Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 183/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. Z. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na ochranu

vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 28.

júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave z 28. januára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojich základných práv na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20

ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) z 28. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 28. januára 2013 v

konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietaný postup“ a „rozsudok

okresného súdu“ alebo „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „...rozhodnutie Okresného súdu

Bratislava II. zo dňa 28. 6. 2011, sp. zn. , ako aj rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave, zo dňa 31. 3. 2010. sp. zn. , a rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn. , spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci, v rozpore s ustáleným právnym názorom Krajského súdu v Bratislave

v právne totožných veciach a v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu... vyslovenom

v rozhodnutí sp. zn. ...“, a podľa nej rozsudky všeobecných súdov sú

nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho bolo porušené jej základné

právo na súdnu ochranu podľa .

Poukazuje na to, že okresný súd a ani krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach

nevysporiadali s jej právnou argumentáciou a žiadnym spôsobom neodôvodnili, prečo

právny vzťah medzi ňou ako navrhovateľom a odporcom „neposúdil podľa... § 261 ods. 2

, napriek tomu, že spĺňa všetky podmienky...

“, a takisto sa nijakým spôsobom nevyrovnal so svojou

predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou toho istého senátu krajského súdu, ktorý

v rozsudkoch sp. zn. zo 16. decembra 2010 a sp. zn.

z 28. mája 2012, ako aj rozsudkoch iných senátov krajského súdu, napr. sp. zn.

zo 16. marca 2011, ktoré posúdili charakter záväzkového vzťahu medzi

obdobnou akciovou spoločnosťou, ako je sťažovateľka, a U. (ďalej len „odporca“), ako

vzťah obchodno-právny, teda inak, ako v jej veci, keď krajský súd posúdil vzťah medzi ňou

a tým istým odporcom ako vzťah občianskoprávny.

Sťažovateľka uvádza, že namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu jej bola

odňatá možnosť podať dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý je podľa nej „síce formálne potvrdzujúcim rozsudkom, avšak svojím

obsahom je rozsudkom zmeňujúcim“, a tiež zo strany krajského súdu „bola porušená

zásada dvojinštančnosti súdneho konania“.

Tiež poukazuje na to, že krajský súd sa nezaoberal jej návrhom pripustiť v danej veci

dovolanie, hoci „otázka posúdenia vzťahu medzi štátnou príspevkovou organizáciou

(fakultnou nemocnicou, zriaďovateľom ktorej je Ministerstvo zdravotníctva SR)

a podnikateľom (akciovou spoločnosťou, hlavným predmetom činnosti ktorej je distribúcia

liekov a iného zdravotníckeho materiálu) pri uzatváraní kúpnych zmlúv, predmetom ktorých

je kúpa tovaru - liekov a zdravotníckeho materiálu štátnou príspevkovou organizáciou

za účelom poskytovania zdravotnej starostlivosti, nebola dovolacím súdom... riešená... čím

sťažovateľovi odňal možnosť podať proti rozsudku zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn.

, dovolanie podľa ustanovenia ..“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) rozsudkom z 30. januára 2013 sp. zn. rozhodol

o dovolaní odporcu podaného v právne rovnakej veci tak, že „... posúdil vzťah medzi

žalobcom /F. a. s./ a žalovanou /U./, ktorého podstatou bolo dodanie zdravotníckeho

materiálu a liekov žalobcom, ako obchodnoprávny záväzkový vzťah podliehajúci režimu

ustanovenia ...“, teda inak ako krajský súd, ktorý bez

náležitého odôvodnenia „rovnakú právnu situáciu posúdil v rozpore so svojou

predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou, ktorú je možné podľa sťažovateľa označiť za

ustálenú, ako aj v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR...“.

Sťažovateľka sa domnieva, že zo strany krajského súdu došlo v súdnom konaní k jej

„diskriminácii“ oproti inej právnickej osobe (spoločnosti F. a. s.), ktorej priznal poukazujúc

na jeho rozhodnutia „úroky z omeškania v zákonnej sadzbe podľa “,

ale jej bol priznaný nárok na úroky z omeškania v sadzbe nižšej, a to napriek tomu, že ide o

obsahovo úplne rovnaký právny vzťah, čím došlo k porušeniu aj jej vlastníckeho práva

podľa .

