Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)e7e/435774.22af8f.pdf
PDF · 133.98 KB
No categories available
6Cdo/154/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Rudolfa Čirča v právnej
veci žalobcu FINIMO, a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy č. 54, IČO: 31384277,
proti žalovanej Univerzitnej nemocnici Bratislava, so sídlom v Bratislave, Pažítková 4,
IČO: 31813861, o zaplatenie 5 287,57 eur, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod
sp.zn. 51 C 38/2010, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 19. apríla 2011 sp.zn. 11 Co 33/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovanej z a m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Právny predchodca žalobcu sa pôvodnou žalobou domáhal zaplatenia istiny
977.779,50 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške podľa § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka (14,25 % od 12. januára 2008 do zaplatenia) na tom skutkovom základe, že
žalovaná neuhradila v lehote splatnosti faktúry za žalobcom podľa objednávky žalovanej
dodané lieky a zdravotnícky materiál. Po rozhodnutí súdu o zastavení konania v časti
uplatnenej istiny zostali predmetom konania len žalobcom (dodatočne) upravené úroky
z omeškania vo výške 14,25 % od 12. januára 2008 do 31. decembra 2008 z jednotlivých súm
a vo výške 13,25 % od 1. januára 2009 do 30. júna 2009 z jednotlivých súm, v celkovej sume
5232,09 eur (v časti o zaplatenie úroku z omeškania v sume 55,48 eur žalobca vzal žalobu
späť).
Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 4. júna 2010 č.k. 51 C 38/2010-77 konanie
v časti o zaplatenie úroku z omeškania v sume 55,48 eur zastavil. Žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 3161,49 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku
žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
v danom prípade nejde medzi účastníkmi o obchodno-právny vzťah podľa § 261 ods. 1
Obchodného zákonníka, lebo žalovaná nie je podnikateľským subjektom a jej hlavná činnosť
nie je zameraná na dosiahnutie zisku. Dospel k záveru, že právny vzťah medzi žalobcom
a žalovanou nie je možné kvalifikovať ani ako obchodno-právny vzťah vyplývajúci
z ustanovenia § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalovaná je síce organizáciou zriadenou
štátom, ale nie je verejnoprávnou inštitúciou, obsahom činnosti ktorej by bolo uspokojovanie
verejných potrieb. Keďže dospel k záveru, že na vzniknutý záväzkový vzťah treba aplikovať
Občiansky zákonník (ďalej len OZ), o úroku z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 OZ
v spojení s § 3 nar. vlády 87/1995 Z.z. a priznal žalobcovi úrok z omeškania v rozsahu
dvojnásobku základnej úrokovej sadzby stanovenej NBS, platnej k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu, t.j. vo výške 8,5 % ročne, čo predstavuje sumu 3.161,49 eur.
V prísudku prevyšujúcom túto sumu žalobu ako nedôvodnú zamietol. K názoru žalovanej, že
žalobca nemá právo od nej požadovať žiadne úroky z omeškania, vzhľadom na jej špecifické
postavenie (je v prevažnej miere odkázaná na financovanie od štátu a zdravotných poisťovní)
uviedol, že žalovaná je právnickou osobou zriadenou na základe zakladateľskej listiny
a rovnako ako na iné právnické osoby sa na ňu vzťahujú všeobecne záväzné právne predpisy,
v tomto prípade Občiansky zákonník, včítane ustanovení upravujúcich omeškanie dlžníka
s plnením dlhu. O náhrade trov konania rozhodol podľa zásad uvedených v § 142 ods. 2
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 19. apríla 2011 sp.zn. 11 Co 33/2010
na odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti
o trovách konania zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.070,60 eur a nahradiť mu trovy konania vo výške 2.070,80 eur k rukám právnej zástupkyne
žalobcu JUDr. Z. M., všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku
uviedol, že s právnym záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého záväzkovo-právny vzťah
medzi účastníkmi konania je občianskoprávnym vzťahom, a preto aj úroky z omeškania je
potrebné posudzovať podľa § 517 ods. 2 OZ, sa nestotožňuje.
