Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 435/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., B., a Ing. P. L., B., zastúpených obchodnou

spoločnosťou A., Z., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. U., vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základného práva Ing. P. L. na rovnosť účastníkov v

konaní podľa uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. L. a Ing. P. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2013

faxom a 12. júna 2013 poštou doručená sťažnosť A. L. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“)

a Ing. P. L. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“ alebo spolu len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

základného práva sťažovateľa v 2. rade na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Predmetom konania vedeného pred všeobecnými súdmi bol návrh sťažovateľov,

ktorým sa proti odporcovi (Ing. M. V., Ing. J. R., a JUDr. Ľ. P.) domáhali určenia, že

dohoda z 12. apríla 2002 „nie je exekučným titulom, nie je rozhodcovským nálezom, nie je

zmierom, je nezákonná, neplatná a nevykonateľná a navrhovateľov nezaväzuje“. Zatiaľ čo

Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -259 zo 7.

mája 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) návrhu vyhovel a Krajský súd v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -298 z 9. decembra 2010

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil, najvyšší súd v

konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu v

potvrdzujúcom prvom výroku týkajúcom sa veci samej a v závislom druhom a štvrtom

výroku týkajúcom sa trov konania, ako aj rozsudok okresného súdu v jeho prvom výroku vo

veci samej a v závislom štvrtom výroku týkajúcom sa trov konania, a v rozsahu zrušenia vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že pokiaľ porušovateľ mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora v danej veci pripustil, konal tak v rozpore s ústavnými princípmi,

so zákonom, ako aj ustálenou rozhodovacou praxou ústavného súdu a poukazujú pritom

na právne vety obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn. či uznesení sp. zn.

, z ktorých vyplýva nevyhnutnosť zachovania princípu právnej istoty

a dodržania všetkých podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania. Sťažovatelia sú

toho názoru, že pokiaľ podnecovateľ mimoriadneho dovolania nevyužil všetky prostriedky

ochrany svojho práva tým, že proti rozhodnutiu druhostupňového súdu mimoriadny opravný

prostriedok nepodal, hoci mu v tom nebránili závažné dôvody, právna istota sťažovateľov

spoliehajúcich sa na záväzné a nezameniteľné súdne rozhodnutie už nemôže byť narušená

inštitútom mimoriadneho dovolania. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú aj

na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva súvisiacu s čl. 6 ods. 1

dohovoru tvrdiac, že podaním „podnetu na mimoriadne dovolanie, sa Ing. R. len účelovo

snažil o dosiahnutie nového prejednania a rozhodnutia vo veci, čím inštitút mimoriadneho

dovolania v skutočnosti zneužil, keďže vo veci sa ani nepokúsil podať dovolanie ako

účastník. Keďže porušovateľ pripustil podanie mimoriadneho dovolania a vyhovel mu tým,

že zrušil rozhodnutia prvostupňového a druhostupňového súdu, zmaril podľa nášho názoru

celé súdne konanie, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím predstavujúcim res

iudicata. Porušovateľ tak prispel podľa nášho názoru k vytvoreniu stavu právnej neistoty,

kedy sa my ako účastníci súdneho konania ukončeného právoplatným rozhodnutím

nemôžeme spoliehať na nemennosť a nedotknuteľnosť takéhoto právoplatného rozhodnutia,

a to len z dôvodu odlišného hodnotenia skutkového stavu a odlišných právnych záverov

podnecovateľa mimoriadneho dovolania ako druhého účastníka konania, oproti skutkovému

a právnemu posúdeniu vyslovenému súdom v rámci riadneho konania.“.

