Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 229/2017
PDF · 144.72 KB
No categories available
I. ÚS 229/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou Mgr. Kristínou Grausovou, PhD., PROVENTUS | advokáti s. r. o., Mostová 2,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 11 CoP 67/2016-213 z 24. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. apríla 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 11 CoP 67/2016-213 z 24. januára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil
rozsudok Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 P 97/2015-147
z 24. novembra 2015 tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť platiť matke maloletých detí
výživné v sume po 200 € na každé z jeho maloletých detí a zároveň ho zaviazal aj
na splácanie už zročného výživného za obdobie od 1. mája 2015 do 6. novembra 2015.
3. Sťažovateľ vo svojej rozsiahlo koncipovanej sťažnosti uvádza, že krajský súd ako
súd odvolací napadnutým rozsudkom porušil jeden z princípov civilného procesu, konkrétne
princíp zákazu reformatio in peius, ktorý vyplýva z § 16 ods. 3 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“) v spojení s § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej
len „CMP“). Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok za protiústavný aj z dôvodu, že pri
určení výživného nebola zohľadnená výška na maloleté deti poberaných sociálnych dávok
zo sociálneho systému Rakúskej republiky. Prezentuje pritom názor, že poskytované
sociálne dávky „predchádzajú vyživovacej povinnosti rodičov“ a majú byť „priamo
zohľadnené pri určovaní vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, a to v ich plnej výške.
Opačný prístup porušovateľa je potom zjavným porušením práva na spravodlivý súdny
proces a podľa sťažovateľa dosahuje v danom prípade zreteľných protiústavných
rozmerov.“. Následne poukazuje na konkrétnu judikatúru všeobecných súdov v obdobných
právnych veciach (napríklad R 69/1971, R 6/1977, R 3/1985), ako aj na odôvodnenie
rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 CoP 19/2016 z 8. júna 2016, prezentujúc
pritom názor, že týmito „závermi ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít,
iných odvolacích súdov a právnej vedy k problematike existencie iných zdrojov krytia
výdavkov deti sa však konajúce súdy v právnej veci sťažovateľa vôbec neriadili.
Porušovateľ navyše na cit. judikatúru absolútne nereflektoval, hoci bola uvedená v odvolaní
sťažovateľa voči Rozsudku OS... Okrem namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci
sa teda odvolací súd mal argumentačne vysporiadať aj s tým, prečo by cit. judikatúra
nemala byť aplikovateľná aj v predmetnej veci. Porušovateľ však v napadnutom Rozsudku
KS len stroho konštatoval, že na odvolacie námietky neprihliadal (str. 11 Rozsudku KS). Na
okraj sťažovateľ dodáva, že takéto odôvodnenie rozhodnutia vykazuje okrem iného i známky
arbitrárnosti.“. V ostatnej časti sťažnosti sťažovateľ rozvádza celkový skutkový stav veci
vrátane svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov, ktoré porovnáva
s osobnými, majetkovými a zárobkovými pomermi matky maloletých detí, a namieta aj
záver konajúcich súdov o podiele matky na zabezpečení osobnej starostlivosti o deti
s odôvodnením, že napadnutý rozsudok nekvantifikuje rozsah vyživovacej povinnosti
matky, ktorá má byť kompenzovaná jej osobnou starostlivosťou.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:
„a/ Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 11 CoP/67/2016-213 zo dňa
24.01.2017, bolo porušené základné právo ... upravené v čl. 19 ods. 2,
čl. 20, ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy... a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru ...
b/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 11 CoP/67/2016-213 zo dňa
24.01.2017 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
c/ Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky voči porušovateľovi v rozsahu 100 %.“
II.
5. V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
9. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ v podstatnom
namieta porušenie základných zásad zaručených Civilným sporovým poriadkom a aj
skutočnosť, že krajský súd sa napadnutým rozsudkom odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe v obdobných veciach. Vzhľadom na obsah v sťažnosti formulovaných dôvodov
ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľ podal vo veci 12. apríla 2017
dovolanie, ktoré odôvodnil odchýlením sa krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, a v prípade, ak by dovolací súd považoval sťažovateľom označenú
judikatúru za nepoužiteľnú, tiež tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá dosiaľ dovolacím súdom nebola vyriešená.
10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa má najprv a predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) ako súd dovolací (m. m. III. ÚS 26/09,
III. ÚS 109/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011) a až následne ústavný súd.
11. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnené v sťažnosti
podanej ústavnému súdu zároveň pred začatím konania uplatnil aj dovolaním na najvyššom
súde, pričom dovolacie konanie v súčasnosti nie je skončené, bolo potrebné sťažnosť proti
napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane
označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd
ako súd dovolací. Existuje totiž iný súd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý má právomoc
rozhodovať o ochrane sťažovateľom označených práv a slobôd, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu.
12. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010),
že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku. V daných okolnostiach sa však musel
zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania
najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc
na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní
bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku krajského súdu
č. k. 11 CoP 67/2016-213 z 24. januára 2017 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
13. S ohľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou meritórne nezaoberal,
ale podľa zásady ratio temporis ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre
nedostatok právomoci ústavného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017