Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 26/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., M., zastúpeného JUDr. R. S., M., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 16. októbra 2008

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra

2008 doručená sťažnosť JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 16. októbra 2008. Sťažnosť bola doplnená podaním

sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový

rozsudok Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2007 v časti týkajúcej zverenia maloletého dieťaťa do výchovy matky v čase

po rozvode manželstva a v prevyšujúcej časti (o úpravu styku sťažovateľa s dieťaťom

a určenie výživného) jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Označený rozsudok považuje sťažovateľ za nespravodlivý vzhľadom na to,

že všeobecné súdy sa mu odmietli vyjadriť k dôkazom a nevysporiadali sa s jeho odvolacou

námietkou, že „... súd zveril mal. syna matke, ktorá 10 rokov nikde nepracuje..., mal. M.

opakoval prvý ročník, bez vlastného a objektívneho zavinenia...“, čím mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom a v konaní boli porušené aj princípy kontradiktórnosti

a rovnosti zbraní. Podľa neho sa všeobecné súdy nevysporiadali aj s tvrdením právnej

zástupkyne odporkyne, ktorá nesprávne uviedla, že sťažovateľ sa styku s maloletým

ani nedomáhal a „Naviac o pohovore syna M. u psychologičky H. sa sťažovateľ dozvedel

až na odvolacom pojednávaní dňa 16. 9. 08, kedy sa stal účinný voči jeho osobe a ani

nemal možnosť sa relevantne voči nemu brániť“. Odôvodnenie rozhodnutia nedalo

odpoveď i na jeho námietku, „kde poukazuje na komunitárne právo, podotýkam čl. 5

Protokolu č. 7 k Dohovoru 209/1992 a súd ho mal aplikovať ex oficcio a na právne

posúdenie práv mal. M. apelujem na ustanovenia dohovoru Dohovor

o právach dieťaťa...“.

Podľa názoru sťažovateľa bolo napadnutým rozsudkom porušené nielen jeho právo

vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa , ale najmä na spravodlivé

súdne konanie podľa a právo podľa dohovoru, a preto

navrhuje, aby ústavný súd v konaní o jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné práva JUDr. M. K. podľa ,

ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 16. 10.

2008 porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa

16. 10. 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. M. K.

v celkovej sume 6.732,- Sk..., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Z už citovaného vyplýva,

že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či nie je

zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno

o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I.

ÚS 66/98).

Z textu vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ).

Sťažovateľ sa v petite svojej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2008, pričom za porušenie označených

práv považuje najmä skutočnosť, že napadnutý rozsudok krajského súdu je v časti týkajúcej

sa zverenia maloletého dieťaťa matke nespravodlivý a je v rozpore so záujmami tohto

dieťaťa, pričom uvádza konkrétne dôvody, prečo je to tak. Všeobecné súdy mu nedali

možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, nevysporiadali sa napr. s jeho námietkami,

že okresný súd zveril dieťa do výchovy matky, „ktorá 10 rokov nikde nepracuje..., mal. M.

opakoval prvý ročník, bez vlastného a objektívneho zavinenia... o pohovore syna M.

u psychologičky H. sa sťažovateľ dozvedel až na odvolacom pojednávaní dňa 16. 9. 08...“,

čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a súčasne boli porušené aj princípy

kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nedalo

odpoveď i na jeho námietku, „kde poukazuje na komunitárne právo, podotýkam čl. 5

Prokololu č. 7 k Dohovoru a súd ho mal aplikovať ex oficcio a na právne posúdenie práv

mal. M. apelujem na ustanovenia dohovoru Dohovor o právach dieťaťa...“.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

v súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd uvádza, že ak by bol

postup súdu protiprávny a jeho postupom by bola sťažovateľovi odňatá možnosť domáhať

sa ustanoveným postupom jeho práva na súde, v tom prípade možno takýto postup

považovať za dovolací dôvod podľa (ďalej aj

„OSP“) (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. , I. ÚS

61/07, ).

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Predmetom konania v namietanej veci bol rozvod manželstva, zverenie maloletého

dieťaťa do výchovy jednému z rodičov a úprava styku s maloletým dieťaťom a určenie

výživného, ktoré je upravené v o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Ani uvedená

okolnosť podľa názoru ústavného súdu nemá vplyv na prípadnú prípustnosť dovolania

podľa . V tomto ohľade poukazuje ústavný súd aj na názor vyslovený

v knižnej publikácii , komentár; Krajčo, J. a kol., I. diel,

Bratislava: Eurounion, 2006, s. 618: „Neprípustnosť dovolania proti niektorým

rozhodnutiam odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani z ustanovení § 238 ods. 4, 5 a § 239

ods. 3. Tieto ustanovenia totiž nepripúšťajú dovolanie len v prípadoch, keď by inak bolo

dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 238 ods. 1, 3 a § 239 ods. 1, 2. To znamená,

že i v prípadoch, kde je prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4, 5 a § 239

ods. 3 je dovolanie prípustné z dôvodov uvedených v ustanovení § 237. Teda vzhľadom

na súčasnú právnu úpravu je aj vo veciach upravených Zákonom o rodine... prípustnosť

dovolanie založená podľa ustanovenia § 237“ (obdobne ).

Sťažovateľ v sťažnosti výslovne uvádza, že v konaní mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, čo je teda v danom prípade dovolacím dôvodom proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu podľa ustanovenia . Z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľ

nevyužil možnosť podania opravného prostriedku, ktorý mu

poskytuje na ochranu jeho základných práv.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že na posúdenie predmetnej

časti sťažnosti sťažovateľa nie je daná jeho právomoc ( v spojení s

ods. 2 a ), a preto ju v tejto časti pre nedostatok svojej

právomoci odmietol.

2. Ústavný súd poznamenáva, že ďalším dôvodom, pre ktorý bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť, je jej zjavná neopodstatnenosť. Sťažovateľ v nej namieta,

že odôvodnenie rozhodnutia nie je dostatočné, nejasné, a teda je nepreskúmateľné.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konštatoval, že jeho

právoplatná časť týkajúca sa zverenia maloletého dieťaťa do výchovy matky je riadne

odôvodnená, pričom sa opiera aj o podrobné závery vyplývajúce zo znaleckého posudku

a o návrh kolízneho opatrovníka.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí k tomu okrem iného uviedol:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku

vo vzťahu k výroku o zverení maloletého M. pre čas po rozvode do výchovy jeho matky,

t. j. odporkyne, pretože toto rozhodnutie vychádza zo záverov znaleckého posudku, ktorý bol

vypracovaný v tomto konaní práve v súvislosti s rozhodovaním o výkone rodičovských práv

a povinností rodičov k tomuto dieťaťu pre čas po rozvode. Zo záverov tohto znaleckého

posudku vyplýva, že maloletý M. manifestuje k obidvom rodičom pozitívne kladné city, má

ich oboch rád, sám vníma, že obaja rodičia k nemu prechovávajú kladný cit, vzájomný

citový vzťah medzi otcom a synom znalkyňa kvalifikuje ako pozitívny, taktiež ako pozitívny

kvalifikuje vzťah medzi matkou a synom. Znalkyňa v posudku však dospela k záveru,

že viaceré položky, výsledky znaleckého vyšetrenia však nasvedčujú tomu, že matka je pre

M. tá, ku ktorej ho viaže silnejšia citová väzba, cíti sa pri nej bezpečnejšie a istejšie,

dôveruje jej. Znalkyňa zistila zvýraznenú potrebu dominancie materskej ochrany,

t. j. denného kontaktu maloletého M. s matkou. Pocit spolupatričnosti a potrebu dieťaťa byť

ňou ako dominantnou, chránený, čo z psychologického hľadiska nasvedčuje silnejšej citovej

väzbe a silnejšiemu prežívaniu pocitu bezpečia dieťaťa smerom k matke, t. j. jeho

manifestnej prejavujúcej sa dôvere smerom k matke vo väčšej miere ako smerom k otcovi,

aj keď otca maloletý M. emocionálne neodmieta a potrebuje ho. Z týchto dôvodov znalkyňa

doporučila maloletého M. zveriť pre čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky, pretože

je to v záujme tohto dieťaťa.

Odvolací súd nemal dôvod spochybňovať tieto odborné závery znalkyne, pričom

odvolací súd poukazuje na to, že maloletý M. bol už pred rozvodom zverený do výchovy

matky a to na základe rozsudku Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 8. 11. 2004,

ktorým bola schválená dohoda rodičov, na základe ktorej bol maloletý M. zverený

do výchovy matky a otcovi bolo uložené prispievať na výživu maloletého po 200,- Sk

mesačne. Z vykonaného dokazovania neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné

hodnotiť ako zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala iné rozhodnutie o výchove maloletého

a teda jeho zverenie do výchovy navrhovateľa - otca maloletého M. pre čas po rozvode.“

Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu (prerokovanie veci odvolacím

súdom na verejnom ústnom pojednávaní za prítomnosti sťažovateľa, výsluch účastníkov

konania, ako aj vyhlásenie a odôvodnenie rozsudku a poučenie o opravnom prostriedku)

nemožno výklad a interpretáciu ustanovení a zákona

o rodine, ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať za arbitrárnu alebo

popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi označenými

právami sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá

by umožňovala vysloviť záver o porušení označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa

sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa

dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, a preto

odmietol jeho sťažnosť podľa i z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Neušlo pozornosti ústavného súdu, že „protokol č. 7 k Dohovoru 209/1992“

nie je súčasťou komunitárneho práva, tak ako sa domnieva sťažovateľ.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009