V argumentácii sťažnosti sťažovatelia taktiež uvádzajú, že najvyšší súd okrem iných

pochybení svojím procesným konaním sťažovateľovi v 2. rade odňal možnosť konať pred

súdom a porušil základné právo na rovnosť účastníkov konania zaručené čl. 47 ods. 3

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené dohovoru. Vychádzajú

pritom z názoru, že najvyšší súd sťažovateľovi v 2. rade mimoriadne dovolanie do vlastných

rúk nedoručil, tak ako to vyžaduje (ďalej len

„OSP“). V čase, keď najvyšší súd vykonával doručovanie aj náhradné doručovanie

mimoriadneho dovolania, sa totiž sťažovateľ v 2. rade nezdržiaval v mieste doručenia, čo

má potvrdzovať čestné vyhlásenie osoby, u ktorej sa v tom čase sťažovateľ v 2. rade

nachádzal. Aj keď sťažovateľ v 2. rade mal podaním zo 14. júna 2012 žiadať o opätovné

zaslanie mimoriadneho dovolania, najvyšším súdom mu mimoriadne dovolanie nemalo byť

doručené, z čoho odvodzuje, že sťažovateľ v 2. rade nemal možnosť oboznámiť sa

s obsahom mimoriadneho dovolania a ani sa k nemu vyjadriť. Sťažovatelia sú toho názoru,

že „uvedeným postupom porušovateľ porušil jednu z požiadaviek spravodlivého súdneho

procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože sťažovateľovi 2 nebolo umožnené zaujať

stanovisko k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora“.

V tretej podstatnej námietke sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu,

že v posudzovanej veci chýbal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pričom

výklad a aplikáciu platných právnych predpisov najvyšším súdom považujú za arbitrárnu

a náležite neodôvodnenú. Podľa názoru sťažovateľov žaloby o určenie neplatnosti zmlúv sú

„bežným typom žaloby podávanej na všeobecných súdoch a sú typom žalôb súdmi

tolerovanými. Pri tomto type žaloby po preskúmaní naliehavosti právneho záujmu

a v prípade vecnej opodstatnenosti žaloby súdy bežne takýmto typom žalôb vyhovejú.“.

Pritom za rozporné považujú konštatovanie najvyššieho súdu, že právne pomery

sťažovateľky v 1. rade v zmysle ohrozenia alebo zneistenia práva alebo právneho vzťahu

neboli dotknuté, keďže podľa ich názoru sťažovateľka v 1. rade nemala „žiadnu inú

možnosť ochrany svojho práva, ako podať návrh na určenie neplatnosti predmetnej dohody.

Je potrebné zvýrazniť tú skutočnosť, že sťažovateľka 1 nebola účastníkom dohody, a teda

nemala možnosť akokoľvek do textu takejto dohody zasiahnuť, ani sa dozvedieť, že bola

uzavretá. O dohode zo dňa 12. 04. 2002 sa sťažovateľka 1 dozvedela až v exekučnom

konaní, kedy ju už nijakým spôsobom nemohla napadnúť.“. Rovnako považujú za

neprijateľné stanovisko najvyššieho súdu, že sťažovateľ v 2. rade sa mohol «žalobou na

súde domáhať zrušenia rozhodcovského nálezu z dôvodov uvedených v § 25 ods. 1 zák. č.

, v ktorom konaní je súd oprávnený skúmať namietanú neplatnosť uzavretého

zmieru a s tým aj súvisiacu otázku platnosti dohody z 12. apríla 2012. ... Rozhodca totiž

opatril doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti samotnú dohodu účastníkov, nevydal

žiadne rozhodnutie a ani ho nedoručoval. Preto potom nikto z účastníkov ani nemohol

využiť inštitút uvedený v ustanovení V tomto smere je

stanovisko porušovateľa nesprávne a bohužiaľ prejavil tým aj neznalosť obsahu spisu. ... Ak

by totiž rozhodca vydal vo veci riadne rozhodnutie, bolo by v súlade s

Z. z. napadnuteľné a bolo by ho možné preskúmať príslušným súdom v zákonom

umožnených prípadoch. Keďže žiadne rozhodnutie rozhodca nevydal, preskúmanie dohody

ako „rozhodnutia“ bolo vylúčené pretože dohoda nebola ani doručovaná ako je to bežné

pri súdnych a napokon aj rozhodcovských rozhodnutiach.». Následne sťažovatelia

argumentujú obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra

2010 vydaného v inej právnej veci, z čoho následne odvodzujú, že pokiaľ je možné žalobou

o určenie neplatnosti napadnúť vykonateľnú notársku zápisnicu, potom niet dôvodov na

nepripustenie žaloby o určenie neplatnosti dohody, ktorá nespĺňa podmienky

rozhodcovského rozhodnutia.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci takéto

rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľky A. L... a sťažovateľa Ing. P. L... na súdnu ochranu

podľa ods. I a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu SR č. k. 4 M Cdo 8/2012 zo dňa 26. 02. 2013 a jeho postupom porušené boli.

Základné právo sťažovateľa Ing. P. L... na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 4 M Cdo

8/2012 zo dňa 26. 02. 2013 a jeho postupom porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k 4 M Cdo 8/2012 zo dňa 26. 02. 2013 sa zrušuje

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania

v sume 331,12 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa napadnutým uznesením

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

V danom prípade sťažovatelia namietajú samotné prerokovanie mimoriadneho

dovolania najvyšším súdom poukazujúc na nevyužite inštitútu dovolania žalovanými

a následky spôsobené dodatočným zrušením právoplatného rozhodnutia, ďalej nesúhlasia

s procesným postupom najvyššieho súdu, ktorým mala byť sťažovateľovi v 2. rade odňatá

možnosť konať pred súdom tým, že mu nebolo doručené mimoriadne dovolanie

na vyjadrenie pred rozhodnutím najvyššieho súdu, a napokon nesúhlasia ani s výkladom

a aplikáciou právnych predpisov použitých vo veci, najmä s právnym záverom

o neexistencii naliehavého právneho záujmu určovacej žaloby, ktorá bola predmetom

súdneho konania.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení potom, ako opísal obsah rozhodnutí okresného

súdu a krajského súdu vydaných vo veci, ďalej obsah mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora, vyjadrenie sťažovateľky v 1. rade k nemu a konštatovanie, že sťažovateľ

v 2. rade a žalovaní v 2. a 3. rade sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

nevyjadrili uzavrel, že mimoriadne dovolanie bolo podané dôvodne, čo odôvodnil týmito

právnymi úvahami:

«V zmysle , môže byť mimoriadne dovolanie podané iba

z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom

mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods.

1 v spojení s ). Obligatórne ( v spojení s ods.

1 ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami

konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť podľa druhá veta , skúmať

vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ , t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku

riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania

tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať, prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne

obsadeným. Vady konania v zmysle až g/ v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť mimoriadneho dovolania preto z

týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Mimoriadny dovolateľ ako dovolací dôvod uvádza, že konanie na súdoch nižších

stupňov je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ), keď všeobecný súd konal a postupoval pri riešení

otázky podľa procesných noriem, ktorých aplikácia prislúcha výhradne exekučnému súdu

a podľa Exekučného poriadku a rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci

( ), keď súd nesprávne posúdil existenciu naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení...

Určovací návrh ( ) má predovšetkým preventívny charakter - jej

účelom je spravidla poskytnúť ochranu právam navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu

právneho vzťahu alebo práva [určovací návrh preto vo všeobecnosti nie je opodstatnený

tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste návrh na splnenie

povinnosti ( )]. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou

právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Právny záujem, ktorý je podmienkou

prípustnosti takéhoto návrhu, musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom

právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu

svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu

právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom

sporu a predíde sa návrhu na plnenie). Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť

a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu

na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe

meritóme vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi:

odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru

u navrhovateľa, teda je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je

sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje

ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa,

ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto

neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Nejde tu o samotný určovací návrh,

ale o to, čoho (akého určenia) sa navrhovateľ domáha a z akých právnych pomerov

vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho

sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným

určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti navrhovateľovho práva alebo

neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu

navrhovateľa predpokladá teda posúdenie, či podaný určovací návrh je procesné

prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne

vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Naliehavý právny

záujem navrhovateľa na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom

na cieľ sledovaný podaním návrhu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia.

