Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 222/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,

B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

50 z 12. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv za základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -50 z 12. januára 2011.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:

«Na základe Zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 02.12.2002 poskytol

Sťažovateľ dlžníkovi... M. L. ... B. (ďalej len „dlžník“) úver vo výške 398,33 Eur... Zmluva

o. i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t. j.

povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať

sťažovateľovi poskytnutý úver v 13-ich dvojtýždňových splátkach v sume 47,47 Eur...

dvojtýždenne od 16. 12. 2002.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu t. j. medzi sťažovateľom

a jeho dlžníkom dojednané priamo v Zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol

priamo v Zmluve určený je oprávnený, v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré

mu zo Zmluvy o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu.

Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním

úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver okamžite

splatný.

Dňa 04. 06. 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica; notárska zápisnica bola

podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.

Dňa 28.07.2003 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny

exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom

(ďalej len „Okresný súd“) dňa 02.01.2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t.j. exekúcia.

Dňa 28. 10. 2009 podal sťažovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo

udelené dňa 02. 01. 2004 poverenie na výkon exekúcie.

Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende

v danej veci uznesením zo dňa 02. 09. 2010, sp. zn. -38 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a exekúciu zastavil. O návrhu na zmenu súdneho exekútora Okresný súd

nerozhodol.

Sťažovateľ podal dňa 06.10.2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací uznesením

zo dňa 12.01.2011 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 02.09.2010 ako vecne

a právne správne vo výroku, ktorým bola exekúcia zastavená. Do výroku, ktorým bola

exekúcia vyhlásená za neprípustnú odvolanie odmietol...

Pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa už

vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti. Prvý aspekt - aby obe strany

konania mali rovnakú možnosť predložiť svoju vec nezávislému a nestrannému súdu za

podmienok, ktoré ani jednu z nich nestavajú do výhodnejšieho, či nevýhodnejšieho

postavenia voči strane druhej. Druhý aspekt - každá strana má mať možnosť zoznámiť sa

s každým dokladom, dôkazom alebo návrhom predloženým súdom a možnosť sa k nim

vyjadriť. Kontradiktórnosť jednania má zvláštny význam pri dokazovaní, pretože v jeho

rámci musia byť sprístupnené všetky relevantné dôkazy svedčiace ako v prospech tak

i neprospech účastníkov.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j.

riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t.j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, keďže návrh na

zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové skúmanie podmienok na

vykonanie exekúcie, tj. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do

zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné

podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú

mu exekučným poriadkom...

Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ tak vlastnil majetok („poseession“

„bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré

vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu - zmluvy, ktorej platnosť nebola

účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje právo pod

dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo má

autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a

záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo.“ V prípade sťažovateľa

nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo

existencia nároku by mohla byť spochybnená. ...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať

majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii)

zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna

z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme

v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia

takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo

štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom

záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka

verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie

vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,

ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci

rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho

zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle

Protokolu 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka uviedla, že dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) nepodala, „pretože podľa

dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom ... v obchodných veciach

desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom

dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška

príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na

určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde,

pričom v tejto veci tvorí istina 398,33 EUR.“

Ako ďalší dôvod nepodania dovolania v súlade s § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sťažovateľka uviedla, že nepovažovala dovolanie za

účinný právny prostriedok nápravy s ohľadom na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu

v obdobných konaniach napr. sp. zn. a sp. zn. .

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku

6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13CoE

404/2010-50 zo dňa 12.01.2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -50 zo dňa

12.01.2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s.r.o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 3430,69 Eur (103352,97 Sk), ktoré mu zaplatí

krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s.r.o. trovy

právneho zastúpenia v sume 298,46 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za

149,23 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta,,... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom

prichádza v zásade do úvahy iba za predpokladu, že ten, kto má v úmysle sa jej dovolať,

najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred

všeobecnými súdmi (m. m. ). Namietané porušenie niektorého zo základných

práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave , totiž nezakladá automaticky aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. , ).

Podľa možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia z 12. januára 2011 uviedol:

„Napadnutým uznesením okresný súd s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g)

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnený bol zaviazaný zaplatiť súdnemu

exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie vo výške 43,68 eura do troch dní.

