Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)III. ÚS 435/2013
PDF · 308.7 KB
No categories available
III. ÚS 435/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., B., a Ing. P. L., B., zastúpených obchodnou
spoločnosťou A., Z., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. U., vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základného práva Ing. P. L. na rovnosť účastníkov v
konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo/8/2012 z 26. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. L. a Ing. P. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2013
faxom a 12. júna 2013 poštou doručená sťažnosť A. L. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“)
a Ing. P. L. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“ alebo spolu len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
základného práva sťažovateľa v 2. rade na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 MCdo/8/2012 z 26. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Predmetom konania vedeného pred všeobecnými súdmi bol návrh sťažovateľov,
ktorým sa proti odporcovi (Ing. M. V., Ing. J. R., a JUDr. Ľ. P.) domáhali určenia, že
dohoda z 12. apríla 2002 „nie je exekučným titulom, nie je rozhodcovským nálezom, nie je
zmierom, je nezákonná, neplatná a nevykonateľná a navrhovateľov nezaväzuje“. Zatiaľ čo
Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 12 C/42/2006-259 zo 7.
mája 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) návrhu vyhovel a Krajský súd v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 16 Co/232/2010-298 z 9. decembra 2010
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil, najvyšší súd v
konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu v
potvrdzujúcom prvom výroku týkajúcom sa veci samej a v závislom druhom a štvrtom
výroku týkajúcom sa trov konania, ako aj rozsudok okresného súdu v jeho prvom výroku vo
veci samej a v závislom štvrtom výroku týkajúcom sa trov konania, a v rozsahu zrušenia vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že pokiaľ porušovateľ mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora v danej veci pripustil, konal tak v rozpore s ústavnými princípmi,
so zákonom, ako aj ustálenou rozhodovacou praxou ústavného súdu a poukazujú pritom
na právne vety obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 185/09 či uznesení sp. zn.
PL. ÚS 57/99, z ktorých vyplýva nevyhnutnosť zachovania princípu právnej istoty
a dodržania všetkých podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania. Sťažovatelia sú
toho názoru, že pokiaľ podnecovateľ mimoriadneho dovolania nevyužil všetky prostriedky
ochrany svojho práva tým, že proti rozhodnutiu druhostupňového súdu mimoriadny opravný
prostriedok nepodal, hoci mu v tom nebránili závažné dôvody, právna istota sťažovateľov
spoliehajúcich sa na záväzné a nezameniteľné súdne rozhodnutie už nemôže byť narušená
inštitútom mimoriadneho dovolania. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú aj
na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva súvisiacu s čl. 6 ods. 1
dohovoru tvrdiac, že podaním „podnetu na mimoriadne dovolanie, sa Ing. R. len účelovo
snažil o dosiahnutie nového prejednania a rozhodnutia vo veci, čím inštitút mimoriadneho
dovolania v skutočnosti zneužil, keďže vo veci sa ani nepokúsil podať dovolanie ako
účastník. Keďže porušovateľ pripustil podanie mimoriadneho dovolania a vyhovel mu tým,
že zrušil rozhodnutia prvostupňového a druhostupňového súdu, zmaril podľa nášho názoru
celé súdne konanie, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata. Porušovateľ tak prispel podľa nášho názoru k vytvoreniu stavu právnej neistoty,
kedy sa my ako účastníci súdneho konania ukončeného právoplatným rozhodnutím
nemôžeme spoliehať na nemennosť a nedotknuteľnosť takéhoto právoplatného rozhodnutia,
a to len z dôvodu odlišného hodnotenia skutkového stavu a odlišných právnych záverov
podnecovateľa mimoriadneho dovolania ako druhého účastníka konania, oproti skutkovému
a právnemu posúdeniu vyslovenému súdom v rámci riadneho konania.“.
