Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 229/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou Mgr. Kristínou Grausovou, PhD., PROVENTUS | advokáti s. r. o., Mostová 2,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1

a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -213 z 24. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. apríla 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -213 z 24. januára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil

rozsudok Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. -147

z 24. novembra 2015 tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť platiť matke maloletých detí

výživné v sume po 200 € na každé z jeho maloletých detí a zároveň ho zaviazal aj

na splácanie už zročného výživného za obdobie od 1. mája 2015 do 6. novembra 2015.

3. Sťažovateľ vo svojej rozsiahlo koncipovanej sťažnosti uvádza, že krajský súd ako

súd odvolací napadnutým rozsudkom porušil jeden z princípov civilného procesu, konkrétne

princíp zákazu reformatio in peius, ktorý vyplýva z § 16 ods. 3 Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“) v spojení s (ďalej

len „CMP“). Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok za protiústavný aj z dôvodu, že pri

určení výživného nebola zohľadnená výška na maloleté deti poberaných sociálnych dávok

zo sociálneho systému Rakúskej republiky. Prezentuje pritom názor, že poskytované

sociálne dávky „predchádzajú vyživovacej povinnosti rodičov“ a majú byť „priamo

zohľadnené pri určovaní vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, a to v ich plnej výške.

Opačný prístup porušovateľa je potom zjavným porušením práva na spravodlivý súdny

proces a podľa sťažovateľa dosahuje v danom prípade zreteľných protiústavných

rozmerov.“. Následne poukazuje na konkrétnu judikatúru všeobecných súdov v obdobných

právnych veciach (napríklad R 69/1971, R 6/1977, R 3/1985), ako aj na odôvodnenie

rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 8. júna 2016, prezentujúc

pritom názor, že týmito „závermi ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít,

iných odvolacích súdov a právnej vedy k problematike existencie iných zdrojov krytia

výdavkov deti sa však konajúce súdy v právnej veci sťažovateľa vôbec neriadili.

Porušovateľ navyše na cit. judikatúru absolútne nereflektoval, hoci bola uvedená v odvolaní

sťažovateľa voči Rozsudku OS... Okrem namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci

sa teda odvolací súd mal argumentačne vysporiadať aj s tým, prečo by cit. judikatúra

nemala byť aplikovateľná aj v predmetnej veci. Porušovateľ však v napadnutom Rozsudku

KS len stroho konštatoval, že na odvolacie námietky neprihliadal (str. 11 Rozsudku KS). Na

okraj sťažovateľ dodáva, že takéto odôvodnenie rozhodnutia vykazuje okrem iného i známky

arbitrárnosti.“. V ostatnej časti sťažnosti sťažovateľ rozvádza celkový skutkový stav veci

vrátane svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov, ktoré porovnáva

s osobnými, majetkovými a zárobkovými pomermi matky maloletých detí, a namieta aj

záver konajúcich súdov o podiele matky na zabezpečení osobnej starostlivosti o deti

s odôvodnením, že napadnutý rozsudok nekvantifikuje rozsah vyživovacej povinnosti

matky, ktorá má byť kompenzovaná jej osobnou starostlivosťou.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„a/ Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k.: -213 zo dňa

24.01.2017, bolo porušené základné právo ... upravené v čl. 19 ods. 2,

, ods. 1 a ... a v Dohovoru... a Dodatkového

protokolu k Dohovoru ...

b/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.: -213 zo dňa

24.01.2017 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

c/ Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky voči porušovateľovi v rozsahu 100 %.“

II.

5. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

9. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ v podstatnom

namieta porušenie základných zásad zaručených a aj

skutočnosť, že krajský súd sa napadnutým rozsudkom odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe v obdobných veciach. Vzhľadom na obsah v sťažnosti formulovaných dôvodov

ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľ podal vo veci 12. apríla 2017

dovolanie, ktoré odôvodnil odchýlením sa krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, a v prípade, ak by dovolací súd považoval sťažovateľom označenú

judikatúru za nepoužiteľnú, tiež tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá dosiaľ dovolacím súdom nebola vyriešená.

10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa má najprv a predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) ako súd dovolací (m. m. ,

, , ) a až následne ústavný súd.

11. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnené v sťažnosti

podanej ústavnému súdu zároveň pred začatím konania uplatnil aj dovolaním na najvyššom

súde, pričom dovolacie konanie v súčasnosti nie je skončené, bolo potrebné sťažnosť proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane

označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd

ako súd dovolací. Existuje totiž iný súd v zmysle , ktorý má právomoc

rozhodovať o ochrane sťažovateľom označených práv a slobôd, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu.

12. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ),

že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku. V daných okolnostiach sa však musel

zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania

najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc

na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovoru

konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní

bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku krajského súdu

č. k. -213 z 24. januára 2017 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

13. S ohľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou meritórne nezaoberal,

ale podľa zásady ratio temporis ju podľa odmietol pre

nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017