tieto nebudem opakovane uvádzať s tým, že sa v plnom rozsahu s nimi

stotožňujem a v podrobnostiach vás na ne odkazujem.“ V ďalšej časti listu prokurátor

Generálne prokuratúry SR uviedol: „váš odlišný názor na meritórne rozhodnutie vo veci

pramení z nesprávneho právneho posúdenia a subjektívneho hodnotenia dôkaznej situácie

len v rozsahu vami podávaných návrhov a predkladaných dôkazov, pričom odmietate druhú

skupinu dôkazov, ktoré podľa vás boli získané za účelom spochybnenia vašich návrhov

a zabráneniu trestného stíhania konkrétnej osoby.“».

Svoju aktívnu procesnú legitimáciu na podanie sťažnosti sťažovatelia odvodzujú

z uvádzajúc, že v prípade, ak by „nemali možnosť

uplatniť sťažnosťou na ústavný súd porušenie práv nebohej A. B., bola by im odňatá

možnosť pokračovať v trestnom konaní o skutku, ktorým došlo k ublíženiu na zdraví A. B.,

keďže doterajšie rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, vrátane listu prokurátora

generálnej prokuratúry SR zo dňa 16. 12. 2013 skonštatujú, že k takémuto skutku

nedošlo...“.

Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv predovšetkým v skutočnosti, že ako

prokurátor krajskej prokuratúry, tak aj generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) nepreskúmali správnosť napadnutého uznesenia vyšetrovateľa

o zastavení konania, hoci mali povinnosť „prešetriť všetky okolnosti rozhodné

na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona“, prípadne ktoré vyšli najavo. Podľa ich názoru

„by jediným zákonným dôvodom na zastavenie trestného stíhania v prípravnom konaní bol

dôvod, uvedený v ust. , podľa ktorého prokurátor

zastaví trestné stíhanie, ak je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné

stíhanie“. Dôkazy vykonané v trestnom konaní však neumožňujú nepochybný záver, že

skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, sa nestal. Orgán činný v trestnom konaní je však

„oprávnený zastaviť trestné stíhanie len vtedy, ak je bez akýchkoľvek pochybností zistené,

že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie. Ak vznikne akákoľvek pochybnosť,

takúto pochybnosť je nevyhnutné odstrániť vykonaním ďalších dôkazov...

Za situácie, keď vykonané dôkazy neumožňovali nepochybný záver o tom, že skutok

pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie sa nestal, nebolo teda oprávnením orgánov činných

v trestnom konaní zastaviť trestné stíhanie, keďže takéto oprávnenie prislúcha len súdu.

Orgány činné v trestnom konaní si však v predmetnej vecí uzurpovali právomoc, ktorá im

nepatrí, keďže zastavili trestné stíhanie bez toho, aby bolo nepochybné že sa nestal skutok,

pre ktorý sa vedie trestné stíhanie na nezákonnosti ich postupu nič nemení skutočnosť,

že formálne odôvodnili zastavenie trestného stíhania odkazom na ust. § 215 ods. 1 písm. b )

, pod ktorý však nemožno subsumovať dôvody, explicitne vyjadrené

v odôvodnení označených rozhodnutí a listu prokurátora Generálnej prokuratúry zo dňa

16. 12. 2013.“.

Sťažovatelia namietajú aj nedostatočnosť odôvodnenia uznesenia vyšetrovateľa

o zastavení trestného stíhania, napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry i upovedomenia

generálneho prokurátora tvrdiac, že v nich nemožno nájsť „vysvetlenie, z akého dôvodu

nevyhodnotil vyšetrovateľ a neskôr ani prokurátori... zvukový záznam sťažovateľa v 2. rade,

zápisnicu o konfrontácii týchto svedkov sťažovateľom v 2. rade a ako sa vyrovnal s jasnou

a zrozumiteľnou odpoveďou týchto svedkov na spôsob vykonávania ich výsluchu. Nie je

zrejmé ani to, akým spôsobom... vyhodnotili doslovnú zhodnosť tých častí výpovede svedkov