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu zaručené ustanovením

článku 46 ods. 1 ..., bolo postupom súdu v konaní vedenom na Krajskom súde

v Bratislave pod č. k. a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 1.

2013, sp. zn. -957, porušené.

2. Základné právo sťažovateľa, a to vlastnícke právo zaručené ustanovením článku

20 ods. 1 ..., bolo postupom súdu v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave

pod č. k. a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn.

-957, porušené.

3. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 1.

2013, sp. zn. -957 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu zaručené ustanovením

článku 46 ods. 1 ..., bolo postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava II. pod č. k. a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II. zo dňa

28. 6. 2011, sp. zn. -957, porušené.

5. Základné právo sťažovateľa, a to vlastnícke právo zaručené ustanovením článku

20 ods. 1 ..., bolo postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II.

pod č. k. a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 28. 6. 2011,

sp. zn. -957, porušené.

6. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 28. 6.

2011, sp. zn. -957 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

7. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

20 000,- Eur...

8. Okresný súd Bratislava II. a Krajský súd v Bratislave sú povinné sťažovateľovi

spoločne a nerozdielne, na účet právnej zástupkyne sťažovateľa, uhradiť trovy právneho

zastúpenia vo výške 331,13 Eur...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v . Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom pred všeobecnými

súdmi domáhala proti žalovanému peňažných nárokov z titulu omeškania úhrad kúpnej

ceny za tovar (lieky a zdravotnícke pomôcky), pričom svoje nároky pri posudzovaní úrokov

z omeškania opierala o ustanovenia (nie ,

ako rozhodli všeobecné súdy) a zároveň nesúhlasila s ich právnymi závermi (ktoré boli aj

v rozpore s ich vlastnou judikatúrou).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom

a rozsudkom okresného súdu z 28. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydaný rozsudok z 28. júna

2011 v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd vzhľadom na už uvedené

konštatuje, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresného súdu, ako aj

sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda

predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo

preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

podľa .

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom

a namietaným rozsudkom krajského súdu

Obdobne ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci i časť sťažnosti

sťažovateľky, ktorou namieta postup a rozsudok krajského súdu z 28. januára 2013 v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv najmä v tom, že namietaným postupom

a rozsudkom krajského súdu jej bola odňatá možnosť podať dovolanie podľa ustanovenia

(ďalej aj „OSP“), ktorý je podľa nej „síce

formálne potvrdzujúcim rozsudkom, avšak svojím obsahom je rozsudkom zmeňujúcim“,

a krajský súd „jej odňal možnosť podať proti rozsudku zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn.

dovolanie podľa ustanovenia “. Okrem toho v konaní

pred krajským súdom „bola porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania“.

Sťažovateľka v sťažnosti teda výslovne uvádza, že jej v napadnutom konaní bola

postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom z viacerých dôvodov, čo je

v danom prípade dovolacím dôvodom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

ustanovenia . Z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľka

nevyužila možnosť podania tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý jej

poskytuje na ochranu jej práv, a priamo sa obrátila

so sťažnosťou na ústavný súd. Sťažovateľka mohla a aj mala využiť tento prostriedok

ochrany svojich základných práv v systéme všeobecných súdov. Subsidiarita ústavného

súdu vo vzťahu všeobecným súdom vylučuje právomoc ústavného súdu aj vtedy, keď

sťažovateľka inštitút dovolania priamo nevyužila (obdobne napr. ).

V ustanovení sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého

stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných

vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný

prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená

na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie

odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.

Keďže v sťažnosti tvrdený dôvod (odňatá možnosť konať pred súdom) je aj

dovolacím dôvodom podľa (k podobným záverom už ústavný súd

dospel vo veciach napr. , , , ,

), ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred

všeobecným súdom vlastnými dovolenými a ustanovenými

procesnými úkonmi (podobne napr. , , ).

Dovolanie z dôvodu uvedeného v (postupom súdu bola

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný

právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa

(obdobne napr. , a tiež i základného práva podľa čl. 20

ods. 1 ).

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky

poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní

vecne a právne podobných vecí. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov

jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená

najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov

všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať

s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto

právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä

povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou,

ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí [ (pozri aj )].

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok

na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu. Opierajúc sa o citované ústavný súd preto odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti podľa pre nedostatok svojej

právomoci (m. m. , , , ,

, ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013