V argumentácii sťažnosti sťažovatelia taktiež uvádzajú, že najvyšší súd okrem iných
pochybení svojím procesným konaním sťažovateľovi v 2. rade odňal možnosť konať pred
súdom a porušil základné právo na rovnosť účastníkov konania zaručené čl. 47 ods. 3
ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vychádzajú
pritom z názoru, že najvyšší súd sťažovateľovi v 2. rade mimoriadne dovolanie do vlastných
rúk nedoručil, tak ako to vyžaduje § 243i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“). V čase, keď najvyšší súd vykonával doručovanie aj náhradné doručovanie
mimoriadneho dovolania, sa totiž sťažovateľ v 2. rade nezdržiaval v mieste doručenia, čo
má potvrdzovať čestné vyhlásenie osoby, u ktorej sa v tom čase sťažovateľ v 2. rade
nachádzal. Aj keď sťažovateľ v 2. rade mal podaním zo 14. júna 2012 žiadať o opätovné
zaslanie mimoriadneho dovolania, najvyšším súdom mu mimoriadne dovolanie nemalo byť
doručené, z čoho odvodzuje, že sťažovateľ v 2. rade nemal možnosť oboznámiť sa
s obsahom mimoriadneho dovolania a ani sa k nemu vyjadriť. Sťažovatelia sú toho názoru,
že „uvedeným postupom porušovateľ porušil jednu z požiadaviek spravodlivého súdneho
procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože sťažovateľovi 2 nebolo umožnené zaujať
stanovisko k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora“.
V tretej podstatnej námietke sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu,
že v posudzovanej veci chýbal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pričom
výklad a aplikáciu platných právnych predpisov najvyšším súdom považujú za arbitrárnu
a náležite neodôvodnenú. Podľa názoru sťažovateľov žaloby o určenie neplatnosti zmlúv sú
„bežným typom žaloby podávanej na všeobecných súdoch a sú typom žalôb súdmi
tolerovanými. Pri tomto type žaloby po preskúmaní naliehavosti právneho záujmu
a v prípade vecnej opodstatnenosti žaloby súdy bežne takýmto typom žalôb vyhovejú.“.
Pritom za rozporné považujú konštatovanie najvyššieho súdu, že právne pomery
sťažovateľky v 1. rade v zmysle ohrozenia alebo zneistenia práva alebo právneho vzťahu
neboli dotknuté, keďže podľa ich názoru sťažovateľka v 1. rade nemala „žiadnu inú
možnosť ochrany svojho práva, ako podať návrh na určenie neplatnosti predmetnej dohody.
Je potrebné zvýrazniť tú skutočnosť, že sťažovateľka 1 nebola účastníkom dohody, a teda
nemala možnosť akokoľvek do textu takejto dohody zasiahnuť, ani sa dozvedieť, že bola
uzavretá. O dohode zo dňa 12. 04. 2002 sa sťažovateľka 1 dozvedela až v exekučnom
konaní, kedy ju už nijakým spôsobom nemohla napadnúť.“. Rovnako považujú za
neprijateľné stanovisko najvyššieho súdu, že sťažovateľ v 2. rade sa mohol «žalobou na
súde domáhať zrušenia rozhodcovského nálezu z dôvodov uvedených v § 25 ods. 1 zák. č.
218/1996 Z. z., v ktorom konaní je súd oprávnený skúmať namietanú neplatnosť uzavretého
zmieru a s tým aj súvisiacu otázku platnosti dohody z 12. apríla 2012. ... Rozhodca totiž
opatril doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti samotnú dohodu účastníkov, nevydal
žiadne rozhodnutie a ani ho nedoručoval. Preto potom nikto z účastníkov ani nemohol
využiť inštitút uvedený v ustanovení § 25 ods. 1 zák. č. 218/1996 Z. z. V tomto smere je
stanovisko porušovateľa nesprávne a bohužiaľ prejavil tým aj neznalosť obsahu spisu. ... Ak
by totiž rozhodca vydal vo veci riadne rozhodnutie, bolo by v súlade s § 25 zák. č. 218/1996
Z. z. napadnuteľné a bolo by ho možné preskúmať príslušným súdom v zákonom
umožnených prípadoch. Keďže žiadne rozhodnutie rozhodca nevydal, preskúmanie dohody
ako „rozhodnutia“ bolo vylúčené pretože dohoda nebola ani doručovaná ako je to bežné
pri súdnych a napokon aj rozhodcovských rozhodnutiach.». Následne sťažovatelia
argumentujú obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo/63/2009 z 25. novembra
2010 vydaného v inej právnej veci, z čoho následne odvodzujú, že pokiaľ je možné žalobou
o určenie neplatnosti napadnúť vykonateľnú notársku zápisnicu, potom niet dôvodov na
nepripustenie žaloby o určenie neplatnosti dohody, ktorá nespĺňa podmienky
rozhodcovského rozhodnutia.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci takéto
rozhodnutie:
„Základné právo sťažovateľky A. L... a sťažovateľa Ing. P. L... na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu SR č. k. 4 M Cdo 8/2012 zo dňa 26. 02. 2013 a jeho postupom porušené boli.