Za správny považoval názor súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi konania nevznikol
obchodno-záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, lebo lekárenská
starostlivosť ako forma poskytovania zdravotnej starostlivosti sa nepovažuje za živnosť podľa
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Nesúhlasil však s právnym názorom
okresného súdu, že na záväzkový vzťah vzniknutý medzi účastníkmi nie je možné aplikovať
ustanovenie § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Uviedol, že žalovanú treba na účely
ustanovenia § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka považovať za štát, keďže je štátna
príspevková organizácia zriadená Ministerstvom zdravotníctva SR. Ďalej sa zaoberal riešením
otázky, či obsah zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou sa (ne)týkal uspokojovania
verejných potrieb. V tejto súvislosti uviedol, že „verejnou potrebou“ treba rozumieť nielen
potrebu týkajúcu sa všetkých obyvateľov, ale i potrebu, na ktorej je záujem z hľadiska určitej
územnej oblasti alebo obce, potreby v určitých vecných oblastiach a úsekoch, na ktorých je
všeobecne uznávaný záujem; pôjde o záujmy v oblasti hospodárstva, zdravotníctva, životného
prostredia, kultúrnej či sociálnej, pokiaľ sú zabezpečované štátom, a to jednotne, pre všetky
subjekty, ktoré ich na danom území môžu hromadne využívať. Na základe takto
vymedzeného chápania verejnej potreby odvolací súd ustálil, že zabezpečenie zdravotnej
starostlivosti je potrebné považovať za uspokojovanie verejnej potreby. V tomto smere
poukázal aj na článok 40 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje v rámci práva
na ochranu zdravia každému občanovi právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť
a na zdravotnícke pomôcky, čomu korešponduje záväzok štátu vytvoriť podmienky
umožňujúce realizáciu tohto práva. Chápaniu zdravotnej starostlivosti ako verejnej potreby
svedčí aj definícia uvedená v § 4 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti,
službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, v znení novely č. 489/2008 Z.z.
Keďže v danej veci bolo obsahom zmluvy dodanie liekov a zdravotníckych pomôcok, ktorých
zabezpečením do nemocničnej lekárne žalovaná ako verejne dostupný poskytovateľ ústavnej
zdravotnej starostlivosti realizovala lekárenskú starostlivosť, ide o záväzkový vzťah, ktorý sa
týka zabezpečovania verejných potrieb. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že
v danom prípade záväzkový vzťah vzniknutý medzi účastníkmi podlieha režimu ustanovenia
§ 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalobcovi preto patrí úrok z omeškania v rozsahu
upravenom v § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. V odvolaním napadnutej zamietajúcej
časti rozsudok okresného súdu podľa § 220 O.s.p. zmenil a priznal žalobcovi ním uplatnený
úrok z omeškania v celom rozsahu (žalovaná výšku uplatneného úroku z omeškania
nenamietala). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalovaná. Navrhla
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Nesúhlasila
s právnym názorom krajského súdu, ktorý kvalifikoval právny vzťah medzi žalobcom a ňou
ako vzťah obchodno-záväzkový, čo sa následne nesprávne premietlo aj v posudzovaní
žalobcom uplatneného nároku na priznanie úrokov z omeškania. Uviedla, že medzi
účastníkmi nejde o vzťah založený na zásadách obchodovania, ani pokiaľ ide o poskytovanie
služieb vo verejnom záujme, ale na zásadách kúpy a predaja tovaru v obchode podľa
príslušných noriem civilného práva. Poukazovala na to, že žalobca realizoval
v predchádzajúcom období dodávky s vedomím, že jej finančná situácia neumožňuje ich
včasnú úhradu, a teda omeškanie platieb dlhodobo akceptoval. Jeho zmena v tomto
zaužívanom správaní sa nastala jednostranne a účelovo s cieľom získať finančné prostriedky
zo zdravotníctva formou účtovania neprimeraných úrokov z omeškania. Dávala do pozornosti
súdu, že ich vzťah treba posúdiť v širších súvislostiach a celkových dopadov na finančnú
situáciu v zdravotníctve.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odvolací súd vec správne po právnej
stránke posúdil. V danom prípade boli totiž naplnené všetky zákonné predpoklady
pre posúdenie právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou podľa ustanovenia § 261 ods. 2
Obchodného zákonníka. Čo sa týka finančnej situácie žalovanej uviedol, že nie je možné, aby
žalovaná prenášala zodpovednosť za nepriaznivú finančnú situáciu na žalobcu. Navrhol jej
dovolanie v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa
zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom posudzuje podľa
ich obsahu.
