Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
22d/390645.daf63d.pdf
PDF · 163.23 KB
No categories available
7Cdo/169/2013
Najvyšší súd 7 Cdo 169/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne INFORAMA, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 54, zastúpenej JUDr. Zuzanou Majcherovou,
advokátkou v Bratislave, Mlynské Nivy 54, proti ţalovanej Univerzitnej nemocnici
Bratislava, so sídlom v Bratislave, Paţítková 4, o 36 856,66 €, vedenej na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 6 C 66/2008, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 28. januára 2013, sp. zn. 6 Co 179/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 28. júna 2011, č. k. 6 C 66/2008–902 uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 22 023,68 € spolu s trovami konania vo výške
2 107,13 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol.
V odôvodnení poukázal na citované zákonné ustanovenia (§ 2 ods. 1 zákona č. 576/2004
Z. z., § 517 ods. 1 vete prvá, ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z.) a vykonané dokazovanie, na základe ktorého dospel k záveru
o opodstatnenosti ţaloby. Mal za preukázané, ţe ţalobkyňa dodala ţalovanej – štátnej
príspevkovej organizácii zriadenej Ministerstvom zdravotníctva SR s cieľom poskytovania
zdravotnej starostlivosti a sluţieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
- objednané lieky a zdravotnícke pomôcky, za ktoré fakturované sumy riadne a včas
nezaplatila. Tým sa dostala do omeškania a vznikol jej dlh v celkovej sume 22 023,68 €. Preto
ţalobkyni vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, ktorých výšku treba posudzovať
podľa Občianskeho zákonníka (v súlade s názorom vysloveným krajským súdom
v rozhodnutí sp. zn. 4 Co 157/2009, čl. 862). Teda napriek tomu, ţe v danej veci išlo
o záväzkovo-právny vzťah medzi verejnoprávnou inštitúciou (ţalovanou) na jednej strane
a podnikateľom (ţalobkyňou) na strane druhej, v tomto konkrétnom prípade zo strany
ţalovanej nejde o výkon jej podnikateľskej činnosti. Sama skutočnosť, ţe záväzok vznikol
pri podnikateľskej činnosti ţalobkyne neodôvodňuje aplikáciu ustanovení obchodného práva
na predmetný záväzkový vzťah, pokiaľ doň nevstúpila verejnoprávna inštitúcia pri svojej
podnikateľskej činnosti. Napriek tomu, ţe ţalovaná je drţiteľom oprávnenia na poskytovanie
lekárenskej zdravotníckej starostlivosti v nemocničnej lekárni, ţiadny z dôkazov (v konaní
vykonaných) nepreukázal, ţe lieky dodané ţalobkyňou ţalovanej slúţili na ich ďalší predaj
a nie na konečnú spotrebu pacientmi odporkyne. Vzhľadom na to súd ţalobu vo zvyšku –
spočívajúceho v rozdiele medzi výškou úrokov uplatnených ţalobkyňou podľa obchodného
práva a výškou úrokov posudzovanou (a priznanou) podľa občianskeho práva zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 28. januára 2013,
sp. zn. 6 Co 179/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (zamietajúcej) časti ako
vecne správny potvrdil (§ 219 O.s.p.) a ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Konštatoval, ţe prvostupňový súd
vykonal vo veci náleţité dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností potrebných
pre posúdenie dôvodnosti ţaloby. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým záverom, ţe ţalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením
jednotlivých faktúr za dodávku liekov a zdravotníckeho materiálu. Vyvodil aj správne
právne závery, ţe záväzkovo-právny vzťah medzi účastníkmi konania je občianskoprávnym
vzťahom (súd prvého stupňa bol pri svojom rozhodovaní viazaný právnym názorom
vysloveným krajským súdom v rozhodnutí sp. zn. 4 Co 157/09–862). Poukázal na to, ţe
medzi účastníkmi konania nebolo sporné, ţe ţalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením
ceny liekov a zdravotníckeho materiálu, ktorý jej dodal právny predchodca ţalobkyne
a nebola sporná ani celková doba, počas ktorej bola ţalovaná v omeškaní. Sporná bola len
výška úrokov z omeškania vzhľadom na jej rozdielnu úpravu v Občianskom a Obchodnom
zákonníku. Ţalobkyňa tvrdila, ţe medzi ňou a ţalovanou vznikol obchodnoprávny vzťah
a ţalovaná tvrdila, ţe medzi nimi vznikol občianskoprávny vzťah. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto (potvrdzujúcemu) rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalobkyňa.
Navrhla, aby ho dovolací súd zmenil tak, ţe ţalovanej uloţí povinnosť zaplatiť jej
14 832,98 €. Alternatívne, aby ho (spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa) zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie prvostupňovému súdu. Namietala, ţe postupom odvolacieho súdu tým, ţe
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie z hľadiska charakteru vzťahu medzi účastníkmi
konania, a ţe porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, lebo išlo len formálne
o potvrdzujúci rozsudok, (svojim obsahom však o zmeňujúci rozsudok), jej odňal moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Tieţ namietala nesprávne právne posúdenie veci
v otázke posúdenia vzťahu medzi štátnou príspevkovou organizáciou (fakultnou nemocnicou,
zriaďovateľom, ktorej je Ministerstvo zdravotníctva SR) a podnikateľom (akciovou
spoločnosťou, ktorej hlavným predmetom činnosti je distribúcia liekov a iného
zdravotníckeho materiálu). Poukázala na dôvody uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 154/2011.
Ţalovaná navrhla dovolanie ako nedôvodné odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.
Dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (ako
nesprávne tvrdí v dovolaní), ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu (potvrdil ním
rozsudok súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním, t. j. v jeho zamietajúcej časti),
vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací
súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa
odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
ţe dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p, ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať
pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ich existenciu
nezistil ani dovolací súd.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či
postupom odvolacieho súdu nebola ţalobkyni odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania
procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenie spravodlivej ochrany ich práv
a právom chránených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen
činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je daná uţ tým, ţe dovolateľ
tvrdí, ţe rozhodnutie je touto vadou postihnuté, ale len vtedy, ak rozhodnutie skutočne touto
vadou trpí, t. j. ţe nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa), resp.
nebola odstránená v rozhodnutí – postupe odvolacieho súdu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotoţnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý
predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,
a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci
Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova
a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil aj s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia
obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa (uviedol,
ţe „súd prvého stupňa náleţite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po právnej
stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil, na ktoré odôvodnenie
poukazuje i odvolací súd“) a na zdôraznenie správnosti skutkových a právnych záverov
o nedôvodnosti odvolacích námietok (vrátane nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvého stupňa) doplnil a zdôraznil aj ďalšie dôvody (čo mu § 219 ods. 2 O.s.p. tieţ
umoţňuje).
Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a z ktorých
vyvodil aj právny záver o nedôvodnosti časti ţaloby, ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho
vecnej správnosti ani zaoberať nemohol. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,
podrobne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia
(ako konštatoval aj odvolací súd), a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je
nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces
(pozri III. ÚS 115/2003). Preto postupom súdu prvého stupňa ako ani odvolacieho súdu
nedošlo k odňatiu moţnosti účastníkom konania konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Ţalobkyňa v dovolaní namietala tieţ nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov (241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené,
mali by za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku a nezakladali by prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne) pouţil správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo skutkových
záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné, ale v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Ani tzv. iné vady
konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) prípustnosť dovolania nezakladajú. Teda pokiaľ nie sú
splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (daný prípad) nemoţno napadnuté
rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe
v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani
z ustanovenia § 237 O.s.p., preto dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala. Najvyšší súd Slovenskej republiky jej trovy
dovolacieho konania nepriznal, pretoţe jej ţiadne trovy tohto konania nevznikli (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. marca 2014
JUDr. Oľga Trnková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková