Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 472/2012
PDF · 137.85 KB
No categories available
III. ÚS 472/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom
Mgr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob/381/2011 z 28. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z
28. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/381/2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania
vedeného na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 25 Cb/213/2009 o zaplatenie 38 513,24 € s prísl. Okresný súd rozsudkom z 12. apríla
2011 žalobe žalobcu vyhovel v celom rozsahu a sťažovateľku zaviazal žalobcovi zaplatiť
náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého krajský
súd rozsudkom z 28. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/381/2011 rozhodol tak,
že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi
35 819,39 € spolu s úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol.
Podľa názoru sťažovateľky zmeňujúcim rozsudkom krajského súdu z 28. júna 2012
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/381/2011 došlo k porušeniu jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne rozoberá dôvody, v čom vidí porušenie
svojich označených základných práv podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru
rozsudkom okresného súdu a krajského súdu. Tieto dôvody smerujú najmä k tomu, že
krajský súd sa „dopustil porušenia ustanovenia § 220 a § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., keď
nezrušil prvostupňový rozsudok, ktorý je nepreskúmateľný a zmätočný predovšetkým
závažné nedostatky odôvodnenia...“, čím odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom,
a tiež preto, že jeho rozsudok je arbitrárny.
Sťažovateľka súčasne tvrdí, že vyčerpala opravné prostriedky proti
nepreskúmateľnému prvostupňovému rozsudku a proti napadnutému rozsudku krajského
súdu nemá možnosť podať riadny opravný prostriedok.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru bolo postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Cob/381/2011 porušené, zrušil rozsudok krajského súdu z 28. júna 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Cob/381/2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okrem toho sa
domáha aj priznania trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/381/2011 a jeho rozsudkom
z 28. júna 2012.
Z citovaného textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sťažovateľky ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (II. ÚS 46/05,
III. ÚS 113/08) dospel k záveru, že v danom prípade ochranu jej základnému právu
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a právu na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie namieta, poskytujú všeobecné
súdy na základe dostupných právnych prostriedkov nápravy, ktoré súčasne možno
považovať za účinné právne prostriedky ochrany pred namietaným porušením označených
práv.
Podľa § 238 ods. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie je tiež
prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej.
Krajský súd rozsudkom sp. zn 1 Cob/381/2011 z 28. júna 2012 zmenil rozsudok
okresného súdu tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 35 819,39 € spolu
s úrokom z omeškania a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol.
Proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu vo veci je nepochybne
dovolanie prípustné v zmysle § 238 ods. 1 OSP, a preto možno konštatovať, že o ochrane
práv a slobôd sťažovateľky v konaní pred krajským súdom vedenom pod
sp. zn. 1 Cob/381/2011 prináleží rozhodovať dovolaciemu súdu.
Právomoc ústavného súdu poskytnúť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právnu
ochranu je daná len vtedy, ak tieto osoby nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok
(opravný alebo iný) v systéme všeobecných súdov. Súčasťou účinných právnych
prostriedkov v systéme všeobecných súdov proti rozsudku krajského súdu, ktorým bol
v časti zmenený rozsudok prvostupňového súdu (§ 238 ods. 1 OSP), je podanie dovolania.
Sťažovateľka preto mohla a aj mala využiť tento prostriedok ochrany svojich základných
práv v systéme všeobecných súdov. Subsidiarita ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným
súdom však vylučuje právomoc ústavného súdu aj vtedy, keď sťažovateľka inštitút
dovolania nevyužila (obdobne napr. III. ÚS 113/08, I. ÚS 194/2010 a III. ÚS 218/2010).
Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu,
ktorým v časti zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu, sťažovateľka nevyužila dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP, ale priamo sa so sťažnosťou
obrátila na ústavný súd.
Ústavou daná právomoc ústavnému súdu neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona,
t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 238 ods. 1 OSP. Ústavný súd
môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba
nemala inú zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom
súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľka ako účastníčka konania zvolila medzi súdnymi
orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy
jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľke dostupných a účinných
prostriedkov nápravy.
Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok
na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Okrem toho ústavný súd uvádza, že dovolanie aj z dôvodu uvedeného v § 237
písm. f) OSP (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom,
čo sťažovateľka tiež v sťažnosti namieta) ústavný súd považuje tiež za účinný právny
prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods.1
listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. IV. ÚS 220/2010,
IV. ÚS 39/2011 a pod.).
Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra najvyššieho súdu (napr. jeho
rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 102/01, sp. zn. 2 Cdo 13/2004 a sp. zn. 1 Obdo V 76/2006).
Z uvedeného vyplýva, že ochranu proti porušeniu označených práv v danom prípade
mal poskytnúť najvyšší súd v dovolacom konaní, a preto nie je daná právomoc ústavného
súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 49 zákona o ústavnom súde).
Opierajúc sa o citované ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci (m. m. IV. ÚS 177/05,
IV. ÚS 324/08, II. ÚS 189/08, I. ÚS 194/2010, III. ÚS 218/2010).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012