Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 39/2011
PDF · 348.93 KB
No categories available
IV. ÚS 39/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. P. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 42/08 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2009
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009
a jeho rozsudkom z 20. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 42/08 a jeho rozsudkom
zo 6. júla 2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009 a jeho rozsudkom z 20. októbra 2010.
Sťažovateľka ku skutkovému stavu, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti ústavnému
súdu, uviedla:
«Dňa 31. 3. 2006 uzavrel A., s. r. o. (žalovaný 2.) so spoločnosťou Z., s. r. o.
(žalovaný 1.) zmluvu o dielo č. 177/2006. Práce na stavbe „L...“ boli objektívne dané
v rozsahu jeho diela (zhotovenie časti uvedenej stavby) a špecifikované v predmetnej zmluve
o dielo č. 177/2006. Jedným z dodávateľov materiálu na predmetnú stavbu bola spoločnosť
A., s. r. o., ktorá na predmetnú stavbu dodávala kamenivo podľa objednávok žalovaného 2.
a to pre žalovaného 2.
Podrobnosti ohľadne predmetu diela a rozsahu vykonávaných prác v období, ktoré
nasledovalo, upresňovali jednotlivé objednávky, ktoré vystavoval a za žalovaného 2.
potvrdzoval príslušný stavbyvedúci – p. K. a neskôr p. P. Žalovaný 2. si objednal
u sťažovateľa dodanie kameniva na základe troch samostatných písomných objednávok
zo dňa 3. 4. 2006 na 500 ton a zo dňa 18. 7. 2006 na 17.000 ton kameniva. V tretej
objednávke nebolo presne špecifikované množstvo tovaru, ktorý sa má na stavbu dodať.
Jednotlivé množstvá tovaru boli následne samostatne špecifikované v ústnych objednávkach
od žalovaného 2., na základe ktorých dodával sťažovateľ na stavbu „L...“ kamenivo, pričom
po naplnení objemu ďalej dodával tovar podľa telefonických objednávok. Tretia objednávka
mala povahu rámcovej objednávky. Na jej základe sa potom realizovali všetky ostatné
dodania tovaru na predmetnú stavbu.
Išlo o nasledovné objednávky:
- Objednávka žalovaného 2. žalobcovi č. 001/2006 na 500 ton s podpisom J. K.
a s pečiatkou žalovaného 2.
- Objednávka žalovaného 2. žalobcovi č. 030/2006 na 12.000 ton, na ktorej sa
nachádza podpis J. P. a pečiatka žalovaného 2.
- Rámcová objednávka žalovaného 2. žalobcovi č. 006/2006 na kamenivo, bez
uvedenia množstva, podpísaná p. T. (vedúci dopravy a mechanizácie) a opatrená pečiatkou
žalovaného 2.
Odbery na stavbu kameniva a jeho preberanie na stavbu sa uskutočňovalo za účasti
stavbyvedúceho žalovaného 2., J. P. a to tak, že keď bol osobne prítomný pri dodávke
tovaru, jeho prevzatie podpísal, resp. koncom dňa pozbieral aj ním nepodpísané dodacie
listy, skontroloval si vizuálne dodané množstvo tovaru na stavbe a na znak súhlasu pripojil
aj ním nepodpísané dodacie listy ku denným výkazom uskutočnených na stavbe, to všetko
pre účtovníkov žalovaného 2., aby mali podklady k likvidácii obdržaných faktúr. Tento
postup sa praktizoval medzi sťažovateľom a žalovaným 2. počas celej doby dodávok (ako
zaplatených, tak aj nezaplatených). Sťažovateľ dodal celkovo na stavbu 50.243,26 ton
kameniva, ktoré z veľkej časti zabudovala do diela žalovaného 2. firma J. K... Tento objem
kameniva predstavoval hodnotu 11.508.202,- Sk, pričom do súčasnosti neboli sťažovateľovi
zaplatené faktúry od žalovaného 2. v celkovej sume 7.214.971,50,- Sk.
Sťažovateľ si žalobou podanou na súd dňa 25. 3. 2008 uplatni! voči žalovanému 1.
alebo 2. právo na zaplatenie žalovanej sumy na základe vyššie spomenutých objednávok.
Sťažovateľ prevzal od žalovaného 2. oznámenie, že voči nemu eviduje záväzok vo výške
6.526.719,50 Sk, pričom o zvyšku sa nezmieňoval. Preto si sťažovateľ z celkového
nezaplateného objemu uplatnil sumu uznanú žalovaným 2. Dňa 25. 8. 2008 sťažovateľ
písomne upravil žalobný petit tak, že sa domáhal od žalovaného 1. a 2. zaplatenia sumy
7.214.971,50,- Sk , čo predstavuje sumu 239.493,18 EUR, spolu s úrokom z omeškania
14 % ročne od 30. 10. 2006 až do zaplatenia.
Súd prvého stupňa uložil žalovanému 2. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 31.798,58
EUR spolu so 14 % úrokom z omeškania ročne od 30. 10. 2006 až do zaplatenia. Vo zvyšku
(v sume 207.694,60 EUR s úrokom z omeškania 14 % ročne od 30. 10. 2006
až do zaplatenia) žalobu voči žalovanému 2. zamietol. Súčasne zamietol žalobu voči
žalovanému 1. Súčasne sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému 2. trovy
konania v sume 9.248,07 EUR k rukám právneho zástupcu žalovaného 2.»
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka (aj žalovaný v 1. rade)
odvolanie a pre prípad, že by odvolací súd tento rozsudok potvrdil, navrhla „podľa § 238
ods. 3 OSP pripustiť možnosť podať dovolanie, pretože vo veci ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu“.
Krajský súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že
prvostupňový rozsudok je vo veci samej správny. Keďže sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého prvostupňového rozsudku, potvrdil ho podľa § 219 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako vecne správny. Vo výroku
odvolacieho rozsudku dovolanie nepripustil.
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka zaoberá zásadou neformálnosti právnych
úkonov uplatňujúcou sa v obchodnom práve poukazujúc na to, „že sa vo vzťahu žalovaného
1. a 2. vôbec nevenovala pozornosť aktualizácii skutočných odberov naviac vo forme
dodatku k zmluve o dielo. Ich potrebu potvrdili svedkovia P., K., M., K. Vypovedali, že sa
takéto dodatky pripravovali, ale nikdy sa nezrealizovali. Dôvodom bola skutočnosť, že sa
pred začatím realizácie stavby podcenil hydrogeologický prieskum a bol dohodnutý pevný
rozpočet. Z toho vyplýva, že by bol žalovaný povinný 2 dielo dokončiť bez ohľadu
na množstvo použitého materiálu. A to sa aj stalo. Keď žalovaný 2 vyčerpal rozpočet svojej
dodávky pre žalovaného v 1. rade, prestal platiť za tovar, hoci ho ďalej objednával
a za pomoci len svojich subdodávateľov dielo dokončil, no hodnotu dodaných prác
prekročil o 100 % svojho pôvodného rozpočtu, preto aj ďalším svojim subdodávateľom
prestal platiť.“.
Sťažovateľka upriamuje pozornosť aj na to, že z dôvodu potreby operatívneho
vykonávania prác strany medzi sebou zaviedli systém priebežných telefonických ústnych
a denných objednávok (vyplynulo to z výpovedí svedkov), ale ako prvostupňový súd, tak
i súd odvolací tomuto systému nevenovali žiadnu pozornosť a v zamerali sa len na formu
právneho úkonu, no nie na obsah. Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu a na § 266
ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka sťažovateľka vyjadruje názor, že v predmetnom prípade
sa všeobecné súdy mali pri svojich úvahách zaoberať aj týmito otázkami.
Ďalšie námietky sťažovateľky sa týkajú prílišnej formálnosti napadnutého rozsudku
okresného súdu, na ktoré poukazovala už vo svojom odvolaní proti tomuto rozhodnutiu.
