Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 12/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013

prerokoval sťažnosť K. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. S., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2012 doručená sťažnosť K. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10.

januára 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

26. septembra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil

rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu

3 319,39 € a zaviazal ho na náhradu trov konania. Pri určení povinnosti sťažovateľa zaplatiť

uvedenú peňažnú sumu krajský súd vychádzal zo záveru, že manželovi žalobkyne

v minulosti na účely podnikania združeného so sťažovateľom vzniklo právo

na vyporiadanie majetku preukázateľne nadobudnutého počas podnikania, resp.

na vyplatenie podielu z tohto majetku.

Sťažovateľ v sťažnosti opisuje zistené skutkové okolnosti prípadu, spochybňuje ich

hodnotenie a poukazuje na nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý podľa jeho názoru

neodôvodňoval vydanie rozhodnutí, k akým vo veci dospeli okresný súd a krajský súd.

Za kľúčové v prípade považuje zistenie, ktorý z bývalých spoločníkov združenia zaplatil

skutočne dohodnutú kúpnu cenu a v akej výške. Z vykonaného dokazovania však odpoveď

na uvedenú otázku nevyplýva, a preto táto skutočnosť ostala „medzi účastníkmi tohto

súdneho konania nepreukázaná, a teda sporná. Súdy napriek tomu rozhodli v prospech

žalobkyne...

Žalobkyňa, aby odstránila nedostatok dôkazov ohľadne nadobudnutia spolu-

vlastníctva k zariadeniu elektropredajne zo strany Š. P., argumentovala obsahom

odôvodnenia Rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. -26 a odôvodnenia

potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -38, ktorými

bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti zmluvy, ktorú uzavrel sťažovateľ s J. K., na

základe ktorej došlo k odpredaju zariadenia elektropredajne. Súdy v rámci rozhodovania o

platnosti, resp. neplatnosti, predmetnej zmluvy posudzovali ako otázku predbežnú

skutočnosť, či sťažovateľ ako predávajúci bol výlučným vlastníkom prevádzaných vecí.

Pritom dospeli k záveru, že sťažovateľ a manžel žalobkyne nadobudli tieto veci do

podielového spoluvlastníctva. V tejto súvislosti sťažovateľ... reagoval na vyššie označené

odôvodnenie rozsudku tak, že vzhľadom na to, že o otázke či sťažovateľ a Š. P. sú

podielovými spoluvlastníkmi predmetných vecí neexistuje právoplatný záväzný rozsudok,

ale táto otázka bola posudzovaná v rámci konania o určenie neplatnosti zmluvy iba ako

otázka predbežná, t j. nie je uvedená vo výroku právoplatného rozhodnutia, súdy nie sú

viazané takto posudzovanou predbežnou otázkou a sú povinné hodnotiť túto otázku

opätovne, s ohľadom na skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konkrétnom súdnom konaní.

Súd 1. stupňa, ani súd odvolací sa k tejto námietke sťažovateľa vôbec nevyjadrili a naďalej

pri skúmam otázky vlastníckeho, resp. spoluvlastníckeho práva k predmetným veciam,

vychádzali z vyššie označených súdnych rozhodnutí, t j. predpokladu, že sťažovateľ

a nebohý Š. P. nadobudli tieto veci do podielového spoluvlastníctva.“.

Sťažovateľ namieta, že v posudzovanej veci sa súdy nevysporiadali so všetkými jeho

námietkami a v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdili, čím došlo k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Sťažovateľ

ďalej namieta, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je „zaťažené subjektívnymi

hodnoteniami, ktoré nemajú a ani nemôžu mať podklad v skutkovom stave zistenom

z vykonaného dokazovania...

Z odôvodnení rozsudkov všeobecných súdov tiež vyplýva, že žalobkyňa bola v konaní

pred nimi úspešná iba vďaka tomu, že tieto súdy pri rozhodovaní v predmetnej právnej veci

vychádzali z hypotéz, a teda nepreukázaných tvrdení žalobkyne. V dôsledku tejto skutočnosti

sú rozhodnutia všeobecných súdov nepresvedčivé a de iure svojvoľné, pretože na nezistenú

(nepreukázanú) skutkovú okolnosť súdy aplikovali také ustanovenia príslušných právnych

predpisov, ktoré by prichádzali do úvahy pokiaľ by sa táto nepreukázaná skutočnosť, t j.

nadobudnutie spoluvlastníckeho práva sťažovateľom a Š. P. k zariadeniu elektropredajne,

preukázala.

