Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 467/2012
PDF · 156.69 KB
No categories available
III. ÚS 467/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B. a M. B., Ž., zastúpených spoločnosťou J., s. r. o.
Ž., v mene ktorej koná advokátka JUDr. M. P., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v
ich prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie a verejné vyhlásenie
rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Žilina z 8. februára 2011 v konaní vedenom pod
sp. zn. 13 C 371/2004 a Krajského súdu v Žiline z 29. júna 2012 v konaní vedenom pod sp.
zn. 8 Co/201/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. B. a M. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 16. augusta
2012 doručená sťažnosť (a jej doplnenie) Ing. M. B. a M. B. (ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“), základných práv na verejné prerokovanie veci v ich prítomnosti
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie a
verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) z 8. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 371/2004 a
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 29. júna 2012 v konaní vedenom pod sp.
zn. 8 Co/201/2011.
Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania
o určenie vlastníckeho práva (odporcami). Okresný súd po vykonaní dokazovania
rozsudkom z 8. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 371/2004 vyhovel žalobe
žalobcu.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom
žiadali, aby krajský súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobu žalobcu zamietol.
Krajský súd rozsudkom z 8. februára 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 371/2004 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Krajský súd podľa sťažovateľov porušil ich označené práva podľa ústavy, listiny
a dohovoru, „nakoľko vec prejednal a rozhodol“ v ich neprítomnosti „napriek skutkovej
a právnej zložitosti veci“.
Sťažovatelia svoje námietky opierajú o právnu úpravu zakotvenú v zákone
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)
s poukazom najmä na ustanovenie § 214 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého išlo v ich veci
o dôležitý verejný záujem a krajský súd mal nariadiť pojednávanie argumentujúc, že
„žaloba sa týka určenia vlastníckeho práva k bytu, ktoré vlastnícke právo sme my
nadobudli v dobrej viere, išlo o dôležitý verejný záujem, a to o to viac, že správa katastra je
v zmysle § 31 ods. 1 katastrálneho zákona povinná preskúmať zmluvu z hľadiska, či
obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je
prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne určité
a zrozumiteľné...
Správa katastra Ž. dospela k záveru, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva,
ktorou navrhovateľ previedol vlastnícke právo k bytu na I. a. s. je platná a Okresný súd
Žilina dospel k záveru, že tá istá zmluva je neplatná.
Z uvedeného vyplýva, že v záujme právnej istoty ďalších potenciálnych
nadobúdateľov - vlastníkov by každé rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu malo
byť preventívne preskúmané príslušným súdom...“.
Keďže podľa sťažovateľov odvolací súd porušil svoju povinnosť v zmysle § 214
ods. 1 písm. c) OSP nariadiť odvolacie pojednávanie, odňal im ako účastníkom konania
možnosť konať pred súdom.
Okrem toho v doplnení sťažnosti uviedli, že „K odňatiu možnosti konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. došlo okrem iného aj tým postupom dovolacieho súdu, že
tento vôbec nerozhodol o návrhu spoločnosti I., a. s. na vstup vedľajšieho účastníka zo dňa
29. 05. 2012.“.
Sťažovatelia tiež tvrdia, že pri uplatnení ochrany svojho základného práva „využili
všetky právne prostriedky“ a uviedli, že keďže proti rozsudku krajského súdu už niet
žiadneho riadneho opravného prostriedku, obrátili sa so sťažnosťou na ústavný súd.
Ďalšou skutočnosťou, ktorá mala mať podľa sťažovateľov za následok aj porušenie
ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bola tá, že
„Odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá zákonným požiadavkám... je neurčité,
nepresvedčivé, absentuje vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností predovšetkým z hľadiska
skutočnosti, že sme v odvolaní poukázali na viaceré právoplatné rozhodnutia súdov SR (tiež
viazaných tými istými právnymi predpismi ako aj Správa katastra Ž. a Okresný a Krajský
súd v Žiline), s ktorými sa odvolací súd v dovolaní napadnutom rozsudku dostatočným
spôsobom nevyporiadal.“.
