Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 39/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. P. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. júla 2009

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 20. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 6. júla 2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. októbra 2010.

Sťažovateľka ku skutkovému stavu, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti ústavnému

súdu, uviedla:

«Dňa 31. 3. 2006 uzavrel A., s. r. o. (žalovaný 2.) so spoločnosťou Z., s. r. o.

(žalovaný 1.) zmluvu o dielo č. 177/2006. Práce na stavbe „L...“ boli objektívne dané

v rozsahu jeho diela (zhotovenie časti uvedenej stavby) a špecifikované v predmetnej zmluve

o dielo č. 177/2006. Jedným z dodávateľov materiálu na predmetnú stavbu bola spoločnosť

A., s. r. o., ktorá na predmetnú stavbu dodávala kamenivo podľa objednávok žalovaného 2.

a to pre žalovaného 2.

Podrobnosti ohľadne predmetu diela a rozsahu vykonávaných prác v období, ktoré

nasledovalo, upresňovali jednotlivé objednávky, ktoré vystavoval a za žalovaného 2.

potvrdzoval príslušný stavbyvedúci – p. K. a neskôr p. P. Žalovaný 2. si objednal

u sťažovateľa dodanie kameniva na základe troch samostatných písomných objednávok

zo dňa 3. 4. 2006 na 500 ton a zo dňa 18. 7. 2006 na 17.000 ton kameniva. V tretej

objednávke nebolo presne špecifikované množstvo tovaru, ktorý sa má na stavbu dodať.

Jednotlivé množstvá tovaru boli následne samostatne špecifikované v ústnych objednávkach

od žalovaného 2., na základe ktorých dodával sťažovateľ na stavbu „L...“ kamenivo, pričom

po naplnení objemu ďalej dodával tovar podľa telefonických objednávok. Tretia objednávka

mala povahu rámcovej objednávky. Na jej základe sa potom realizovali všetky ostatné

dodania tovaru na predmetnú stavbu.

Išlo o nasledovné objednávky:

- Objednávka žalovaného 2. žalobcovi č. 001/2006 na 500 ton s podpisom J. K.

a s pečiatkou žalovaného 2.

- Objednávka žalovaného 2. žalobcovi č. 030/2006 na 12.000 ton, na ktorej sa

nachádza podpis J. P. a pečiatka žalovaného 2.

- Rámcová objednávka žalovaného 2. žalobcovi č. 006/2006 na kamenivo, bez

uvedenia množstva, podpísaná p. T. (vedúci dopravy a mechanizácie) a opatrená pečiatkou

žalovaného 2.

Odbery na stavbu kameniva a jeho preberanie na stavbu sa uskutočňovalo za účasti

stavbyvedúceho žalovaného 2., J. P. a to tak, že keď bol osobne prítomný pri dodávke

tovaru, jeho prevzatie podpísal, resp. koncom dňa pozbieral aj ním nepodpísané dodacie

listy, skontroloval si vizuálne dodané množstvo tovaru na stavbe a na znak súhlasu pripojil

aj ním nepodpísané dodacie listy ku denným výkazom uskutočnených na stavbe, to všetko

pre účtovníkov žalovaného 2., aby mali podklady k likvidácii obdržaných faktúr. Tento

postup sa praktizoval medzi sťažovateľom a žalovaným 2. počas celej doby dodávok (ako

zaplatených, tak aj nezaplatených). Sťažovateľ dodal celkovo na stavbu 50.243,26 ton

kameniva, ktoré z veľkej časti zabudovala do diela žalovaného 2. firma J. K... Tento objem

kameniva predstavoval hodnotu 11.508.202,- Sk, pričom do súčasnosti neboli sťažovateľovi

zaplatené faktúry od žalovaného 2. v celkovej sume 7.214.971,50,- Sk.

Sťažovateľ si žalobou podanou na súd dňa 25. 3. 2008 uplatni! voči žalovanému 1.

alebo 2. právo na zaplatenie žalovanej sumy na základe vyššie spomenutých objednávok.

