Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 57/2010
PDF · 360.73 KB
No categories available
I. ÚS 57/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. D., Ch., a P. M., P., zastúpených advokátkou V. S., P.,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného
porušenia Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkami Okresného súdu Prešov sp. zn. 29 C 190/05 zo 7. mája 2008 a Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 16/2009 z 19. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. D. a P. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009
doručená sťažnosť M. D. (ďalej aj „sťažovateľ“) a P. M. (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo
spolu aj „sťažovatelia“), doplnená na výzvu ústavného súdu podaním z 27. júla 2009, vo
veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie
záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), ako aj namietaného porušenia Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkami
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 29 C 190/05 zo 7. mája 2008
a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 16/2009 z 19. marca
2009.
2. Sťažovatelia v podaní z 27. júla 2009 označenom ako „Odstránenie nedostatkov
podania na základe výzvy zo dňa...“ v upravenom petite namietali v bode 1 aj porušenie
„protokolu č. 1 (prvý dodatkový protokol k Dohovoru)“. Aké právo zaručené dodatkovým
protokolom bolo porušené, však bližšie nekonkretizovali.
3. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia boli
účastníkmi konania v občianskoprávnom spore vedenom okresným súdom pod sp. zn.
29 C 190/05 a krajskom súde pod sp. zn. 12 Co 16/2009 (sťažovateľka bola v procesnom
postavení vedľajšej účastníčky konania). Predmetom sporu bolo určenie vlastníctva (návrh
2
sťažovateľa na určenie vlastníctva k pozemkovej nehnuteľnosti – záhrade o výmere 1120 m
zapísanej na liste vlastníctva č. 638 katastrálneho územia Ch. ako parcela č. 328 vo
vlastníckom podiele 15/160 pre sťažovateľa).
4. Sťažovatelia v sťažnosti po opise chronologického priebehu súdnych konaní
(sp. zn. 9 C 82/90 a sp. zn. 17 Co 326/93, sp. zn. 29 C 190/05 a sp. zn. 12 Co 16/09, sp. zn.
3 Cdo 86/2007) vedených na okresnom súde, Krajskom súde v Košiciach, krajskom súde
a Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré sa týkali vývoja
nadobúdania vlastníctva k pozemkovej nehnuteľnosti tvoriacej predmet sporu, uviedli:
„... V uvedenej veci rozhodol Najvyšší súd SR a to tak, že zrušil uznesenie Krajského
súdu... zo dňa 10. 1. 2007 a vec vrátil na ďalšie konanie...
Na to Krajský súd... uznesením zo dňa 30. 1. 2008 zrušil uznesenie súdu prvého
stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.
V uvedenej veci rozhodol Okresný súd... rozsudkom zo dňa 7. 5. 2008, ktorý sa
odvolal na dedičstvo po J. B. zomretom dňa... a na základe osvedčenia o dedičstve č. 18 D
1045/94, D not 346/94 nadobudol predmetnú nehnuteľnosť v celosti. Okresný súd si vôbec
nerozobral závery Najvyššieho súdu, kde sa konštatuje, že J. B. mal vlastniť nehnuteľností
vrátane spoluvlastníckeho podielu už v čase svojej smrti a tomuto tak nebolo a preto aj
rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný a právne nesprávny. V rozsudku sú
priznané neúmerné trovy konania a dodnes nie je známy človek, ktorý ich zastupoval.
Krajský súd... rozsudkom zo dňa 19. 03. 2009 potvrdil rozsudok prvého stupňa.
Takisto tento rozsudok nevychádza z pôvodných záverov ako boli prezentované v prvom
uznesení tohto súdu. Rozsudok súdu je nesprávny aj z toho dôvodu, že účastníkom konania
bola aj vedľajšia účastníčka, ktorá v rozsudku vôbec nie je uvedená a ani jej rozsudok nebol
doručený a ona sa proti uvedeným rozsudkom dovoláva spravodlivosti...
Rozsudok súdu má tvoriť vnútorne konzistentný a logický celok. Závery súdu o určení
vlastníckeho práva nezodpovedajú tomu...“.
Po odcitovaní § 157 Občianskeho súdneho poriadku a právneho názoru k nemu sa
viažuceho sťažovatelia uviedli, že „... krajský súd rozhodol bez prítomnosti účastníka čo je
v rozpore s čl. 48. ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý ma právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom. Účastník konania nebol vyzvaný súdom na to či súhlasí
s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania a ani na takýto postúp neudelil súhlas,
nakoľko v odvolaní namietal nielen nesprávne právne posúdenie veci, ale aj nedostatočné
zistenie skutkového stavu...“.