Základné právo sťažovateľa Ing. P. L... na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 4 M Cdo
8/2012 zo dňa 26. 02. 2013 a jeho postupom porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k 4 M Cdo 8/2012 zo dňa 26. 02. 2013 sa zrušuje
a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania
v sume 331,12 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
V danom prípade sťažovatelia namietajú samotné prerokovanie mimoriadneho
dovolania najvyšším súdom poukazujúc na nevyužite inštitútu dovolania žalovanými
a následky spôsobené dodatočným zrušením právoplatného rozhodnutia, ďalej nesúhlasia
s procesným postupom najvyššieho súdu, ktorým mala byť sťažovateľovi v 2. rade odňatá
možnosť konať pred súdom tým, že mu nebolo doručené mimoriadne dovolanie
na vyjadrenie pred rozhodnutím najvyššieho súdu, a napokon nesúhlasia ani s výkladom
a aplikáciou právnych predpisov použitých vo veci, najmä s právnym záverom
o neexistencii naliehavého právneho záujmu určovacej žaloby, ktorá bola predmetom
súdneho konania.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení potom, ako opísal obsah rozhodnutí okresného
súdu a krajského súdu vydaných vo veci, ďalej obsah mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora, vyjadrenie sťažovateľky v 1. rade k nemu a konštatovanie, že sťažovateľ
v 2. rade a žalovaní v 2. a 3. rade sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora
nevyjadrili uzavrel, že mimoriadne dovolanie bolo podané dôvodne, čo odôvodnil týmito
právnymi úvahami:
«V zmysle § 243f ods. 1 O. s. p., môže byť mimoriadne dovolanie podané iba
z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom
mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods.
1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.). Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods.
1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami
konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., skúmať
vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal sa dovolací súd
predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku
riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania
tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka
pred súdom konať, prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne
obsadeným. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť mimoriadneho dovolania preto z
týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Mimoriadny dovolateľ ako dovolací dôvod uvádza, že konanie na súdoch nižších
stupňov je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.), keď všeobecný súd konal a postupoval pri riešení
otázky podľa procesných noriem, ktorých aplikácia prislúcha výhradne exekučnému súdu
a podľa Exekučného poriadku a rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.), keď súd nesprávne posúdil existenciu naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení...
Určovací návrh (§ 80 písm. c/ O. s. p.) má predovšetkým preventívny charakter - jej
účelom je spravidla poskytnúť ochranu právam navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu
právneho vzťahu alebo práva [určovací návrh preto vo všeobecnosti nie je opodstatnený
tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste návrh na splnenie
povinnosti (§ 80 písm. b/ O. s. p.)]. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou
právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Právny záujem, ktorý je podmienkou
prípustnosti takéhoto návrhu, musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom
právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu
svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu
právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom
sporu a predíde sa návrhu na plnenie). Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť
a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu
na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe
meritóme vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi:
odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru
u navrhovateľa, teda je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je
sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje
ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa,
ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto
neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Nejde tu o samotný určovací návrh,
ale o to, čoho (akého určenia) sa navrhovateľ domáha a z akých právnych pomerov
vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho
sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným
určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti navrhovateľovho práva alebo
neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu
navrhovateľa predpokladá teda posúdenie, či podaný určovací návrh je procesné
prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne
vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Naliehavý právny
záujem navrhovateľa na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom
na cieľ sledovaný podaním návrhu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia.