K. a D., v ktorých opisujú priebeh udalostí, zo dňa 26. 4. 2012...

V trestnom stíhaní, vedenom pre prečin ublíženia na zdraví pani A. B. však opísané

okolnosti jednoznačne poukazujú na to, že pri hodnotení dôkazov neboli orgánmi činnými

v trestnom konaní, uvážené všetky okolnosti prípadu, jednotlivo i v ich súhrne. Závery

prokurátorov oboch stupňov a vyšetrovateľa PZ nedávajú, žiadnu zrozumiteľnú odpoveď

na námietky, vznesené poškodenou, prostredníctvom ich splnomocnenca.“

Na základe uvedeného sa sťažovatelia svojím návrhom domáhajú vydania takéhoto

rozhodnutia:

„Právo právnej predchodkyne sťažovateľov v 1. rade a v 2. rade A. B....

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne,

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

- na spravodlivé súdne konanie, zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd

bolo rozhodnutím prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach 1/1 KPt 184/13 -14 zo dňa

2. 7. 2013 a listom prokurátora Generálnej prokuratúry SR sp. zn. -7

zo dňa 16. 12. 2013 a postupom, ktorý im predchádzal porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Generálnej prokuratúre SR a Krajskej

prokuratúre v Košiciach pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa

v 2. rade ako právnych nástupcov A. B.... v trestnom konaní vedenom pre prečin ublíženia

na zdraví podľa . Ods. 2 písm. a) .

Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Košiciach

sp. zn. 1/1 KPt 184/13 -14 zo dňa 2. 7. 2013 a vec jej vracia na ďalšie konanie.

Generálna prokuratúra SR a Krajská prokuratúra v Košiciach je povinná nahradiť

sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľov napadnutým

uznesením a upovedomením (opatrením) generálnej prokuratúry ústavný súd považuje

za potrebné uviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného

rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie

a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)

fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery

orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv

a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave

alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách

(m.m. , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru práv postupom a uznesením krajskej prokuratúry

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Nadväzne na citovaný článok dopĺňa právnu úpravu prípustnosti konania

o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb , podľa

ktorého nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na ktorých využitie je oprávnený podľa osobitných predpisov. To znamená,

že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej

podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva

poskytuje. Preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie základných

práv a slobôd ústavný súd vždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde všetky právne prostriedky na ochranu týchto práv.

Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky

aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu

subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je

kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , ,

, ).

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajskej prokuratúry ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že právna predchodkyňa sťažovateľov podaním z 1. októbra 2013

adresovaným generálnemu prokurátorovi navrhla zrušenie tohto uznesenia, pričom

generálna prokuratúra vyhodnotila toto podanie ako opakovaný podnet a označené

uznesenie krajskej prokuratúry obsahovo preskúmala postupom podľa § 31 až § 36 zákona

č. 153/2001 Z. Z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokuratúre“).

Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle § 31 zákona o prokuratúre

a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre sťažovateľom poskytujú účinnú

ochranu práv a právom chránených záujmov sťažovateľov (m. m. ,

, , , , , ).

Podnet (opakovaný podnet) totiž zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného

prokurátora zaoberať sa týmto podnetom, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť

podnecovateľovi. Preskúmanie napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry ústavným

súdom by preto bolo v rozpore s princípom subsidiarity vyplývajúcim z § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, lebo jeho preskúmanie na základe opakovaného podnetu patrí

do právomoci nadriadeného prokurátora. Je teda nepochybné, že pred právomocou

ústavného súdu stále existoval orgán verejnej moci, ktorý bol podľa zákona príslušný

preskúmať postup uvedených orgánov prokuratúry (). V súvislosti

s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len

preskúmanie postupu generálneho prokurátora (obdobne napríklad ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajskej

prokuratúry odmietol podľa pre jej neprípustnosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru práv postupom a upovedomením generálneho prokurátora

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánu verejnej moci

v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú (obdobne , , ).

Základné právo podľa zaručuje každému možnosť domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým

orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu

ochranu podľa je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať

o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo

opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto

právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným

postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu

vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby ale nie je právo, aby príslušné orgány

prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. , ,

).

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľov s výsledkom preskúmania

napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry generálnym prokurátorom v rámci konania

o opakovanom podnete podľa štvrtej časti prvého dielu zákona o prokuratúre.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú

podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor.

