Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/154/2011

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Rudolfa Čirča v právnej

veci žalobcu FINIMO, a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy č. 54, IČO: 31384277,

proti žalovanej Univerzitnej nemocnici Bratislava, so sídlom v Bratislave, Pažítková 4,

IČO: 31813861, o zaplatenie 5 287,57 eur, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod

sp.zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 19. apríla 2011 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalovanej z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Právny predchodca žalobcu sa pôvodnou žalobou domáhal zaplatenia istiny

977.779,50 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške podľa § 369 ods. 1 Obchodného

zákonníka (14,25 % od 12. januára 2008 do zaplatenia) na tom skutkovom základe, že

žalovaná neuhradila v lehote splatnosti faktúry za žalobcom podľa objednávky žalovanej

dodané lieky a zdravotnícky materiál. Po rozhodnutí súdu o zastavení konania v časti

uplatnenej istiny zostali predmetom konania len žalobcom (dodatočne) upravené úroky

z omeškania vo výške 14,25 % od 12. januára 2008 do 31. decembra 2008 z jednotlivých súm

a vo výške 13,25 % od 1. januára 2009 do 30. júna 2009 z jednotlivých súm, v celkovej sume

2

5232,09 eur (v časti o zaplatenie úroku z omeškania v sume 55,48 eur žalobca vzal žalobu

späť).

Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 4. júna 2010 č.k. -77 konanie

v časti o zaplatenie úroku z omeškania v sume 55,48 eur zastavil. Žalovanej uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 3161,49 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku

žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že

v danom prípade nejde medzi účastníkmi o obchodno-právny vzťah podľa § 261 ods. 1

, lebo žalovaná nie je podnikateľským subjektom a jej hlavná činnosť

nie je zameraná na dosiahnutie zisku. Dospel k záveru, že právny vzťah medzi žalobcom

a žalovanou nie je možné kvalifikovať ani ako obchodno-právny vzťah vyplývajúci

z ustanovenia . Žalovaná je síce organizáciou zriadenou

štátom, ale nie je verejnoprávnou inštitúciou, obsahom činnosti ktorej by bolo uspokojovanie

verejných potrieb. Keďže dospel k záveru, že na vzniknutý záväzkový vzťah treba aplikovať

(ďalej len ), o úroku z omeškania rozhodol podľa

v spojení s nar. vlády a priznal žalobcovi úrok z omeškania v rozsahu

dvojnásobku základnej úrokovej sadzby stanovenej NBS, platnej k prvému dňu omeškania

s plnením peňažného dlhu, t.j. vo výške 8,5 % ročne, čo predstavuje sumu 3.161,49 eur.

V prísudku prevyšujúcom túto sumu žalobu ako nedôvodnú zamietol. K názoru žalovanej, že

žalobca nemá právo od nej požadovať žiadne úroky z omeškania, vzhľadom na jej špecifické

postavenie (je v prevažnej miere odkázaná na financovanie od štátu a zdravotných poisťovní)

uviedol, že žalovaná je právnickou osobou zriadenou na základe zakladateľskej listiny

a rovnako ako na iné právnické osoby sa na ňu vzťahujú všeobecne záväzné právne predpisy,

v tomto prípade , včítane ustanovení upravujúcich omeškanie dlžníka

s plnením dlhu. O náhrade trov konania rozhodol podľa zásad uvedených v § 142 ods. 2

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 19. apríla 2011 sp.zn.

na odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti

o trovách konania zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

2.070,60 eur a nahradiť mu trovy konania vo výške 2.070,80 eur k rukám právnej zástupkyne

žalobcu JUDr. Z. M., všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku

uviedol, že s právnym záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého záväzkovo-právny vzťah

medzi účastníkmi konania je občianskoprávnym vzťahom, a preto aj úroky z omeškania je

3

potrebné posudzovať podľa , sa nestotožňuje.