Ak navrhovateľ neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide
o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru,
že ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva,
zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Návrh na určenie práva bol aj
v minulosti svojou povahou návrhom preventívnym, u ktorého sa viac než u návrhov (žalôb)
na plnenie dbalo, aby nedošlo k jeho zneužitiu a prísne sa selektovala jeho prípustnosť.
Mnohé minulé právne vety zo súdnych rozhodnutí možno považovať aj pri súčasnej úprave
za akceptovateľné, čomu svedčí predovšetkým to, že 1/ k tomu, či je právny záujem
na určení, sa prihliada z úradnej povinnosti, 2/ podľa ustanovenia o určovacej žalobe nie je
prípustná žaloba o určenie, že niekomu kedysi prislúchalo vlastnícke právo, 3/
na nedostatok predpokladu určovacej žaloby musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu
konania. Otázky týkajúce sa posúdenia naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti
zmluvy, právneho úkonu a pod., sú teda doterajšou judikatúrou dostatočne riešené
a judikatúra je v tomto smere ustálená, pričom dovolací súd nemá dôvod ani
v prejednávanej veci sa od nej odkloniť (por. napr. aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2 Cdo 110/2009, 3 Cdo 204/2005, 4 M Cdo 24/2008, 5 Cdo 191/2008,
Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. považuje aj návrh
na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia
práva, resp. právneho vzťahu. Zároveň rešpektuje názor, že ak vyslovením neplatnosti sa
má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na
takejto žalobe daný naliehavý právny záujem (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo 98/2004). Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva.
Určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu
malo v dôsledku zmluvy zaniknúť, alebo že nie je nositeľom práva, ktoré mal zmluvou
nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti,
prípadne ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne o tom, že zmluva je
neplatná, týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa teda spravidla neriešia všetky
otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka, komu právo patrí.
Výklad podávaný súdnou praxou je jednotný v závere, že naliehavý právny záujem
o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, je daný tam, kde by bez tohto určenia
bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie
stalo neistým. Určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O. s. p. je preventívneho charakteru
a má miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo
neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak
v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje
obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť
úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov
účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého
právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich určovacia žaloba
bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení. Pritom príslušné závery
sa viažu nielen k žalobe na určenia ako takej, ale tiež k tomu, akého konkrétneho určenia sa
žalobcovia domáhajú.
Doterajšia súdna judikatúra dopadá aj na preskúmavanú vec...
Dovolací súd sa nestotožňuje správnym názorom odvolacieho súdu, že predmetná
určovacia žaloba má preventívny charakter a požadované určenie je v posudzovanej veci
spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty žalobcov alebo odstrániť ohrozenie ich
konkrétneho tvrdeného práva, najmä keď oba súdy nižších stupňov pominuli aj tak závažnú
skutočnosť, že postavenie žalobkyne 1/ a postavenie žalobcu 2/ v prejednávanej veci nie je
totožné vo vzťahu k premetu veci a preto je potrebné ich posudzovať samostatne.
Pre účel posúdenia prejednávanej veci treba uzavrieť, že právne pomery žalobkyne
1/, voči ktorej žalovaní žalobu o splnenie povinnosti v zmysle § 80 písm. b/ O. s. p.
k dispozícii nemajú (pretože netvrdia, že je dlžníčkou, teda povinnou v určitom obligačnom
vzťahu a teda, že má z neho povinnosť plniť), prebiehajúcou exekúciou (vedenou
na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 Er 2576/2005) dotknuté - v zmysle ohrozenia alebo
zneistenia práva alebo právneho vzťahu, ktorého má byť účastníčkou - neboli. Žalobkyňa
í/je totiž len účastníčkou exekučného konania, ktoré postavenie jej vyplýva z ustanovenia
§ 37 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak sú exekúciou postihnuté veci
v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj
manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu
bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím. Pretože právoplatný
rozsudok o kladnej alebo zápornej určovacej žalobe netvorí vo vzťahu medzi týmito
účastníkmi prekážku právoplatne rozhodnutej veci k žalobe na plnenie založenej na tom
istom základe (§ 159 ods. 3 O. s. p.), nemožno dospieť ani k záveru, že rozhodnutie
o požadovanom určení je spôsobilé vytvoriť pevný základ pre právne vzťahy medzi
žalovanou 1/ a žalovanými.