Generálna prokuratúra preskúmala podanie sťažovateľa v 1. rade z 1. októbra 2013

postupom ustanoveným § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre pre opakovaný podnet

a o výsledku realizovaného prieskumu upovedomila sťažovateľa v 1. rade prípisom

č. k. -7 zo 16. decembra 2013, v ktorého relevantnej časti uviedla:

„Po vyžiadaní a oboznámení sa s podkladovým spisovým materiálom súvisiacim

s Vami napádanou trestnou vecou, ktorý tvoril vyšetrovací spis sp. zn. ORP-460/OVK-MI-

2012, obsah dozorového spisu prokurátora Okresnej prokuratúry Michalovce,

sp. zn. a obsah dohľadového spisu prokurátora Krajskej prokuratúry Košice

sp. zn. 1/1 KPt 184/13 som dospel k záveru, že vo vykonanom vyšetrovaní boli zo strany

policajného orgánu, resp. vyšetrovateľa zabezpečené a vykonané všetky dostupné, reálne

a relevantné dôkazy potrebné na vydanie rozhodnutia vo veci.

Trestné stíhanie bolo prvotne zastavené dňa 01. 09. 2012 uznesením vyšetrovateľa

sp. zn. ORP-460/OVK-MI-2012, ktoré ste napadli sťažnosťou dňa 18. 09. 2013.

Rovnako aj prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce v rámci rozhodovania

o sťažnosti správne postupoval, keď podľa

vyhovel Vašej sťažnosti a napadnuté uznesenie zrušil ako predčasné a neopodstatnené,

nakoľko v postupe vyšetrovateľa zistil procedurálne pochybenia a vrátil vec na doplnenie

a nové rozhodnutie. Tento postup bol vecne správny a zákonný.

Po obsiahlom doplnení dokazovania vyšetrovateľ rozhodol opätovne uznesením

sp. zn. ORP-460/OVK-MI-2012 dňa 29. 05. 2013 v zmysle ustanovenia § 215 odsek 1

písm. b/ trestné stíhanie zastavil z dôvodov, že skutok nie je trestným

činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

S týmto rozhodnutím vyšetrovateľa sa stotožňujem. Bolo urobené po rozsiahlom

dokazovaní a vychádza z relevantných dôkazov zabezpečených zákonným spôsobom

a podrobne zdôvodnených v odôvodnení uznesenia.

Z dôvodov Vašej následnej sťažnosti vo veci konal a napadnutý procesný postup

preskúmaval prokurátor Krajskej prokuratúry Košice.

Popis zistených záverov podrobne rozviedol vo svojom uznesením sp. zn.

1/1 KPt 189/13-14 zo dňa 02.07.2013, ktorým z dôvodov uvedených v ustanovení § 193

odsek 1 písm. c/ Vašu sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Takýto postup

prokurátora pokladám za vecne správny, dôvodný a zákonný a dostatočne odôvodnený.

Vzhľadom na to, že policajt a podriadení prokurátori vo svojich rozhodnutiach, resp.

písomnostiach podrobným spôsobom popísali zistené skutkové a právne závery, tieto

nebudem opakovane uvádzať s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňujem

a v podrobnostiach Vás na ne odkazujem. Po ich konfrontácii s dôvodmi napadnutia ako ich

uvádzate vo svojom podaní konštatujem, že som nezistil dôvody a okolnosti, z ktorých by

vzišla potreba využitia ďalšieho prokurátorského opatrenia.

Samotný nesúhlas s doterajším vývojom vo veci a postupom orgánov činných

v trestnom konaní pri hodnotení dôkazov a prijatí procesných záverov nie je možné

považovať za právny titul, na základe ktorého by bolo potrebné alebo nutné vykonať

opatrenie na odstránenie nezákonného stavu, najmä ak tento nenastal.

Váš odlišný názor na meritórne rozhodnutie vo veci pramení z nesprávneho -

právneho posúdenia a subjektívneho hodnotenia dôkaznej situácie len v rozsahu Vami

podávaných návrhov a predkladaných dôkazov, pričom odmietate druhú skupinu dôkazov,

ktoré podľa Vás boli získané za účelom spochybnenia Vašich návrhov a zabráneniu

trestného stíhania konkrétnej osoby. Orgány činné v trestnom konaní však musia

rozhodovať na základe všetkých zistených dôkazov a vychádzať nielen zo záverov jednej

skupiny dôkazov a tvrdení.