Sťažovateľ prevzal od žalovaného 2. oznámenie, že voči nemu eviduje záväzok vo výške

6.526.719,50 Sk, pričom o zvyšku sa nezmieňoval. Preto si sťažovateľ z celkového

nezaplateného objemu uplatnil sumu uznanú žalovaným 2. Dňa 25. 8. 2008 sťažovateľ

písomne upravil žalobný petit tak, že sa domáhal od žalovaného 1. a 2. zaplatenia sumy

7.214.971,50,- Sk , čo predstavuje sumu 239.493,18 EUR, spolu s úrokom z omeškania

14 % ročne od 30. 10. 2006 až do zaplatenia.

Súd prvého stupňa uložil žalovanému 2. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 31.798,58

EUR spolu so 14 % úrokom z omeškania ročne od 30. 10. 2006 až do zaplatenia. Vo zvyšku

(v sume 207.694,60 EUR s úrokom z omeškania 14 % ročne od 30. 10. 2006

až do zaplatenia) žalobu voči žalovanému 2. zamietol. Súčasne zamietol žalobu voči

žalovanému 1. Súčasne sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému 2. trovy

konania v sume 9.248,07 EUR k rukám právneho zástupcu žalovaného 2.»

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka (aj žalovaný v 1. rade)

odvolanie a pre prípad, že by odvolací súd tento rozsudok potvrdil, navrhla „podľa § 238

ods. 3 pripustiť možnosť podať dovolanie, pretože vo veci ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu“.

Krajský súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že

prvostupňový rozsudok je vo veci samej správny. Keďže sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého prvostupňového rozsudku, potvrdil ho podľa § 219 ods. 1

(ďalej aj „OSP“) ako vecne správny. Vo výroku

odvolacieho rozsudku dovolanie nepripustil.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka zaoberá zásadou neformálnosti právnych

úkonov uplatňujúcou sa v obchodnom práve poukazujúc na to, „že sa vo vzťahu žalovaného

1. a 2. vôbec nevenovala pozornosť aktualizácii skutočných odberov naviac vo forme

dodatku k zmluve o dielo. Ich potrebu potvrdili svedkovia P., K., M., K. Vypovedali, že sa

takéto dodatky pripravovali, ale nikdy sa nezrealizovali. Dôvodom bola skutočnosť, že sa

pred začatím realizácie stavby podcenil hydrogeologický prieskum a bol dohodnutý pevný

rozpočet. Z toho vyplýva, že by bol žalovaný povinný 2 dielo dokončiť bez ohľadu

na množstvo použitého materiálu. A to sa aj stalo. Keď žalovaný 2 vyčerpal rozpočet svojej

dodávky pre žalovaného v 1. rade, prestal platiť za tovar, hoci ho ďalej objednával

a za pomoci len svojich subdodávateľov dielo dokončil, no hodnotu dodaných prác

prekročil o 100 % svojho pôvodného rozpočtu, preto aj ďalším svojim subdodávateľom

prestal platiť.“.

Sťažovateľka upriamuje pozornosť aj na to, že z dôvodu potreby operatívneho

vykonávania prác strany medzi sebou zaviedli systém priebežných telefonických ústnych

a denných objednávok (vyplynulo to z výpovedí svedkov), ale ako prvostupňový súd, tak

i súd odvolací tomuto systému nevenovali žiadnu pozornosť a v zamerali sa len na formu

právneho úkonu, no nie na obsah. Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu a na § 266

ods. 1 a 3 sťažovateľka vyjadruje názor, že v predmetnom prípade

sa všeobecné súdy mali pri svojich úvahách zaoberať aj týmito otázkami.

Ďalšie námietky sťažovateľky sa týkajú prílišnej formálnosti napadnutého rozsudku

okresného súdu, na ktoré poukazovala už vo svojom odvolaní proti tomuto rozhodnutiu.

