Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 220/2010
PDF · 156.47 KB
No categories available
IV. ÚS 220/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. B., J., ktorou namieta porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresného súdu Senica sp. zn. 4 C 24/2009 zo 16. júna 2009 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 CoD 87/2009 z 28. januára 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2010
doručená sťažnosť Ing. S. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
4 C 24/2009 zo 16. júna 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoD 87/2009
z 28. januára 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom
z 18. marca 2008 doručeným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky domáhal
vyslovenia neplatnosti závetu po poručiteľovi J. V. Vec bola z dôvodu vecnej príslušnosti
postúpená 18. apríla 2008 okresnému súdu, ktorý ju následne postúpil miestne príslušnému
Okresnému súdu Galanta. Tento však s postúpením veci vyjadril nesúhlas, ktorý vyhodnotil
krajský súd ako dôvodný, a preto bola vec 28. januára 2009 vrátená okresnému súdu.
Ešte Okresný súd Galanta výzvou zo 7. augusta 2008 vyzval sťažovateľa
na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh v sume 99,58 € s tým, že ho poučil
o následkoch jeho nezaplatenia v 10-dňovej súdom stanovenej lehote. Na túto výzvu
reagoval sťažovateľ podaním, v ktorom žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Tejto
žiadosti však už okresný súd 12. mája 2009 nevyhovel. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
4. júna 2009. Okresný súd z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za konanie
o neplatnosti závetu, s poukazom na § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov konanie
o neplatnosti závetu 16. júna 2009 zastavil. Sťažovateľ podal 10. júla 2009 odvolanie proti
zastavujúcemu uzneseniu okresného súdu, ktorému krajský súd nevyhovel a napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil uznesením sp. zn. 9 CoD 87/2009 z 28. januára 2010.
Sťažovateľ považuje postup, resp. obe napadnuté uznesenia označených súdov
za také, ktorým mu „ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť pred nimi konať“,
pretože podľa jeho názoru okresný súd, ktorý „rozhodol o poplatkovej povinnosti
za podanie k návrhu, ale k jej splneniu ma cestou príslušných nástrojov nevyzval“, a preto
mu „nebola daná možnosť poplatkovú povinnosť splniť“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti
vydal tento nález:
„1./ Základné právo na spravodlivé súdne konanie: upravené v č1. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, postupom súdov na oboch, stupňoch riadenia v konaní pod sp. zn.
4 C/24/2009 porušené bolo.
2./ Rozhodnutie Okresného súdu Senica sp. zn. 4 C/24/2009-54 zo dňa 16. júna 2009
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 CoD/87/ 2009-64 zo dňa
28. januára 2010 zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie s príkazom, aby
vo veci konal.
3./ Sťažovateľovi priznáva trovy konania právneho zastúpenia v sume ........ eur, ktoré
je povinný Krajský súd Trnava uhradiť na účet advokáta do troch dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľ v sťažnosti zároveň uviedol, že z dôvodu časovej tiesne doručí
„po výzve... oznam o povinnom zastúpení advokátom v konaní pred ústavným súdom“.
Sťažovateľ v petite sťažnosti neuviedol číselným označením článok ústavy, resp.
základné právo, porušenie ktorého namieta (resp. označil čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý je
kompetenčným ustanovením zakladajúcim právomoc ústavnému súdu), preto ústavný súd
vychádzal z jeho slovného označenia a nepovažoval za potrebné ho vyzývať na odstránenie
tohto nedostatku podania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného
súdu, lebo na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti v sťažnosti namietanému uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 4 C 24/2009 zo 16. júna 2009 podal riadny opravný prostriedok –
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie
o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie označeného základného práva
sťažovateľa predmetným uznesením okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol
pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Ústavný súd zastáva názor, že v prípade, ak odvolací súd právoplatne rozhodne
o zastavení konania z dôvodu, že sťažovateľ, ktorý nie je oslobodený od súdnych poplatkov,
takýto poplatok nezaplatí, nenastupuje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu
automaticky ústavná kontrola zo strany ústavného súdu (napr. III. ÚS 321/06,
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade
sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodal dovolanie proti
namietanému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti tvrdený dôvod
(„postupom súdov mi ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť pred nimi konať“) je
dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je
tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom
alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa
§ 237 písm. f) OSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy,
ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ
ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv
a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých
sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu.
Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu
ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred
všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom
ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti
uzneseniu odvolacieho súdu bolo možné zo sťažovateľom tvrdeného dôvodu podať
dovolanie [§ 237 písm. f) OSP], právomoc poskytnúť ochranu označeným základným
právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím bola
zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval
za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa a ani ho vyzývať na predloženie
splnomocnenia pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júna 2010