Keďže v opakovanom podnete zo dňa 01. 10. 2013 ste neuviedol žiadne iné nové

skutočnosti, ktoré by neboli predmetom vyšetrovania a skoršieho preskúmavania a tiež ste

nevyprodukovali, resp. nepredložili žiaden relevantný dôkaz, ktorý by vyvracal doterajšie

právne alebo skutkové závery a ktorým by boli naplnené pojmové znaky do úvahy

prichádzajúceho prečinu, ako ste uviedli v trestnom oznámení, nie je dôvod na zmenu

rozhodnutí vydaných v tejto konkrétnej trestnej veci.

Na základe vyššie uvedeného, ako prokurátor poverený a príslušný vo veci

rozhodnúť, Vám oznamujem, že som pri preskúmavaní tejto konkrétnej veci nezistil

pochybenia, ktoré by vplývali na zákonnosť konania a rozhodovania vo veci, a ktoré

by odôvodňovali potrebu prijať ďalšie opatrenie nadriadeného prokurátora a preto som

Váš opakovaný podnet vyhodnotil ako nedôvodný a bez ďalšieho opatrenia ho odkladám.“

Ústavný súd poznamenáva, že postupom generálneho prokurátora pri vybavení

návrhu sťažovateľa v 1. rade na zrušenie právoplatného uznesenia krajskej prokuratúry

mohol byť porušený iba v tej časti, v ktorej je garantované právo na inú

právnu ochranu, nie právo na súdnu ochranu. K tomu by však mohlo dôjsť iba v prípade,

ak by sa prokuratúra uvedeným návrhom (posúdeným ako opakovaný podnet) náležite

nezaoberala.

Ústavný súd vedomý si svojho postavenia nezávislého orgánu ochrany ústavnosti

pripomína, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní a nepatrí

mu preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá

súčasne za následok aj porušenie základného práva alebo slobody. Inými slovami, dôvody

prípadného zásahu ústavného súdu do výsledkov konaní uskutočnených kompetentnými

orgánmi musia svojou intenzitou osvedčovať porušenie konkrétneho základného práva

alebo slobody. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu majú sťažovatelia právo len na to,

aby ich oznámenia, opravné prostriedky, resp. podnety boli vybavené, a k tomu podľa

obsahu sťažnosti a jej príloh zo strany generálnej prokuratúry preskúmaním opakovaného

podnetu došlo. V opačnom prípade by mohol ústavný súd neprípustnou ingerenciou

v rozpore s zasiahnuť do už ustáleného a právne vymedzeného princípu deľby moci

().

V danom prípade sťažovatelia nesúhlasia predovšetkým s právnym záverom,

že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, nie je trestným činom, v dôsledku čoho

bolo trestné stíhanie podľa zastavené.

Z obsahu napadnutého upovedomenia vyplýva, že prokurátor generálnej prokuratúry

preskúmal dôvody napadnutia uznesenia krajskej prokuratúry aj uznesenia vyšetrovateľa

a nezistil dôvody vykonania prokurátorského opatrenia na odstránenie nezákonného stavu.

Stotožniac sa s obsahom napadnutého uznesenia aj uznesenia vyšetrovateľa vychádzal

pri svojom prieskume zo zásady, že orgány činné v trestnom konaní musia rozhodovať

na základe všetkých zistených dôkazov, nielen tých, ktoré dosvedčujú skutočnosti uvedené

v trestnom oznámení. Závery vyvodené z vykonaných dôkazov, ako boli tieto sformulované

a opísané vyšetrovateľom v odôvodnení uznesenia vyšetrovateľa a prokurátorom krajskej

prokuratúry v uznesení o sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa, na ktoré prokurátor

generálnej prokuratúry v celosti odkazuje, sú podľa názoru ústavného súdu dostatočné

a nesignalizujú zjavný omyl orgánov činných v trestnom konaní v právnom posúdení

prípadu.