Založenie konečných rozhodnutí súdov vyznievajúcich v prospech žalobkyne iba

na predpoklade, že sťažovateľ a Š. P. mali spoločne podnikať v rámci združenia a výlučne z

tohto dôvodu sa mali stať spoluvlastníkmi predmetných hnuteľných vecí, považujeme za

nedostatočné, keďže preukázanie existencie alebo neexistencie združenia nemá za zistených

skutkových okolností žiaden vplyv na vznik spoluvlastníckeho práva k predmetným veciam.

Navyše súdy svoje odôvodnenie z veľkej časti založil na nepreukázaných skutočnostiach a

domnienkach.“. Pokiaľ teda sťažovateľ „argumentoval proti právnej a skutkovej

argumentácii žalobkyne a tieto argumenty sa týkali skutočností podstatných pre rozhodnutie

vo veci samej (t. j. spôsoby posudzovania vzniku spoluvlastníckeho práva k veciam podľa

zmluvy o združení a ich právny režim podľa , ako aj samotné tvrdenie žalobkyne o vzniku

a existencii združenia), bolo povinnosťou všeobecných súdov (najmä súdu 1. stupňa) sa k

týmto námietkam žalovaného vyjadriť a v odôvodnení meritórneho rozhodnutia stručne

uviesť, prečo na ne súd neprihliadal, resp. ich považoval za nesprávne alebo irelevantné.)“.

Vzhľadom na uvedené sú podľa názoru sťažovateľa odôvodnenia napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov nepreskúmateľné a nepresvedčivé.

Nedostatky v argumentácii napadnutých rozsudkov, a rovnako tak skutočnosť,

že podľa sťažovateľa sa všeobecné súdy nevysporiadali s ním nastolenými otázkami

relevantnými v danom prípade, ako už boli popísané, považuje sťažovateľ za dostatočné aj

na vyslovenie porušenia jeho práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

. K porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

malo podľa sťažovateľa napokon dôjsť tým, že niektoré tvrdenia

sťažovateľa (napríklad o tom, že z požičanej peňažnej hotovosti zaplatil kúpnu cenu

zariadenia elektropredajne) považovali za nepreukázané, zatiaľ čo iné tvrdenia žalobkyne,

ktoré v konaní zostali nepreukázané, konajúce súdy nahradili „dohadmi a hypotézami“.

Porušenie uvedeného princípu rovnosti účastníkov sťažovateľ namietal aj v odvolaní, keď

tvrdil, že z rozsudku súdu 1. stupňa vyplýva jednostranné prijatie argumentácie a právny

záverov žalobkyne „bez toho, aby sa relevantným spôsobom vysporiadal s námietkami

sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ v odvolaní vzniesol aj námietku zaujatosti

konajúceho sudcu na prvom stupni.“. Napokon sťažovateľ namieta aj nesprávny procesný

postup konajúcich súdov, ktoré sa nezaoberali procesne zodpovedajúcim spôsobom jeho

námietkou zaujatosti proti sudcovi okresného súdu konajúcemu vo veci, v čom vidí

odopretie svojho základného práva na súdnu ochranu, resp. odmietnutie spravodlivosti

(denegatio iustitiae).

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci

vydal takéto rozhodnutie:

„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47

ods. 3 SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47

ods. 3 SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -252 zo dňa 26. 09. 2012

ako aj Rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. -209 zo dňa 10. 01. 2012 sa

zrušujú a vec sa vracia súdu 1. stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred ústavným súdom pozostávajúce z trov právneho

zastúpenia vo výške 356, 93 €... a to do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ rovnako navrhuje aj vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd

povolil odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu a v nadväznosti na to aj rozsudku

okresného súdu vzhľadom na to, že rozsudok odvolacieho súdu zaväzuje sťažovateľa

na plnenie, ktoré by v prípade zrušenia napadnutých rozhodnutí nemuselo byť žalobkyňou

nikdy vrátené, prípadne by bolo vrátené len so značnými ťažkosťami, keďže je „fyzickou

osobou, o ktorej majetkových pomeroch nemáme žiadne relevantné informácie“. Podľa

názoru sťažovateľa vydanie takéhoto dočasného opatrenia nebude v rozpore so žiadnym

verejným záujmom a ani žalobkyni nespôsobí žiadnu ujmu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

2.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

postupom a rozsudkom okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydaný rozsudok, ústavný súd

vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné

podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil. Označený

rozsudok okresného súdu ako aj sťažovateľom namietaný postup, ktorý vydaniu

rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským

súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

2.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

postupom a rozsudkom krajského súdu

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, ... aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa je

potrebné vykladať vo väzbe na . Rovnosť účastníkov v občianskom

súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci konania majú rovnaké

práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani

právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých

dôkazov (napr. , , , ).

