Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 12/2013
PDF · 287.95 KB
No categories available
III. ÚS 12/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013
prerokoval sťažnosť K. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. S., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb/814/1995 a jeho
rozsudkom z 10. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Cob/79/2012 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2012 doručená sťažnosť K. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb/814/1995 a jeho rozsudkom z 10.
januára 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/79/2012 a jeho rozsudkom z
26. septembra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil
rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu
3 319,39 € a zaviazal ho na náhradu trov konania. Pri určení povinnosti sťažovateľa zaplatiť
uvedenú peňažnú sumu krajský súd vychádzal zo záveru, že manželovi žalobkyne
v minulosti na účely podnikania združeného so sťažovateľom vzniklo právo
na vyporiadanie majetku preukázateľne nadobudnutého počas podnikania, resp.
na vyplatenie podielu z tohto majetku.
Sťažovateľ v sťažnosti opisuje zistené skutkové okolnosti prípadu, spochybňuje ich
hodnotenie a poukazuje na nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý podľa jeho názoru
neodôvodňoval vydanie rozhodnutí, k akým vo veci dospeli okresný súd a krajský súd.
Za kľúčové v prípade považuje zistenie, ktorý z bývalých spoločníkov združenia zaplatil
skutočne dohodnutú kúpnu cenu a v akej výške. Z vykonaného dokazovania však odpoveď
na uvedenú otázku nevyplýva, a preto táto skutočnosť ostala „medzi účastníkmi tohto
súdneho konania nepreukázaná, a teda sporná. Súdy napriek tomu rozhodli v prospech
žalobkyne...
Žalobkyňa, aby odstránila nedostatok dôkazov ohľadne nadobudnutia spolu-
vlastníctva k zariadeniu elektropredajne zo strany Š. P., argumentovala obsahom
odôvodnenia Rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 29 C/119/1995-26 a odôvodnenia
potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 13 Co/114/1997-38, ktorými
bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti zmluvy, ktorú uzavrel sťažovateľ s J. K., na
základe ktorej došlo k odpredaju zariadenia elektropredajne. Súdy v rámci rozhodovania o
platnosti, resp. neplatnosti, predmetnej zmluvy posudzovali ako otázku predbežnú
skutočnosť, či sťažovateľ ako predávajúci bol výlučným vlastníkom prevádzaných vecí.
Pritom dospeli k záveru, že sťažovateľ a manžel žalobkyne nadobudli tieto veci do
podielového spoluvlastníctva. V tejto súvislosti sťažovateľ... reagoval na vyššie označené
odôvodnenie rozsudku tak, že vzhľadom na to, že o otázke či sťažovateľ a Š. P. sú
podielovými spoluvlastníkmi predmetných vecí neexistuje právoplatný záväzný rozsudok,
ale táto otázka bola posudzovaná v rámci konania o určenie neplatnosti zmluvy iba ako
otázka predbežná, t j. nie je uvedená vo výroku právoplatného rozhodnutia, súdy nie sú
viazané takto posudzovanou predbežnou otázkou a sú povinné hodnotiť túto otázku
opätovne, s ohľadom na skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konkrétnom súdnom konaní.
Súd 1. stupňa, ani súd odvolací sa k tejto námietke sťažovateľa vôbec nevyjadrili a naďalej
pri skúmam otázky vlastníckeho, resp. spoluvlastníckeho práva k predmetným veciam,
vychádzali z vyššie označených súdnych rozhodnutí, t j. predpokladu, že sťažovateľ
a nebohý Š. P. nadobudli tieto veci do podielového spoluvlastníctva.“.
Sťažovateľ namieta, že v posudzovanej veci sa súdy nevysporiadali so všetkými jeho
námietkami a v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdili, čím došlo k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ
ďalej namieta, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je „zaťažené subjektívnymi
hodnoteniami, ktoré nemajú a ani nemôžu mať podklad v skutkovom stave zistenom
z vykonaného dokazovania...