Sťažovatelia v závere navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že ich základné práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, na verejné prerokovanie
veci v ich prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie a verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupmi a rozhodnutiami okresného súdu z 8. februára 2011 v konaní vednom
pod sp. zn. 13 C 371/2004 a krajského súdu z 9. decembra 2009 v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co/201/2011 porušené boli.
Súčasne navrhujú zrušiť uvedený rozsudok krajského súdu a domáhajú sa aj
priznania finančného zadosťučinenia v sume 100 000 € a úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Všeobecné súdy, ktoré sú pri výkone svojej súdnej právomoci povinné vykladať
a aplikovať príslušné právne predpisy v konkrétnom prípade v súlade s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých základných slobôd a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná
zmluva dotknutým fyzickým a právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal aj popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v ustanovení § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom adresovaným
všetkým fyzickým osobám a právnickým osobám namietajúcim porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, v intenciách ktorého tieto musia rešpektovať postupnosť tejto
ochrany a domáhať sa primárne ochrany u toho orgánu verejnej moci, ktorého kompetencia
predchádza právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04,
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj
vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,
pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu
sťažnosti a vyžiadaného spisu vyplýva, že sťažovatelia proti (v sťažnosti) namietanému
postupu a rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 13 C 371/2004 z 8. februára 2011 podali
riadny opravný prostriedok – odvolanie 14. apríla 2011, o ktorom rozhodol krajský súd.
Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia
namietajú porušenie práv predmetným rozsudkom okresného súdu.
Sťažnosť preto v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci (napr. III. ÚS 109/2010).
2. Obdobne ústavný súd odmietol i časť sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietajú
postup a rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co/201/2011 z 29. júna 2012. Sťažovatelia vidia
porušenie svojho základného práva v tom, že krajský súd rozhodol o ich odvolaní bez
nariadenia pojednávania a tiež nerozhodol o návrhu vedľajšieho účastníka na vstup
do konania, čím malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, a tiež v tom, že sa im
javí jeho rozhodnutie ako arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.
Ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu zistil, že sťažovatelia
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podali predtým 2. augusta 2012 aj dovolanie (ktoré
doplnili 14. augusta 2012) proti rozsudku krajského súdu. V dovolaní žiadali, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudok krajského súdu zrušil.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 102/04, III. ÚS 302/08,
IV. ÚS 309/08, III. ÚS 50/2010, IV. ÚS 39/2011) odňatím možnosti konať pred súdom sa
rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,
navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.)
s cieľom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia
sp. zn. 5 Cdo 102/01, sp. zn. 2 Cdo 13/2004 a sp. zn. 1 Obdo V 76/2006).
Keďže v sťažnosti tvrdený dôvod (odňatá možnosť konať pred súdom) je dovolacím
dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP (k podobným záverom už ústavný súd dospel
vo veciach napr. III. ÚS 88/02, I. ÚS 61/07, I. ÚS 244/07, III. ÚS 26/09 a III. ÚS 109/2010)
a dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi
konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a okrem toho dovolací súd má
vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri
skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 a § 239 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou
prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania vymenovaných
v § 237 OSP (obdobne napr. I. ÚS 136/08), ústavný súd konštatuje, že v tejto veci nie je
oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol
domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym
súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. IV. ÚS 49/05,
Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP (postupom súdu bola
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný
právny prostriedok nápravy sťažovateľmi namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež ďalších sťažovateľmi
označených práv, ktorých porušenie namietajú (obdobne napr. IV. ÚS 220/2010,
IV. ÚS 39/2011 a podobne).
Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu rozhodnúť o námietkach
sťažovateľov uvedených v dovolaní založených na rovnakej argumentácii, že im bola
odvolacím súdom odňatá „možnosť konať pred súdom“, uplatnenej aj v sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu, vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje, aby o nej
rozhodoval súčasne aj ústavný súd. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods. 1)
nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení
základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie
všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy ešte predtým, ako sa
obráti na ústavný súd (obdobne IV. ÚS 163/09).
Ústavný súd z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nedostatok
svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012