Krajský súd vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

vo výroku o povinnosti žalobkyne zaplatiť sumu 3 319,19 €, preskúmal skutkový stav

zistený z vykonaných dôkazov okresným súdom a vo vzťahu k tomu v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol:

«Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa v rozsudku popísal zistený skutkový

stav a vyvodil z neho aj správne právne závery, a preto ak sa tieto zhodujú s tvrdeniami a

závermi žalobkyne neznamená, že konajúci sudca nerozhodoval nestranne.

V podanom odvolaní žalovaný tvrdil, že zmluva o združení medzi ním a Š. P.

manželom žalobkyne, nebola uzavretá a žalobkyňa tvrdí opak a uvádza, že uvedené osoby aj

skutočne spoločne podnikali pod obchodným názvom K..

Ako uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, zmluva o združení, právne

upravená v ust. a násl. nevyžaduje pre jej platnosť písomnú

formu a takéto združenie nemá právnu subjektivitu a na doplnenie uvádza, že právnu

subjektivitu majú osoby, ktoré zmluvu uzavreli. V zásade za združenie môže konať každý

jeho člen.

Právam účastníkov združenia zodpovedá aj ich zodpovednosť zo záväzkov voči tretím

osobám. Podľa majú účastníci združenia postavenie

solidárnych dlžníkov, keďže na plnenie týchto záväzkov sú podľa uvedeného ustanovenia

zaviazaní spoločne a nerozdielne. Členovia združenia teda majú aktívnu solidaritu

pri nadobudnutí práv a pasívnu solidaritu pri plnení záväzkov. Ak teda zmluvu uzavreli jej

členovia, tak uvedené nemá za následok neplatnosť takej zmluvy, ako to tvrdí žalovaný, ale

jedná sa o platnú zmluvu, z ktorej práva nadobudli jednotliví členovia združenia spoločne

a nerozdielne.

Z výpisu zo Živnostenského registra Obvodného úradu K. odvolací súd zistil, že Š.

P... bol zapísaný v živnostenskom registri pod číslom ... pod obchodným menom Š. so

vznikom oprávnenia dňa 8. 11. 1993 a žalovaný bol zapísaný pod číslom ... pod obchodným

menom K. s dňom vzniku oprávnenia dňa 8. 11. 1993. Z uvedeného vyplýva, že obe tieto

fyzické osoby boli do živnostenského registra zapísané so vznikom oprávnenia v rovnaký

deň a s rovnakým dodatkom k ich menu a priezvisku, a to K., z čoho, pokiaľ nebolo

preukázané inak, možno vyvodiť, že sa dohodli na spoločnom podnikaní pod názvom K.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že manžel žalobkyne a žalovaný spoločne

podpísali viaceré dokumenty, ako napr. Zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa

26. 10. 1993 so spoločnosťou C. s. r. o. /č. l. 6-7/, Kúpno-predajnú zmluvu so spoločnosťou

E. s. r. o. /č. l. 9/ v ktorých sa označili ako firma, prípadne obchodná spoločnosť K., z čoho

vyplýva, že konali ako spoločne podnikajúce osoby.

Pokiaľ ide o Zmluvu o nájme nebytových priestorov, táto bola uzavretá dňa 26. 10.

1993 s účinnosťou od 1. 11. 1993 s prenajímateľom - spoločnosťou C. s. r. o., bola

podpísaná manželom žalobkyne a žalovaným a konateľ spoločnosti MVDr. E. na

pojednávaní dňa 3. 9. 2004 /č. l. 69/ vypovedal, že zmluvu uzatvárali uvedené osoby

spoločne a na otázku, či prenajatý priestor prevádzkovali spolu odpovedal, že „áno, videl

ich spoločne sa nachádzať v týchto priestoroch.“ Uvedené svedectvo teda potvrdzuje

tvrdenie žalobkyne o spoločnom podnikaní jej manžela so žalovaným. Odvolací súd

poukazuje na to, že žalovaný nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz o tom, že

podnikateľskú činnosť v uvedených priestoroch vykonával iba vo svojom mene a nevysvetlil

prečo bol v rovnakých podnikateľských priestoroch s manželom žalobkyne...

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že manžel žalobkyne a žalovaný spoločne

uzavreli viaceré zmluvy smerujúce k spoločnému podnikaniu - prevádzkovaniu

videopožičovne a elektropredajne, a teda sa združili za účelom vykonávania spoločnej

podnikateľskej činnosti, a preto, keďže nie je preukázaný opak, je potrebné mať za to, že

uvedené osoby uzavreli podľa a nasl. Zmluvu o združení,

ktorá pre platnosť nevyžaduje jej uzavretie v písomnej forme...

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že manžel žalobkyne a žalovaný uzavreli Kúpno-

predajnú zmluvu so spoločnosťou E. s. r. o. v zastúpení L. W. a I. Š. na odpredaj videokaziet

a zariadenia elektropredajne za cenu 200 000,00 Sk, ktorú aj obaja podpísali a pod ich

menami je uvedená pečiatka „K...“. Uvedená adresa nebola miestom podnikania manžela

žalobkyne ani žalovaného, ale bola to adresa nimi prenajatého nebytového priestoru. Na

zmluve nie je uvedený dátum jej uzavretia a nie je v nej ani uvedený dátum, do ktorého má

byť dohodnutá kúpna cena zaplatená. V spise je založený doklad označený ako Dohoda, v

ktorom I. Š. potvrdil, že dňa 25. 10. 1993 prevzal zálohu na predaj zariadenia

elektropredajne a videopožičovne, a to sumu 1.000,00 DM a 500,00 USD od manžela

žalobkyne.

Svedok Š., spoločník spoločnosti E. s. r. o. K. vo výpovedi na pojednávaní dňa 5. 9.

2001 vypovedal, že zálohu 1 000,00 DM a 500,00 eur mu spoločne vyplatili manžel

žalobkyne a žalovaný a po úhrade zálohy sa opätovne k nemu obaja opätovne dostavili a

spoločne vyplatili sumu 200 000,00 Sk a on vrátil zálohu. O vrátení zálohy ako ani úhrade

sumy 200 000,00 Sk svedok ani žalovaný žiadne dôkazy nepredložili. Odvolací súd má za to,

že ak bol vystavený písomný doklad o zaplatení zálohy, tak potom bol alebo mal byť

vystavený aj písomný doklad ojej vrátení a o zaplatení kúpnej ceny.

Ak teda žalovaný si dňa 21. 10. 1993 požičal od p. G. sumu 200 000,00 Sk, potom

odvolací súd sa stotožňuje so záverom žalobkyne a súdu prvého stupňa, že je nelogické, že

by po obdržaní tejto sumy žalovaný neuhradil spoločnosti E. s. r. o. celú kúpnu cenu vo

výške 200 000,00 Sk, ale má za to, že v čase uhradenia zálohy, t. j. dňa 25. 10. 1993

žalovaný zrejme nemal finančné prostriedky na zaplatenie či už celej kúpnej ceny alebo

zálohy, a preto zálohu dňa 25. 10. 1993 uhradil výlučne manžel žalobkyne, čo vyplýva z

vyššie uvedenej Dohody.

Odvolací súd poukazuje na rozporné výpovede svedka p. G., keď na pojednávaní dňa

13. 6. 2001 /č. l. 43/ vypovedal, že v roku 1993 bol za ním žalovaný za účelom poskytnutia

pôžičky 200 000,00 Sk z titulu vyplatenia kúpnej ceny za odkúpenie videopožičovne a vo

výpovedi dňa 16. 4. 2004 /č. l. 62/ vypovedal, že vzhľadom na odstup času sa nepamätá

presne, ale v čase keď začal podnikať, mohlo to byť v roku 1994 bol za ním p. K. za účelom

požičania si peňazí s tým, že vyslovene jemu požičal obnos cca 300 000,00 Sk za účelom

vyrovnania spoločníka ohľadom kúpy videopožičovne a písomne sa dojednali, že po vrátení

sumy zlikvidoval doklad o poskytnutí pôžičky žalovanému. Po následných otázkach svedok

trval na tom, že zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa 21. 10. 1993, ktorý dátum je uvedený

na písomnom vyhotovení zmluvy, že pri poskytnutí pôžičky mu žalovaný vyslovene uviedol,

že chce z tejto pôžičky vysporiadať podiel p. P. a že pri vrátení sumy mu povedal, že z nej

vyplatil podiel p. P.