Za správny považoval názor súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi konania nevznikol

obchodno-záväzkový vzťah podľa , lebo lekárenská

starostlivosť ako forma poskytovania zdravotnej starostlivosti sa nepovažuje za živnosť podľa

o živnostenskom podnikaní. Nesúhlasil však s právnym názorom

okresného súdu, že na záväzkový vzťah vzniknutý medzi účastníkmi nie je možné aplikovať

ustanovenie . Uviedol, že žalovanú treba na účely

ustanovenia považovať za štát, keďže je štátna

príspevková organizácia zriadená Ministerstvom zdravotníctva SR. Ďalej sa zaoberal riešením

otázky, či obsah zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou sa (ne)týkal uspokojovania

verejných potrieb. V tejto súvislosti uviedol, že „verejnou potrebou“ treba rozumieť nielen

potrebu týkajúcu sa všetkých obyvateľov, ale i potrebu, na ktorej je záujem z hľadiska určitej

územnej oblasti alebo obce, potreby v určitých vecných oblastiach a úsekoch, na ktorých je

všeobecne uznávaný záujem; pôjde o záujmy v oblasti hospodárstva, zdravotníctva, životného

prostredia, kultúrnej či sociálnej, pokiaľ sú zabezpečované štátom, a to jednotne, pre všetky

subjekty, ktoré ich na danom území môžu hromadne využívať. Na základe takto

vymedzeného chápania verejnej potreby odvolací súd ustálil, že zabezpečenie zdravotnej

starostlivosti je potrebné považovať za uspokojovanie verejnej potreby. V tomto smere

poukázal aj na , ktorý garantuje v rámci práva

na ochranu zdravia každému občanovi právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť

a na zdravotnícke pomôcky, čomu korešponduje záväzok štátu vytvoriť podmienky

umožňujúce realizáciu tohto práva. Chápaniu zdravotnej starostlivosti ako verejnej potreby

svedčí aj definícia uvedená v o zdravotnej starostlivosti,

službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, v znení novely č.

Keďže v danej veci bolo obsahom zmluvy dodanie liekov a zdravotníckych pomôcok, ktorých

zabezpečením do nemocničnej lekárne žalovaná ako verejne dostupný poskytovateľ ústavnej

zdravotnej starostlivosti realizovala lekárenskú starostlivosť, ide o záväzkový vzťah, ktorý sa

týka zabezpečovania verejných potrieb. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že

v danom prípade záväzkový vzťah vzniknutý medzi účastníkmi podlieha režimu ustanovenia

. Žalobcovi preto patrí úrok z omeškania v rozsahu

upravenom v . V odvolaním napadnutej zamietajúcej

časti rozsudok okresného súdu podľa zmenil a priznal žalobcovi ním uplatnený

úrok z omeškania v celom rozsahu (žalovaná výšku uplatneného úroku z omeškania

nenamietala). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142

ods. 1 v spojení s ustanovením

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalovaná. Navrhla

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Nesúhlasila

s právnym názorom krajského súdu, ktorý kvalifikoval právny vzťah medzi žalobcom a ňou

ako vzťah obchodno-záväzkový, čo sa následne nesprávne premietlo aj v posudzovaní

žalobcom uplatneného nároku na priznanie úrokov z omeškania. Uviedla, že medzi

účastníkmi nejde o vzťah založený na zásadách obchodovania, ani pokiaľ ide o poskytovanie

služieb vo verejnom záujme, ale na zásadách kúpy a predaja tovaru v obchode podľa

príslušných noriem civilného práva. Poukazovala na to, že žalobca realizoval

v predchádzajúcom období dodávky s vedomím, že jej finančná situácia neumožňuje ich

včasnú úhradu, a teda omeškanie platieb dlhodobo akceptoval. Jeho zmena v tomto

zaužívanom správaní sa nastala jednostranne a účelovo s cieľom získať finančné prostriedky

zo zdravotníctva formou účtovania neprimeraných úrokov z omeškania. Dávala do pozornosti

súdu, že ich vzťah treba posúdiť v širších súvislostiach a celkových dopadov na finančnú

situáciu v zdravotníctve.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odvolací súd vec správne po právnej

stránke posúdil. V danom prípade boli totiž naplnené všetky zákonné predpoklady

pre posúdenie právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou podľa ustanovenia § 261 ods. 2

. Čo sa týka finančnej situácie žalovanej uviedol, že nie je možné, aby

žalovaná prenášala zodpovednosť za nepriaznivú finančnú situáciu na žalobcu. Navrhol jej

dovolanie v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej nie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona ( )

viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa

zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom posudzuje podľa

ich obsahu.

Žalovaná vady konania v zmysle nenamietala a dovolací súd v dovolacom

konaní žiadnu z týchto vád ani nezistil.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Ani procesné vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom

konaní najavo. Napokon ani výskyt takýchto vád žalovaná v dovolaní nenamietala.

Dovolací súd napokon pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý žalovaná podľa obsahu dovolania

uplatňuje a to, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Krajský súd, podľa žalovanej, nepoužil na vec správny právny predpis (správne mal

použiť ), v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého

záväzkovo-právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom ako podnikateľom a žalovanou ako

štátnou organizáciou poskytujúcou zdravotnú starostlivosť, je obchodnoprávneho charakteru,

z čoho nesprávne vyvodil, že na omeškanie s plnením dlhu sa použijú ustanovenia

.

6

Podľa názoru dovolacieho súdu uvedenej námietke žalovanej nemožno prisvedčiť.

V prvom rade treba uviesť, že odvolací súd (ako aj okresný súd) v súvislosti

s predmetom konania, správne najskôr skúmal povahu právneho vzťahu medzi žalobcom

a žalovanou, ktorého podstatou bolo dodanie zdravotníckeho materiálu a liekov žalobcom

(podnikateľom) žalovanej ako subjektu poskytujúcemu zdravotnú starostlivosť na jej

objednávku. V tomto kontexte sa odvolací súd správne zaoberal otázkou, či medzi účastníkmi

vzniknutý záväzkový vzťah (ne)podlieha režimu ustanovenia § 261 ods. 2 Obchodného

zákonníka. So závermi, ku ktorým odvolací súd v tomto smere dospel, sa dovolací súd

stotožňuje, považuje ich za správne. Odvolací súd totiž vzal pri posudzovaní charakteru

záväzkového vzťahu za určujúce tie kritériá, ktoré zákon v uvedenom ustanovení uvádza, a to

jednak povahu subjektov vystupujúcich v tomto vzťahu a jednak povahu samotného záväzku

v tom smere, či sa týkal zabezpečovania verejných potrieb. Z hľadiska subjektov, v súlade

s výsledkami vykonaného dokazovania, dospel k záveru, že na strane dodávateľa (žalobca)

išlo o podnikateľský subjekt, pričom jeho záväzok súvisel s jeho podnikateľkou činnosťou

a na strane objednávateľa (žalovaná) išlo o štátnu organizáciu, ktorá nie je podnikateľom, ale

zdravotníckym zariadením ústavnej starostlivosti poskytujúcim zdravotnú starostlivosť

na základe povolenia. Pri skúmaní zákonnej požiadavky týkajúcej sa predmetu záväzkového

vzťahu dospel k správnemu záveru, že zabezpečením zdravotníckeho materiálu a liekov

do nemocničnej lekárne žalovaná, ako verejne dostupný poskytovateľ ústavnej zdravotnej

starostlivosti, realizovala lekárenskú starostlivosť, čo je jedna z foriem zabezpečenia

zdravotnej starostlivosti, ktorú je potrebné považovať za uspokojovanie verejných potrieb,

a teda že obsah záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovanou sa týka zabezpečovania

verejných potrieb. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku tieto svoje závery aj náležite

vysvetlil, z ktorého dôvodu dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje. Napokon, odvolací

súd dospel k správnemu záveru, že ak záväzkový vzťah vzniknutý medzi účastníkmi podlieha

režimu ustanovenia , bolo potrebné aj žalobcom

uplatnený nárok vo forme úroku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky vyplývajúcej

z tohto záväzku posúdiť podľa a nie tak, ako

to nesprávne tvrdila žalovaná. Odvolací súd preto správne priznal žalobcovi úrok z omeškania

v rozsahu podľa (žalovaná správnosť vyčíslenia výšky

úroku nenamietala).

Možno teda uzavrieť, že žalovaná napadla dovolaním vecne správny rozsudok

odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v a konanie

pred odvolacím súdom netrpí ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie podľa § 243b

ods. 1 zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože

mu trovy konania nevznikli. Na jeho vyjadrenie zo 4. augusta 2011 z hľadiska rozhodovania

o trovách dovolacieho konania neprihliadol, lebo advokátka nepredložila plnomocenstvo,

z ktorého by bolo zrejmé, že je oprávnená zastupovať žalobcu, v mene ktorého sa vyjadrila aj

v dovolacom konaní.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2013

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová