Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 474/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Mag. J. Č., B., zastúpeného advokátom Mgr. D. O.,

B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, a ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 24.

apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Mag. J. Č. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013

faxom a 7. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť JUDr. Mag. J. Č. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“),

a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. apríla 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. -112 z 5. mája 2011 zaviazal sťažovateľa zaplatiť

navrhovateľovi sumu 1 626,03 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 21. novembra 2009

do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 346,68 € a vo zvyšku návrh zamietol. Krajský

súd napadnutým rozsudkom odvolanie sťažovateľa sčasti odmietol a sčasti potvrdil.

Sťažovateľ vo svojej rozsiahlo koncipovanej sťažnosti najskôr opisuje skutkové

okolnosti prípadu, a nadväzne na to namieta porušenie označených práv z dôvodu, že

krajský súd sa žiadnym spôsobom s argumentáciou sťažovateľa predloženou v ním

podanom odvolaní nevysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu

nerešpektuje základné zásady občianskeho súdneho konania, z čoho vyvodzuje, že

postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo v jeho prípade k odňatiu možnosti konať

pred súdom. Poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu zahŕňa i právo účastníka konania,

aby sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou po právnej i skutkovej stránke.

Dôvody arbitrárnosti napadnutého rozsudku sťažovateľ vidí v aplikácii neúčinnej

právnej úpravy v jeho prípade, ďalej v závere krajského súdu, že právny vzťah medzi

účastníkmi vznikol aj napriek neexistencii zákonnej úpravy, taktiež v priznaní nároku

v rozpore so základnými procesnými normami o aktívnej legitimácii, ako aj v opomenutí

práva sťažovateľa, ktorý mal v konaní mať postavenie spotrebiteľa. Sťažovateľ je tiež „toho

názoru, že navrhovateľ si mohol uplatniť svoje nároky len na základe príslušných

ustanovení upravujúcich bezdôvodné obohatenie, ktoré však majú

svoje vlastné špecifiká“. Poukazuje pritom na právne názory vyplývajúce z predchádzajúcej

judikatúry (napr. uznesenie krajského súdu sp. zn. z 25. mája 2010 alebo

uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 6. marca 2008).

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vo veci vydal takéto

rozhodnutie:

„Porušovateľ, Krajský súd v Bratislave, rozsudkom č. k. zo dňa

24. 04. 2013 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46. ods. 1 Slovenskej

republiky.

Porušovateľ, Krajský súd v Bratislave, rozsudkom č. k. zo dňa

24. 04. 2013 porušil povinnosť výlučnej viazanosti zákonom zakotvenú v Článku 144, ods. 1

.

Porušovateľ, Krajský súd v Bratislave, rozsudkom č. k. zo dňa

24.04.2013 postupoval spôsobom zakázaným v .

Porušovateľ, Krajský súd v Bratislave, rozsudkom č. k. zo dňa

24. 04. 2013 porušil zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. zo dňa 24. 04. 2013 sa

týmto ruší a vec sa vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi náklady právneho

zastúpenia v sume 158,36 EUR na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a

základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľ v podstatnom tvrdí,

že napadnutým rozsudkom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo

zakladá existenciu dovolacieho dôvodu podľa ods. f) .

Vzhľadom na obsah v sťažnosti formulovaných dôvodov ústavný súd dopytom na okresnom

súde zistil, že sťažovateľ podal vo veci 4. júla 2013 dovolanie, ktoré odôvodnil aj uvedeným

dovolacím dôvodom. Do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti nebolo o dovolaní

sťažovateľa rozhodnuté.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu má preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací

(m. m. , , , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte

skončené, bolo dôvodné odmietnuť sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu pre jej

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a tiež sťažnosti

na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ),

že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozsudku krajského súdu sp. zn. z 24. apríla 2013 (porovnaj

tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale

podľa zásady ratio temporis ju podľa odmietol

pre nedostatok právomoci na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013