Podľa tvrdenia žalovaného sumu 200 000,00 Sk si od svedka p. G. požičal

na zaplatenie kúpnej ceny za videokazety a zariadenie elektropredajne spoločnosti E. s. r.

o., avšak písomný dokaz o zaplatení uvedenej sumy nepredložil. Toto konanie bolo začaté

dňa 21. 9. 1994, teda cca jeden rok od úhrady uvedenej sumy, a preto bolo povinnosťou

žalovaného dôkazy a účtovné doklady si ponechať pre účely tohto konania.

Z uvedeného vyplýva, že je rozpor v tvrdení svedka p. G. o účele požičanej sumy a

jeho neskoršia a podrobnejšia výpoveď nepotvrdzuje tvrdenie žalovaného o účele použitia

požičaných prostriedkov na zaplatenie kúpnej ceny.

Ak by bola pravdivá výpoveď svedka p. G., že požičanú sumu mal žalovaný použiť na

vyplatenie podielu manžela žalobkyne, tak potom by z toho bolo možné vyvodiť, že na

zaplatení kúpnej ceny pre spoločnosť E. s. r. o. sa žalovaný vôbec nepodieľal. Ak by bola

pravdivá výpoveď, že žalovaný si peniaze požičal na zaplatenie kúpnej ceny pre spoločnosť

E. s. r. o., potom nebol dôvod, aby tak žalovaný neurobil.

Na tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní, že je možné, že požičané peniaze

žalovaný poskytol manželovi žalobkyne na zaplatenie kúpnej ceny, žalovaný nepredložil

žiaden dôkaz a okrem toho toto uviedol prvýkrát až v odvolaný a preto podľa

uvedené tvrdenie nemôže byť odvolacím dôvodom, a preto ho odvolací súd ani

neposudzoval.

Žalovaný preukazuje zaplatenie kúpnej ceny za kúpu videokaziet a zariadenie

elektropredajne uzavretím zmluvy o pôžičke zo dňa 21. 10. 1993 a žalobkyňa zaplatenie

kúpnej ceny jej manželom preukazuje svedeckou výpoveďou svedka J. P., otca jej na

pojednávaní dňa 26.9.2001 vypovedal, že jeho syn bol v Amerike, odkiaľ si doniesol

motorové vozidlo Ford a jemu predal motorové vozidlo Toyota za 140.000,00 Sk a okrem

toho mu poskytol aj sumu 20.000.00 Sk na doloženie do nejakého obchodu a že videl kúpno-

predajnú zmluvu na kúpu elektropredajne. Žalovaný nespochybnil, že manžel žalobkyne

motorové vozidlo odpredal a teda nemožno vylúčiť, že získané peniaze skutočne použil

na spoločné podnikanie so žalovaným.

K tvrdeniu žalovaného, že on zaplatil celú kúpnu cenu za kúpu videokaziet

a zariadenia elektropredajne a že manžel žalobkyne mu mal zaplatiť polovicu kúpnej ceny,

t. j. sumu 100.000,00 Sk, odvolací súd uvádza, že žalovaný počas celého konania netvrdil,

že manžel žalobkyne mu uvedenú sumu uhradil a zároveň nepredložil ani neoznačil dôkaz,

že manžela žalobkyne vyzval na zaplatenie uvedenej sumy. Preto toto tvrdenie žalovaného

odvolací súd nemá za preukázané ä nemá za jednoznačne preukázané ani tvrdenie

žalobkyne, že uvedenú sumu uhradil jej manžel.

Z vykonaného dokazovania teda nemožno mať jednoznačne preukázané, či kúpnu

cenu vo výške 200.000.00 Sk uhradil výlučne, prípadne v určitej časti žalovaný alebo

manžel žalobkyne. Uvedený záver potvrdil vo svojom odvolaní aj žalovaný.