5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„... Rozsudkom Okresného súdu... zo... 07. 05. 2008, č. k. 29 C/190/05... a Krajského
súdu... z... 19. 03. 2009, č. k. 12 Co/16/2009... došlo k porušeniu ústavného práva podľa čl.
20 ods. 1., čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy... a k porušeniu čl. 6 Dohovoru... a protokolu
č. 1 (prvý dodatkový protokol k Dohovoru)
...Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu... č. k. 12 Co 16/09 a Okresného
súdu... č. k. 29 C/190/05 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
...Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcich
z trov právneho zastúpenia... spolu: 245,7 EUR.“
6. K sťažnosti sťažovatelia pripojili:
a) rozsudok okresného súdu č. k. 29 C 190/05-91 zo 7. mája 2008. Týmto rozsudkom
bol zamietnutý návrh sťažovateľa z 31. augusta 2005 na určenie vlastníckeho práva
„k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 638 parc. č. KN 328 o výmere 1120 m2 v podiele
15/160...“;
b) rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co 16/2009 z 19. marca 2009, ktorým odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Obe rozhodnutia nadobudli právoplatnosť
12. mája 2009.
c) rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 86/2007 z 19. septembra 2007, ktorým
zrušil „uznesenie krajského súdu z 10. januára 2007 sp. zn. 12 Co 28/2006“ a vec mu vrátil
na ďalšie konanie („... v právnej veci žalobcu M. D... proti žalovanej Ľ. B... za účasti
vedľajšej účastníčky P. M... o určenie vlastníctva vedenej na Okresnom súde... pod sp. zn.
29 C 190/2005 na dovolanie žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu...“).
II.
7. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do
súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 29 C 190/2005, z ktorého považuje za dôvodné
oboznámiť tieto jeho relevantné časti:
7.1 „Žaloba o určenie vlastníckeho práva v zmysle § 80 O. s. p.“ doručená
okresnému súdu 31. augusta 2005. Žalobcom je sťažovateľ, žalovanou Ľ. B., Š. (č. l. 1 – 2).
7.2 Výpis z listu vlastníctva č. 638, kat. územia Ch., potvrdzujúci, že spoluvlastníkmi
2
parcely č. 328, záhrady (o výmere 1120 m) sú aj sťažovateľ a jeho manželka M., rod. G.,
a to v podieloch 20/160 a 10/160.
7.3 Osvedčenie o dedičstve (opravné osvedčenie o dedičstve) sp. zn. 18 D 1045/94,
Dnot 346/94 z 23. mája 1996, resp. 8. novembra 1996 po neb. J. B., v ktorom v bode II
2
v zozname aktív je aj nehnuteľnosť parc. č. 328, záhrada o výmere 1120 mv celosti na
základe právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 82/90-164 z 22. januára 1993.
Dedičstvo k predmetnej nehnuteľnosti na základe dohody o vyporiadaní dedičstva
nadobudol v celosti M. B., s povinnosťou vyplatiť ostatných dedičov (č. l. 32 – 33).
7.4 Notárska zápisnica č. N 140/2004, Nz 20366/2004 z 9. marca 2004 (vklad
vlastníctva povolený 2. apríla 2004); predmetnú nehnuteľnosť darovacou zmluvou previedol
M. B. na J. B. (č. l. 34 – 35).
7.5 Notárska zápisnica č. N 208/04, Nz 42584/04 z 18. mája 2004. Vlastníctvo
k predmetnej nehnuteľnosti od J. B. titulom darovacej zmluvy nadobudla Ľ. Š., Š. (vklad
bol povolený 3. júna 2004) (č. l. 36).
7.6 Na pojednávaní konanom 2. júla 2006 okresný súd uznesením „pripúšťa do
konania vedľajšieho účastníka P. M., bytom P...“ (č. l. 27).
7.7 Uznesenie okresného súdu č. k. 29 C 190/05-29 z 26. júna 2006, ktorým konanie
zastavil. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 82/90
z 22. januára 1993 bolo vyhovené žalobe právnych predchodcov žalovanej. Výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti sa stál titulom vydržania J. B.. Na základe osvedčenia o dedičstve
sp. zn. 18 D 1045/94, Dnot 346/94 po neb. J. B. predmetnú nehnuteľnosť nadobudol M. B.
„Tento následne darovacou zmluvou z 9. 3. 2004 nehnuteľnosť previedol na svojho syna J.