Ak navrhovateľ neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide

o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru,

že ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva,

zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Návrh na určenie práva bol aj

v minulosti svojou povahou návrhom preventívnym, u ktorého sa viac než u návrhov (žalôb)

na plnenie dbalo, aby nedošlo k jeho zneužitiu a prísne sa selektovala jeho prípustnosť.

Mnohé minulé právne vety zo súdnych rozhodnutí možno považovať aj pri súčasnej úprave

za akceptovateľné, čomu svedčí predovšetkým to, že 1/ k tomu, či je právny záujem

na určení, sa prihliada z úradnej povinnosti, 2/ podľa ustanovenia o určovacej žalobe nie je

prípustná žaloba o určenie, že niekomu kedysi prislúchalo vlastnícke právo, 3/

na nedostatok predpokladu určovacej žaloby musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu

konania. Otázky týkajúce sa posúdenia naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti

zmluvy, právneho úkonu a pod., sú teda doterajšou judikatúrou dostatočne riešené

a judikatúra je v tomto smere ustálená, pričom dovolací súd nemá dôvod ani

v prejednávanej veci sa od nej odkloniť (por. napr. aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

sp. zn. , , , ,

).

Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle považuje aj návrh

na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia

práva, resp. právneho vzťahu. Zároveň rešpektuje názor, že ak vyslovením neplatnosti sa

má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na

takejto žalobe daný naliehavý právny záujem (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. ). Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva.

Určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu

malo v dôsledku zmluvy zaniknúť, alebo že nie je nositeľom práva, ktoré mal zmluvou

nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti,

prípadne ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne o tom, že zmluva je

neplatná, týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa teda spravidla neriešia všetky

otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka, komu právo patrí.

Výklad podávaný súdnou praxou je jednotný v závere, že naliehavý právny záujem

o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, je daný tam, kde by bez tohto určenia

bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie

stalo neistým. Určovacia žaloba podľa je preventívneho charakteru

a má miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo

neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak

v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje

obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť

úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov

účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého

právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich určovacia žaloba

bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení. Pritom príslušné závery

sa viažu nielen k žalobe na určenia ako takej, ale tiež k tomu, akého konkrétneho určenia sa

žalobcovia domáhajú.

Doterajšia súdna judikatúra dopadá aj na preskúmavanú vec...

Dovolací súd sa nestotožňuje správnym názorom odvolacieho súdu, že predmetná

určovacia žaloba má preventívny charakter a požadované určenie je v posudzovanej veci

spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty žalobcov alebo odstrániť ohrozenie ich

konkrétneho tvrdeného práva, najmä keď oba súdy nižších stupňov pominuli aj tak závažnú

skutočnosť, že postavenie žalobkyne 1/ a postavenie žalobcu 2/ v prejednávanej veci nie je

totožné vo vzťahu k premetu veci a preto je potrebné ich posudzovať samostatne.

Pre účel posúdenia prejednávanej veci treba uzavrieť, že právne pomery žalobkyne

1/, voči ktorej žalovaní žalobu o splnenie povinnosti v zmysle

k dispozícii nemajú (pretože netvrdia, že je dlžníčkou, teda povinnou v určitom obligačnom

vzťahu a teda, že má z neho povinnosť plniť), prebiehajúcou exekúciou (vedenou

na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. ) dotknuté - v zmysle ohrozenia alebo

zneistenia práva alebo právneho vzťahu, ktorého má byť účastníčkou - neboli. Žalobkyňa

í/je totiž len účastníčkou exekučného konania, ktoré postavenie jej vyplýva z ustanovenia

§ 37 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak sú exekúciou postihnuté veci

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj

manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu

bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím. Pretože právoplatný

rozsudok o kladnej alebo zápornej určovacej žalobe netvorí vo vzťahu medzi týmito

účastníkmi prekážku právoplatne rozhodnutej veci k žalobe na plnenie založenej na tom

istom základe ( ), nemožno dospieť ani k záveru, že rozhodnutie

o požadovanom určení je spôsobilé vytvoriť pevný základ pre právne vzťahy medzi

žalovanou 1/ a žalovanými.

Pri posúdení existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení

v zmysle ustanovenia u žalobcu 2/ bolo v prejednávanej veci potrebné

brať do úvahy existenciu rozhodcovského nálezu (zmieru), na korý je už vedené exekučné

konanie na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. , t. j. do úvahy bolo potrebné

brať rozhodnutie, ktorým žalobcovi 21 bola už uložená povinnosť na plnenie (por. § 80

písm. b/ ), t. j. bola ním deklarovaná jeho povinnosť vo sfére hmotného práva,

v rámci ktorého musela byť riešená aj otázka platnosti či neplatnosti dohody z 12. apríla

2002, ako základnej predbežnej otázky. Určovacia žaloba teda nie je v preskúmavanom

prípade zárukou odvrátenia sporu medzi žalobcom 2/ a žalovanými a nemá preventívny

charakter, ako to výslovne tvrdí odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Žalobca 2/ sa

následne mohol žalobou na súde domáhať zrušenia rozhodcovského nálezu z dôvodov

uvedených v ustanovení , v ktorom konaní je súd

oprávnený skúmať namietanú neplatnosť uzavretého zmieru a s tým aj súvisiacu otázku

platnosti dohody z 12. apríla 2002. V tomto ustanovení sa premieta princíp „vigilantibus

iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“ alebo

„nech si každý stráži svoje práva“). Nevyužitie postupu podľa uvedeného ustanovenia

znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovský nález žalobou podľa § 80

písm. c/ , keď právoplatným rozhodnutím o povinnosti plniť je vyriešená aj

prejudiciálna otázka existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu, z ktorého

povinnosť plniť vzišla, pričom k zodpovedajúcej náprave bolo možné v prejednávanej veci

dospieť inak, než predmetnou určovacou žalobou, ktorú možnosť však žalobca 2/ nevyužil.

Mimoriadne dovolanie ďalej ako dovolací dôvod uvádza, že konanie súdov nižších

stupňov je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), spočívajúcou v nerešpektovaní

ustanovenia ».

Nadväzne na uvedené najvyšší súd uviedol znenie a , ,

a o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) a § 41

ods. 2, § 44 ods. 2, § 50 ods. 1, § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) a právne uzavrel, že „doručený rozhodcovský nález, ktorý už

nemožno preskúmať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako

právoplatný rozsudok súdu a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľným rozhodnutím.

Keďže právoplatný rozhodcovský nález je exekučným titulom a má rovnaké účinky

ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný s ním nakladať rovnako ako

s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti

a neprípustné by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje

svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak

oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom

konaní.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre

nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané organom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj

materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný

súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať

chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Treba mať ale na zreteli,

že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je

exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku

rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41

Exekučného poriadku).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že námietka generálneho prokurátora týkajúca sa

neprípustnosti posudzovania splnenia náležitostí exekučného titulu všeobecným súdom

v konaní podľa tak bola plne opodstatnená, pretože takéto oprávnenie

prináleží výlučne exekučnému súdu v exekučnom konaní, ktorému táto povinnosť vyplýva

priamo zo zákona, kedy exekučný súd má v takom konaní k dispozícii rozhodujúce skutkové

podklady, z ktorých je schopný získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave

veci.

Z uvedeného vyplýva, že v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky bol opodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1

písm. b/, c/ , že rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení vecí a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne právne rozhodnutie vo veci.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

v napadnutej časti zrušil podľa a a keďže

dôvody, pre ktoré bolo zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu, sú dané aj vo vzťahu

k rozsudku súdu prvého stupňa, zrušil v rovnakej časti aj jeho rozhodnutie a vec v rozsahu

zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( a

).“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov spravodlivého

súdneho konania toto uznesenie nemožno považovať za arbitrárne.

Predovšetkým je potrebné konštatovať, že najvyšší súd nepochybil pri posúdení

otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania a ani nevybočil z kritérií definovaných

v uznesení ústavného súdu sp. zn. , ktorých obsahom je okrem iného aj

požiadavka využitia všetkých zákonom dovolených a efektívnych prostriedkov ochrany,

ktoré právny poriadok pripúšťa. Pokiaľ teda sťažovatelia namietajú, že podnecovateľ

mimoriadneho dovolania mohol ešte predtým, ako generálny prokurátor podal mimoriadne

dovolanie, vo veci podať dovolanie, ústavný súd pripomína, že dovolanie podané

podnecovateľom mimoriadneho dovolania bolo prípustné len z dôvodov vymenovaných

v [ ], pričom prípustnosť jeho dovolania nebolo možné

vyvodiť z , keďže rozsudkom odvolacieho súdu nebol ani zmenený rozsudok

okresného súdu ( ) ani sa ním krajský súd neodchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ), ani odvolací súd vo výroku

potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu ( ).

Najvyšší súd však v preskúmavanej veci skonštatoval, že vady konania uvedené

v (ktoré dovolací súd skúma obligatórne) v konaní o mimoriadnom dovolaní

najavo nevyšli a v mimoriadnom dovolaní ani namietané neboli. Dôvody zrušenia

napadnutých častí uznesení okresného súdu a krajského súdu teda nespočívajú v naplnení

niektorej z procesných vád zmätočnosti, ako sú tieto zadefinované , ale

v postihnutí konania okresného súdu a krajského súdu inou vadou majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci [ ] a nesprávne právne posúdenie

veci [ ]. Z uvedeného vyplýva, že podnecovateľ mimoriadneho

dovolania by sám podaním dovolania nemohol dosiahnuť zrušenie právoplatného rozsudku

krajského súdu, a teda tento právny prostriedok nápravy by v jeho prípade nebol efektívny.

Ústavný súd preto zastáva názor, že záver najvyššieho súdu o prípustnosti mimoriadneho

dovolania v danej veci nie je arbitrárny, vychádza z ústavne konformného výkladu

ustanovení upravujúcich podmienky prípustnosti

mimoriadneho dovolania, ktorých nesúlad s (vrátane ) nebol

zistený ani v konaní ústavného súdu vedenom pod sp. zn. . Preto postupom

najvyššieho súdu, ktorým došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku odvolacieho súdu,

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

.

Aj keď sťažovatelia vo svojej argumentácii spájajú nedoručenie mimoriadneho

dovolania sťažovateľovi v 2. rade s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušením základného práva na rovnosť účastníkov konania (k tomu

bližšie pozri časť 2.2 odôvodnenia), vzhľadom na namietané porušenie zásady

kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (, , ), ústavný súd preskúmal

postup najvyššieho súdu aj z aspektu tejto námietky. Zo spisu najvyššieho súdu sp. zn.

zistil, že najvyšší súd prostredníctvom pošty zasielal rovnopis

mimoriadneho dovolania všetkým účastníkom konania spolu s výzvou z 26. apríla 2012

na vyjadrenie k nemu v lehote 10 dní v prípade, ak by to účastník konania považoval

za potrebné. Takáto zásielka bola doručovaná do vlastných rúk aj sťažovateľovi v 2. rade,

ktorému bola podľa vyznačených údajov na doručenke neúspešne doručovaná 10. mája

2012 aj s upovedomením o opakovanom doručení, ktoré bolo vykonané 11. mája 2012.

Keďže ani opakované doručenie zásielky nebolo úspešné, zásielka bola 11. mája 2012

uložená na dodacej pošte a po jej nevyzdvihnutí v úložnej lehote bola 1. júna 2012 vrátená

najvyššiemu súdu. Následne bolo 18. júna 2012 najvyššiemu súdu doručené podanie

právneho zástupcu sťažovateľa v 2. rade zo 14. júna 2012, ktorý okrem preukázania svojho

splnomocnenia požiadal najvyšší súd o opätovné zaslanie výzvy spolu s mimoriadnym

dovolaním generálneho prokurátora z dôvodu, že sťažovateľ v 2. rade mal byť odcestovaný

v zahraničí.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa v 2. rade konštatuje,

že sťažovateľ v 2. rade počas celého konania pred najvyšším súdom vierohodným

spôsobom nepreukázal, že v čase doručovania rovnopisu mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora sa v mieste doručenia nezdržiaval, čo by mohlo viesť k nesplneniu

podmienok ustanovených o doručení písomnosti náhradným spôsobom.

Keďže o tejto právnej skutočnosti nepripojil k podaniu zo 14. júna 2012 ani neskôr

(do rozhodnutia dovolacieho súdu) žiaden dôkaz, najvyšší súd mohol považovať

u sťažovateľa v 2. rade povinnosť vyplývajúcu z za splnenú na základe

fikcie doručenia. Navyše ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľa

v 2. rade zastupoval v konaní pred najvyšším súdom aj sťažovateľku v 1. rade, za ktorú sa

k mimoriadnemu dovolaniu podaním z 29. mája 2012 vyjadril. Ak aj najvyšší súd žiadosti

právneho zástupcu sťažovateľa v 2. rade zo 14. júna 2012 nevyhovel (takúto povinnosť mu

platný procesný predpis neukladá), sťažovateľ v 2. rade reálne mal možnosť byť s obsahom

mimoriadneho dovolania oboznámený práve prostredníctvom právneho zástupcu, ktorého

mali so sťažovateľkou v 1. rade spoločného. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho

názoru, že sťažovateľ v 2. rade v skutočnosti mal možnosť využiť svoje procesné právo

vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu, a tým predložiť svoje argumenty, resp. reagovať

na „protiargumenty“ protistrany, čo vyplýva z podstaty zásady kontradiktórnosti konania,

a preto ústavný súd uvedenú námietku sťažovateľa nepovažoval za ústavne relevantnú.

Napokon, pokiaľ ide o nesúhlas sťažovateľov s odlišným právnym posúdením otázky

(ne)existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení najvyšším súdom,

ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej je ingerencia

ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu opodstatnená len v prípade jej

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol napadnutý právny názor najvyššieho súdu nahradiť

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľmi napádaný právny záver najvyššieho súdu,

že na nimi požadovanom určení nebol naliehavý právny záujem, je v napadnutom uznesení

obsiahlo odôvodnený nielen zrekapitulovaním obsahu ustálenej judikatúry, z ktorej pri

posudzovaní tejto otázky všeobecné súdy spravidla vychádzajú, ale aj výkladom

na konkrétny prípad sa vzťahujúcich podstatných okolností. Najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom vysvetlil, že postavenie sťažovateľov v prerokúvanej veci nie je

totožné, a následne u každého zo sťažovateľov samostatne odôvodnil dôvody, pre ktoré

nemožno dospieť k záveru, že požadované určenie je spôsobilé vytvoriť pevný základ pre

právne vzťahy medzi sťažovateľmi a žalovanými. Ústavne akceptovateľne je v napadnutom

rozsudku odôvodnený aj záver, že v exekučnom konaní svedčí oprávnenie posudzovať

splnenie náležitostí exekučného titulu výlučne exekučnému súdu, ktorému táto povinnosť

vyplýva priamo zo zákona. Navyše ústavný súd k uvedenému poznamenáva, že exekučný

súd môže skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého

exekučného konania, teda nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

ale aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné

konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti možno

na podporu argumentácie poukázať aj na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, napr.

