Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 532/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , a ,

všetci bytom zastúpených obchodnou spoločnosťou Advokátska

kancelária Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Roman Kašuba, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 30. októbra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a o d m i e t a

pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015

faxom a 5. marca 2015 poštou doručená sťažnosť ,

a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

uznesením č. k. z 22. januára 2014 (ďalej len „uznesenie okresného

súdu“) zrušil bez likvidácie obchodnú spoločnosť ŠAJGALOIL, a. s., SNP 49, Brezno.

Podľa sťažovateľov, ktorí majú byť akcionármi uvedenej spoločnosti na základe osvedčenia

o dedičstve vydaného v Brezne súdnym komisárom pod sp. zn.

, , uvedené uznesenie okresného súdu nenadobudlo právoplatnosť

pre vady doručovania a doložka právoplatnosti na ňom bola vyznačená v rozpore so

skutočným právnym stavom. Na žiadosť sťažovateľov okresný súd zrušil vyznačenie

doložky právoplatnosti na uznesení okresného súdu a uznesením č. k. 85

z 9. júna 2014 ich pribral do konania ako účastníkov a súčasne im doručil uznesenie

okresného súdu. Na základe sťažovateľmi podaného odvolania proti uzneseniu okresného

súdu rozhodoval o veci krajský súd, ktorý uznesenie okresného súdu napadnutým

uznesením odmietol ako podané neoprávnenou osobou. Napadnutým uznesením „bolo

sťažovateľom ako odvolateľom znemožnené domáhať sa preskúmania nesprávnosti

a nezákonnosti uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.01.2014 č. k. 6Cbr

211/2013 69, ktorým Okresný súd Banská Bystrica rozhodol, že zrušuje spoločnosť

ŠAJGALOIL, a.s., SNP 49, Brezno, , zapísanú v obchodnom registri

Okresného súdu Banská Bystrica v oddiele Sa, vo vložke číslo 664/S bez likvidácie, ktorej sú

sťažovatelia akcionármi a súčasne aj veriteľmi.

Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení zo dňa 30.10.2014

č. k. vychádza z nesprávneho názoru, že uznesenie Okresného súdu

Banská Bystrica zo dňa 22.01.2014 č. k. bolo spoločnosti ŠAJGALOIL,

a.s. ( ) účinne doručené napriek vyššie uvedeným skutočnostiam

spôsobujúcim nemožnosť jeho účinného doručenia tak ako k nemu došlo v konaní vedenom

na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. do rúk osoby ,

ktoré boli Krajskému súdu v Banskej Bystrici známe so súdneho spisu resp. z podaní

sťažovateľov, s ktorými sa však v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 30.10.2014 č. k.

Krajský súd v Banskej Bystrici dôsledne nevysporiadal. nebol

oprávnený prevziať uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.01.2014 č. k.

za spoločnosť ŠAJGALOIL, a.s. ( ) a k doručeniu

uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.01.2014 č. k.

spoločnosti ŠAJGALOIL, a.s. fikciou podľa nedošlo.“.

Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd vo veci vydal

takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu garantované

v článku 46 ods. 1 uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 30.10.2014 č. k. porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 30.10.2014 č. k. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej

Bystrici na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovatelia v podstatnom

tvrdia, že napadnutým uznesením krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom, čo zakladá existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. f) Občianskeho súdneho

poriadku. Vzhľadom na obsah v sťažnosti formulovaných dôvodov ústavný súd dopytom

na okresnom súde a následne na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) zistil, že sťažovatelia podali vo veci 30. januára 2015 dovolanie, ktoré odôvodnili aj

uvedeným dovolacím dôvodom. Do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti nebolo

o dovolaní sťažovateľov rozhodnuté, pričom vec bola s podaným dovolaním opakovane

predložená najvyššiemu súdu na konanie a rozhodnutie.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu má preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľov najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací

(m. m. , , , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia svoje námietky uplatnili v dovolaní

a súbežne aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného

súdu nebolo dovolacie konanie ešte skončené, bolo na mieste sťažnosť proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených

práv, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, ešte bude rozhodovať najvyšší súd ako súd

dovolací. Podanie dovolania a tiež sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď

uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ),

že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto

mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 30. októbra 2014

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratio temporis ju podľa odmietol

pre neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015