Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 218/2010
PDF · 130.1 KB
No categories available
III. ÚS 218/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H.,
B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 9/2007
z 18. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2010
doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) z 18. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 9/2007.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní o ochranu osobnosti vedenom
na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) bola rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 6 C 1/2005 z 26. septembra 2006 uložená sťažovateľke povinnosť uverejniť
ospravedlnenie navrhovateľke v denníku Nový čas a zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v sume 800 000 Sk a trovy konania.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého krajský
súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 9/2007 z 18. februára 2010 rozhodol tak, že rozsudok súdu
prvého stupňa v časti, v ktorej uložil povinnosť sťažovateľke uverejniť ospravedlnenie,
potvrdil a v časti o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch zmenil a priznal navrhovateľke
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 16 596,96 € (500 000 Sk).
Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 9/2007
z 18. februára 2010 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy
a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne rozoberá dôvody, v čom vidí porušenie
svojich označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru rozsudkom
krajského súdu. Tieto dôvody smerujú najmä k tomu, že priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy je najmä značne neprimeraná okolnostiam daného prípadu (cituje k tomu aj judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – ďalej len
„najvyšší súd“).
Podľa sťažovateľky krajský súd predmetným rozhodnutím porušil ňou označené
práva a riadne sa nevysporiadal ani sa s jej argumentmi, ktoré uviedla v odvolaní, čím jeho
rozsudok možno považovať aj za arbitrárny.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 6 Co 9/2007 zo dňa 18. 02. 2010
porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1,
2 a 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 9/2007 zo dňa 18. 02. 2010 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv na
slobodu prejavu a na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1
a 2 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 9/2007 z 18. februára 2010.
Z citovaného textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a
slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sťažovateľky ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (II. ÚS 46/05,
III. ÚS 113/08) dospel k záveru, že v danom prípade ochranu jej základným právam podľa
čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a právam podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, ktorých porušenie
namieta, poskytujú všeobecné súdy na základe dostupných právnych prostriedkov nápravy,
ktoré súčasne možno považovať za účinné právne prostriedky ochrany pred namietaným
porušením označených práv.
Podľa § 238 ods. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie je tiež
prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 9/2007 z 18. februára 2010 bolo rozhodnuté
tak, že rozsudok okresného súdu v časti, ktorou súd prvého stupňa zaviazal sťažovateľku
zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy 800 000 Sk, sa mení tak, že
sťažovateľka je povinná zaplatiť navrhovateľke 16 596,96 €.
Proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu vo veci je nepochybne
dovolanie prípustné v zmysle § 238 ods. 1 OSP, a preto možno konštatovať, že o ochrane
práv a slobôd sťažovateľky v konaní pred krajským súdom vedenom pod sp. zn.
6 Co 9/2007 patrí rozhodovať dovolaciemu súdu.
Právomoc ústavného súdu poskytnúť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právnu
ochranu je daná len vtedy, ak tieto osoby nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok
(opravný alebo iný) v systéme všeobecných súdov. Súčasťou účinných právnych
prostriedkov v systéme všeobecných súdov proti rozsudku krajského súdu, ktorým bol v
časti zmenený rozsudok prvostupňového súdu (§ 238 ods. 1 OSP), je podanie dovolania.
Sťažovateľka preto mohla a aj mala využiť tento prostriedok ochrany svojich základných
práv v systéme všeobecných súdov. Subsidiarita ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným
súdom však vylučuje právomoc ústavného súdu aj vtedy, keď sťažovateľka inštitút
dovolania nevyužila (obdobne napr. III. ÚS 113/08).
Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu,
ktorým v časti zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu, sťažovateľka nevyužila dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP, ale sa priamo so sťažnosťou
obrátila na ústavný súd.
Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na
základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 238 ods. 1
OSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo
právnická osoba nemala inú zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani
zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy.
Z uvedeného vyplýva, že ochranu proti porušeniu označených práv podľa dohovoru
v danom prípade poskytuje najvyšší súd v dovolacom konaní, a preto nie je daná právomoc
ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 49 zákona o ústavnom súde). Opierajúc sa
o citované ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci (m. m. IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 324/08,
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. mája 2010