Z odôvodnení rozsudkov všeobecných súdov tiež vyplýva, že žalobkyňa bola v konaní
pred nimi úspešná iba vďaka tomu, že tieto súdy pri rozhodovaní v predmetnej právnej veci
vychádzali z hypotéz, a teda nepreukázaných tvrdení žalobkyne. V dôsledku tejto skutočnosti
sú rozhodnutia všeobecných súdov nepresvedčivé a de iure svojvoľné, pretože na nezistenú
(nepreukázanú) skutkovú okolnosť súdy aplikovali také ustanovenia príslušných právnych
predpisov, ktoré by prichádzali do úvahy pokiaľ by sa táto nepreukázaná skutočnosť, t j.
nadobudnutie spoluvlastníckeho práva sťažovateľom a Š. P. k zariadeniu elektropredajne,
preukázala.
Založenie konečných rozhodnutí súdov vyznievajúcich v prospech žalobkyne iba
na predpoklade, že sťažovateľ a Š. P. mali spoločne podnikať v rámci združenia a výlučne z
tohto dôvodu sa mali stať spoluvlastníkmi predmetných hnuteľných vecí, považujeme za
nedostatočné, keďže preukázanie existencie alebo neexistencie združenia nemá za zistených
skutkových okolností žiaden vplyv na vznik spoluvlastníckeho práva k predmetným veciam.
Navyše súdy svoje odôvodnenie z veľkej časti založil na nepreukázaných skutočnostiach a
domnienkach.“. Pokiaľ teda sťažovateľ „argumentoval proti právnej a skutkovej
argumentácii žalobkyne a tieto argumenty sa týkali skutočností podstatných pre rozhodnutie
vo veci samej (t. j. spôsoby posudzovania vzniku spoluvlastníckeho práva k veciam podľa
zmluvy o združení a ich právny režim podľa OZ, ako aj samotné tvrdenie žalobkyne o vzniku
a existencii združenia), bolo povinnosťou všeobecných súdov (najmä súdu 1. stupňa) sa k
týmto námietkam žalovaného vyjadriť a v odôvodnení meritórneho rozhodnutia stručne
uviesť, prečo na ne súd neprihliadal, resp. ich považoval za nesprávne alebo irelevantné.)“.
Vzhľadom na uvedené sú podľa názoru sťažovateľa odôvodnenia napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov nepreskúmateľné a nepresvedčivé.
Nedostatky v argumentácii napadnutých rozsudkov, a rovnako tak skutočnosť,
že podľa sťažovateľa sa všeobecné súdy nevysporiadali s ním nastolenými otázkami
relevantnými v danom prípade, ako už boli popísané, považuje sťažovateľ za dostatočné aj
na vyslovenie porušenia jeho práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy. K porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy malo podľa sťažovateľa napokon dôjsť tým, že niektoré tvrdenia
sťažovateľa (napríklad o tom, že z požičanej peňažnej hotovosti zaplatil kúpnu cenu
zariadenia elektropredajne) považovali za nepreukázané, zatiaľ čo iné tvrdenia žalobkyne,
ktoré v konaní zostali nepreukázané, konajúce súdy nahradili „dohadmi a hypotézami“.
Porušenie uvedeného princípu rovnosti účastníkov sťažovateľ namietal aj v odvolaní, keď
tvrdil, že z rozsudku súdu 1. stupňa vyplýva jednostranné prijatie argumentácie a právny
záverov žalobkyne „bez toho, aby sa relevantným spôsobom vysporiadal s námietkami
sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ v odvolaní vzniesol aj námietku zaujatosti
konajúceho sudcu na prvom stupni.“. Napokon sťažovateľ namieta aj nesprávny procesný
postup konajúcich súdov, ktoré sa nezaoberali procesne zodpovedajúcim spôsobom jeho
námietkou zaujatosti proti sudcovi okresného súdu konajúcemu vo veci, v čom vidí
odopretie svojho základného práva na súdnu ochranu, resp. odmietnutie spravodlivosti
(denegatio iustitiae).
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci
vydal takéto rozhodnutie:
„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Cob/79/2012 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47
ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.: 32 Cb/814/1995 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47
ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob/79/2012-252 zo dňa 26. 09. 2012
ako aj Rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 32 Cb/814/1995-209 zo dňa 10. 01. 2012 sa
zrušujú a vec sa vracia súdu 1. stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred ústavným súdom pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia vo výške 356, 93 €... a to do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ rovnako navrhuje aj vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd
povolil odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu a v nadväznosti na to aj rozsudku
okresného súdu vzhľadom na to, že rozsudok odvolacieho súdu zaväzuje sťažovateľa
na plnenie, ktoré by v prípade zrušenia napadnutých rozhodnutí nemuselo byť žalobkyňou
nikdy vrátené, prípadne by bolo vrátené len so značnými ťažkosťami, keďže je „fyzickou
osobou, o ktorej majetkových pomeroch nemáme žiadne relevantné informácie“. Podľa
názoru sťažovateľa vydanie takéhoto dočasného opatrenia nebude v rozpore so žiadnym
verejným záujmom a ani žalobkyni nespôsobí žiadnu ujmu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
postupom a rozsudkom okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydaný rozsudok, ústavný súd
vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné
podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil. Označený
rozsudok okresného súdu ako aj sťažovateľom namietaný postup, ktorý vydaniu
rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským
súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
postupom a rozsudkom krajského súdu
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, ... aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy je
potrebné vykladať vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnosť účastníkov v občianskom
súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností
na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci konania majú rovnaké
práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých
dôkazov (napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97, III. ÚS 64/2011).
Krajský súd vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu
vo výroku o povinnosti žalobkyne zaplatiť sumu 3 319,19 €, preskúmal skutkový stav
zistený z vykonaných dôkazov okresným súdom a vo vzťahu k tomu v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol:
«Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa v rozsudku popísal zistený skutkový
stav a vyvodil z neho aj správne právne závery, a preto ak sa tieto zhodujú s tvrdeniami a
závermi žalobkyne neznamená, že konajúci sudca nerozhodoval nestranne.
V podanom odvolaní žalovaný tvrdil, že zmluva o združení medzi ním a Š. P.
manželom žalobkyne, nebola uzavretá a žalobkyňa tvrdí opak a uvádza, že uvedené osoby aj
skutočne spoločne podnikali pod obchodným názvom K..
Ako uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, zmluva o združení, právne
upravená v ust. § 829 a násl. Občianskeho zákonníka nevyžaduje pre jej platnosť písomnú
formu a takéto združenie nemá právnu subjektivitu a na doplnenie uvádza, že právnu
subjektivitu majú osoby, ktoré zmluvu uzavreli. V zásade za združenie môže konať každý
jeho člen.
Právam účastníkov združenia zodpovedá aj ich zodpovednosť zo záväzkov voči tretím
osobám. Podľa § 835 ods. 2 Občianskeho zákonníka majú účastníci združenia postavenie
solidárnych dlžníkov, keďže na plnenie týchto záväzkov sú podľa uvedeného ustanovenia
zaviazaní spoločne a nerozdielne. Členovia združenia teda majú aktívnu solidaritu
pri nadobudnutí práv a pasívnu solidaritu pri plnení záväzkov. Ak teda zmluvu uzavreli jej
členovia, tak uvedené nemá za následok neplatnosť takej zmluvy, ako to tvrdí žalovaný, ale
jedná sa o platnú zmluvu, z ktorej práva nadobudli jednotliví členovia združenia spoločne
a nerozdielne.
Z výpisu zo Živnostenského registra Obvodného úradu K. odvolací súd zistil, že Š.
