Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 479/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou B., s. r.

o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. B. J., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2013 v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra

2013 doručená sťažnosť Ing. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) z 29. apríla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnutý postup a uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal proti žalovaným v prvom až piatom rade

vydania zmenkového platobného rozkazu.

Krajský súd 20. decembra 2005 vydal zmenkový platobný rozkaz, ktorým zaviazal

žalovaných zaplatiť sťažovateľovi zmenkovú sumu 204 000 000 Sk. Na základe námietok

žalovaných krajský súd rozsudkom sp. zn. z 13. apríla 2011 „ponechal v

platnosti zmenkový platobný rozkaz len v časti sumy =3.000.000,- Sk (... 99.581,76 EUR) a

v ostatnej časti zmenkový platobný rozkaz zrušil“.

Po odvolaní sťažovateľa následne najvyšší súd rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 13. apríla 2011 v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd (ako aj krajský súd) „v rozpore s doterajšou

súdnou praxou nesprávne vyhodnotili otázku unesenia bremena tvrdenia, ako aj dôkazného

bremena v konaní o zaplatenie nároku zo zmenky. Uvedená nesprávna interpretácia

právnych noriem má aj rozmer ústavný, keďže je v rozpore s doterajšou súdnou praxou, čo

má za následok ústavnú neudržateľnosť rozhodnutia porušovateľa.

... postupom všeobecných súdov (vrátane postupu porušovateľa došlo k odňatiu jeho

možnosti konať pred súdom, čo malo za následok porušenie jeho ústavného práva na

prístup k súdu v zmysle a Dohovoru, pretože všeobecné súdy

interpretovali právo v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu, ich výklad

vyústil do prepiateho formalizmu, čo je ústavne neudržateľné.“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že senát najvyššieho súdu v takmer identickom

zložení v inom konaní na najvyššom súde vedenom pod sp. zn. „dospel

k úplne opačnému záveru týkajúceho sa unesenia dôkazného bremena pri uplatnení nároku

zo zmenky“, než dospel v jeho veci, „čo je ústavne neudržateľné, pretože narušuje princíp

právnej istoty“.

V tejto súvislosti uvádza, „že vo veci podal aj dovolanie, avšak vzhľadom na to, že

rozhodnutie porušovateľa je tzv. potvrdzujúcim rozhodnutím, prípustnosť dovolania je

limitovaná len úzkymi dôvodmi uvedenými v (tzv. procesné dôvody). Sťažovateľ

podal dovolanie v zmysle f) a g) . V tejto sťažnosti však sťažovateľ uvádza

dôvody, ktoré presahujú rámec dovolacích dôvodov daných , pretože meritom

ústavnej sťažnosti je 1) ústavne neudržateľný výklad tzv. presunu dôkazného bremena v

zmenkovom konaní zo žalovaného na žalobcu za situácie, ak žalovaný je procesné absolútne

pasívny (dokonca za situácie úplnej absencie výsluchu žalovaného ako jedného z dôkazov) a

2) otázka porušenia princípu právnej istoty pri odchýlení sa od ustálenej zmenkovej

doktríny a doterajšej judikatúry pri absencii dôvodu, prečo došlo k odchýleniu od

predošlého právneho názoru.“.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil , že „Základné právo

sťažovateľa na právnu istotu podľa ..., súdnu ochranu podľa

... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru... postupom a

rozsudkom najvyššieho súdu... zo dňa 29.04.2013, v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Obo

57/2011, porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 29. 04. 2013, v konaní vedenom pod sp. zn.: 3

Obo 57/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu ... na ďalšie konanie.“

Napokon požaduje aj náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , ). Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v

prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v (III. ÚS

149/04, , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa podľa ktorého postupom všeobecných

súdov mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom a okrem toho

namietal, že v konaní došlo k porušeniu princípu právnej istoty, pretože senát najvyššieho

súdu v takmer identickom zložení v konaní na najvyššom súde vedenom pod sp. zn. 4 Obo

184/2007 „dospel k úplne opačnému záveru týkajúceho sa unesenia dôkazného bremena

pri uplatnení nároku zo zmenky“, než dospel v jeho veci.

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že sťažovateľ pred doručením sťažnosti ústavnému

súdu podal na najvyššom súde dovolanie „v zmysle f) a g) “.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým

znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

(ďalej aj „OSP“) dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) s cieľom

zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obdobných

právnych názorov vychádza aj judikatúra najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo

102/01, sp. zn. a sp. zn. ).

Keďže v sťažnosti tvrdený dôvod (odňatá možnosť konať pred súdom) je aj

dovolacím dôvodom podľa (k podobným záverom už ústavný súd

dospel vo veciach napr. sp. zn. , , a sp. zn.

) a dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a okrem toho

dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa a sa vždy zaoberá aj

prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania

vymenovaných v (obdobne napr. , ), ústavný súd

konštatuje, že nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa

sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými

dovolenými a ustanovenými procesnými úkonmi (podobne

napr. , , ).

Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu rozhodnúť o námietkach

sťažovateľa v dovolaní založených na rovnakej argumentácii, že mu bola odvolacím súdom

odňatá „možnosť konať pred súdom“, uplatnenej aj v sťažnosti adresovanej ústavnému

súdu, vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje, aby o nej rozhodoval súčasne aj ústavný

súd. ani () nepripúšťajú, aby si účastník konania

zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127

ods. 1 jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy ešte predtým, ako sa obráti na ústavný súd (obdobne

).

Sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,

o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Opierajúc sa o citované ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci (m. m. ,

, ).

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľa poukazujúce

na odlišnosť časti rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní vecne a právne

podobných vecí. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov)

a suplovať právomoc, ktorá podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov

v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto

právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä

povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou,

ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí [ (pozri aj )].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013