Pokiaľ ide o spoločné podnikanie manžela žalobkyne a žalovaného, odvolací súd

uvádza, že z vykonaného dokazovania - výpovede svedka MVDr. E. a p. W., ktorí

vypovedali, že žalovaného ako aj manžela žalobkyne videli v spoločne prenajatých

priestoroch, mal preukázané tvrdenie žalobkyne, že jej manžel spolu so žalovaným aj reálne

vykonávali spoločnú podnikateľskú činnosť spojenú s prevádzkovaním videopožičovne

a elektropredajne.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, odvolací súd má za to, že z vykonaného dokazovania

vyplýva, že manžel žalobkyne a žalovaný spoločne uzavreli viaceré zmluvy smerujúce

k spoločnému podnikaniu, ktorým bolo spoločné prevádzkovaniu videopožičovne

a elektropredajne a toto spoločné podnikanie aj v skutočnosti vykonávali, a keďže nebol

preukázaný opak, má za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pred uzavretím

týchto zmlúv podľa a násl. v ústnej forme uzavreli Zmluvu o

združení.

Taktiež nie je sporné, že manžel žalobkyne, ako člen združenia dňa ... zomrel, čím

došlo k rozpusteniu, zániku združenia.»

Následne krajský súd po citovaní , a

sformuloval v napadnutom rozsudku tieto právne závery:

„Vychádzajúc z uvedenej zákonnej úpravy, odvolací súd sa v plnom rozsahu

stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že majetok, ktorý manžel žalobkyne a žalovaný

nadobudli spoločným uzavretím kúpnej zmluvy na videokazety a zariadenie elektropredajne

a spoločným prevádzkovaním videopožičovne a elektropredajne, ako dojednaného účelu

združenia, sa stal spoluvlastníctvom oboch uvedených osôb. Keďže žalovaný nadobudnutý

majetok po smrti manžela žalobkyne predal J. K. za sumu 212.000,00 Sk je nesporné, že

tento majetok v čase jeho smrti existoval. Dôvody, pre ktoré Okresný súd Košice II v

rozsudku č. k. -26 potvrdenom rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-38 uznal neplatnosť zmluvy uzavretej medzi žalovaným a J. K., boli

potvrdené aj v tomto konaní, t. j. že predmetné zariadenie nenadobudol výlučne žalovaný,

ale ho nadobudli žalovaný a manžel žalobkyne ako spoluvlastníci.

Keďže nebolo preukázané, akým spôsobom bolo medzi členmi združenia dohodnuté

vysporiadanie, podľa sa má za to, že sa vyporiadajú rovným

dielom. Keďže hodnota preukázateľne získaného majetku do spoločného podnikania bola

vo výške 212.000,00 Sk, čo je suma, ktorú žalovaný obdržal za predaj majetku združenia,

žalobkyni, ako dedičke zomrelého spoločníka Š. P., vzniklo voči žalovanému právo na

zaplatenie polovice uvedenej sumy, z ktorej žalobkyňa v tomto konaní uplatnila právo na

zaplatenie sumy 100.000,00 Sk, čo v novej mene činí 3 319,39 eur.“

Podstatou sťažovateľových námietok je jeho nesúhlas so skutkovým stavom

vyhodnoteným všeobecnými súdmi z vykonaného dokazovania (predovšetkým so záverom,

že vlastnícke právo k zariadeniu predajne nadobudli sťažovateľ aj nebohý manžel žalobkyne

spoločne), a nadväzne na to aj s právnym záverom (podľa ktorého polovica príjmu z tohto

majetku po jeho speňažení patrí žalovanej ako dedičke po nebohom manželovi).

Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť

ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi

omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade Občianskeho

zákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať.

Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozhodnutia zistil, že krajský

súd v danom prípade starostlivo a podrobne vyhodnocoval získané dôkazy a na ich základe

ustálil, ktoré z tvrdení účastníkov boli v konaní preukázané a ktoré nie. Z obsahu sťažnosti,

ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že v rámci prerokovania veci boli

vykonané všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania. Sťažovateľ pritom v zásade

neformuloval žiadne relevantné námietky svedčiace o porušení princípov spravodlivého

procesu pri vykonávaní dokazovania, keďže ku všetkým podstatným okolnostiam prípadu

mal sťažovateľ možnosť vyjadriť sa a odpovedať na všetky argumenty protistrany v konaní.

Nesúhlasil v zásade len s vyhodnotením skutočností ustálených krajským súdom

z vykonaných dôkazov. Krajský súd však v namietanom rozsudku rozsiahlo odôvodnil,

prečo nepovažoval sťažovateľom speňažené zariadenie predajne za jeho výlučné

vlastníctvo, ale za spoluvlastníctvo vecí získaných pri spoločnej (podnikateľskej) činnosti

s nebohým manželom žalobkyne. Ústavný súd však tieto závery krajského súdu nepovažuje

za svojvoľné, a teda ústavne neakceptovateľné. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná

intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor krajského

súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí, ale rozhodnutie

dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne

poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka

konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia

základného práva (napr. ).

Ani sťažovateľove námietky týkajúce sa nedostatkov odôvodnenia napadnutého

rozsudku, ktoré podľa jeho názoru spočívajú v tom, že v rozhodnutí nebolo odpovedané

na všetky ním predkladané argumenty, neodôvodňujú zásah ústavného súdu, keďže

z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými

kľúčovými otázkami a formuloval k nim kvalifikované právne odpovede. Pre naplnenie

princípov spravodlivého procesu sa totiž nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola

daná odpoveď na každý argument procesnej strany, ale len na argument, ktorý je

pre rozhodnutie kľúčový.

K námietke sťažovateľa o tom, že krajský súd považoval právny názor vyslovený

v odôvodnení iného jeho rozhodnutia (vydaného pod č. k. -38) za právne

záväzný, ústavný súd uvádza, že samotná skutočnosť, že konajúci súd prihliadal

na skutočnosti zistené v inom súdnom konaní a z nich vyvodené právne závery a súčasne

otázky v danej veci relevantné vyhodnotil obdobne, ešte nemôže bez ďalšieho viesť

k vysloveniu porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru. V okolnostiach

posudzovaného prípadu krajský súd vychádzal predovšetkým z vlastných skutkových

zistení a až nadväzne na ne poukázal na závery zistené v inom súdnom konaní. Zhoda

pri právnom posudzovaní totožných predbežných otázok v dvoch oddelených súdnych

konaniach podľa názoru ústavného súdu naopak posilňuje právnu istotu v právnych

vzťahoch. Pokiaľ podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu nemožno v postupe

všeobecných súdov, v rámci ktorého zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne

názory, automaticky vidieť porušenie , o to viac ani v danom prípade

nemožno zhodu pri posudzovaní konkrétnej právnej otázky relevantnej v danom prípade

považovať za dôvod na vyslovenie porušenia označených práv.

K sťažovateľovmu tvrdeniu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, keďže odvolací

súd o jeho námietke zaujatosti voči sudcovi prvostupňového súdu nerozhodol procesne

správnym spôsobom, ústavný súd v prvom rade uvádza, že z uvedeného dôvodu mohol

sťažovateľ podať dovolanie podľa Občiansky súdny

poriadok (ďalej len „OSP“) v znení neskorších predpisov. Ústavný súd však zistil, že tento

mimoriadny opravný prostriedok týkajúci sa uvedenej námietky sťažovateľ nevyužil, čo

v konečnom dôsledku odôvodňuje neprípustnosť sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd navyše poznamenáva, že pokiaľ dôvodom na vylúčenie

sudcu mali byť len okolnosti, ktoré spočívajú v postupe súdu (v danom prípade zhodnosti

názorov žalobkyne so závermi súdu), na takúto námietku účastníka sa podľa § 15a ods. 5

ani nemá prihliadať.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľom formulované námietky nie sú spôsobilé

spochybniť ústavnú udržateľnosť rozhodnutia krajského súdu z hľadiska namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd ani nenachádza

žiadnu priamu súvislosť medzi postupom súdu a sťažovateľom označeným základným

právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , keďže

všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi boli všeobecnými súdmi vykonané a účastníci konania

mali možnosť sa k nim vyjadriť. Rovnako neopodstatnená je aj námietka o porušení

základného práva na rovnosť účastníkov podľa , ktorú súd v konaní

zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností účastníkov na uplatnenie ich práv

a plnenie ich povinností. Keďže sťažovateľ nepredložil ani žiaden relevantný argument

o tom, že by napadnuté súdy pristupovali k účastníkom konania porušujúc uvedené

požiadavky, ústavný súd nevidí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté

rozhodnutie krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky

arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Krajský súd v posudzovanej veci použil

relevantné hmotno-právne normy a vyložil ich ústavne konformným spôsobom. Ústavný

súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok krajského

súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský

súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.

Vzhľadom na to ústavný súd hodnotí predmetnú sťažnosť vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju považoval

za dôvodné odmietnuť podľa . S prihliadnutím na

uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo

opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013