P... bol zapísaný v živnostenskom registri pod číslom ... pod obchodným menom Š. so
vznikom oprávnenia dňa 8. 11. 1993 a žalovaný bol zapísaný pod číslom ... pod obchodným
menom K. s dňom vzniku oprávnenia dňa 8. 11. 1993. Z uvedeného vyplýva, že obe tieto
fyzické osoby boli do živnostenského registra zapísané so vznikom oprávnenia v rovnaký
deň a s rovnakým dodatkom k ich menu a priezvisku, a to K., z čoho, pokiaľ nebolo
preukázané inak, možno vyvodiť, že sa dohodli na spoločnom podnikaní pod názvom K.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že manžel žalobkyne a žalovaný spoločne
podpísali viaceré dokumenty, ako napr. Zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa
26. 10. 1993 so spoločnosťou C. s. r. o. /č. l. 6-7/, Kúpno-predajnú zmluvu so spoločnosťou
E. s. r. o. /č. l. 9/ v ktorých sa označili ako firma, prípadne obchodná spoločnosť K., z čoho
vyplýva, že konali ako spoločne podnikajúce osoby.
Pokiaľ ide o Zmluvu o nájme nebytových priestorov, táto bola uzavretá dňa 26. 10.
1993 s účinnosťou od 1. 11. 1993 s prenajímateľom - spoločnosťou C. s. r. o., bola
podpísaná manželom žalobkyne a žalovaným a konateľ spoločnosti MVDr. E. na
pojednávaní dňa 3. 9. 2004 /č. l. 69/ vypovedal, že zmluvu uzatvárali uvedené osoby
spoločne a na otázku, či prenajatý priestor prevádzkovali spolu odpovedal, že „áno, videl
ich spoločne sa nachádzať v týchto priestoroch.“ Uvedené svedectvo teda potvrdzuje
tvrdenie žalobkyne o spoločnom podnikaní jej manžela so žalovaným. Odvolací súd
poukazuje na to, že žalovaný nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz o tom, že
podnikateľskú činnosť v uvedených priestoroch vykonával iba vo svojom mene a nevysvetlil
prečo bol v rovnakých podnikateľských priestoroch s manželom žalobkyne...
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že manžel žalobkyne a žalovaný spoločne
uzavreli viaceré zmluvy smerujúce k spoločnému podnikaniu - prevádzkovaniu
videopožičovne a elektropredajne, a teda sa združili za účelom vykonávania spoločnej
podnikateľskej činnosti, a preto, keďže nie je preukázaný opak, je potrebné mať za to, že
uvedené osoby uzavreli podľa § 819 a nasl. Občianskeho zákonníka Zmluvu o združení,
ktorá pre platnosť nevyžaduje jej uzavretie v písomnej forme...
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že manžel žalobkyne a žalovaný uzavreli Kúpno-
predajnú zmluvu so spoločnosťou E. s. r. o. v zastúpení L. W. a I. Š. na odpredaj videokaziet
a zariadenia elektropredajne za cenu 200 000,00 Sk, ktorú aj obaja podpísali a pod ich
menami je uvedená pečiatka „K...“. Uvedená adresa nebola miestom podnikania manžela
žalobkyne ani žalovaného, ale bola to adresa nimi prenajatého nebytového priestoru. Na
zmluve nie je uvedený dátum jej uzavretia a nie je v nej ani uvedený dátum, do ktorého má
byť dohodnutá kúpna cena zaplatená. V spise je založený doklad označený ako Dohoda, v
ktorom I. Š. potvrdil, že dňa 25. 10. 1993 prevzal zálohu na predaj zariadenia
elektropredajne a videopožičovne, a to sumu 1.000,00 DM a 500,00 USD od manžela
žalobkyne.
Svedok Š., spoločník spoločnosti E. s. r. o. K. vo výpovedi na pojednávaní dňa 5. 9.
2001 vypovedal, že zálohu 1 000,00 DM a 500,00 eur mu spoločne vyplatili manžel
žalobkyne a žalovaný a po úhrade zálohy sa opätovne k nemu obaja opätovne dostavili a
spoločne vyplatili sumu 200 000,00 Sk a on vrátil zálohu. O vrátení zálohy ako ani úhrade
sumy 200 000,00 Sk svedok ani žalovaný žiadne dôkazy nepredložili. Odvolací súd má za to,
že ak bol vystavený písomný doklad o zaplatení zálohy, tak potom bol alebo mal byť
vystavený aj písomný doklad ojej vrátení a o zaplatení kúpnej ceny.
Ak teda žalovaný si dňa 21. 10. 1993 požičal od p. G. sumu 200 000,00 Sk, potom
odvolací súd sa stotožňuje so záverom žalobkyne a súdu prvého stupňa, že je nelogické, že
by po obdržaní tejto sumy žalovaný neuhradil spoločnosti E. s. r. o. celú kúpnu cenu vo
výške 200 000,00 Sk, ale má za to, že v čase uhradenia zálohy, t. j. dňa 25. 10. 1993
žalovaný zrejme nemal finančné prostriedky na zaplatenie či už celej kúpnej ceny alebo
zálohy, a preto zálohu dňa 25. 10. 1993 uhradil výlučne manžel žalobkyne, čo vyplýva z
vyššie uvedenej Dohody.
Odvolací súd poukazuje na rozporné výpovede svedka p. G., keď na pojednávaní dňa
13. 6. 2001 /č. l. 43/ vypovedal, že v roku 1993 bol za ním žalovaný za účelom poskytnutia
pôžičky 200 000,00 Sk z titulu vyplatenia kúpnej ceny za odkúpenie videopožičovne a vo
výpovedi dňa 16. 4. 2004 /č. l. 62/ vypovedal, že vzhľadom na odstup času sa nepamätá
presne, ale v čase keď začal podnikať, mohlo to byť v roku 1994 bol za ním p. K. za účelom
požičania si peňazí s tým, že vyslovene jemu požičal obnos cca 300 000,00 Sk za účelom
vyrovnania spoločníka ohľadom kúpy videopožičovne a písomne sa dojednali, že po vrátení
sumy zlikvidoval doklad o poskytnutí pôžičky žalovanému. Po následných otázkach svedok
trval na tom, že zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa 21. 10. 1993, ktorý dátum je uvedený
na písomnom vyhotovení zmluvy, že pri poskytnutí pôžičky mu žalovaný vyslovene uviedol,
že chce z tejto pôžičky vysporiadať podiel p. P. a že pri vrátení sumy mu povedal, že z nej
vyplatil podiel p. P.
Podľa tvrdenia žalovaného sumu 200 000,00 Sk si od svedka p. G. požičal
na zaplatenie kúpnej ceny za videokazety a zariadenie elektropredajne spoločnosti E. s. r.
o., avšak písomný dokaz o zaplatení uvedenej sumy nepredložil. Toto konanie bolo začaté
dňa 21. 9. 1994, teda cca jeden rok od úhrady uvedenej sumy, a preto bolo povinnosťou
žalovaného dôkazy a účtovné doklady si ponechať pre účely tohto konania.
Z uvedeného vyplýva, že je rozpor v tvrdení svedka p. G. o účele požičanej sumy a
jeho neskoršia a podrobnejšia výpoveď nepotvrdzuje tvrdenie žalovaného o účele použitia
požičaných prostriedkov na zaplatenie kúpnej ceny.
Ak by bola pravdivá výpoveď svedka p. G., že požičanú sumu mal žalovaný použiť na
vyplatenie podielu manžela žalobkyne, tak potom by z toho bolo možné vyvodiť, že na
zaplatení kúpnej ceny pre spoločnosť E. s. r. o. sa žalovaný vôbec nepodieľal. Ak by bola
pravdivá výpoveď, že žalovaný si peniaze požičal na zaplatenie kúpnej ceny pre spoločnosť
E. s. r. o., potom nebol dôvod, aby tak žalovaný neurobil.
Na tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní, že je možné, že požičané peniaze
žalovaný poskytol manželovi žalobkyne na zaplatenie kúpnej ceny, žalovaný nepredložil
žiaden dôkaz a okrem toho toto uviedol prvýkrát až v odvolaný a preto podľa § 205a O. s. p.
uvedené tvrdenie nemôže byť odvolacím dôvodom, a preto ho odvolací súd ani
neposudzoval.
Žalovaný preukazuje zaplatenie kúpnej ceny za kúpu videokaziet a zariadenie
elektropredajne uzavretím zmluvy o pôžičke zo dňa 21. 10. 1993 a žalobkyňa zaplatenie
kúpnej ceny jej manželom preukazuje svedeckou výpoveďou svedka J. P., otca jej na
pojednávaní dňa 26.9.2001 vypovedal, že jeho syn bol v Amerike, odkiaľ si doniesol
motorové vozidlo Ford a jemu predal motorové vozidlo Toyota za 140.000,00 Sk a okrem
toho mu poskytol aj sumu 20.000.00 Sk na doloženie do nejakého obchodu a že videl kúpno-
predajnú zmluvu na kúpu elektropredajne. Žalovaný nespochybnil, že manžel žalobkyne
motorové vozidlo odpredal a teda nemožno vylúčiť, že získané peniaze skutočne použil
na spoločné podnikanie so žalovaným.
K tvrdeniu žalovaného, že on zaplatil celú kúpnu cenu za kúpu videokaziet
a zariadenia elektropredajne a že manžel žalobkyne mu mal zaplatiť polovicu kúpnej ceny,
t. j. sumu 100.000,00 Sk, odvolací súd uvádza, že žalovaný počas celého konania netvrdil,
že manžel žalobkyne mu uvedenú sumu uhradil a zároveň nepredložil ani neoznačil dôkaz,
že manžela žalobkyne vyzval na zaplatenie uvedenej sumy. Preto toto tvrdenie žalovaného
odvolací súd nemá za preukázané ä nemá za jednoznačne preukázané ani tvrdenie
žalobkyne, že uvedenú sumu uhradil jej manžel.
Z vykonaného dokazovania teda nemožno mať jednoznačne preukázané, či kúpnu
cenu vo výške 200.000.00 Sk uhradil výlučne, prípadne v určitej časti žalovaný alebo
manžel žalobkyne. Uvedený záver potvrdil vo svojom odvolaní aj žalovaný.
Pokiaľ ide o spoločné podnikanie manžela žalobkyne a žalovaného, odvolací súd
uvádza, že z vykonaného dokazovania - výpovede svedka MVDr. E. a p. W., ktorí
vypovedali, že žalovaného ako aj manžela žalobkyne videli v spoločne prenajatých
priestoroch, mal preukázané tvrdenie žalobkyne, že jej manžel spolu so žalovaným aj reálne
vykonávali spoločnú podnikateľskú činnosť spojenú s prevádzkovaním videopožičovne
a elektropredajne.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, odvolací súd má za to, že z vykonaného dokazovania
vyplýva, že manžel žalobkyne a žalovaný spoločne uzavreli viaceré zmluvy smerujúce
k spoločnému podnikaniu, ktorým bolo spoločné prevádzkovaniu videopožičovne
a elektropredajne a toto spoločné podnikanie aj v skutočnosti vykonávali, a keďže nebol
preukázaný opak, má za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pred uzavretím
týchto zmlúv podľa § 819 a násl. Občianskeho zákonníka v ústnej forme uzavreli Zmluvu o
združení.
Taktiež nie je sporné, že manžel žalobkyne, ako člen združenia dňa ... zomrel, čím
došlo k rozpusteniu, zániku združenia.»
