Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 464/2012
PDF · 138.94 KB
No categories available
III. ÚS 464/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl.
48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupmi a rozhodnutiami Okresného súdu Humenné z 11. novembra 2011 v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C/101/2011 a Krajského súdu v Prešove z 3. apríla 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 Co 1/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2012
doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi
a rozhodnutiami Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) z 11. novembra 2012
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/101/2011 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) z 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 1/2012. Sťažnosť bola doplnená
podaniami sťažovateľa a jeho právneho zástupcu, ktoré boli doručené ústavnému súdu
22. júna 2012, 20. júla 2012, 7. augusta 2012 a 3. septembra 2012.
Svoju sťažnosť odôvodňuje sťažovateľ tým, že bol žalobcom na okresnom súde
vo veci týkajúcej sa jeho diskriminácie ako uchádzača o zamestnanie vo vzťahu
k žalovanému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny K.
V priebehu konania ešte pred nariadením pojednávania sťažovateľ požiadal okresný
súd, aby rešpektoval pri vedení pojednávaní jeho zdravotný stav, a to obojstrannú hluchotu.
Navrhoval, aby mohol sledovať spisovanie zápisnice pomocou duálneho monitora, ktorý by
„bol pred jeho očami na stole aj vyhotovenie zvukového záznamu celého priebehu
pojednávania a to buď konferenčným snímaním pomocou mikrofónov, ktoré boli v značnom
množstve umiestnené v pojednávacej miestnosti, resp. pomocou automatického prepisu
hovorového slova do písomnej podoby zápisnice.
Samosudca neakceptoval jeho požiadavku a vykonal dokazovanie výsluchom
účastníkov... bez zvukového záznamu, ktorý by dokazoval skutočné dianie v súdnej sieni...“.
Okresný súd rozsudkom z 11. novembra 2011 jeho žalobu zamietol a následne
krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ ako osoba, ktorá trpí obojstrannou hluchotou, tvrdí, že mu bola odňatá
možnosť relevantne uplatňovať svoje práva pred súdom jednak voči protistrane a svedkom
a jednak voči konajúcim súdom, čím došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy
a dohovoru.
V petite sťažnosti alternatívne sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil,
že postupmi a rozhodnutiami okresného súdu z 11. novembra 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C/101/2011 a tiež krajského súdu z 3. apríla 2012 v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 Co 1/2012 došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 48
ods. 2 ústavy (základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom) v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Súčasne požadoval, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume
50 000 € a úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného
súdu, lebo na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.
Podstatou účinnej ochrany základného práva sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam, porušenie ktorých sa
namieta, a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, ktorým malo podľa neho dôjsť k porušeniu
jeho základných práv. Z obsahu sťažnosti totiž vyplýva, že sťažovateľ proti v sťažnosti
namietanému rozsudku okresného súdu z 11. novembra 2012 v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C/101/2011 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd.
Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa
namieta porušenie označeného základného práva sťažovateľa predmetným uznesením
okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Sťažovateľ súčasne namietal, že krajský súd rozsudkom 3. apríla 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 Co 1/2012 potvrdením uvedeného prvostupňového rozhodnutia tiež
porušil jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru. Porušenie jeho práv malo spočívať
v procesnom postupe všeobecného súdu, ktorý mu odňal ako osobe úplne hluchej „možnosť
relevantne uplatňovať svoje práva pred súdom“.
Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je
prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“). Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú
splnené podmienky uvedené v § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom
súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom
uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania
v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu a dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 102/04, III. ÚS 302/08,
IV. ÚS 309/08, III. ÚS 50/2010, IV. ÚS 39/2011) odňatím možnosti konať pred súdom sa
rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,
navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.)
s cieľom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (napr. rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 102/01,
sp. zn. 2 Cdo 13/2004 a sp. zn. 1 Obdo V 76/2006), ale tiež obdobný prípad, kde
účastníkom konania bola osoba hluchá, a to rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
4 So/290/2009 z 31. marca 2009, ktorým bolo zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu)].
Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP (postupom súdu bola
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný
právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru a opierajúc sa aj o stabilizovanú judikatúru najvyššieho súdu tiež ďalších
sťažovateľom označených práv, ktorých porušenie namieta (obdobne napr.
IV. ÚS 220/2010, IV. ÚS 39/2011 a podobne).
Z uvedeného vyplýva, že medzi namietanými nedostatkami postupu krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 1/2012 a jeho rozsudkom z 3. apríla na jednej strane
a odňatím možnosti konať pred súdom z hľadiska § 237 písm. f) OSP na strane druhej nie je
taká absencia súvislosti, ktorá by nepripúšťala uplatnenie tejto námietky ako dovolacieho
dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu.
Naopak, z viacerých prednesov sťažovateľa v odôvodnení sťažnosti je zrejmé,
že jeho zásadné námietky sú obsahovo totožné s dovolacím dôvodom vyplývajúcim
z citovaného § 237 písm. f) OSP, a v prípade podania dovolania by to bol práve dovolací
súd, ktorý by bol príslušný na meritórne prerokovanie týchto námietok a ktorý by o ich
oprávnenosti v konečnom dôsledku rozhodol. Na základe podaného dovolania by bol
najvyšší súd v súlade so znením § 242 ods. 1 OSP po pripustení dovolania príslušným
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia nielen z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP, ale
tiež z hľadiska ďalších dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP,
ktoré možno identifikovať v námietkach sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o namietanú
povrchnosť celého konania v tejto veci, zmätočnosť v hodnotení dôkazov a nedostatočné
vysporiadanie sa s jeho argumentmi a názormi.
Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľa,
porušenie ktorých namieta, nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu,
ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická
osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv
(IV. ÚS 413/04). Ak sťažovateľ vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu
disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich
základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku, vylučuje to právomoc ústavného súdu na meritórne
prerokovanie jeho sťažnosti.
Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom
ústavný súd preto uzavrel, že v danom prípade nie je daná jeho právomoc [čl. 127 ods. 1
ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a v spojení s § 237 ods. 1 písm. f)
OSP]. Preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol už po jej predbežnom
prerokovaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012