Žalovaná vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietala a dovolací súd v dovolacom
konaní žiadnu z týchto vád ani nezistil.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Ani procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom
konaní najavo. Napokon ani výskyt takýchto vád žalovaná v dovolaní nenamietala.
Dovolací súd napokon pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý žalovaná podľa obsahu dovolania
uplatňuje a to, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Krajský súd, podľa žalovanej, nepoužil na vec správny právny predpis (správne mal
použiť Občiansky zákonník), v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého
záväzkovo-právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom ako podnikateľom a žalovanou ako
štátnou organizáciou poskytujúcou zdravotnú starostlivosť, je obchodnoprávneho charakteru,
z čoho nesprávne vyvodil, že na omeškanie s plnením dlhu sa použijú ustanovenia
Podľa názoru dovolacieho súdu uvedenej námietke žalovanej nemožno prisvedčiť.
V prvom rade treba uviesť, že odvolací súd (ako aj okresný súd) v súvislosti
s predmetom konania, správne najskôr skúmal povahu právneho vzťahu medzi žalobcom
a žalovanou, ktorého podstatou bolo dodanie zdravotníckeho materiálu a liekov žalobcom
(podnikateľom) žalovanej ako subjektu poskytujúcemu zdravotnú starostlivosť na jej
objednávku. V tomto kontexte sa odvolací súd správne zaoberal otázkou, či medzi účastníkmi
vzniknutý záväzkový vzťah (ne)podlieha režimu ustanovenia § 261 ods. 2 Obchodného
zákonníka. So závermi, ku ktorým odvolací súd v tomto smere dospel, sa dovolací súd
stotožňuje, považuje ich za správne. Odvolací súd totiž vzal pri posudzovaní charakteru
záväzkového vzťahu za určujúce tie kritériá, ktoré zákon v uvedenom ustanovení uvádza, a to
jednak povahu subjektov vystupujúcich v tomto vzťahu a jednak povahu samotného záväzku
v tom smere, či sa týkal zabezpečovania verejných potrieb. Z hľadiska subjektov, v súlade
s výsledkami vykonaného dokazovania, dospel k záveru, že na strane dodávateľa (žalobca)
išlo o podnikateľský subjekt, pričom jeho záväzok súvisel s jeho podnikateľkou činnosťou
a na strane objednávateľa (žalovaná) išlo o štátnu organizáciu, ktorá nie je podnikateľom, ale
zdravotníckym zariadením ústavnej starostlivosti poskytujúcim zdravotnú starostlivosť
na základe povolenia. Pri skúmaní zákonnej požiadavky týkajúcej sa predmetu záväzkového
vzťahu dospel k správnemu záveru, že zabezpečením zdravotníckeho materiálu a liekov
do nemocničnej lekárne žalovaná, ako verejne dostupný poskytovateľ ústavnej zdravotnej
starostlivosti, realizovala lekárenskú starostlivosť, čo je jedna z foriem zabezpečenia
zdravotnej starostlivosti, ktorú je potrebné považovať za uspokojovanie verejných potrieb,
a teda že obsah záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovanou sa týka zabezpečovania
verejných potrieb. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku tieto svoje závery aj náležite
vysvetlil, z ktorého dôvodu dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje. Napokon, odvolací
súd dospel k správnemu záveru, že ak záväzkový vzťah vzniknutý medzi účastníkmi podlieha
režimu ustanovenia § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, bolo potrebné aj žalobcom
uplatnený nárok vo forme úroku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky vyplývajúcej
z tohto záväzku posúdiť podľa Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka tak, ako
to nesprávne tvrdila žalovaná. Odvolací súd preto správne priznal žalobcovi úrok z omeškania
v rozsahu podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (žalovaná správnosť vyčíslenia výšky
úroku nenamietala).
Možno teda uzavrieť, že žalovaná napadla dovolaním vecne správny rozsudok
odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie
pred odvolacím súdom netrpí ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie podľa § 243b
ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože
mu trovy konania nevznikli. Na jeho vyjadrenie zo 4. augusta 2011 z hľadiska rozhodovania
o trovách dovolacieho konania neprihliadol, lebo advokátka nepredložila plnomocenstvo,
z ktorého by bolo zrejmé, že je oprávnená zastupovať žalobcu, v mene ktorého sa vyjadrila aj
v dovolacom konaní.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2013
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová