Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 532/2015
PDF · 361.1 KB
No categories available
III. ÚS 532/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , a ,
všetci bytom zastúpených obchodnou spoločnosťou Advokátska
kancelária Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Roman Kašuba, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 43 Cob 435/2014 z 30. októbra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a o d m i e t a
pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015
faxom a 5. marca 2015 poštou doručená sťažnosť ,
a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 435/2014 z 30. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
uznesením č. k. 6 Cbr 211/2013 69 z 22. januára 2014 (ďalej len „uznesenie okresného
súdu“) zrušil bez likvidácie obchodnú spoločnosť ŠAJGALOIL, a. s., SNP 49, Brezno.
Podľa sťažovateľov, ktorí majú byť akcionármi uvedenej spoločnosti na základe osvedčenia
o dedičstve vydaného v Brezne súdnym komisárom pod sp. zn.
4 D 740/06, Dnot 199/06, uvedené uznesenie okresného súdu nenadobudlo právoplatnosť
pre vady doručovania a doložka právoplatnosti na ňom bola vyznačená v rozpore so
skutočným právnym stavom. Na žiadosť sťažovateľov okresný súd zrušil vyznačenie
doložky právoplatnosti na uznesení okresného súdu a uznesením č. k. 6 Cbr 211/2013 85
z 9. júna 2014 ich pribral do konania ako účastníkov a súčasne im doručil uznesenie
okresného súdu. Na základe sťažovateľmi podaného odvolania proti uzneseniu okresného
súdu rozhodoval o veci krajský súd, ktorý uznesenie okresného súdu napadnutým
uznesením odmietol ako podané neoprávnenou osobou. Napadnutým uznesením „bolo
sťažovateľom ako odvolateľom znemožnené domáhať sa preskúmania nesprávnosti
a nezákonnosti uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.01.2014 č. k. 6Cbr
211/2013 69, ktorým Okresný súd Banská Bystrica rozhodol, že zrušuje spoločnosť
ŠAJGALOIL, a.s., SNP 49, Brezno, , zapísanú v obchodnom registri
Okresného súdu Banská Bystrica v oddiele Sa, vo vložke číslo 664/S bez likvidácie, ktorej sú
sťažovatelia akcionármi a súčasne aj veriteľmi.
Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení zo dňa 30.10.2014
č. k. 43Cob/435/2014 vychádza z nesprávneho názoru, že uznesenie Okresného súdu
Banská Bystrica zo dňa 22.01.2014 č. k. 6Cbr/211/2013 69 bolo spoločnosti ŠAJGALOIL,
a.s. ( ) účinne doručené napriek vyššie uvedeným skutočnostiam
spôsobujúcim nemožnosť jeho účinného doručenia tak ako k nemu došlo v konaní vedenom
na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. 6Cbr/211/2013 do rúk osoby ,
ktoré boli Krajskému súdu v Banskej Bystrici známe so súdneho spisu resp. z podaní
sťažovateľov, s ktorými sa však v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 30.10.2014 č. k.
43Cob/435/2014 Krajský súd v Banskej Bystrici dôsledne nevysporiadal. nebol
oprávnený prevziať uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.01.2014 č. k.
6Cbr/211/2013 69 za spoločnosť ŠAJGALOIL, a.s. ( ) a k doručeniu
uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.01.2014 č. k. 6Cbr/211/2013 69
spoločnosti ŠAJGALOIL, a.s. fikciou podľa § 48 ods. 2 O. s. p. nedošlo.“.
Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd vo veci vydal
takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu garantované
v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 30.10.2014 č. k. 43Cob/435/2014 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 30.10.2014 č. k. 43Cob/435/2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej
Bystrici na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovatelia v podstatnom
tvrdia, že napadnutým uznesením krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, čo zakladá existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. f) Občianskeho súdneho
poriadku. Vzhľadom na obsah v sťažnosti formulovaných dôvodov ústavný súd dopytom
na okresnom súde a následne na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) zistil, že sťažovatelia podali vo veci 30. januára 2015 dovolanie, ktoré odôvodnili aj
uvedeným dovolacím dôvodom. Do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti nebolo
o dovolaní sťažovateľov rozhodnuté, pričom vec bola s podaným dovolaním opakovane
predložená najvyššiemu súdu na konanie a rozhodnutie.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu má preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľov najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací
(m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia svoje námietky uplatnili v dovolaní
a súbežne aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného
súdu nebolo dovolacie konanie ešte skončené, bolo na mieste sťažnosť proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených
práv, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, ešte bude rozhodovať najvyšší súd ako súd
dovolací. Podanie dovolania a tiež sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď
uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010),
že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto
mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade
procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 43 Cob 435/2014 z 30. októbra 2014
(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale
podľa zásady ratio temporis ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
pre neprípustnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015