O trovách exekúcie súd rozhodoval s poukazom na ust. § 200 ods. 2 EP, § 203 ods. 1

EP, s použitím § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/95 Z. z., § 15 ods. 1 vyhlášky a § 22 ods. 1

vyhlášky.

Proti uzneseniu odvolanie podal oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie

okresného súdu zrušil v celom rozsahu.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom

bez nariadenia pojednávania podľa .

Odvolanie oprávneného do výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

odmietol podľa s. 1 písm. c) .

V ostatných výrokoch uznesenie okresného súdu potvrdil podľa ako

vecne správne.

Podľa ust. , odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu

v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

Za osobitný zákon sa v tomto prípade považuje Zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. v znení neskorších predpisov.

Ani jedno z ustanovení Exekučného poriadku nepripúšťa možnosť odvolania proti

uzneseniu, ktorým bola vyhlásená exekúcia za neprípustnú.

V prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie odvolania, niet

zákonného opodstatnenia pokladať podané odvolanie za prípustné (viď rozhodnutie

Ústavného súdu ).

Podľa ust. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Na základe citovaných zákonných ustanovení nemohol odvolací súd inak než odvolanie

oprávneného vo výroku, ktorým exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú, odmietnuť.

Znenie ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ukladá súdu povinnosť

exekúciu zastaviť, pokiaľ táto bola vyhlásená za neprípustnú.

Zákon teda nedáva možnosť súdu iného rozhodnutia než exekúciu zastaviť v prípade,

ak táto bola vyhlásená za neprípustnú.

Oprávnený, ktorý považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne, uvádza

v odvolaní, že zároveň logicky nesúhlasí s výrokom súdu o trovách exekúcie, na ktoré bol

zaviazaný. Za danej situácie dôvody prednesené oprávneným v odvolaní do trov

nenapádajú správnosť ich výpočtu a základ rozhodnutia o trovách je odôvodnený okresným

súdom citovaným ustanovením § 203 ods. 1 EP.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

, ) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup

súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) s cieľom

zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obdobných

právnych názorov vychádza aj judikatúra najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia sp. zn.

alebo sp. zn. , sp. zn. ).

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom

uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania

v zmysle . Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

Sťažovateľka odôvodnenie svojej sťažnosti formulovala paušálne (totožne s inými

podanými ústavnému súdu) a odôvodnenie jej sťažnosti nekonvenuje s odôvodnením

namietaného rozhodnutia krajského súdu, zo samotnej sťažnosti je však možné vyvodiť, že

na základe podaného dovolania by bol najvyšší súd v súlade so znením po

pripustení dovolania príslušným na preskúmanie napadnutého rozhodnutia z dôvodov podľa

, pretože podľa názoru ústavného súdu z uznesenia krajského súdu

vyplýva, že medzi namietanými nedostatkami postupu krajského súdu v konaní vedenom

pod č. k. -50 a jeho uznesením z 12. januára 2011 na jednej strane

a odňatím možnosti konať pred súdom z hľadiska na strane druhej nie je

taká absencia súvislostí, ktorá by nepripúšťala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho

dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu.

Sťažovateľka nepodanie dovolania odôvodnila tým, že „podľa § 238 ods. 5

dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom ... v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na

príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho

konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci

deň podania návrhu na prvostupňovom súde, pričom v tejto veci tvorí istina 398,33 EUR.“.

Ústavný súd dospel k záveru, že posúdenie námietok sťažovateľky ústavným súdom

v situácii, keď sa neobrátila na príslušný dovolací súd, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho

vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej v sťažnosti, v ktorej tvrdí také porušenie svojich

procesných oprávnení, ktoré napĺňajú prípustnosť dovolania podľa ,

podať mala a mohla, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu

vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov. Každý účastník musí

uplatniť svoje práva zákonnou formou. Jednou z nich je aj podanie dovolania, nestačí len

tvrdenie, že prípadný opravný prostriedok na súde vyššieho stupňa nebude úspešný (čl. 127

ods. 1 i. f. ).

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľky,

porušenie ktorých namieta, nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu,

ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická

osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv

(). Ak sťažovateľka vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu

disponovala dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich

základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti

, vylučuje to právomoc ústavného súdu na meritórne

prerokovanie jej sťažnosti.

Ústavný súd podľa svojej stabilnej judikatúry nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní

pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi (m. m. , ). ani zákon

o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi

ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne

požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011