Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 413/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra

2004 predbežne prerokoval sťažnosť Allianz – Slovenskej poisťovne, a. s., B., Českej

poisťovne – Slovensko, akciovej spoločnosti, B., ERGO poisťovne, a. s., B., Komunálnej

poisťovne, a. s., B., KOOPERATÍVA poisťovne, a. s., B., Generali Poisťovne, a. s., B.

a UNIQA poisťovne, a. s., B., všetci zastúpení advokátom JUDr. J. K., B., vo veci porušenia

ich základného práva podľa a 2 v spojení s a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 15. októbra 2003 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. apríla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Allianz – Slovenskej poisťovne, a. s., Českej poisťovne – Slovensko,

akciovej spoločnosti, ERGO poisťovne, a. s., Komunálnej poisťovne, a. s.,

KOOPERATÍVA poisťovne, a. s., Generali Poisťovne, a. s., a UNIQA poisťovne, a. s.,

o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta

2004 doručená sťažnosť Allianz – Slovenskej poisťovne, a. s., B., Českej poisťovne –

Slovensko, akciovej spoločnosti, B., ERGO poisťovne, a. s., B., Komunálnej

poisťovne, a. s., B., KOOPERATÍVA poisťovne, a. s., B., Generali Poisťovne, a. s., B.

a UNIQA poisťovne, a. s., B. (všetci ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

ich základného práva podľa a 2 v spojení s a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 15. októbra 2003 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2004.

Sťažovatelia uviedli, že „... ako navrhovatelia sa na Okresnom súde Bratislava I.

(...) ako vecne a miestne príslušnom súde svojím návrhom doručeným súdu 3. 12. 2002

domáhali, aby súd určil, že sťažovatelia (v uvedenom konaní navrhovatelia) nemajú

povinnosť uloženú ustanovením o poisťovníctve odviesť

osem percent z prijatého poistného z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla na osobitný účet Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (v uvedenom konaní odporca). Konanie bolo vedené na Okresnom

súde Bratislava I. pod sp. zn. a následne na Krajskom súde v Bratislave,

ktorý rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I.

pod sp. zn. .

K podaniu uvedeného návrhu viedlo sťažovateľov ich presvedčenie, „... že povinnosť

odviesť 8 % z poistného im nevznikla, nakoľko uložením zákonnej povinnosti uvedenej

v ustanovení došlo k porušeniu ich SR

zaručených práv, nakoľko uvedené ustanovenie je v rozpore s ustanovením čl. 12 ods. 1 a 2

v spojení s ustanovením , ods. 2, 3, 4 SR a bolo ním porušené

aj ustanovenie a 4 SR“.

Podľa sťažovateľov je ustanovenie

o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o poisťovníctve“) voči nim diskriminačné. Poukazujú pritom na to,

že „Poistné, ktoré poistník zaplatí poisťovni vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa momentom jeho

zaplatenia stáva vlastníctvom poisťovne. Avšak ustanovenie

Z. z. zároveň poisťovni ako vlastníkovi ukladá povinnosť, aby s nadobudnutým vlastníctvom

(zaplateným poistným) určitým spôsobom nakladal a to dokonca tak, aby časť svojho

majetku poukázal ústrednému orgánu štátnej správy. Uvedená právna úprava pritom

vzhľadom na svoj charakter nemá za následok iba obmedzenie vlastníckeho práva

poisťovne, ale svojimi dôsledkami má za následok zbavenie vlastníctva, teda svojím

obsahom uvedená úprava znamená vyvlastnenie a to priamo zákonom ako všeobecne

záväzným právnym predpisom, pričom sa jedná o vyvlastnenie bez náhrady. Možno teda

uzavrieť, že ustanovením § 30 ods. 1 v časti ukladajúcej poisťovniam vykonávajúcim

povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel (t. j. sťažovateľom) bolo zasiahnuté do práva vlastniť majetok sťažovateľov

zakotveného v a 4 SR a touto legislatívnou úpravou bol porušený

aj zákaz diskriminácie a zásada rovnosti garantované “.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 15. októbra 2003 konanie vo veci

ich návrhu podľa (ďalej aj „OSP“) zastavil a svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že v danej veci nie je daná právomoc súdov, pretože súdy

v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú iba veci uvedené v ustanovení

až 3 a predmetom konania bol verejnoprávny vzťah medzi účastníkmi.

Okresný súd nepostúpil vec inému orgánu, čo odôvodnil tým, že v danej veci ide o návrh

v zmysle . Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali sťažovatelia v zákonnej

lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 30. apríla

2004 tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

V odôvodnení okrem iného poukázal aj na to, že všeobecné súdy vo veciach, ktoré nepatria

do ich právomoci, nie sú oprávnené podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom

o súlade všeobecne záväzného právneho predpisu s podľa , a to

z dôvodu, že takýto návrh môžu všeobecné súdy podať iba v súvislosti so svojou

rozhodovacou činnosťou, t. j. vo veciach, ktoré patria do ich právomoci.

Ďalej sťažovatelia argumentujú aj tým, že ochrana subjektívnych práv nemôže byť

v žiadnom prípade vylúčená z pôsobnosti súdu, alebo iného zákonom stanoveného orgánu.

Z toho vyvodzujú, že ak právny poriadok neurčuje orgán, ktorý má poskytnúť ochranu práv,

takýmto orgánom, ktorý je povinný poskytnúť ochranu, je všeobecný súd. V spojitosti s tým

upozorňujú aj na to, že samotný zákonodarca pri procesnej úprave práva na súdnu ochranu

v pamätal na ústavnú garanciu práva na súdnu, resp. inú

právnu ochranu, keď v ustanovení druhej vety uvádza: „ Ak vec nespadá

do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec

po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené

s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.“

Okresný súd a krajský súd preto podľa názoru sťažovateľov nepostúpením ich návrhu

inému orgánu (oba súdy po tom, ako dospeli k záveru, že vec nepatrí do právomoci súdov),

konali v rozpore s ustanovením . Sťažovatelia spochybňujú

aj argumentáciu okresného súdu, že na konanie v danej veci je príslušný Úrad pre finančný

trh, uvádzajú dôvody, pre ktoré tomu tak podľa ich názoru nie je, a vyjadrujú nesúhlas

s názorom súdov oboch stupňov, ktoré rozhodovali v predmetnej veci, že vzťah medzi nimi

a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky založený § 30 ods. 1 zákona o poisťovníctve

je vzťahom verejnoprávnym. V súvislosti s tým poukazujú na skutočnosť, že predmetom

konania je vzťah uvedených subjektov, a nie následné použitie finančných prostriedkov.

Preto charakter vzťahu treba posudzovať v závislosti na vzťahu účastníkov konania. Pritom

treba odlišovať aj to, že uloženie povinnosti odvodu poistného nie je vzťahom, na ktorý

dopadá dohľad štátu nad činnosťou poisťovní, teda dohľad nad správaním poisťovní

na finančnom trhu vo vzťahu k predmetu činnosti. Preto aj odvod poistného nie je podľa

sťažovateľov správaním na finančnom trhu, ale je vzťahom obchodným,

resp. hospodárskym.

Sťažovatelia zastávajú názor, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu boli porušené ich označené základné práva, a navrhujú, aby ústavný súd

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) prijal ich sťažnosť na ďalšie

konanie a po jej prerokovaní rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo obchodných spoločností Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., B.,

Česká poisťovňa – Slovensko, akciová spoločnosť, B., ERGO poisťovňa, a. s., B.,

Komunálna poisťovňa, a. s., B., KOOPERATÍVA poisťovňa, a. s., B., Generali Poisťovňa,

a. s., B. a UNIQA poisťovňa, a. s., B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava

I., č. k. -96 z 15. 10. 2003 a uznesením Krajského súdu v Bratislave vo veci

sp. zn. z 30. 4. 2004 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I., č. k. -96 z 15. 10. 2003

a uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. z 30. 4. 2004 sa zrušujú

a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I. a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť obchodným spoločnostiam Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., B.,

Česká poisťovňa – Slovensko, akciová spoločnosť, B., ERGO poisťovňa, a. s., B.,

Komunálna poisťovňa, a. s., B., KOOPERATÍVA poisťovňa, a. s., B., Generali Poisťovňa,

a. s., B. a UNIQA poisťovňa, a. s., B., trovy konania pred Ústavným súdom SR.“

2. Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

3. Podľa , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia namietajú, že okresný súd zastavením konania v ich právnej veci

uznesením sp. zn. z 15. októbra 2003 a krajský súd potvrdením uvedeného

prvostupňového rozhodnutia uznesením sp. zn. z 30. apríla 2004 porušili

ich uvedené základné práva.

4. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov zisťoval,

či ochranu ich právam, porušenie ktorých namietali (t. j. základnému právu vlastniť majetok

podľa čl. 20 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 141 ods. 1, základnému právu na súdnu ochranu podľa

a právu na spravodlivý proces podľa dohovoru), neposkytujú

všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov im dostupných, ktoré možno považovať

za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

O postupe a uznesení okresného súdu konal v odvolacom konaní krajský súd. Preto

v súlade s ustanovením i. f. a nie je daná

právomoc ústavného súdu na opätovné preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa.

Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu ústavný súd sťažnosť proti

okresnému súdu odmietol pre nedostatok právomoci ( ).

Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v . Ide o prípady závažných vád

konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené

v . Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom [ ].

Odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa stabilnej súdnej praxe [pozri napríklad

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. septembra

2001 sp. zn. ] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania

realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje . K odňatiu

možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu

predchádza, ale aj samotným rozhodnutím ().

V inej veci najvyšší súd v odôvodnení uviedol (rozsudok najvyššieho súdu

z 28. februára 2001 sp. zn. ): „Podľa dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný

dovolací dôvod podľa aj vtedy, ak účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom

treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia jeho procesných práv, priznaných mu za účelom

obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa sa vždy zaoberá

aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania

vymenovaných v .

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov ústavný súd konštatoval,

že nevyužili v danej veci dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236

a nasl. .

Dovolanie z dôvodu uvedeného v (postupom súdu bola

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) bolo podľa názoru ústavného súdu

v prípade sťažovateľov prípustné a v súlade s ho možno považovať

za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia ich práv.

Aj doterajšia súdna prax najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho potvrdzuje,

že dovolanie je v prípadoch zmätočnosti konania, ktorá spočíva v odňatí možnosti konať

pred súdom v dôsledku zastavenia konania [ ], efektívnym prostriedkom

ochrany práv účastníkov občianskeho súdneho konania (z publikovanej judikatúry je to

R 50/97, z nepublikovanej judikatúry je to rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. marca 1999).

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľov

podľa a 2 v spojení s a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno nahradzovať sťažnosťou ústavnému súdu, ktorý môže

založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba)

nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať

ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní

pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad , ).

5. Dovolanie z dôvodu uvedeného v (postupom súdu bola

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný

právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa a

ods. 1 dohovoru () a opierajúc sa aj o stabilizovanú judikatúru najvyššieho súdu

tiež ďalších sťažovateľmi označených základných práv, ktorých porušenie namietajú.

Na základne uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia dovolanie proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu nepodali a priamo sa obrátili so sťažnosťou

na ústavný súd, v ktorej tvrdia také porušenie ich procesných oprávnení, ktoré napĺňajú

prípustnosť dovolania podľa . ani

nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených

základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie

všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

6. Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného

sťažovateľmi ústavný súd uzavrel, že v ich veci nie je daná jeho právomoc [čl. 127 ods. 1

v spojení a v spojení s

]. Preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol už po jej predbežnom

prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2004