B..., ktorý ju previedol darovacou zmluvou z 18. 5. 2004 na žalovanú“. Okresný súd
konštatoval, že „je nesporné, že v tomto konaní bolo právoplatne rozhodnuté, že predmetná
nehnuteľnosť patrí do dedičstva po zomrelom právnom predchodcovi žalovanej, ktorý sa
stal jej výlučným vlastníkom na základe oprávnenej držby... v zmysle zákona č. 141/1950
Zb. Účastníkom tohto konania bol aj samotný žalobca, voči ktorému rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 8. 6. 1993, keďže ho nenapadol odvolaním“. Predmetný prvostupňový
rozsudok z 22. januára 1993 napadla odvolaním P. M. Krajský súd v Košiciach rozsudkom
z 29. apríla 1994 zmenil prvostupňový rozsudok tak, že žalobu voči nej zamietol „pre
nedostatok pasívnej legitimácie v spore... v čase rozhodnutia vo veci samej už nebola
podielovou spoluvlastníčkou... z dôvodu odpredaja svojho spoluvlastníckeho podielu
žalovanému v 10. rade M. D. kúpnou zmluvou zo dňa 9. 4. 1990“. Okresný súd konanie
vedené pod sp. zn. 29 C 190/05 zastavil preto, lebo vo veci sa už právoplatne rozhodlo
(v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/82/90), čo podľa názoru okresného súdu predstavuje
„neodstrániteľný nedostatok podmienky konania“ a vec sa nemôže prerokovať znova (č. l.
39 – 40).
7.8 O odvolaní navrhovateľa (sťažovateľa) zo 7. augusta 2006 krajský súd rozhodol
uznesením sp. zn. 12 Co 28/2006 z 10. januára 2007, ktorým zrušil uznesenie súdu prvého
stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „vo veci 9 C
82/90 a vo veci 29 C 190/05 nie je procesná totožnosť účastníkov... nie je možné hovoriť
o prekážke rozhodnutej veci, pre ktorú by nemohol súd vo veci 29 C 190/05 pokračovať...“
(č. l. 44 – 45).
7.9 Proti druhostupňovému rozhodnutiu podala 2. marca 2007 okresnému súdu
dovolanie žalovaná Ľ. B. Dovolanie odôvodnila § 237 písm. d) Občianskeho súdneho
poriadku – ďalej aj „OSP“ (existencia prekážky vo veci už rozhodnutej) a tiež § 237 písm. f)
OSP (odňatie jej možnosti konať pred súdom, lebo jej nebolo doručené na vyjadrenie
odvolanie žalobcu) (č. l. 47 – 49).
7.10 Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 86/2007 z 19. septembra 2007
druhostupňové rozhodnutie sp. zn. 12 Co 28/2006 z 10. januára 2007 zrušil a krajskému
súdu vrátil vec na ďalšie konanie. Najvyšší súd po konštatovaní, že dovolanie je prípustné,
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
a) K námietke existencie neodstrániteľnej podmienky konania (res iudicata)
„Pokiaľ žalovaná tvrdí, že odvolací súd sa dopustil procesnej vady konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. d/ O. s. p. (t. j. že v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo), dovolací súd s jej názorom nesúhlasí...
Pri riešení otázky, či právoplatné rozhodnutie v konaní sp. zn. 9 C 82/90 Okresného
súdu... bránilo podaniu žaloby v konaní sp. zn. 29 C 190/2005 Okresného súdu..., bolo
potrebné vziať na zreteľ, že v konaní tohto súdu sp. zn. 9 C 82/90 išlo o určovaciu žalobu,
ktorú (ako aktívne legitimovaní) podali tí, ktorí prichádzali do úvahy ako dedičia
poručiteľa, proti osobám (pasívne legitimovaným), vlastníctvo ktorých osvedčovali
dostupné doklady o vlastníckych vzťahoch k danej nehnuteľnosti. Opodstatnenosť tejto
žaloby boja vyvodzovaná zo skutkového deja, v rámci ktorého mal J. B. splniť podmienky
nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti vydržaním... a nehnuteľnosť vcelosti (vrátane
spoluvlastníckeho podielu 15/160) vlastniť aj v čase svojej smrti. Pokiaľ súd prvého stupňa
tejto žalobe v plnom rozsahu vyhovel, odvolací súd jeho rozhodnutie sčasti (čo do
spoluvlastníckeho podielu P. M.) zmenil, lebo dospel k záveru, že žalobou uplatnené určenie
sa v tejto časti požaduje voči tomu, voči komu sa požadovať nemôže (nesmie), lebo žalovaný
subjekt nie je nositeľom povinnosti v hmotnoprávnom vzťahu, z ktorého je vyvodzovaná
opodstatnenosť žaloby. V dôsledku zamietnutia tejto časti uvedenej žaloby nebolo súdmi
určené, kto je vlastníkom predmetného spoluvlastníckeho podielu (na tom nemení nič
skutočnosť, že odvolací súd v odôvodnení svojho zmeňujúceho rozsudku naznačil, že
žalovaným mal byť čo do tohto podielu M. D.).
Na rozdiel od toho v konaní sp. zn. 29 C 190/2005 Okresného súdu... sa M. D. ako
žalobca domáhal určenia, že je v podiele 15/160 spoluvlastníkom nehnuteľnosti.
