Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 183/2013
PDF · 184.75 KB
No categories available
III. ÚS 183/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. Z. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na ochranu
vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 28.
júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/66/2008 a postupom a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave z 28. januára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 179/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojich základných práv na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20
ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) z 28. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/66/2008 a postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 28. januára 2013 v
konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 179/2011 (ďalej aj „namietaný postup“ a „rozsudok
okresného súdu“ alebo „rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „...rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava II. zo dňa 28. 6. 2011, sp. zn. 6 C/66/2008, ako aj rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave, zo dňa 31. 3. 2010. sp. zn. 4 Co/157/2009, a rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn. 6 Co 179/2011, spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci, v rozpore s ustáleným právnym názorom Krajského súdu v Bratislave
v právne totožných veciach a v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu... vyslovenom
v rozhodnutí sp. zn. 3 0bdo 17/2009...“, a podľa nej rozsudky všeobecných súdov sú
nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho bolo porušené jej základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Poukazuje na to, že okresný súd a ani krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach
nevysporiadali s jej právnou argumentáciou a žiadnym spôsobom neodôvodnili, prečo
právny vzťah medzi ňou ako navrhovateľom a odporcom „neposúdil podľa... § 261 ods. 2
Obchodného zákonníka, napriek tomu, že spĺňa všetky podmienky... § 261 ods. 2
Obchodného zákonníka“, a takisto sa nijakým spôsobom nevyrovnal so svojou
predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou toho istého senátu krajského súdu, ktorý
v rozsudkoch sp. zn. 6 Co 23/2010 zo 16. decembra 2010 a sp. zn. 6 Co 145/2011
z 28. mája 2012, ako aj rozsudkoch iných senátov krajského súdu, napr. sp. zn.
4 Co/157/2009 zo 16. marca 2011, ktoré posúdili charakter záväzkového vzťahu medzi
obdobnou akciovou spoločnosťou, ako je sťažovateľka, a U. (ďalej len „odporca“), ako
vzťah obchodno-právny, teda inak, ako v jej veci, keď krajský súd posúdil vzťah medzi ňou
a tým istým odporcom ako vzťah občianskoprávny.
Sťažovateľka uvádza, že namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu jej bola
odňatá možnosť podať dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý je podľa nej „síce formálne potvrdzujúcim rozsudkom, avšak svojím
obsahom je rozsudkom zmeňujúcim“, a tiež zo strany krajského súdu „bola porušená
zásada dvojinštančnosti súdneho konania“.
Tiež poukazuje na to, že krajský súd sa nezaoberal jej návrhom pripustiť v danej veci
dovolanie, hoci „otázka posúdenia vzťahu medzi štátnou príspevkovou organizáciou
(fakultnou nemocnicou, zriaďovateľom ktorej je Ministerstvo zdravotníctva SR)
a podnikateľom (akciovou spoločnosťou, hlavným predmetom činnosti ktorej je distribúcia
liekov a iného zdravotníckeho materiálu) pri uzatváraní kúpnych zmlúv, predmetom ktorých
je kúpa tovaru - liekov a zdravotníckeho materiálu štátnou príspevkovou organizáciou
za účelom poskytovania zdravotnej starostlivosti, nebola dovolacím súdom... riešená... čím
sťažovateľovi odňal možnosť podať proti rozsudku zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn.
6 Co 179/2011, dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p...“.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) rozsudkom z 30. januára 2013 sp. zn. 6 Cdo 154/2011 rozhodol
o dovolaní odporcu podaného v právne rovnakej veci tak, že „... posúdil vzťah medzi
žalobcom /F. a. s./ a žalovanou /U./, ktorého podstatou bolo dodanie zdravotníckeho
materiálu a liekov žalobcom, ako obchodnoprávny záväzkový vzťah podliehajúci režimu
ustanovenia § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka...“, teda inak ako krajský súd, ktorý bez
náležitého odôvodnenia „rovnakú právnu situáciu posúdil v rozpore so svojou
predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou, ktorú je možné podľa sťažovateľa označiť za
ustálenú, ako aj v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR...“.
Sťažovateľka sa domnieva, že zo strany krajského súdu došlo v súdnom konaní k jej
„diskriminácii“ oproti inej právnickej osobe (spoločnosti F. a. s.), ktorej priznal poukazujúc
na jeho rozhodnutia „úroky z omeškania v zákonnej sadzbe podľa Obchodného zákonníka“,
ale jej bol priznaný nárok na úroky z omeškania v sadzbe nižšej, a to napriek tomu, že ide o
obsahovo úplne rovnaký právny vzťah, čím došlo k porušeniu aj jej vlastníckeho práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu zaručené ustanovením
článku 46 ods. 1 Ústavy..., bolo postupom súdu v konaní vedenom na Krajskom súde
v Bratislave pod č. k. 6 Co 179/11 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 1.