R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikovanú v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (,

, a iné).

Uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky zjavných omylov v podstatných

skutkových okolnostiach ani v právnom závere o nedostatku naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení, z ktorých najvyšší súd pri rozhodovaní vychádzal. Ústavný súd ani

nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté uznesenie bolo možné

považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd právne

závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil. Uvedené platí aj v prípade, keď sa

vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľov uberala iným smerom ako právny

názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovatelia nesúhlasia,

ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný

súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa

želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

Vzhľadom na celkovú absenciu priamej súvislosti medzi základným právom

na súdnu ochranu podľa na jednej strane a namietaným rozhodnutím

najvyššieho súdu na strane druhej ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nemožno hodnotiť ako nezlučiteľné s obsahom označeného základného

práva a preto v tejto časti sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že právny zástupca sťažovateľov (A.) bol na základe k sťažnosti priložených

splnomocnení z 10. júna 2013 splnomocnený len „na podanie sťažnosti proti porušeniu

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR, podanú v zmysle čl.

127 SR a na zastupovanie v konaní o tejto sťažnosti pred Ústavným súdom SR proti

porušovateľovi Najvyšší súd SR, Župné námestie 13, Bratislava“, nie však na podanie

sťažnosti pre porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa . Z

uvedeného teda vyplýva, že petit sťažnosti obsahujúci návrh na vyslovenie porušenia

základného práva zaručeného a práva podľa dohovoru

podanej za sťažovateľov ich právnym zástupcom prekračuje oprávnenie udelené

sťažovateľmi 10. júna 2013.

Ústavný súd však v súvislosti so skúmaním podmienok prijateľnosti sťažnosti

nevyzýval sťažovateľov na odstránenie uvedeného nedostatku ich splnomocnenia

vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej sa porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru posudzuje s prípadným porušením základného práva

na súdnu ochranu podľa v zásade spoločne, keďže medzi nimi niet podstatných

odlišností a možno ich považovať za porovnateľné (napr. , ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preskúmal

z hľadiska namietaného porušenia základného práva zaručeného ,

zastáva názor, že ani v prípade odstránenia nedostatku splnomocnenia právneho zástupcu

namietať porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru by nebolo možné na základe

predloženej argumentácie dospieť k záveru o porušení uvedeného práva vyplývajúceho

z dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľmi citovanej judikatúre

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorá sa má týkať prípadov

porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zrušenia už právoplatných súdnych rozhodnutí

v mimoriadnych prieskumných konaniach, dáva ako odpoveď na tento argument

do pozornosti závery vyplývajúce z rozhodnutia ESĽP č. 42600/05 z 25. júna 2009 vo veci

OOO Link Oil SPB proti Rusku, z ktorých vyplýva, že mimoriadne opravné prostriedky

proti právoplatným rozhodnutiam, ktoré sú dané k dispozícii procesným stranám v presne

definovaných prípadoch a ktorých využitie je striktne časovo obmedzené, v zásade nie je

v rozpore s princípom právnej istoty, a teda ani s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obdobne ústavný súd nevyzýval ani na odstránenie nedostatku plnej moci, pokiaľ ide

o návrh na vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania

podľa , vo vzťahu ku ktorému ústavný súd stabilne zastáva názor, že ho

treba vykladať vo väzbe na (). Práve z uvedeného

dôvodu bola ústavným súdom pri skúmaní namietaného porušenia základného práva

zaručeného preskúmavaná aj otázka prípadného porušenia princípu

kontradiktórnosti konania (bližšie pozri časť 2.1), ktorej podstatou je zabezpečenie reálnej

rovnosti účastníkov v súdnom konaní vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a povinností. Keďže však ústavný súd dospel k záveru o absencii

akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu zaručeným a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa

názoru ústavného súdu v danej veci neexistuje ani žiadna možnosť porušenia základného

práva zaručeného .

Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013