Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 467/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B. a M. B., Ž., zastúpených spoločnosťou J., s. r. o.

Ž., v mene ktorej koná advokátka JUDr. M. P., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v

ich prítomnosti podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie a verejné vyhlásenie

rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Žilina z 8. februára 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. a Krajského súdu v Žiline z 29. júna 2012 v konaní vedenom pod sp.

zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. B. a M. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 16. augusta

2012 doručená sťažnosť (a jej doplnenie) Ing. M. B. a M. B. (ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“), základných práv na verejné prerokovanie veci v ich prítomnosti

podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie a

verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) z 8. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 29. júna 2012 v konaní vedenom pod sp.

zn. .

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania

o určenie vlastníckeho práva (odporcami). Okresný súd po vykonaní dokazovania

rozsudkom z 8. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. vyhovel žalobe

žalobcu.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom

žiadali, aby krajský súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobu žalobcu zamietol.

Krajský súd rozsudkom z 8. februára 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Krajský súd podľa sťažovateľov porušil ich označené práva podľa , listiny

a dohovoru, „nakoľko vec prejednal a rozhodol“ v ich neprítomnosti „napriek skutkovej

a právnej zložitosti veci“.

Sťažovatelia svoje námietky opierajú o právnu úpravu zakotvenú v zákone

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

s poukazom najmä na ustanovenie , podľa ktorého išlo v ich veci

o dôležitý verejný záujem a krajský súd mal nariadiť pojednávanie argumentujúc, že

„žaloba sa týka určenia vlastníckeho práva k bytu, ktoré vlastnícke právo sme my

nadobudli v dobrej viere, išlo o dôležitý verejný záujem, a to o to viac, že správa katastra je

v zmysle § 31 ods. 1 katastrálneho zákona povinná preskúmať zmluvu z hľadiska, či

obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je

prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne určité

a zrozumiteľné...

Správa katastra Ž. dospela k záveru, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva,

ktorou navrhovateľ previedol vlastnícke právo k bytu na I. a. s. je platná a Okresný súd

Žilina dospel k záveru, že tá istá zmluva je neplatná.

Z uvedeného vyplýva, že v záujme právnej istoty ďalších potenciálnych

nadobúdateľov - vlastníkov by každé rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu malo

byť preventívne preskúmané príslušným súdom...“.

Keďže podľa sťažovateľov odvolací súd porušil svoju povinnosť v zmysle § 214

ods. 1 písm. c) nariadiť odvolacie pojednávanie, odňal im ako účastníkom konania

možnosť konať pred súdom.

Okrem toho v doplnení sťažnosti uviedli, že „K odňatiu možnosti konať pred súdom

v zmysle došlo okrem iného aj tým postupom dovolacieho súdu, že

tento vôbec nerozhodol o návrhu spoločnosti I., a. s. na vstup vedľajšieho účastníka zo dňa

29. 05. 2012.“.

Sťažovatelia tiež tvrdia, že pri uplatnení ochrany svojho základného práva „využili

všetky právne prostriedky“ a uviedli, že keďže proti rozsudku krajského súdu už niet

žiadneho riadneho opravného prostriedku, obrátili sa so sťažnosťou na ústavný súd.

Ďalšou skutočnosťou, ktorá mala mať podľa sťažovateľov za následok aj porušenie

ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bola tá, že

„Odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá zákonným požiadavkám... je neurčité,

nepresvedčivé, absentuje vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností predovšetkým z hľadiska

skutočnosti, že sme v odvolaní poukázali na viaceré právoplatné rozhodnutia súdov SR (tiež

viazaných tými istými právnymi predpismi ako aj Správa katastra Ž. a Okresný a Krajský

súd v Žiline), s ktorými sa odvolací súd v dovolaní napadnutom rozsudku dostatočným

spôsobom nevyporiadal.“.

Sťažovatelia v závere navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že ich základné práva

na súdnu ochranu podľa a listiny, na verejné prerokovanie

veci v ich prítomnosti podľa a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie a verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupmi a rozhodnutiami okresného súdu z 8. februára 2011 v konaní vednom

pod sp. zn. a krajského súdu z 9. decembra 2009 v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené boli.

Súčasne navrhujú zrušiť uvedený rozsudok krajského súdu a domáhajú sa aj

priznania finančného zadosťučinenia v sume 100 000 € a úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Všeobecné súdy, ktoré sú pri výkone svojej súdnej právomoci povinné vykladať

a aplikovať príslušné právne predpisy v konkrétnom prípade v súlade s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých základných slobôd a slobôd, ktoré alebo medzinárodná

zmluva dotknutým fyzickým a právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal aj popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v ustanovení § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) (m. m. , , ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom adresovaným

všetkým fyzickým osobám a právnickým osobám namietajúcim porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, v intenciách ktorého tieto musia rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a domáhať sa primárne ochrany u toho orgánu verejnej moci, ktorého kompetencia

predchádza právomoci ústavného súdu (podobne , , ,

).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj

vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,

pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu

sťažnosti a vyžiadaného spisu vyplýva, že sťažovatelia proti (v sťažnosti) namietanému

postupu a rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2011 podali

riadny opravný prostriedok – odvolanie 14. apríla 2011, o ktorom rozhodol krajský súd.

Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia

namietajú porušenie práv predmetným rozsudkom okresného súdu.

Sťažnosť preto v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci (napr. ).

2. Obdobne ústavný súd odmietol i časť sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietajú

postup a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2012. Sťažovatelia vidia

porušenie svojho základného práva v tom, že krajský súd rozhodol o ich odvolaní bez

nariadenia pojednávania a tiež nerozhodol o návrhu vedľajšieho účastníka na vstup

do konania, čím malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, a tiež v tom, že sa im

javí jeho rozhodnutie ako arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.

Ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu zistil, že sťažovatelia

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podali predtým 2. augusta 2012 aj dovolanie (ktoré

doplnili 14. augusta 2012) proti rozsudku krajského súdu. V dovolaní žiadali, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudok krajského súdu zrušil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

, , ) odňatím možnosti konať pred súdom sa

rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré

mu dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,

navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.)

s cieľom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

Keďže v sťažnosti tvrdený dôvod (odňatá možnosť konať pred súdom) je dovolacím

dôvodom podľa (k podobným záverom už ústavný súd dospel

vo veciach napr. , , , a )

a dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi

konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a okrem toho dovolací súd má

vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v a popri

skúmaní podmienok prípustnosti podľa a sa vždy zaoberá aj prípadnou

prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania vymenovaných

v (obdobne napr. ), ústavný súd konštatuje, že v tejto veci nie je

oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol

domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym

súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. ,

, ).

Dovolanie z dôvodu uvedeného v (postupom súdu bola

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný

právny prostriedok nápravy sťažovateľmi namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa dohovoru a tiež ďalších sťažovateľmi

označených práv, ktorých porušenie namietajú (obdobne napr. ,

a podobne).

Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu rozhodnúť o námietkach

sťažovateľov uvedených v dovolaní založených na rovnakej argumentácii, že im bola

odvolacím súdom odňatá „možnosť konať pred súdom“, uplatnenej aj v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu, vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje, aby o nej

rozhodoval súčasne aj ústavný súd. ani ()

nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení

základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie

všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy ešte predtým, ako sa

obráti na ústavný súd (obdobne ).

Ústavný súd z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nedostatok

svojej právomoci podľa , a preto bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012