Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 625/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdu a inú právnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 3. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. januára 2015 telefaxom doručená (doplnená predložením originálu 14. januára 2015)

sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. septembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) č. k. -106 z 27. augusta 2010

„zaviazaný prispievať na výživu maloletej dcéry... a na výživu maloletého syna“ obom

rovnako po 200 € mesačne, „a to vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca do rúk matky“.

Vo februári 2012 však uhradil výživné s omeškaním niekoľkých dní v dvoch splátkach,

konkrétne 150 € uhradil 17. februára 2012 a 250 € 22. februára 2012. O týchto

skutočnostiach sťažovateľ „vopred informoval matku... detí..., ktorá... uhradené sumy

výživného prijala, napriek tomu bol z jej strany podaný návrh na vykonanie exekúcie

o vymoženie bežného výživného... počnúc februárom 2012 do budúcna“.

Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie sťažovateľ podal „u... súdneho

exekútora... 13. 04. 2012 námietky proti trovám exekúcie a... 25. 04. 2012 námietky proti

exekúcii. V oboch podaniach sťažovateľ namietal neprípustnosť exekúcie, a to z dôvodu,

že sťažovateľ uspokojil všetky nároky oprávnených na výživné ešte pred vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie... Zároveň akcentoval nemožnosť vzniku trov exekúcie, a to z dôvodu,

že súdny exekútor v čase do vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonával

exekučnú činnosť.“.

Uznesením č. k. -81 z 20. marca 2013 okresný súd rozhodol

o neprípustnosti exekúcie a zastavil ju a námietky povinného proti trovám exekúcie

zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľa 18. apríla 2013

odvolanie, a to proti výroku o zamietnutí námietok sťažovateľa proti trovám exekúcie

a 3. júna 2013 to isté rozhodnutie napadol sťažnosťou podanou ústavnému súdu

pre namietané porušenie základných práv podľa .

Ústavný súd uznesením č. k. -9 z 3. júla 2013 sťažnosť sťažovateľa

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a za podstatné z jeho

odôvodnenia sťažovateľ považoval: „... proti uzneseniu okresného súdu z 20. marca 2013

v časti jeho výroku o zamietnutí námietok sťažovateľa proti trovám exekúcie bol prípustný

riadny opravný prostriedok - odvolanie. Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie ním označených

2

práv aj v absencii výroku v uznesení okresného súdu z 20. marca 2013 o trovách

exekučného konania (či už v podobe meritórneho rozhodnutia o trovách, resp. rozhodnutia,

že o trovách rozhodne okresný súd samostatným uznesením), takýto ním tvrdený nedostatok

namietaného uznesenia patrí prioritne do prieskumnej právomoci odvolacieho súdu

a sťažovateľ mal možnosť tieto svoje výhrady proti postupu a uzneseniu okresného súdu

namietať v prípustnom odvolaní. Sťažovateľ teda mal v systéme všeobecného súdnictva

k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť

napadnutým uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu podľa

jeho názoru porušené.“

O odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu z 20. marca 2013 krajský

súd rozhodol uznesením č. k. -119 z 3. septembra 2014 tak, že ho odmietol

a účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd mal jeho odvolanie „meritórne prejednať,

a to v zmysle vyššie uvedených záverov Ústavného súdu, a vysporiadať sa s jeho

argumentáciou, čo však neurobil. Sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu už podal

dňa 10. 12. 2014 dovolanie, o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté. Touto ústavnou sťažnosťou

napáda sťažovateľ prvý výrok napadnutého rozhodnutia o odmietnutí ním podaného

odvolania.“.

Sťažovateľ poukázal na rozpor medzi uvedenými rozhodnutiami, kde „na jednej

strane Ústavný súd skonštatoval, že v danej veci mal sťažovateľ podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, pričom keď tak urobil, tak na druhej strane mu porušovateľ jeho

odvolanie v rámci konania na druhom stupni odmietol“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „odmietnutím jeho odvolania, a teda

neprejednaním veci riadne v druhostupňovom konaní (v rozpore s právnym názorom

Ústavného súdu vyjadreným v uznesení Ústavného súdu), odňal možnosť konať pred súdom,

čím došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu, zaručeného čl. 46 ods. 1

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozhodnutím Krajského súdu

v Košiciach č. k. -119 zo dňa 03. 09. 2014 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -119 zo dňa

03. 09. 2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorú

je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu ,

a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

4

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

návrhu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. septembra 2014

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

a rozhodnutím krajského súdu bola pre rozhodovanie ústavného súdu relevantnou

informácia vyplývajúca z odôvodnenia sťažnosti, a to že „Sťažovateľ proti napadnutému

rozhodnutiu už podal dňa 10. 12. 2014 dovolanie, o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté.“.

Podľa zistenia ústavného súdu dovolanie sťažovateľa je Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedené pod sp. zn.

a do predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom o tomto nebolo rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byť

sťažnosť sťažovateľa odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,

ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd

ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje

situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu,

ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53

ods. 1 , podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

, , ), že v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia

najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti

ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol

ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

6

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (petite).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015