2013, sp. zn. 6 Co 179/11-957, porušené.
2. Základné právo sťažovateľa, a to vlastnícke právo zaručené ustanovením článku
20 ods. 1 Ústavy..., bolo postupom súdu v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave
pod č. k. 6 Co 179/11 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn.
6 Co 179/11-957, porušené.
3. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 1.
2013, sp. zn. 6 Co 179/11-957 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu zaručené ustanovením
článku 46 ods. 1 Ústavy..., bolo postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava II. pod č. k. 6 C/66/2008 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II. zo dňa
28. 6. 2011, sp. zn. 6 C/66/2008-957, porušené.
5. Základné právo sťažovateľa, a to vlastnícke právo zaručené ustanovením článku
20 ods. 1 Ústavy..., bolo postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II.
pod č. k. 6 C/66/2008 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 28. 6. 2011,
sp. zn. 6 C/66/2008-957, porušené.
6. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 28. 6.
2011, sp. zn. 6 C/66/2008-957 a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
7. Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške
20 000,- Eur...
8. Okresný súd Bratislava II. a Krajský súd v Bratislave sú povinné sťažovateľovi
spoločne a nerozdielne, na účet právnej zástupkyne sťažovateľa, uhradiť trovy právneho
zastúpenia vo výške 331,13 Eur...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom pred všeobecnými
súdmi domáhala proti žalovanému peňažných nárokov z titulu omeškania úhrad kúpnej
ceny za tovar (lieky a zdravotnícke pomôcky), pričom svoje nároky pri posudzovaní úrokov
z omeškania opierala o ustanovenia Obchodného zákonníka (nie Občianskeho zákonníka,
ako rozhodli všeobecné súdy) a zároveň nesúhlasila s ich právnymi závermi (ktoré boli aj
v rozpore s ich vlastnou judikatúrou).
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom
a rozsudkom okresného súdu z 28. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 12/2013).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydaný rozsudok z 28. júna
2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/66/2008, ústavný súd vzhľadom na už uvedené
konštatuje, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresného súdu, ako aj
sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda
predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo
preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom
a namietaným rozsudkom krajského súdu
Obdobne ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci i časť sťažnosti
sťažovateľky, ktorou namieta postup a rozsudok krajského súdu z 28. januára 2013 v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 179/2011.
Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv najmä v tom, že namietaným postupom
a rozsudkom krajského súdu jej bola odňatá možnosť podať dovolanie podľa ustanovenia
§ 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý je podľa nej „síce
formálne potvrdzujúcim rozsudkom, avšak svojím obsahom je rozsudkom zmeňujúcim“,
a krajský súd „jej odňal možnosť podať proti rozsudku zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn.
6 Co 179/2011 dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p.“. Okrem toho v konaní
pred krajským súdom „bola porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania“.
Sťažovateľka v sťažnosti teda výslovne uvádza, že jej v napadnutom konaní bola
postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom z viacerých dôvodov, čo je
v danom prípade dovolacím dôvodom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľka
nevyužila možnosť podania tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý jej
Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu jej práv, a priamo sa obrátila
so sťažnosťou na ústavný súd. Sťažovateľka mohla a aj mala využiť tento prostriedok
ochrany svojich základných práv v systéme všeobecných súdov. Subsidiarita ústavného
súdu vo vzťahu všeobecným súdom vylučuje právomoc ústavného súdu aj vtedy, keď
sťažovateľka inštitút dovolania priamo nevyužila (obdobne napr. III. ÚS 113/08).
V ustanovení § 237 OSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého
stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných
vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný
prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená
na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.
Keďže v sťažnosti tvrdený dôvod (odňatá možnosť konať pred súdom) je aj
dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP (k podobným záverom už ústavný súd
dospel vo veciach napr. III. ÚS 88/02, I. ÚS 61/07, I. ÚS 244/07, III. ÚS 26/09,
III. ÚS 109/2010), ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený poskytovať ochranu
ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred
všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými
procesnými úkonmi (podobne napr. IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05, I. ÚS 79/07).
Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP (postupom súdu bola
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný
právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(obdobne napr. IV. ÚS 220/2010, IV. ÚS 39/2011 a tiež i základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy).
Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky
poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní
vecne a právne podobných vecí. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov
jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená
najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov
všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať
s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto
právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä
povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou,
ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí [čl. 144 ods. 1 ústavy (pozri aj III. ÚS 595/2012)].
Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok
na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu. Opierajúc sa o citované ústavný súd preto odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci (m. m. IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 324/08, II. ÚS 189/08, I. ÚS 194/2010,
III. ÚS 218/2010, III. ÚS 542/2012).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2013