V súvislosti s tým sťažovateľka vytýka okresnému súdu spôsob, akým posudzoval zmluvný

vzťah medzi účastníkmi, vyjadrujúc názor, že tento spôsob „je v úplnom rozpore so

zásadou zmluvnej voľnosti a neformálnosti právnych úkonov, na ktorom sú obchodnoprávne

vzťahy vybudované a samotný spôsob posudzovania veci súdom sa prieči podstate základnej

podstate súkromnoprávnych vzťahov“. V súvislosti s tým označuje sťažovateľka dôkazy,

prostredníctvom ktorých možno preukázať „potrebu vykonania prác a s tým súvisiacich

naviacdodávok objednaného materiálu“.

Výhrady sťažovateľky smerujú tiež proti tomu, že „Súd ani v prvostupňovom ani

v odvolacom konaní nijako nevyhodnotil skutočnosť, ktorá bola spoľahlivo zistená v konaní

a to, že žalovaný 2. si úplne všetky žalobou uplatňované faktúry zahrnul v r. 2006 ako

nákladovú položku do účtovníctva, následne ešte požiadal žalobcu o odsúhlasenie jeho

záväzkov k 31. 12. 2006. Súd síce uvedené odsúhlasenie neuznal v konaní ako kvalifikované

uznanie, no mal na neho prihliadnuť pri hodnotení dôkazov preukazujúcich dodanie tovaru

žalobcovi 2. Žalobca zo žalovanej sumy musel odviesť DPH, pričom žalovaný 2. si uplatnil

odpočet DPH a ešte vytvoril aj nákladovú položku, no pred súdom túto pohľadávku

neuznáva. Súd mal v tejto veci minimálne konať ex offo a tieto skutočnosti preukazujúce

naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa , 260 –

skresľovanie údajov hospodárskej a obchodnej evidencie oznámiť orgánom činným

v trestnom konaní.“.

K porušeniu základného práva rovnosti účastníkov konania podľa

došlo podľa sťažovateľky postupom okresného súdu tým, „že procesnými úkonmi

neprimerane zvýhodnil stranu žalovaného na úkor žalobcu. Tým, že súd nevykonal, resp.

nevzal do úvahy predložené dôkazy, bolo sťažovateľovi znemožnené preukázať potrebu

vykonania prác naviac, ako aj možnosť dokázať, že objednávky uskutočnené žalovaným

zodpovedajú reálne dodanému materiálu, tak ako to tvrdí sťažovateľ. Prejavilo sa skôr

jednostranné zameranie súdu vo veci vykonávania neobjektívneho dokazovania...

Skutkové a právne závery súdu sú svojvoľné, nakoľko súd viditeľne procesne

zvýhodňoval žalovaného 1 a 2. A neudržateľné, nakoľko ak by nebola svojvôľou súdu

žalobcovi odňatá možnosť vykonať ním navrhované dôkazy, bol by súd musel svoje skutkové

a právne závery jednoznačne prehodnotiť.“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2

, sťažovateľka tvrdí, že k nemu došlo na základe toho, „že súd odmietol skúmanie

nepriamych dôkazov, ktoré navrhol žalobca a to formou znaleckého dokazovania, ako

aj odmietol obsah výpovede svedka K., ktorá sa týkala popisu skutočného stavu na stavbe

(bažiny, zatekanie). Konaním súdu neboli brané do úvahy skutočnosti rozhodné pre vecné

dokazovanie. Týmto konaním súd vytváral v danej veci prostredie právnej neistoty ohľadne

tých práv, ktorých ochrany sa žalobca domáhal na všeobecnom súde. Prieťahy v konaní

vzhliada žalobca i v konaní pred odvolacím súdom – Krajský súd Bratislava, keď obdržal

odvolanie dňa 28. 8. 2009 a až dňa 20. 10. 2010 následne rozhodol.“.

Sťažovateľka napokon uvádza, že «Odvolací súd svojím postupom porušil aj ďalšie

ústavné právo sťažovateľa a to právo na prístup k súdnej ochrane a inej právnej ochrane

podľa SR. Sťažovateľ má za to, že v odvolacom konaní na odvolacom

súde mal súd nariadiť vo veci pojednávanie. Nakoľko mu to vyplýva z § 214 ods. 1 písm. a)

. Podľa tohto ustanovenia: „na prejedanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie.“ Uvedeným sa sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv

účastníkov aj v druhostupňovom konaní. V súvislosti s dokazovaním ide predovšetkým

o právo účastníkov vyjadriť sa k navrhovaným dôkazom, o právo byť prítomný pri

vykonávaní konkrétneho dôkazu, čo zahrnuje aj možnosť so súhlasom súdu klásť otázky

svedkovi, znalcovi, inému účastníkovi a o právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Porušenie týchto práv účastníka predstavuje odňatie mu možnosti konať pred súdom.

To mohlo v konečnom dôsledku viesť k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom

konaní pre jeho zmätočnosť.

Na základe dôkazov, ktoré sťažovateľ nemohol uplatniť, hoci ich navrhoval tak

v prvostupňovom konaní, ako i odvolacom návrhu, bolo sťažovateľovi v odvolacom konaní

znemožnené postupom súdu konať pred súdom.

Sťažovateľ má za to, že odvolací súd nesprávne posúdil nutnosť nariadenia

pojednávania a tým zaťažil svoj postup vadou spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi

konať pred súdom.

Uvedené by malo mať za následok prípustnosť dovolania a v prípade využitia tohto

mimoriadneho opravného prostriedku následne i zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na prístup k súdnej a inej právnej

ochrane podľa postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. -449 a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. -545 porušené bolo.

2. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na spravodlivý proces, konkrétne právo

rovnosti účastníkov konania v postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. -449

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

545 porušené bolo.

3. Základné právo A., s. r. o., na spravodlivý proces, konkrétne právo

na bezprieťahové konanie upravené v postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. -449 a

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. -545

porušené bolo.

4. Rozhodnutie Krajského súdu č. k. -545 z 20. 10. 2010

a Okresného súdu Bratislava III č. k. -449 zo 06. júla 2009 zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava III.

5. Spoločnosti A., s. r. o., sa priznáva finančné zadosťučinenie 3.300 € (slovom

tritisíc-tristo eur), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný spoločnosti A., s. r. o.,

vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Spoločnosti A., s. r. o., priznáva trovy právneho zastúpenia 2.188,85 € (slovom

dvetisícstoosemdesiatosem eur a 85 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný

zaplatiť na účet advokáta JUDr. P. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení

a odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia v zmysle § 52 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv

podľa , a postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. júla 2009 a postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. októbra 2010

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa podmienky a podrobnosti

o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi... rovní.

Podľa má každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. júla 2009

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

označených základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. -449 zo 6. júla

2009, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým

spôsobom, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného práva na ústavnom

súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (m. m. napr.

, ). Podstatou účinnej ochrany základného práva sťažovateľky je

okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila vo vzťahu k základným

právam, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, ktorým malo

podľa nej dôjsť k porušeniu jej základných práv.

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože

jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu

bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku a postupu okresného súdu)

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a rozsudkom krajského súdu č. k. -545 z 20. októbra

2010 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Jedna z kľúčových námietok sťažovateľky spočíva v tom, že v označenom konaní

neboli vykonané ňou navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

v dôsledku čoho jej bolo v odvolacom konaní znemožnené postupom súdu konať pred

súdom.

Sťažovateľka taktiež uviedla, že „odvolací súd nesprávne posúdil nutnosť

nariadenia pojednávania a tým zaťažil svoj postup vadou spočívajúcou v odňatí možnosti

účastníkovi konať pred súdom. Uvedené by malo mať za následok prípustnosť dovolania

a v prípade využitia tohto mimoriadneho opravného prostriedku následne i zrušenie

rozhodnutia odvolacieho súdu.“.

Z uvedeného vyplýva, že podľa sťažovateľky išlo v danej veci jednoznačne o taký

postup odvolacieho súdu, ktorým jej bola ako účastníkovi konania znemožnená realizácia

tých procesných práv, ktoré jej priznávajú ustanovenia ,

v dôsledku čoho jej bola namietaným postupom krajského súdu a jeho rozsudkom odňatá

možnosť konať pred súdom.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom

prichádza v zásade do úvahy iba za predpokladu, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej

dovolať, najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní

pred všeobecnými súdmi (m. m. ). Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave , totiž nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. ).

Podľa možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Podľa prvej vety dovolanie nie je prípustné ani vo veciach,

v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Predmetom namietaného

konania bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala voči žalovanému

v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 239 493,19 €.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

, ) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup

súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) s cieľom

zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obdobných

právnych názorov vychádza aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len

„najvyšší súd“ (napr. rozhodnutia sp. zn. alebo sp. zn. ,

1 Obdo V 76/2006)].

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom

uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania

v zmysle . Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietanými nedostatkami postupu krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. októbra 2010

na jednej strane a odňatím možnosti konať pred súdom z hľadiska

na strane druhej nie je taká absencia súvislosti, ktorá by nepripúšťala uplatnenie tejto

námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu. Naopak,

z viacerých prednesov sťažovateľky v odôvodnení sťažnosti je zrejmé, že jej zásadné

námietky sú obsahovo totožné s dovolacím dôvodom vyplývajúcim z citovaného § 237

písm. f) a v prípade podania dovolania by to bol práve dovolací súd, ktorý by bol

príslušný na meritórne prerokovanie týchto námietok a ktorý by o ich oprávnenosti

v konečnom dôsledku rozhodol. Na základe podaného dovolania by bol najvyšší súd

v súlade so znením po pripustení dovolania príslušným na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia nielen z dôvodov podľa , ale tiež z hľadiska

ďalších dovolacích dôvodov uvedených v a , ktoré možno

identifikovať v námietkach sťažovateľky, najmä pokiaľ ide o namietanú povrchnosť celého

konania v tejto veci, zmätočnosť v hodnotení dôkazov a nedostatočné vysporiadanie sa

s jej argumentmi a názormi.

Z obsahu podanej sťažnosti ani zo zistení ústavného súdu na okresnom súde

nevyplýva, že by sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 20. októbra 2010 podala dovolanie. Ústavný súd vzhľadom na to dospel k záveru, že

posúdenie námietok sťažovateľky ústavným súdom v situácii, keď sa neobrátila na príslušný

dovolací súd, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej

v sťažnosti, v ktorej tvrdí také porušenie svojich procesných oprávnení, ktoré napĺňajú

prípustnosť dovolania podľa , podať mala a mohla, by bolo porušením

princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou

všeobecných súdov ( i. f. ).

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľky,

porušenie ktorých namieta, nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu,

ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická

osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv

(). Ak sťažovateľka vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu

disponovala dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich

základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti

, vylučuje to právomoc ústavného súdu na meritórne

prerokovanie jej sťažnosti.

Ústavný súd podľa svojej stabilnej judikatúry nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní

pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi (m. m. , ). ani zákon

o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi

ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne

požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. ).

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu a krajského

súdu v označených konaniach.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

(), a preto už k namietanému porušovaniu práva

nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci nemohlo dochádzať (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo

trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie

o sťažnosti č. 16970/05).

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté

konania boli právoplatne skončené 10. decembra 2010, keď nadobudol právoplatnosť

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 20. októbra 2010, ktorým bol

v odvolaním napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdený rozsudok

okresného súdu sp. zn. zo 6. júla 2009.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v napadnutých konaniach

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. februára 2011, t. j. v čase, keď k porušovaniu

označeného základného práva už nemohlo dochádzať a jej právna neistota už nemohla trvať,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľka nastolila, vrátane návrhu na vydanie

dočasného opatrenia – odloženia vykonateľnosti označeného rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011