Následne krajský súd po citovaní § 834, § 835 ods. 1 a § 841 Občianskeho zákonníka
sformuloval v napadnutom rozsudku tieto právne závery:
„Vychádzajúc z uvedenej zákonnej úpravy, odvolací súd sa v plnom rozsahu
stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že majetok, ktorý manžel žalobkyne a žalovaný
nadobudli spoločným uzavretím kúpnej zmluvy na videokazety a zariadenie elektropredajne
a spoločným prevádzkovaním videopožičovne a elektropredajne, ako dojednaného účelu
združenia, sa stal spoluvlastníctvom oboch uvedených osôb. Keďže žalovaný nadobudnutý
majetok po smrti manžela žalobkyne predal J. K. za sumu 212.000,00 Sk je nesporné, že
tento majetok v čase jeho smrti existoval. Dôvody, pre ktoré Okresný súd Košice II v
rozsudku č. k. 29 C/119/1995-26 potvrdenom rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.
13 Co/114/1997-38 uznal neplatnosť zmluvy uzavretej medzi žalovaným a J. K., boli
potvrdené aj v tomto konaní, t. j. že predmetné zariadenie nenadobudol výlučne žalovaný,
ale ho nadobudli žalovaný a manžel žalobkyne ako spoluvlastníci.
Keďže nebolo preukázané, akým spôsobom bolo medzi členmi združenia dohodnuté
vysporiadanie, podľa § 841 Občianskeho zákonníka sa má za to, že sa vyporiadajú rovným
dielom. Keďže hodnota preukázateľne získaného majetku do spoločného podnikania bola
vo výške 212.000,00 Sk, čo je suma, ktorú žalovaný obdržal za predaj majetku združenia,
žalobkyni, ako dedičke zomrelého spoločníka Š. P., vzniklo voči žalovanému právo na
zaplatenie polovice uvedenej sumy, z ktorej žalobkyňa v tomto konaní uplatnila právo na
zaplatenie sumy 100.000,00 Sk, čo v novej mene činí 3 319,39 eur.“
Podstatou sťažovateľových námietok je jeho nesúhlas so skutkovým stavom
vyhodnoteným všeobecnými súdmi z vykonaného dokazovania (predovšetkým so záverom,
že vlastnícke právo k zariadeniu predajne nadobudli sťažovateľ aj nebohý manžel žalobkyne
spoločne), a nadväzne na to aj s právnym záverom (podľa ktorého polovica príjmu z tohto
majetku po jeho speňažení patrí žalovanej ako dedičke po nebohom manželovi).
Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť
ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi
omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade Občianskeho
zákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny
a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať.
Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozhodnutia zistil, že krajský
súd v danom prípade starostlivo a podrobne vyhodnocoval získané dôkazy a na ich základe
ustálil, ktoré z tvrdení účastníkov boli v konaní preukázané a ktoré nie. Z obsahu sťažnosti,
ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že v rámci prerokovania veci boli
vykonané všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania. Sťažovateľ pritom v zásade
neformuloval žiadne relevantné námietky svedčiace o porušení princípov spravodlivého
procesu pri vykonávaní dokazovania, keďže ku všetkým podstatným okolnostiam prípadu
mal sťažovateľ možnosť vyjadriť sa a odpovedať na všetky argumenty protistrany v konaní.
Nesúhlasil v zásade len s vyhodnotením skutočností ustálených krajským súdom
z vykonaných dôkazov. Krajský súd však v namietanom rozsudku rozsiahlo odôvodnil,
prečo nepovažoval sťažovateľom speňažené zariadenie predajne za jeho výlučné
vlastníctvo, ale za spoluvlastníctvo vecí získaných pri spoločnej (podnikateľskej) činnosti
s nebohým manželom žalobkyne. Ústavný súd však tieto závery krajského súdu nepovažuje
za svojvoľné, a teda ústavne neakceptovateľné. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná
intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor krajského
súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, ale rozhodnutie
dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré
ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne
poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka
konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia
základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Ani sťažovateľove námietky týkajúce sa nedostatkov odôvodnenia napadnutého
rozsudku, ktoré podľa jeho názoru spočívajú v tom, že v rozhodnutí nebolo odpovedané
na všetky ním predkladané argumenty, neodôvodňujú zásah ústavného súdu, keďže
z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými
kľúčovými otázkami a formuloval k nim kvalifikované právne odpovede. Pre naplnenie
princípov spravodlivého procesu sa totiž nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola
daná odpoveď na každý argument procesnej strany, ale len na argument, ktorý je
pre rozhodnutie kľúčový.
K námietke sťažovateľa o tom, že krajský súd považoval právny názor vyslovený
v odôvodnení iného jeho rozhodnutia (vydaného pod č. k. 13 Co/114/1997-38) za právne
záväzný, ústavný súd uvádza, že samotná skutočnosť, že konajúci súd prihliadal
na skutočnosti zistené v inom súdnom konaní a z nich vyvodené právne závery a súčasne
otázky v danej veci relevantné vyhodnotil obdobne, ešte nemôže bez ďalšieho viesť
k vysloveniu porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V okolnostiach
posudzovaného prípadu krajský súd vychádzal predovšetkým z vlastných skutkových
zistení a až nadväzne na ne poukázal na závery zistené v inom súdnom konaní. Zhoda
pri právnom posudzovaní totožných predbežných otázok v dvoch oddelených súdnych
konaniach podľa názoru ústavného súdu naopak posilňuje právnu istotu v právnych
vzťahoch. Pokiaľ podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu nemožno v postupe
všeobecných súdov, v rámci ktorého zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne
názory, automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, o to viac ani v danom prípade
nemožno zhodu pri posudzovaní konkrétnej právnej otázky relevantnej v danom prípade
považovať za dôvod na vyslovenie porušenia označených práv.
K sťažovateľovmu tvrdeniu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, keďže odvolací
súd o jeho námietke zaujatosti voči sudcovi prvostupňového súdu nerozhodol procesne
správnym spôsobom, ústavný súd v prvom rade uvádza, že z uvedeného dôvodu mohol
sťažovateľ podať dovolanie podľa § 237 písm. g) zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „OSP“) v znení neskorších predpisov. Ústavný súd však zistil, že tento
mimoriadny opravný prostriedok týkajúci sa uvedenej námietky sťažovateľ nevyužil, čo
v konečnom dôsledku odôvodňuje neprípustnosť sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd navyše poznamenáva, že pokiaľ dôvodom na vylúčenie
sudcu mali byť len okolnosti, ktoré spočívajú v postupe súdu (v danom prípade zhodnosti
názorov žalobkyne so závermi súdu), na takúto námietku účastníka sa podľa § 15a ods. 5
OSP ani nemá prihliadať.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľom formulované námietky nie sú spôsobilé
spochybniť ústavnú udržateľnosť rozhodnutia krajského súdu z hľadiska namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd ani nenachádza
žiadnu priamu súvislosť medzi postupom súdu a sťažovateľom označeným základným
právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže
všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi boli všeobecnými súdmi vykonané a účastníci konania
mali možnosť sa k nim vyjadriť. Rovnako neopodstatnená je aj námietka o porušení
základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorú súd v konaní
zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností účastníkov na uplatnenie ich práv
a plnenie ich povinností. Keďže sťažovateľ nepredložil ani žiaden relevantný argument
o tom, že by napadnuté súdy pristupovali k účastníkom konania porušujúc uvedené
požiadavky, ústavný súd nevidí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
na rovnosť účastníkov v konaní, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté
rozhodnutie krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky
arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Krajský súd v posudzovanej veci použil
relevantné hmotno-právne normy a vyložil ich ústavne konformným spôsobom. Ústavný
súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok krajského
súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský
súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.
Vzhľadom na to ústavný súd hodnotí predmetnú sťažnosť vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju považoval
za dôvodné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. S prihliadnutím na
uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo
opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2013