Pri posúdení existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. u žalobcu 2/ bolo v prejednávanej veci potrebné
brať do úvahy existenciu rozhodcovského nálezu (zmieru), na korý je už vedené exekučné
konanie na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 Er 2576/2005, t. j. do úvahy bolo potrebné
brať rozhodnutie, ktorým žalobcovi 21 bola už uložená povinnosť na plnenie (por. § 80
písm. b/ O. s. p.), t. j. bola ním deklarovaná jeho povinnosť vo sfére hmotného práva,
v rámci ktorého musela byť riešená aj otázka platnosti či neplatnosti dohody z 12. apríla
2002, ako základnej predbežnej otázky. Určovacia žaloba teda nie je v preskúmavanom
prípade zárukou odvrátenia sporu medzi žalobcom 2/ a žalovanými a nemá preventívny
charakter, ako to výslovne tvrdí odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Žalobca 2/ sa
následne mohol žalobou na súde domáhať zrušenia rozhodcovského nálezu z dôvodov
uvedených v ustanovení § 25 ods. 1 zákona č. 218/1996 Z. z., v ktorom konaní je súd
oprávnený skúmať namietanú neplatnosť uzavretého zmieru a s tým aj súvisiacu otázku
platnosti dohody z 12. apríla 2002. V tomto ustanovení sa premieta princíp „vigilantibus
iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“ alebo
„nech si každý stráži svoje práva“). Nevyužitie postupu podľa uvedeného ustanovenia
znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovský nález žalobou podľa § 80
písm. c/ O. s. p., keď právoplatným rozhodnutím o povinnosti plniť je vyriešená aj
prejudiciálna otázka existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu, z ktorého
povinnosť plniť vzišla, pričom k zodpovedajúcej náprave bolo možné v prejednávanej veci
dospieť inak, než predmetnou určovacou žalobou, ktorú možnosť však žalobca 2/ nevyužil.
Mimoriadne dovolanie ďalej ako dovolací dôvod uvádza, že konanie súdov nižších
stupňov je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.), spočívajúcou v nerešpektovaní
ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p.».
Nadväzne na uvedené najvyšší súd uviedol znenie § 251 ods. 1 a 4 OSP, § 21 ods. 4,
§ 30 a § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) a § 41
ods. 2, § 44 ods. 2, § 50 ods. 1, § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) a právne uzavrel, že „doručený rozhodcovský nález, ktorý už
nemožno preskúmať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľným rozhodnutím.
Keďže právoplatný rozhodcovský nález je exekučným titulom a má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný s ním nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti
a neprípustné by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom
konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané organom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj
materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný
súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať
chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Treba mať ale na zreteli,
že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je
exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že námietka generálneho prokurátora týkajúca sa
neprípustnosti posudzovania splnenia náležitostí exekučného titulu všeobecným súdom
v konaní podľa § 80 písm. c/ O. s. p. tak bola plne opodstatnená, pretože takéto oprávnenie
prináleží výlučne exekučnému súdu v exekučnom konaní, ktorému táto povinnosť vyplýva
priamo zo zákona, kedy exekučný súd má v takom konaní k dispozícii rozhodujúce skutkové
podklady, z ktorých je schopný získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave
veci.
Z uvedeného vyplýva, že v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
Slovenskej republiky bol opodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1
písm. b/, c/ O. s. p., že rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení vecí a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne právne rozhodnutie vo veci.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
v napadnutej časti zrušil podľa § 243i ods. 2 O. s. p. a § 243b ods. 1 O. s. p. a keďže
dôvody, pre ktoré bolo zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu, sú dané aj vo vzťahu
k rozsudku súdu prvého stupňa, zrušil v rovnakej časti aj jeho rozhodnutie a vec v rozsahu
zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O. s. p. a § 243b ods. 3
O. s. p.).“.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov spravodlivého
súdneho konania toto uznesenie nemožno považovať za arbitrárne.