Opodstatnenosť žaloby vyvodzoval z toho, že v katastri nehnuteľností nie je vedený ako
podielový spoluvlastník tejto nehnuteľnosti, hoci predmetný spoluvlastnícky podiel
nadobudol od P. M. kúpnou zmluvou, ktorú registrovalo Štátne notárstvo P... a ktorej
právne účinky zohľadnil aj Krajský súd v Košiciach v konaní sp. zn. 17 Co 326/93.
Vzhľadom na vyššie uvedené odlišnosti skutkového stavu, z ktorého sa vyvodzuje
opodstatnenosť žalôb v označených súdnych konaniach, a rovnako aj vzhľadom na to, že
Krajský súd v Košiciach v konaní sp. zn. 17 Co 326793 záväzne neurčil, komu patrí
predmetný spoluvlastnícky podiel (vyslovil len, že požadovaného určenia sa nemožno
domáhať voči P. M.), dospel dovolaci súd k názoru zhodnému s názorom Krajského súdu...,
že totiž podaniu žaloby vo veci sp. zn. 29 C 190/2005 Okresného súdu... nebránila prekážka
veci právoplatne rozhodnutej (v konaní tohto súdu sp. zn. 9 C 82/90, resp. v konaní
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 17 Co 326/93)...
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalovaná neopodstatnene vytýka
odvolaciemu súdu, že v otázke prekážky veci právoplatne rozhodnutej zaujal nesprávne
právne závery a že sa dopustil procesnej vady v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.“
b) K námietke vadného postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníma možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]
„Pokiaľ ale žalovaná namieta, že odvolací súd sa dopustil závažného procesného
pochybenia, ktorým jej odňal možnosť pred súdom konať..., majú jej tvrdenia
opodstatnenosť...
Žalobca podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa..., odvolací súd ale po
predložení veci súdom prvého stupňa... nedoručil odvolanie žalovanej a rozhodol o
odvolaní bez toho, aby jej vytvoril možnosť vyjadriť sa k tomuto opravnému prostriedku.
Tým porušil svoju procesnú povinnosť... a žalovanej znemožnil realizáciu procesného
oprávnenia, ktoré jej vyplýva z tohto ustanovenia... Žalovaná preto opodstatnene namieta,
že odvolací súd jej odňal možnosť pred súdom konať...
Vzhľadom na to... Najvyšší súd... dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
zrušil a vec vrátil Krajskému súdu... na ďalšie konanie...“ (č. l. 63 – 66).
7.11 Výzva krajského súdu právnemu zástupcovi žalovanej, aby sa „v lehote 10 dní...
vyjadril k odvolaniu právnej zástupkyne žalobcu proti uzneseniu okresného súdu... zo dňa
26. 6. 2006 č. k. 29 C 190/05-39 a uviedli, či súhlasíte s rozhodnutím odvolacieho súdu bez
nariadenia pojednávania (§ 209a ods. 1 OSP)“ (č. l. 70).
7.12 Na výzvu krajského súdu z 23. novembra 2007 predložil 4. decembra 2007
právny zástupca žalovanej jej vyjadrenie „k odvolaniu žalobcu zo dňa 7. 8. 2006“ a listom
zo 7. decembra 2007 (faxom) súhlasil „s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia
pojednávania“ (č. l. 71, 72, 74).
7.13 Krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 93/2007 z 30. januára 2008 zrušil
prvostupňové uznesenie z 26. júna 2006 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Podstatu odôvodnenia tvorila táto jeho relevantná časť:
„... Aj dovolací Najvyšší súd... v rozhodnutí z 19. 9. 2007 č. k. 3 Cdo86/2007-63
skonštatoval, že vo veci 29 C/190/2005 nie je prekážka právoplatne rozhodnutej veci,
pretože žaloba je postavená na inom odlišnom skutkovom stave.
Ak nie je totožnosť veci ani totožnosť osôb v rozhodnutí sp. zn. 9 C 80/90 a vo veci
sp. zn. 29 C/190/2005, nie je možné hovoriť o prekážke rozhodnutej veci, pre ktorú by
nemohol súd vo veci sp. zn. 29 C/190/2005 ďalej pokračovať. Z toho dôvodu krajský súd
zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie...“ (č. l. 75 – 78).
7.14 (č. l. 85 – 86) Na pojednávaní konanom 7. mája 2008 za účasti právnych
zástupcov účastníkov konania (vedľajšia účastníčka svoju neprítomnosť neospravedlnila),
po ich vyjadreniach k predmetu sporu okresný súd po skončení dokazovania vyhlásil
rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Podstatu odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku
(č. l. 91 – 94) tvorili tieto jeho relevantné časti:
„... Žalobca svoj nárok opieral iba o rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa
29. 4. 1994 pod sp. zn. 17 Co 326/93, ktorým bola žaloba voči P. M. ako žalovanej v 9. rade
zamietnutá majúc za to, že predmetom konania teda nebol jej podiel na spornej
nehnuteľnosti 15/160, ktorý nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 9. 4. 1990.