Vychádzajúc z obsahu napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry ústavný

súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa riadne zaoberala opakovaným podnetom

sťažovateľov, preskúmala príslušnú spisovú dokumentáciu, ako aj postup podriadených

prokuratúr (Okresnej prokuratúry Michalovce a Krajskej prokuratúry v Košiciach) a orgánu

Policajného zboru (vyšetrovateľa) a vo veci právnej predchodkyne sťažovateľov prijala

závery, ktoré možno považovať z ústavného hľadiska za ústavne udržateľné, keďže boli

ustálené po rozsiahlom dokazovaní realizovanom vyšetrovateľom, ktoré neumožňovali

pokračovanie v trestnom stíhaní, resp. vznesenie obvinenia proti konkrétnej osobe.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach uviedol,

že právo na vznesenie obvinenia a na trestné stíhanie inej osoby na základe podaného

trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie je

súčasťou základného práva podľa (napr. , ,

). Oznamovateľ, ktorý je právnym nástupcom trestným činom poškodenej

osoby, nemá zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia

bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a aby bolo vznesené obvinenie proti

konkrétnej osobe. Posúdenie, aké rozhodnutie je potrebné v trestnom konaní prijať,

je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní.

Právne závery ustálené generálnou prokuratúrou sú podľa názoru ústavného súdu

dostatočne odôvodnené a účinky výkonu jeho právomoci v konaní sp. zn. IV/4 GPt 139/13

sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľmi označeného . V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru, že pre ústavnú konformnosť odôvodnenia

rozhodnutí súdov postačuje jasná a zrozumiteľná odpoveď na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom ani všeobecné súdy

nemusia vo svojom rozhodnutí súdy dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania ( a iné). Pri hodnotení odôvodnenia

upovedomenia generálnej prokuratúry ústavný súd zohľadňuje aj skutočnosť,

že odôvodnenie odpovede na podnet podľa zákona o prokuratúre nemusí spĺňať rovnaké

náležitosti ako odôvodnenie rozhodnutia vydaného všeobecným súdom (mutatis mutandis

). Preto uvedené tvrdenia sťažovateľov, že orgány prokuratúry neodpovedali

na všetky námietky uplatnené v podaní z 1. októbra 2013, nepostačujú podľa názoru

ústavného súdu na záver o porušení základného práva zaručeného .

Ústavný súd sa napokon nestotožňuje ani so sťažovateľmi vyjadrenou

nespokojnosťou so zhoršením ďalšej možnosti ochrany ich „občianskych práv a záväzkov“

v prípade zastavenia trestného stíhania, keďže trestné stíhanie nebolo zastavené z dôvodu,

že sa nestal skutok, ktorým malo byť zdravie ich právnej predchodkyne poškodené,

ale z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, nie je trestným činom.

Dôvod, pre ktorý bolo trestné stíhanie zastavené, totiž nevylučuje u poškodenej vznik škody

uvedeným skutkom, predpokladom priznania prípadného nároku na náhradu škody je však

preukázanie právne relevantných skutočností v občianskom súdnom konaní.

S ohľadom na uvedené po oboznámení sa s obsahom upovedomenia generálnej

prokuratúry zo 16. decembra 2013 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu ústavný súd

konštatuje, že generálny prokurátor konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade s ich účelom

a zmyslom. Jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné, pričom realizovaný

postup bol zákonný a ústavne konformný. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým postupom (upovedomením) generálnej prokuratúry a sťažovateľmi

namietaným porušením základného práva na inú právnu ochranu podľa .

Už vôbec nebolo možné dospieť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v danom prípade nebola všeobecnými súdmi realizovaná

žiadna právomoc súdov. Preto bolo na mieste tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia

namietajú porušenie označených práv postupom a upovedomením generálnej prokuratúry,

odmietnuť podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na nedostatky petitu sťažnosti,

ktorým sa sťažovatelia domáhali vyslovenia porušenia označených práv svojej právnej

predchodkyne, a nie vlastných práv garantovaných , resp. medzinárodnou zmluvou

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na obsah sťažnosti a pripojených

príloh však ústavný súd nepovažoval za účelné odstraňovať zistený nedostatok petitu

sťažnosti osobitnou výzvou, keďže po preskúmaní namietaných skutočností opísaných

okolností prípadu už pri predbežnom prerokovaní návrhu dospel k záveru o jej zjavnej

neopodstatnenosti a sčasti o jej neprípustnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa . Keďže sťažnosť bola

ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014