Predovšetkým je potrebné konštatovať, že najvyšší súd nepochybil pri posúdení
otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania a ani nevybočil z kritérií definovaných
v uznesení ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 57/99, ktorých obsahom je okrem iného aj
požiadavka využitia všetkých zákonom dovolených a efektívnych prostriedkov ochrany,
ktoré právny poriadok pripúšťa. Pokiaľ teda sťažovatelia namietajú, že podnecovateľ
mimoriadneho dovolania mohol ešte predtým, ako generálny prokurátor podal mimoriadne
dovolanie, vo veci podať dovolanie, ústavný súd pripomína, že dovolanie podané
podnecovateľom mimoriadneho dovolania bolo prípustné len z dôvodov vymenovaných
v § 237 OSP [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP], pričom prípustnosť jeho dovolania nebolo možné
vyvodiť z § 238 OSP, keďže rozsudkom odvolacieho súdu nebol ani zmenený rozsudok
okresného súdu (§ 238 ods. 1 OSP) ani sa ním krajský súd neodchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP), ani odvolací súd vo výroku
potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP).
Najvyšší súd však v preskúmavanej veci skonštatoval, že vady konania uvedené
v § 237 OSP (ktoré dovolací súd skúma obligatórne) v konaní o mimoriadnom dovolaní
najavo nevyšli a v mimoriadnom dovolaní ani namietané neboli. Dôvody zrušenia
napadnutých častí uznesení okresného súdu a krajského súdu teda nespočívajú v naplnení
niektorej z procesných vád zmätočnosti, ako sú tieto zadefinované § 237 OSP, ale
v postihnutí konania okresného súdu a krajského súdu inou vadou majúcou za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 243f ods. 1 písm. b) OSP] a nesprávne právne posúdenie
veci [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP]. Z uvedeného vyplýva, že podnecovateľ mimoriadneho
dovolania by sám podaním dovolania nemohol dosiahnuť zrušenie právoplatného rozsudku
krajského súdu, a teda tento právny prostriedok nápravy by v jeho prípade nebol efektívny.
Ústavný súd preto zastáva názor, že záver najvyššieho súdu o prípustnosti mimoriadneho
dovolania v danej veci nie je arbitrárny, vychádza z ústavne konformného výkladu
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich podmienky prípustnosti
mimoriadneho dovolania, ktorých nesúlad s ústavou (vrátane čl. 46 ods. 1 ústavy) nebol
zistený ani v konaní ústavného súdu vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 57/99. Preto postupom
najvyššieho súdu, ktorým došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku odvolacieho súdu,
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného
Aj keď sťažovatelia vo svojej argumentácii spájajú nedoručenie mimoriadneho
dovolania sťažovateľovi v 2. rade s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušením základného práva na rovnosť účastníkov konania (k tomu
bližšie pozri časť 2.2 odôvodnenia), vzhľadom na namietané porušenie zásady
kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (III. ÚS 402/08, III. ÚS 296/2011, II. ÚS 432/2011), ústavný súd preskúmal
postup najvyššieho súdu aj z aspektu tejto námietky. Zo spisu najvyššieho súdu sp. zn.
4 MCdo/8/2012 zistil, že najvyšší súd prostredníctvom pošty zasielal rovnopis
mimoriadneho dovolania všetkým účastníkom konania spolu s výzvou z 26. apríla 2012
na vyjadrenie k nemu v lehote 10 dní v prípade, ak by to účastník konania považoval
za potrebné. Takáto zásielka bola doručovaná do vlastných rúk aj sťažovateľovi v 2. rade,
ktorému bola podľa vyznačených údajov na doručenke neúspešne doručovaná 10. mája
2012 aj s upovedomením o opakovanom doručení, ktoré bolo vykonané 11. mája 2012.
Keďže ani opakované doručenie zásielky nebolo úspešné, zásielka bola 11. mája 2012
uložená na dodacej pošte a po jej nevyzdvihnutí v úložnej lehote bola 1. júna 2012 vrátená
najvyššiemu súdu. Následne bolo 18. júna 2012 najvyššiemu súdu doručené podanie
právneho zástupcu sťažovateľa v 2. rade zo 14. júna 2012, ktorý okrem preukázania svojho
splnomocnenia požiadal najvyšší súd o opätovné zaslanie výzvy spolu s mimoriadnym
dovolaním generálneho prokurátora z dôvodu, že sťažovateľ v 2. rade mal byť odcestovaný
v zahraničí.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa v 2. rade konštatuje,
že sťažovateľ v 2. rade počas celého konania pred najvyšším súdom vierohodným
spôsobom nepreukázal, že v čase doručovania rovnopisu mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora sa v mieste doručenia nezdržiaval, čo by mohlo viesť k nesplneniu
podmienok ustanovených § 47 ods. 2 OSP o doručení písomnosti náhradným spôsobom.
Keďže o tejto právnej skutočnosti nepripojil k podaniu zo 14. júna 2012 ani neskôr
(do rozhodnutia dovolacieho súdu) žiaden dôkaz, najvyšší súd mohol považovať
u sťažovateľa v 2. rade povinnosť vyplývajúcu z § 243 ods.1 OSP za splnenú na základe
fikcie doručenia. Navyše ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľa
v 2. rade zastupoval v konaní pred najvyšším súdom aj sťažovateľku v 1. rade, za ktorú sa
k mimoriadnemu dovolaniu podaním z 29. mája 2012 vyjadril. Ak aj najvyšší súd žiadosti
právneho zástupcu sťažovateľa v 2. rade zo 14. júna 2012 nevyhovel (takúto povinnosť mu
platný procesný predpis neukladá), sťažovateľ v 2. rade reálne mal možnosť byť s obsahom
mimoriadneho dovolania oboznámený práve prostredníctvom právneho zástupcu, ktorého
mali so sťažovateľkou v 1. rade spoločného. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho
názoru, že sťažovateľ v 2. rade v skutočnosti mal možnosť využiť svoje procesné právo
vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu, a tým predložiť svoje argumenty, resp. reagovať
na „protiargumenty“ protistrany, čo vyplýva z podstaty zásady kontradiktórnosti konania,
a preto ústavný súd uvedenú námietku sťažovateľa nepovažoval za ústavne relevantnú.
Napokon, pokiaľ ide o nesúhlas sťažovateľov s odlišným právnym posúdením otázky
(ne)existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení najvyšším súdom,
ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej je ingerencia
ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu opodstatnená len v prípade jej
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný
súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,
v zmysle citovanej judikatúry by mohol napadnutý právny názor najvyššieho súdu nahradiť
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 303/06, IV. ÚS 303/07,
III. ÚS 538/2012, III. ÚS 152/2013).
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľmi napádaný právny záver najvyššieho súdu,
že na nimi požadovanom určení nebol naliehavý právny záujem, je v napadnutom uznesení
obsiahlo odôvodnený nielen zrekapitulovaním obsahu ustálenej judikatúry, z ktorej pri
posudzovaní tejto otázky všeobecné súdy spravidla vychádzajú, ale aj výkladom
na konkrétny prípad sa vzťahujúcich podstatných okolností. Najvyšší súd ústavne
akceptovateľným spôsobom vysvetlil, že postavenie sťažovateľov v prerokúvanej veci nie je
totožné, a následne u každého zo sťažovateľov samostatne odôvodnil dôvody, pre ktoré
nemožno dospieť k záveru, že požadované určenie je spôsobilé vytvoriť pevný základ pre
právne vzťahy medzi sťažovateľmi a žalovanými. Ústavne akceptovateľne je v napadnutom
rozsudku odôvodnený aj záver, že v exekučnom konaní svedčí oprávnenie posudzovať
splnenie náležitostí exekučného titulu výlučne exekučnému súdu, ktorému táto povinnosť
vyplýva priamo zo zákona. Navyše ústavný súd k uvedenému poznamenáva, že exekučný
súd môže skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania, teda nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
ale aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti možno
na podporu argumentácie poukázať aj na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, napr.