V čase vyhlásenia rozsudku Okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 82/90 zo dňa 22. 1.1993 predmetom konania bolo určenie vlastníctva k nehnuteľnosti
a to parcele č. 328 o výmere 1.120.m2, t. č. vedenej na LV č. 638.
Žalobca bol v uvedenom konaní označený ako žalovaný v 10. rade vzhľadom na
nadobudnutý spoluvlastnícky podiel k spornej parcele 5/160 od J. S. (žalovaného v 8. rade)
a 15/160 od P. M. (žalovanej v 9. rade) kúpnou zmluvou zo dňa 9. 4. 1990, a to ešte v čase
pred podaním žaloby vo veci samej.
Keďže uvedeným rozsudkom prvostupňový súd vyhovel žalobe aj voči žalovaným
v 8. a 9. rade, Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania zo strany žalovanej
v 9. rade v rozsudku zo dňa 29. 4. 1994 pod sp. zn. 17 Co 326/93 iba konštatoval, že
účastníkmi konania v predmetnom konaní už neboli, žalovaní v 8. a 9. rade z dôvodu
nedostatku pasívnej legitimácie, pretože už neboli nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti, teda
už v čase podania žaloby neboli podielovými spoluvlastníkmi spornej parcely a svoj
spoluvlastnícky podiel previedli na M. D. označeného v konaní ako žalovanej v 10. rade.
Ďalej uviedol, že vecnú legitimáciu v spore síce nemal aj žalovaný v 8. rade, ale z
dôvodu podania odvolania iba zo strany žalovanej v 9. rade bolo možné rozhodnúť o zmene
prvostupňového rozsudku iba voči nej...
Keďže P. M. v čase konania 9 C 82/90 nebola podielovou spoluvlastníčkou spornej
parcely súd voči nej žalobu zamietol, nakoľko nositeľom tohto podielu už bol žalobca
označený v pôvodnom konaní ako žalovaný v 10 rade.
Preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol s poukazom na skutočnosti preukázané
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 82/90 konštatujúc, že právny predchodca žalovanej
nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti ako celku vydržaním... a to
pokojnou a nerušenou držbou počas celej vydržacej doby od roku 1934 do roku 1968, teda
ešte pred nadobudnutím predmetného spoluvlastníckeho podielu žalobcom kúpnou zmluvou
zo dňa 9. 4. 1990...“.
7.15 Prvostupňové rozhodnutie napadol 24. júna 2008 odvolaním sťažovateľ,
v ktorom okrem iného uviedol:
„... súd sa vôbec neriadil právnym Rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 19. 09. 2007
a uznesením Krajského súdu... zo dňa 30. 01. 2008...
Okresný súd bez toho, aby sa hlbšie zaoberal a preštudoval si rozsudok Najvyššieho
súdi, bez uváženia zas vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol...
V rozsudku Okresného súdu... je síce uvedený žalovaný v 10 rade M. D., ale kúpnou
zmluvou zo dňa 9. 4. 1990 nadobudla aj jeho manželka M. D. /ktorá v rozsudkoch nie je
uvedená/...
Okresný súd... nesprávne zhodnotil celú situáciu, keď v odôvodnení tvrdí, že v konaní
na Okresnom súde... č. k. 9 C/82/90 a Krajskom súde č. k. 17 Co/326/93 sa stal J. B.
predchodca žalobcov výlučným vlastníkom. Toto tvrdenie a nesprávne pochopenie rozsudku
Krajského súdu v Košiciach je dôsledkom aj nesprávneho rozhodnutia v uvedenej veci.
Okresný súd..., vôbec nepochopil odôvodnenie Najvyššieho súdu, že v uvedenej veci
v konaní nebráni prekážka veci právoplatne rozhodnutej a tým, žalobou sa bolo nutné
zaoberať a určiť spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam. Fakticky je potrebné určiť to čo
neurčil Krajský súd v Košiciach, komu patrí predmetný spoluvlastnícky podiel...“ (č. l. 96 –
97).
7.16 Žalovaná vo vyjadrení z 2. júla 2008 k odvolaniu sťažovateľa uviedla:
„... okresný súd celkom evidentne postupoval v intenciách rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo 86/2007, pretože žalobcovu žalobu prejednal a o nej aj meritórne
rozhodol. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu jasne vyplýva, že okresný
súd posúdil, že žalovaný spoluvlastnícky podiel patrí žalovanej, z čoho vyplýva, že žalobu
zamietol. Žalobca evidentne nechápe rozdiel medzi zastavením konania (ako procesným
rozhodnutím) a zamietnutím žaloby (ako meritórnym rozhodnutím). Preto žalovaná uvádza,
že nie okresný súd, ale žalobca nepochopil odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu...“ (č. l.
104 – 105).
7.17 Na č. l. 107 je výpis z katastra nehnuteľností vyhotovený 8. júla 2008 Správou
katastra P., podľa ktorého vlastníkom nehnuteľností parc. č. 328/1, záhrady o výmere 1030
2 2
ma parc. č. 328/2, zastavané plochy a nádvoria o výmere 90 mv katastrálnom území Ch.
je Ľ. B., rod. Š., titulom darovacej zmluvy.
7.18 Sťažovateľ a aj jeho právna zástupkyňa v liste z 9. a 15. júla 2008 oznámili, že
žiadajú, „aby krajský súd vytýčil vo veci pojednávanie a chceme sa zúčastniť
pojednávania“ (č. l. 109 – 110).
7.19 Okresný súd 30. júla 2008 doručil odvolanie sťažovateľa žalovanej a jej
právnemu zástupcovi (č. l. 112).
7.20 Krajský súd stanovil termín pojednávania na 19. marec 2009 o 10.00 h.
Predvolanie prevzala právna zástupkyňa sťažovateľa 2. marca 2009 a sťažovateľ 4. marca
2009 (č. l. 115).
7.21 Podľa „Zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom“ konanom 19. marca
2009 sa na pojednávaní nezúčastnili účastníci a právna zástupkyňa sťažovateľa. Odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (č. l. 123 – 124).
7.22 Na č. l. 132-137 je písomné vyhotovenie rozsudku krajského súdu sp. zn.
12 Co 16/2009 z 19. marca 2009. Krajský súd pri svojom rozhodovaní najskôr poukázal na
zistený skutkový stav (v podstate zhodne s uvedenými v bode 7, pozn.) a v rámci
odôvodnenia svojich právnych záverov v podstatnom uviedol:
„Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania
napadnutého rozsudku, a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť...
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia ... Rozhodnutie okresného súdu je správne a k tomu odvolací súd dodáva:
Vo veci sp. zn. 9 C 82/90 Okresného súdu... rozsudkom z... 22. 1. 1993... bolo určené,
že (sporné, pozn.) nehnuteľnosti... patria do dedičstva po nebohom J. B. Krajský súd
v Košiciach rozsudkom zo dňa 29. 4. 1993 pod č. k. 17 Co 326/93-199 zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa v spojení s dopĺňacím uznesením zo dňa 25. 3. 1993 vo vzťahu k žalovanej P.
M. tak, že žalobu zamietol. Rozsudok je právoplatný dňom 29. 8. 1994. Okresný súd... v
spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice tak skonštatoval, že parcela č. EN 328 -
záhrada o výmere 1120 m2 patrí do dedičstva po nebohom J. B. Rozhodnutie je právoplatné
vo vzťahu k žalovanému v 10. rade M. D., ktorý je žalobcom v tomto novom spore 29
C/190/2005, kde žiada určiť vlastnícke právo k parcele KN 328/ o výmere 1120 m2 záhrada
v k. ú. Ch. Ak Okresný súd... v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach stanovil
rozsah dedičstva po nebohom J. B., stanovil tak aj vlastnícke právo J. B. k spornej
nehnuteľnosti, a to v celosti.
Podľa § 159 ods. 2 O. s. p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov
a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.
Rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. 9 C 82/90-164 je záväzný aj pre M. D. -
žalobcu v tomto spore. Výrok rozsudku o tom, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po
nebohom J. B., jednoznačne určuje vlastnícke právo nebohého J. B. k spornej nehnuteľnosti.
Táto nehnuteľnosť neskôr bola predmetom dedičského konania a dedičia si vyporiadali
vlastníctvo k nehnuteľnosti tak, že túto nadobudol M. B. M. B. podľa notárskej zápisnice z 9.
3. 2004 spornú nehnuteľnosť daroval J. B. J. B. na základe darovacej zmluvy z 18. 5. 2004
daroval nehnuteľnosť Ľ. B., terajšej žalovanej... Ak pôvodným vlastníkom spornej
nehnuteľnosti v celosti bol J. B., nemohla P. M. prevádzať svoj podiel k nehnuteľnosti na M.
D., ak nebola podielovou spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti. Táto v celosti patrila J. B.
titulom vydržania vlastníckeho práva od roku 1934 do roku 1968, čo je konštatované v
rozsudku Okresného súdu... pod sp. zn. 9 C 82/90-164. P. M. kúpnou zmluvou z 9. 4. 1990
nemohla previesť svoj podiel k spornej nehnuteľnosti, ak nebola spoluvlastníčkou
nehnuteľnosti, pretože táto v celosti patrila J. B. To bol aj dôvod, prečo okresný súd žalobu
zamietol. Krajský súd preto potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne,
keďže žalovaná je vlastníčkou spornej nehnuteľnosti.
Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania,
nakoľko tieto boli vypočítané správne...“
7.23 Na č. l. 127 je podanie sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne doručené
krajskému súdu osobne, bez uvedenia presného času doručenia, 19. marca 2003 (t. j. v deň
konania odvolacieho pojednávania) tohto znenia:
„... V horeuvedenej veci je určené pojednávanie na Krajskom súde... na deň 19. 3.
2009 o 10.00 hod. Vzhľadom k tomu, že na Okresnom súde... mám dve pojednávania...
ospravedlňujem svoju neúčasť a neúčasť žalobcu na pojednávaní a žiadam pojednávanie vo
veci odročiť z dôvodu kolízie pojednávaní...“
7.24 Rozsudok krajského súdu (spolu s uznesením krajského súdu č. k.
12 Co 57/2008-138 z 19. marca 2009 potvrdzujúcim prvostupňové rozhodnutie o vyrubení
súdneho poplatku za odvolanie) bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený 5. mája 2009.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť 12. mája 2009.
III.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na
jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.a Posúdenie sťažnosti z hľadiska jej prípustnosti
9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
10. Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich základných práv a slobôd došlo
postupom a rozsudkami okresného súdu sp. zn. 29 C 190/05 zo 7. mája 2009 a krajského
súdu sp. zn. 12 Co 16/09 z 19. marca 2009, ktoré nadobudli právoplatnosť 12. mája 2009.
11. Sťažovatelia kvalifikovane právne zastúpení advokátkou tvrdia (pozri bližšie bod
4), že „Okresný súd si vôbec nerozobral závery Najvyššieho súdu, kde sa konštatuje...
a preto aj rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný a právne nesprávny... Krajský
súd... rozsudkom potvrdil rozsudok prvého stupňa... Rozsudok súdu je nesprávny aj z toho
dôvodu, že účastníkom konania bola aj vedľajšia účastníčka, ktorá v rozsudku nie je
uvedená a ani jej rozsudok nebol doručený a ona sa proti uvedeným rozsudkom dovoláva
spravodlivosti... Navyše krajský súd rozhodol bez prítomnosti účastníka... Účastník konania
nebol vyzvaný súdom na to, či súhlasí s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania
a ani na takýto postup neudelil súhlas, nakoľko v odvolaní namietal nielen nesprávne
právne posúdenie veci, ale aj nedostatočné zistenie skutkového stavu. Z procesného
hľadiska je súd povinný svojou činnosťou zabezpečiť výkon spravodlivosti tak, aby nedošlo
k jej odopretiu (denegatio justitiae § 1, § 3 O. s. p.).“
12. Z obsahu citovaných tvrdení jednoznačne vyplýva, že sťažovatelia (tiež) vytýkajú
okresnému a krajskému súdu, že „vôbec nerozobral závery Najvyššieho súdu... a preto je
nepreskúmateľný a právne nesprávny“, teda namietajú v postupe a v rozhodnutiach vo veci
konajúcich všeobecných súdov ich odchýlenie sa od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci, čo je podľa názoru ústavného súdu právnou skutočnosťou
oprávňujúcou prípustnosť podania dovolania z dôvodu uvedeného v § 238 ods. 2 OSP. Z už
citovaných tvrdení ďalej vyplýva, že sťažovateľke ako vedľajšej účastníčke konania („ktorá
v rozsudku nie je uvedená a ani jej rozsudok nebol doručený a ona sa proti uvedeným
rozsudkom dovoláva spravodlivosti...“) mala byť postupom vo veci konajúcich
všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred súdom, ktorá (ňou tvrdená) skutočnosť
zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Taktiež tvrdenie sťažovateľa, že mu
postupom odvolacieho súdu nebolo umožnené zúčastniť sa pojednávania na odvolacom
súde a tam brániť svoje oprávnené záujmy (namietal „nesprávne právne posúdenie veci, ale
aj nedostatočné zistenie skutkového stavu“), obsahovo korešponduje s dovolacím dôvodom
už citovanej právnej normy.
13. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(a nadväzne na to aj základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48
ods. 2 ústavy) v súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd uvádza, že
ak by bol postup súdu protiprávny, a jeho postupom by bola sťažovateľom odňatá možnosť
domáhať sa ustanoveným postupom ich práv na súde, v tom prípade je potrebné takýto
postup považovať za dovolací dôvod podľa citovaného § 237 písm. f) OSP (napr.
III. ÚS 88/02, I. ÚS 61/07). Podobne postup vo veci konajúcich všeobecných súdov,
ktorého dôsledkom by bolo porušenie § 243d ods. 1 OSP, spočívajúci v nerešpektovaní
záväzného právneho názoru dovolacieho súdu by bolo potrebné považovať za dovolací
dôvod podľa § 238 ods. 2 OSP.
14. Zo sťažnosti je zrejmé, resp. iné nevyplýva, že sťažovatelia proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 12 Co 16/2009 z 19. marca 2009 dovolanie nepodali, teda
nevyčerpali opravný prostriedok, ktorý im Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu
ich základných práv.
15. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo
na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f)
OSP a tiež podľa § 238 ods. 2 OSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie
až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovatelia
ako účastníci konania zvolili medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv
a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých
sťažovateľom dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry
ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,
v ktorých sa sťažovatelia mohli domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom
vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými
úkonmi (I. ÚS 161/02). Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
16. Vychádzajúc z už uvedeného, sťažovatelia teda vo vzťahu k napádanému
rozsudku krajského súdu disponovali dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme
účinnej ochrany ich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej
hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, čím bola zároveň vylúčená právomoc
ústavného súdu. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto namietanej
časti (III.a) odmietnuť ako neprípustnú pre nevyčerpanie opravných prostriedkov už po jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
III.b Posúdenie sťažnosti z hľadiska kritéria jej ne/opodstatnenosti
17. Nad rámec uvedeného v časti III.a ústavný súd posúdil sťažnosť tiež z aspektu
plnenia kritéria jej ne/opodstatnenosti. V súvislosti so sťažovateľmi namietaným
neústavným postupom okresného súdu ako prvostupňového súdu (pozri navrhovaný petit
v bode 5) s poukazom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup a rozhodnutie tohto
súdu (rozsudok sp. zn. 29 C 190/05 zo 7. mája 2008), lebo proti nemu bol prípustný opravný
prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 16/2009 z 19. marca
2009, ústavný súd poznamenáva, že dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti je
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
18. Pokiaľ ide o napadnutý postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
12 Co 16/2009 a jeho rozsudok z 19. marca 2009, ústavný súd poznamenáva, že za daného
skutkového stavu veci vychádzajúceho z v konaní vykonaného dokazovania, ako to vyplýva
z obsahu súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 29 C 190/05, a na tento skutkový stav
nadväzujúce právne závery prezentované aplikáciou relevantných právnych noriem
aktuálnych všeobecne záväzných právnych predpisov vo výrokoch a najmä
v odôvodneniach napadnutých súdnych rozhodnutí, za súčasnej dôkaznej argumentácie
sťažovateľov a neprodukovaní (nepredložení) nových právne relevantných dôkazov
preukazujúcich ich tvrdenia, nie sú vytvorené predpoklady na úspešné uplatňovanie
námietok sťažovateľov smerujúce k revízii právnych záverov všeobecných súdov v ich
občianskoprávnej veci v rámci konania pred ústavným súdom. Napadnuté rozhodnutie
krajského súdu (pozri bod 7.22), najmä jeho odôvodnenie, obsahuje podľa názoru ústavného
súdu dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich konštatovanie absencie
takých závažných skutočností, ktoré by podporili tvrdenie sťažovateľov o svojvoľnosti
alebo zjavnej neodôvodnosti výkladu a záverov krajského súdu, a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu.
19. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú,
nepostačuje sama osobe na prijatie eventuálneho záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
(resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd
za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku
presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet za daného stavu žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa názoru ústavného súdu
namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Ústavný súd
preto nevidí dôvod, aby bolo potrebné tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systému všeobecného súdnictva.
20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd tiež toho názoru [nad rámec svojho
záveru už vysloveného v časti III.a týkajúceho sa subsidiarného postavenia ústavného súdu
k možnosti podania dovolania podľa § 237 písm. f) a § 238 ods. 2 OSP], že niet žiadnej
spojitosti medzi rozhodnutím (a odôvodnením rozhodnutia krajského súdu) a namietaným
porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).
21. Možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na ochranu ich majetku podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy (v danom prípade aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu) sa spravidla
odvodzuje vo väzbe na porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže
ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené ich základné právo
na spravodlivý proces (prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádzala do úvahy
ani možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy. Absencia
porušenia ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až čl. 48 ústavy) v tomto prípade totiž
vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie základného
práva sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku ústavy
(m. m. II. ÚS 201/04).
22. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľmi označenými právami a sťažnosť je možné v zmysle
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde kvalifikovať ako zjavne neopodstatnenú. Z uvedených
dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010