V súvislosti s tým sťažovateľka vytýka okresnému súdu spôsob, akým posudzoval zmluvný
vzťah medzi účastníkmi, vyjadrujúc názor, že tento spôsob „je v úplnom rozpore so
zásadou zmluvnej voľnosti a neformálnosti právnych úkonov, na ktorom sú obchodnoprávne
vzťahy vybudované a samotný spôsob posudzovania veci súdom sa prieči podstate základnej
podstate súkromnoprávnych vzťahov“. V súvislosti s tým označuje sťažovateľka dôkazy,
prostredníctvom ktorých možno preukázať „potrebu vykonania prác a s tým súvisiacich
naviacdodávok objednaného materiálu“.
Výhrady sťažovateľky smerujú tiež proti tomu, že „Súd ani v prvostupňovom ani
v odvolacom konaní nijako nevyhodnotil skutočnosť, ktorá bola spoľahlivo zistená v konaní
a to, že žalovaný 2. si úplne všetky žalobou uplatňované faktúry zahrnul v r. 2006 ako
nákladovú položku do účtovníctva, následne ešte požiadal žalobcu o odsúhlasenie jeho
záväzkov k 31. 12. 2006. Súd síce uvedené odsúhlasenie neuznal v konaní ako kvalifikované
uznanie, no mal na neho prihliadnuť pri hodnotení dôkazov preukazujúcich dodanie tovaru
žalobcovi 2. Žalobca zo žalovanej sumy musel odviesť DPH, pričom žalovaný 2. si uplatnil
odpočet DPH a ešte vytvoril aj nákladovú položku, no pred súdom túto pohľadávku
neuznáva. Súd mal v tejto veci minimálne konať ex offo a tieto skutočnosti preukazujúce
naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa § 259, 260 Trestného zákona –
skresľovanie údajov hospodárskej a obchodnej evidencie oznámiť orgánom činným
v trestnom konaní.“.
K porušeniu základného práva rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 2 ústavy
došlo podľa sťažovateľky postupom okresného súdu tým, „že procesnými úkonmi
neprimerane zvýhodnil stranu žalovaného na úkor žalobcu. Tým, že súd nevykonal, resp.
nevzal do úvahy predložené dôkazy, bolo sťažovateľovi znemožnené preukázať potrebu
vykonania prác naviac, ako aj možnosť dokázať, že objednávky uskutočnené žalovaným
zodpovedajú reálne dodanému materiálu, tak ako to tvrdí sťažovateľ. Prejavilo sa skôr
jednostranné zameranie súdu vo veci vykonávania neobjektívneho dokazovania...
Skutkové a právne závery súdu sú svojvoľné, nakoľko súd viditeľne procesne
zvýhodňoval žalovaného 1 a 2. A neudržateľné, nakoľko ak by nebola svojvôľou súdu
žalobcovi odňatá možnosť vykonať ním navrhované dôkazy, bol by súd musel svoje skutkové
a právne závery jednoznačne prehodnotiť.“.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, sťažovateľka tvrdí, že k nemu došlo na základe toho, „že súd odmietol skúmanie
nepriamych dôkazov, ktoré navrhol žalobca a to formou znaleckého dokazovania, ako
aj odmietol obsah výpovede svedka K., ktorá sa týkala popisu skutočného stavu na stavbe
(bažiny, zatekanie). Konaním súdu neboli brané do úvahy skutočnosti rozhodné pre vecné
dokazovanie. Týmto konaním súd vytváral v danej veci prostredie právnej neistoty ohľadne
tých práv, ktorých ochrany sa žalobca domáhal na všeobecnom súde. Prieťahy v konaní
vzhliada žalobca i v konaní pred odvolacím súdom – Krajský súd Bratislava, keď obdržal
odvolanie dňa 28. 8. 2009 a až dňa 20. 10. 2010 následne rozhodol.“.
Sťažovateľka napokon uvádza, že «Odvolací súd svojím postupom porušil aj ďalšie
ústavné právo sťažovateľa a to právo na prístup k súdnej ochrane a inej právnej ochrane
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľ má za to, že v odvolacom konaní na odvolacom
súde mal súd nariadiť vo veci pojednávanie. Nakoľko mu to vyplýva z § 214 ods. 1 písm. a)
OSP. Podľa tohto ustanovenia: „na prejedanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie.“ Uvedeným sa sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv
účastníkov aj v druhostupňovom konaní. V súvislosti s dokazovaním ide predovšetkým
o právo účastníkov vyjadriť sa k navrhovaným dôkazom, o právo byť prítomný pri
vykonávaní konkrétneho dôkazu, čo zahrnuje aj možnosť so súhlasom súdu klásť otázky
svedkovi, znalcovi, inému účastníkovi a o právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Porušenie týchto práv účastníka predstavuje odňatie mu možnosti konať pred súdom.
To mohlo v konečnom dôsledku viesť k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom
konaní pre jeho zmätočnosť.
Na základe dôkazov, ktoré sťažovateľ nemohol uplatniť, hoci ich navrhoval tak
v prvostupňovom konaní, ako i odvolacom návrhu, bolo sťažovateľovi v odvolacom konaní
znemožnené postupom súdu konať pred súdom.
Sťažovateľ má za to, že odvolací súd nesprávne posúdil nutnosť nariadenia
pojednávania a tým zaťažil svoj postup vadou spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi
konať pred súdom.
Uvedené by malo mať za následok prípustnosť dovolania a v prípade využitia tohto
mimoriadneho opravného prostriedku následne i zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu.».
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na prístup k súdnej a inej právnej
ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 42/08-449 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009-545 porušené bolo.
2. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na spravodlivý proces, konkrétne právo
rovnosti účastníkov konania v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 42/08-449
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009-
545 porušené bolo.
3. Základné právo A., s. r. o., na spravodlivý proces, konkrétne právo
na bezprieťahové konanie upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 42/08-449 a
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009-545
porušené bolo.
4. Rozhodnutie Krajského súdu č. k. 3 CoB/266/2009-545 z 20. 10. 2010
a Okresného súdu Bratislava III č. k. 23 Cb 42/08-449 zo 06. júla 2009 zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava III.
5. Spoločnosti A., s. r. o., sa priznáva finančné zadosťučinenie 3.300 € (slovom
tritisíc-tristo eur), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný spoločnosti A., s. r. o.,
vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Spoločnosti A., s. r. o., priznáva trovy právneho zastúpenia 2.188,85 € (slovom
dvetisícstoosemdesiatosem eur a 85 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný
zaplatiť na účet advokáta JUDr. P. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení
a odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia v zmysle § 52 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Cb 42/08 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2009 a postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009 a jeho rozsudkom z 20. októbra 2010
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti
o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi... rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Cb 42/08 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2009
Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
označených základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 23 Cb 42/08-449 zo 6. júla
2009, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci
ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým
spôsobom, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného práva na ústavnom
súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (m. m. napr.
I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základného práva sťažovateľky je
okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila vo vzťahu k základným
právam, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, ktorým malo
podľa nej dôjsť k porušeniu jej základných práv.
Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože
jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu
bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku a postupu okresného súdu)
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 CoB/266/2009-545 z 20. októbra
2010 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
Jedna z kľúčových námietok sťažovateľky spočíva v tom, že v označenom konaní
neboli vykonané ňou navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
v dôsledku čoho jej bolo v odvolacom konaní znemožnené postupom súdu konať pred
súdom.
Sťažovateľka taktiež uviedla, že „odvolací súd nesprávne posúdil nutnosť
nariadenia pojednávania a tým zaťažil svoj postup vadou spočívajúcou v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom. Uvedené by malo mať za následok prípustnosť dovolania
a v prípade využitia tohto mimoriadneho opravného prostriedku následne i zrušenie
rozhodnutia odvolacieho súdu.“.
Z uvedeného vyplýva, že podľa sťažovateľky išlo v danej veci jednoznačne o taký
postup odvolacieho súdu, ktorým jej bola ako účastníkovi konania znemožnená realizácia
tých procesných práv, ktoré jej priznávajú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
v dôsledku čoho jej bola namietaným postupom krajského súdu a jeho rozsudkom odňatá
možnosť konať pred súdom.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom
prichádza v zásade do úvahy iba za predpokladu, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej
dovolať, najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní
pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).
Podľa § 236 ods. 1 OSP možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Podľa § 238 ods. 5 prvej vety OSP dovolanie nie je prípustné ani vo veciach,
v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení
neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Predmetom namietaného
konania bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala voči žalovanému
v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 239 493,19 €.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 102/04, III. ÚS 302/08,
IV. ÚS 309/08, III. ÚS 50/2010) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup
súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) s cieľom
zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obdobných
právnych názorov vychádza aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len
„najvyšší súd“ (napr. rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 102/01 alebo sp. zn. 2 Cdo 13/2004,
1 Obdo V 76/2006)].
Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom
uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania
v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.
Z uvedeného vyplýva, že medzi namietanými nedostatkami postupu krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009 a jeho rozsudkom z 20. októbra 2010
na jednej strane a odňatím možnosti konať pred súdom z hľadiska § 237 písm. f) OSP
na strane druhej nie je taká absencia súvislosti, ktorá by nepripúšťala uplatnenie tejto
námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu. Naopak,
z viacerých prednesov sťažovateľky v odôvodnení sťažnosti je zrejmé, že jej zásadné
námietky sú obsahovo totožné s dovolacím dôvodom vyplývajúcim z citovaného § 237
písm. f) OSP a v prípade podania dovolania by to bol práve dovolací súd, ktorý by bol
príslušný na meritórne prerokovanie týchto námietok a ktorý by o ich oprávnenosti
v konečnom dôsledku rozhodol. Na základe podaného dovolania by bol najvyšší súd
v súlade so znením § 242 ods. 1 OSP po pripustení dovolania príslušným na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia nielen z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP, ale tiež z hľadiska
ďalších dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, ktoré možno
identifikovať v námietkach sťažovateľky, najmä pokiaľ ide o namietanú povrchnosť celého
konania v tejto veci, zmätočnosť v hodnotení dôkazov a nedostatočné vysporiadanie sa
s jej argumentmi a názormi.
Z obsahu podanej sťažnosti ani zo zistení ústavného súdu na okresnom súde
nevyplýva, že by sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 CoB/266/2009
z 20. októbra 2010 podala dovolanie. Ústavný súd vzhľadom na to dospel k záveru, že
posúdenie námietok sťažovateľky ústavným súdom v situácii, keď sa neobrátila na príslušný
dovolací súd, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej
v sťažnosti, v ktorej tvrdí také porušenie svojich procesných oprávnení, ktoré napĺňajú
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, podať mala a mohla, by bolo porušením
princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou
všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy).
Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľky,
porušenie ktorých namieta, nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu,
ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická
osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv
(IV. ÚS 413/04). Ak sťažovateľka vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu
disponovala dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich
základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku, vylučuje to právomoc ústavného súdu na meritórne
prerokovanie jej sťažnosti.
Ústavný súd podľa svojej stabilnej judikatúry nie je oprávnený poskytovať ochranu
ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní
pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom
ustanovenými procesnými úkonmi (m. m. I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97). Ústava ani zákon
o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi
ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne
požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. I. ÚS 57/2010).
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 42/08
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009
Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského
súdu v označených konaniach.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva
nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo
trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05).
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté
konania boli právoplatne skončené 10. decembra 2010, keď nadobudol právoplatnosť
rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 CoB/266/2009 z 20. októbra 2010, ktorým bol
v odvolaním napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdený rozsudok
okresného súdu sp. zn. 23 Cb 42/08 zo 6. júla 2009.
Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v napadnutých konaniach
sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. februára 2011, t. j. v čase, keď k porušovaniu
označeného základného práva už nemohlo dochádzať a jej právna neistota už nemohla trvať,
ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľka nastolila, vrátane návrhu na vydanie
dočasného opatrenia – odloženia vykonateľnosti označeného rozsudku krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2011