R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikovanú v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (III. ÚS 242/2011,
II. ÚS 473/2011, I. ÚS 409/2012 a iné).
Uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky zjavných omylov v podstatných
skutkových okolnostiach ani v právnom závere o nedostatku naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení, z ktorých najvyšší súd pri rozhodovaní vychádzal. Ústavný súd ani
nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté uznesenie bolo možné
považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd právne
závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil. Uvedené platí aj v prípade, keď sa
vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľov uberala iným smerom ako právny
názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovatelia nesúhlasia,
ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný
súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa
želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Vzhľadom na celkovú absenciu priamej súvislosti medzi základným právom
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na jednej strane a namietaným rozhodnutím
najvyššieho súdu na strane druhej ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu nemožno hodnotiť ako nezlučiteľné s obsahom označeného základného
práva a preto v tejto časti sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že právny zástupca sťažovateľov (A.) bol na základe k sťažnosti priložených
splnomocnení z 10. júna 2013 splnomocnený len „na podanie sťažnosti proti porušeniu
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podanú v zmysle čl.
127 Ústavy SR a na zastupovanie v konaní o tejto sťažnosti pred Ústavným súdom SR proti
porušovateľovi Najvyšší súd SR, Župné námestie 13, Bratislava“, nie však na podanie
sťažnosti pre porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Z
uvedeného teda vyplýva, že petit sťažnosti obsahujúci návrh na vyslovenie porušenia
základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
podanej za sťažovateľov ich právnym zástupcom prekračuje oprávnenie udelené
sťažovateľmi 10. júna 2013.
Ústavný súd však v súvislosti so skúmaním podmienok prijateľnosti sťažnosti
nevyzýval sťažovateľov na odstránenie uvedeného nedostatku ich splnomocnenia
vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej sa porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru posudzuje s prípadným porušením základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy v zásade spoločne, keďže medzi nimi niet podstatných
odlišností a možno ich považovať za porovnateľné (napr. IV. ÚS 195/07, III. ÚS 12/2013).
Vzhľadom na to, že ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preskúmal
z hľadiska namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,
zastáva názor, že ani v prípade odstránenia nedostatku splnomocnenia právneho zástupcu
namietať porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru by nebolo možné na základe
predloženej argumentácie dospieť k záveru o porušení uvedeného práva vyplývajúceho
z dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľmi citovanej judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorá sa má týkať prípadov
porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zrušenia už právoplatných súdnych rozhodnutí
v mimoriadnych prieskumných konaniach, dáva ako odpoveď na tento argument
do pozornosti závery vyplývajúce z rozhodnutia ESĽP č. 42600/05 z 25. júna 2009 vo veci
OOO Link Oil SPB proti Rusku, z ktorých vyplýva, že mimoriadne opravné prostriedky
proti právoplatným rozhodnutiam, ktoré sú dané k dispozícii procesným stranám v presne
definovaných prípadoch a ktorých využitie je striktne časovo obmedzené, v zásade nie je
v rozpore s princípom právnej istoty, a teda ani s čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Obdobne ústavný súd nevyzýval ani na odstránenie nedostatku plnej moci, pokiaľ ide
o návrh na vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd stabilne zastáva názor, že ho
treba vykladať vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 64/2011). Práve z uvedeného
dôvodu bola ústavným súdom pri skúmaní namietaného porušenia základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy preskúmavaná aj otázka prípadného porušenia princípu
kontradiktórnosti konania (bližšie pozri časť 2.1), ktorej podstatou je zabezpečenie reálnej
rovnosti účastníkov v súdnom konaní vytvorením rovnakých procesných možností
na uplatnenie ich práv a povinností. Keďže však ústavný súd dospel k záveru o absencii
akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na súdnu
ochranu zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa
názoru ústavného súdu v danej veci neexistuje ani žiadna možnosť porušenia základného
práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy.
Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2013