Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)III. ÚS 26/09
PDF · 191.07 KB
No categories available
III. ÚS 26/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., M., zastúpeného JUDr. R. S., M., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/84/2008 zo 16. októbra 2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra
2008 doručená sťažnosť JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 7 CoP/84/2008 zo 16. októbra 2008. Sťažnosť bola doplnená podaním
sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový
rozsudok Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C/47/2006
z 11. decembra 2007 v časti týkajúcej zverenia maloletého dieťaťa do výchovy matky v čase
po rozvode manželstva a v prevyšujúcej časti (o úpravu styku sťažovateľa s dieťaťom
a určenie výživného) jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Označený rozsudok považuje sťažovateľ za nespravodlivý vzhľadom na to,
že všeobecné súdy sa mu odmietli vyjadriť k dôkazom a nevysporiadali sa s jeho odvolacou
námietkou, že „... súd zveril mal. syna matke, ktorá 10 rokov nikde nepracuje..., mal. M.
opakoval prvý ročník, bez vlastného a objektívneho zavinenia...“, čím mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom a v konaní boli porušené aj princípy kontradiktórnosti
a rovnosti zbraní. Podľa neho sa všeobecné súdy nevysporiadali aj s tvrdením právnej
zástupkyne odporkyne, ktorá nesprávne uviedla, že sťažovateľ sa styku s maloletým
ani nedomáhal a „Naviac o pohovore syna M. u psychologičky H. sa sťažovateľ dozvedel
až na odvolacom pojednávaní dňa 16. 9. 08, kedy sa stal účinný voči jeho osobe a ani
nemal možnosť sa relevantne voči nemu brániť“. Odôvodnenie rozhodnutia nedalo
odpoveď i na jeho námietku, „kde poukazuje na komunitárne právo, podotýkam čl. 5
Protokolu č. 7 k Dohovoru 209/1992 a súd ho mal aplikovať ex oficcio a na právne
posúdenie práv mal. M. apelujem na ustanovenia dohovoru 104/1991 Zb. Dohovor
o právach dieťaťa...“.
Podľa názoru sťažovateľa bolo napadnutým rozsudkom porušené nielen jeho právo
vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale najmä na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
navrhuje, aby ústavný súd v konaní o jeho sťažnosti vydal tento nález:
„1. Základné práva JUDr. M. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/84/2008 zo dňa 16. 10.
2008 porušené.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/84/2008 zo dňa
16. 10. 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. M. K.
v celkovej sume 6.732,- Sk..., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,
že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či nie je
zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno
o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I.
ÚS 66/98).
Z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Sťažovateľ sa v petite svojej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 7 CoP/84/2008 zo 16. októbra 2008, pričom za porušenie označených
práv považuje najmä skutočnosť, že napadnutý rozsudok krajského súdu je v časti týkajúcej
sa zverenia maloletého dieťaťa matke nespravodlivý a je v rozpore so záujmami tohto
dieťaťa, pričom uvádza konkrétne dôvody, prečo je to tak. Všeobecné súdy mu nedali
možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, nevysporiadali sa napr. s jeho námietkami,
že okresný súd zveril dieťa do výchovy matky, „ktorá 10 rokov nikde nepracuje..., mal. M.
opakoval prvý ročník, bez vlastného a objektívneho zavinenia... o pohovore syna M.
u psychologičky H. sa sťažovateľ dozvedel až na odvolacom pojednávaní dňa 16. 9. 08...“,
čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a súčasne boli porušené aj princípy
kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nedalo
odpoveď i na jeho námietku, „kde poukazuje na komunitárne právo, podotýkam čl. 5
Prokololu č. 7 k Dohovoru a súd ho mal aplikovať ex oficcio a na právne posúdenie práv
mal. M. apelujem na ustanovenia dohovoru 104/1991 Zb. Dohovor o právach dieťaťa...“.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd uvádza, že ak by bol
postup súdu protiprávny a jeho postupom by bola sťažovateľovi odňatá možnosť domáhať
sa ustanoveným postupom jeho práva na súde, v tom prípade možno takýto postup
považovať za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. III. ÚS 88/02, I. ÚS
61/07, I. ÚS 244/07).
Podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Predmetom konania v namietanej veci bol rozvod manželstva, zverenie maloletého
dieťaťa do výchovy jednému z rodičov a úprava styku s maloletým dieťaťom a určenie
výživného, ktoré je upravené v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Ani uvedená
okolnosť podľa názoru ústavného súdu nemá vplyv na prípadnú prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f) OSP. V tomto ohľade poukazuje ústavný súd aj na názor vyslovený
v knižnej publikácii Občiansky súdny poriadok, komentár; Krajčo, J. a kol., I. diel,
Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618: „Neprípustnosť dovolania proti niektorým
rozhodnutiam odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani z ustanovení § 238 ods. 4, 5 a § 239
ods. 3. Tieto ustanovenia totiž nepripúšťajú dovolanie len v prípadoch, keď by inak bolo
dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 238 ods. 1, 3 a § 239 ods. 1, 2. To znamená,
že i v prípadoch, kde je prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4, 5 a § 239
ods. 3 je dovolanie prípustné z dôvodov uvedených v ustanovení § 237. Teda vzhľadom
na súčasnú právnu úpravu je aj vo veciach upravených Zákonom o rodine... prípustnosť
dovolanie založená podľa ustanovenia § 237“ (obdobne I. ÚS 136/08).
Sťažovateľ v sťažnosti výslovne uvádza, že v konaní mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, čo je teda v danom prípade dovolacím dôvodom proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľ
nevyužil možnosť podania opravného prostriedku, ktorý mu Občiansky súdny poriadok
poskytuje na ochranu jeho základných práv.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že na posúdenie predmetnej
časti sťažnosti sťažovateľa nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25
ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto ju v tejto časti pre nedostatok svojej
právomoci odmietol.
2. Ústavný súd poznamenáva, že ďalším dôvodom, pre ktorý bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť, je jej zjavná neopodstatnenosť. Sťažovateľ v nej namieta,
že odôvodnenie rozhodnutia nie je dostatočné, nejasné, a teda je nepreskúmateľné.
Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konštatoval, že jeho
právoplatná časť týkajúca sa zverenia maloletého dieťaťa do výchovy matky je riadne
odôvodnená, pričom sa opiera aj o podrobné závery vyplývajúce zo znaleckého posudku
a o návrh kolízneho opatrovníka.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí k tomu okrem iného uviedol:
„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
vo vzťahu k výroku o zverení maloletého M. pre čas po rozvode do výchovy jeho matky,
t. j. odporkyne, pretože toto rozhodnutie vychádza zo záverov znaleckého posudku, ktorý bol
vypracovaný v tomto konaní práve v súvislosti s rozhodovaním o výkone rodičovských práv
a povinností rodičov k tomuto dieťaťu pre čas po rozvode. Zo záverov tohto znaleckého
posudku vyplýva, že maloletý M. manifestuje k obidvom rodičom pozitívne kladné city, má
ich oboch rád, sám vníma, že obaja rodičia k nemu prechovávajú kladný cit, vzájomný
citový vzťah medzi otcom a synom znalkyňa kvalifikuje ako pozitívny, taktiež ako pozitívny
kvalifikuje vzťah medzi matkou a synom. Znalkyňa v posudku však dospela k záveru,
že viaceré položky, výsledky znaleckého vyšetrenia však nasvedčujú tomu, že matka je pre
M. tá, ku ktorej ho viaže silnejšia citová väzba, cíti sa pri nej bezpečnejšie a istejšie,
dôveruje jej. Znalkyňa zistila zvýraznenú potrebu dominancie materskej ochrany,
t. j. denného kontaktu maloletého M. s matkou. Pocit spolupatričnosti a potrebu dieťaťa byť
ňou ako dominantnou, chránený, čo z psychologického hľadiska nasvedčuje silnejšej citovej
väzbe a silnejšiemu prežívaniu pocitu bezpečia dieťaťa smerom k matke, t. j. jeho
manifestnej prejavujúcej sa dôvere smerom k matke vo väčšej miere ako smerom k otcovi,
aj keď otca maloletý M. emocionálne neodmieta a potrebuje ho. Z týchto dôvodov znalkyňa
doporučila maloletého M. zveriť pre čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky, pretože
je to v záujme tohto dieťaťa.
Odvolací súd nemal dôvod spochybňovať tieto odborné závery znalkyne, pričom
odvolací súd poukazuje na to, že maloletý M. bol už pred rozvodom zverený do výchovy
matky a to na základe rozsudku Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 8. 11. 2004,
ktorým bola schválená dohoda rodičov, na základe ktorej bol maloletý M. zverený
do výchovy matky a otcovi bolo uložené prispievať na výživu maloletého po 200,- Sk
mesačne. Z vykonaného dokazovania neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné
hodnotiť ako zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala iné rozhodnutie o výchove maloletého
a teda jeho zverenie do výchovy navrhovateľa - otca maloletého M. pre čas po rozvode.“
Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu (prerokovanie veci odvolacím
súdom na verejnom ústnom pojednávaní za prítomnosti sťažovateľa, výsluch účastníkov
konania, ako aj vyhlásenie a odôvodnenie rozsudku a poučenie o opravnom prostriedku)
nemožno výklad a interpretáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona
o rodine, ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať za arbitrárnu alebo
popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi označenými
právami sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá
by umožňovala vysloviť záver o porušení označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa
sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa
dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde i z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Neušlo pozornosti ústavného súdu, že „protokol č. 7 k Dohovoru 209/1992“
nie je súčasťou komunitárneho práva, tak ako sa domnieva sťažovateľ.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2009